Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 207/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci

sťažnosti R. V., zastúpeného advokátkou JUDr. Gabrielou Čechovou, Advokátska

kancelária, Štúrova 7, Košice, pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a práv podľa a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

56/2013 z 13. decembra 2013 takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. z 13. decembra 2013

p o r u š i l základné práva R. V. podľa a 5 a

práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 13. decembra 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia R.

V. v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jeho

advokátky JUDr. Gabriely Čechovej, Advokátska kancelária, Štúrova 7, Košice, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -25

z 18. marca 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť R. V. (ďalej len „sťažovateľ“), v časti

namietajúcej porušenie jeho základných práv podľa a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 13. decembra 2013.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením

okresného súdu sp. zn. zo 17. októbra 2013 vzatý do väzby z dôvodov podľa

a „pre skutok právne posúdený ako pokračovací

trestný čin obzvlášť závažného zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods.

2 písmeno c), odsek 4 Tr. zákona s poukazom na písmeno i) “.

Dňa 23. októbra 2013 podal sťažovateľ sťažnosť proti uvedenému rozhodnutiu, ktorú

krajský súd uznesením sp. zn. z 11. novembra 2013 zamietol.

Dňa 26. novembra 2013 požiadal sťažovateľ o prepustenie z väzby Generálnu

prokuratúru Slovenskej republiky, ktorá však jeho žiadosti nevyhovela z dôvodu, že

„u obvineného... dôvody kolúznej a preventívnej väzby... aj naďalej trvajú“, a vec následne

predložila na rozhodnutie okresnému súdu, ktorý uznesením sp. zn.

zo 6. decembra 2013 v prítomnosti sťažovateľa aj jeho právnej zástupkyne predmetnú

žiadosť podľa zamietol a súčasne podľa

neprijal písomný sľub sťažovateľa ako náhradu za jeho väzbu, podľa

neprijal návrh sťažovateľa na nahradenie jeho

väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a podľa

neprijal návrh sťažovateľa na nahradenie jeho väzby peňažnou zárukou (ďalej aj

„rozhodnutie o väzbe“). Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej

krajský súd uznesením sp. zn. z 13. decembra 2013 rozhodol tak, že ju

zamietol, „pretože nie je dôvodná“.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«Porušovanie práva na osobnú slobodu... vidí v tom, že jeho väzobné stíhanie nie je

zákonné, väzobnými súdmi neboli rešpektované základné predpoklady na uvalenie väzby

ustanovené a rozhodnutie o väzobnom stíhaní nevychádzalo

zo zákonných skutkových dôvodov...

Rozhodnutia konajúcich súdov sú nezákonné, arbitrárne, svojvoľné,

nepreskúmateľné, súdy sa nevysporiadali so žiadnymi námietkami obvineného pri jeho

výsluchu pri rozhodovaní o väzbe, so žiadnymi námietkami prednesenými obhajobou, tieto

bez racionálneho, zákonného základu tieto nevyhodnotili, čím došlo k porušeniu ústavných

práv obvineného... spojené s právom na obhajobu.

Trestnosť činu obvineného R. V. a dôvodnosť väzby dôvodená dôkazmi svedčiacimi v

neprospech iného obvineného a nesvedčiaca proti obv. R. V. je braná za základ

rozhodovacieho procesu konajúcimi súdmi...

Požiadavka preskúmania hmotných podmienok... znamená povinnosť preskúmať

okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukázaním na kritéria, či sú dané

dôvody opodstatňujúce väzbu, námietky obvineného a obhajoby konajúce súdy nielenže

nepreskúmali, ale tieto odignorovali, uvedené je zjavné z toho, že aj Krajský súd v Trenčíne

svoje uznesenie o vzatí do väzby dôvodil skutočnosťami z inej trestnej veci, a to konkrétne

v trestnej veci vedenej po sp. zn. ČVS: PPZ-737/NKA-PZ-VY-2013, kde nielenže neboli

vzhliadnuté dôvody väzobného riešenia veci ale bolo vyslovené sudcom pre prípravného

konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. 66/2013,

zo dňa 14. 08. 2013, že existuje dôvodné podozrenie, že skutok nespáchal obvinený

a nevyhovel návrhu na vzatie do väzby v tejto trestnej veci R. V., s ktorého závermi sa NS

