Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 207/2014
PDF · 280.41 KB
No categories available
III. ÚS 207/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci
sťažnosti R. V., zastúpeného advokátkou JUDr. Gabrielou Čechovou, Advokátska
kancelária, Štúrova 7, Košice, pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 17
ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 Tpo
56/2013 z 13. decembra 2013 takto
rozhodol:
1. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 23 Tpo 56/2013 z 13. decembra 2013
p o r u š i l základné práva R. V. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a
práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 Tpo 56/2013
z 13. decembra 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Trenčíne j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia R.
V. v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jeho
advokátky JUDr. Gabriely Čechovej, Advokátska kancelária, Štúrova 7, Košice, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 207/2014-25
z 18. marca 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť R. V. (ďalej len „sťažovateľ“), v časti
namietajúcej porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Tpo 56/2013 z 13. decembra 2013.
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením
okresného súdu sp. zn. 0 Tp 89/2013 zo 17. októbra 2013 vzatý do väzby z dôvodov podľa
§ 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku „pre skutok právne posúdený ako pokračovací
trestný čin obzvlášť závažného zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods.
2 písmeno c), odsek 4 Tr. zákona s poukazom na § 138 písmeno i) Trestného zákona“.
Dňa 23. októbra 2013 podal sťažovateľ sťažnosť proti uvedenému rozhodnutiu, ktorú
krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tpo 52/2013 z 11. novembra 2013 zamietol.
Dňa 26. novembra 2013 požiadal sťažovateľ o prepustenie z väzby Generálnu
prokuratúru Slovenskej republiky, ktorá však jeho žiadosti nevyhovela z dôvodu, že
„u obvineného... dôvody kolúznej a preventívnej väzby... aj naďalej trvajú“, a vec následne
predložila na rozhodnutie okresnému súdu, ktorý uznesením sp. zn. 0 Tp 107/2013
zo 6. decembra 2013 v prítomnosti sťažovateľa aj jeho právnej zástupkyne predmetnú
žiadosť podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol a súčasne podľa § 80 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku neprijal písomný sľub sťažovateľa ako náhradu za jeho väzbu, podľa
§ 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku neprijal návrh sťažovateľa na nahradenie jeho
väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a podľa § 81 Trestného poriadku
neprijal návrh sťažovateľa na nahradenie jeho väzby peňažnou zárukou (ďalej aj
„rozhodnutie o väzbe“). Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej
krajský súd uznesením sp. zn. 23 Tpo 56/2013 z 13. decembra 2013 rozhodol tak, že ju
zamietol, „pretože nie je dôvodná“.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
«Porušovanie práva na osobnú slobodu... vidí v tom, že jeho väzobné stíhanie nie je
zákonné, väzobnými súdmi neboli rešpektované základné predpoklady na uvalenie väzby
ustanovené Trestným poriadkom a rozhodnutie o väzobnom stíhaní nevychádzalo
zo zákonných skutkových dôvodov...
Rozhodnutia konajúcich súdov sú nezákonné, arbitrárne, svojvoľné,
nepreskúmateľné, súdy sa nevysporiadali so žiadnymi námietkami obvineného pri jeho
výsluchu pri rozhodovaní o väzbe, so žiadnymi námietkami prednesenými obhajobou, tieto
bez racionálneho, zákonného základu tieto nevyhodnotili, čím došlo k porušeniu ústavných
práv obvineného... spojené s právom na obhajobu.
Trestnosť činu obvineného R. V. a dôvodnosť väzby dôvodená dôkazmi svedčiacimi v
neprospech iného obvineného a nesvedčiaca proti obv. R. V. je braná za základ
rozhodovacieho procesu konajúcimi súdmi...
