Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 266/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A. T., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. januára 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. -272 z 27. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti A. T., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2014

faxom a 8. apríla 2014 poštovou prepravou doručená sťažnosť spoločnosti A. T. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 28. januára 2014 v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -272 z 27. júna

2013.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla, že vykonáva podnikateľskú

činnosť najmä v oblasti cestnej dopravy. V rámci podnikateľskej činnosti bola v obchodnom

záväzkovom vzťahu aj so spoločnosťou G., so sídlom vo Francúzsku. So spoločnosťou G.

ukončila všetky obchodné záväzkové vzťahy k aprílu 2008. V období od júna 2008 do

augusta 2008 spoločnosť G. vykonala opakovane mylné platby na bankový účet

sťažovateľky v celkovej výške 17 010 €. Na strane spoločnosti G. tak došlo k plneniu bez

právneho dôvodu, a tým ku vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Spoločnosť G. návrhom na začatie konania z 26. novembra 2010 uplatnila voči

sťažovateľke nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -216 z 2. októbra

2012 bola sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 17 010 € spolu

s úrokom z omeškania. Rozhodnutie o trovách konania si okresný súd vyhradil v lehote

30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie. Namietala najmä skutočnosť,

že prvostupňový súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom jeho

odôvodnenie týkajúce sa posúdenia kľúčovej otázky v konaní, či právny vzťah, o ktorý

v konaní ide, je vzťahom občianskoprávnym alebo obchodnoprávnym, je rozporné

a neurčité, a preto nepreskúmateľné.

Odvolací súd rozsudkom č. k. -272 z 27. júna 2013 rozsudok

prvostupňového súdu potvrdil.

Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 28. januára 2014 dovolanie

sťažovateľky odmietol. Dovolací súd dospel k záveru, že postupom odvolacieho súdu

v rozhodnutí napadnutým dovolaním nebola sťažovateľke odňatá možnosť konať

pred súdom podľa ustanovenia 237 písm. f) (ďalej len

„OSP“), a preto nie je daná prípustnosť dovolania.

V ďalšom sťažovateľka uviedla, že: «Spoločnosť G. jednotlivými platbami

realizovanými v prospech bežného účtu sťažovateľa vedeného v banke previedla v období

od 02. 06. 2008 do 13. 08. 2008 sumu v celkovej výške 17.010 EUR. Medzi účastníkmi

konania pred všeobecnými súdmi nebolo sporné, že realizáciou uvedených platieb došlo

zo strany spoločnosti G. k plneniu bez právneho dôvodu, čím spoločnosti G. vznikol voči

sťažovateľovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Sporným medzi účastníkmi

konania je skutočnosť, či došlo k realizácii uvedených platieb v rámci obchodného

záväzkového vzťahu alebo či sa záväzkový vzťah, ktorý vznikol z bezdôvodného obohatenia,

spravuje ustanoveniami . .... je... kľúčovým pre ustálenie, ktorým

právnym predpisom sa má spravovať určenie dĺžky premlčacej doby vo vzťahu k právu

na vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia.

Sťažovateľ v priebehu konania pred všeobecnými súdmi tvrdil a navrhnutými

dôkazmi preukazoval, že záväzkový vzťah, o ktorý v konaní ide, je potrebné posúdiť

podľa príslušných ustanovení a to s ohľadom na to, že medzi

účastníkmi konania v čase vykonania relevantných úhrad už niekoľko mesiacov neexistoval

záväzkovo-právny vzťah založený zmluvou, peňažné plnenie, ktoré je uplatňované

v predmetnom konaní, žiadnym spôsobom nenadväzuje na predchádzajúci právny vzťah

a účastníci konania od ukončenia zmluvných záväzkových vzťahov, ktoré medzi nimi

existovali do apríla 2008, ďalej nekomunikovali ani neuzatvorili žiaden právny vzťah – ani

obchodno-právny, či iný, ktorý by bolo možné posúdiť ako obchodný záväzkový vzťah

v rámci ich podnikateľskej činnosti...

Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 28. januára 2014

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. -272 zo dňa

27. 06. 2013 bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných

slobôd... a to konkrétne tým, že všeobecné súdy nerešpektovali právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá

má byť v konkrétnom prípade poskytnutá ako aj tým, že pri výklade a uplatňovaní zákonov

v otázke, ktorá je podstatnou pre rozhodnutie vo veci samej postupoval spôsobom, ktorý je

nezlučiteľný s ...

