Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)I. ÚS 250/2014
PDF · 242.95 KB
No categories available
I. ÚS 250/2014
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
24. septembra 2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Marianny
Mochnáčovej a Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť M. M. a M. B., zastúpených advokátkou
JUDr. Ivetou Lenčéšovou, Farská 28, Nitra, vo veci namietaného porušenia ich základných
práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre a jeho
uznesením z 1. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 12/2014 a takto
rozhodol:
1. Základné práva M. M. a M. B. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Nitre z 1. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Tpo 12/2014 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 Tpo 12/2014 z 1. apríla 2014
z r u š u j e v časti týkajúcej sa M. M. a M. B.
3. M. M. a M. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom
tisíc eur) každému, ktoré im j e Krajský súdu v Nitre p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súdu v Nitre j e p o v i n n ý vyplatiť M. M. a M. B. trovy konania
v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) každému na účet ich
právnej zástupkyne JUDr. Ivety Lenčéšovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
6. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 250/2014-10 z 21. mája 2014 spojil a prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. M.
a sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základných
práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5
ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) a jeho
uznesením z 1. apríla 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Tpo 12/2014 .
7. Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že proti sťažovateľom je vedené trestné
stíhanie pre pokračujúci zločin poisťovacieho podvodu podľa § 223 ods. 1, 3 písm. a)
a ods. 5 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona.
Sťažovatelia boli uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 1 Tp 19/2014 zo 14. marca 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) vzatí
do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku (M. M.)
a podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (M. B.).
Vo vzťahu k M. B. okresný súd vo svojom uznesení uviedol, že vzhľadom
na skutočnosť, že sťažovateľ vo svojich výpovediach uvádza, že si vykonával len svoju
prácu a nie je si vedomý, že by akýmkoľvek spôsobom konal protiprávne, je dôvodná
obava, že bude pôsobiť na spoluobvinených a svedkov, aby vypovedali v jeho prospech.
Vo vzťahu k M. M. okresný súd vo svojom uznesení uviedol, že konkrétne
skutočnosti vyplývajúce z vyšetrovacieho spisu odôvodňujú obavu, že by mohol vplývať
na svedkov, a že existuje dôvodná obava, že by mohol pokračovať v páchaní trestnej
činnosti, aby si takýmto spôsobom mohol získavať finančné prostriedky.
Proti uzneseniu okresného súdu podali sťažovatelia sťažnosti, v ktorých okrem iného
namietali, že okresný súd vo svojom uznesení neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti
opodstatňujúce ich väzobné stíhanie, teda že kolúznu väzbu odôvodnil len jej zákonným
znením a preventívnu väzbu len konštatovaním, že by si sťažovateľ (M. M.) takto mohol
zabezpečovať finančné prostriedky. Sťažovatelia okrem toho tiež namietali, že dôvodom
kolúznej väzby nemôže byť skutočnosť, že obvinený popiera spáchanie trestnej činnosti,
z ktorej je obvinený.
8. O sťažnostiach sťažovateľov rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že
ich ako nedôvodné zamietol a väzbu u sťažovateľov nenahradil dohľadom probačného
a mediačného úradníka.
Pokiaľ ide o sťažovateľa M. B., krajský súd uviedol, že aj on zistil existenciu dôvodu
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, teda že po prepustení z väzby
na slobodu by sťažovateľ mohol ovplyvňovať spoluobvinených alebo svedkov, čo
vyplývalo z dovtedy zabezpečených dôkazov, na ktoré podrobne poukázal okresný súd.
Vo vzťahu k sťažovateľovi M. M. krajský súd uviedol, že sa s názorom okresného
súdu plne stotožňuje a v odôvodnení napadnutého uznesenia doplnil, že v danej veci ešte
nebol vypočutý spoluobvinený R. Š., ktorého by mohol sťažovateľ ovplyvňovať.
K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku sa krajský súd nevyjadril.
9. Sťažovatelia pred ústavným súdom namietajú, že krajský súd sa v napadnutom
uznesení dôsledne nezaoberal ich sťažnostnými námietkami, čím malo dôjsť k porušeniu ich
v petite sťažností označených práv. Sťažovatelia tvrdia, že všeobecné súdy neuviedli, aké
konkrétne dôvody opodstatňovali ich väzobné stíhanie. Navyše, väzobné stíhanie nemôže
byť založené len na skutočnosti, že popreli spáchanie trestnej činnosti.