Požiadavka preskúmania hmotných podmienok... znamená povinnosť preskúmať
okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukázaním na kritéria, či sú dané
dôvody opodstatňujúce väzbu, námietky obvineného a obhajoby konajúce súdy nielenže
nepreskúmali, ale tieto odignorovali, uvedené je zjavné z toho, že aj Krajský súd v Trenčíne
svoje uznesenie o vzatí do väzby dôvodil skutočnosťami z inej trestnej veci, a to konkrétne
v trestnej veci vedenej po sp. zn. ČVS: PPZ-737/NKA-PZ-VY-2013, kde nielenže neboli
vzhliadnuté dôvody väzobného riešenia veci ale bolo vyslovené sudcom pre prípravného
konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. Tp 66/2013,
zo dňa 14. 08. 2013, že existuje dôvodné podozrenie, že skutok nespáchal obvinený
a nevyhovel návrhu na vzatie do väzby v tejto trestnej veci R. V., s ktorého závermi sa NS
SR, sp. zn. 2 Tost 27/2013, zo dňa 20. 08. 2013 stotožnil stým, že „absentuje dostatočná
presvedčivosť dôvodnosti podozrenia proti R. V. z objednania vraždy M. K., priamy dôkaz
produkovaný nebol a nepriame dôkazy podľa súdu, na rozdiel od názoru prokurátora,
netvoria líniu dostatočnej preukaznosti dôvodnosti trestného stíhania R. V. pre trestný čin,
pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie...“
Vzhľadom na prezumpciu neviny judikovaná prax a určujúce právne názory
vychádzajúce z aplikácie európskeho práva považujú neakceptáciu prezumpcie neviny
vo veciach, pre ktorého bolo len začaté trestné stíhanie za neprijateľnú pre odôvodňovanie
dôvodov väzobných, najmä ak sa jedná o využívanie podkladov z iných trestných vecí
vedených inými konaniami a spisovými značkami ako samostatné veci.
Obhajoba poukazovala, že týmito skutočnosťami z inej trestnej veci, v ktorej bolo
konajúci súdmi skonštatované, že neboli dané dôvody väzobného riešenia trestnej veci
(sp. zn. ČVS: PPZ-737/NKA-PZ-VY-2013) a paradoxne touto trestnou vecou je dôvodená
dôvodnosť väzobného riešenia v tejto trestnej veci (sp. zn. ČVS: PPZ-112/NKA-PZ-BA-
2013)...
V zmysle trestného poriadku konkrétne skutočnosti, ako zákonné podmienky
odôvodňujúce väzbu obvineného podľa § 71 Tr. por. musia byť preukázané nielen pri vzatí
obvineného do väzby, ale musia pretrvávať počas celej väzby.
Okresný súd v Trenčíne, pri výsluchu obvineného na základe ním podanej žiadosti
o prepustenie na slobodu odignoroval krátkou cestou predložené svedecké výpovede
obhajobou, ktoré boli výsledkom dokazovania zo dňa 05. 12. 2013 a ktoré nemohli byť
súčasťou vyšetrovacieho spisu pre krátkosť času, boli súdu predložené ako dôkazy ktoré
rozptyľovali ba až zbavovali obvineného dôvodnosti podozrenia zo spáchaného trestného
činu, a tým znižovali základ pre materiálne posudzovanie dôvodov väzby a taktiež
z hľadiska procesného boli dôkazom k zmene posudzovania procesného postavenia
obvineného, a to najmä z toho dôvodu, že žiadny zo svedkov obv. R. V. neusvedčoval, nikto
ho nepoznal, no paradoxne napriek tejto zjavnej dôkaznej situácií, ktorá bola výsledkom
dokazovania nezávislého policajného orgánu, konajúci súd nebral do úvahy a prokurátor
prítomný na výsluchu bez akéhokoľvek reálneho zdôvodnenia skonštatoval, že tieto dôkazy
usvedčujú obvineného z protiprávneho konania, pričom dôvodnosť tohto výroku
nezodpovedá obsahu predložených dôkazov, t. j. svedeckých výpovedí, touto námietkou sa
konajúce súdy nezaoberali a túto úplne odignorovali...
S namietanými skutočnosťami sa KS Trenčín nezaoberal, pri preskúmaní zákonnosti
väzby sa zameral iba na dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestného činu, ktorá nemala
oporu v predložených dôkazoch k tým záverom, ku ktorým konajúce orgány dospeli,
nepreskúmal komplexne procesné a hmotné podmienky uvádzané obhajobou, preto takýto
postup je postupom nedôsledným a je porušením základných práv sťažovateľov podľa čl. 17
ods. 2 a 5 Ústavy SR, konajúc tak aj v rozpore s garanciami vyplývajúcimi z čl. 5 ods. 4
Dohovoru, ktorých súčasťou je aj právo na preskúmanie procesných a hmotných podmienok
podstatných pre zákonnosť väzby...»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze
vyslovil:
„Krajský súd Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tpo/56/2013 z 13. 12. 2013
porušil základné práva R. V. v čl. 17 ods... 2, 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo
zaručené v čl. 5 ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...
