Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 280/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť J. O., zastúpeného

Advokátskou kanceláriou MULARČÍK A partneri, s. r. o., Námestie M. Benku 15,

Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Ondreja Mularčíka,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 2 a čl. 6 ods. 1

a 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základných práv

postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn.

PK-2 a jeho uznesením z 5. decembra 2013 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 16. decembra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. O. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára

2014 doručená sťažnosť J. O. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 2 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Špecializovaného trestného súdu Pezinok (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. PK-2 a jeho uznesením z 5. decembra 2013 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie špecializovaného trestného súdu“) a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 16. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „Vyšetrovateľ Prezídia PZ, Úradu boja proti

organizovanej kriminalite, odboru Západ, Uznesením sp. zn.: PPZ-365/BOK-ZA-2011

vzniesol dňa 14. 11. 2011 podľa obvinenie mojej osobe

za zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. c) Trestného

zákona v súbehu so zločinom nedovolené ozbrojovanie a obchodovanie so zbraňami podľa

, s poukazom na

“.

Na základe uznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. 88/2011 zo 17. novembra

2011 bol sťažovateľ vzatý do väzby podľa a ,

pričom na základe uznesenia špecializovaného trestného súdu sp. zn. 38/2012 z 23. mája

2012 mu bola väzba predĺžená v prípravnom konaní do 15. decembra 2012 a boli zmenené

jej dôvody tak, že u neho existujú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b)

a c) . Uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. 38/2012

z 27. novembra 2012 bola väzba sťažovateľa predĺžená v prípravnom konaní do 15. júna

2013.

Ďalej sťažovateľ uvádza, že „Prokurátor ÚŠP GP SR predložil ŠTS Pezinok

obžalobu podľa , pre trestné činy popísané vyššie, na základe

ktorej vyššie uvedený súd dňa Uznesením sp. zn. PK-2 rozhodol podľa § 238

ods. 3 , že ma ponecháva vo väzbe.

Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. PK-2 bolo

rozhodnuté, že sa ponechávam vo väzbe, pretože dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a),

b), c) trvajú.

Voči Uzneseniu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp. zn. PK-2 ,

som podal v zákonnej lehote sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

tak, že moju sťažnosť zamietol.“.

Dňa 3. decembra 2013 sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu podal písomnú

žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu (ďalej len „žiadosť o prepustenie“) podľa § 79

ods. 3 , ktorú náležite odôvodnil.

Napadnutým uznesením špecializovaného trestného súdu bola žiadosť sťažovateľa

o prepustenie zamietnutá, čo bolo odôvodnené tým, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1

písm. a) a c) u neho trvajú. Podľa a

špecializovaný trestný súd zmenil dôvody väzby sťažovateľa na dôvody

podľa a s poukazom na to, že dôvod väzby podľa

u neho pominul. Podľa

špecializovaný trestný súd písomný sľub sťažovateľa neprijal, pričom

vo vzťahu k nemu v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Súd v súvislosti

s preskúmavaním formálnych podmienok ako základných predpokladov na rozhodnutie

o väzbe uvedených v , podľa ktorého možno konať a rozhodovať len

o väzbe osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie, sa v plnom rozsahu odvoláva na svoje

právoplatné rozhodnutie o väzbe z 15. mája 2013 č. k.: PK-2 -7399...“

Špecializovaný trestný súd pri preskúmavaní materiálnych podmienok ako

hmotnoprávnych predpokladov väzby konkretizovaných v úvode § 71 ods. 1 Trestného

poriadku zistil, že „existencia zákonných znakov žalovaných a skôr zmieňovaných obzvlášť

závažných zločinov a zločinov je daná v skutkových okolnostiach vymedzených výrokom

obžaloby. Súd dospel k záveru, že existencia skutkov, pre ktoré bola podaná obžaloba, je

objektivizovaná skutočnosťami vyplývajúcimi z dôkazov už vykonaných na hlavnom

pojednávaní a z časti navrhnutých prokurátorom v obžalobe. Tieto skutočnosti zakladajú

reálnu obavu z následkov predpokladaných v dôvodoch väzby.“.

Ďalej špecializovaný trestný súd uviedol, že na hlavnom pojednávaní sťažovateľ

a ďalší spoluobžalovaní popreli spáchanie trestnej činnosti, ktorá sa im kladie za vinu.

Poukázal na obsah svedeckej výpovede svedka V. M., ktorý bol vypočutý na hlavnom

pojednávaní, z ktorej vyplynulo, že sťažovateľa «vnímal ako šéfa skupiny a obž. Š. ako jeho

pravú ruku, ktorý by prevzal vedenie v skupine v prípade, ak by sa s obž. O. niečo stalo.

Obž. O. mal viacčlennú vlastnú ochranu, od ktorej vyžadoval, aby každý z nich mal strelnú

zbraň a aby používali vozidlá zn. M. Mal dve vozidla zn. M. – opancierované, jedno...,

používal motocykel zn. B. a rôzne iné autá. Obž. O. požadoval od svojich členov, aby

chodili v rovnakom oblečení, a to za tým účelom, aby boli čo najviac rovnakí, aby neboli

poznateľní. Najčastejšia zárobková činnosť tejto skupiny bol predaj drog. Bol poverený aj

výberom „výpalného“. Obž. A. odovzdával peniaze a ten mu povedal, že tieto peniaze vždy

piateho dňa v mesiaci odovzdáva J. O. za to, že môžu predávať drogy pod značkou P. Obž.