Podľa názoru sťažovateľa prvostupňový súd okrem toho, že svoje rozhodnutie

nedostatočne presvedčivo odôvodnil, postupoval pri výklade a uplatňovaní zákonov

v otázke, ktorá je kľúčová pre rozhodnutia vo veci samej - a to či ide o obchodnoprávny

alebo o občianskoprávny vzťah- spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s ...

Odvolací súd sa napriek tomu, že táto skutočnosť bola v odvolaní odporcom

namietaná, žiadnym spôsobom v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s úvahami

a so závermi prvostupňového súdu ohľadom posúdenia povahy záväzkového vzťahu medzi

účastníkmi konania. Obmedzil sa na konštatovanie, že „obaja účastníci sú podnikatelia

a s prihliadnutím na všetky okolnosti vzniku záväzku právny vzťah medzi nimi vznikol

v súvislosti s ich predchádzajúcou podnikateľskou činnosťou. Ide teda o obchodný

záväzkový vzťah tak, ako je definovaný v a spravuje sa “, bez toho,

aby uviedol, prečo predmetný vzťah posúdil na rozdiel od prvostupňového súdu

jednoznačne ako obchodný záväzkový vzťah v zmysle ustanovenia .

Odvolací súd sa nevyjadril k námietke sťažovateľa uvedenej v odvolaní, týkajúcej sa záveru

prvostupňového súdu, že v predmetnej veci nejde o obchodný záväzkový vzťah, ale

o „obchodno-právny vzťah v širšom ponímaní“.

Sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom dovolacieho súdu, vyjadreným v rozhodnutí

o dovolaní, v ktorom dovolací súd konštatuje správnosť, presvedčivosť a dostatočnosť

odôvodnenia súdov nižšieho stupňa pokiaľ ide o vysporiadanie sa s otázkou povahy

právneho vzťahu, ktorý je predmetom konania a v tomto smere poukazuje na vyššie uvedené

zdôvodnenie svojho postoja...

Rozšírenie zákonných hľadísk súdom, ktoré by znamenalo prekročenie textu zákona,

by bolo prípustné vtedy, ak by slúžilo ochrane niektorého z ústavných práv (ústavno-

konformný výklad zákona) a nepoprel by sa tým ich účel a význam. V danom prípade však

malo použitie rozširujúceho výkladu ustanovenia

za následok stratu možnosti sťažovateľa účinne sa brániť, pokiaľ si druhá strana

neuplatňuje svoje práva v konaní pred súdom včas...

Sťažovateľ žiada Ústavný súd SR, aby podľa ustanovenia § 52 ods. 2 zákona

č. v čo najkratšom čase rozhodol o návrhu sťažovateľa na odklad

vykonateľností napadnutého vykonateľného rozhodnutia a to rozsudku Okresného súdu

Banská Bystrica, č. k. - 216 zo dňa 2. októbra 2012 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. - 272 zo dňa 27. júna 2013.

Dôvodom je skutočnosť, že sťažovateľovi bolo dňa 16. decembra 2013 doručené

upovedomenie o začatí exekúcie vedené na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok

Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. - 216 zo dňa 2. októbra 2012

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. - 272 zo dňa

27. júna 2013...

Sťažovateľ je presvedčený, že v predmetnej veci sú naplnené predpoklady

pre povolenie odkladu vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia...

Vzhľadom na to sťažovateľ žiada Ústavný súd SR, aby zároveň s rozhodnutím

o odklade vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia uložil oprávnenému v exekučnom

konaní vedenom na exekútorskom úrade Prievidza, súdnym exekútorom R. M..., pod sp. zn.

EX 2640/13, aby sa do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR v predmetnej veci

zdržal oprávnenia mu priznaného napádaným právoplatným rozhodnutím Krajského súdu

Banská Bystrica č. k. - 272 zo dňa 27. júna 2013.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu vyplývajúce z

SR a právo na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR č. k.

zo dňa 28. januára 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici,

č. k. -272 zo dňa 27. 06. 2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 28. januára 2014

a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. -272 zo dňa

27. 06. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Banskej Bystrici spoločne

a nerozdielne sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto

nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn.

a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho

pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. januára 2014 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -272 z 27. júna 2013.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Citovaný je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152

ods. 4 musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s , a súčasne v zmysle c

ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred

zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

1. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozhodnutiu krajského

súdu č. k. -272, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia , právomoc ústavného

súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len

vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. -272 z 27. júna 2013 bolo

sťažovateľkou podané dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, a preto právomoc

poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky podľa a dohovoru mal najvyšší

súd v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc

ústavného súdu.

2. Vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn.

treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka odôvodňuje sťažnosť na porušenie jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. januára 2014 najmä

tým, že sa nestotožňuje s jeho závermi, ktorými najvyšší súd konštatuje „správnosť,

presvedčivosť a dostatočnosť odôvodnenia súdov nižšieho stupňa, pokiaľ ide

o vysporiadanie sa s otázkou povahy právneho vzťahu, ktorý je predmetom konania“. Tým

mala byť sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom, a teda splnená podmienka

prípustnosti dovolania.

Podľa judikatúry ústavného súdu je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie

súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti

navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť, či splnenia iných

zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite

návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje

právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom

ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (, , ). V tejto

súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka

posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže

viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. ).

Sťažovateľka podala dovolanie podľa „ v spojení s ustanovením

“.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

Sťažovateľka v dovolaní „odňatie možnosti konať pred súdom“ odôvodnila tým, že

rozhodnutiu krajského súdu chýba úplné, výstižné a presvedčivé odôvodnenie.

Najvyšší súd napadnuté uznesenie sp. zn. z 28. januára 2014

odôvodnil takto:

„Okresný súd Banskej Bystrici rozsudkom č. k. -216 zo dňa

02. 10. 2012 rozhodol tak, že žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy

17 010 eur spolu s úrokom z omeškania... Z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa je

zrejmé, že predmetom konania je právo na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451

ods. 1 a právo na zaplatenie úroku z omeškania podľa

ods. . Z obsahu rozhodnutia prvostupňového súdu je zrejmé, že

na strane žalovaného došlo k majetkovému prospechu získaného plnením bez právneho

dôvodu v zmysle ustanovenia ako aj fakt, že žalovaný

nepoprel, že od žalobcu vyššie platby prijal...

O odvolaní žalovaného rozhodol ako odvolací súd Krajský súd v Banskej Bystrici,

rozsudkom č. k. -272 zo dňa 27. júna 2013 tak, že prvostupňový rozsudok

potvrdil a o trovách konania rozhodol podľa

V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že v konaní bolo zistené, že žalovaný omylom

poskytnuté plnenie zo strany žalobcu na základe ich predchádzajúcich záväzkov

z uzavretých zmlúv o preprave v zmysle ustanovenia a nasl.

prijal. Konštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obidvaja účastníci sú

podnikatelia a s prihliadnutím na všetky okolnosti vzniku záväzku konštatoval že právny

vzťah medzi nimi vznikol v súvislosti s ich predchádzajúcou podnikateľskou činnosťou,

a teda, že ide o obchodný záväzkový vzťah tak ako je definovaný v ustanovení § 261 ods. 1

a spravuje sa . S poukazom na uvedené

uviedol, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré je právom z obchodno-

záväzkového právneho vzťahu sa premlčuje podľa ustanovení

a aplikuje sa právna úprava podľa , teda 4 ročná premlčacia

doba, ktorá začala plynúť od okamihu, keď došlo k plneniu...

Proti tomuto rozhodnutiu... žalovaný podal dovolanie a navrhol rozsudok Krajského

súdu v Banskej Bystrici č. k. -272 zo dňa 27. júna 2013 a rozsudok

Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. -213 zo dňa 02. 10. 2012 zrušiť

a vec vrátiť Okresnému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odvodil ustanovením

písmeno f./ v spojení s ustanovením konkrétne porušením

jeho práva na úplné výstižné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia...

Z ustanovenia ./ vyplýva, že dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu, odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom.

Z dovolania žalovaného je zrejmé, že s poukazom: na ustanovenie § 237 písm. f./

dovolateľ za odňatie možnosti konať pred súdom považuje nedostatok riadneho

odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu tým, že neúplným, nevýstižným a nepresvedčivým

odôvodnením v zmysle ustanovenia , bolo porušené jeho právo,

na ochranu podľa článku 46 ods. 1 , ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl.6 ods. 1 Dohovoru a nenaplneniu jeho základného práva na súdnu ochranu.

Základnou otázkou, pre posúdenie dôvodnosti dovolania žalovaného je, či tvrdenie

žalovaného, že mu ako účastníkovi konania občianskeho súdneho konania bolo porušené

jeho právo na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a chránených záujmov tým, že

rozsudkom odvolacieho súdu bolo porušené jeho právo, na riadne a vyčerpávajúce

odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, je dôvodné.

