Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 323/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. K., zastúpenej advokátom JUDr. Romanom Juríkom,

Račianska 62, Bratislava, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Komárno č. k. -137 z 28. novembra 2011 a rozsudkom

Krajského súdu v Nitre č. k. -153 z 28. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. februára 2014 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané

porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) č. k. -137 z 28. novembra

2011 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k.

153 z 28. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou

z 21. marca 2011 domáhala, aby okresný súd určil neplatnosť opakovanej dražby

jej dvojizbového bytu nachádzajúceho sa v obytnom dome... konanej obchodnou

spoločnosťou AUREA SK, spol. s r. o., Roosveltova 1196/16, Partizánske, 8. marca 2011.

Okresný súd rozsudkom č. k. -137 z 28. novembra 2011 predmetnú žalobu

zamietol, čo po podaní odvolania sťažovateľkou krajský súd rozsudkom

č. k. -153 z 28. marca 2012 potvrdil.

Sťažovateľka namieta, že zo strany oboch súdov došlo k porušeniu jej základného

práva podľa a práva podľa dohovoru, pretože:

„a) postupom súdov a nevykonaním dôkazov v konaniach sa účastníkovi odňala

možnosť konať pred súdom“, pričom „odňatie možnosti konať pred súdom spočívalo jednak

v tom, že navrhovateľku súd vôbec nekonfrontoval v sporných otázkach. Formalisticky súd

vychádzal iba z návrhu a aj napriek všetkým jasným, vecným, zrozumiteľným a najmä

logickým vysvetleniam a argumentom navrhovateľky prvostupňový aj odvolací súd úplne

rezignoval na akúkoľvek procesnú aktivitu v zmysle dokazovania a odstránenia

nejasností...;

b) rozhodnutie je arbitrárne, založené na nesprávnom právnom posúdení veci“,

pretože „okresný súd žalobkyňu... vôbec nevyzval na odstránenie vád jej podania v časti

nesprávneho označenia žalovaných“ a „krajský súd... iba konštatoval, že na odstránenie

vád žaloby sa nevzťahuje poučovacia povinnosť súdu podľa .“. V tejto súvislosti

sťažovateľka poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 27. októbra 2009, ktorý pri riešení identického

prípadu rozhodnutie súdu nižšieho stupňa zrušil;

„c) rozhodnutie je nepreskúmateľné“, pretože „tak prvostupňový súd aj odvolací súd

nielenže zle a nesprávne vyhodnotili dôkazy v spise, ale najmä nevykonali potrebné dôkazy

pre správne a zákonné rozhodnutie o návrhu na obnovu konania...;

d) rozhodnutie súdu je v rozpore s európskymi normami na ochranu spotrebiteľa.“.

Uvedené skutočnosti podľa názoru sťažovateľky zakladali aj prípustnosť dovolania,

ktorý ako opravný prostriedok využila, čím „vyčerpala všetky dostupné vnútroštátne

prostriedky nápravy“, a keďže „od doručenia rozhodnutia NS SR neuplynuli dva mesiace...

je tak splnená aj zákonná podmienka včasnosti podania ústavnej sťažnosti“.

Sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„I. Právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Komárno

č. k. -137 z 28. novembra 2011 a Krajského súdu v Nitre z č. k.

28. marca 2012-153 porušené.

II. Rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. -137 z 28. novembra 2011

a rozsudok Krajského súdu v Nitre z 28. marca 2012 č. k. -153 sa zrušujú

a vec sa vracia Okresnému súdu Komárno na ďalšie konanie.

III. Okresný súd Komárno je povinný nahradiť sťažovateľke 1.000 € ako primerané

finančné zadosťučinenie.

IV. Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť sťažovateľke 1.000 € ako primerané

finančné zadosťučinenie.

V. Okresný súd Komárno a Krajský súd v Nitre sú povinné nahradiť sťažovateľke

trovy konania a trovy právneho zastúpenia do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

V podaní doručenom ústavnému súdu 27. februára 2014 sťažovateľka žiada o odklad

napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov „až do právoplatnosti rozhodnutia o ústavnej

sťažnosti“.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -137 z 28. novembra 2011

a rozsudkom krajského súdu č. k. -153 z 28. marca 2012.

Napriek skutočnosti, že sťažovateľka je v predmetnom konaní zastúpená

kvalifikovaným právnym zástupcom, svoje tvrdenie o včasnom podaní sťažnosti nijako

nepreukázala, keďže k nej nepripojila kópie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov

opatrené doložkou právoplatnosti ani súvisiace rozhodnutie najvyššieho súdu.

Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že táto povinnosť je právnemu zástupcovi

sťažovateľky známa ().

Z tohto dôvodu ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti

dopytom na okresnom súde zistil, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu v spojení

s napadnutým rozhodnutím krajského súdu vo veci samej nadobudlo právoplatnosť

3. apríla 2012 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. novembra 2013,

ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné, nadobudlo

právoplatnosť 17. decembra 2013.

1. Preskúmaniu napadnutého rozhodnutia okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľkou

namietanému porušeniu označených práv ústavným súdom bráni princíp subsidiarity

vyjadrený v , z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať

o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý

pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne , ,

, ). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd,

ktorý na základe odvolania sťažovateľky rozsudok okresného súdu potvrdil. V tejto časti

ústavný súd sťažnosť odmietol podľa pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Pokiaľ ide o námietku porušenia označených práv sťažovateľky napadnutým

rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že táto totožné argumenty, ktorými

odôvodňuje podanie svojej sťažnosti, uplatnila už v rámci odvolacieho konania (ale aj

dovolacieho konania, pozn.), pričom sa týkali porušenia povinnosti okresného súdu vyzvať

ju na odstránenie nedostatkov žaloby v súvislosti s nesprávnym označením účastníkom

konania, t. j. porušenia poučovacej povinnosti okresného súdu.