A. mal pod sebou okrem iných i obž. M. B. Spolu s A. bili predajcov za to, že predávajú

drogy, avšak nie pre obž. A. Obž. M. B. nosil týmto ľuďom drogy. Svedok dodal, že viackrát

videl ako obž. B. odovzdáva peniaze obž. A. V roku 2009, po nezhodách s obž. A., sa spojil

s obž. A. Š. a spoločne sa stretli s obž. J. O. v zariadení označovanom „T.“. Bol tam

prítomný i obž. M. Š., Obž. O. žiadali, aby im bolo umožnené odísť od obž. A. Po nejakom

čase ho obž. J. O. zavolal a povedal mu, že bude spravovať T., že mu bude z T. nosiť

peniaze. Obž. O. potom v herni v T. povedal, že si žiada zoznam všetkých podnikov, ktoré

platia za ochranu P., a že každý člen skupiny, ktorý vyberie nejaké výpalné, 50 % z tohto

výpalného odovzdá M. a on následne tieto peniaze odovzdá obž. J. O. ako podiel za to, že

títo ľudia fungujú v tejto skupine pod jeho menom. Obž. O. v tom období mu stanovil

podmienky pre jeho fungovanie v skupine P. tak, že každý mesiac mu odovzdáva 50 %

z výpalného 30 % z každej čiastky, ktorú zarobí jednorázovo a od roku 2009 až po vzatie

do väzby obž. O. osobne nosil peniaze z T. Jednalo sa o sumu 2.500,- € až 3000,- €

mesačne. S členmi skupiny prichádzal do kontaktu väčšinou v T. Podľa výpovede svedka sa

malo jednať o sídlo skupiny, kde sa stretávali, dostávali nejaké príkazy. Medzi členov

zaradil svedok i obž. Š. V jednom prípade konal ohľadne podnikateľa T. Potom, keď A. Š.

s P. F. zapálili terasu podniku J., ktorý patril tomuto podnikateľovi, podnikateľ sv. J. M.

oslovil obž. Š. a ten ho potom telefonicky oslovil a zavolal ho do podniku F. V tom čase

spoločne so Š. prišli do tohto podniku. Obž. Š. mu ozrejmil, že T. je podnikateľ z H., že má

problémy s tým, že mu niekto zapálil podnik a obž. Š. sa ho pýtal, či o tom niečo vie.

Skončilo to tak, že Š. výslovne povedal T., že od teraz budeš platiť nám za ochranu

a nebudeš mať problémy. Kázal mi na tohto človeka si vypýtať číslo. Považoval to za príkaz

od obž. Š. Následne sa s T. on a Š. stretli v podniku J. T. presviedčali, že sa oňho postarajú

lepšie a za to im on bude platiť 200,- eur mesačne. Obž. A. Š. potom zabezpečoval výber

peňazí. Svedok J. M. pred súdom uviedol, že o probléme poškodeného P. T., ktorý má

reštauráciu v H. sa dozvedel od sv. F. Zistil, že tam pôsobí V. z T., zohnal si naňho číslo

a potom sa s ním stretol v kaviarni v B. Z jeho výpovede vyplynuli zhodné skutočnosti, ktoré

uvádzal i svedok M., a to, že sa spoločne T., F. a on stretli s obž. Š. v reštaurácii F. Na toto

stretnutie prišiel V. s osobou menom A. Svedok povedal: „Tam sa dohodli...“. Skutočnosti

vyplývajúce z výpovedí tam prítomných svedkov F. a poškodeného T. neodporujú

skutočnostiam vyplývajúcim z výpovedí svedkov M. a M. Svedok P. F. na hlavnom

pojednávaní uviedol, že v lete došiel za ním Š. s tým, že M. A. už nemá na starosti región T.

a H., ale že ho dostal na starosť Š. s M. a že peniaze, ktoré sa vyberajú z podnikov, treba

odovzdávať odteraz Š. Peniaze, ktoré vyberal v podnikoch odovzdával M. keď toho zavreli,

kontaktoval obž. O., s ktorým pri stretnutí na benzínovej pumpe v P. sa rozprávali o tom, že

bol za O., že všetko má fungovať tak, ako fungovalo doteraz s tým, že peniaze, ktoré sa

vyberajú z podnikov v H. a v T., vždy k piatemu v mesiaci treba dávať O. Predtým už vedel,

že tieto peniaze treba vždy zameniť pred tým, ako sa odovzdávajú do B., lebo Š. mu

spomínal, že to musí vždycky urobiť kvôli tomu, aby sa k O. nedostali peniaze, ktoré by

mohli byť označené od polície. Svedok mal vedomosť o tom, že poškodený T. potom, keď mu

spoločne so Š. zapálili gril sa skontaktoval s niekým od P. Š. mu spomínal, že to bol

podnikateľ M., ktorý T. doviedol za niekým od P. Svedok uviedol, že M. B. videl a stretol

v spoločnosti obž. M. A. a. Svedok J. H. uviedol, že T. B. pozná od roku 2004, nosil mu

marihuanu. Prvýkrát mu marihuanu doniesol v roku 2005 do domu v L., v ktorom býval J.

O. B. tam robil na vrátnici strážnika. Vždycky, keď mu T. B. zatelefonoval, tak prišiel,

priniesol mu marihuanu v množstvách asi desať gramov za šesťdesiat eur. Bolo to

nepravidelne približne 2-3x do týždňa. Keď sa pýtal T. B., že keby tam náhodou prišla

polícia, čo spraví s marihuanou, povedal, že ju spláchne do záchoda. Naposledy mu T. B.

volal kvôli marihuane zhruba týždeň pred 25. augustom roku 2011, potom svedka zatkla

polícia. R. H. mu rozprával o výbuchu auta v T., ktoré dal vyhodiť J. O., povedal: „... dal

rozkaz, aby bolo vyhodené ako pomsta za poškodené auto M. A.“ Svedok R. M. uviedol, že

pozná M. B., zoznámili sa v roku 2008 a bolo to viac-menej ohľadom drog. F. P. mu nosil

mesačne približne sto gramov pervitínu, ktorý dával ďalej K., Č. alebo Š. A. a spoznal cez

P., s ktorým sa stretával ohľadom drog, ktoré im dohadzoval prostredníctvom M. B.

Stretával sa i s M. B., ktorý mu nosil približne sto gramov mesačne za cenu 30,- € za jeden

gram. S Č. a Š. to potom zriedili a nabalili do striekačiek. Tak to potom predávali zhruba

za 40 až 45,- € za gram alebo za kubík. Svedok sa vyjadril, že poznal organizačné členenie

v skupine P., v ktorej A. patril pod P., pod A. a patril B., pod A. a patril aj L. A. a potom

pokračovalo Ľ. G., potom bol on, potom bol Č., Š. Svedok Ľ. G. uviedol, že oslovil M. A.

ohľadom predaja drog a ním poslal L. A. ako povereného človeka. A. mu na pumpe

odovzdal 50 g kokaínu, gram za 1.500,- korún. Od A. a dostal kokaín 2x, vždy po 50 g

a vždy to doniesol L. A. Svedok uviedol, že B. zavolal M., stretli sa potom pred jeho domom

a tam mu B. odovzdal pervitín v množstve okolo 30 - 50 g. Pokiaľ sa jedná o ľudí

s označením P., pri M. A. videl V. M. a B., sem tam chodil L. A. a videl A. Š.».