Sťažovatelia ďalej namietajú, že k prepisom telefonických rozhovorov v spise chýba
preukázanie ich zákonného dôvodu, teda príkaz súdu na odpočúvanie a záznam
telekomunikačnej prevádzky podľa § 115 a nasl. Trestného poriadku.
Napokon sťažovatelia poukazujú na zásadu proporcionality väzby a na skutočnosť,
že dosiaľ viedli bezúhonný život, s čím sa okresný súd ani krajský súd nevysporiadali.
10. K sťažnostiam sa listom doručeným ústavnému súdu 5. augusta 2014 vyjadril
krajský súd prostredníctvom svojej predsedníčky a navrhol sťažnosti sťažovateľov
nevyhovieť. Uviedol, že sa dostatočným spôsobom zaoberal jednotlivými dôvodmi väzby
i námietkami sťažovateľov a že nad rámec ich námietok sa navyše zaoberal aj možnosťou
nahradenia väzby jedným z alternatívnych inštitútov nahradenia väzby. Ďalej uviedol, že
pri namietanom nedodržaní zásady proporcionality sťažovatelia neuviedli žiaden právny
argument. Taktiež nemožno prihliadať len na samotné tvrdenie o bezúhonnom spôsobe
života sťažovateľov, ktoré v čase rozhodovania súdu nebolo dostatočne a relevantne
preukázané. Okrem toho väzba u sťažovateľov v čase rozhodovania krajského súdu
nepresiahla ani dolnú hranicu trestnej sadzby. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, že
dôvodom ich väzobného stíhania je popieranie spáchania trestnej činnosti, tak ide
o ich ničím neobjektivizovaný subjektívny pocit. Navyše o tom, že krajský súd vždy
dôsledne skúma uznesenie o väzbe, svedčí aj jeho uznesenie sp. zn. 2 Tpo 24/2014
z 30. mája 2014, ktorým boli po zrušení uznesenia súdu prvého stupňa obaja sťažovatelia
prepustení z väzby na slobodu za súčasného prijatia dohľadu mediačného a probačného
úradníka.
11. Dňa 16. júna 2014 doručili sťažovatelia ústavnému súdu „Čiastočné späťvzatie
sťažnosti pre porušenie základného práva, Doplnenie podania“. Sťažovatelia v ňom
vzhľadom na skutočnosť, že uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 24/2014
z 30. mája 2014 boli obaja prepustení z väzby na slobodu, pričom väzba bola nahradená
dohľadom probačného a mediačného úradníka, vzali späť svoju sťažnosť v časti, v ktorej
navrhovali, aby ústavný súd nariadil ich bezodkladné prepustenie na slobodu, a žiadali
„navýšiť“ požadované primerané finančné zadosťučinenie z pôvodných 3 000 € na 5 000 €
každému a zároveň navrhli priznať im náhradu trov právneho zastúpenia za ďalší úkon
právnej služby (doplnenie podania).
12. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že
od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený
pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci
a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa
môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody
v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.
14. Ústavný súd hneď na úvod zdôrazňuje, že rozhodnutie o väzbe predstavuje
najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného, preto aj jeho pohľad na postup súdov
v tomto smere musí byť prísnejší. Obdobne Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) považuje právo na osobnú slobodu zakotvené v čl. 5 dohovoru za jedno
z najvýznamnejších práv chrániacich fyzickú bezpečnosť osoby, ktoré ako také má
v demokratickej spoločnosti vrcholný význam (rozsudok ESĽP z 26. mája 2011 vo veci
Ťupa proti Českej republike, č. 39822/07, § 45).
Obvinený môže byť do väzby vzatý len vtedy, ak (1) doteraz zistené skutočnosti
nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky
trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a (2) z jeho
konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že
a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký
trest,
b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
15. V rámci posudzovania tzv. väzobných rozhodnutí všeobecných súdov je ústavný
súd oprávnený zasiahnuť vtedy, ak zistí, že rozhodnutie všeobecného súdu o väzbe nie je
podložené zákonným dôvodom alebo ak sú tvrdené dôvody väzby v extrémnom rozpore
so zisteným skutkovom stavom alebo keď rozhodnutie nie je odôvodnené poukazom na
konkrétne skutočnosti.
