Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 187/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti J.P.V.K. SROS, spol. s r. o.,

M. R. Štefánika 2265, Dolný Kubín, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Kováčik

Legal s. r. o., Radlinského 1729, Dolný Kubín, konajúcou advokátom JUDr. Martinom

Kováčikom, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 25. júla 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti J.P.V.K. SROS, spol. s r. o., o d m i e t a pre zjavnú

neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. decembra 2013 doručená sťažnosť spoločnosti J.P.V.K. SROS, spol. s r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) rozsudkom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. júla 2013 (ďalej len

,,rozsudok krajského súdu“).

2. Zo sťažovateľkou podanej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd

Ružomberok rozsudkom sp. zn. z 3. októbra 2012 zamietol jej žalobu

o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a o náhradu nemajetkovej

ujmy, ktorú podala proti Slovenskej republike, za ktorú konal Úrad geodézie, kartografie

a katastra Slovenskej republiky. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd rozsudkom

napadnutým touto sťažnosťou potvrdil rozsudok okresného súdu.

3. Sťažovateľka v sťažnosti v podstatnom uviedla, že v predmetnom konaní si

uplatnila nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu štátu,

ktorá jej mala vzniknúť opakovaním viacerých nesprávnych postupov Správy katastra

Ružomberok a Katastrálneho úradu Žilina, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.

Sťažovateľka svoje nároky odvíjala od postupu týchto orgánov štátu, ktorý mal za následok,

že nerozhodnutím o vklade záložného práva v zákonom ustanovenej lehote v súvislosti

s ostatnými okolnosťami a skutočnosťami postupne vznikajúcimi počas konania sa postupne

znižovala hodnota pohľadávky, ktorá by ináč bola zabezpečená v plnom rozsahu.

Sťažovateľka krajskému súdu vytýka, že sa nevysporiadal s jej odvolacou argumentáciou,

v dôsledku čoho jeho rozsudok pôsobí arbitrárne a všeobecne. Ďalej sťažovateľka

v podstatnom uviedla:

«Krajský súd v rozsudku vyvodil záver, že zo strany sťažovateľa ako navrhovateľa

vo svojej podstate nejde o nič iné ako o prenesenie štandardného podnikateľského rizika

na štát. V čiastočne zjednodušenej podobe (pre účely jednoznačnejšieho vysvetlenia) sa

jedná o to, že v prípade, ak podnikateľský subjekt nesplní svoju povinnosť (osobitne

povinnosť zaplatiť určitú/fakturovanú sumu), tak za neho túto povinnosť má splniť štát

a ešte nahradiť aj (tvrdenú) nemajetkovú ujmu. Je nepochybné, že takéto nazeranie

absolútne nekorešponduje s účelom a obsahom o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, že podstatou sporu bolo nepreplatenie faktúry

odberateľom, že existencia nedobytných pohľadávok je súčasťou ekonomického (trhového)

prostredia a súčasťou podnikateľského rizika, strata neuhradením faktúry nesúvisí

s činnosťou štátu (Správy katastra Ružomberok).

Sťažovateľ s takýmto názorom nemôže súhlasiť, pretože takýto záver vôbec

nenachádza oporu vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd mal prihliadnuť na všetky

okolnosti prípadu, čo neurobil. Z stavu, keď konanie spoločnosti Fatrainvest, s. r. o., ktorá

bola sťažovateľovým dlžníkom a objednávateľom, vykazovalo známky trestného konania,

snažila sa zmariť zabezpečenie pohľadávky dohodnutým spôsobom za výdatnej pomoci

Správy katastra Ružomberok, ktorá vykonala nezvyčajný sled závažných pochybení

v krátkom čase za sebou, všetky v prospech dlžníka vyhýbajúcemu sa splneniu zmluvných

povinností, nemožno hodnotiť takéto konanie ako „podnikateľské riziko“. Vyjadrením

takéhoto názoru poprel odvolací súd akékoľvek princípy právneho štátu a normálneho

podnikateľského - trhového prostredia, pretože bežným rizikom nemôže byť následok

porušenia povinností orgánu štátu ani protiprávne konanie iných osôb, ktorému súd

nevenuje pozornosť, čím legalizuje porušenie práv účastníka právneho vzťahu.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že sťažovateľ prezentuje tvrdenie

o strate ako preukázané, že v prípade zapísania záložného práva (aj) v jeho prospech by

bola jeho pohľadávka (fakturovaná cena) uspokojená v celom rozsahu, uvedené nijako

konkrétne nedokladoval/nepreukázal.