SR, sp. zn. , zo dňa 20. 08. 2013 stotožnil stým, že „absentuje dostatočná

presvedčivosť dôvodnosti podozrenia proti R. V. z objednania vraždy M. K., priamy dôkaz

produkovaný nebol a nepriame dôkazy podľa súdu, na rozdiel od názoru prokurátora,

netvoria líniu dostatočnej preukaznosti dôvodnosti trestného stíhania R. V. pre trestný čin,

pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie...“

Vzhľadom na prezumpciu neviny judikovaná prax a určujúce právne názory

vychádzajúce z aplikácie európskeho práva považujú neakceptáciu prezumpcie neviny

vo veciach, pre ktorého bolo len začaté trestné stíhanie za neprijateľnú pre odôvodňovanie

dôvodov väzobných, najmä ak sa jedná o využívanie podkladov z iných trestných vecí

vedených inými konaniami a spisovými značkami ako samostatné veci.

Obhajoba poukazovala, že týmito skutočnosťami z inej trestnej veci, v ktorej bolo

konajúci súdmi skonštatované, že neboli dané dôvody väzobného riešenia trestnej veci

(sp. zn. ČVS: PPZ-737/NKA-PZ-VY-2013) a paradoxne touto trestnou vecou je dôvodená

dôvodnosť väzobného riešenia v tejto trestnej veci (sp. zn. ČVS: PPZ-112/NKA-PZ-BA-

2013)...

V zmysle konkrétne skutočnosti, ako zákonné podmienky

odôvodňujúce väzbu obvineného podľa musia byť preukázané nielen pri vzatí

obvineného do väzby, ale musia pretrvávať počas celej väzby.

Okresný súd v Trenčíne, pri výsluchu obvineného na základe ním podanej žiadosti

o prepustenie na slobodu odignoroval krátkou cestou predložené svedecké výpovede

obhajobou, ktoré boli výsledkom dokazovania zo dňa 05. 12. 2013 a ktoré nemohli byť

súčasťou vyšetrovacieho spisu pre krátkosť času, boli súdu predložené ako dôkazy ktoré

rozptyľovali ba až zbavovali obvineného dôvodnosti podozrenia zo spáchaného trestného

činu, a tým znižovali základ pre materiálne posudzovanie dôvodov väzby a taktiež

z hľadiska procesného boli dôkazom k zmene posudzovania procesného postavenia

obvineného, a to najmä z toho dôvodu, že žiadny zo svedkov obv. R. V. neusvedčoval, nikto

ho nepoznal, no paradoxne napriek tejto zjavnej dôkaznej situácií, ktorá bola výsledkom

dokazovania nezávislého policajného orgánu, konajúci súd nebral do úvahy a prokurátor

prítomný na výsluchu bez akéhokoľvek reálneho zdôvodnenia skonštatoval, že tieto dôkazy

usvedčujú obvineného z protiprávneho konania, pričom dôvodnosť tohto výroku

nezodpovedá obsahu predložených dôkazov, t. j. svedeckých výpovedí, touto námietkou sa

konajúce súdy nezaoberali a túto úplne odignorovali...

S namietanými skutočnosťami sa KS Trenčín nezaoberal, pri preskúmaní zákonnosti

väzby sa zameral iba na dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestného činu, ktorá nemala

oporu v predložených dôkazoch k tým záverom, ku ktorým konajúce orgány dospeli,

nepreskúmal komplexne procesné a hmotné podmienky uvádzané obhajobou, preto takýto

postup je postupom nedôsledným a je porušením základných práv sťažovateľov podľa čl. 17

ods. 2 a 5 SR, konajúc tak aj v rozpore s garanciami vyplývajúcimi z

Dohovoru, ktorých súčasťou je aj právo na preskúmanie procesných a hmotných podmienok

podstatných pre zákonnosť väzby...»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze

vyslovil:

„Krajský súd Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. z 13. 12. 2013

porušil základné práva R. V. v ods... 2, 5 a právo

zaručené v čl. 5 ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Uznesenie Krajského súdu Trenčín, v konaní vedenom pod sp. zn.

zo dňa 13. 12. 2013 sa zrušuje a Krajskému súdu v Trenčíne prikazuje, aby R. V. prepustil

neodkladne z väzby na slobodu.

