Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 219/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť I. K., zastúpeného advokátkou JUDr. Ing. Lindou

Kovandovou, Janka Kráľa 1, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv zaručených , 2 a 3 , ako aj práv

zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -79 z 19. septembra 2012

a v odvolacom konaní rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6

z 27. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca

2014 doručená sťažnosť I. K. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv zaručených , 2 a 3

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -79 z 19.

septembra 2012 a v odvolacom konaní rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. novembra 2013.

2. Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom

postavení žalobcu „v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného (Úradu

priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ďalej len

„ÚPV SR“, pozn.) č. PP 5017-2007 II/6-2011 zo dňa 11. februára 2011 a rozhodnutia

PP 5017-2007 zo dňa 11. 02. 2011“. Krajský súd (v poradí druhým) rozsudkom

č. k. -79 z 19. septembra 2012 „žaloby žalobcu zamietol“. O odvolaní

sťažovateľa proti tomuto rozsudku rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 27. novembra 2013 tak, že rozsudok krajského súdu z 19. septembra 2012 potvrdil.

3. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd a najvyšší súd „pochybili, keď akceptovali

argumenty ÚPV SR“. Sťažovateľ tvrdí, že „uvedenými rozhodnutiami a konaním, ktoré ich

vydaniu predchádzalo alebo s ním súviselo bolo porušené právo garantované článkom 46

(najmä ods. 1, 2 a 3)... ..., ako aj články Dohovoru..., konkrétne. a “.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2 a čl. 46

ods. 3 ..., ako aj a Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu...

č. k. -79 zo dňa 19. 09. 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn.

zo dňa 27. 11. 2013, porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 19. 09. 2012 a rozsudok Najvyššieho súdu...

zo dňa 27. 11. 2013 sa v plnom rozsahu zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznávajú trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 EUR...“

II.

5. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

6. Sťažovateľ sa domáhal toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho

základných práv podľa , 2 a 3 , ako aj práv zaručených

a čl. 13 dohovoru označenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu (pozri

bod 4).

7. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

9. Sťažovateľ namietal porušenie ním označených práv rozsudkom krajského súdu

č. k. -79 z 19. septembra 2012. O odvolaní sťažovateľa proti tomuto

rozhodnutiu rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 27. novembra 2013,

ktorý nadobudol podľa na ňom vyznačenej doložky právoplatnosť 2. januára 2014.

10. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie predmetného rozsudku krajského súdu

preto, lebo na základe sťažovateľom podaného odvolania patrilo do právomoci najvyššieho

súdu. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta

porušenie práv sťažovateľa predmetným rozhodnutím krajského súdu (bod 9). Z uvedeného

dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa pre

nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

11. Sťažovateľ namietal tiež porušenie ním označených práv rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 27. novembra 2013 ako súdu odvolacieho, ktorým potvrdil

rozsudok krajského súdu č. k. -79 z 19. septembra 2012 (pozri body 2 a 9).

12. Podľa

(1) Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

(2) Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej

správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon

neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí

týkajúcich sa základných práv a slobôd.

(3) Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,

iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

13. Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ predovšetkým namietal, že sa

„... postupom a rozhodnutiami KS BB a NS SR porušili základné právo sťažovateľa

na spravodlivý súdny proces“ (vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu pozri bod 10), teda

právo zaručené a 2 , resp. dohovoru.

14. Článkom 46 ods. 1 (a tiež ) sa zaručuje ochrana viacerých

záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému

ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu

k porušeniu základného práva podľa (a tiež ) , resp. práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť

domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný

súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby

() vrátane návrhu o námietke zaujatosti, alebo v prípade opravných konaní by

všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho

meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym (a tiež aj

administratívnym) rozhodnutím (, ).

15. V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce

za následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu

ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie

podľa subjektívnych názorov sťažovateľa. Nespokojnosť sťažovateľa s obsahom

rozhodnutia najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

17. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a 2 , resp. práva podľa dohovoru napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím sú

zlučiteľné s označeným článkom a dohovoru.

18. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel

k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Najvyšší súd po oboznámení

relevantných častí prvostupňového rozhodnutia, odvolacích dôvodov sťažovateľa

a stanoviska žalovaného v podstatnom uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení

s veta prvá ) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu a

konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1

v spojení s veta prvá ); odvolanie prejednal bez nariadenia

odvolacieho pojednávania ( veta prvá ), keď deň verejného vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu... www.nsud.sk ( a v spojení s ods.

1 veta prvá a ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať

úspech.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie č. PP 5017-2007 II/6-2011

z 11. februára 2011, ktorým žalovaný podľa o správnom

konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „správny

poriadok“) v spojení s rozklad zamietol a rozhodnutie

Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky z 13. augusta 2010 č. PP 5017-2007,

ktorým bola zamietnutá žiadosť o pokračovanie v konaní vo veci patentu PP 5017-2007 s

názvom „Spôsob prípravy mastencového produktu s vysokým stupňom čistoty“, pričom

rozhodnutie o zastavení konania o predmetnej prihláške patentu zo 14. januára 2010

zostalo v platnosti, a to z dôvodu, že spoluprihlasovatelia neodstránili úradom vytýkané

nedostatky, t. j. nepredložili úradu doklad o prevode práv na riešenie z piatich

spolupôvodcov na dvanástich spoluprihlasovateľov podľa § 12 ods. 3 a § 37 ods. 5 písm. f/

patentového zákona, ktoré bránili ďalšiemu konaniu o prihláške patentu PP 5017-2007 a

mali za následok zastavenie konania o predmetnej prihláške patentu.

Z obsahu administratívneho spisu odvolací súd zistil, že rozhodnutím Úradu

priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky č. PP 5017-2007 z 14. januára 2010 bolo

v súlade s ustanovením zastavené konanie o patentovej

prihláške zn. spisu PP 5017-2007 s názvom „Spôsob prípravy mastencového produktu

s vysokým stupňom čistoty“ z 26. februára 2007 prihlasovateľa TANO CONTO, s. r. o.,

Podháj 57, 974 05 Banská Bystrica a to z dôvodu, že sa v stanovenej (ani predĺženej) lehote

sa prihlasovateľ nevyjadril a vytýkané nedostatky neodstránil, hoci bol správou úradu z 26.

januára 2009 upozornený, že patentová prihláška vykazuje nedostatky, ktoré bránia jej

zverejneniu. Proti predmetnému rozhodnutiu rozklad podaný nebol. Rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť dňom 22. februára 2010.

Ďalej mal najvyšší súd z administratívneho spisu preukázané, že úrad doručil

patentovému zástupcovi Ing. F. výsledok predbežného prieskumu a zároveň vyzval

patentového zástupcu, aby sa v lehote do 4. decembra 2008 k výsledku predbežného

prieskumu vyjadrili, Z výsledku prieskumu je zrejmé, že úrad žiadal predložiť platnú zmluvu

o prevode práv na riešenie, ktoré je predmetom patentovej prihlášky zn. spisu PP 5017-

2007, medzi pôvodcami a subjektmi, na ktoré malo právo na riešenie prejsť s tým, že na

zmluve musia byť podpísaní všetci spolupôvodcovia. Následne patentový zástupca dňa 4.

decembra 2008 doručil úradu vyjadrenie k správe o prieskume, pričom prílohou tohto

vyjadrenia bola „Dohoda o prevode práv na riešenie“ z 30. júna 2006 spolu s ďalšími

6 prílohami. Na základe uvedeného úrad vykonal predbežný prieskum patentovej prihlášky

a jeho výsledok opätovne zaslal patentovému zástupcovi, ktorého zároveň vyzval, aby

v lehote do 28. marca 2009 odstránil vytýkané nedostatky, konkrétne vytýkal, že predložená

„Dohoda o prevode práv na riešenie“ nemá všetky náležitosti, keďže na predloženej dohode

sú podpísaní len spolupôvodcovia, ale nie je tam podpísaný ani jeden z prihlasovateľov,

na ktorých má právo na riešenie prejsť. Následne patentový zástupca opakovane žiadal

celkovo 7 krát úrad o predĺženie lehoty, naposledy dňa 1. októbra 2009 žiadal o predĺženie

lehoty do 1. decembra 2009 na vyjadrenie k správe o prieskume PP 5017-2007, pričom

z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že do uvedeného dňa nebolo úradu podané

žiadne písomné vyjadrenie k veci, resp. namietanie nesprávneho posúdenia predloženej

zmluvy, resp. postupu úradu,

Podaním doručeným úradu dňa 22. marca 2010 požiadal patentový zástupca Ing. F.

podľa o pokračovanie v konaní vo veci patentovej prihlášky č.

