Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 250/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

24. septembra 2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Marianny

Mochnáčovej a Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť M. M. a M. B., zastúpených advokátkou

JUDr. Ivetou Lenčéšovou, Farská 28, Nitra, vo veci namietaného porušenia ich základných

práv podľa a 5 a , 3 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre a jeho

uznesením z 1. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné práva M. M. a M. B. podľa a 5 Slovenskej

republiky a podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Nitre z 1. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 1. apríla 2014

z r u š u j e v časti týkajúcej sa M. M. a M. B.

3. M. M. a M. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom

tisíc eur) každému, ktoré im j e Krajský súdu v Nitre p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súdu v Nitre j e p o v i n n ý vyplatiť M. M. a M. B. trovy konania

v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) každému na účet ich

právnej zástupkyne JUDr. Ivety Lenčéšovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

6. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -10 z 21. mája 2014 spojil a prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. M.

a sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základných

práv podľa a 5 (ďalej len „“) a

ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) a jeho

uznesením z 1. apríla 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) v konaní vedenom

pod sp. zn. .

7. Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že proti sťažovateľom je vedené trestné

stíhanie pre pokračujúci zločin poisťovacieho podvodu podľa § 223 ods. 1, 3 písm. a)

a ods. 5 písm. c) s poukazom na .

Sťažovatelia boli uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. zo 14. marca 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) vzatí

do väzby z dôvodov podľa a (M. M.)

a podľa (M. B.).

Vo vzťahu k M. B. okresný súd vo svojom uznesení uviedol, že vzhľadom

na skutočnosť, že sťažovateľ vo svojich výpovediach uvádza, že si vykonával len svoju

prácu a nie je si vedomý, že by akýmkoľvek spôsobom konal protiprávne, je dôvodná

obava, že bude pôsobiť na spoluobvinených a svedkov, aby vypovedali v jeho prospech.

Vo vzťahu k M. M. okresný súd vo svojom uznesení uviedol, že konkrétne

skutočnosti vyplývajúce z vyšetrovacieho spisu odôvodňujú obavu, že by mohol vplývať

na svedkov, a že existuje dôvodná obava, že by mohol pokračovať v páchaní trestnej

činnosti, aby si takýmto spôsobom mohol získavať finančné prostriedky.

Proti uzneseniu okresného súdu podali sťažovatelia sťažnosti, v ktorých okrem iného

namietali, že okresný súd vo svojom uznesení neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti

opodstatňujúce ich väzobné stíhanie, teda že kolúznu väzbu odôvodnil len jej zákonným

znením a preventívnu väzbu len konštatovaním, že by si sťažovateľ (M. M.) takto mohol

zabezpečovať finančné prostriedky. Sťažovatelia okrem toho tiež namietali, že dôvodom

kolúznej väzby nemôže byť skutočnosť, že obvinený popiera spáchanie trestnej činnosti,

z ktorej je obvinený.

8. O sťažnostiach sťažovateľov rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že

ich ako nedôvodné zamietol a väzbu u sťažovateľov nenahradil dohľadom probačného

a mediačného úradníka.

Pokiaľ ide o sťažovateľa M. B., krajský súd uviedol, že aj on zistil existenciu dôvodu

väzby podľa , teda že po prepustení z väzby

na slobodu by sťažovateľ mohol ovplyvňovať spoluobvinených alebo svedkov, čo

vyplývalo z dovtedy zabezpečených dôkazov, na ktoré podrobne poukázal okresný súd.

Vo vzťahu k sťažovateľovi M. M. krajský súd uviedol, že sa s názorom okresného

súdu plne stotožňuje a v odôvodnení napadnutého uznesenia doplnil, že v danej veci ešte

nebol vypočutý spoluobvinený R. Š., ktorého by mohol sťažovateľ ovplyvňovať.

K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku sa krajský súd nevyjadril.

9. Sťažovatelia pred ústavným súdom namietajú, že krajský súd sa v napadnutom

uznesení dôsledne nezaoberal ich sťažnostnými námietkami, čím malo dôjsť k porušeniu ich

v petite sťažností označených práv. Sťažovatelia tvrdia, že všeobecné súdy neuviedli, aké

konkrétne dôvody opodstatňovali ich väzobné stíhanie. Navyše, väzobné stíhanie nemôže

byť založené len na skutočnosti, že popreli spáchanie trestnej činnosti.

