Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 219/2014
PDF · 229.06 KB
No categories available
I. ÚS 219/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2014
predbežne prerokoval sťažnosť I. K., zastúpeného advokátkou JUDr. Ing. Lindou
Kovandovou, Janka Kráľa 1, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv
zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23 S/43/2011-79 z 19. septembra 2012
a v odvolacom konaní rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6
Sžhuv/5/2012 z 27. novembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca
2014 doručená sťažnosť I. K. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 S/43/2011-79 z 19.
septembra 2012 a v odvolacom konaní rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžhuv/5/2012 z 27. novembra 2013.
2. Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom
postavení žalobcu „v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného (Úradu
priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ďalej len
„ÚPV SR“, pozn.) č. PP 5017-2007 II/6-2011 zo dňa 11. februára 2011 a rozhodnutia
PP 5017-2007 zo dňa 11. 02. 2011“. Krajský súd (v poradí druhým) rozsudkom
č. k. 23 S/43/2011-79 z 19. septembra 2012 „žaloby žalobcu zamietol“. O odvolaní
sťažovateľa proti tomuto rozsudku rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžhuv/5/2012
z 27. novembra 2013 tak, že rozsudok krajského súdu z 19. septembra 2012 potvrdil.
3. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd a najvyšší súd „pochybili, keď akceptovali
argumenty ÚPV SR“. Sťažovateľ tvrdí, že „uvedenými rozhodnutiami a konaním, ktoré ich
vydaniu predchádzalo alebo s ním súviselo bolo porušené právo garantované článkom 46
(najmä ods. 1, 2 a 3)... Ústavy..., ako aj články Dohovoru..., konkrétne. čl. 6 ods. 1 a čl. 13“.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné práva sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2 a čl. 46
ods. 3 ústavy..., ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu...
č. k. 23 S/43/2011-79 zo dňa 19. 09. 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn.
6 Sžhuv/5/2012 zo dňa 27. 11. 2013, porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 19. 09. 2012 a rozsudok Najvyššieho súdu...
zo dňa 27. 11. 2013 sa v plnom rozsahu zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznávajú trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 EUR...“
II.
5. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
6. Sťažovateľ sa domáhal toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy, ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1
a čl. 13 dohovoru označenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu (pozri
bod 4).
7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).
9. Sťažovateľ namietal porušenie ním označených práv rozsudkom krajského súdu
č. k. 23 S/43/2012-79 z 19. septembra 2012. O odvolaní sťažovateľa proti tomuto
rozhodnutiu rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžhuv/5/2012 z 27. novembra 2013,
ktorý nadobudol podľa na ňom vyznačenej doložky právoplatnosť 2. januára 2014.
10. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie predmetného rozsudku krajského súdu
preto, lebo na základe sťažovateľom podaného odvolania patrilo do právomoci najvyššieho
súdu. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta
porušenie práv sťažovateľa predmetným rozhodnutím krajského súdu (bod 9). Z uvedeného
dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre
nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.
11. Sťažovateľ namietal tiež porušenie ním označených práv rozsudkom najvyššieho
súdu sp. zn. 6 Sžhuv/5/2012 z 27. novembra 2013 ako súdu odvolacieho, ktorým potvrdil
rozsudok krajského súdu č. k. 23 S/43/2011-79 z 19. septembra 2012 (pozri body 2 a 9).
(1) Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
(2) Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej
správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon
neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí
týkajúcich sa základných práv a slobôd.
(3) Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,
iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
13. Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ predovšetkým namietal, že sa
„... postupom a rozhodnutiami KS BB a NS SR porušili základné právo sťažovateľa
na spravodlivý súdny proces“ (vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu pozri bod 10), teda
právo zaručené čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
14. Článkom 46 ods. 1 (a tiež čl. 46 ods. 2) ústavy sa zaručuje ochrana viacerých
záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému
ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu
k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 (a tiež čl. 46 ods. 2) ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť
domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný
súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby
(II. ÚS 8/01) vrátane návrhu o námietke zaujatosti, alebo v prípade opravných konaní by
všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho
meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym (a tiež aj
administratívnym) rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).
15. V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce
za následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu
ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie
podľa subjektívnych názorov sťažovateľa. Nespokojnosť sťažovateľa s obsahom
rozhodnutia najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.
16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1
ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03).
17. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená
právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba
posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím sú
zlučiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.
18. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel
k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Najvyšší súd po oboznámení
relevantných častí prvostupňového rozhodnutia, odvolacích dôvodov sťažovateľa
a stanoviska žalovaného v podstatnom uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu a
konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1
OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu... www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods.
1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať
úspech.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie č. PP 5017-2007 II/6-2011
z 11. februára 2011, ktorým žalovaný podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „správny
poriadok“) v spojení s § 51 ods. 5 zákona č. 435/2001 Z. z. rozklad zamietol a rozhodnutie
Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky z 13. augusta 2010 č. PP 5017-2007,
ktorým bola zamietnutá žiadosť o pokračovanie v konaní vo veci patentu PP 5017-2007 s
názvom „Spôsob prípravy mastencového produktu s vysokým stupňom čistoty“, pričom
rozhodnutie o zastavení konania o predmetnej prihláške patentu zo 14. januára 2010
zostalo v platnosti, a to z dôvodu, že spoluprihlasovatelia neodstránili úradom vytýkané
nedostatky, t. j. nepredložili úradu doklad o prevode práv na riešenie z piatich
spolupôvodcov na dvanástich spoluprihlasovateľov podľa § 12 ods. 3 a § 37 ods. 5 písm. f/
patentového zákona, ktoré bránili ďalšiemu konaniu o prihláške patentu PP 5017-2007 a
mali za následok zastavenie konania o predmetnej prihláške patentu.
Z obsahu administratívneho spisu odvolací súd zistil, že rozhodnutím Úradu
priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky č. PP 5017-2007 z 14. januára 2010 bolo
v súlade s ustanovením § 40 ods. 3 zákona č. 435/2001 Z. z. zastavené konanie o patentovej
prihláške zn. spisu PP 5017-2007 s názvom „Spôsob prípravy mastencového produktu
s vysokým stupňom čistoty“ z 26. februára 2007 prihlasovateľa TANO CONTO, s. r. o.,
Podháj 57, 974 05 Banská Bystrica a to z dôvodu, že sa v stanovenej (ani predĺženej) lehote
sa prihlasovateľ nevyjadril a vytýkané nedostatky neodstránil, hoci bol správou úradu z 26.
januára 2009 upozornený, že patentová prihláška vykazuje nedostatky, ktoré bránia jej
zverejneniu. Proti predmetnému rozhodnutiu rozklad podaný nebol. Rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňom 22. februára 2010.
Ďalej mal najvyšší súd z administratívneho spisu preukázané, že úrad doručil
patentovému zástupcovi Ing. F. výsledok predbežného prieskumu a zároveň vyzval
patentového zástupcu, aby sa v lehote do 4. decembra 2008 k výsledku predbežného
prieskumu vyjadrili, Z výsledku prieskumu je zrejmé, že úrad žiadal predložiť platnú zmluvu
o prevode práv na riešenie, ktoré je predmetom patentovej prihlášky zn. spisu PP 5017-
2007, medzi pôvodcami a subjektmi, na ktoré malo právo na riešenie prejsť s tým, že na
zmluve musia byť podpísaní všetci spolupôvodcovia. Následne patentový zástupca dňa 4.
decembra 2008 doručil úradu vyjadrenie k správe o prieskume, pričom prílohou tohto
vyjadrenia bola „Dohoda o prevode práv na riešenie“ z 30. júna 2006 spolu s ďalšími
6 prílohami. Na základe uvedeného úrad vykonal predbežný prieskum patentovej prihlášky
a jeho výsledok opätovne zaslal patentovému zástupcovi, ktorého zároveň vyzval, aby
v lehote do 28. marca 2009 odstránil vytýkané nedostatky, konkrétne vytýkal, že predložená
„Dohoda o prevode práv na riešenie“ nemá všetky náležitosti, keďže na predloženej dohode
sú podpísaní len spolupôvodcovia, ale nie je tam podpísaný ani jeden z prihlasovateľov,
na ktorých má právo na riešenie prejsť. Následne patentový zástupca opakovane žiadal
celkovo 7 krát úrad o predĺženie lehoty, naposledy dňa 1. októbra 2009 žiadal o predĺženie
lehoty do 1. decembra 2009 na vyjadrenie k správe o prieskume PP 5017-2007, pričom
z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že do uvedeného dňa nebolo úradu podané
žiadne písomné vyjadrenie k veci, resp. namietanie nesprávneho posúdenia predloženej
zmluvy, resp. postupu úradu,
Podaním doručeným úradu dňa 22. marca 2010 požiadal patentový zástupca Ing. F.
podľa § 51 zákona č. 435/2001 Z. z. o pokračovanie v konaní vo veci patentovej prihlášky č.
