Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 280/2014
PDF · 473.55 KB
No categories available
IV. ÚS 280/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť J. O., zastúpeného
Advokátskou kanceláriou MULARČÍK A partneri, s. r. o., Námestie M. Benku 15,
Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Ondreja Mularčíka,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 2 a čl. 6 ods. 1
a 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základných práv
postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn.
PK-2 T/14/2013 a jeho uznesením z 5. decembra 2013 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 40/2013 a jeho uznesením
zo 16. decembra 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. O. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára
2014 doručená sťažnosť J. O. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 2 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Špecializovaného trestného súdu Pezinok (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. PK-2 T/14/2013 a jeho uznesením z 5. decembra 2013 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie špecializovaného trestného súdu“) a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Tost 40/2013 a jeho uznesením zo 16. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „Vyšetrovateľ Prezídia PZ, Úradu boja proti
organizovanej kriminalite, odboru Západ, Uznesením sp. zn.: PPZ-365/BOK-ZA-2011
vzniesol dňa 14. 11. 2011 podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku obvinenie mojej osobe
za zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. c) Trestného
zákona v súbehu so zločinom nedovolené ozbrojovanie a obchodovanie so zbraňami podľa
§ 295 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i)
Na základe uznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. Tp 88/2011 zo 17. novembra
2011 bol sťažovateľ vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku,
pričom na základe uznesenia špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 38/2012 z 23. mája
2012 mu bola väzba predĺžená v prípravnom konaní do 15. decembra 2012 a boli zmenené
jej dôvody tak, že u neho existujú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b)
a c) Trestného poriadku. Uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 38/2012
z 27. novembra 2012 bola väzba sťažovateľa predĺžená v prípravnom konaní do 15. júna
2013.
Ďalej sťažovateľ uvádza, že „Prokurátor ÚŠP GP SR predložil ŠTS Pezinok
obžalobu podľa § 234 Trestného poriadku, pre trestné činy popísané vyššie, na základe
ktorej vyššie uvedený súd dňa Uznesením sp. zn. PK-2 T/43/2012 rozhodol podľa § 238
ods. 3 Trestného poriadku, že ma ponecháva vo väzbe.
Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. PK-2 T/43/2012 bolo
rozhodnuté, že sa ponechávam vo väzbe, pretože dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a),
b), c) Trestného poriadku trvajú.
Voči Uzneseniu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp. zn. PK-2 T/43/2012,
som podal v zákonnej lehote sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
tak, že moju sťažnosť zamietol.“.
Dňa 3. decembra 2013 sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu podal písomnú
žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu (ďalej len „žiadosť o prepustenie“) podľa § 79
ods. 3 Trestného poriadku, ktorú náležite odôvodnil.
Napadnutým uznesením špecializovaného trestného súdu bola žiadosť sťažovateľa
o prepustenie zamietnutá, čo bolo odôvodnené tým, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1
písm. a) a c) Trestného poriadku u neho trvajú. Podľa § 79 ods. 2 a § 72 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku špecializovaný trestný súd zmenil dôvody väzby sťažovateľa na dôvody
podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku s poukazom na to, že dôvod väzby podľa
§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku u neho pominul. Podľa § 80 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku špecializovaný trestný súd písomný sľub sťažovateľa neprijal, pričom
vo vzťahu k nemu v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Súd v súvislosti
s preskúmavaním formálnych podmienok ako základných predpokladov na rozhodnutie
o väzbe uvedených v § 72 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého možno konať a rozhodovať len
o väzbe osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie, sa v plnom rozsahu odvoláva na svoje
právoplatné rozhodnutie o väzbe z 15. mája 2013 č. k.: PK-2 T/14/2013-7399...“
Špecializovaný trestný súd pri preskúmavaní materiálnych podmienok ako
hmotnoprávnych predpokladov väzby konkretizovaných v úvode § 71 ods. 1 Trestného
poriadku zistil, že „existencia zákonných znakov žalovaných a skôr zmieňovaných obzvlášť
závažných zločinov a zločinov je daná v skutkových okolnostiach vymedzených výrokom
obžaloby. Súd dospel k záveru, že existencia skutkov, pre ktoré bola podaná obžaloba, je
objektivizovaná skutočnosťami vyplývajúcimi z dôkazov už vykonaných na hlavnom
pojednávaní a z časti navrhnutých prokurátorom v obžalobe. Tieto skutočnosti zakladajú
reálnu obavu z následkov predpokladaných v dôvodoch väzby.“.
Ďalej špecializovaný trestný súd uviedol, že na hlavnom pojednávaní sťažovateľ
a ďalší spoluobžalovaní popreli spáchanie trestnej činnosti, ktorá sa im kladie za vinu.
Poukázal na obsah svedeckej výpovede svedka V. M., ktorý bol vypočutý na hlavnom
pojednávaní, z ktorej vyplynulo, že sťažovateľa «vnímal ako šéfa skupiny a obž. Š. ako jeho
pravú ruku, ktorý by prevzal vedenie v skupine v prípade, ak by sa s obž. O. niečo stalo.
Obž. O. mal viacčlennú vlastnú ochranu, od ktorej vyžadoval, aby každý z nich mal strelnú
zbraň a aby používali vozidlá zn. M. Mal dve vozidla zn. M. – opancierované, jedno...,
používal motocykel zn. B. a rôzne iné autá. Obž. O. požadoval od svojich členov, aby
chodili v rovnakom oblečení, a to za tým účelom, aby boli čo najviac rovnakí, aby neboli
poznateľní. Najčastejšia zárobková činnosť tejto skupiny bol predaj drog. Bol poverený aj
výberom „výpalného“. Obž. A. odovzdával peniaze a ten mu povedal, že tieto peniaze vždy
piateho dňa v mesiaci odovzdáva J. O. za to, že môžu predávať drogy pod značkou P. Obž.