Z predložených dokladov nie je sporné, že ide o potvrdzujúce rozhodnutie

odvolacieho, súdu, ktorým sa prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil. Z obsahu

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že predmetom odvolacieho konania

je posúdenie, či súd prvého stupňa rozhodol správne, keď žalobe o zaplatenie sumy

17 010 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia vyhovel v súvislosti

s plnením bez právneho dôvodu podľa . Z obsahu

prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, že pri rozhodovaní za kľúčovú otázku

pre rozhodnutie označil dôvodnosť námietky premlčania vznesenej žalovaným,

pre posúdenie ktorej, bola jediná skutočnosť či sa na posúdenie premlčania bude vzťahovať

, alebo . Z obsahu podrobne odôvodneného

prvostupňového rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že prvostupňový súd s poukazom

na ustanovenie uviedol, že premlčanie sa spája

s márnym uplynutím doby, ktorú zákon dáva veriteľovi na vykonanie práva. S odvolaním sa

na ustanovenia uviedol, že pri právach vymáhateľných

na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ktorá

premlčacia doba je podľa , štvorročná. Z obsahu odvolania,

aj dovolania žalovaného jednoznačne vyplýva, že dovolateľ s názorom, že konajúce súdy

vychádzali z názoru, že premlčaciu dobu posúdili ako štvorročnú, sa nestotožní z dôvodu, že

premlčacia doba mala byt posudzovaná ako pri vzťahoch občianskoprávnych, a nie

vzťahoch obchodnoprávnych. Skúmanie tejto otázky však pre posúdenie prípustnosti

dovolania, s odkazom na ustanovenie § 237 písm. f./ je bezpredmetné.

Z obsahu napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia dovolaním odvolací súd konštatoval, že v danej veci bez právneho

dôvodu žalobca poskytol žalovanému plnenie a že v rámci tohto vzťahu, oprávneným

prijímateľom plnenia, je žalovaný, ktorý plnenie od žalobcu prijal a je pasívne

legitimovaný. Z odôvodnenia rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že v konaní bolo zistené, že

žalovaný omylom poskytnuté plnenie zo strany žalobcu na základe ich predchádzajúcich

záväzkov z uzavretých zmlúv o preprave v zmysle ustanovenia § 610 a nasl. Obchodného

zákonníka prijal, že obaja účastníci boli podnikatelia a že s prihliadnutím na všetky

okolnosti vzniku záväzku právny vzťah medzi nimi vznikol v súvislosti s ich predchádzajúcou

podnikateľskou činnosťou. Takto vyslovený právny záver nie je v rozpore s tvrdením súdu

prvého stupňa a ani so zisteným skutkovým stavom, z ktorého sporné nebolo, že žalovaný

poskytnuté peňažné plnenie omylom zo strany žalobcu prijal. Posudzovanie, otázky, či

odvolací súd dospel k správnemu záveru, že ide o obchodno-právny vzťah tak ako je

definovaný v ustanovení je pre posúdenie, či ide o

dovolanie podľa ustanovenia prípustné, taktiež právne irelevantné.

Z odvolania žalovaného je zrejmé, že z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia mu

nebolo zrejmé, čo konkrétne obchodno-právny vzťah v širšom ponímaní, má predstavovať,

kedy takýto vzťah vzniká, s ktorou otázkou, sa podľa dovolateľa, odvolací súd v napadnutom

rozhodnutí dovolaním, nevysporiadal. Z odvolania žalovaného je zrejmé, že od ukončenia

obchodnoprávneho záväzkového vzťahu až do pripísania mylných platieb neexistovala

žiadnu dobu medzi účastníkmi žiadna komunikácia, neboli plánované žiadne aktivity

a nebyť mylných platieb, ktoré sú predmetom sporu do dnešného dňa, by strany už nemali

nič spoločné.