PP 5017-2007, v ktorej žiadosti reagoval na správu úradu o výsledku prieskumu z 26.

januára 2009 a požiadal o vyčiarknutie spoločnosti Ing. I. K. - ECCO FATTO, Banská

Bystrica zo zoznamu prihlasovateľov a taktiež požiadal o vyčiarknutie zo zoznamu

prihlasovateľov spoločnosť VARS Slovakia, s. r. o. Banská Bystrica. Zároveň úradu

oznámil, že súhlas (podpisy) prihlasovateľov s prevodom práv bol realizovaný formou

Dodatku č. 1 k „Dohode o prevode práv“, ktorý predloží dodatočne.

Oznámením o zamietnutí žiadosti o pokračovanie v konaní z 13. apríla 2010 úrad

požiadal patentového zástupcu Ing. F., aby sa v lehote do 29. apríla 2010 vyjadril ku

skutočnostiam, ktoré majú za následok nevyhovenie jeho žiadosti o pokračovanie v konaní.

Ako dôvod nevyhovenia žiadosti úrad označil, že k žiadosti o pokračovanie v konaní nebola

priložená platná zmluva o prevode práva na riešenie na prihlasovateľov, ktorá by

obsahovala všetky potrebné náležitostí, teda spolu so žiadosťou nebol v zmysle ustanovenia

§ 51 ods. 2 patentového zákona urobený aj zmeškaný úkon, a to najneskôr do dvoch

mesiacov od doručenia rozhodnutia úradu vydaného v dôsledku zmeškania lehoty.

Na základe oznámenia úradu doručil patentový zástupca dňa 28. apríla 2010 svoje

vyjadrenie aj s prílohami v počte 23, ktoré tvorili dohody a darovacie zmluvy.

Podľa ak účastník konania pred úradom zmeškal

úradom určenú lehotu na vykonanie úkonu, môže po uplynutí tejto lehoty požiadať úrad

o pokračovanie v konaní a zároveň urobiť zmeškaný úkon, a to najneskôr do dvoch

mesiacov od doručenia rozhodnutia úradu, vydaného v dôsledku zmeškania lehoty.

Podľa úrad zamietne žiadosť o predĺženie lehoty

alebo žiadosť o pokračovanie v konaní, ktorá nezodpovedá podmienkam podľa ods. 1 alebo

2, alebo jej nemožno vyhovieť podľa ods. 4; pred rozhodnutím o zamietnutí žiadosti úradu

umožní žiadateľovi vyjadriť sa k zisteným dôvodom, na ktorých základe má byť žiadosť

zamietnutá.

Z ustanovenia § 51 ods. 5 patentového zákona vyplýva, že správny orgán pred

aplikáciou tohto ustanovenia uskutočňuje správnu úvahu a hodnotí, či žiadosť

o pokračovanie v konaní zodpovedá podmienkam podľa ods. 2 a v súlade s tým citované

ustanovenie ukladá úradu povinnosť umožniť žiadateľovi vyjadriť sa k zisteným dôvodom,

v danom prípade k dôvodom zamietnutia žiadosti o pokračovaní v konaní.

Najvyšší súd poukazuje na to, že v rámci prieskumu zákonnosti rozhodnutia

vydaného podľa § 51 ods. 5 patentovaného zákona sa skúma iba správna úvaha a splnenie

procesných podmienok na pokračovanie v konaní.

Podľa pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe

zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také

rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť

a vhodnosť správneho rozhodnutia.