Špecializovaný trestný súd ďalej uviedol, že pri rozhodovaní o väzbe v tomto štádiu

konania „nemožno hodnotiť jednotlivé dôkazy, avšak bezpečne možno uviesť, že tieto

dôkazy i skutočnosti vyplývajúce z ostatných dôkazov dosiaľ vykonaných na hlavnom

pojednávaní neznižujú mieru doteraz súdom konštatovanej pravdepodobnosti, naopak i

naďalej s vysokou mierou pravdepodobnosti zakladajú dôvodnosť podozrenia z naplnenia

znakov žalovaných trestných činov“.

Špecializovaný trestný súd vyslovil názor, že i v súčasnom štádiu trestného stíhania,

keď je vykonávané dokazovanie na hlavnom pojednávaní, na strane sťažovateľa

„pretrvávajú konkrétne skutočnosti zakladajúce obavu z pokračovania v trestnej činnosti,

čím je u nich daný dôvod preventívnej väzby podľa Obžalovaný

O., Š., B. v zmysle obžaloby páchali obzvlášť závažnú trestnú činnosť dlhodobo a ich

konanie mohlo byť motivované snahou o získavanie finančných prostriedkov. Súd sa

oboznámil so správou finančného riaditeľstva z č. l. 9591 - 9633, z ktorej usúdil, že príjmy

obžalovaných v porovnaním s výškou ich odvodových povinností boli v inkriminovanom

období nie značné. U obžalovaného O. nekorešpondovali s hodnotou ním nadobudnutého

majetku (vlastníctvo nehnuteľností na viacerých miestach, viacerých motorových vozidiel

luxusných značiek, ktoré užíval). Tvrdenia obžalovaných O. a Š., že boli tichými

spoločníkmi v neoznačených obchodných spoločnostiach, sú pre súd neoverené a

nevierohodné v kontexte skutočností vyplývajúcich z dôkazov výsluchmi poškodených osôb,

či ostatných svedkov...

Súd zastáva názor, že i v tomto štádiu konania na strane obžalovaných J. O. a M. Š.

pretrvávajú konkrétne skutočnosti zakladajúce obavu z úteku, čím je u nich daný dôvod

väzby podľa V prvom rade obžaloba ich viní zo spáchania

zločinov a obzvlášť závažných zločinov, za ktoré im, v prípade uznania viny, hrozí vysoký

trest odňatia slobody. Hroziaci trest nepochybne vytvára tlak na sociálne a rodinné väzby

a z tohto dôvodu by mohli vykonať kroky smerujúce k utajeniu svojho pobytu. Táto

konkrétna skutočnosť nezostáva osamotená. Z výpovede svedka V. M. vyplýva, že mali

v skupine dohodnutý postup v prípade vznesenia obvinenia tak, že členovia skupiny mali

utajiť miesto svojho pobytu. Tak ako už bolo uvedené, súd v tomto štádiu konania nehodnotí

dôkazy. Zaznamenanú skutočnosť považuje za fakt, ktorý umocňuje jeho obavu z

ponechania obžalovaných na slobode. I v tomto štádiu konania súd konštatuje, že sa

obžalovaní zdržiavali pred vzatím do väzby na viacerých miestach, a to i bez úradne

zaznamenaného ohlásenia miesta pobytu... Súd u týchto obvinených nezistil povinnosti

takého charakteru, ktoré by ich viazali na jedno konkrétne miesto a nezistil, že by na území

Slovenskej republiky mali reálne podložený uspokojujúci zdroj obživy pochádzajúci výlučne

z legálnej pracovnej činnosti. Tieto skutočnosti i naďalej zakladajú vysoký stupeň

pravdepodobnosti, že obžalovaní O... by v prípade prepustenia z väzby na slobodu ušli

mimo územia tohto štátu, alebo by sa tu skrývali, čím by sa stali fyzicky nedosiahnuteľnými

pre potreby súdneho konania. V dôsledku toho by hrozilo, že súdne konanie by bolo sťažené

alebo dokonca zmarené, obvinení by sa stali nepostihnuteľnými a túto trestnú vec by nebolo

možné spravodlivo a v primeranej lehote prejednať súdom, čím by došlo k porušeniu zásady

trestného konania danej “

Špecializovaný trestný súd preskúmal aj eventuálnu možnosť nahradenia väzby

ponúkanými zárukami, a to písomným sľubom, ktorý predložil sťažovateľ, a pri tomto

skúmaní vzal do úvahy na jednej strane osobu obžalovaného (sťažovateľa), jeho osobné

zázemie i jeho „profesijné a hmotné predpoklady pre vytváranie a vedenie riadneho

spôsobu života; na druhej strane mal na zreteli závažnosť a rozsiahlosť žalovanej trestnej

činnosti vykazujúcej znaky organizovaného zločinu, spojenej s obchodom s narkotikami,

prechovávaním zbraní, násilím, a to i na ženách, nátlakovým konaním s pohnútkou

ziskuchtivosti, atď. Z pohľadu obžalobou takto predostretej trestnej činnosti, podporenej

skutočnosťami vyplývajúcimi z dôkazov súd dospel k záveru, že poskytnutý sľub vykazuje

znaky formálnosti a nie je naplnený vnútorným predsavzatím obžalovaných naďalej

nepáchať trestnú činnosť. Súd nezistil výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali

nahradenie väzby sľubom... Mal zato, že vzhľadom na osoby obžalovaných a na povahu

prejednávaného prípadu nie sú tieto alternatívne záruky ako náhrada väzby dostatočné,

a preto písomné sľuby obžalovaných O..., že povedú riadny život, najmä, že sa nedopustia

trestnej činnosti a že splnia povinnosti a dodržia obmedzenia, ktoré sa im uložia,

neprijal...“.

K dôvodu väzby podľa špecializovaný

trestný súd uviedol, že „Vzhľadom k tomu, že súd vypočul prevažujúcu väčšinu svedkov

navrhnutých obžalobou a dosiaľ nevypočutí svedkovia nemajú vzťah k obžalovaným O...,

súd dospel k záveru, že kolúzny dôvod väzby... pominul, a preto zmenil dôvody ich väzby...“.

