Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 270/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti DaK spoločnosť s ručením

obmedzeným Košice, Popradská 84, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom

Salokom, Advokátska kancelária SITÁR & SALOKA, Zvonárska 8, Košice, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 18. septembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti DaK spoločnosť s ručením obmedzeným Košice

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. decembra 2013 prostredníctvom telefaxu doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DaK

spoločnosť s ručením obmedzeným Košice (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená písomným

podaním doručeným 18. decembra 2013, vo veci namietaného porušenia jej základného

práva vlastniť majetok zaručeného (ďalej len

„ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 18. septembra 2013

(ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako

žalovaná v konaní vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. o zaplatenie 8 772,05 € s príslušenstvom. Žalobca v žalobe svoj

nárok odôvodnil tým, že pre sťažovateľku vykonal stavebné práce, ktoré jej vyfakturoval,

ale sťažovateľka neuhradila celú čiastku. Okresný súd v predmetnej veci rozhodol

rozsudkom z 11. februára 2013, ktorým zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalovanú sumu spolu

s úrokom z omeškania 9,5 % ročne od 26. augusta 2005 do zaplatenia a takisto uložil

povinnosť sťažovateľke zaplatiť trovy konania žalobcovi.

Sťažovateľka nespokojná s rozsudkom súdu prvého stupňa podala odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka namietala, že krajský súd

podobne, ako aj okresný súd „dospel k svojvoľnému zisteniu o povinnosti sťažovateľky

uhradiť dodávku materiálu v rozpore s vykonaným dokazovaním“. Kritizuje závery

krajského súdu, podľa ktorého „porušovateľ sa žiadnym spôsobom nevysporiadal

s argumentáciou sťažovateľky o neexistencii záväzku uhradiť dodávku materiálu“.

Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením práv sťažovateľky poukázala na závery

ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu týkajúce sa aspektov kvality súdnej

ochrany, ako aj odôvodnenia súdneho rozhodnutia, na základe čoho dospela k záveru, že

napadnutý rozsudok nespĺňa parametre stanovené judikatúrou ústavného súdu,

argumentujúc zjavnou neodôvodnenosťou, svojvoľnosťou právnych záverov krajského súdu

a ich extrémnym nesúladom s vykonanými zisteniami.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti DaK spoločnosť s ručením obmedzeným

Košice, ... so sídlom Popradská 84, 040 01 Košice, ... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru a základné právo

podľa postupom a rozhodnutím Krajského súdu Košiciach č. k.

- 309, z 18. septembra 2013, porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. - 309, z 18. septembra

2013 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti DaK spoločnosť s ručením obmedzeným Košice, ...

so sídlom Popradská 84, 040 01 Košice, ... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia

advokátom, v sume 331,13 €, ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet

advokáta JUDr. Martina Saloku, do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už judikoval,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Charakter použitej právnej argumentácie sťažovateľky naznačuje, že sťažovateľka

svoju sťažnosť poníma skôr ako ďalší opravný prostriedok v inštančne založenej sústave

všeobecného súdnictva, než ako podanie adresované orgánu ochrany ústavnosti smerujúce

k ochrane jej základných práv a slobôd. Ústavný súd pritom vo svojej judikatúre pravidelne

opakuje, že nie je alternatívou a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov (mutatis mutandis , ,

). V dôsledku toho v konaniach o ústavných sťažnostiach nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane posúdenia skutkových

otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp. nahradzovanie všeobecných súdov

ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

().

1. Ústavný súd zo systematického hľadiska považoval za vhodné venovať sa najprv

namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu. Pritom vzhľadom na to, že ide o potvrdzujúci rozsudok, musel

ústavný súd brať do úvahy aj právne závery obsiahnuté v rozsudku okresného súdu, keďže

sa s nimi krajský súd stotožnil.

Zásadná námietka sťažovateľky sa týka tvrdených svojvoľných záverov o povinnosti

sťažovateľky hradiť dodávku materiálu v rozpore s vykonaným dokazovaním.

Túto námietku sťažovateľky je potrebné považovať za neodôvodnenú.