Keďže sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho oprávnenia

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktorú v sťažnosti aj uvádza,

nepovažoval ju za potrebné duplicitne citovať.

Na doplnenie ústavný súd však pripomína, že súčasťou obsahu základného práva

na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd

však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyslovil, že

súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú

(García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby

v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (napr. Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa

záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (Ruiz Torija

proti Španielsku z 9. decembra 1994). Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993,

).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa však

nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

, ).

Ústavný súd konštatuje, že predmetná sťažnosť je založená výhradne na neúspechu

sťažovateľky v konaní pred všeobecnými súdmi, s ktorých právnymi závermi nesúhlasí,

a ako taká je zjavne neopodstatnená.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že

„Na námietku žalobkyne, uvádzanú v jej odvolaní o porušení poučovacej povinnosti

súdu, keď tento ju mal vyzvať na doplnenie účastníkov konania, prípadne mal sám konať

so všetkými osobami v Zákone o dobrovoľných dražbách označenými, keď títo mu boli

zrejmí z notárskej zápisnice, je potrebné uviesť, že v občianskom súdnom konaní sú

účastníkmi konania navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný), alebo tí, ktorých zákon

za účastníkov označuje ( ) a v konaní, ktoré možno začať i bez návrhu aj tí,

opravách a povinnostiach, ktorých sa má konať ( ). V sporovom konaní je

účastníkom konania ten, kto podal návrh na začatie konania na súde, t. j. žalobca a ten

koho žalobca označil v žalobe za žalovaného ( ). Pokiaľ žalobca nesprávne

určí okruh účastníkov na strane žalovanej, súd nemá v zmysle povinnosť žalobcu

o tomto nedostatku poučiť, keďže nejde o poučenie o procesných právach a povinnostiach

účastníkov, ale by išlo o poučenie hmotnoprávne. Poučenie žalobcu o tom, koho by podľa

hmotného práva mal žalovať, totiž presahuje poučovaciu povinnosť súdu podľa a

je v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania. Je bezvýznamné, že podľa hmotného

práva by právo malo byť uplatnené proti niekomu inému, než proti označenému žalovanému

alebo že za účastníkov konania nie sú označení tí, ktorých zákon za účastníkov označuje.

V tomto prípade ide totiž už o otázku tzv. vecnej legitimácie (aktívnej, ak sa týka žalobcu,

pasívnej, ak sa týka žalovaného), ktorá je predmetom dokazovania a ktorej nedostatok je

dôvodom pre zamietnutie žaloby. Na, základe uvedeného potom zo strany súdu prvého

stupňa nedošlo k porušeniu jeho povinnosti podľa v tomto

konaní. S ohľadom na dôvod zamietnutia žaloby je preto bez právneho významu i poukaz

žalobkyne na zánik oprávnenia P. H. vykonávať dražbu konanú dňa 08. 03. 2011.

Dôvodnosť zamietnutia žaloby nie je spôsobilá spochybniť ani skutočnosť, že

žalobkyňa vo svojom odvolaní označila ako účastníkov konania navrhovateľa dražby

a vydražiteľa. Podľa na návrh účastníka môže súd pripustiť, aby

do konania vstúpil ďalší účastník. Súhlas toho, kto má takto do konania vstúpiť je potrebný,

ak má vystupovať na strane navrhovateľa. Z ust. však vyplýva, že pre

odvolacie konanie neplatí ust. § 92 ods. 1 upravujúce pristúpenie ďalšieho účastníka

do konania. Zákon teda v odvolacom konám vylučuje také procesné úkony a procesné

situácie, ktorých prípustnosť by znamenala porušenie zásady dvojinštančnosti občianskeho

súdneho konania. Za situácie, že žalobkyňa až do rozhodnutia súdu prvého stupňa návrh

na pripustenie vstupu do konania i ďalších účastníkov nepodala, nemohla tak už učiniť

právne relevantným spôsobom v odvolacom konaní.“.

Ústavný súd preskúmal rozhodnutie krajského súdu napriek tomu, že od jeho

právoplatnosti uplynula dlhšia lehota, ako je uvedená v ustanovení § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde z dôvodu, že v zmysle svojej konštantnej judikatúry uznal, že vo veci

konal aj najvyšší súd v dovolacom konaní (podobne rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Z uvedeného dôvodu považoval lehotu podania sťažnosti za zachovanú.

Ústavný súd vychádzajúc zo sťažnostných námietok sťažovateľky preskúmaním

napadnutého rozhodnutia krajského súdu dospel k záveru, že ho nemožno považovať

za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva

na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet

žiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverov krajského súdu vyjadrených v jeho

rozhodnutí. Skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv

sťažovateľky, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia jej práva

na súdnu ochranu sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože ako bolo uvedené,

označené právo v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní. Keďže ústavný súd nezistil

príčinnú súvislosť medzi týmto rozhodnutím a porušením základného práva sťažovateľky

podľa a práva podľa dohovoru, sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch v nej

uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014