Proti napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu podal sťažovateľ

sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 16. decembra

2013 tak, že ju zamietol. V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako viazaný povinnosťou vyplývajúcou

z ustanovenia opätovne preskúmal, či dôvody väzby u obžalovaných

J. O., M. Š., M. B. a T. B. v štádiu konania na súde prvého stupňa naďalej trvajú, alebo či

sa zmenili, či zistené skutočnosti i naďalej nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bola

podaná obžaloba, boli spáchané, majú znaky trestného činu, či sú dôvody na podozrenie, že

tieto skutky spáchali obvinení a či z ich konania alebo ďalších konkrétnych skutočností

vyplýva naďalej dôvodná obava predpokladaná v dôvodoch väzby podľa § 71 ods. 1

písm. a/, c/

Najvyšší súd Slovenskej republiky pripomína, že väzbu je potrebné chápať ako

zaisťovací inštitút, slúžiaci k tomu, aby sa dosiahol účel trestného konania. Preto je

prirodzené, že rozhodovanie o väzbe je vedené vždy v rovine pravdepodobnosti (a nie istoty)

ohľadne následkov, ktoré môžu nastať, ak nebude obvinený držaný vo väzbe, za súčasného

zistenia, že doposiaľ získané skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré sa vedie

trestné stíhanie, boli spáchané, majú znaky stíhaného trestného činu a existuje dôvodné

podozrenie, že dané trestné činy spáchali práve títo obvinení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo svojom predchádzajúcom uznesení

z 28. mája 2013, sp. zn. , zdôraznil, že v prípade preskúmania materiálnych

podmienok ako hmotnoprávnych predpokladov väzby konkretizovaných v úvode

ustanovenia zistil, že existencia skutkov, pre ktoré bola podaná

obžaloba, bola objektivizovaná skutočnosťami vyplývajúcimi z dôkazov navrhnutých

prokurátorom na ich vykonanie na hlavnom pojednávaní v bode 1 až 4 obžaloby. Existencia

zákonných znakov žalovaných obzvlášť závažných zločinov, zločinov a prečinov bola daná v

skutkových okolnostiach vymedzených výrokom tejto obžaloby. Dôkazy vykonané v

prípravnom konaní v miere zvýšenej pravdepodobnosti odôvodňovali podozrenie, že sa

skutky stali a tieto skutky spáchali v tom čase obvinení. Konkrétne skutočnosti vyplývajúce z

dôkazov následne našli odraz v konštrukcii ich konania v skutkových okolnostiach

zaznamenaných vo výroku obžaloby. Z nich potom aj vyplývala reálna obava z následkov

predpokladaných v dôvodoch väzby.“

Najvyšší súd považoval za potrebné zdôrazniť, že „trestná vec proti obžalovanému J.

O. spol. sa po podaní obžaloby posunula do ďalšej fázy trestného konania, t. j. do fázy

dokazovania na súde prvého stupňa, v ktorej dôkazy zabezpečené a vykonané v prípravnom

konaní boli a ešte budú vykonávané a hodnotené v rámci hlavného pojednávania, ktoré toho

času zatiaľ bez subjektívnych prieťahov prebieha pred senátom Špecializovaného trestného

súdu v Pezinku. V rámci doposiaľ vykonaných dôkazov, hlavne z výpovede svedka V. M.,

vyplývajú skutočnosti, že vyššie uvedení obžalovaní mali páchať trestnú činnosť takpovediac

na remeselnom základe ako zdroj svojej obživy, vzhľadom k čomu im v prípade uznania viny

hrozia vysoké tresty. Nezodpovedajú skutočnosti tvrdenia jednotlivých obžalovaných, že ide

o jediný dôkaz tzv. kajúcneho vinníka, keďže na výpoveď tohto svedka nadväzujú ďalšie

nepriame dôkazy podporujúce jeho tvrdenia (napr. správa finančného riaditeľstva,

výpovede svedkov R. M., Ľ. G., atď.).“.

Najvyšší súd sa v otázke existencie dôvodov väzby u sťažovateľa, ako aj u ostatných

spoluobžalovaných „v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia,

v ktorom predsedníčka senátu špecializovaného trestného súdu opätovne takpovediac

inštruktážnym spôsobom precizovala konkrétne skutočnosti, na podklade ktorých

u jednotlivých obvinených existuje reálna obava z konania predpokladaného v ustanovení

, a vzhľadom k tomu nadriadený súd na tieto dôvody len

odkazuje, keďže by ich musel len opakovať. Skutočnosť, že Špecializovaný trestný súd

k dôvodom väzby u toho ktorého obžalovaného nepristupoval len paušálne svedčí aj tá

skutočnosť, že z úradnej povinnosti u obžalovaných J. O... zmenil dôvody väzby tak, že

u týchto obžalovaných rozhodol o pominutí dôvodu tzv. kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1

písm. b/ “.

K výhradám obžalovaných, že špecializovaný trestný súd dosiaľ neuviedol žiadne

konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali ich väzbu, najvyšší súd uviedol, že «Trestný

poriadok nikde nedefinuje pojem „konkrétne skutočnosti“.

Pre obsah tohto pojmu nemôžu byť stanovené ani žiadne nemenné kritériá. Vždy je

potrebné vychádzať z konkrétnej veci, osoby obvineného a jeho osobných pomerov.

V posudzovanej veci tieto konkrétne skutočnosti vyplývajú práve z povahy, charakteru

a závažnosti trestnej činnosti, ktorá mala byť páchaná plánovité a organizovane

takpovediac na remeselnom základe za finančnú odmenu, vzhľadom k čomu obžalovaným

v prípade uznania viny hrozia vysoké tresty, pričom k týmto všeobecným dôvodom

pristupujú potom u každého z nich ešte špecifické dôvody, ktoré sú dané len vo vzťahu

ku konkrétnemu obžalovanému a ktoré v napadnutom uznesení boli detailne rozvedené.

Rovnako sa stotožnil s procesným postupom špecializovaného trestného súdu, pokiaľ

tento zamietol žiadosti obžalovaných J. O... o prepustenie z väzby na slobodu a neprijal ich

písomný sľub, resp. nenahradil väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka, keďže

títo obžalovaní okrem iných dôvodov ani počas celého doterajšieho trestného konania

vrátane konania na súde nezaujali také stanovisko, z ktorého by bolo zrejmé, že prijatím

sľubu alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka možno nahradiť ich väzbu, aj

z ktorého dôvodu treba uzavrieť, že v ich prípade išlo o návrhy vykazujúce len znaky

formálnosti.