Sťažovatelia ďalej namietajú, že k prepisom telefonických rozhovorov v spise chýba

preukázanie ich zákonného dôvodu, teda príkaz súdu na odpočúvanie a záznam

telekomunikačnej prevádzky podľa a nasl. .

Napokon sťažovatelia poukazujú na zásadu proporcionality väzby a na skutočnosť,

že dosiaľ viedli bezúhonný život, s čím sa okresný súd ani krajský súd nevysporiadali.

10. K sťažnostiam sa listom doručeným ústavnému súdu 5. augusta 2014 vyjadril

krajský súd prostredníctvom svojej predsedníčky a navrhol sťažnosti sťažovateľov

nevyhovieť. Uviedol, že sa dostatočným spôsobom zaoberal jednotlivými dôvodmi väzby

i námietkami sťažovateľov a že nad rámec ich námietok sa navyše zaoberal aj možnosťou

nahradenia väzby jedným z alternatívnych inštitútov nahradenia väzby. Ďalej uviedol, že

pri namietanom nedodržaní zásady proporcionality sťažovatelia neuviedli žiaden právny

argument. Taktiež nemožno prihliadať len na samotné tvrdenie o bezúhonnom spôsobe

života sťažovateľov, ktoré v čase rozhodovania súdu nebolo dostatočne a relevantne

preukázané. Okrem toho väzba u sťažovateľov v čase rozhodovania krajského súdu

nepresiahla ani dolnú hranicu trestnej sadzby. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, že

dôvodom ich väzobného stíhania je popieranie spáchania trestnej činnosti, tak ide

o ich ničím neobjektivizovaný subjektívny pocit. Navyše o tom, že krajský súd vždy

dôsledne skúma uznesenie o väzbe, svedčí aj jeho uznesenie sp. zn.

z 30. mája 2014, ktorým boli po zrušení uznesenia súdu prvého stupňa obaja sťažovatelia

prepustení z väzby na slobodu za súčasného prijatia dohľadu mediačného a probačného

úradníka.

11. Dňa 16. júna 2014 doručili sťažovatelia ústavnému súdu „Čiastočné späťvzatie

sťažnosti pre porušenie základného práva, Doplnenie podania“. Sťažovatelia v ňom

vzhľadom na skutočnosť, že uznesením krajského súdu sp. zn.

z 30. mája 2014 boli obaja prepustení z väzby na slobodu, pričom väzba bola nahradená

dohľadom probačného a mediačného úradníka, vzali späť svoju sťažnosť v časti, v ktorej

navrhovali, aby ústavný súd nariadil ich bezodkladné prepustenie na slobodu, a žiadali

„navýšiť“ požadované primerané finančné zadosťučinenie z pôvodných 3 000 € na 5 000 €

každému a zároveň navrhli priznať im náhradu trov právneho zastúpenia za ďalší úkon

právnej služby (doplnenie podania).

12. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa

môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody

v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.

14. Ústavný súd hneď na úvod zdôrazňuje, že rozhodnutie o väzbe predstavuje

najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného, preto aj jeho pohľad na postup súdov

v tomto smere musí byť prísnejší. Obdobne Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) považuje právo na osobnú slobodu zakotvené v čl. 5 dohovoru za jedno

z najvýznamnejších práv chrániacich fyzickú bezpečnosť osoby, ktoré ako také má

v demokratickej spoločnosti vrcholný význam (rozsudok ESĽP z 26. mája 2011 vo veci

Ťupa proti Českej republike, č. 39822/07, § 45).

Obvinený môže byť do väzby vzatý len vtedy, ak (1) doteraz zistené skutočnosti

nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky

trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a (2) z jeho

konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä

ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký

trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

15. V rámci posudzovania tzv. väzobných rozhodnutí všeobecných súdov je ústavný

súd oprávnený zasiahnuť vtedy, ak zistí, že rozhodnutie všeobecného súdu o väzbe nie je

podložené zákonným dôvodom alebo ak sú tvrdené dôvody väzby v extrémnom rozpore

so zisteným skutkovom stavom alebo keď rozhodnutie nie je odôvodnené poukazom na

konkrétne skutočnosti.