Uznesenie Krajského súdu Trenčín, v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tpo/56/2013
zo dňa 13. 12. 2013 sa zrušuje a Krajskému súdu v Trenčíne prikazuje, aby R. V. prepustil
neodkladne z väzby na slobodu.
Krajský súd Trenčín je povinný zaplatiť náhradu trov konania v sume 284,08 €
na účet právnej zástupkyne... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr 110/14
z 22. apríla 2014 vyjadril podpredseda krajského súdu JUDr. Roman Hargaš, ktorý
prostredníctvom predsedajúceho senátu, ktorý vydal napadnuté uznesenie, JUDr. Františka
Kováča, uviedol:
«„... v tomto štádiu trestného konania nie je povinnosťou súdu hodnotiť zadovážené
dôkazy v prípravnom konaní, tak ako tomu je na hlavnom pojednávaní pri rozhodovaní
vo veci samej, t. j. či sa stal skutok, či tento vykazuje znaky trestného činu a či ho spáchal
obvinený. V tomto štádiu rozhodovania súdu o väzbe pri hodnotení dôkazov súdu postačuje
záver, že 1) zistené skutočnosti nasvedčujú, že bol spáchaný skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, 2) tento skutok má znaky trestného činu a 3) sú dôvody na podozrenie,
že tento skutok spáchal obvinený. Týmito úvahami sa riadil aj senát krajského súdu pri
zisťovaní materiálnej stránky veci. Táto miera pravdepodobnosti bola u sťažovateľa
dosiahnutá. Senát krajského súdu poukázal na fakty z výpovedí svedkov C. a K., oboznámil
sa s výpoveďami ďalších svedkov, predložených obhajobou v rámci konania o sťažnosti a
na tieto reagoval tak, že ich nepovažoval za také, ktoré by oslabili dôkaznú situáciu a
dôvodnosť trestného stíhania sťažovateľa.
Toto konštatovanie zákonnosti vedeného trestného stíhania malo potom vplyv
aj na posúdenie dôvodnosti väzby obvineného. Väzba nie je trestom, ale je výlučne len
procesným opatrením, ktorého účelom je dočasne zaistiť osobu obvinenú z trestného činu
pre potreby prebiehajúceho trestného konania obmedzením jej osobnej slobody. Trestný
poriadok podmieňuje možnosť vzatia obvineného do väzby existenciou dôvodnej obavy,
vyplývajúcej z konania obvineného alebo z ďalších konkrétnych skutočností vo vzťahu
k niektorej nežiaducej forme správania, označovanej ako dôvod väzby. Výklad zákonných
znakov „konkrétnych skutočností“ je predovšetkým vecou súdu, ktorý pri dôkladnej znalosti
skutkových okolností a dôkaznej situácii konkrétnej trestnej veci musí posúdiť, či vzatie
do väzby je opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel
ani pri vynaložení úsilia nemožno dosiahnuť inak. Pre aplikáciu tohto znaku nie sú dané
objektívne a nemenné kritériá, ale tieto kritériá treba vždy vyvodiť z povahy konkrétnej
a individualizovanej veci, vrátane osoby obvineného, jeho osobných pomerov a ďalších
znakov upravených v tomto ustanovení. V posudzovanej veci senát krajského súdu i sudca
pre prípravné konanie okresného súdu takto postupovali a s existenciou dôvodov väzby
sťažovateľa sa dôsledne vysporiadali v odôvodnení už citovaných sťažnosťou napadnutých
uznesení.
Senát krajského súdu síce v dôvodoch uznesenia skonštatoval, že si osvojil závery
z predchádzajúcich súdnych rozhodnutí o väzbe obvineného, ktoré ani vzhľadom na nové
sťažnostné dôvody nepovažoval za oslabené, ale nezostal len pri tomto konštatovaní
a zároveň sa sám zaoberal existenciou konkrétnych skutočností odôvodňujúcich jeho väzbu.
Napokon senát krajského súdu výslovne uviedol, že súdy rozhodujúce o väzbe obvineného
netvrdia, že by tento participoval na skutku pokusu o vraždu korunného svedka K., ale vo
všeobecnosti na tento fakt poukázal iba ako na okolnosť celého prípadu. Námietky
sťažovateľa preto ani v uvedenom smere nepovažujem za dôvodné.“...