PP 5017-2007, v ktorej žiadosti reagoval na správu úradu o výsledku prieskumu z 26.
januára 2009 a požiadal o vyčiarknutie spoločnosti Ing. I. K. - ECCO FATTO, Banská
Bystrica zo zoznamu prihlasovateľov a taktiež požiadal o vyčiarknutie zo zoznamu
prihlasovateľov spoločnosť VARS Slovakia, s. r. o. Banská Bystrica. Zároveň úradu
oznámil, že súhlas (podpisy) prihlasovateľov s prevodom práv bol realizovaný formou
Dodatku č. 1 k „Dohode o prevode práv“, ktorý predloží dodatočne.
Oznámením o zamietnutí žiadosti o pokračovanie v konaní z 13. apríla 2010 úrad
požiadal patentového zástupcu Ing. F., aby sa v lehote do 29. apríla 2010 vyjadril ku
skutočnostiam, ktoré majú za následok nevyhovenie jeho žiadosti o pokračovanie v konaní.
Ako dôvod nevyhovenia žiadosti úrad označil, že k žiadosti o pokračovanie v konaní nebola
priložená platná zmluva o prevode práva na riešenie na prihlasovateľov, ktorá by
obsahovala všetky potrebné náležitostí, teda spolu so žiadosťou nebol v zmysle ustanovenia
§ 51 ods. 2 patentového zákona urobený aj zmeškaný úkon, a to najneskôr do dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia úradu vydaného v dôsledku zmeškania lehoty.
Na základe oznámenia úradu doručil patentový zástupca dňa 28. apríla 2010 svoje
vyjadrenie aj s prílohami v počte 23, ktoré tvorili dohody a darovacie zmluvy.
Podľa § 51 ods. 2 zákona č. 435/2001 Z. z. ak účastník konania pred úradom zmeškal
úradom určenú lehotu na vykonanie úkonu, môže po uplynutí tejto lehoty požiadať úrad
o pokračovanie v konaní a zároveň urobiť zmeškaný úkon, a to najneskôr do dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia úradu, vydaného v dôsledku zmeškania lehoty.
Podľa § 51 ods. 5 zákona č. 435/2001 Z. z. úrad zamietne žiadosť o predĺženie lehoty
alebo žiadosť o pokračovanie v konaní, ktorá nezodpovedá podmienkam podľa ods. 1 alebo
2, alebo jej nemožno vyhovieť podľa ods. 4; pred rozhodnutím o zamietnutí žiadosti úradu
umožní žiadateľovi vyjadriť sa k zisteným dôvodom, na ktorých základe má byť žiadosť
zamietnutá.
Z ustanovenia § 51 ods. 5 patentového zákona vyplýva, že správny orgán pred
aplikáciou tohto ustanovenia uskutočňuje správnu úvahu a hodnotí, či žiadosť
o pokračovanie v konaní zodpovedá podmienkam podľa ods. 2 a v súlade s tým citované
ustanovenie ukladá úradu povinnosť umožniť žiadateľovi vyjadriť sa k zisteným dôvodom,
v danom prípade k dôvodom zamietnutia žiadosti o pokračovaní v konaní.
Najvyšší súd poukazuje na to, že v rámci prieskumu zákonnosti rozhodnutia
vydaného podľa § 51 ods. 5 patentovaného zákona sa skúma iba správna úvaha a splnenie
procesných podmienok na pokračovanie v konaní.
Podľa § 245 ods. 2 OSP pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe
zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také
rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť
a vhodnosť správneho rozhodnutia.