Výklad zákonných znakov ,,konkrétnych skutočností“ je predovšetkým vecou

všeobecných súdov, ktoré pri dôkladnej znalosti skutkových okolností a dôkaznej situácie

konkrétnej trestnej veci musia posúdiť, či vzatie do väzby je opatrením nevyhnutným

na dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel nemožno dosiahnuť inak ani

pri vynaložení všetkého úsilia a prostriedkami zo strany orgánov činných v trestnom konaní.

Pre aplikáciu tohto znaku nie sú dané objektívne a nemenné kritériá, ale tieto kritériá treba

vždy vyvodiť z povahy konkrétnej a individualizovanej veci vrátane osoby obvineného,

jeho osobných pomerov a ďalších relevantných okolností pre zásah do práva na osobnú

slobodu obvineného. Z týchto dôvodov ústavný súd opakovane vo svojej judikatúre

zdôrazňuje požiadavku náležitého odôvodnenia väzobných rozhodnutí (,

).

16. Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné

s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli orgánov verejnej moci

(mutatis mutandis , , ). Ústavný súd preto v prípade

namietaného porušenia môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak

bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil

určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec

pozbavený slobody, s alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej

inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia

ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd

v ().

17. Ústavný súd aj v tejto veci pripomína, že účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru aj čl. 17

ods. 2 a 5 je poskytnutie práva osobám, ktoré boli pozbavené osobnej slobody,

spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly rozhodnutí a opatrení, na základe ktorých bol

zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky, ktoré garantujú tieto články,

nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu

ponechaniu vo väzbe (napr. , ), ako aj právo osoby na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia

poskytli dostatočné a relevantné dôvody, či skutkové okolnosti svedčiace pre i proti

odkloneniu sa od pravidla rešpektovania osobnej slobody a musia tieto dôvody uviesť

vo svojich rozhodnutiach (rozsudok ESĽP vo veci Sorokin proti Rusku z 30. júla 2009,

č. 7739/06, § 55).

18. Formálne odôvodnenie väzby používaním stereotypných formulácií

v rozhodnutiach všeobecných súdov vzbudzuje podozrenie, že sa súdy dostatočne

nezaoberali konkrétnymi okolnosťami tak, ako to vyplýva aj z napadnutého uznesenia

krajského súdu i z uznesenia okresného súdu.

19. Pokiaľ ide o sťažovateľa M. M., okresný súd vo svojom uznesení zistil dôvody

väzby podľa a , „nakoľko konkrétne skutočnosti

vyplývajúce z vyšetrovacieho spisu odôvodňujú obavu, že by mohol vplývať na svedkov“,

a zároveň existuje „dôvodná obava, že by mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti

podobného charakteru pre aký je stíhaný, aby takýmto spôsobom mohol získavať finančné

prostriedky“. K uvedenému okresný súd ďalej doplnil, že obvinený poprel spáchanie

trestnej činnosti, no z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že mal účasť na skutkoch,

ktoré sú predmetom trestného stíhania. Krajský súd sa v napadnutom uznesení s názorom

vyjadreným v uznesení okresného súdu „plne stotožnil“ a v odôvodnení nad rámec

odôvodnenia uznesenia okresného súdu uviedol, že v danej veci ešte nebol vypočutý

spoluobvinený R. Š., ktorého by mohol sťažovateľ ovplyvňovať. K námietkam sťažovateľa

týkajúcim sa dôvodu väzby podľa sa krajský súd,

ako to vyplýva z napadnutého uznesenia, nevyjadril.

Z odôvodnenia uznesenia okresného a napadnutého uznesenia krajského súdu

vyplýva, že všeobecné súdy založili svoje závery pre väzobné stíhanie sťažovateľov

na „konkrétnych skutočnostiach vyplývajúcich z vyšetrovacieho spisu“, ktoré však

v odôvodnení svojich rozhodnutí ďalej nijakým spôsobom nešpecifikovali. Krajský súd síce

vo vzťahu k sťažovateľovi M. M. doplnil, že v predmetnej veci v čase rozhodovania

krajského súdu ešte nebol vypočutý spoluobvinený R. Š., no nijakým spôsobom nevysvetlil,

z akých konkrétnych skutočností vyplýva obava, že by ho sťažovateľ mohol ovplyvňovať.