S poukazom na obsah vyššie uvedeného vyjadrenia predsedu senátu a vychádzajúc
z obsahu odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 13. 12. 2013,
sp. zn. 23 Tpo/56/2013, ktoré mám k dispozícii, môžem vyjadriť názor, že napadnuté
rozhodnutie obsahuje poukaz na konkrétne dôkazy vo vyšetrovacom spise, ktorými senát
odôvodnil splnenie materiálnej podmienky väzby v zmysle § 71 ods. 1 Tr. por. (dôvodnosť
obvinenia), ako aj konkrétne skutočnosti, o ktoré oprel dôvodnú obavu z pokračovania
obvineného v trestnej činnosti podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. (poznatky
o predchádzajúcej trestnej minulosti sťažovateľa) a konkrétne skutočnosti, odôvodňujúce
kolúznu väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. (poznatky o nátlaku na svedka C.).
Z uvedených dôvodov nie sú mi známe skutočnosti, ktoré by ma mohli viesť k záveru
o dôvodnosti sťažnosti sťažovateľa.
Zároveň oznamujem, že zhodne, ako predseda senátu, ktorý vydal napadnuté
rozhodnutie, netrvám na ústnom pojednávaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.»
Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní zo 6. mája 2014 taktiež uviedla, že netrvá
na verejnom ústnom pojednávaní.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľa podľa
čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu
sp. zn. 23 Tpo 56/2013 z 13. decembra 2013, ktorým podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu
sp. zn. 0 Tp 107/2013 zo 6. decembra 2013 o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby
na slobodu, „nakoľko dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písmeno b), písmeno c) Trestného
poriadku naďalej trvajú“.
Sťažovateľ ako v sťažnosti predloženej ústavnému súdu, tak aj v sťažnosti proti
rozhodnutiu o väzbe argumentuje, že krajský súd sa v napadnutom uznesení žiadnym
spôsobom nevysporiadal s námietkami ani s dôkazmi predloženými obhajobou, ktoré
minimálne spochybňujú, ak nie dokonca vylučujú nielen samotné vzatie a ponechávanie
sťažovateľa vo väzbe, ale aj dôvodnosť jeho trestného stíhania v predmetnej veci, ktoré
je založené na poznatkoch získaných z iných trestných vecí, pričom v priebehu jednej z nich
orgány činné v trestnom konaní dospeli k jednoznačnému záveru, že „skutok nespáchal
obvinený R. V.“, a v ďalšej veci, v ktorej sťažovateľ vystupuje ako svedok, nedošlo ani len
k vzneseniu obvinenia proti konkrétnej osobe pre procesné pochybenia policajta.
Opodstatnenosť väzby sťažovateľa nemá oporu ani v dosiaľ vykonanom dokazovaní
výsluchmi svedkov, pretože žiaden z nich sťažovateľa osobne nepoznal ani neusvedčoval.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím, má právo
podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia
slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pri námietke porušenia
základných práv sťažovateľov podľa čl. 17 ústavy skúma požiadavky kladené na zákonnosť
väzby v zmysle čl. 5 dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé
pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním
ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený
slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti
svojvôli (I. ÚS 165/02, II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07,
I. ÚS 187/07). Z uvedenej zásady vyplýva, že každé porušenie zákona v prípade
rozhodovania o väzbe zakladá aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 a 4
dohovoru, pričom v súvislosti s otázkou zákonnosti väzby v konaní pred súdom je podľa
judikatúry ústavného súdu podstatné, že bez rozhodnutia všeobecného súdu nemožno
považovať väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09). V citovaných ustanoveniach
týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo iniciovať konanie, v ktorom
by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak
je táto nezákonná (napr. III. ÚS 7/00 a III. ÚS 255/03, pozri aj rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva – ďalej len „ESĽP“ z 21. decembra 2000 vo veci Vodeničarov
c. Slovenská republika, § 33 – § 36). Ústavný súd zdôraznil aj to, že v zmysle čl. 5 ods. 4
dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok,
ktoré sú potrebné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru, pričom požiadavka
preskúmania hmotných podmienok znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace
pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na kritériá právne, či sú dané dôvody
opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú
Aj podľa názoru ESĽP je požiadavka zákonnosti väzby podľa vnútroštátneho zákona
(„lawfulness“), na ktorú odkazuje čl. 5 ods. 1 dohovoru (pozri pojmy „v súlade s konaním
ustanoveným zákonom“ a „zákonné“), primárna, avšak nie rozhodujúca. Väzba musí byť
navyše v súlade s účelom citovaného ustanovenia dohovoru – zabrániť, aby bola osoba
zbavená slobody svojvoľne – a tiež v súlade s dohovorom vrátane všeobecných princípov
obsiahnutých v ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky vo veciach
Winterwerp v. Holandsko z 24. októbra 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, § 45 a Baranowski
v. Poľsko z 28. marca 2000, č. 28358/95, § 51).