Pritom navrhovateľ - sťažovateľ v prvostupňovom konaní žiadal vykonať znalecké

dokazovanie znalcom z odboru ekonomiky, aby určil hodnotu pohľadávky ku dňu

postúpenia, ktorá by bola zabezpečená záložným právom a hodnotu pohľadávky

nezabezpečenej záložným právom. Prvostupňový súd takýto dôkaz nevykonal a v rozhodnutí

neodôvodnil, prečo takýto dôkaz nevykonal. Sťažovateľ túto skutočnosť namietal v odvolaní

a žiadal vykonať navrhnuté dokazovanie. Odvolací súd sa týmto tvrdení nezaoberal,

ponechal ho bez povšimnutia, avšak konštatoval neunesenie dôkazného bremena...

Odvolací súd ďalej konštatoval, že podľa argumentácie navrhovateľa, navrhovateľ

namieta práve rozhodnutie o zastavení konania o povolenie vkladu záložného práva v jeho

prospech, teda namieta nezákonnosť rozhodnutia štátneho orgánu, ktorá však vyslovená

nebola; preto platí prezumpcia správnosti/zákonnosti dotknutého rozhodnutia...

Odvolací súd úplne prehliadol skutočnosť, že sťažovateľ namietal nesprávny postup

celého radu viacerých, bezprostredne nadväzujúcich konaní Správy katastra Ružomberok,

pričom rozhodnutie o zastavení konania bol len posledným z úkonov porušenia postupov

daných zákonom.

Z uvedeného je možné vyvodiť záver, ktorý nie je prípustný v právnom štáte, že ak sa

sťažovateľovi z ekonomických dôvodov nepodarilo dosiahnuť zrušenie rozhodnutia, ktoré

riadne napadol, pretože už nebol schopný pre vyvolanú druhotnú platobnú neschopnosť

fungovať a okolnosťami bol donútený pohľadávku „predať“, je rozhodnutie ako aj celé

predchádzajúce konanie správy katastra potrebné považovať za správne...

Opätovne navrhovateľ poukazuje na skutočnosť, že správa katastra neodôvodnene

vyčkávala na ukončenie konania..., neodôvodnene spôsobovala prieťahy v konaní a pokiaľ

by riadne vykonala záznam, neboli žiadne dôvody pre odmietnutie povolenie vkladu

záložného práva v stanovenej lehote. Nesprávnosť postupu a s tým spojené prieťahy

v konaní boli preukázané aj protestom prokurátora ako aj rozhodnutím Katastrálneho

úradu v Žiline, ktorým uložil povinnosť správe katastra konať. Správa katastra nerozhodla

o vklade, či už povolení alebo zamietnutí a následne uložila navrhovateľovi povinnosť

odstrániť „vady úkonu“ a zosúladiť opis veci so stavom podľa LV, hoci zápis na LV bol

preukázateľne v rozpore so skutočnosťou, ktorú preukazovali listiny, ktoré boli doručené

správe katastra. Následné rozhodnutie o zastavení konania bolo len pokračovaním

nezákonnosti, nie jediným pochybením, ale len jedným z pochybení.

Takisto nemožno nechať bez povšimnutia iné s tým súvisiace konania pred správou

katastra, v ktorých záložný dlžník uznal zmluvné pokuty niekoľko násobne presahujúce

sťažovateľom zabezpečovanú hodnotu a na zabezpečenie ktorých zriadil záložné právo

k majetku, na ktoré malo byť zriadené záložné právo sťažovateľa, ponechal bez povšimnutia

začatie výkonu záložného práva VÚB a.s. pre zabezpečenú pohľadávku predajom za cenu

1/20 hodnoty nehnuteľnosti keď konateľ záložného dlžníka a riaditeľ pobočky, ktorá

poskytla úver a začala výkon záložného práva boli bratia a pod., teda stav, že ak by došlo

k zastaveniu konania o povolení vkladu záložného práva, sťažovateľ by stratil všetky šance

v čo i len nepatrnom rozsahu uspokojiť pohľadávku...

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 )…

Sťažovateľ nežiada preskúmať rozhodnutia súdov po ich vecnej stránke, ale žiada

preskúmať splnenie si povinností poskytnúť sťažovateľovi právo na súdnu ochranu

a spravodlivý proces ako aj kontrolu interpretácie a aplikácie zákona vykonanej

všeobecnými súdmi v súvislosti s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách.»

4. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že

rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa

. Zároveň žiadala, aby ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu, vrátil

mu vec na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania, ktoré nevyčíslila.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Podľa návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS. 140/03, ,

, , ).

8. Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu

k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že

pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana

prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ).

9. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie

základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom najmä v tom

smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , ). Vychádzajúc z týchto kritérií ostalo v právomoci

ústavného súdu posúdiť, či rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

okresného súdu, mohlo dôjsť k zásahu do označených práv sťažovateľky. V odôvodnení

rozsudku krajského súdu tento na jeho vlastné odôvodnenie uviedol:

«Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh navrhovateľa.

Vychádzal z toho, že navrhovateľ nepreukázal, že v prípade, ak by Správa katastra

Ružomberok aj povolila vklad záložného práva v jeho prospech, bola by plne uspokojená

jeho pohľadávka. Dotknuté tvrdenie zostalo len v rovine tvrdenia a nebolo ničím podložené

ani preukázané. Navrhovateľ taktiež nevyčkal na výsledok konania o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov a dobrovoľne uzatvoril zmluvu o postúpení

pohľadávky, ktorou súhlasil s postúpením len za 80 % jej hodnoty. Žiadne z napadnutých

správnych rozhodnutí nebolo pritom v predpísanom konaní zrušené alebo zmenené.

Okresný súd taktiež konštatoval, že v konaní pred Krajským súdom v Žiline v rámci

správneho súdnictva bola pozastavená vykonateľnosť rozhodnutí orgánov katastra.

Navrhovateľ nevyužil ani všetky dostupné prostriedky na ochranu jeho práv napr. inštitút

predbežného opatrenia. Nakoľko nebolo preukázané, že vznikla škoda nesprávnym úradným

postupom orgánom štátu, okresný súd konštatoval nedôvodnosť aj nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy. Zopakoval, že nebolo preukázané, že to bol práve (tvrdený) nesprávny

úradný postup orgánov katastra, ktorý by spôsobil, že sa navrhovateľ dostal do situácie

platobnej neschopnosti. Bolo to predovšetkým konanie jeho dlžníka, ktorý neuhradil

navrhovateľovi pohľadávku.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ…

Odvolateľ zdôraznil, že hlavným problémom a prioritnou otázkou v celej veci bola

predĺženosť dlžníka FATRAINVEST s.r.o. a jeho kroky smerujúce k vyhnutiu sa splnenia

záväzkov voči navrhovateľovi. Nerozporoval záver, že rozhodnutia orgánom katastra neboli

zrušené, ale to neznamená zákonnosť ich úradného postupu. Naopak tento sa vyznačoval

nesústredenosťou, nadbytočnými úkonmi a nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty…

Krajský súd ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením

§ 212 ods. 1 0.s.p. a bez nariadenia pojednávania napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne

správny podľa

Hoci právnej argumentácii navrhovateľa nemožno uprieť určitú vecnosť

a racionálnosť, v konečnom dôsledku je uplatňovaný nárok na náhradu škody voči štátu

pomerne účelovou konštrukciou. Vo svojej podstate nejde totiž o nič iné ako o prenesenie

štandardného podnikateľského rizika na štát. V čiastočne zjednodušenej podobe (pre účely

jednoznačnejšieho vysvetlenia) sa jedná o to, že v prípade, ak podnikateľský subjekt nesplní

svoju povinnosť (osobitne povinnosť zaplatiť určitú/fakturovanú sumu), tak za neho túto

povinnosť má splniť štát a ešte nahradiť aj (tvrdenú) nemajetkovú ujmu. Je nepochybné, že

takéto nazeranie absolútne nekorešponduje s účelom a obsahom

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Samotný navrhovateľ výslovne (taktiež v rámci posudzovaného odvolania) uviedol,

a zodpovedá to aj preukázanému skutkovému stavu, že základom celého problému bolo

nesplnenie povinnosti obchodnou spoločnosťou FATRAINVEST, s.r.o., v ich vzájomnom

podnikateľskom vzťahu (nepreplatenie poslednej faktúry). Situáciu, kedy jedna

zo zmluvných strán neplní náležité svoje povinnosti v rámci záväzkového vzťahu s iným

podnikateľom, je jednoznačne štandardnou (hoci spoločensky nežiadúcou) situáciou

predstavujúcou podnikateľské riziko. Rovnako štandardnou (hoci rovnako nežiadúcou

z hľadiska fungovania „zdravého“ ekonomického prostredia), je i snaha neplatičov

(v danom prípade spoločnosti FATRAINVEST, s.r.o.) vyhnúť sa splneniu ich povinnosti

využitím rôznych postupov, ktorých dôsledkom je neraz stav, kedy z titulu platobnej

neschopnosti nie je možné od nich reálne pohľadávky vymôcť. Inými slovami, aj existencia

nedobytných pohľadávok je súčasťou ekonomického (trhového) prostredia a súčasťou

podnikateľského rizika.

