Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 308/2014
PDF · 237.55 KB
No categories available
IV. ÚS 308/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta
doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 23112/2013,
Rvp 23113/2013, Rvp 23114/2013, Rvp 23115/2013, Rvp 23116/2013, Rvp 23117/2013
a Rvp 23118/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu
v Bratislave spisových značiek: 5 Co 264/2013, 5 Co 268/2013, 5 Co 272/2013,
5 Co 262/2013, 5 Co 306/2013, 5 Co 308/2013 a 5 Co 292/2013 z 31. júla 2013, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 23112/2013, Rvp 23113/2013, Rvp 23114/2013, Rvp 23115/2013,
Rvp 23116/2013, Rvp 23117/2013 a Rvp 23118/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré
bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 23112/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 3. decembra
2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) spisových značiek: 5 Co 264/2013, 5 Co 268/2013, 5 Co 272/2013,
5 Co 262/2013, 5 Co 306/2013, 5 Co 308/2013 a 5 Co 292/2013 z 31. júla 2013 (ďalej spolu
aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka je žalobkyňou v konaniach
vedených Okresným súdom Malacky (ďalej len „okresný súd“), predmetom ktorých
je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
resp. nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý je teda súčasne súdom,
ktorý sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobil. Na základe uvedeného
sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresného súdu a spory budú prikázané
inému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresný súd
svojimi uzneseniami sp. zn. 6 C 303/2012 a sp. zn. 6 C 316/2012 z 11. decembra 2012;
sp. zn. 6 C 190/2012 a sp. zn. 6 C 205/2012, sp. zn. 6 C 174/2012, sp. zn. 6 C 207/2012
a sp. zn. 6 C 331/2012 z 12. decembra 2012 (ďalej len „uznesenia okresného súdu“)
zaviazal sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za návrhy na postúpenie vecí inému
súdu z dôvodu vhodnosti (ďalej len „návrhy na postúpenie vecí“). Na základe odvolaní
podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej tvrdenie o nepodaní návrhov
na postúpenie vecí, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil prvostupňové
rozhodnutia ako vecne správne.
Sťažovateľka argumentuje tým, že napadnutými uzneseniami krajský súd porušil ňou
označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR...“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom
právnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako návrhov na prikázanie vecí, hoci
tieto podania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti takéhoto návrhu ustanovené
upravené v § 12 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“). Napriek uvedenému okresný súd aj krajský súd prejavy vôle
sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako návrhy na prikázanie vecí.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných
súdov, ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu
prvého stupňa.
Rovnako tak sťažovateľka nesúhlasí s tým, ako krajský súd v napadnutých
uzneseniach vymedzil rozsah vecného oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 4 zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).
Namietané porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu odôvodňuje sťažovateľka tým, že okresný súd jej uložil povinnosť
poskytnúť finančné plnenie štátu bez práva štátu na takéto plnenie, čím došlo
k nedôvodnému zníženiu jej majetku, pričom krajský súd toto pochybenie nenapravil.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami,
zruší napadnuté uznesenia krajského súdu, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Sťažovateľka tiež navrhuje, aby ústavný súd
rozhodol o „odklade vykonateľnosti“ napadnutých uznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred
ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení
s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 240/2014).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho
pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
1. Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými
potvrdil uznesenia okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané
návrhy na prikázanie veci, porušil ňou označené práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru, pretože, ako vyplýva z jej písomných podaní v konaniach pred okresným
súdom, ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka takéto návrhy
nepodala.
Okresný súd svojimi rozhodnutiami uložil sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok
za návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti v sume 16,50 € podľa položky
č. 26 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „sadzobník súdnych poplatkov“),
ktorý tvorí prílohu k zákonu o súdnych poplatkov. Proti týmto uzneseniam podala
sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že nepodala okresnému súdu návrhy na
prikázanie vecí, pretože jej podania nespĺňajú náležitosti takéhoto úkonu podľa § 12 ods. 2
OSP, uviedla tiež skutočnosti, ktoré preukazujú fakt, že inak vecne a miestne príslušný
okresný súd nemôže vo veci konať, pretože sudcovia tohto súdu sú z prejednania veci
vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania, a teda sú vo veci zaujatí (§ 14
OSP), a tiež namietala, že je oslobodená od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. k)
zákona o súdnych poplatkoch. Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uznesenia
okresného súdu v celom rozsahu.
Sťažovateľka svoje sťažnosti zakladá najmä na tvrdení, že okresný súd nesprávne
posúdil jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia o skutočnostiach
týkajúcich sa okresného súdu, ktorý má v jej právnych veciach rozhodovať a súčasne je
orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil sťažovateľke škodu,
pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako návrhy na postúpenie vecí pre nesplnenie
náležitostí vyplývajúcich z § 12 ods. 2 OSP.
Podľa § 12 ods. 2 OSP vec možno prikázať inému súdu toho istého stupňa
aj z dôvodu vhodnosti.
Podľa položky 26 sadzobníka súdnych poplatkov súdny poplatok za návrhu
na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti predstavuje 16,50 €.
Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súdu
jasné a zrozumiteľné a krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane reagoval
na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti uzneseniam okresného súdu.
Okresný súd určil výšku súdneho poplatku podľa položky 26 sadzobníka súdnych poplatkov
a tiež vec správne právne posúdili podľa príslušných ustanovení zákona o súdnych
poplatkoch. Krajský súd vychádzal pri svojom rozhodovaní analogicky aj z uznesenia
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 124/2011 z 30. marca 2011, podľa ktorého vecné oslobodenie
občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych
poplatkoch sa nevzťahuje aj na súdny poplatok za vznesené námietky zaujatosti podľa
príslušnej položky sadzobníka súdnych poplatkov. Od povinnosti zaplatiť tento poplatok
možno oslobodiť účastníka iba postupom podľa § 138 OSP.
Preto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisia
s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za návrh na prikázanie veci, pretože vecné
oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona
o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdny poplatok
za podaný návrh na prikázanie veci.
Také vymedzenie rozsahu vecného oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 4
zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého sa nevzťahuje na podanie návrhu
na prikázanie veci v konaní vecne oslobodenom od súdnych poplatkov, predstavuje jeden
z možných výkladov príslušného ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch. Tento právny
záver nie je arbitrárny, možno k nemu dospieť výkladom príslušného ustanovenia zákona
o súdnych poplatkoch, a preto je ústavne udržateľný (m. m. II. ÚS 124/2011).
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukazuje aj na rozdielnosť prístupu všeobecných
súdov k rozhodovaniu v obdobných veciach.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne
závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval
rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických
prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)
zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných
veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého
súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).
K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.
Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila
ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí
rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné
zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných
priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).
Práve plénum a kolégiá Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať
nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby
sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd
však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať
do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi
len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej
miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný
súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil,
nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej
základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné
a neudržateľné.
2. Sťažovateľka v sťažnostiach tiež namieta, že predmetnými uzneseniami krajského
súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1
dodatkového protokolu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných
princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie
základných práv a slobôd sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí
aj vlastnícke právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na pokojné užívanie svojho majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou
skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv, práv a slobôd hmotného
charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru.
V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie
súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach
všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným
predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho
subsumpcia pod príslušné právne normy.
Keďže ústavný súd s prihliadnutím na námietky sťažovateľky nepovažoval
napadnuté uznesenia krajského súdu za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, nemohlo
napadnutými uzneseniami krajského súdu dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú
skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv
sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami
krajského súdu po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie, a preto ich pri predbežnom
prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky
uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2014