Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 318/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť J. K., zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Csákóom,

Advokátska kancelária, Hviezdoslavova 4, Rožňava, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Čadca č. k. -50 zo 7. januára 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Žiline č. k. -85, z 22. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2014

doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Čadca (ďalej len „okresný súd“) č. k. -50 zo 7. januára 2013 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -85,

z 22. októbra 2013.

Sťažovateľ uvádza, že okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol jeho návrh

na zníženie výživného a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania,

„z dôvodov uvedených v odôvodnení jeho písomného vyhotovenia“. Proti rozsudku

okresného súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že už okresný súd mu svojím postupom odňal

možnosť konať pred súdom, a to neakceptovaním žiadosti o realizáciu výsluchu sťažovateľa

„dožiadaným súdom – Okresným súdom Rožňava, o čom som požiadal konajúci súd

telefonicky“. Okresný súd tak mal sťažovateľovi znemožniť, aby mohol poskytnúť dôkaz

o spôsobe skončenia pracovného pomeru „a poskytnúť ďalšie informácie potrebné

na objektívne meritórne rozhodnutie vo veci samej“.

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že uvedené skutočnosti namietal už vo svojom

odvolaní, pričom v prílohe odvolania mal predložiť aj písomný dôkaz o skončení jeho

pracovného pomeru. Vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ namieta, že tento

„sa de facto v celom rozsahu stotožnil s výrokom a odôvodnením napadnutého rozhodnutia

a obmedzil sa na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v zmysle

ust. /2 “, pričom však „... odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia neuviedol ďalšie dôvody“. Sťažovateľ sa v tejto súvislosti domnieva, že jeho

„skutkové tvrdenia a právny názor ohľadom neobjektívneho posúdenia skončenia

pracovného pomeru bolo potrebné považovať za argumenty rozhodujúceho významu

pre rozhodnutie odvolacieho súdu a z tohto hľadiska sa odvolací súd mal s nimi

vysporiadať náležitým spôsobom preneseným do kvalifikovaného a presvedčivého

odôvodnenia“.

Krajský súd mal základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho právo

na spravodlivé súdne konanie porušiť „prinajmenšom tým“, že rozsudok vo veci vyhlásil

na pojednávaní, na ktoré nebol sťažovateľ ani jeho právny zástupca predvolaný. Sťažovateľ

tiež tvrdí, že o termíne pojednávania nebol on ani jeho právny zástupca žiadnym spôsobom

upovedomený, čím zároveň malo dôjsť k zmareniu „možnosti kontroly, napr. či vyhlásený

rozsudok nebol prípadne dodatočne zmenený“.

Sťažovateľ ďalej vychádzajúc zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu

v sťažnosti analyzuje význam verejného vyhlásenia rozsudku a dospieva k záveru, že

v danom prípade zo strany konajúcich súdov mu bola odňatá „reálna a efektívna možnosť

konať pred súdom spočívajúca v práve argumentovať skutkovú a právnu stránku

prejednávanej veci“.

V závere svojej sťažnosti upozornil sťažovateľ aj na skutočnosť, že hoci v prílohe

svojho odvolania z 29. januára 2013 priložil plnú moc udelenú na zastupovanie v konaní

právnemu zástupcovi, krajský súd túto skutočnosť „zrejme vôbec nepostrehol“, čo

odvodzuje sťažovateľ zo skutočnosti, že krajský súd právneho zástupcu opomenul označiť

v záhlaví písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku, ako aj zo skutočnosti, že písomné

vyhotovenie rozsudku nebolo právnemu zástupcovi „vôbec doručené“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci

takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo J. K. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Čadca sp. zn.

zo dňa 7. 1. 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. ,

zo dňa 22.10.2013 porušené boli..

2. Rozsudok Okresného súdu Čadca sp. zn. zo dňa 7. 1. 2013 a rozsudok

Krajského súdu v Žiline sp. zn. , zo dňa 22.10.2013 zrušuje

a vec vracia Okresnému súdu Čadca na ďalšie konanie.

3. J. K. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.000,-€ (slovom dvetisíc eur),

ktoré je Okresný súd Čadca povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Okresný súd Čadca je povinný uhradiť J. K. trovy konania v sume 340,90 €

(slovom tristoštyridsať eur deväťdesiat centov) do desiatich dní od právoplatnosti tohto

nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ladislava Csákóa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru rozsudkom

okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na zníženie výživného. Proti

rozsudku okresného súdu mal sťažovateľ možnosť podať odvolanie a túto svoju možnosť

aj využil. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok

na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje

právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na prerokovanie a rozhodnutie

veci.

2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,

ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany

svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu

zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ).

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uviedol, že proti napadnutému rozsudku

krajského súdu podal dovolanie najvyššiemu súdu „s hlbokým presvedčením“, že

v posudzovanej veci bolo porušené jeho „právo na spravodlivý proces tým, že súdy oboch

stupňov mi odňali možnosť konať pred nimi v zmysle /1 písm. f) , a to i napriek

tomu, že v danom prípade po stránke formálnej podľa /4 dovolanie nie je

prípustné“. Sťažovateľ tiež uviedol, že o podanom dovolaní „zatiaľ ešte rozhodnuté

nebolo“.

Podľa názoru ústavného súdu má v danom prípade právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľa najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací

(k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. ,

, ).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej

ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešte

skončené, bolo dôvodné sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu odmietnuť pre jej

predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta,

bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne s ním aj

podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce

vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu

o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia , podľa

ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné

právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne

poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ), že

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude

mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade

procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozsudku krajského súdu č. k. -85,

z 22. októbra 2013 (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi

formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti (zrušenie napadnutých rozsudkov, návrh

na priznanie náhrady trov konania, návrh na priznanie finančného zadosťučinenia)

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014