Výklad zákonných znakov ,,konkrétnych skutočností“ je predovšetkým vecou
všeobecných súdov, ktoré pri dôkladnej znalosti skutkových okolností a dôkaznej situácie
konkrétnej trestnej veci musia posúdiť, či vzatie do väzby je opatrením nevyhnutným
na dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel nemožno dosiahnuť inak ani
pri vynaložení všetkého úsilia a prostriedkami zo strany orgánov činných v trestnom konaní.
Pre aplikáciu tohto znaku nie sú dané objektívne a nemenné kritériá, ale tieto kritériá treba
vždy vyvodiť z povahy konkrétnej a individualizovanej veci vrátane osoby obvineného,
jeho osobných pomerov a ďalších relevantných okolností pre zásah do práva na osobnú
slobodu obvineného. Z týchto dôvodov ústavný súd opakovane vo svojej judikatúre
zdôrazňuje požiadavku náležitého odôvodnenia väzobných rozhodnutí (III. ÚS 115/08,
16. Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť
„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem
toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné
s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli orgánov verejnej moci
(mutatis mutandis II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00). Ústavný súd preto v prípade
namietaného porušenia čl. 17 ústavy môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak
bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil
určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec
pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských
právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej
inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia
ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd
v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).
17. Ústavný súd aj v tejto veci pripomína, že účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru aj čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy je poskytnutie práva osobám, ktoré boli pozbavené osobnej slobody,
spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly rozhodnutí a opatrení, na základe ktorých bol
zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky, ktoré garantujú tieto články,
nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu
ponechaniu vo väzbe (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia
poskytli dostatočné a relevantné dôvody, či skutkové okolnosti svedčiace pre i proti
odkloneniu sa od pravidla rešpektovania osobnej slobody a musia tieto dôvody uviesť
vo svojich rozhodnutiach (rozsudok ESĽP vo veci Sorokin proti Rusku z 30. júla 2009,
č. 7739/06, § 55).
18. Formálne odôvodnenie väzby používaním stereotypných formulácií
v rozhodnutiach všeobecných súdov vzbudzuje podozrenie, že sa súdy dostatočne
nezaoberali konkrétnymi okolnosťami tak, ako to vyplýva aj z napadnutého uznesenia
krajského súdu i z uznesenia okresného súdu.
19. Pokiaľ ide o sťažovateľa M. M., okresný súd vo svojom uznesení zistil dôvody
väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, „nakoľko konkrétne skutočnosti
vyplývajúce z vyšetrovacieho spisu odôvodňujú obavu, že by mohol vplývať na svedkov“,
a zároveň existuje „dôvodná obava, že by mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti
podobného charakteru pre aký je stíhaný, aby takýmto spôsobom mohol získavať finančné
prostriedky“. K uvedenému okresný súd ďalej doplnil, že obvinený poprel spáchanie
trestnej činnosti, no z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že mal účasť na skutkoch,
ktoré sú predmetom trestného stíhania. Krajský súd sa v napadnutom uznesení s názorom
vyjadreným v uznesení okresného súdu „plne stotožnil“ a v odôvodnení nad rámec
odôvodnenia uznesenia okresného súdu uviedol, že v danej veci ešte nebol vypočutý
spoluobvinený R. Š., ktorého by mohol sťažovateľ ovplyvňovať. K námietkam sťažovateľa
týkajúcim sa dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sa krajský súd,
ako to vyplýva z napadnutého uznesenia, nevyjadril.
Z odôvodnenia uznesenia okresného a napadnutého uznesenia krajského súdu
vyplýva, že všeobecné súdy založili svoje závery pre väzobné stíhanie sťažovateľov
na „konkrétnych skutočnostiach vyplývajúcich z vyšetrovacieho spisu“, ktoré však
v odôvodnení svojich rozhodnutí ďalej nijakým spôsobom nešpecifikovali. Krajský súd síce
vo vzťahu k sťažovateľovi M. M. doplnil, že v predmetnej veci v čase rozhodovania
krajského súdu ešte nebol vypočutý spoluobvinený R. Š., no nijakým spôsobom nevysvetlil,
z akých konkrétnych skutočností vyplýva obava, že by ho sťažovateľ mohol ovplyvňovať.