Samotná skutočnosť, že majú byť vykonané ďalšie procesné úkony totiž ešte neznamená, že

na ne bude obvinený pôsobiť. Sťažovatelia napadli uznesenie okresného súdu okrem iného

z dôvodu, že ich väzba nebola založená na konkrétnych skutočnostiach, keď okresný súd

odôvodnil ich kolúznu väzbu iba jej zákonným znením. S touto zásadnou námietkou sa

krajský súd vôbec nevysporiadal a v odôvodnení napadnutého uznesenia sa obmedzil iba

na to, že sa „plne stotožnil“ s dôvodmi uvedenými v uznesení okresného súdu, čím

nenapravil uvedené namietané pochybenie na strane súdu nižšieho stupňa.

Pokiaľ ide o sťažovateľa M. B., okresný súd vo svojom uznesení uviedol, že

„vzhľadom na skutočnosť, že vo svojich výpovediach uvádzal, že si vykonával len svoju

prácu a nie je si vedomý, že by akýmkoľvek spôsobom konal protiprávne, je dôvodná obava,

že bude pôsobiť na spoluobvinených a svedkov, aby vypovedali v jeho prospech“.

Na základe uvedeného bol podľa názoru okresného súdu u sťažovateľa daný dôvod kolúznej

väzby. Krajský súd v napadnutom uznesení taktiež „zistil existenciu dôvodu väzby uvedenú

v , čo vyplýva z doteraz zabezpečených dôkazov, na ktoré

podrobne poukázal súd I. stupňa“.

20. Ústavný súd v tomto bode pripomína, že dôvodom kolúznej väzby podľa § 71

písm. b) nemôže byť okolnosť, že obvinený popiera trestnú činnosť,

z ktorej je obvinený alebo obžalovaný, alebo že odmieta vypovedať (R 39/1968).

Ústavný súd sa domnieva, že v prípade sťažovateľa M. B. už z logickej štruktúry

citovaného odôvodnenia jasne vyplýva, že dôvodom jeho väzobného stíhania bola

skutočnosť, že poprel spáchanie trestnej činnosti („nie je si vedomý, že by akýmkoľvek

spôsobom konal protiprávne“, na základe čoho existuje dôvodná obava, že „bude pôsobiť

na spoluobvinených a svedkov, aby vypovedali v jeho prospech“). Sťažovateľ na uvedené

poukázal vo svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Krajský súd sa však

v odôvodnení napadnutého uznesenia s týmto jeho zásadným argumentom vôbec

nevysporiadal a obmedzil sa iba na konštatovanie, že „aj nadriadený súd zistil existenciu

dôvodu väzby uvedenú v , čo vyplýva z doteraz zabezpečených

dôkazov, na ktoré podrobne poukázal súd I. stupňa“.

21. Už pri pohľade na uvedené dôvody je zrejmé ako paušálne, automaticky a bez

starostlivého posúdenia veci a individuálnych okolností sťažovateľov krajský súd

k väzobnému rozhodnutiu pristúpil. Ústavný súd preto uvádza, že vzatie sťažovateľov

do väzby nebolo založené na dostatočných dôvodoch a napadnuté uznesenie krajského súdu,

na základe ktorého boli sťažovatelia zbavení osobnej slobody, čo treba vždy považovať

za podstatný zásah do základných práv človeka, treba posudzovať za arbitrárne

a nepreskúmateľné.

22. Pokiaľ sťažovatelia namietali, že v spise chýbal príkaz na odpočúvanie a záznam

telekomunikačnej prevádzky, ústavný súd v tomto bode odkazuje na svoju judikatúru, podľa

ktorej dotknutá osoba, ktorej rozhovor bol takto odpočúvaný, môže v trestnom konaní

pred súdom namietať nezákonnosť odpočúvania a z toho vyplývajúcu nepoužiteľnosť

odpočúvaného rozhovoru ako dôkazu. Môže však tak urobiť len pri súčasnom splnení dvoch

podmienok: trestná vec musí dospieť do štádia súdneho konania a dotknutá osoba musí byť

stranou v trestnom konaní, či už ako obžalovaná alebo ako poškodená ().

