Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-246-2012.pdf
PDF · 87.46 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/246/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.Róberta Urbana a členov senátu JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa J.P.V.K. SROS, s r.o., so sídlom Dolný Kubín, M.R.Štefánika 2265, IČO: 31 561241, právne zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Kováčikom, so sídlom Dolný P., U. F. XXXX, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Chlumeckého 2, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a o náhradu nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 2C/42/2012-551 zo dňa 3.10.2012, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh navrhovateľa. Vychádzal z toho, že navrhovateľ nepreukázal, že v prípade, ak by Správa katastra Ružomberok aj povolila vklad záložného práva v jeho prospech, bola by plne uspokojená jeho pohľadávka. Dotknuté tvrdenie zostalo len v rovine tvrdenia a nebolo ničím podložené ani preukázané. Navrhovateľ taktiež nevyčkal na výsledok konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov a dobrovoľne uzatvoril zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorou súhlasil s postúpením len za 80% jej hodnoty. Žiadne z napadnutých správnych rozhodnutí nebolo pritom v predpísanom konaní zrušené alebo zmenené. Okresný súd taktiež konštatoval, že v konaní pred Krajským súdom v Žiline v rámci správneho súdnictva bola pozastavená vykonateľnosť rozhodnutí orgánov katastra. Navrhovateľ nevyužil ani všetky dostupné prostriedky na ochranu jeho práv napr. inštitút predbežného opatrenia. Nakoľko nebolo preukázané, že vznikla škoda nesprávnym úradným postupom orgánom štátu, okresný súd konštatoval nedôvodnosť aj nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Zopakoval, že nebolo preukázané, že to bol práve (tvrdený) nesprávny úradný postup orgánov katastra, ktorý by spôsobil, že sa navrhovateľ dostal do situácie platobnej neschopnosti. Bolo to predovšetkým konanie jeho dlžníka, ktorý neuhradil navrhovateľovi pohľadávku.
O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že v spore úspešnému odporcovi priznal ich náhradu v sume 102,65 eur titulom náhrady cestovného, nocľažného a stravného v súvislosti s účasťou jeho povereného pracovníka na pojednávaniach pred súdom prvého stupňa.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ, ktorý sa alternatívne domáhal jeho zmeny tak, že návrhu bude v plnom rozsahu vyhovené alebo jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku a tiež protichodnosť jeho
čiastkových záverov; pokiaľ okresný súd konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody, je logické, že predtým musel uzavrieť danosť nesprávneho úradného postupu. Odôvodnenie považoval zároveň za arbitrárne a len preberajúce tvrdenia odporcu. Odvolateľ zdôraznil, že „hlavným problémom a prioritnou otázkou v celej veci bola predĺženosť dlžníka FATRAINVEST s.r.o.“ a jeho kroky smerujúce k vyhnutiu sa splnenia záväzkov voči navrhovateľovi. Nerozporoval záver, že rozhodnutia orgánov katastra neboli zrušené, ale to neznamená zákonnosť ich úradného postupu. Naopak tento sa vyznačoval nesústredenosťou, nadbytočnými úkonmi a nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty. Podľa odvolateľa nemožno tvrdiť, že konanie predchádzajúce vydaniu rozhodnutia nemôže byť posudzované z hľadiska správnosti alebo nesprávnosti úradného postupu. Rovnako nemožno zodpovednosť za plnenie povinnosti štátnych orgánov prenášať na fyzické a právnické osoby tým, že ak má poškodený aspoň teoretickú možnosť inej nápravy, štát za konanie jeho orgánov prakticky nie je zodpovedný. V súvislosti so znížením bonity pohľadávky navrhovateľ dával do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo134/03, v zmysle ktorého nezávisí reálna (majetková) hodnota pohľadávky, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným súdnym rozhodnutím, len od samotnej sumy, ale od celého súboru okolností vplývajúcich na možnosť uspokojiť vymáhanú pohľadávku.