A. mal pod sebou okrem iných i obž. M. B. Spolu s A. bili predajcov za to, že predávajú
drogy, avšak nie pre obž. A. Obž. M. B. nosil týmto ľuďom drogy. Svedok dodal, že viackrát
videl ako obž. B. odovzdáva peniaze obž. A. V roku 2009, po nezhodách s obž. A., sa spojil
s obž. A. Š. a spoločne sa stretli s obž. J. O. v zariadení označovanom „T.“. Bol tam
prítomný i obž. M. Š., Obž. O. žiadali, aby im bolo umožnené odísť od obž. A. Po nejakom
čase ho obž. J. O. zavolal a povedal mu, že bude spravovať T., že mu bude z T. nosiť
peniaze. Obž. O. potom v herni v T. povedal, že si žiada zoznam všetkých podnikov, ktoré
platia za ochranu P., a že každý člen skupiny, ktorý vyberie nejaké výpalné, 50 % z tohto
výpalného odovzdá M. a on následne tieto peniaze odovzdá obž. J. O. ako podiel za to, že
títo ľudia fungujú v tejto skupine pod jeho menom. Obž. O. v tom období mu stanovil
podmienky pre jeho fungovanie v skupine P. tak, že každý mesiac mu odovzdáva 50 %
z výpalného 30 % z každej čiastky, ktorú zarobí jednorázovo a od roku 2009 až po vzatie
do väzby obž. O. osobne nosil peniaze z T. Jednalo sa o sumu 2.500,- € až 3000,- €
mesačne. S členmi skupiny prichádzal do kontaktu väčšinou v T. Podľa výpovede svedka sa
malo jednať o sídlo skupiny, kde sa stretávali, dostávali nejaké príkazy. Medzi členov
zaradil svedok i obž. Š. V jednom prípade konal ohľadne podnikateľa T. Potom, keď A. Š.
s P. F. zapálili terasu podniku J., ktorý patril tomuto podnikateľovi, podnikateľ sv. J. M.
oslovil obž. Š. a ten ho potom telefonicky oslovil a zavolal ho do podniku F. V tom čase
spoločne so Š. prišli do tohto podniku. Obž. Š. mu ozrejmil, že T. je podnikateľ z H., že má
problémy s tým, že mu niekto zapálil podnik a obž. Š. sa ho pýtal, či o tom niečo vie.
Skončilo to tak, že Š. výslovne povedal T., že od teraz budeš platiť nám za ochranu
a nebudeš mať problémy. Kázal mi na tohto človeka si vypýtať číslo. Považoval to za príkaz
od obž. Š. Následne sa s T. on a Š. stretli v podniku J. T. presviedčali, že sa oňho postarajú
lepšie a za to im on bude platiť 200,- eur mesačne. Obž. A. Š. potom zabezpečoval výber
peňazí. Svedok J. M. pred súdom uviedol, že o probléme poškodeného P. T., ktorý má
reštauráciu v H. sa dozvedel od sv. F. Zistil, že tam pôsobí V. z T., zohnal si naňho číslo
a potom sa s ním stretol v kaviarni v B. Z jeho výpovede vyplynuli zhodné skutočnosti, ktoré
uvádzal i svedok M., a to, že sa spoločne T., F. a on stretli s obž. Š. v reštaurácii F. Na toto
stretnutie prišiel V. s osobou menom A. Svedok povedal: „Tam sa dohodli...“. Skutočnosti
vyplývajúce z výpovedí tam prítomných svedkov F. a poškodeného T. neodporujú
skutočnostiam vyplývajúcim z výpovedí svedkov M. a M. Svedok P. F. na hlavnom
pojednávaní uviedol, že v lete došiel za ním Š. s tým, že M. A. už nemá na starosti región T.
a H., ale že ho dostal na starosť Š. s M. a že peniaze, ktoré sa vyberajú z podnikov, treba
odovzdávať odteraz Š. Peniaze, ktoré vyberal v podnikoch odovzdával M. keď toho zavreli,
kontaktoval obž. O., s ktorým pri stretnutí na benzínovej pumpe v P. sa rozprávali o tom, že
bol za O., že všetko má fungovať tak, ako fungovalo doteraz s tým, že peniaze, ktoré sa
vyberajú z podnikov v H. a v T., vždy k piatemu v mesiaci treba dávať O. Predtým už vedel,
že tieto peniaze treba vždy zameniť pred tým, ako sa odovzdávajú do B., lebo Š. mu
spomínal, že to musí vždycky urobiť kvôli tomu, aby sa k O. nedostali peniaze, ktoré by
mohli byť označené od polície. Svedok mal vedomosť o tom, že poškodený T. potom, keď mu
spoločne so Š. zapálili gril sa skontaktoval s niekým od P. Š. mu spomínal, že to bol
podnikateľ M., ktorý T. doviedol za niekým od P. Svedok uviedol, že M. B. videl a stretol
v spoločnosti obž. M. A. a. Svedok J. H. uviedol, že T. B. pozná od roku 2004, nosil mu
marihuanu. Prvýkrát mu marihuanu doniesol v roku 2005 do domu v L., v ktorom býval J.
O. B. tam robil na vrátnici strážnika. Vždycky, keď mu T. B. zatelefonoval, tak prišiel,
priniesol mu marihuanu v množstvách asi desať gramov za šesťdesiat eur. Bolo to
nepravidelne približne 2-3x do týždňa. Keď sa pýtal T. B., že keby tam náhodou prišla
polícia, čo spraví s marihuanou, povedal, že ju spláchne do záchoda. Naposledy mu T. B.
volal kvôli marihuane zhruba týždeň pred 25. augustom roku 2011, potom svedka zatkla
polícia. R. H. mu rozprával o výbuchu auta v T., ktoré dal vyhodiť J. O., povedal: „... dal
rozkaz, aby bolo vyhodené ako pomsta za poškodené auto M. A.“ Svedok R. M. uviedol, že
pozná M. B., zoznámili sa v roku 2008 a bolo to viac-menej ohľadom drog. F. P. mu nosil
mesačne približne sto gramov pervitínu, ktorý dával ďalej K., Č. alebo Š. A. a spoznal cez
P., s ktorým sa stretával ohľadom drog, ktoré im dohadzoval prostredníctvom M. B.
Stretával sa i s M. B., ktorý mu nosil približne sto gramov mesačne za cenu 30,- € za jeden
gram. S Č. a Š. to potom zriedili a nabalili do striekačiek. Tak to potom predávali zhruba
za 40 až 45,- € za gram alebo za kubík. Svedok sa vyjadril, že poznal organizačné členenie
v skupine P., v ktorej A. patril pod P., pod A. a patril B., pod A. a patril aj L. A. a potom
pokračovalo Ľ. G., potom bol on, potom bol Č., Š. Svedok Ľ. G. uviedol, že oslovil M. A.
ohľadom predaja drog a ním poslal L. A. ako povereného človeka. A. mu na pumpe
odovzdal 50 g kokaínu, gram za 1.500,- korún. Od A. a dostal kokaín 2x, vždy po 50 g
a vždy to doniesol L. A. Svedok uviedol, že B. zavolal M., stretli sa potom pred jeho domom
a tam mu B. odovzdal pervitín v množstve okolo 30 - 50 g. Pokiaľ sa jedná o ľudí
s označením P., pri M. A. videl V. M. a B., sem tam chodil L. A. a videl A. Š.».