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosti obžalovaných J. O...

proti všetkým výrokom napadnutého uznesenia ako nedôvodné podľa § 193 ods. 1 písm. c/

zamietol.».

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že od jeho vzatia do väzby neexistovali a ani

neexistujú žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali väzbu z akéhokoľvek

zákonného dôvodu, tieto sú do dnešného dňa len abstraktnou úvahou oboch súdov.

Sťažovateľ pripúšťa, že na začiatku vyšetrovania je problematické bez

podrobnejšieho poznania trestnej veci rozhodnúť o väzbe, pričom v tej dobe dôkazy,

ktorými disponoval súd, resp. dôkazy, ktoré ešte neboli vykonané, mohli zakladať

domnienku jej dôvodnosti, avšak tú je potrebné skúmať v každom jej štádiu vzhľadom

na známe skutočnosti. V súčasnej dobe boli podľa sťažovateľa v trestnej veci vypočutí

všetci obvinení, svedkovia a boli zabezpečené aj ďalšie dôkazy, ktoré jednoznačne

preukazujú nedôvodnosť jeho väzby.

Sťažovateľ poukazuje na to, že vo svojej žiadosti o prepustenie argumentoval tým, že

«odôvodnenie Uznesenia Okresného súdu Trnava zo dňa 17. 11. 2011, sp. zn. 88/11,

tykajúca sa dôvodu väzby podľa , na ktoré poukázal

Okresný súd Trnava pri vzatí mojej osoby do väzby, je bez akýchkoľvek konkrétnych

skutočností preukazujúcich, že chcem ujsť, alebo som, mal snahu tak urobiť, že sa budem

skrývať, aby som sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu. Okolnosti, na ktoré poukázal

Okresný súd Trnava, vo svojom odôvodnení, sú tvrdenia svedka V. M., ktoré neboli ničím

preukázané do dnešného dňa. Podľa jeho tvrdení som mal mať plán na útek, pravidelne som

sa „vytratil“ z miesta bydliska a tým spôsobom som si mal zabezpečiť, resp. vylúčiť

možnosť zadržania, pričom chcem opätovne zdôrazniť, že všetky tieto tvrdenia svedka V. M.,

nebolo do dnešného dňa ničím preukázané, a to už trestné konanie sa vedie viac ako dva

roky. Naopak, sú nezvratné dôkazy, o mojom zadržaní, ktoré preukazujú pravý opak, obavy,

že ujdem alebo sa budem skrývať, nakoľko som bol zadržaný v mieste svojho bydliska, bez

toho aby som kládol akýkoľvek odpor, resp. sa pokúsil o útek.

Špecializovaný trestný súd v Pezinku oprel svoje rozhodnutie o domnienky

a hypotézy, ktoré nie sú ničím preukázané, pričom žiadnym spôsobom sa nevysporiadal

s mojimi tvrdeniami, ktorými som poukazoval na svedeckú výpoveď V. M., z ktorej

vyplynula dôvodnosť väzby podľa , tak ako ju

konštatoval Okresný súd Trnava dňa 17. 11. 2011, sp. zn. 88/11. Dôvody väzby neboli

preukázané žiadnym dôkazom a tvrdenia svedka V. M. neboli ničím preukázané. Súd len

stroho konštatuje, že v prípade prepustenia z väzby, by som ušiel mimo územia tohto štátu,

alebo by som sa skrýval na území SR, čo nevyplýva, zo žiadnej konkrétnej skutočnosti.».

Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že špecializovaný trestný súd vo svojom odôvodnení

zdôrazňuje, že «v tomto štádiu konania nehodnotí dôkazy, len zaznamenanú skutočnosť

považuje za fakt, ktorý umocňuje jeho obavu z ponechania obžalovaných na slobode. Takýto

výklad a argumentácia je neprípustná, nakoľko súd spôsobom akým poukazuje

na skutočnosti, ktoré majú odôvodňovať moju obavu z úteku, nevyplývajú zo žiadnej

skutočnosti, pričom súd sa v plnej miere pridržiava tvrdení svedka V. M., ktoré považuje

za pravdivé a preukázané, aj napriek tomu, že nie sú podporené žiadnymi iným dôkazmi,

a teda súd týmto spôsobom sám v tomto štádiu hodnotí dôkazy, v môj neprospech, bez toho

aby poukázal na iné skutočnosti, ktoré by mali preukazovať pravdivosť tvrdení svedka V. M.

Špecializovaný trestný súd v Pezinku na jednej strane konštatuje, že v tomto štádiu

nehodnotí jednotlivé dôkazy, pričom ale v rámci svojho odôvodnenia poukazuje na

svedeckú výpoveď V. M., ktorá má umocňovať obavu z ponechania mojej osoby na slobode,

avšak súd účelovo si vyberá časti výpovede, ktoré však žiadnym spôsobom nekorešpondujú

s vykonaným dokazovaním a nie sú podporené žiadnymi priamymi alebo nepriamymi

dôkazmi. V tejto súvislosti je zarážajúce, že súd v rámci hodnotenia dôkazov dosiaľ

vykonaných na hlavnom pojednávaní, konštatoval súd, že „s vysokou mierou

pravdepodobnosti zakladajú dôvodnosť podozrenia z naplnenia znakov žalovaných

trestných činov“. Z tohto slovného spojenia je možné usudzovať, že súd ma za preukázané

žalované skutky, pričom dokazovanie skončené nebolo a dôkazy sú zo strany hodnotené

výlučne v môj neprospech, z čoho je možné vyvodiť akým spôsobom chce súd rozhodnúť

o vine a treste.».

Vo vzťahu k dôvodom väzby podľa

sťažovateľ zdôrazňuje, že «súd opätovne neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorý by

mala preukazovať, že budem pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Vo svoje žiadosti som

poukázal vo vzťahu k dôvodom väzby podľa , že

nebola uvedená žiadna konkrétna skutočnosť, ktorý by mala preukazovať, že budem

pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Odôvodnenie uznesenia špecializovaného trestného

súdu, pracovisko Banská Bystrica zo dňa 23. 05. 2012, 38/2012, ktorým mi boli

rozšírené dôvody väzby podľa , sú opätovne

hypotetické, bez akýchkoľvek konkrétnych skutočností, nakoľko z vykonaného dokazovania

v prípravnom konaní a konania pred súdom, nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by

som ja páchal akúkoľvek trestnú činnosť alebo prostredníctvom iných osôb a tým spôsobom

si zadovažoval prostriedky na obživu. Súd sa obmedzil iba na konštatovanie, že tu je

podozrenie, ktoré však po vykonanom dokazovaní nebolo preukázané. Vždy som riadne

deklaroval svoje príjmy a majetky, ktoré som nadobudol z legálnych príjmov, čo aj

v podstate súd pripustil.