Akceptovanie zodpovednosti štátu za takúto ,,škodu“ v zmysle zákona

č. by znamenalo úplne popretie základných princípov trhového

hospodárstva. Podnikateľ by mohol vstupovať do akýchkoľvek podnikateľských projektov

(osobitne nedostatočne finančne pokrytých a zabezpečených) s istotou, že v konečnom

dôsledku mu štát nahradí všetky ním uplatňované nároky voči jeho obchodným

(záväzkovým) partnerom. Z predmetného (všeobecnejšieho) hľadiska je nadväzne

nepochybné. že nárok navrhovateľa vo svojej podstate nie je odôvodnený.

V súdenej veci navrhovateľ (z jeho pohľadu snáď i čiastočne pochopiteľne) sa snaží

veci interpretovať tak, aby neutrpel stratu t.j. aby vyfaktúrovaná cena prác a materiálu

dodaných spoločnosti FATRAINVEST, s.r.o., mu bola uhradená v plnej výške. Takto

uplatňovaná škoda - rozdiel medzi cenou/hodnotou, za ktorú postúpil pohľadávku voči

danej spoločnosti tretím subjektom a fakturovanou cenou - však nemá žiaden bezprostredný

súvis s činnosťou štátnych orgánov, osobitne s činnosťou Správy katastra Ružomberok, či

Katastrálneho úradu Žilina. Fakturovaná cena bola dôsledkom dohody dvoch

podnikateľských subjektov mimo akúkoľvek ingerenciu štátu resp. štátnych orgánov.

Rovnako cena, za ktorú navrhovateľ pohľadávky postúpil tretím subjektom, bola výsledkom

jeho vlastného rozhodnutia, prejaveného konkrétnym právnym úkonom bez toho, aby

v rámci daného procesu bol činný štátny orgán. Z hľadiska eventuálnej zodpovednosti štátu

ide tak iba o škodu hypotetickú ,,vytvorenú“ výlučne činnosťou navrhovateľa.

Tvrdenia navrhovateľa, že predmetný rozdiel medzi fakturovanou cenou a cenou,

za ktorú pohľadávky postúpil, vznikol v dôsledku činnosti Správy katastra Ružomberok,

eventuálne v spojitosti s činnosťou katastrálneho úradu Žilina, je tendenčným tvrdením

s viacerými účelovo na jednej strane zamlčanými a na strane druhej zvýraznenými

okolnosťami.

Hoci navrhovateľ ako preukázanú skutočnosť prezentuje svoje tvrdenie, že v prípade

zapísania záložného práva (aj) v jeho prospech by bola jeho pohľadávka (fakturovaná

cena) uspokojená v celom rozsahu, uvedené nijako konkrétne nedokladoval/nepreukázal.

Odvolateľ opakovane zdôrazňuje, že namieta úradný postup Správy katastra Ružomberok

(čiastočne aj Katastrálneho úradu Žilina) a nie ich rozhodnutia, V konkrétnostiach jeho

argumentácie však namieta práve rozhodnutie o prerušení konania o povolenie vkladu

záložného práva v jeho prospech. To znamená, že namieta nezákonnosť rozhodnutia

štátneho orgánu, ktorá však vyslovená nebola; preto platí prezumpcia

správnosti/zákonnosti dotknutého rozhodnutia…

Z konštatovaných konkrétnych okolnosti prípadu je zhodne - ako z vyššie uvedených

všeobecnejších hľadísk - zrejmé, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Preukázaný nebol

nesprávny úradný postup, príčinná súvislosť a napokon ani (tvrdená) škoda. Pokiaľ okresný

súd sa zaoberal týmito jednotlivými atribútmi vzniku zodpovednosti štátu a konštatoval ich

nenaplnenie, je (opäť) len účelovým prístupom navrhovateľa, ak vytrhávajúc z kontextu

rozhodnutia argumentuje tým, že ak okresný súd skúmal výšku škody, tak musel mať

preukázaný nesprávny úradný postup, resp. jeho príčinnú súvislosť so škodou.