V posudzovanom konaní okresný súd vykonal množstvo dôkazov (výsluchy

svedkov, listinné dôkazy), ktoré vyhodnotil tak, že medzi žalobcom na jednej strane

a sťažovateľkou na strane druhej došlo k uzavretiu písomnej zmluvy o dielo, ktorej

predmetom bola montáž latovania, strešnej krytiny, klampiarske a náterové práce na

novostavbe. V zmysle zmluvy bola dohodnutá cena na základe „vecnej a cenovej

špecifikácie na dohodnuté množstvá podľa rozpočtu“, ktorý bol neoddeliteľnou súčasťou

zmluvy. Okrem takéhoto určenia ceny diela bola v zmluve uvedená aj cena diela, ktorá

nekorešpondovala s cenou podľa rozpočtu vyjadrenou sumou 6 472,81 €. Sťažovateľka sa

v konaní bránila tým, že je pre ňu záväzná cena diela nie podľa rozpočtu, ale tá, ktorá bola

uvedená v článku IV zmluvy o dielo jej číselným vyjadrením, a zároveň tvrdila, že podľa

zmluvy o dielo nebola povinná platiť za dodaný materiál potrebný na vykonanie diela.

Z vykonaného dokazovania však vyplynulo, že sťažovateľka na základe čiastočných faktúr

uhradila žalobcovi viac, ako bola cena stanovená v článku IV, keďže žalobcovi zaplatila

sumu 15 601,14 €, pričom tieto faktúry nenamietala, hoci súčasťou faktúr boli aj položky za

materiál.

Popísanú dôkaznú situáciu okresný súd i krajský súd vyhodnotili ako preukazujúcu

nárok žalobcu. Obranu sťažovateľky, že ide o bezdôvodné obohatenie žalobcu, keďže

zaplatila viac, ako určovala zmluva o dielo, okresný súd, ako aj krajský súd neakceptoval,

pretože ju považoval za účelovú a v rozpore s faktickým správaním sťažovateľky, ktorá

dobrovoľne hradila faktúry žalobcu bez toho, aby ich náležite reklamovala. Krajský súd

v odôvodnení svojho rozsudku ďalej konštatoval, že sťažovateľka ako žalovaná, pokiaľ ide

o samotnú výšku uplatnenej pohľadávky z titulu ceny za vykonané dielo, v konaní

nespochybnila, preto okresný súd, ako aj krajský súd dospeli k záveru, že žalobca ako

zhotoviteľ diela podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) bol povinný obstarať veci potrebné

na vykonanie diela, keďže zmluva o dielo to neupravovala a podľa § 541 Obchodného

zákonníka sťažovateľka mala vo vzťahu k týmto veciam použitým na dielo postavenie

kupujúceho, pretože zo správania sťažovateľky bolo nepochybné, že plnila nad rámec ceny,

na ktorú sa v konaní odvolávala, teda podľa vecnej a cenovej špecifikácie na dohodnuté

množstvá podľa rozpočtu a stavebné práce a dodaný materiál prevzala, o čom svedčí

protokol o prevzatí zhotoveného diela. Vzhľadom na uvedené krajský súd napadnutým

rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým okresný súd vyhovel žalobe žalobcu.

Ústavný súd pripomína, že akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

Súčasne podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Helle v. Fínsko

(sťažnosť č. 20772/92) z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového

rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia

súdu nižšieho stupňa. V slovenskom právnom poriadku sa uvedený koncept premieta

v v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z rekapitulovaného odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu teda

vyplýva, že krajský súd akceptoval skutkové a právne hodnotenie okresným súdom a v plnej

miere sa k nemu prihlásil. Takýto postoj nesignalizuje arbitrárnosť alebo inú ústavnú

neudržateľnosť, pretože citované skutkové hodnotenie okresného súdu na prvý pohľad

rešpektuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov v jej normatívnom zakotvení ( –

povinnosť hodnotenia dôkazov nielen jednotlivo, ale aj vo vzájomných súvislostiach), ako

aj pravidlá formálnej logiky.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu

ústavný súd vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

zaručeného . Ide o základné právo hmotnej povahy.

Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade

by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,

aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia

pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ). Keďže ústavný

súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa

označeným rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,

odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného

práva podľa , bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim

zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými

princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal ďalšími

súčasťami sťažnostnému petitu (návrh na zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu,

návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014