Súd v napadnutom uznesení k dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku, k mojej osobe, uviedol len tvrdenia V. M., ktoré však nekorešpondujú s ďalším

vykonaným dokazovaním, jeho tvrdenia sú v rámci dôkaznej situácie osamotené, pričom ako

vyplynulo s priebehu dokazovania na hlavných pojednávaniach, tieto tvrdenia nie sú

v súlade s ďalšími dôkazmi, z čoho vyplýva ich závažná pochybnosť a nedôveryhodnosť.

Nie je možné odôvodňovať moju prípadnú obavu z páchania trestnej činnosti

spôsobom, že v zmysle obžaloby som páchal závažnú trestnú činnosť dlhodobo a moje

konanie bolo motivované snahou získavať finančné prostriedky. Tieto skutočností neboli

doteraz žiadnym spôsobom preukázané, a opätovne poukazujem, že ide len o tvrdenia jednej

osoby, ktorá ako bolo preukázané vykonaným dokazovaním, sama páchala trestnú činnosť,

pričom svoju trestnú zodpovednosť sa snaží presunúť na mňa.

Súd preskúmal aj možnosť nahradenia väzby písomným sľubom podľa § 80 ods. 1

písm. b) , ktorý som predložil súdu dňa 05. 12. 2013 na neverejnom

zasadnutí. Súd v rámci svojho odôvodnenia, poukázal, že na jednej strane je u mňa dané

osobné zázemie a moje profesijné a hmotné predpoklady pre vytváranie a vedenie riadneho

spôsobu života, avšak písomný sľub neprijal, z dôvodu, že ,,nie je naplnený vnútorným

predsavzatím naďalej nepáchať trestnú činnosť.“

Opätovne chcem zdôrazniť, že som žiadnu trestnú činnosť nepáchal a teda ani nie je

možný akýkoľvek predpoklad páchania ďalšej trestnej činnosti. Neviem, na základe čoho

dospel súd k vyhodnoteniu, že mnou ponúknutý písomný sľub nie je naplnený vnútorným

predsavzatím nepáchať trestnú činnosť. Ustanovenie § 80 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku v prípade splnenia podmienok na prijatie písomného sľubu neuvádza, že by bolo

potrebné skúmať alebo hodnotiť „moje vnútorné predsavzatie nepáchať trestnú činnosť“,

z dôvodu, že inštitút nahradenia väzby písomným sľubom stanovuje ako spôsob nahradenia

väzby za splnenia podmienok podľa .

Najvyšší súd Slovenskej republiky, vo svojom odôvodnení sa nevysporiadal s mojimi

námietkami k porušeniu , a následnej nezákonnosti trvania

väzby s poukazom na , a dôvodmi, ktoré uviedol vo svojom

odôvodnení Špecializovaný trestný súd v Pezinku, sp. zn. PK-2 .».

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že v jeho prípade bolo porušené aj právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, uvádzajúc, že aj z judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že „je povinnosťou súdov pri svojej

rozhodovacej činnosti dať odpoveď na všetky otázky relevantné pre rozhodnutie vo veci

samej, pričom niet pochybnosti o tom, že Špecializovaný trestný súd v Pezinku, vo svojom

uznesení zo dňa 05. 12. 2013 sp. zn. PK-2 v rámci odôvodnenia svojho uznesenia

poukázal skutočnosti zakladajúce dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), c) Trestného

poriadku, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v odôvodnení uznesenia zo dňa 16. 12. 2013

sp. zn. sa vôbec nevysporiadal s mojimi sťažnostnými dôvodmi, na ktoré som

poukazoval vo svojej sťažnosti voči uzneseniu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku,

sp. zn. PK-2 zo dňa 05. 12. 2013.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci svojej rozhodovacej činnosti, v konaní

č. k. ignoroval moje dôvody sťažnosti a skutočnosti, ktorými som poukazoval

na nesprávne rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn.

PK-2 zo dňa 05. 12. 2013 a v odôvodnení svojho rozhodnutia v plnej miere

poukázal na odôvodnenie rozhodnutia špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn.

PK-2 zo dňa 05. 12. 2013 bez toho aby sa vysporiadal so sťažnostnými

dôvodmi.“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Postupom a rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu z 05. 12. 2013 pod

sp. zn. PK-2 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 05. 2013 (správne má

byť 16. 12. 2013, pozn.) pod sp. zn.: , boli porušené základné práva J. O...

garantované čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 2 a čl. 6 ods. 1, ods. 3, písm. a) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a a . ods. 1 Slovenskej

republiky.

2. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu z 05. 12. 2013 pod sp. zn.

PK-2 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 16. 12. 2013 pod sp. zn.:

sa zrušuje.

3. Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní

spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta JUDr. Ondreja

Mularčíka..., a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46

ods. 1 , ako aj práv podľa a ods. 2 a a 3 písm. a)

dohovoru napadnutým uznesením špecializovaného trestného súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je

potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 2 dohovoru každý, kto je zatknutý, musí byť oboznámený bez

meškania a v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením

proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má

právo byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu.

II.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených základných práv

podľa a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením špecializovaného

trestného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podstatou princípu subsidiarity je skutočnosť, že právomoc ústavného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej

právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť,

ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie

je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo

slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred

iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu špecializovaného

trestného súdu sťažnosť (čo aj urobil), o ktorej bol oprávnený a povinný rozhodnúť najvyšší

súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených základných práv

podľa a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd zameral

na posúdenie otázky, či ju možno považovať za zjavne neopodstatnenú. Podľa konštantnej

judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho

súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

ústavný súd považoval potrebné v zhode so svojou doterajšou

judikatúrou (m. m. , , ) poukázať na vzťah čl. 17

ods. 1, 2 a 5 týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu k

ods. 1 . Z obsahu vyplýva, že tento vo svojich ustanoveniach zahŕňa

základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva

na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana

zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím

na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe

aplikovateľné špeciálne ustanovenia , 2 a 5 o osobnej slobode, a nie

všeobecné ustanovenie .