Krajský súd Trenčín je povinný zaplatiť náhradu trov konania v sume 284,08 €

na účet právnej zástupkyne... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr 110/14

z 22. apríla 2014 vyjadril podpredseda krajského súdu JUDr. Roman Hargaš, ktorý

prostredníctvom predsedajúceho senátu, ktorý vydal napadnuté uznesenie, JUDr. Františka

Kováča, uviedol:

«„... v tomto štádiu trestného konania nie je povinnosťou súdu hodnotiť zadovážené

dôkazy v prípravnom konaní, tak ako tomu je na hlavnom pojednávaní pri rozhodovaní

vo veci samej, t. j. či sa stal skutok, či tento vykazuje znaky trestného činu a či ho spáchal

obvinený. V tomto štádiu rozhodovania súdu o väzbe pri hodnotení dôkazov súdu postačuje

záver, že 1) zistené skutočnosti nasvedčujú, že bol spáchaný skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, 2) tento skutok má znaky trestného činu a 3) sú dôvody na podozrenie,

že tento skutok spáchal obvinený. Týmito úvahami sa riadil aj senát krajského súdu pri

zisťovaní materiálnej stránky veci. Táto miera pravdepodobnosti bola u sťažovateľa

dosiahnutá. Senát krajského súdu poukázal na fakty z výpovedí svedkov C. a K., oboznámil

sa s výpoveďami ďalších svedkov, predložených obhajobou v rámci konania o sťažnosti a

na tieto reagoval tak, že ich nepovažoval za také, ktoré by oslabili dôkaznú situáciu a

dôvodnosť trestného stíhania sťažovateľa.

Toto konštatovanie zákonnosti vedeného trestného stíhania malo potom vplyv

aj na posúdenie dôvodnosti väzby obvineného. Väzba nie je trestom, ale je výlučne len

procesným opatrením, ktorého účelom je dočasne zaistiť osobu obvinenú z trestného činu

pre potreby prebiehajúceho trestného konania obmedzením jej osobnej slobody. Trestný

poriadok podmieňuje možnosť vzatia obvineného do väzby existenciou dôvodnej obavy,

vyplývajúcej z konania obvineného alebo z ďalších konkrétnych skutočností vo vzťahu

k niektorej nežiaducej forme správania, označovanej ako dôvod väzby. Výklad zákonných

znakov „konkrétnych skutočností“ je predovšetkým vecou súdu, ktorý pri dôkladnej znalosti

skutkových okolností a dôkaznej situácii konkrétnej trestnej veci musí posúdiť, či vzatie

do väzby je opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel

ani pri vynaložení úsilia nemožno dosiahnuť inak. Pre aplikáciu tohto znaku nie sú dané

objektívne a nemenné kritériá, ale tieto kritériá treba vždy vyvodiť z povahy konkrétnej

a individualizovanej veci, vrátane osoby obvineného, jeho osobných pomerov a ďalších

znakov upravených v tomto ustanovení. V posudzovanej veci senát krajského súdu i sudca

pre prípravné konanie okresného súdu takto postupovali a s existenciou dôvodov väzby

sťažovateľa sa dôsledne vysporiadali v odôvodnení už citovaných sťažnosťou napadnutých

uznesení.

Senát krajského súdu síce v dôvodoch uznesenia skonštatoval, že si osvojil závery

z predchádzajúcich súdnych rozhodnutí o väzbe obvineného, ktoré ani vzhľadom na nové

sťažnostné dôvody nepovažoval za oslabené, ale nezostal len pri tomto konštatovaní

a zároveň sa sám zaoberal existenciou konkrétnych skutočností odôvodňujúcich jeho väzbu.

Napokon senát krajského súdu výslovne uviedol, že súdy rozhodujúce o väzbe obvineného

netvrdia, že by tento participoval na skutku pokusu o vraždu korunného svedka K., ale vo

všeobecnosti na tento fakt poukázal iba ako na okolnosť celého prípadu. Námietky

sťažovateľa preto ani v uvedenom smere nepovažujem za dôvodné.“...