Špecializovaný trestný súd ďalej uviedol, že pri rozhodovaní o väzbe v tomto štádiu
konania „nemožno hodnotiť jednotlivé dôkazy, avšak bezpečne možno uviesť, že tieto
dôkazy i skutočnosti vyplývajúce z ostatných dôkazov dosiaľ vykonaných na hlavnom
pojednávaní neznižujú mieru doteraz súdom konštatovanej pravdepodobnosti, naopak i
naďalej s vysokou mierou pravdepodobnosti zakladajú dôvodnosť podozrenia z naplnenia
znakov žalovaných trestných činov“.
Špecializovaný trestný súd vyslovil názor, že i v súčasnom štádiu trestného stíhania,
keď je vykonávané dokazovanie na hlavnom pojednávaní, na strane sťažovateľa
„pretrvávajú konkrétne skutočnosti zakladajúce obavu z pokračovania v trestnej činnosti,
čím je u nich daný dôvod preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Obžalovaný
O., Š., B. v zmysle obžaloby páchali obzvlášť závažnú trestnú činnosť dlhodobo a ich
konanie mohlo byť motivované snahou o získavanie finančných prostriedkov. Súd sa
oboznámil so správou finančného riaditeľstva z č. l. 9591 - 9633, z ktorej usúdil, že príjmy
obžalovaných v porovnaním s výškou ich odvodových povinností boli v inkriminovanom
období nie značné. U obžalovaného O. nekorešpondovali s hodnotou ním nadobudnutého
majetku (vlastníctvo nehnuteľností na viacerých miestach, viacerých motorových vozidiel
luxusných značiek, ktoré užíval). Tvrdenia obžalovaných O. a Š., že boli tichými
spoločníkmi v neoznačených obchodných spoločnostiach, sú pre súd neoverené a
nevierohodné v kontexte skutočností vyplývajúcich z dôkazov výsluchmi poškodených osôb,
či ostatných svedkov...
Súd zastáva názor, že i v tomto štádiu konania na strane obžalovaných J. O. a M. Š.
pretrvávajú konkrétne skutočnosti zakladajúce obavu z úteku, čím je u nich daný dôvod
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. V prvom rade obžaloba ich viní zo spáchania
zločinov a obzvlášť závažných zločinov, za ktoré im, v prípade uznania viny, hrozí vysoký
trest odňatia slobody. Hroziaci trest nepochybne vytvára tlak na sociálne a rodinné väzby
a z tohto dôvodu by mohli vykonať kroky smerujúce k utajeniu svojho pobytu. Táto
konkrétna skutočnosť nezostáva osamotená. Z výpovede svedka V. M. vyplýva, že mali
v skupine dohodnutý postup v prípade vznesenia obvinenia tak, že členovia skupiny mali
utajiť miesto svojho pobytu. Tak ako už bolo uvedené, súd v tomto štádiu konania nehodnotí
dôkazy. Zaznamenanú skutočnosť považuje za fakt, ktorý umocňuje jeho obavu z
ponechania obžalovaných na slobode. I v tomto štádiu konania súd konštatuje, že sa
obžalovaní zdržiavali pred vzatím do väzby na viacerých miestach, a to i bez úradne
zaznamenaného ohlásenia miesta pobytu... Súd u týchto obvinených nezistil povinnosti
takého charakteru, ktoré by ich viazali na jedno konkrétne miesto a nezistil, že by na území
Slovenskej republiky mali reálne podložený uspokojujúci zdroj obživy pochádzajúci výlučne
z legálnej pracovnej činnosti. Tieto skutočnosti i naďalej zakladajú vysoký stupeň
pravdepodobnosti, že obžalovaní O... by v prípade prepustenia z väzby na slobodu ušli
mimo územia tohto štátu, alebo by sa tu skrývali, čím by sa stali fyzicky nedosiahnuteľnými
pre potreby súdneho konania. V dôsledku toho by hrozilo, že súdne konanie by bolo sťažené
alebo dokonca zmarené, obvinení by sa stali nepostihnuteľnými a túto trestnú vec by nebolo
možné spravodlivo a v primeranej lehote prejednať súdom, čím by došlo k porušeniu zásady
trestného konania danej § 2 ods. 7 Tr. por.“
Špecializovaný trestný súd preskúmal aj eventuálnu možnosť nahradenia väzby
ponúkanými zárukami, a to písomným sľubom, ktorý predložil sťažovateľ, a pri tomto
skúmaní vzal do úvahy na jednej strane osobu obžalovaného (sťažovateľa), jeho osobné
zázemie i jeho „profesijné a hmotné predpoklady pre vytváranie a vedenie riadneho
spôsobu života; na druhej strane mal na zreteli závažnosť a rozsiahlosť žalovanej trestnej
činnosti vykazujúcej znaky organizovaného zločinu, spojenej s obchodom s narkotikami,
prechovávaním zbraní, násilím, a to i na ženách, nátlakovým konaním s pohnútkou
ziskuchtivosti, atď. Z pohľadu obžalobou takto predostretej trestnej činnosti, podporenej
skutočnosťami vyplývajúcimi z dôkazov súd dospel k záveru, že poskytnutý sľub vykazuje
znaky formálnosti a nie je naplnený vnútorným predsavzatím obžalovaných naďalej
nepáchať trestnú činnosť. Súd nezistil výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali
nahradenie väzby sľubom... Mal zato, že vzhľadom na osoby obžalovaných a na povahu
prejednávaného prípadu nie sú tieto alternatívne záruky ako náhrada väzby dostatočné,
a preto písomné sľuby obžalovaných O..., že povedú riadny život, najmä, že sa nedopustia
trestnej činnosti a že splnia povinnosti a dodržia obmedzenia, ktoré sa im uložia,
neprijal...“.
K dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku špecializovaný
trestný súd uviedol, že „Vzhľadom k tomu, že súd vypočul prevažujúcu väčšinu svedkov
navrhnutých obžalobou a dosiaľ nevypočutí svedkovia nemajú vzťah k obžalovaným O...,
súd dospel k záveru, že kolúzny dôvod väzby... pominul, a preto zmenil dôvody ich väzby...“.