Obdobne vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, ústavný súd považuje v zhode so svojou doterajšou judikatúrou

za potrebné uviesť, že konania všeobecných súdov, v rámci ktorých sa rozhoduje o väzbe,

nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo

záväzkoch, ako to predpokladá označený článok dohovoru. Postupom všeobecného súdu

v takýchto konaniach podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1

dohovoru aj z toho dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach

čl. 5 dohovoru. O oprávnenosti trestného obvinenia sa rozhoduje v trestnom konaní,

s ktorým súvisí, predchádza mu alebo po ňom nasleduje rad konaní alebo rozhodnutí, ktoré

sa priamo netýkajú oprávnenosti trestného obvinenia, a spravidla tieto konania, okrem iného

aj konanie o rozhodnutí o väzbe, nepodliehajú režimu čl. 6 dohovoru. Článok 6 dohovoru

upravuje právo na spravodlivý proces. Pre konanie o rozhodovanie o väzbe platí špeciálna

a pritom v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo

na slobodu a bezpečnosť (napr. ). Ústavný súd v tomto smere poukazuje

aj na stabilnú rozhodovaciu prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru

(napr. rozsudok ESĽP de Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, bod 65, bod 67,

bod 71 – bod 77 atď.).

Vzhľadom na skutočnosť, že ochrana práv a slobôd súvisiaca s rozhodovaním

všeobecných súdov o zákonnosti väzby, resp. jej ďalšieho trvania spadá ratione materiae

pod ochranu garantovanú prostredníctvom a dohovoru, ktoré obsahujú

základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu

pri jej pozbavení (obdobne pozri , ), ústavný súd odmietol

sťažnosť v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

Tieto závery obdobne platia aj vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 3

písm. a) dohovoru.

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 2 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné

s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (m. m. ,

, ). Ústavný súd preto v prípade namietaného porušenia čl. 17

môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil

skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred

iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) je

preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie

však konať ako všeobecný súd ďalšej inštancie; takéto konanie by bolo porušením

obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd

medzi všeobecné súdy a ústavný súd v ().

Súčasťou základného práva na osobnú slobodu podľa a práva na

slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 dohovoru je aj právo obvineného iniciovať konanie

o preskúmanie zákonnosti jeho väzby. V tomto konaní má súd povinnosť preskúmať

okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané

dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody

neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34,

bod 31). Pritom argumenty súdu pre a proti väzbe nemôžu byť všeobecné a abstraktné, ale

musia sa opierať o konkrétne skutočnosti týkajúce sa danej osoby a veci (napr. Boicenco

v. Moldavsko, rozsudok z 11. 7. 2006, bod 142).

Sťažovateľ je obžalovaný zo spáchania skutkov kvalifikovaných ako zločin

založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa

a obzvlášť závažný zločin podielnictva podľa § 231 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 4 písm. b)

(v bode 1 obžaloby), pre zločin nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa

v spolupáchateľstve podľa

(v bode 5 obžaloby), pre zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3

písm. a) a ods. 4 písm. b) a obzvlášť závažný zločin nedovoleného

ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) a ods. 4 písm. a)

(v bode 10 obžaloby), pre zločin poškodzovania cudzej veci podľa

ods. 1, 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) (v bode 11 obžaloby), pre zločin

poškodzovania cudzej veci podľa a v štádiu

pokusu podľa a obzvlášť závažný zločin nedovoleného

ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) a ods. 4 písm. a)

(v bode 12 obžaloby). Vo väzbe sa nachádza z dôvodov podľa

písm. a) a c) .

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,

ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné

stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok

spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná

obava, že

a) ujde alebo a bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä

ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký

trest, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Z argumentácie obsiahnutej v sťažnosti možno námietky sťažovateľa smerujúce proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu (ako aj špecializovanému trestnému súdu) zhrnúť

do dvoch okruhov, a to: námietky týkajúce sa existencie jednotlivých väzobných dôvodov

a námietky týkajúce sa nevysporiadania sa s jeho sťažnostnými dôvodmi.

V napadnutom uznesení sa najvyšší súd stotožnil s odôvodnením uvedeným

v uznesení špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-2 z 5. decembra 2013

a zároveň zdôraznil, že už vo svojom predchádzajúcom uznesení (sp. zn.

z 28. mája 2013) zistil, že v prípade preskúmania materiálnych podmienok ako

hmotnoprávnych predpokladov väzby, tak ako sa to uvádza v § 71 ods. 1 Trestného

poriadku, existencia skutkov, pre ktoré bola podaná obžaloba, bola objektivizovaná

skutočnosťami vyplývajúcimi z dôkazov navrhnutých prokurátorom na ich vykonanie na

hlavnom pojednávaní v bode 1 až 4 obžaloby. Existencia zákonných znakov žalovaných

obzvlášť závažných zločinov, zločinov a prečinov bola daná v skutkových okolnostiach

vymedzených výrokom obžaloby. Dôkazy vykonané v prípravnom konaní v miere zvýšenej

pravdepodobnosti odôvodňovali podozrenie, že sa skutky stali a tieto skutky spáchali v tom

čase obvinení. Konkrétne skutočnosti vyplývajúce z dôkazov následne našli odraz

v konštrukcii ich konania v skutkových okolnostiach zaznamenaných vo výroku obžaloby.

Z nich potom aj vyplývala reálna obava z následkov predpokladaných v dôvodoch väzby.

Ústavný súd pri skúmaní opodstatnenosti námietok sťažovateľa proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu vzal do úvahy aj obsah napadnutého uznesenia

špecializovaného trestného súdu, vychádzajúc pritom zo svojho ustáleného právneho

názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho, resp.

sťažnostného súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvostupňové a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok.

Špecializovaný trestný súd preskúmal žiadosť sťažovateľa o prepustenie, ako aj

o nahradenie väzby písomným sľubom, pričom zistil, že táto neobsahuje žiadne nové,

zásadné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že pominula hrozba z pokračovania

v páchaní trestnej činnosti, ako aj hrozba úteku sťažovateľa, prípadne alebo aspoň zoslabla

natoľko, že možno väzbu nahradiť ponúknutou zárukou. Z uvedených dôvodov rozhodol

tak, že žiadosť o prepustenie podľa zamietol a väzbu

sťažovateľa písomným sľubom podľa nenahradil.