S poukazom na obsah vyššie uvedeného vyjadrenia predsedu senátu a vychádzajúc

z obsahu odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 13. 12. 2013,

sp. zn. , ktoré mám k dispozícii, môžem vyjadriť názor, že napadnuté

rozhodnutie obsahuje poukaz na konkrétne dôkazy vo vyšetrovacom spise, ktorými senát

odôvodnil splnenie materiálnej podmienky väzby v zmysle (dôvodnosť

obvinenia), ako aj konkrétne skutočnosti, o ktoré oprel dôvodnú obavu z pokračovania

obvineného v trestnej činnosti podľa (poznatky

o predchádzajúcej trestnej minulosti sťažovateľa) a konkrétne skutočnosti, odôvodňujúce

kolúznu väzbu podľa (poznatky o nátlaku na svedka C.).

Z uvedených dôvodov nie sú mi známe skutočnosti, ktoré by ma mohli viesť k záveru

o dôvodnosti sťažnosti sťažovateľa.

Zároveň oznamujem, že zhodne, ako predseda senátu, ktorý vydal napadnuté

rozhodnutie, netrvám na ústnom pojednávaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.»

Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní zo 6. mája 2014 taktiež uviedla, že netrvá

na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľa podľa

a 5 a práv podľa a 4 dohovoru uznesením krajského súdu

sp. zn. z 13. decembra 2013, ktorým podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu

sp. zn. zo 6. decembra 2013 o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby

na slobodu, „nakoľko dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písmeno b), písmeno c) Trestného

poriadku naďalej trvajú“.

Sťažovateľ ako v sťažnosti predloženej ústavnému súdu, tak aj v sťažnosti proti

rozhodnutiu o väzbe argumentuje, že krajský súd sa v napadnutom uznesení žiadnym

spôsobom nevysporiadal s námietkami ani s dôkazmi predloženými obhajobou, ktoré

minimálne spochybňujú, ak nie dokonca vylučujú nielen samotné vzatie a ponechávanie

sťažovateľa vo väzbe, ale aj dôvodnosť jeho trestného stíhania v predmetnej veci, ktoré

je založené na poznatkoch získaných z iných trestných vecí, pričom v priebehu jednej z nich

orgány činné v trestnom konaní dospeli k jednoznačnému záveru, že „skutok nespáchal

obvinený R. V.“, a v ďalšej veci, v ktorej sťažovateľ vystupuje ako svedok, nedošlo ani len

k vzneseniu obvinenia proti konkrétnej osobe pre procesné pochybenia policajta.

Opodstatnenosť väzby sťažovateľa nemá oporu ani v dosiaľ vykonanom dokazovaní

výsluchmi svedkov, pretože žiaden z nich sťažovateľa osobne nepoznal ani neusvedčoval.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím, má právo

podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia

slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že pri námietke porušenia

základných práv sťažovateľov podľa skúma požiadavky kladené na zákonnosť

väzby v zmysle čl. 5 dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé

pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený

slobody, musí byť zlučiteľné s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti

svojvôli (, , , , ,

). Z uvedenej zásady vyplýva, že každé porušenie zákona v prípade

rozhodovania o väzbe zakladá aj porušenie a 5 , ako aj a 4

dohovoru, pričom v súvislosti s otázkou zákonnosti väzby v konaní pred súdom je podľa

judikatúry ústavného súdu podstatné, že bez rozhodnutia všeobecného súdu nemožno

považovať väzbu za zákonnú (, ). V citovaných ustanoveniach

týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo iniciovať konanie, v ktorom

by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak

je táto nezákonná (napr. a , pozri aj rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva – ďalej len „ESĽP“ z 21. decembra 2000 vo veci Vodeničarov

c. Slovenská republika, § 33 – § 36). Ústavný súd zdôraznil aj to, že v zmysle čl. 5 ods. 4

dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok,

ktoré sú potrebné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru, pričom požiadavka

preskúmania hmotných podmienok znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace

pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na kritériá právne, či sú dané dôvody

opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú

().