Samotná skutočnosť, že majú byť vykonané ďalšie procesné úkony totiž ešte neznamená, že
na ne bude obvinený pôsobiť. Sťažovatelia napadli uznesenie okresného súdu okrem iného
z dôvodu, že ich väzba nebola založená na konkrétnych skutočnostiach, keď okresný súd
odôvodnil ich kolúznu väzbu iba jej zákonným znením. S touto zásadnou námietkou sa
krajský súd vôbec nevysporiadal a v odôvodnení napadnutého uznesenia sa obmedzil iba
na to, že sa „plne stotožnil“ s dôvodmi uvedenými v uznesení okresného súdu, čím
nenapravil uvedené namietané pochybenie na strane súdu nižšieho stupňa.
Pokiaľ ide o sťažovateľa M. B., okresný súd vo svojom uznesení uviedol, že
„vzhľadom na skutočnosť, že vo svojich výpovediach uvádzal, že si vykonával len svoju
prácu a nie je si vedomý, že by akýmkoľvek spôsobom konal protiprávne, je dôvodná obava,
že bude pôsobiť na spoluobvinených a svedkov, aby vypovedali v jeho prospech“.
Na základe uvedeného bol podľa názoru okresného súdu u sťažovateľa daný dôvod kolúznej
väzby. Krajský súd v napadnutom uznesení taktiež „zistil existenciu dôvodu väzby uvedenú
v § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por., čo vyplýva z doteraz zabezpečených dôkazov, na ktoré
podrobne poukázal súd I. stupňa“.
20. Ústavný súd v tomto bode pripomína, že dôvodom kolúznej väzby podľa § 71
písm. b) Trestného poriadku nemôže byť okolnosť, že obvinený popiera trestnú činnosť,
z ktorej je obvinený alebo obžalovaný, alebo že odmieta vypovedať (R 39/1968).
Ústavný súd sa domnieva, že v prípade sťažovateľa M. B. už z logickej štruktúry
citovaného odôvodnenia jasne vyplýva, že dôvodom jeho väzobného stíhania bola
skutočnosť, že poprel spáchanie trestnej činnosti („nie je si vedomý, že by akýmkoľvek
spôsobom konal protiprávne“, na základe čoho existuje dôvodná obava, že „bude pôsobiť
na spoluobvinených a svedkov, aby vypovedali v jeho prospech“). Sťažovateľ na uvedené
poukázal vo svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Krajský súd sa však
v odôvodnení napadnutého uznesenia s týmto jeho zásadným argumentom vôbec
nevysporiadal a obmedzil sa iba na konštatovanie, že „aj nadriadený súd zistil existenciu
dôvodu väzby uvedenú v § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por., čo vyplýva z doteraz zabezpečených
dôkazov, na ktoré podrobne poukázal súd I. stupňa“.
21. Už pri pohľade na uvedené dôvody je zrejmé ako paušálne, automaticky a bez
starostlivého posúdenia veci a individuálnych okolností sťažovateľov krajský súd
k väzobnému rozhodnutiu pristúpil. Ústavný súd preto uvádza, že vzatie sťažovateľov
do väzby nebolo založené na dostatočných dôvodoch a napadnuté uznesenie krajského súdu,
na základe ktorého boli sťažovatelia zbavení osobnej slobody, čo treba vždy považovať
za podstatný zásah do základných práv človeka, treba posudzovať za arbitrárne
a nepreskúmateľné.
22. Pokiaľ sťažovatelia namietali, že v spise chýbal príkaz na odpočúvanie a záznam
telekomunikačnej prevádzky, ústavný súd v tomto bode odkazuje na svoju judikatúru, podľa
ktorej dotknutá osoba, ktorej rozhovor bol takto odpočúvaný, môže v trestnom konaní
pred súdom namietať nezákonnosť odpočúvania a z toho vyplývajúcu nepoužiteľnosť
odpočúvaného rozhovoru ako dôkazu. Môže však tak urobiť len pri súčasnom splnení dvoch
podmienok: trestná vec musí dospieť do štádia súdneho konania a dotknutá osoba musí byť
stranou v trestnom konaní, či už ako obžalovaná alebo ako poškodená (I. ÚS 274/05).