Pritom pojem „zákonnosti“ väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru má ten istý význam
ako v odseku 1 tohto článku. Otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen
s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru, všeobecné zásady v ňom
obsiahnuté a účel obmedzení, ktoré pripúšťa čl. 5 ods. 1. V zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je
osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú
podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok vo veci Brogan
and Others v. Anglicko z 29. novembra 1988, séria A, č. 154 - B, § 65 a už citovaný
rozsudok vo veci Jecius v. Litva, § 100).
Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená
povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom
na kritériá právne, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu
na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarsko
zo 4. decembra 1979, séria A, č. 34, § 31).
Medzi požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej v zmysle čl. 5
ods. 4 dohovoru patria aj:
- účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok ESĽP z 10. októbra 2000 vo veci
Grauzinis v. Litva, č. 37 975/97),
- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantial
measure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. júna 2002 vo veci Al-Nashif and
others v. Bulharsko, č. 50963/99),
- vzhľadom na dramatický vplyv pozbavenia slobody na základné práva jedinca
konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí v zásade spĺňať základné požiadavky
spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. februára 2001
vo veci Garcia Alva v. Nemecko, č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“)
v zmysle posledne označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli
dostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. februára 2002 vo veci
Bufferne v. Francúzsko, č. 54367/00),
- primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP
z 10. októbra 2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97).
Ak proces pozbavenia osobnej slobody v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru kulminuje
rozhodnutím súdu, ktoré nariaďuje alebo potvrdzuje pozbavenie osobnej slobody, súdna
kontrola zákonnosti vyžadovaná čl. 5 ods. 4 dohovoru je inkorporovaná už v tomto
počiatočnom súdnom rozhodnutí (rozsudok ESĽP De Wilde, Ooms and Versyp
z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že predmetom jeho posúdenia
v danom prípade by preto mala byť otázka, či krajský súd pri preskúmaní a rozhodnutí
o sťažnosti sťažovateľa postupoval v súlade s požiadavkami kladenými na „rozhodovanie
o zákonnosti väzby“, t. j. či rešpektoval sťažovateľom nastolené „právo podať návrh
na konanie, v ktorom by súd... rozhodol o zákonnosti väzby“.
Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,
ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné
stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok
spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná
obava, že... b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo c) bude pokračovať v trestnej
činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval
alebo ktorým hrozil.
Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby,
proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj
uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná
a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,
ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti
rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený
súd.
Podľa § 83 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná
sťažnosť.
Podľa § 176 ods. 2 Trestného poriadku v odôvodnení uznesenia treba, ak to
prichádza podľa povahy veci do úvahy, uviesť najmä skutočnosti, ktoré sa považujú
za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci
orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na ktorých
základe podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti.
Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma
nadriadený orgán a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ
podal sťažnosť, a b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
Podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku ak je na podklade trestného oznámenia alebo
zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný
čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia...
Podľa § 206 ods. 3 Trestného poriadku uznesenie o vznesení obvinenia musí
obsahovať označenie osoby, voči ktorej sa vznáša obvinenie, opis skutku s uvedením
miesta, času, prípadne iných okolností, za ktorých k nemu došlo tak, aby skutok nemohol
byť zamenený s iným skutkom, zákonného pomenovania trestného činu, o ktorý v tomto
skutku ide, a to aj s uvedením príslušného ustanovenia Trestného zákona a skutočností,
ktoré odôvodňujú vznesenie obvinenia.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 23 Tpo 56/2013
z 13. decembra 2013 uviedol, že „... v predmetnej trestnej veci boli splnené všetky formálne
ako aj materiálne náležitosti, podmienky a predpoklady pre vzatie obvineného do väzby
a jeho ďalšie ponechanie vo väzbe. V spisovom materiáli sa nachádza dostatok dôkazov,
z ktorých vyplýva dôvodnosť trestného stíhania obvineného R. V. a podozrenia, že obvinený
spáchal skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie a vznesené voči nemu obvinenie.