Odporca žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť, keď zotrval na svojich doterajších vyjadreniach a stotožnil sa s rozhodujúcimi závermi okresného súdu. Zdôrazňoval, že pre vznik zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci je nevyhnutnou podmienkou, aby (tvrdený) nesprávny úradný postup bol „bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou škody“. Je pritom povinnosťou navrhovateľa preukázať podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu. Odporca naďalej poukazoval na to, že príslušné rozhodnutia správy katastra neboli znemené a ani zrušené a o ich zákonnosti si súd nemôže utvoriť úsudok.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením§ 212 ods. 1O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Hoci právnej argumentácii navrhovateľa nemožno uprieť určitú vecnosť a racionálnosť, v konečnom dôsledku je uplatňovaný nárok na náhradu škody voči štátu pomerne účelovou konštrukciou. Vo svojej podstate nejde totiž o nič iné ako o prenesenie štandardného podnikateľského rizika na štát. V čiastočne zjednodušenej podobe (pre účely jednoznačnejšieho vysvetlenia) sa jedná o to, že v prípade, ak podnikateľský subjekt nesplní svoju povinnosť (osobitne povinnosť zaplatiť určitú/fakturovanú sumu), tak za neho túto povinnosť má splniť štát a ešte nahradiť aj (tvrdenú) nemajetkovú ujmu. Je nepochybné, že takéto nazeranie absolútne nekorešponduje s účelom a obsahom zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Samotný navrhovateľ výslovne (taktiež v rámci posudzovaného odvolania) uviedol, a zodpovedá to aj preukázanému skutkovému stavu, že základom celého problému bolo nesplnenie povinnosti obchodnou spoločnosťou FATRAINVEST, s.r.o., v ich vzájomnom podnikateľskom vzťahu (nepreplatenie poslednej faktúry). Situáciu, kedy jedna zo zmluvných strán neplní náležite svoje povinnosti v rámci záväzkového vzťahu s iným podnikateľom, je jednoznačne štandardnou (hoci spoločensky nežiaducou) situáciou predstavujúcou podnikateľské riziko. Rovnako štandardnou (hoci rovnako nežiaducou z hľadiska fungovania „zdravého“ ekonomického prostredia), je i snaha neplatičov (v danom prípade spoločnosti FATRAINVEST, s.r.o.) vyhnúť sa splneniu ich povinnosti využitím rôznych postupov, ktorých dôsledkom je neraz stav, kedy z titulu platobnej neschopnosti nie je možné od nich reálne pohľadávky vymôcť. Inými slovami, aj existencia nedobytných pohľadávok je súčasťou ekonomického (trhového) prostredia a súčasťou podnikateľského rizika.
Akceptovanie zodpovednosti štátu za takúto „škodu“ v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. by znamenalo úplne popretie základných princípov trhového hospodárstva. Podnikateľ by mohol vstupovať do akýchkoľvek podnikateľských projektov (osobitne nedostatočne finančne pokrytých a zabezpečených) s istotou, že v konečnom dôsledku mu štát nahradí všetky ním uplatňované nároky voči jeho obchodným (záväzkovým) partnerom. Z predmetného (všeobecnejšieho) hľadiska je nadväzne nepochybné, že nárok navrhovateľa vo svojej podstate nie je odôvodnený.
V súdenej veci navrhovateľ (z jeho pohľadu snáď i čiastočne pochopiteľne) sa snaží veci interpretovať tak, aby neutrpel stratu t.j. aby vyfakturovaná cena prác a materiálu dodaných spoločnosti FATRAINVEST, s.r.o., mu bola uhradená v plnej výške. Takto uplatňovaná škoda - rozdiel medzi cenou/ hodnotou, za ktorú postúpil pohľadávku voči danej spoločnosti tretím subjektom a fakturovanou cenou
- však nemá žiaden bezprostredný súvis s činnosťou štátnych orgánov, osobitne s činnosťou Správy katastra Ružomberok, či Katastrálneho úradu Žilina. Fakturovaná cena bola dôsledkom dohody dvoch podnikateľských subjektov mimo akúkoľvek ingerenciu štátu resp. štátnych orgánov. Rovnako cena, za ktorú navrhovateľ pohľadávky postúpil tretím subjektom, bola výsledkom jeho vlastného rozhodnutia, prejaveného konkrétnym právnym úkonom bez toho, aby v rámci daného procesu bol činný štátny orgán. Z hľadiska eventuálnej zodpovednosti štátu ide tak iba o škodu hypotetickú „vytvorenú“ výlučne činnosťou navrhovateľa.
Tvrdenia navrhovateľa, že predmetný rozdiel medzi fakturovanou cenou a cenou, za ktorú pohľadávky postúpil, vznikol v dôsledku činnosti Správy katastra Ružomberok, eventuálne v spojitosti s činnosťou katastrálneho úradu Žilina, je tendenčným tvrdením s viacerými účelovo na jednej strane zamlčanými a na strane druhej zvýraznenými okolnosťami.
Hoci navrhovateľ ako preukázanú skutočnosť prezentuje svoje tvrdenie, že v prípade zapísania záložného práva (aj) v jeho prospech by bola jeho pohľadávka (fakturovaná cena) uspokojená v celom rozsahu, uvedené nijako konkrétne nedokladoval/nepreukázal. Navrhovateľ poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 134/2003 týkajúce sa zodpovednosti štátu za škodu, ktorá vznikla pri nútenom výkone rozhodnutia. Svoj nárok od konania o nútenom výkone rozhodnutia/ notárskej zápisnice však neodvodzuje. Len konštatuje, že dlžník - FATRAINVEST, s.r.o. - v jeho rámci robil obštrukcie, samotný postup exekučného súdu ale nespochybňuje a ani ho nedáva za základ tvrdeného nesprávneho úradného postupu štátu/štátneho orgánu. Správa katastra Ružomberok, ani Katastrálny úrad Žilina v rámci ich (namietaného) postupu nekonali o nútenom výkone práva, a preto dotknuté rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nie je aplikovateľné na prejednávanú vec.