Vzhľadom na to, že predmetná trestná vec v čase podania sťažnosti nedospela do štádia

súdneho konania, a vzhľadom na to, že predmetom tohto konania je iba posudzovanie

rozhodnutia o väzbe sťažovateľov, ústavný súd tejto časti sťažnosti nevyhovel

(bod 5 výroku nálezu).

23. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyslovil, že krajský súd

napadnutým uznesením, pri ktorom boli nedôsledne preskúmané všetky námietky

sťažovateľov proti rozhodnutiu o väzbe, porušil ich základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5

a práva podľa a 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu). Keďže ústavný súd

vyslovil porušenie práv sťažovateľov podľa a 5 a podľa a 4

dohovoru, rozhodol aj o zrušení napadnutého uznesenia krajského súdu (bod 2 výroku

nálezu).

24. Ústavný súd ďalej konštatuje, že vzhľadom na to, že sťažovatelia boli uznesením

krajského súd sp. zn. z 30. mája 2014 prepustení z väzby na slobodu,

neprichádza už do úvahy vrátenie veci na ďalšie konanie krajskému súdu. Je to tak preto, že

o väzbe možno rozhodovať iba pro futuro, nie za dobu minulú. Fakticky totiž odpadol

dôvod, aby krajský súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, pokračoval v tom štádiu konania,

ktoré bezprostredne predchádzalo vydaniu zrušeného rozhodnutia. V tomto prípade už

chýba bezprostredný a prítomný zásah do základného práva na rešpektovanie osobnej

slobody, ktorý je jediným dôvodom zrušenia rozhodnutia o väzbe.

25. Sťažovatelia sa ďalej domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 3 000 € (v doplnení podania zo 16. júna 2014 „navýšené“ na 5 000 €) každému

z dôvodu, že zásahom do ich práv trpia nielen oni, ale aj celé ich rodiny, a bola im tak

spôsobená nemateriálna ujma. Zároveň zastávali názor, že samotné konštatovanie porušenia

práva v ich prípade nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, ktorá im bola

väzbou spôsobená.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Zohľadňujúc predovšetkým charakter a intenzitu porušenia základných práv

sťažovateľov napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd dospel k záveru, že len

vyslovenie porušenia základných práv v danom prípade nie je dostatočným zadosťučinením

pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj primerané finančné

zadosťučinenie podľa citovaného , ktoré podľa zásad spravodlivosti

a s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov považuje

za primerané v sume 1 000 € pre každého sťažovateľa (bod 3 výroku tohto nálezu). Pre túto

vec je významné stanovisko ESĽP, ktoré zastáva k čl. 5 ods. 5 dohovoru a podľa ktorého

„každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku,

má nárok na odškodnenie“. Porušenie vnútroštátneho práva pri zatknutí, zadržaní alebo

väzbe vždy zakladá právo na odškodnenie podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru (REPÍK, B.:

Európsky dohovor o ľudských právach a trestné právo. Praha: Orac 2002. s. 252 a 253).

26. Sťažovatelia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadali priznať aj

náhradu trov konania pred ústavným súdom za šesť úkonov právnej služby (prevzatie

a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti sťažovateľov, doplnenie podania – a to vo vzťahu

k obom sťažovateľom) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c)

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu 402 € na jedného sťažovateľa,

čo spolu s režijným paušálom 3 x 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 426,12 €

na jedného sťažovateľa.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Vychádzajúc z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov konania

v celkovej sume 284,08 € každému z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony

právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) v sume po 134 €

a dva režijné paušály v sume po 8,04 €, ktoré zaviazal uhradiť krajský súd na účet právnej

zástupkyne sťažovateľov. Pokiaľ ide o podanie sťažovateľov zo 16. júna 2014, ústavný súd

ho vzhľadom na jeho obsah nevyhodnotil ako podanie relevantné pre rozhodnutie vo veci

samej, a preto odmenu zaň nepriznal (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014