V terajšom štádiu konania vychádzajúc najmä z výpovede svedka R. C..., ďalej z výpovede
svedka M. K..., nemá krajský súd žiadne pochybnosti o dôvodnosti trestného stíhania
obvineného. Toto presvedčenie nemôže oslabiť ani obhajobou namietaný fakt, že ďalší
svedkovia vypočutí v predmetnej trestnej veci... obvineného R. V. nepoznali...“.
Preskúmaním napadnutého rozhodnutia ústavný súd zistil, že krajský súd sa dôsledne
neriadil uvedenými ústavnými a zákonnými požiadavkami kladenými na rozhodovanie
o zákonnosti väzby sťažovateľa, pretože sa žiadnym spôsobom nevyrovnal s právne
relevantnou argumentáciou sťažovateľa uvedenou v jeho sťažnosti proti rozhodnutiu
o väzbe týkajúcou sa iných (konkrétnych) trestných vecí, v ktorých tento vystupoval
v procesnom postavení obvineného alebo svedka, a teda žiadnym spôsobom nevyhodnotil
vplyv týchto konaní na ním prerokúvaný prípad v súvislosti so zákonnosťou väzby
sťažovateľa (ako samostatnej osoby). Okrem toho ústavný súd zistil, že odôvodnenie
ponechania sťažovateľa vo väzbe podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku
krajským súdom, ktorý tak urobil výlučne odkazom na „správne závery“ prvostupňových
súdov rozhodujúcich o väzbe „obvinených“ v ich predchádzajúcich rozhodnutiach,
je všeobecné a nekonkrétne, a teda absolútne nepreskúmateľné a nezohľadňujúce princíp
prezumpcie neviny, pretože rovnako nedáva jednoznačnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, či
je väzba sťažovateľa (ako samostatnej osoby) vzhľadom na výsledky dosiaľ vykonaného
dokazovania zákonná, keďže platný právny poriadok obranu krajského súdu spočívajúcu
v „zložitosti objasňovania“ medzi dôvody väzby nezaraďuje. Spôsob preskúmania
sťažnosti musí totiž súd rozhodujúci o sťažnosti (a teda aj o zákonnosti väzby) uviesť
v odôvodnení svojho rozhodnutia, pričom tento spôsob môže byť ústavne akceptovateľný
len vtedy, pokiaľ zodpovedá nielen ústavným, ale aj zákonným požiadavkám. Všetky tieto
skutočnosti preto boli základom konštatovania ústavného súdu, že nedostatok odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia krajského súdu je v príčinnej súvislosti s označenými právami
sťažovateľa, porušenie ktorých namieta.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyslovil, že krajský súd napadnutým
uznesením, pri ktorom bola nedôsledne preskúmaná sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu
o väzbe, porušil jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3
a 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Keďže ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa napadnutým
uznesením krajského súdu, toto uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
konanie (bod 2 výroku nálezu), krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu bude
povinný o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu o väzbe znovu konať a rozhodnúť
ústavne konformným spôsobom [čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 2 a 3 písm. b) a ods. 6
Sťažovateľ v petite sťažnosti tiež žiadal, aby ústavný súd nariadil jeho prepustenie
z väzby na slobodu. Napriek vysloveniu porušenia označených práv sťažovateľa
napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd vychádzajúc z konkrétnych okolností
daného prípadu, ako aj z princípu subsidiarity upraveného čl. 127 ods. 1 ústavy konštatuje,
že rozhodovanie o uvedenej požiadavke nepatrí do právomoci ústavného súdu.
III.
Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal priznať náhradu trov
konania pred ústavným súdom v sume 284,08 €.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Vychádzajúc z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania
v celkovej sume 284,08 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej
služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) v sume po 134 €
a dva režijné paušály v sume po 8,04 €, ktoré zaviazal uhradiť krajský súd na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2014