Z obsahu napadnutého rozhodnutia dovolaním je však zrejmé, že odvolací súd sa

s touto námietkou vysporiadal, keď dospel k záveru, že prvostupňový súd dospel k záveru, že

právny vzťah čo sa týka uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vznikol

medzi nimi práve v súvislosti s ich predchádzajúcou podnikateľskou činnosťou, teda

i na základe ich predchádzajúcich záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o preprave podľa

ustanovenia a nasl. , z čoho odvodil že v danom prípade ide

o premlčaciu dobu štvorročnú, čo je zásadná otázka pre posúdenie správnosti

prvostupňového rozhodnutia. Fakt, že odvolací súd presne nekonkretizoval pojem použitý

výraz v prvostupňovom rozhodnutí, obchodnoprávny vzťah v širšom ponímaní,

podľa dovolacieho súdu nie je možné kvalifikovať ako nedostatok riadneho odôvodnenia,

ktoré je porušením práva účastníka na spravodlivý proces, nepresvedčivé odôvodnenie,

a za arbitrárne rozhodnutie bez zrozumiteľných a určitých dôvodov ohľadne kľúčovej

otázky. Podľa dovolacieho súdu z rozhodnutia odvolacieho súdu napadnutého dovolaním

nie je sporné, že odvolací súd sa s kľúčovou otázkou či na posúdenie premlčacej doby sa

vzťahuje alebo jednoznačne zaoberal a dospel

k záveru, že ide o obchodnoprávny záväzkový vzťah, tak ako je definovaný v ustanovení

, čím sa vysporiadal s námietkou žalovaného ohľadne

posúdenia dĺžky premlčacej doby v konkrétnom spore. Je pravdou, že odvolací súd sa

jednoznačne nevyjadril k namietanému pojmu žalovaným použitým v prvostupňovom

rozhodnutí, ktorý sa zrejme vzťahoval na vzniknutý právny vzťah z bezdôvodného

obohatenia následkom predchádzajúceho obchodno-právneho záväzkového vzťahu

vyplývajúceho z uzavretej zmluvy podľa a nasl. . Táto

skutočnosť podľa dovolacieho súdu však nemá za následok, pre ktorý, rozhodnutie

odvolacieho súdu by málo byť považované za nepresvedčivé, nezrozumiteľné, nedostatočne

odôvodnené a arbitrárne. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd

dostatočne vysporiadal aj s ďalšou námietkou žalovaného v odvolaní, konkrétne

nevykonaním ním navrhnutého dôkazu, keď s poukazom na citované ustanovenia

v odôvodnení rozhodnutia navrhovaný dôkaz bude vykonaný sa ponecháva súdu a stotožnil

sa s vyjadreným názorom súdu prvého stupňa, že navrhovaný dôkaz žalobcom z hľadiska

plynutia štvorročnej premlčacej doby, označil za bezpredmetný...

Najvyšší súd Slovenskej republiky / / na základe takto posúdeného

skutkového a právneho stavu dospel k záveru, že postupom odvolacieho súdu v napadnutom

rozhodnutí dovolaním, nebola odňatá možnosť žalovanému konať pred súdom, a teda nejde

o dovolanie prípustné v zmysle ustanovenia a ani na základe iného

dôvodu daného v ustanovení “

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu aj v kontexte

rozhodnutia krajského súdu a konštatuje, že nemožno dospieť k záveru, že by napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 28. januára 2014 bolo potrebné

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Bolo nepochybne v právomoci

najvyššieho súdu príslušné zákonné ustanovenia vyložiť. Rovnako nemožno dospieť ani

k záveru, že by bol výklad najvyššieho súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľný

a neudržateľný tak, aby jeho následkom došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie, tak ako to tvrdila vo svojej sťažnosti.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že závery najvyššieho súdu (v spojení

s rozhodnutím krajského súdu) sú minimálne jednou možnou alternatívou výkladu

súvisiacich zákonných ustanovení (najmä ). Mylné

platby na základe domnele pokračujúcej zmluvy, ktorá bola zjavne obchodná, za domnelé

služby, ktoré sa zjavne týkali podnikateľskej činnosti (prepravné služby), sa relatívne ľahko

môžu kvalifikovať ako vzniknuté pri ich podnikateľskej činnosti. Závery najvyššieho súdu

v napadnutom rozhodnutí preto nevykazujú znaky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu a najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny

názor svojím vlastným, aj keď právna argumentácia sťažovateľky je vo viacerých aspektoch

skutočne náležitá. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom

právnych názorov najvyššieho súdu, ktorý prijíma aj stanoviská k zjednocovaniu výkladu

zákonov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je

opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto

nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, nebolo už potrebné osobitne sa zaoberať

žiadosťou sťažovateľky o vydanie dočasného opatrenia odložením vykonateľnosti uznesenia

najvyššieho súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014