V súvislosti s prvou námietkou sťažovateľa ústavný súd zdôrazňuje, že úlohou

všeobecného súdu pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby je preskúmavať aj materiálne

podmienky väzby, ktorými sú hmotnoprávne predpoklady väzby, teda či doteraz zistené

skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol

spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal

obvinený (sťažovateľ, pozn.). V súlade s a

všeobecný súd skúma rovnako to, či z konania obžalovaného alebo ďalších konkrétnych

skutočností vyplýva dôvodná obava, že obžalovaný ujde alebo a bude skrývať, aby sa tak

vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak

nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest, alebo bude pokračovať v trestnej

činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval

alebo ktorým hrozil.

Pri rozhodovaní o tzv. útekovej väzbe všeobecné súdy zastávali názor, že z dôvodu,

že sťažovateľ je obvinený zo spáchania zločinov a obzvlášť závažných zločinov, za ktoré

mu hrozí vysoký trest odňatia slobody, táto hrozba by mohla vyvolať kroky k utajeniu jeho

pobytu. Pritom aj z výpovede svedka M. (na výpoveď ktorého nadväzujú ďalšie nepriame

dôkazy podporujúce jeho tvrdenia) vyplynulo, že v skupine bol dohodnutý postup

(v prípade vznesenia obvinenia) o utajení miesta svojho reálneho pobytu. Záver o existencii

dôvodov útekovej väzby umocnila aj skutočnosť, že sťažovateľ sa aj pred vzatím do väzby

zdržiaval na viacerých miestach bez toho, aby bol na nich úradne ohlásený.

Základom na rozhodnutie všeobecných súdov o tzv. preventívnej väzbe je aj reálna

existencia hrozby (nevyžaduje sa zjavná istota), že obžalovaný bude opakovať trestný čin,

pre ktorý je stíhaný, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý

pripravoval alebo ktorým hrozil. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia špecializovaného

trestného súdu vyplýva, že túto reálnu existenciu hrozby odôvodňovala predovšetkým

skutočnosť, že sťažovateľ spolu s ďalšími spoluobvinenými mali páchať závažnú trestnú

činnosť (aj násilného charakteru) po dlhší čas a ich konanie mohlo byť motivované snahou

o získanie finančných prostriedkov, pričom sa v ňom, pokiaľ ide o sťažovateľa, upriamuje

pozornosť aj na správu Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, z ktorej vyplynulo, že

príjmy sťažovateľa nekorešpondovali s hodnotou jeho majetku (hnuteľného

a nehnuteľného). Podľa názoru ústavného súdu preto obstojí záver najvyššieho súdu, ktorý

sa stotožnil s odôvodnením existencie dôvodov preventívnej väzby ustálených

špecializovaným trestným súdom, podľa ktorého vzhľadom na skutok a spôsob vykonania

existuje obava, že sťažovateľ by mohol pokračovať v páchaní násilnej trestnej činnosti.

Najvyšší súd v závere napadnutého uznesenia napokon dodal, že okrem objektívnych

okolností je pri posudzovaní väzby ďalšieho trvania väzby dôležité brať ohľad

aj na okolnosti subjektívne – týkajúce sa konkrétnej osoby obžalovaného a jeho osobných

pomerov.

Ústavnému súdu neprináleží hodnotiť výsledky dosiaľ vykonaného dokazovania, táto

právomoc prislúcha výhradne všeobecnému súdu konajúcemu vo veci sťažovateľa.

Vzhľadom na štádium trestného konania (po podaní obžaloby), keď výsledky prípravného

konania odôvodňovali postavenie sťažovateľa pred súd a je vykonávané pomerne rozsiahle

dokazovanie na hlavnom pojednávaní, ktoré dosiaľ nebolo skončené, je podľa názoru

ústavného súdu dostatočne odôvodnený a ústavne akceptovateľný záver najvyššieho súdu

v napadnutom uznesení, že naďalej trvá dôvodné podozrenie, že sťažovateľ spáchal skutky,

pre ktoré sa vedie trestné konanie.

Pokiaľ sťažovateľ v záverečnej časti svojej sťažnosti namieta, že najvyšší súd sa

nezaoberal jeho sťažnostnými námietkami, ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade

poukázať na skutočnosť, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom,

v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu nešpecifikuje, ktorými jeho námietkami sa najvyšší

súd nezaoberal, a ani nepriložil fotokópiu sťažnosti podanej proti napadnutému uzneseniu

špecializovaného trestného súdu (ktorú si ústavný súd vyžiadal od špecializovaného súdu,

a konštatuje, že jej obsah sa zhoduje s časťou odôvodnenia sťažnosti podanej ústavnému

súdu). V tejto súvislosti ústavný súd navyše v súlade so svojou ustálenou judikatúrou

zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania (stranou trestného konania), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov predmetnej právnej veci (m. m. ).

S prihliadnutím na odôvodnenie napadnutých uznesení najvyššieho súdu

a špecializovaného trestného súdu je preto ústavný súd vo vzťahu k druhej námietke

sťažovateľa tohto názoru, že najvyšší súd sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal

s jeho sťažnostnou argumentáciou. Uznesenie najvyššieho súdu posudzované v spojení

s uznesením špecializovaného trestného súdu obsahuje konkrétne, logické a presvedčivé

odôvodnenie o trvaní dôvodu väzby podľa ,

a vzhľadom na to aj dôvodu na zamietnutie sťažnosti.

Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu ústavnoprávne akceptovateľné. Skutočnosti, ktoré uviedol najvyšší súd

(špecializovaný trestný súd), zodpovedajú (i keď hranične, avšak stále ústavne

akceptovateľne) legálnej definícii útekovej a preventívnej väzby a ich existencia je súdom

pravidelne kontrolovaná a konfrontovaná s aktuálnym stavom konania. Ústavný súd preto

nepovažuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu (v spojení s napadnutým uznesením

špecializovaného trestného súdu) za arbitrárne a ani za zjavne neodôvodnené, a preto

nezistil dôvod zasiahnuť do jeho právnych záverov.

Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných

rozhodnutiach ústavne akceptovateľným spôsobom aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú

odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého

zo základných práv a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov,

ak ich v danej situácii možno pokladať za udržateľné (m. m. ).

Vzhľadom na to, že ústavný súd v danej veci nezistil takéto dôvody na uplatnenie

svojej právomoci, odmietol sťažnosť sťažovateľa pre namietané porušenie jeho základného

práva podľa a práva podľa a ods. 2 dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014