Vychádzajúc z obsahu odvolacích námietok, odvolací súd zistil, že medzi účastníkmi

konania nie je sporné, že k žiadosti o pokračovanie v konaní podanej v zákonnej

dvojmesačnej lehote podľa § 51 ods. 2 patentového zákona nebol zároveň urobený aj

zmeškaný úkon, ktorý bránil žalovanému v konaní o patentovej prihláške zn. spisu PP 5017-

2007. Túto skutočnosť v odvolaní potvrdil aj samotný žalobca.

Podľa názoru odvolacieho súdu ustanovenie § 51 ods. 2 patentového zákona

jednoznačne požaduje, aby k žiadosti o pokračovanie v konaní bol urobený aj zmeškaný

úkon, ktorý bol dôvodom zastavenia konania dôvodiac ďalej, že citované ustanovenie ako

predpoklad pokračovania v konaní vyžaduje kumulatívne splnenie nasledovných zákonných

podmienok:

1) účastník konania pred úradom zmeškal úradom určenú lehotu na vykonanie úkonu

2) účastníkom konania bola podaná žiadosť o pokračovanie v konaní

3) účastník konania zároveň urobil aj zmeškaný úkon

4) účastník konania podal žiadosť a zároveň urobil zmeškaný úkon najneskôr

do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia úradu.

Posúdenie splnenia zákonných podmienok na pokračovanie v konaní je vecou

správnej úvahy žalovaného, pričom odvolaciemu súdu v danom prípade prináleží iba

zhodnotiť, či jeho postup nevybočil zo zákonného rámca, a či následne konajúci správny

orgán svoje rozhodnutie náležité odôvodnil.

Dôvodom zamietnutia žiadosti o pokračovanie v konaní o patentovej prihláške zn.

PP 5017-2007 bolo v danom prípade, že súčasne so žiadosťou o pokračovanie v konaní

nebol urobený aj zmeškaný úkon, konkrétne nebola v zákonnej lehote predložená úradom

požadovaná dohoda o prevode práv na riešenie s potrebnými náležitosti. Až po uplynutí

zákonnej lehoty, táto uplynula dňa 23. apríla 2012, keď posledný deň lehoty (22. apríla

2012) pripadol na nedeľu, urobil patentový zástupca dňa 28. apríla 2012 zmeškaný úkon

doručením jednotlivých dohôd a zmlúv. Z uvedeného je evidentné, že zmeškaný úkon bol

urobený až po uplynutí zákonnej lehoty a pokiaľ konajúce správne orgány túto skutočnosť

vyhodnotili v rámci správnej úvahy za relevantnú pre zamietnutie žiadosti o pokračovanie

v konaní, nevybočili z medzí ustanovenia § 51 ods. 2 patentového zákona,

Námietky, ktorými žalobca poukazoval na nesprávny postup žalovaného ktorým,

podľa jeho názoru žiadal predloženie neexistujúceho dokumentu, podľa názoru najvyššieho

súdu v danom konaní neobstoja. Najvyšší súd v tejto súvislosti zastáva názor, že tieto

námietky mali byť' obsiahnuté v rozklade proti rozhodnutiu o zastavení konania zn. PP

5017-2007 zo 14. januára 2010, avšak predmetné rozhodnutie rozkladom napadnuté

nebolo.

Podľa názoru najvyššieho súdu žalobca v odvolaní neuviedol také právne relevantné

skutočnosti, ktoré by spochybňovali vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu a preto

krajský súd nepochybil, keď žalobu zamietol. Najvyšší súd preto napadnutý rozsudok

krajského súdu ako vecne správny podľa veta druhá a

potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa

v spojení s 246c ods. 1 veta prvá a , nakoľko žalobca v tomto konaní

nemal úspech a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.»

19. Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

20. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle

a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať

(podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru najvyššieho súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie

je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

21. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že vo svojej konštantnej

judikatúre zdôrazňuje, že postup a rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré vychádzajú

z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako

porušovanie základných práv a slobôd (napr. , ).

22. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom

prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označeným právom podľa a 2 ,

resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú. Uvedený právny záver sa vzťahuje aj

na právo na účinný právny prostriedok nápravy zaručené čl. 13 dohovoru (bod 12), ktoré

v danom prípade obsahovo korešponduje so základným právom na preskúmanie

rozhodnutia správneho orgánu všeobecným súdom.

23. Sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva „na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím...“ (pozri bod 12) zaručeného .

Vychádzajúc z právnych záverov ústavného súdu prezentovaných v bode 21 ústavný

súd sťažovateľovu sťažnosť odmieta aj v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú pre absenciu príčinnej súvislosti medzi porušením

označeného práva a namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu.

24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nemal dôvod zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014