Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)II. ÚS 266/2014
PDF · 247.91 KB
No categories available
II. ÚS 266/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja
Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A. T., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Obdo 68/2013 z 28. januára 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 41 Cob/224/2012-272 z 27. júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti A. T., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2014
faxom a 8. apríla 2014 poštovou prepravou doručená sťažnosť spoločnosti A. T. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 68/2013 z 28. januára 2014 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 41 Cob/224/2012-272 z 27. júna
2013.
V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla, že vykonáva podnikateľskú
činnosť najmä v oblasti cestnej dopravy. V rámci podnikateľskej činnosti bola v obchodnom
záväzkovom vzťahu aj so spoločnosťou G., so sídlom vo Francúzsku. So spoločnosťou G.
ukončila všetky obchodné záväzkové vzťahy k aprílu 2008. V období od júna 2008 do
augusta 2008 spoločnosť G. vykonala opakovane mylné platby na bankový účet
sťažovateľky v celkovej výške 17 010 €. Na strane spoločnosti G. tak došlo k plneniu bez
právneho dôvodu, a tým ku vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Spoločnosť G. návrhom na začatie konania z 26. novembra 2010 uplatnila voči
sťažovateľke nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 60 Cb 109/2011-216 z 2. októbra
2012 bola sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 17 010 € spolu
s úrokom z omeškania. Rozhodnutie o trovách konania si okresný súd vyhradil v lehote
30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie. Namietala najmä skutočnosť,
že prvostupňový súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom jeho
odôvodnenie týkajúce sa posúdenia kľúčovej otázky v konaní, či právny vzťah, o ktorý
v konaní ide, je vzťahom občianskoprávnym alebo obchodnoprávnym, je rozporné
a neurčité, a preto nepreskúmateľné.
Odvolací súd rozsudkom č. k. 41 Cob/224/2012-272 z 27. júna 2013 rozsudok
prvostupňového súdu potvrdil.
Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obdo 68/2013 z 28. januára 2014 dovolanie
sťažovateľky odmietol. Dovolací súd dospel k záveru, že postupom odvolacieho súdu
v rozhodnutí napadnutým dovolaním nebola sťažovateľke odňatá možnosť konať
pred súdom podľa ustanovenia 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), a preto nie je daná prípustnosť dovolania.
V ďalšom sťažovateľka uviedla, že: «Spoločnosť G. jednotlivými platbami
realizovanými v prospech bežného účtu sťažovateľa vedeného v banke previedla v období
od 02. 06. 2008 do 13. 08. 2008 sumu v celkovej výške 17.010 EUR. Medzi účastníkmi
konania pred všeobecnými súdmi nebolo sporné, že realizáciou uvedených platieb došlo
zo strany spoločnosti G. k plneniu bez právneho dôvodu, čím spoločnosti G. vznikol voči
sťažovateľovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Sporným medzi účastníkmi
konania je skutočnosť, či došlo k realizácii uvedených platieb v rámci obchodného
záväzkového vzťahu alebo či sa záväzkový vzťah, ktorý vznikol z bezdôvodného obohatenia,
spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka. .... je... kľúčovým pre ustálenie, ktorým
právnym predpisom sa má spravovať určenie dĺžky premlčacej doby vo vzťahu k právu
na vydanie predmetu bezdôvodného obohatenia.
Sťažovateľ v priebehu konania pred všeobecnými súdmi tvrdil a navrhnutými
dôkazmi preukazoval, že záväzkový vzťah, o ktorý v konaní ide, je potrebné posúdiť
podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a to s ohľadom na to, že medzi
účastníkmi konania v čase vykonania relevantných úhrad už niekoľko mesiacov neexistoval
záväzkovo-právny vzťah založený zmluvou, peňažné plnenie, ktoré je uplatňované
v predmetnom konaní, žiadnym spôsobom nenadväzuje na predchádzajúci právny vzťah
a účastníci konania od ukončenia zmluvných záväzkových vzťahov, ktoré medzi nimi
existovali do apríla 2008, ďalej nekomunikovali ani neuzatvorili žiaden právny vzťah – ani
obchodno-právny, či iný, ktorý by bolo možné posúdiť ako obchodný záväzkový vzťah
v rámci ich podnikateľskej činnosti...
Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 3Obdo 68/2013 zo dňa 28. januára 2014
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 41Cob/224/2012-272 zo dňa
27. 06. 2013 bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných
slobôd... a to konkrétne tým, že všeobecné súdy nerešpektovali právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá
má byť v konkrétnom prípade poskytnutá ako aj tým, že pri výklade a uplatňovaní zákonov
v otázke, ktorá je podstatnou pre rozhodnutie vo veci samej postupoval spôsobom, ktorý je
nezlučiteľný s ústavou...
Podľa názoru sťažovateľa prvostupňový súd okrem toho, že svoje rozhodnutie
nedostatočne presvedčivo odôvodnil, postupoval pri výklade a uplatňovaní zákonov
v otázke, ktorá je kľúčová pre rozhodnutia vo veci samej - a to či ide o obchodnoprávny
alebo o občianskoprávny vzťah- spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s ústavou...