Obdobne neprimeraným je poukazovanie na (pomerne) ustálenú judikatúru ohľadne zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia, ktoré nebolo zrušené, ak neskôr došlo k oslobodeniu spod obžaloby. Základom dotknutého stanoviska totiž nie je „voľná úvaha“, resp. úsudok súdu konajúceho o náhrade škody, ale právoplatné rozhodnutie „trestného“ súdu o oslobodení spod obžaloby. Navrhovateľ pritom ani nerozporuje, že v súdenej veci takéto rozhodnutie o nezákonnosti (či skôr nesprávnosti) namietaných rozhodnutí orgánov katastra nebolo vydané.
Odvolateľ opakovane zdôrazňuje, že namieta úradný postup Správy katastra Ružomberok (čiastočne aj Katastrálneho úradu Žilina) a nie ich rozhodnutia. V konkrétnostiach jeho argumentácie však namieta práve rozhodnutie o prerušení konania o povolenie vkladu záložného práva v jeho prospech. To znamená, že namieta nezákonnosť rozhodnutia štátneho orgánu, ktorá však vyslovená nebola; preto platí prezumpcia správnosti/zákonnosti dotknutého rozhodnutia. V tomto smere je náležitou obrana odporcu a vecne správnym je tiež nadväzujúci záver okresného súdu. Je totiž logické, že každému rozhodnutiu štátneho orgánu musí predchádzať určitý postup zahŕňajúci - okrem iného - vyhodnotenie rozhodných okolností, napr. že nie sú splnené podmienky pre povolenie vkladu, naopak, že sú dané predpoklady pre prerušenie vkladového konania. Je nadväzne tendenčným tvrdenie navrhovateľa, že za situácie, kedy konkrétne rozhodnutie nebolo zrušené, argumentuje nesprávnym úradným postupom a účelovo opomína fakt, že predmetný postup predstavuje „len“ zákonom predpokladanú činnosť nevyhnutne predchádzajúcu vydaniu rozhodnutia.
Z konštatovaných konkrétnych okolnosti prípadu je zhodne - ako z vyššie uvedených všeobecnejších hľadísk - zrejmé, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Preukázaný nebol nesprávny úradný postup, príčinná súvislosť a napokon ani (tvrdená) škoda. Pokiaľ okresný súd sa zaoberal týmito jednotlivými atribútmi vzniku zodpovednosti štátu a konštatoval ich nenaplnenie, je (opäť) len účelovým prístupom navrhovateľa, ak vytrhávajúc z kontextu rozhodnutia argumentuje tým, že ak okresný súd skúmal výšku škody, tak musel mať preukázaný nesprávny úradný postup, resp. jeho príčinnú súvislosť so škodou.
Okresný súd sa v primeranom rozsahu zaoberal vymedzením inštitútu zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci, nadväzne s poukazom na konkrétne okolnosti súdeného prípadu predložil zrozumiteľné argumenty, prečo nevidí priestor na vyhovenie uplatňovanému nároku. Účinne sa taktiež vyporiadal s argumentáciou navrhovateľa a uviedol viacero dôvodov, ktoré súhrnne viedli k zamietnutiu jeho návrhu.
Krajský súd zdôrazňuje, že odlišné (subjektívne) hodnotenie vlastných argumentov navrhovateľom, resp. jeho neakceptovanie záverov okresného súdu nezakladá arbitrárnosť, či nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a nie je ani porušením práva na súdnu ochranu. Súčasťou tohto základného práva totiž nie je aj právo na úspech v konaní. Inými slovami, nie je porušením práva na spravodlivý proces, ak súd nevyhovie procesnému alebo meritórnemu návrhu účastníka. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR taktiež nemožno považovať to, že okresný súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľa.
Okresný súd vecne správne rozhodol i o náhrade trov konania, keď aplikoval zásadu úspechu v konaní a priznal odporcovi náhradu trov spočívajúcu v náhrade cestovných výdavkov (v širšom význame zahŕňajúcom i nocľažné a stravné) na pojednávania súdu prvého stupňa.
O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ
- navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu v odvolacom konaní úspešnému odporcovi žiadne trovy v súvislosti s odvolacím prieskumom nevznikli.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.