Okresný súd sa v primeranom rozsahu zaoberal vymedzením inštitútu zodpovednosti

štátu za škodu pri výkone verejnej moci, nadväzne s poukazom na konkrétne okolnosti

súdeného prípadu predložil zrozumiteľné argumenty, prečo nevidí priestor na vyhovenie

uplatňovanému nároku. Účinne sa taktiež vyporiadal s argumentáciou navrhovateľa

a uviedol viacero dôvodov, ktoré súhrnne viedli k zamietnutiu jeho návrhu,

Krajský súd zdôrazňuje, že odlišné (subjektívne) hodnotenie vlastných argumentov

navrhovateľom, resp. jeho neakceptovanie záverov okresného súdu nezakladá arbitrárnosť,

či nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a nie je ani porušením práva na súdnu

ochranu. Súčasťou tohto základného práva totiž nie je aj právo na úspech v konaní. Inými

slovami, nie je porušením práva na spravodlivý proces, ak súd nevyhovie procesnému alebo

meritórnemu návrhu účastníka. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

SR taktiež nemožno považovať to, že okresný súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv navrhovateľa.»

10. Jadro právneho problému v právnej veci sťažovateľky takto spočívalo v právnom

posúdení naplnenia, resp. nenaplnenia predpokladov na vznik zodpovednosti štátu

za tvrdenú škodu (a nemajetkovú ujmu), ktorá jej mala byť spôsobená nesprávnym úradným

postupom orgánov štátu. Výlučnú právomoc v tejto občianskoprávnej veci mali všeobecné

súdy ( ). V intenciách mantinelov možných zásahov do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov posúdil ústavný súd len to, či rozsudok krajského súdu je

ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite

odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel

príslušných zákonných noriem (m. m. ).

11. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru

ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok

okresného súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal krajský súd aj s odkazom

na dôvody rozsudku okresného súdu sťažovateľke podrobnú a ústavne akceptovateľnú

odpoveď na to, prečo nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom označených orgánov štátu. Krajský súd v tomto smere

primerane a najmä ústavne udržateľne zdôvodnil absenciu preukázania nesprávneho

úradného postupu, príčinnej súvislosti a taktiež aj tvrdenej škody, teda všetkých

predpokladov na vznik zodpovednosti štátu za škodu. Odôvodnenie sťažnosťou

napadnutého rozsudku súčasne dáva logické odpovede na odvolaciu argumentáciu

sťažovateľky, ktorej krajský súd na jednej strane neupiera racionalitu a vecnosť, na strane

druhej však konštatuje jej účelovosť, hypotetickosť a v konečnom dôsledku aj popretie

princípov, na ktorých je postavená zákonná úprava odškodňovania za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci.

12. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd konštatuje, že právny záver krajského

súdu v spojení so závermi rozsudku okresného súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či

svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , ). Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom

krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento

právny názor svojím vlastným (m. m. , ). Vzhľadom na uvedené

ústavný súd opäť odkazuje na svoju judikatúru, v zmysle ktorej mu pri rozhodovaní

o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva na súdnu ochranu neprislúcha ani

vylepšovať či dopĺňať dôvody napadnutého rozsudku krajského súdu (napr. ,

).

13. Ústavný súd totiž nie je skutkovým súdom, ktorý by sám mohol a mal

prehodnocovať dôkazy už skôr vykonané všeobecnými súdmi a následne právne

posudzovať, či konkrétne postupy orgánov štátu spadajú pod obsah neurčitého právneho

pojmu ,,nesprávny úradný postup“. Rovnako neprislúcha ústavnému súdu, aby skúmal, či

sťažovateľke v príčinnej súvislosti s takýmito postupmi mohla vzniknúť majetková škoda,

resp. nemajetková ujma. Hodnotenie vykonaných dôkazov všeobecnými súdmi a právne

posúdenie konania sťažovateľky aj napriek tomu, že sa s nimi sťažovateľka nestotožňuje,

má podľa záverov ústavného súdu svoju vnútornú logiku, je konzistentné, nerozporné

a nemožno ho považovať ani za zjavne nerozumné.

14. V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim

korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , ústavný súd uzatvára, že

rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej

svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie

(skutkové a právne) rozsudku ( ), nie je

arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok

okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-

právny rozmer. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným

rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude

spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v

súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade

nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať

porušenia základných práv (obdobne napr. , ).

15. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní,

ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to,

že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku krajského súdu, vrátenie veci na ďalšie

konanie a náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014