Proti napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu podal sťažovateľ
sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tost 40/2013 zo 16. decembra
2013 tak, že ju zamietol. V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako viazaný povinnosťou vyplývajúcou
z ustanovenia § 79 ods. 2 Tr. por. opätovne preskúmal, či dôvody väzby u obžalovaných
J. O., M. Š., M. B. a T. B. v štádiu konania na súde prvého stupňa naďalej trvajú, alebo či
sa zmenili, či zistené skutočnosti i naďalej nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bola
podaná obžaloba, boli spáchané, majú znaky trestného činu, či sú dôvody na podozrenie, že
tieto skutky spáchali obvinení a či z ich konania alebo ďalších konkrétnych skutočností
vyplýva naďalej dôvodná obava predpokladaná v dôvodoch väzby podľa § 71 ods. 1
písm. a/, c/ Tr. por.
Najvyšší súd Slovenskej republiky pripomína, že väzbu je potrebné chápať ako
zaisťovací inštitút, slúžiaci k tomu, aby sa dosiahol účel trestného konania. Preto je
prirodzené, že rozhodovanie o väzbe je vedené vždy v rovine pravdepodobnosti (a nie istoty)
ohľadne následkov, ktoré môžu nastať, ak nebude obvinený držaný vo väzbe, za súčasného
zistenia, že doposiaľ získané skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré sa vedie
trestné stíhanie, boli spáchané, majú znaky stíhaného trestného činu a existuje dôvodné
podozrenie, že dané trestné činy spáchali práve títo obvinení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo svojom predchádzajúcom uznesení
z 28. mája 2013, sp. zn. 5 Tost 17/2013, zdôraznil, že v prípade preskúmania materiálnych
podmienok ako hmotnoprávnych predpokladov väzby konkretizovaných v úvode
ustanovenia § 71 ods. 1 Tr. por. zistil, že existencia skutkov, pre ktoré bola podaná
obžaloba, bola objektivizovaná skutočnosťami vyplývajúcimi z dôkazov navrhnutých
prokurátorom na ich vykonanie na hlavnom pojednávaní v bode 1 až 4 obžaloby. Existencia
zákonných znakov žalovaných obzvlášť závažných zločinov, zločinov a prečinov bola daná v
skutkových okolnostiach vymedzených výrokom tejto obžaloby. Dôkazy vykonané v
prípravnom konaní v miere zvýšenej pravdepodobnosti odôvodňovali podozrenie, že sa
skutky stali a tieto skutky spáchali v tom čase obvinení. Konkrétne skutočnosti vyplývajúce z
dôkazov následne našli odraz v konštrukcii ich konania v skutkových okolnostiach
zaznamenaných vo výroku obžaloby. Z nich potom aj vyplývala reálna obava z následkov
predpokladaných v dôvodoch väzby.“
Najvyšší súd považoval za potrebné zdôrazniť, že „trestná vec proti obžalovanému J.
O. spol. sa po podaní obžaloby posunula do ďalšej fázy trestného konania, t. j. do fázy
dokazovania na súde prvého stupňa, v ktorej dôkazy zabezpečené a vykonané v prípravnom
konaní boli a ešte budú vykonávané a hodnotené v rámci hlavného pojednávania, ktoré toho
času zatiaľ bez subjektívnych prieťahov prebieha pred senátom Špecializovaného trestného
súdu v Pezinku. V rámci doposiaľ vykonaných dôkazov, hlavne z výpovede svedka V. M.,
vyplývajú skutočnosti, že vyššie uvedení obžalovaní mali páchať trestnú činnosť takpovediac
na remeselnom základe ako zdroj svojej obživy, vzhľadom k čomu im v prípade uznania viny
hrozia vysoké tresty. Nezodpovedajú skutočnosti tvrdenia jednotlivých obžalovaných, že ide
o jediný dôkaz tzv. kajúcneho vinníka, keďže na výpoveď tohto svedka nadväzujú ďalšie
nepriame dôkazy podporujúce jeho tvrdenia (napr. správa finančného riaditeľstva,
výpovede svedkov R. M., Ľ. G., atď.).“.
Najvyšší súd sa v otázke existencie dôvodov väzby u sťažovateľa, ako aj u ostatných
spoluobžalovaných „v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia,
v ktorom predsedníčka senátu špecializovaného trestného súdu opätovne takpovediac
inštruktážnym spôsobom precizovala konkrétne skutočnosti, na podklade ktorých
u jednotlivých obvinených existuje reálna obava z konania predpokladaného v ustanovení
§ 71 ods. 1 písm. a/, c/ Tr. por. a vzhľadom k tomu nadriadený súd na tieto dôvody len
odkazuje, keďže by ich musel len opakovať. Skutočnosť, že Špecializovaný trestný súd
k dôvodom väzby u toho ktorého obžalovaného nepristupoval len paušálne svedčí aj tá
skutočnosť, že z úradnej povinnosti u obžalovaných J. O... zmenil dôvody väzby tak, že
u týchto obžalovaných rozhodol o pominutí dôvodu tzv. kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1
písm. b/ Tr. por.“.
K výhradám obžalovaných, že špecializovaný trestný súd dosiaľ neuviedol žiadne
konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali ich väzbu, najvyšší súd uviedol, že «Trestný
poriadok nikde nedefinuje pojem „konkrétne skutočnosti“.
Pre obsah tohto pojmu nemôžu byť stanovené ani žiadne nemenné kritériá. Vždy je
potrebné vychádzať z konkrétnej veci, osoby obvineného a jeho osobných pomerov.
V posudzovanej veci tieto konkrétne skutočnosti vyplývajú práve z povahy, charakteru
a závažnosti trestnej činnosti, ktorá mala byť páchaná plánovité a organizovane
takpovediac na remeselnom základe za finančnú odmenu, vzhľadom k čomu obžalovaným
v prípade uznania viny hrozia vysoké tresty, pričom k týmto všeobecným dôvodom
pristupujú potom u každého z nich ešte špecifické dôvody, ktoré sú dané len vo vzťahu
ku konkrétnemu obžalovanému a ktoré v napadnutom uznesení boli detailne rozvedené.
Rovnako sa stotožnil s procesným postupom špecializovaného trestného súdu, pokiaľ
tento zamietol žiadosti obžalovaných J. O... o prepustenie z väzby na slobodu a neprijal ich
písomný sľub, resp. nenahradil väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka, keďže
títo obžalovaní okrem iných dôvodov ani počas celého doterajšieho trestného konania
vrátane konania na súde nezaujali také stanovisko, z ktorého by bolo zrejmé, že prijatím
sľubu alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka možno nahradiť ich väzbu, aj
z ktorého dôvodu treba uzavrieť, že v ich prípade išlo o návrhy vykazujúce len znaky
formálnosti.
Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosti obžalovaných J. O...
proti všetkým výrokom napadnutého uznesenia ako nedôvodné podľa § 193 ods. 1 písm. c/
Tr. por. zamietol.».
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že od jeho vzatia do väzby neexistovali a ani
neexistujú žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali väzbu z akéhokoľvek
zákonného dôvodu, tieto sú do dnešného dňa len abstraktnou úvahou oboch súdov.
Sťažovateľ pripúšťa, že na začiatku vyšetrovania je problematické bez
podrobnejšieho poznania trestnej veci rozhodnúť o väzbe, pričom v tej dobe dôkazy,
ktorými disponoval súd, resp. dôkazy, ktoré ešte neboli vykonané, mohli zakladať
domnienku jej dôvodnosti, avšak tú je potrebné skúmať v každom jej štádiu vzhľadom
na známe skutočnosti. V súčasnej dobe boli podľa sťažovateľa v trestnej veci vypočutí
všetci obvinení, svedkovia a boli zabezpečené aj ďalšie dôkazy, ktoré jednoznačne
preukazujú nedôvodnosť jeho väzby.
Sťažovateľ poukazuje na to, že vo svojej žiadosti o prepustenie argumentoval tým, že
«odôvodnenie Uznesenia Okresného súdu Trnava zo dňa 17. 11. 2011, sp. zn. Tp 88/11,
tykajúca sa dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, na ktoré poukázal
Okresný súd Trnava pri vzatí mojej osoby do väzby, je bez akýchkoľvek konkrétnych
skutočností preukazujúcich, že chcem ujsť, alebo som, mal snahu tak urobiť, že sa budem
skrývať, aby som sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu. Okolnosti, na ktoré poukázal
Okresný súd Trnava, vo svojom odôvodnení, sú tvrdenia svedka V. M., ktoré neboli ničím
preukázané do dnešného dňa. Podľa jeho tvrdení som mal mať plán na útek, pravidelne som
sa „vytratil“ z miesta bydliska a tým spôsobom som si mal zabezpečiť, resp. vylúčiť
možnosť zadržania, pričom chcem opätovne zdôrazniť, že všetky tieto tvrdenia svedka V. M.,
nebolo do dnešného dňa ničím preukázané, a to už trestné konanie sa vedie viac ako dva
roky. Naopak, sú nezvratné dôkazy, o mojom zadržaní, ktoré preukazujú pravý opak, obavy,
že ujdem alebo sa budem skrývať, nakoľko som bol zadržaný v mieste svojho bydliska, bez
toho aby som kládol akýkoľvek odpor, resp. sa pokúsil o útek.
Špecializovaný trestný súd v Pezinku oprel svoje rozhodnutie o domnienky
a hypotézy, ktoré nie sú ničím preukázané, pričom žiadnym spôsobom sa nevysporiadal
s mojimi tvrdeniami, ktorými som poukazoval na svedeckú výpoveď V. M., z ktorej
vyplynula dôvodnosť väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, tak ako ju
konštatoval Okresný súd Trnava dňa 17. 11. 2011, sp. zn. Tp 88/11. Dôvody väzby neboli
preukázané žiadnym dôkazom a tvrdenia svedka V. M. neboli ničím preukázané. Súd len
stroho konštatuje, že v prípade prepustenia z väzby, by som ušiel mimo územia tohto štátu,
alebo by som sa skrýval na území SR, čo nevyplýva, zo žiadnej konkrétnej skutočnosti.».
Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že špecializovaný trestný súd vo svojom odôvodnení
zdôrazňuje, že «v tomto štádiu konania nehodnotí dôkazy, len zaznamenanú skutočnosť
považuje za fakt, ktorý umocňuje jeho obavu z ponechania obžalovaných na slobode. Takýto
výklad a argumentácia je neprípustná, nakoľko súd spôsobom akým poukazuje
na skutočnosti, ktoré majú odôvodňovať moju obavu z úteku, nevyplývajú zo žiadnej
skutočnosti, pričom súd sa v plnej miere pridržiava tvrdení svedka V. M., ktoré považuje
za pravdivé a preukázané, aj napriek tomu, že nie sú podporené žiadnymi iným dôkazmi,
a teda súd týmto spôsobom sám v tomto štádiu hodnotí dôkazy, v môj neprospech, bez toho
aby poukázal na iné skutočnosti, ktoré by mali preukazovať pravdivosť tvrdení svedka V. M.
Špecializovaný trestný súd v Pezinku na jednej strane konštatuje, že v tomto štádiu
nehodnotí jednotlivé dôkazy, pričom ale v rámci svojho odôvodnenia poukazuje na
svedeckú výpoveď V. M., ktorá má umocňovať obavu z ponechania mojej osoby na slobode,
avšak súd účelovo si vyberá časti výpovede, ktoré však žiadnym spôsobom nekorešpondujú
s vykonaným dokazovaním a nie sú podporené žiadnymi priamymi alebo nepriamymi
dôkazmi. V tejto súvislosti je zarážajúce, že súd v rámci hodnotenia dôkazov dosiaľ
vykonaných na hlavnom pojednávaní, konštatoval súd, že „s vysokou mierou
pravdepodobnosti zakladajú dôvodnosť podozrenia z naplnenia znakov žalovaných
trestných činov“. Z tohto slovného spojenia je možné usudzovať, že súd ma za preukázané
žalované skutky, pričom dokazovanie skončené nebolo a dôkazy sú zo strany hodnotené
výlučne v môj neprospech, z čoho je možné vyvodiť akým spôsobom chce súd rozhodnúť
o vine a treste.».
Vo vzťahu k dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
sťažovateľ zdôrazňuje, že «súd opätovne neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorý by
mala preukazovať, že budem pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Vo svoje žiadosti som
poukázal vo vzťahu k dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, že
nebola uvedená žiadna konkrétna skutočnosť, ktorý by mala preukazovať, že budem
pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Odôvodnenie uznesenia špecializovaného trestného
súdu, pracovisko Banská Bystrica zo dňa 23. 05. 2012, Tp 38/2012, ktorým mi boli
rozšírené dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, sú opätovne
hypotetické, bez akýchkoľvek konkrétnych skutočností, nakoľko z vykonaného dokazovania
v prípravnom konaní a konania pred súdom, nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by
som ja páchal akúkoľvek trestnú činnosť alebo prostredníctvom iných osôb a tým spôsobom
si zadovažoval prostriedky na obživu. Súd sa obmedzil iba na konštatovanie, že tu je
podozrenie, ktoré však po vykonanom dokazovaní nebolo preukázané. Vždy som riadne
deklaroval svoje príjmy a majetky, ktoré som nadobudol z legálnych príjmov, čo aj
v podstate súd pripustil.