Aj podľa názoru ESĽP je požiadavka zákonnosti väzby podľa vnútroštátneho zákona

(„lawfulness“), na ktorú odkazuje čl. 5 ods. 1 dohovoru (pozri pojmy „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“ a „zákonné“), primárna, avšak nie rozhodujúca. Väzba musí byť

navyše v súlade s účelom citovaného ustanovenia dohovoru – zabrániť, aby bola osoba

zbavená slobody svojvoľne – a tiež v súlade s dohovorom vrátane všeobecných princípov

obsiahnutých v ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky vo veciach

Winterwerp v. Holandsko z 24. októbra 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, § 45 a Baranowski

v. Poľsko z 28. marca 2000, č. 28358/95, § 51).

Pritom pojem „zákonnosti“ väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru má ten istý význam

ako v odseku 1 tohto článku. Otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen

s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru, všeobecné zásady v ňom

obsiahnuté a účel obmedzení, ktoré pripúšťa čl. 5 ods. 1. V zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je

osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú

podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok vo veci Brogan

and Others v. Anglicko z 29. novembra 1988, séria A, č. 154 - B, § 65 a už citovaný

rozsudok vo veci Jecius v. Litva, § 100).

Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená

povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom

na kritériá právne, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu

na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarsko

zo 4. decembra 1979, séria A, č. 34, § 31).

Medzi požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej v zmysle čl. 5

ods. 4 dohovoru patria aj:

- účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok ESĽP z 10. októbra 2000 vo veci

Grauzinis v. Litva, č. ),

- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantial

measure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. júna 2002 vo veci Al-Nashif and

others v. Bulharsko, č. 50963/99),

- vzhľadom na dramatický vplyv pozbavenia slobody na základné práva jedinca

konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí v zásade spĺňať základné požiadavky

spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. februára 2001

vo veci Garcia Alva v. Nemecko, č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“)

v zmysle posledne označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli

dostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. februára 2002 vo veci

Bufferne v. Francúzsko, č. 54367/00),

- primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP

z 10. októbra 2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97).

Ak proces pozbavenia osobnej slobody v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru kulminuje

rozhodnutím súdu, ktoré nariaďuje alebo potvrdzuje pozbavenie osobnej slobody, súdna

kontrola zákonnosti vyžadovaná čl. 5 ods. 4 dohovoru je inkorporovaná už v tomto

počiatočnom súdnom rozhodnutí (rozsudok ESĽP De Wilde, Ooms and Versyp

z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že predmetom jeho posúdenia

v danom prípade by preto mala byť otázka, či krajský súd pri preskúmaní a rozhodnutí

o sťažnosti sťažovateľa postupoval v súlade s požiadavkami kladenými na „rozhodovanie

o zákonnosti väzby“, t. j. či rešpektoval sťažovateľom nastolené „právo podať návrh

na konanie, v ktorom by súd... rozhodol o zákonnosti väzby“.

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,

ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné

stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok

spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná

obava, že... b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo c) bude pokračovať v trestnej

činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval

alebo ktorým hrozil.

Podľa konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby,

proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj

uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná

a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,

ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti

rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený

súd.

Podľa proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná

sťažnosť.

Podľa v odôvodnení uznesenia treba, ak to

prichádza podľa povahy veci do úvahy, uviesť najmä skutočnosti, ktoré sa považujú

za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci

orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na ktorých

základe podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti.

Podľa pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma

nadriadený orgán a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ

podal sťažnosť, a b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Podľa ak je na podklade trestného oznámenia alebo

zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný

čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia...

Podľa uznesenie o vznesení obvinenia musí

obsahovať označenie osoby, voči ktorej sa vznáša obvinenie, opis skutku s uvedením

miesta, času, prípadne iných okolností, za ktorých k nemu došlo tak, aby skutok nemohol

byť zamenený s iným skutkom, zákonného pomenovania trestného činu, o ktorý v tomto

skutku ide, a to aj s uvedením príslušného ustanovenia a skutočností,

ktoré odôvodňujú vznesenie obvinenia.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn.

z 13. decembra 2013 uviedol, že „... v predmetnej trestnej veci boli splnené všetky formálne

ako aj materiálne náležitosti, podmienky a predpoklady pre vzatie obvineného do väzby

a jeho ďalšie ponechanie vo väzbe. V spisovom materiáli sa nachádza dostatok dôkazov,

z ktorých vyplýva dôvodnosť trestného stíhania obvineného R. V. a podozrenia, že obvinený

spáchal skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie a vznesené voči nemu obvinenie.