Vzhľadom na to, že predmetná trestná vec v čase podania sťažnosti nedospela do štádia
súdneho konania, a vzhľadom na to, že predmetom tohto konania je iba posudzovanie
rozhodnutia o väzbe sťažovateľov, ústavný súd tejto časti sťažnosti nevyhovel
(bod 5 výroku nálezu).
23. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyslovil, že krajský súd
napadnutým uznesením, pri ktorom boli nedôsledne preskúmané všetky námietky
sťažovateľov proti rozhodnutiu o väzbe, porušil ich základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu). Keďže ústavný súd
vyslovil porušenie práv sťažovateľov podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1 a 4
dohovoru, rozhodol aj o zrušení napadnutého uznesenia krajského súdu (bod 2 výroku
nálezu).
24. Ústavný súd ďalej konštatuje, že vzhľadom na to, že sťažovatelia boli uznesením
krajského súd sp. zn. 2 Tpo 24/2014 z 30. mája 2014 prepustení z väzby na slobodu,
neprichádza už do úvahy vrátenie veci na ďalšie konanie krajskému súdu. Je to tak preto, že
o väzbe možno rozhodovať iba pro futuro, nie za dobu minulú. Fakticky totiž odpadol
dôvod, aby krajský súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, pokračoval v tom štádiu konania,
ktoré bezprostredne predchádzalo vydaniu zrušeného rozhodnutia. V tomto prípade už
chýba bezprostredný a prítomný zásah do základného práva na rešpektovanie osobnej
slobody, ktorý je jediným dôvodom zrušenia rozhodnutia o väzbe.
25. Sťažovatelia sa ďalej domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 3 000 € (v doplnení podania zo 16. júna 2014 „navýšené“ na 5 000 €) každému
z dôvodu, že zásahom do ich práv trpia nielen oni, ale aj celé ich rodiny, a bola im tak
spôsobená nemateriálna ujma. Zároveň zastávali názor, že samotné konštatovanie porušenia
práva v ich prípade nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, ktorá im bola
väzbou spôsobená.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Zohľadňujúc predovšetkým charakter a intenzitu porušenia základných práv
sťažovateľov napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd dospel k záveru, že len
vyslovenie porušenia základných práv v danom prípade nie je dostatočným zadosťučinením
pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj primerané finančné
zadosťučinenie podľa citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy, ktoré podľa zásad spravodlivosti
a s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov považuje
za primerané v sume 1 000 € pre každého sťažovateľa (bod 3 výroku tohto nálezu). Pre túto
vec je významné stanovisko ESĽP, ktoré zastáva k čl. 5 ods. 5 dohovoru a podľa ktorého
„každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku,
má nárok na odškodnenie“. Porušenie vnútroštátneho práva pri zatknutí, zadržaní alebo
väzbe vždy zakladá právo na odškodnenie podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru (REPÍK, B.:
Európsky dohovor o ľudských právach a trestné právo. Praha: Orac 2002. s. 252 a 253).
26. Sťažovatelia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadali priznať aj
náhradu trov konania pred ústavným súdom za šesť úkonov právnej služby (prevzatie
a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti sťažovateľov, doplnenie podania – a to vo vzťahu
k obom sťažovateľom) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c)
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu 402 € na jedného sťažovateľa,
čo spolu s režijným paušálom 3 x 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 426,12 €
na jedného sťažovateľa.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Vychádzajúc z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov konania
v celkovej sume 284,08 € každému z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony
právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) v sume po 134 €
a dva režijné paušály v sume po 8,04 €, ktoré zaviazal uhradiť krajský súd na účet právnej
zástupkyne sťažovateľov. Pokiaľ ide o podanie sťažovateľov zo 16. júna 2014, ústavný súd
ho vzhľadom na jeho obsah nevyhodnotil ako podanie relevantné pre rozhodnutie vo veci
samej, a preto odmenu zaň nepriznal (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2014