Súd v napadnutom uznesení k dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku, k mojej osobe, uviedol len tvrdenia V. M., ktoré však nekorešpondujú s ďalším
vykonaným dokazovaním, jeho tvrdenia sú v rámci dôkaznej situácie osamotené, pričom ako
vyplynulo s priebehu dokazovania na hlavných pojednávaniach, tieto tvrdenia nie sú
v súlade s ďalšími dôkazmi, z čoho vyplýva ich závažná pochybnosť a nedôveryhodnosť.
Nie je možné odôvodňovať moju prípadnú obavu z páchania trestnej činnosti
spôsobom, že v zmysle obžaloby som páchal závažnú trestnú činnosť dlhodobo a moje
konanie bolo motivované snahou získavať finančné prostriedky. Tieto skutočností neboli
doteraz žiadnym spôsobom preukázané, a opätovne poukazujem, že ide len o tvrdenia jednej
osoby, ktorá ako bolo preukázané vykonaným dokazovaním, sama páchala trestnú činnosť,
pričom svoju trestnú zodpovednosť sa snaží presunúť na mňa.
Súd preskúmal aj možnosť nahradenia väzby písomným sľubom podľa § 80 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku, ktorý som predložil súdu dňa 05. 12. 2013 na neverejnom
zasadnutí. Súd v rámci svojho odôvodnenia, poukázal, že na jednej strane je u mňa dané
osobné zázemie a moje profesijné a hmotné predpoklady pre vytváranie a vedenie riadneho
spôsobu života, avšak písomný sľub neprijal, z dôvodu, že ,,nie je naplnený vnútorným
predsavzatím naďalej nepáchať trestnú činnosť.“
Opätovne chcem zdôrazniť, že som žiadnu trestnú činnosť nepáchal a teda ani nie je
možný akýkoľvek predpoklad páchania ďalšej trestnej činnosti. Neviem, na základe čoho
dospel súd k vyhodnoteniu, že mnou ponúknutý písomný sľub nie je naplnený vnútorným
predsavzatím nepáchať trestnú činnosť. Ustanovenie § 80 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku v prípade splnenia podmienok na prijatie písomného sľubu neuvádza, že by bolo
potrebné skúmať alebo hodnotiť „moje vnútorné predsavzatie nepáchať trestnú činnosť“,
z dôvodu, že inštitút nahradenia väzby písomným sľubom stanovuje ako spôsob nahradenia
väzby za splnenia podmienok podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, vo svojom odôvodnení sa nevysporiadal s mojimi
námietkami k porušeniu § 76 ods. 1 Trestného poriadku, a následnej nezákonnosti trvania
väzby s poukazom na § 76 ods. 1 Trestného poriadku, a dôvodmi, ktoré uviedol vo svojom
odôvodnení Špecializovaný trestný súd v Pezinku, sp. zn. PK-2 T/14/2013.».
Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že v jeho prípade bolo porušené aj právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, uvádzajúc, že aj z judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že „je povinnosťou súdov pri svojej
rozhodovacej činnosti dať odpoveď na všetky otázky relevantné pre rozhodnutie vo veci
samej, pričom niet pochybnosti o tom, že Špecializovaný trestný súd v Pezinku, vo svojom
uznesení zo dňa 05. 12. 2013 sp. zn. PK-2 T/14/2013 v rámci odôvodnenia svojho uznesenia
poukázal skutočnosti zakladajúce dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), c) Trestného
poriadku, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, v odôvodnení uznesenia zo dňa 16. 12. 2013
sp. zn. 5 Tost 40/2013 sa vôbec nevysporiadal s mojimi sťažnostnými dôvodmi, na ktoré som
poukazoval vo svojej sťažnosti voči uzneseniu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku,
sp. zn. PK-2 T/14/2013 zo dňa 05. 12. 2013.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci svojej rozhodovacej činnosti, v konaní
č. k. 5 Tost 40/2013 ignoroval moje dôvody sťažnosti a skutočnosti, ktorými som poukazoval
na nesprávne rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn.
PK-2 T/14/2013 zo dňa 05. 12. 2013 a v odôvodnení svojho rozhodnutia v plnej miere
poukázal na odôvodnenie rozhodnutia špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn.
PK-2 T/14/2013 zo dňa 05. 12. 2013 bez toho aby sa vysporiadal so sťažnostnými
dôvodmi.“.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Postupom a rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu z 05. 12. 2013 pod
sp. zn. PK-2 T/14/2013 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 05. 2013 (správne má
byť 16. 12. 2013, pozn.) pod sp. zn.: 5 Tost 40/201, boli porušené základné práva J. O...
garantované čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 2 a čl. 6 ods. 1, ods. 3, písm. a) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 2 a čl. 46. ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
2. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu z 05. 12. 2013 pod sp. zn.
PK-2 T/14/2013 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 16. 12. 2013 pod sp. zn.:
5 Tost 40/2013 sa zrušuje.
3. Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní
spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta JUDr. Ondreja
Mularčíka..., a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 2 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a)
dohovoru napadnutým uznesením špecializovaného trestného súdu a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je
potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 2 dohovoru každý, kto je zatknutý, musí byť oboznámený bez
meškania a v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením
proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má
právo byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia proti nemu.
II.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených základných práv
podľa ústavy a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením špecializovaného
trestného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Podstatou princípu subsidiarity je skutočnosť, že právomoc ústavného súdu
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej
právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,
ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie
je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo
slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred
iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu špecializovaného
trestného súdu sťažnosť (čo aj urobil), o ktorej bol oprávnený a povinný rozhodnúť najvyšší
súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade
vylučuje právomoc ústavného súdu.
Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených základných práv
podľa ústavy a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd zameral
na posúdenie otázky, či ju možno považovať za zjavne neopodstatnenú. Podľa konštantnej
judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho
súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd považoval potrebné v zhode so svojou doterajšou
judikatúrou (m. m. III. ÚS 135/04, I. ÚS 124/08, IV. ÚS 71/2012) poukázať na vzťah čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu k čl. 46
ods. 1 ústavy. Z obsahu čl. 17 ústavy vyplýva, že tento vo svojich ustanoveniach zahŕňa
základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva
na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana
zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím
na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe
aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie
všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
Obdobne vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, ústavný súd považuje v zhode so svojou doterajšou judikatúrou
za potrebné uviesť, že konania všeobecných súdov, v rámci ktorých sa rozhoduje o väzbe,
nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo
záväzkoch, ako to predpokladá označený článok dohovoru. Postupom všeobecného súdu
v takýchto konaniach podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1
dohovoru aj z toho dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach
čl. 5 dohovoru. O oprávnenosti trestného obvinenia sa rozhoduje v trestnom konaní,
s ktorým súvisí, predchádza mu alebo po ňom nasleduje rad konaní alebo rozhodnutí, ktoré
sa priamo netýkajú oprávnenosti trestného obvinenia, a spravidla tieto konania, okrem iného
aj konanie o rozhodnutí o väzbe, nepodliehajú režimu čl. 6 dohovoru. Článok 6 dohovoru
upravuje právo na spravodlivý proces. Pre konanie o rozhodovanie o väzbe platí špeciálna
a pritom v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo
na slobodu a bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05). Ústavný súd v tomto smere poukazuje
aj na stabilnú rozhodovaciu prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru
(napr. rozsudok ESĽP de Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, bod 65, bod 67,
bod 71 – bod 77 atď.).
Vzhľadom na skutočnosť, že ochrana práv a slobôd súvisiaca s rozhodovaním
všeobecných súdov o zákonnosti väzby, resp. jej ďalšieho trvania spadá ratione materiae
pod ochranu garantovanú prostredníctvom čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru, ktoré obsahujú
základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu
pri jej pozbavení (obdobne pozri III. ÚS 135/04, III. ÚS 108/06), ústavný súd odmietol
sťažnosť v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Tieto závery obdobne platia aj vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 3
písm. a) dohovoru.
II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 2 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť
„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem
toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné
s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (m. m. II. ÚS 55/98,
I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00). Ústavný súd preto v prípade namietaného porušenia čl. 17
ústavy môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil
skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred
iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je
preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie
však konať ako všeobecný súd ďalšej inštancie; takéto konanie by bolo porušením
obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd
medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).
Súčasťou základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy a práva na
slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 dohovoru je aj právo obvineného iniciovať konanie
o preskúmanie zákonnosti jeho väzby. V tomto konaní má súd povinnosť preskúmať
okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané
dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody
neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34,
bod 31). Pritom argumenty súdu pre a proti väzbe nemôžu byť všeobecné a abstraktné, ale
musia sa opierať o konkrétne skutočnosti týkajúce sa danej osoby a veci (napr. Boicenco
v. Moldavsko, rozsudok z 11. 7. 2006, bod 142).
Sťažovateľ je obžalovaný zo spáchania skutkov kvalifikovaných ako zločin
založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona
a obzvlášť závažný zločin podielnictva podľa § 231 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 4 písm. b)
Trestného zákona (v bode 1 obžaloby), pre zločin nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa
§ 172 ods. 1 písm. d) Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona
(v bode 5 obžaloby), pre zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3
písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona a obzvlášť závažný zločin nedovoleného
ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) a ods. 4 písm. a)
Trestného zákona (v bode 10 obžaloby), pre zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245
ods. 1, 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona (v bode 11 obžaloby), pre zločin
poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona v štádiu
pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona a obzvlášť závažný zločin nedovoleného
ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) a ods. 4 písm. a)
Trestného zákona (v bode 12 obžaloby). Vo väzbe sa nachádza z dôvodov podľa § 71 ods. 1
písm. a) a c) Trestného poriadku.
Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,
ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné
stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok
spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná
obava, že
a) ujde alebo a bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký
trest, alebo
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Z argumentácie obsiahnutej v sťažnosti možno námietky sťažovateľa smerujúce proti
napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu (ako aj špecializovanému trestnému súdu) zhrnúť
do dvoch okruhov, a to: námietky týkajúce sa existencie jednotlivých väzobných dôvodov
a námietky týkajúce sa nevysporiadania sa s jeho sťažnostnými dôvodmi.
V napadnutom uznesení sa najvyšší súd stotožnil s odôvodnením uvedeným
v uznesení špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-2 T/14/2013 z 5. decembra 2013
a zároveň zdôraznil, že už vo svojom predchádzajúcom uznesení (sp. zn. 5 Tost 17/2013
z 28. mája 2013) zistil, že v prípade preskúmania materiálnych podmienok ako
hmotnoprávnych predpokladov väzby, tak ako sa to uvádza v § 71 ods. 1 Trestného
poriadku, existencia skutkov, pre ktoré bola podaná obžaloba, bola objektivizovaná
skutočnosťami vyplývajúcimi z dôkazov navrhnutých prokurátorom na ich vykonanie na
hlavnom pojednávaní v bode 1 až 4 obžaloby. Existencia zákonných znakov žalovaných
obzvlášť závažných zločinov, zločinov a prečinov bola daná v skutkových okolnostiach
vymedzených výrokom obžaloby. Dôkazy vykonané v prípravnom konaní v miere zvýšenej
pravdepodobnosti odôvodňovali podozrenie, že sa skutky stali a tieto skutky spáchali v tom
čase obvinení. Konkrétne skutočnosti vyplývajúce z dôkazov následne našli odraz
v konštrukcii ich konania v skutkových okolnostiach zaznamenaných vo výroku obžaloby.
Z nich potom aj vyplývala reálna obava z následkov predpokladaných v dôvodoch väzby.
Ústavný súd pri skúmaní opodstatnenosti námietok sťažovateľa proti napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu vzal do úvahy aj obsah napadnutého uznesenia
špecializovaného trestného súdu, vychádzajúc pritom zo svojho ustáleného právneho
názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho, resp.
sťažnostného súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok.
Špecializovaný trestný súd preskúmal žiadosť sťažovateľa o prepustenie, ako aj
o nahradenie väzby písomným sľubom, pričom zistil, že táto neobsahuje žiadne nové,
zásadné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že pominula hrozba z pokračovania
v páchaní trestnej činnosti, ako aj hrozba úteku sťažovateľa, prípadne alebo aspoň zoslabla
natoľko, že možno väzbu nahradiť ponúknutou zárukou. Z uvedených dôvodov rozhodol
tak, že žiadosť o prepustenie podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol a väzbu
sťažovateľa písomným sľubom podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku nenahradil.