V terajšom štádiu konania vychádzajúc najmä z výpovede svedka R. C..., ďalej z výpovede

svedka M. K..., nemá krajský súd žiadne pochybnosti o dôvodnosti trestného stíhania

obvineného. Toto presvedčenie nemôže oslabiť ani obhajobou namietaný fakt, že ďalší

svedkovia vypočutí v predmetnej trestnej veci... obvineného R. V. nepoznali...“.

Preskúmaním napadnutého rozhodnutia ústavný súd zistil, že krajský súd sa dôsledne

neriadil uvedenými ústavnými a zákonnými požiadavkami kladenými na rozhodovanie

o zákonnosti väzby sťažovateľa, pretože sa žiadnym spôsobom nevyrovnal s právne

relevantnou argumentáciou sťažovateľa uvedenou v jeho sťažnosti proti rozhodnutiu

o väzbe týkajúcou sa iných (konkrétnych) trestných vecí, v ktorých tento vystupoval

v procesnom postavení obvineného alebo svedka, a teda žiadnym spôsobom nevyhodnotil

vplyv týchto konaní na ním prerokúvaný prípad v súvislosti so zákonnosťou väzby

sťažovateľa (ako samostatnej osoby). Okrem toho ústavný súd zistil, že odôvodnenie

ponechania sťažovateľa vo väzbe podľa a

krajským súdom, ktorý tak urobil výlučne odkazom na „správne závery“ prvostupňových

súdov rozhodujúcich o väzbe „obvinených“ v ich predchádzajúcich rozhodnutiach,

je všeobecné a nekonkrétne, a teda absolútne nepreskúmateľné a nezohľadňujúce princíp

prezumpcie neviny, pretože rovnako nedáva jednoznačnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, či

je väzba sťažovateľa (ako samostatnej osoby) vzhľadom na výsledky dosiaľ vykonaného

dokazovania zákonná, keďže platný právny poriadok obranu krajského súdu spočívajúcu

v „zložitosti objasňovania“ medzi dôvody väzby nezaraďuje. Spôsob preskúmania

sťažnosti musí totiž súd rozhodujúci o sťažnosti (a teda aj o zákonnosti väzby) uviesť

v odôvodnení svojho rozhodnutia, pričom tento spôsob môže byť ústavne akceptovateľný

len vtedy, pokiaľ zodpovedá nielen ústavným, ale aj zákonným požiadavkám. Všetky tieto

skutočnosti preto boli základom konštatovania ústavného súdu, že nedostatok odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia krajského súdu je v príčinnej súvislosti s označenými právami

sťažovateľa, porušenie ktorých namieta.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyslovil, že krajský súd napadnutým

uznesením, pri ktorom bola nedôsledne preskúmaná sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu

o väzbe, porušil jeho základné práva podľa a 5 a práva podľa

a 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Keďže ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa napadnutým

uznesením krajského súdu, toto uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie (bod 2 výroku nálezu), krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu bude

povinný o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu o väzbe znovu konať a rozhodnúť

ústavne konformným spôsobom [ , a a

].

Sťažovateľ v petite sťažnosti tiež žiadal, aby ústavný súd nariadil jeho prepustenie

z väzby na slobodu. Napriek vysloveniu porušenia označených práv sťažovateľa

napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd vychádzajúc z konkrétnych okolností

daného prípadu, ako aj z princípu subsidiarity upraveného konštatuje,

že rozhodovanie o uvedenej požiadavke nepatrí do právomoci ústavného súdu.

III.

Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal priznať náhradu trov

konania pred ústavným súdom v sume 284,08 €.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Vychádzajúc z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania

v celkovej sume 284,08 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej

služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) v sume po 134 €

a dva režijné paušály v sume po 8,04 €, ktoré zaviazal uhradiť krajský súd na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014