Vychádzajúc z obsahu odvolacích námietok, odvolací súd zistil, že medzi účastníkmi
konania nie je sporné, že k žiadosti o pokračovanie v konaní podanej v zákonnej
dvojmesačnej lehote podľa § 51 ods. 2 patentového zákona nebol zároveň urobený aj
zmeškaný úkon, ktorý bránil žalovanému v konaní o patentovej prihláške zn. spisu PP 5017-
2007. Túto skutočnosť v odvolaní potvrdil aj samotný žalobca.
Podľa názoru odvolacieho súdu ustanovenie § 51 ods. 2 patentového zákona
jednoznačne požaduje, aby k žiadosti o pokračovanie v konaní bol urobený aj zmeškaný
úkon, ktorý bol dôvodom zastavenia konania dôvodiac ďalej, že citované ustanovenie ako
predpoklad pokračovania v konaní vyžaduje kumulatívne splnenie nasledovných zákonných
podmienok:
1) účastník konania pred úradom zmeškal úradom určenú lehotu na vykonanie úkonu
2) účastníkom konania bola podaná žiadosť o pokračovanie v konaní
3) účastník konania zároveň urobil aj zmeškaný úkon
4) účastník konania podal žiadosť a zároveň urobil zmeškaný úkon najneskôr
do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia úradu.
Posúdenie splnenia zákonných podmienok na pokračovanie v konaní je vecou
správnej úvahy žalovaného, pričom odvolaciemu súdu v danom prípade prináleží iba
zhodnotiť, či jeho postup nevybočil zo zákonného rámca, a či následne konajúci správny
orgán svoje rozhodnutie náležité odôvodnil.
Dôvodom zamietnutia žiadosti o pokračovanie v konaní o patentovej prihláške zn.
PP 5017-2007 bolo v danom prípade, že súčasne so žiadosťou o pokračovanie v konaní
nebol urobený aj zmeškaný úkon, konkrétne nebola v zákonnej lehote predložená úradom
požadovaná dohoda o prevode práv na riešenie s potrebnými náležitosti. Až po uplynutí
zákonnej lehoty, táto uplynula dňa 23. apríla 2012, keď posledný deň lehoty (22. apríla
2012) pripadol na nedeľu, urobil patentový zástupca dňa 28. apríla 2012 zmeškaný úkon
doručením jednotlivých dohôd a zmlúv. Z uvedeného je evidentné, že zmeškaný úkon bol
urobený až po uplynutí zákonnej lehoty a pokiaľ konajúce správne orgány túto skutočnosť
vyhodnotili v rámci správnej úvahy za relevantnú pre zamietnutie žiadosti o pokračovanie
v konaní, nevybočili z medzí ustanovenia § 51 ods. 2 patentového zákona,
Námietky, ktorými žalobca poukazoval na nesprávny postup žalovaného ktorým,
podľa jeho názoru žiadal predloženie neexistujúceho dokumentu, podľa názoru najvyššieho
súdu v danom konaní neobstoja. Najvyšší súd v tejto súvislosti zastáva názor, že tieto
námietky mali byť' obsiahnuté v rozklade proti rozhodnutiu o zastavení konania zn. PP
5017-2007 zo 14. januára 2010, avšak predmetné rozhodnutie rozkladom napadnuté
nebolo.
Podľa názoru najvyššieho súdu žalobca v odvolaní neuviedol také právne relevantné
skutočnosti, ktoré by spochybňovali vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu a preto
krajský súd nepochybil, keď žalobu zamietol. Najvyšší súd preto napadnutý rozsudok
krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP
potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 244 ods. 1 OSP
v spojení s 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobca v tomto konaní
nemal úspech a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.»
19. Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok
skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
20. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už
ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka
na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom
dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle
a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať
(podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť
do právneho názoru najvyššieho súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie
je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
21. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že vo svojej konštantnej
judikatúre zdôrazňuje, že postup a rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré vychádzajú
z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako
porušovanie základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
22. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom
prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označeným právom podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,
resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Uvedený právny záver sa vzťahuje aj
na právo na účinný právny prostriedok nápravy zaručené čl. 13 dohovoru (bod 12), ktoré
v danom prípade obsahovo korešponduje so základným právom na preskúmanie
rozhodnutia správneho orgánu všeobecným súdom.
23. Sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva „na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím...“ (pozri bod 12) zaručeného čl. 46 ods. 3 ústavy.
Vychádzajúc z právnych záverov ústavného súdu prezentovaných v bode 21 ústavný
súd sťažovateľovu sťažnosť odmieta aj v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú pre absenciu príčinnej súvislosti medzi porušením
označeného práva a namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu.
24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nemal dôvod zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. mája 2014