V súvislosti s prvou námietkou sťažovateľa ústavný súd zdôrazňuje, že úlohou
všeobecného súdu pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby je preskúmavať aj materiálne
podmienky väzby, ktorými sú hmotnoprávne predpoklady väzby, teda či doteraz zistené
skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol
spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal
obvinený (sťažovateľ, pozn.). V súlade s § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku
všeobecný súd skúma rovnako to, či z konania obžalovaného alebo ďalších konkrétnych
skutočností vyplýva dôvodná obava, že obžalovaný ujde alebo a bude skrývať, aby sa tak
vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak
nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest, alebo bude pokračovať v trestnej
činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval
alebo ktorým hrozil.
Pri rozhodovaní o tzv. útekovej väzbe všeobecné súdy zastávali názor, že z dôvodu,
že sťažovateľ je obvinený zo spáchania zločinov a obzvlášť závažných zločinov, za ktoré
mu hrozí vysoký trest odňatia slobody, táto hrozba by mohla vyvolať kroky k utajeniu jeho
pobytu. Pritom aj z výpovede svedka M. (na výpoveď ktorého nadväzujú ďalšie nepriame
dôkazy podporujúce jeho tvrdenia) vyplynulo, že v skupine bol dohodnutý postup
(v prípade vznesenia obvinenia) o utajení miesta svojho reálneho pobytu. Záver o existencii
dôvodov útekovej väzby umocnila aj skutočnosť, že sťažovateľ sa aj pred vzatím do väzby
zdržiaval na viacerých miestach bez toho, aby bol na nich úradne ohlásený.
Základom na rozhodnutie všeobecných súdov o tzv. preventívnej väzbe je aj reálna
existencia hrozby (nevyžaduje sa zjavná istota), že obžalovaný bude opakovať trestný čin,
pre ktorý je stíhaný, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý
pripravoval alebo ktorým hrozil. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia špecializovaného
trestného súdu vyplýva, že túto reálnu existenciu hrozby odôvodňovala predovšetkým
skutočnosť, že sťažovateľ spolu s ďalšími spoluobvinenými mali páchať závažnú trestnú
činnosť (aj násilného charakteru) po dlhší čas a ich konanie mohlo byť motivované snahou
o získanie finančných prostriedkov, pričom sa v ňom, pokiaľ ide o sťažovateľa, upriamuje
pozornosť aj na správu Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, z ktorej vyplynulo, že
príjmy sťažovateľa nekorešpondovali s hodnotou jeho majetku (hnuteľného
a nehnuteľného). Podľa názoru ústavného súdu preto obstojí záver najvyššieho súdu, ktorý
sa stotožnil s odôvodnením existencie dôvodov preventívnej väzby ustálených
špecializovaným trestným súdom, podľa ktorého vzhľadom na skutok a spôsob vykonania
existuje obava, že sťažovateľ by mohol pokračovať v páchaní násilnej trestnej činnosti.
Najvyšší súd v závere napadnutého uznesenia napokon dodal, že okrem objektívnych
okolností je pri posudzovaní väzby ďalšieho trvania väzby dôležité brať ohľad
aj na okolnosti subjektívne – týkajúce sa konkrétnej osoby obžalovaného a jeho osobných
pomerov.
Ústavnému súdu neprináleží hodnotiť výsledky dosiaľ vykonaného dokazovania, táto
právomoc prislúcha výhradne všeobecnému súdu konajúcemu vo veci sťažovateľa.
Vzhľadom na štádium trestného konania (po podaní obžaloby), keď výsledky prípravného
konania odôvodňovali postavenie sťažovateľa pred súd a je vykonávané pomerne rozsiahle
dokazovanie na hlavnom pojednávaní, ktoré dosiaľ nebolo skončené, je podľa názoru
ústavného súdu dostatočne odôvodnený a ústavne akceptovateľný záver najvyššieho súdu
v napadnutom uznesení, že naďalej trvá dôvodné podozrenie, že sťažovateľ spáchal skutky,
pre ktoré sa vedie trestné konanie.
Pokiaľ sťažovateľ v záverečnej časti svojej sťažnosti namieta, že najvyšší súd sa
nezaoberal jeho sťažnostnými námietkami, ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade
poukázať na skutočnosť, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom,
v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu nešpecifikuje, ktorými jeho námietkami sa najvyšší
súd nezaoberal, a ani nepriložil fotokópiu sťažnosti podanej proti napadnutému uzneseniu
špecializovaného trestného súdu (ktorú si ústavný súd vyžiadal od špecializovaného súdu,
a konštatuje, že jej obsah sa zhoduje s časťou odôvodnenia sťažnosti podanej ústavnému
súdu). V tejto súvislosti ústavný súd navyše v súlade so svojou ustálenou judikatúrou
zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania (stranou trestného konania), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov predmetnej právnej veci (m. m. I. ÚS 241/07).
S prihliadnutím na odôvodnenie napadnutých uznesení najvyššieho súdu
a špecializovaného trestného súdu je preto ústavný súd vo vzťahu k druhej námietke
sťažovateľa tohto názoru, že najvyšší súd sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal
s jeho sťažnostnou argumentáciou. Uznesenie najvyššieho súdu posudzované v spojení
s uznesením špecializovaného trestného súdu obsahuje konkrétne, logické a presvedčivé
odôvodnenie o trvaní dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,
a vzhľadom na to aj dôvodu na zamietnutie sťažnosti.
Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu ústavnoprávne akceptovateľné. Skutočnosti, ktoré uviedol najvyšší súd
(špecializovaný trestný súd), zodpovedajú (i keď hranične, avšak stále ústavne
akceptovateľne) legálnej definícii útekovej a preventívnej väzby a ich existencia je súdom
pravidelne kontrolovaná a konfrontovaná s aktuálnym stavom konania. Ústavný súd preto
nepovažuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu (v spojení s napadnutým uznesením
špecializovaného trestného súdu) za arbitrárne a ani za zjavne neodôvodnené, a preto
nezistil dôvod zasiahnuť do jeho právnych záverov.
Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných
rozhodnutiach ústavne akceptovateľným spôsobom aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú
odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého
zo základných práv a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov,
ak ich v danej situácii možno pokladať za udržateľné (m. m. III. ÚS 271/07).
Vzhľadom na to, že ústavný súd v danej veci nezistil takéto dôvody na uplatnenie
svojej právomoci, odmietol sťažnosť sťažovateľa pre namietané porušenie jeho základného
práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 2 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2014