Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 308/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta

doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: ,

Rvp 23113/2013, , , ,

a , ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu

v Bratislave spisových značiek: , , ,

, , a z 31. júla 2013, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými

značkami: , , , ,

Rvp 23116/2013, a s p á j a na spoločné konanie, ktoré

bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 3. decembra

2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“), práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) spisových značiek: , , ,

, , a z 31. júla 2013 (ďalej spolu

aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka je žalobkyňou v konaniach

vedených Okresným súdom Malacky (ďalej len „okresný súd“), predmetom ktorých

je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

resp. nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý je teda súčasne súdom,

ktorý sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobil. Na základe uvedeného

sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresného súdu a spory budú prikázané

inému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresný súd

svojimi uzneseniami sp. zn. a sp. zn. z 11. decembra 2012;

sp. zn. a sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. z 12. decembra 2012 (ďalej len „uznesenia okresného súdu“)

zaviazal sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za návrhy na postúpenie vecí inému

súdu z dôvodu vhodnosti (ďalej len „návrhy na postúpenie vecí“). Na základe odvolaní

podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej tvrdenie o nepodaní návrhov

na postúpenie vecí, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil prvostupňové

rozhodnutia ako vecne správne.

Sťažovateľka argumentuje tým, že napadnutými uzneseniami krajský súd porušil ňou

označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci

a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;

e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax

Najvyššieho súdu SR...“

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom

právnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako návrhov na prikázanie vecí, hoci

tieto podania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti takéhoto návrhu ustanovené

upravené v v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“). Napriek uvedenému okresný súd aj krajský súd prejavy vôle

sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako návrhy na prikázanie vecí.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných

súdov, ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu

prvého stupňa.

Rovnako tak sťažovateľka nesúhlasí s tým, ako krajský súd v napadnutých

uzneseniach vymedzil rozsah vecného oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 4 zákona

Slovenskej národnej rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Namietané porušenie základného práva podľa a práva podľa

dodatkového protokolu odôvodňuje sťažovateľka tým, že okresný súd jej uložil povinnosť

poskytnúť finančné plnenie štátu bez práva štátu na takéto plnenie, čím došlo

k nedôvodnému zníženiu jej majetku, pričom krajský súd toto pochybenie nenapravil.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej základných práv podľa a , práv podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami,

zruší napadnuté uznesenia krajského súdu, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Sťažovateľka tiež navrhuje, aby ústavný súd

rozhodol o „odklade vykonateľnosti“ napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

.

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred

ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc v spojení

s , tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho

pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

1. Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými

potvrdil uznesenia okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané

návrhy na prikázanie veci, porušil ňou označené práva podľa a

ods. 1 dohovoru, pretože, ako vyplýva z jej písomných podaní v konaniach pred okresným

súdom, ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka takéto návrhy

nepodala.

Okresný súd svojimi rozhodnutiami uložil sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok

za návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti v sume 16,50 € podľa položky

č. 26 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „sadzobník súdnych poplatkov“),

ktorý tvorí prílohu k zákonu o súdnych poplatkov. Proti týmto uzneseniam podala

sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že nepodala okresnému súdu návrhy na

prikázanie vecí, pretože jej podania nespĺňajú náležitosti takéhoto úkonu podľa § 12 ods. 2

, uviedla tiež skutočnosti, ktoré preukazujú fakt, že inak vecne a miestne príslušný

okresný súd nemôže vo veci konať, pretože sudcovia tohto súdu sú z prejednania veci

vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania, a teda sú vo veci zaujatí (§ 14

), a tiež namietala, že je oslobodená od súdnych poplatkov podľa

. Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uznesenia

okresného súdu v celom rozsahu.

Sťažovateľka svoje sťažnosti zakladá najmä na tvrdení, že okresný súd nesprávne

posúdil jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia o skutočnostiach

týkajúcich sa okresného súdu, ktorý má v jej právnych veciach rozhodovať a súčasne je

orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil sťažovateľke škodu,

pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako návrhy na postúpenie vecí pre nesplnenie

náležitostí vyplývajúcich z .

Podľa vec možno prikázať inému súdu toho istého stupňa

aj z dôvodu vhodnosti.

Podľa položky 26 sadzobníka súdnych poplatkov súdny poplatok za návrhu

na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti predstavuje 16,50 €.

Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súdu

jasné a zrozumiteľné a krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane reagoval

na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti uzneseniam okresného súdu.

Okresný súd určil výšku súdneho poplatku podľa položky 26 sadzobníka súdnych poplatkov

a tiež vec správne právne posúdili podľa príslušných ustanovení zákona o súdnych

poplatkoch. Krajský súd vychádzal pri svojom rozhodovaní analogicky aj z uznesenia

ústavného súdu sp. zn. z 30. marca 2011, podľa ktorého vecné oslobodenie

občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych

poplatkoch sa nevzťahuje aj na súdny poplatok za vznesené námietky zaujatosti podľa

príslušnej položky sadzobníka súdnych poplatkov. Od povinnosti zaplatiť tento poplatok

možno oslobodiť účastníka iba postupom podľa .

Preto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisia

s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za návrh na prikázanie veci, pretože vecné

oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona

o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdny poplatok

za podaný návrh na prikázanie veci.

Také vymedzenie rozsahu vecného oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 4

, podľa ktorého sa nevzťahuje na podanie návrhu

na prikázanie veci v konaní vecne oslobodenom od súdnych poplatkov, predstavuje jeden

z možných výkladov príslušného ustanovenia . Tento právny

záver nie je arbitrárny, možno k nemu dospieť výkladom príslušného ustanovenia zákona

o súdnych poplatkoch, a preto je ústavne udržateľný (m. m. ).

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukazuje aj na rozdielnosť prístupu všeobecných

súdov k rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne

závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval

rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)

zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných

veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého

súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila

ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí

rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné

zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných

priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. , ).

Práve plénum a kolégiá Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať

nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby

sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd

však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať

do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi

len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej

miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný

súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil,

nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej

základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné

a neudržateľné.

2. Sťažovateľka v sťažnostiach tiež namieta, že predmetnými uzneseniami krajského

súdu bolo porušené jej základné právo podľa a právo podľa

dodatkového protokolu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných

princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie

základných práv a slobôd sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí

aj vlastnícke právo podľa a právo na pokojné užívanie svojho majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu (m. m. ). Ústavný súd v súlade so svojou

skoršou judikatúrou (napr. ) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv, práv a slobôd hmotného

charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , prípadne dohovoru.

V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie

súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s .

Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach

všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným

predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho

subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže ústavný súd s prihliadnutím na námietky sťažovateľky nepovažoval

napadnuté uznesenia krajského súdu za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, nemohlo

napadnutými uzneseniami krajského súdu dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa

a práva podľa dodatkového protokolu.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv

sťažovateľky podľa a , práva podľa

dohovoru, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami

krajského súdu po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie, a preto ich pri predbežnom

prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky

uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2014