Odvolací súd sa napriek tomu, že táto skutočnosť bola v odvolaní odporcom
namietaná, žiadnym spôsobom v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s úvahami
a so závermi prvostupňového súdu ohľadom posúdenia povahy záväzkového vzťahu medzi
účastníkmi konania. Obmedzil sa na konštatovanie, že „obaja účastníci sú podnikatelia
a s prihliadnutím na všetky okolnosti vzniku záväzku právny vzťah medzi nimi vznikol
v súvislosti s ich predchádzajúcou podnikateľskou činnosťou. Ide teda o obchodný
záväzkový vzťah tak, ako je definovaný v § 261 ods. 1 OBZ a spravuje sa OBZ“, bez toho,
aby uviedol, prečo predmetný vzťah posúdil na rozdiel od prvostupňového súdu
jednoznačne ako obchodný záväzkový vzťah v zmysle ustanovenia § 261 ods. 1 OBZ.
Odvolací súd sa nevyjadril k námietke sťažovateľa uvedenej v odvolaní, týkajúcej sa záveru
prvostupňového súdu, že v predmetnej veci nejde o obchodný záväzkový vzťah, ale
o „obchodno-právny vzťah v širšom ponímaní“.
Sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom dovolacieho súdu, vyjadreným v rozhodnutí
o dovolaní, v ktorom dovolací súd konštatuje správnosť, presvedčivosť a dostatočnosť
odôvodnenia súdov nižšieho stupňa pokiaľ ide o vysporiadanie sa s otázkou povahy
právneho vzťahu, ktorý je predmetom konania a v tomto smere poukazuje na vyššie uvedené
zdôvodnenie svojho postoja...
Rozšírenie zákonných hľadísk súdom, ktoré by znamenalo prekročenie textu zákona,
by bolo prípustné vtedy, ak by slúžilo ochrane niektorého z ústavných práv (ústavno-
konformný výklad zákona) a nepoprel by sa tým ich účel a význam. V danom prípade však
malo použitie rozširujúceho výkladu ustanovenia § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka
za následok stratu možnosti sťažovateľa účinne sa brániť, pokiaľ si druhá strana
neuplatňuje svoje práva v konaní pred súdom včas...
Sťažovateľ žiada Ústavný súd SR, aby podľa ustanovenia § 52 ods. 2 zákona
č. 38/1993 Z. z. v čo najkratšom čase rozhodol o návrhu sťažovateľa na odklad
vykonateľností napadnutého vykonateľného rozhodnutia a to rozsudku Okresného súdu
Banská Bystrica, č. k. 60Cb/109/2011- 216 zo dňa 2. októbra 2012 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41Cob/224/2012- 272 zo dňa 27. júna 2013.
Dôvodom je skutočnosť, že sťažovateľovi bolo dňa 16. decembra 2013 doručené
upovedomenie o začatí exekúcie vedené na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok
Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 60Cb/109/2011- 216 zo dňa 2. októbra 2012
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41Cob/224/2012- 272 zo dňa
27. júna 2013...
Sťažovateľ je presvedčený, že v predmetnej veci sú naplnené predpoklady
pre povolenie odkladu vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia...
Vzhľadom na to sťažovateľ žiada Ústavný súd SR, aby zároveň s rozhodnutím
o odklade vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia uložil oprávnenému v exekučnom
konaní vedenom na exekútorskom úrade Prievidza, súdnym exekútorom R. M..., pod sp. zn.
EX 2640/13, aby sa do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR v predmetnej veci
zdržal oprávnenia mu priznaného napádaným právoplatným rozhodnutím Krajského súdu
Banská Bystrica č. k. 41Cob/224/2012- 272 zo dňa 27. júna 2013.»
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a právo na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 3Obdo 68/2013
zo dňa 28. januára 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici,
č. k. 41Cob/224/2012-272 zo dňa 27. 06. 2013 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 3Obdo 68/2013 zo dňa 28. januára 2014
a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 41Cob/224/2012-272 zo dňa
27. 06. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Banskej Bystrici spoločne
a nerozdielne sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto
nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,
na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02
a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho
pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 68/2013 z 28. januára 2014 v spojení
s rozsudkom krajského súdu č. k. 41 Cob/224/2012-272 z 27. júna 2013.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej
ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,
a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy
len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152
ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c
ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred
zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).
1. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozhodnutiu krajského
súdu č. k. 41 Cob 224/2012-272, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného
súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len
vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku krajského súdu č. k. 41 Cob 224/2012-272 z 27. júna 2013 bolo
sťažovateľkou podané dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, a preto právomoc
poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru mal najvyšší
súd v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc
ústavného súdu.
2. Vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 68/2013
treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľka odôvodňuje sťažnosť na porušenie jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 68/2013 z 28. januára 2014 najmä
tým, že sa nestotožňuje s jeho závermi, ktorými najvyšší súd konštatuje „správnosť,
presvedčivosť a dostatočnosť odôvodnenia súdov nižšieho stupňa, pokiaľ ide
o vysporiadanie sa s otázkou povahy právneho vzťahu, ktorý je predmetom konania“. Tým
mala byť sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom, a teda splnená podmienka
prípustnosti dovolania.
Podľa judikatúry ústavného súdu je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie
súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti
navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť, či splnenia iných
zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite
návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom
ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci
všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). V tejto
súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka
posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže
viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02).
Sťažovateľka podala dovolanie podľa „§ 237 písm. f) OSP v spojení s ustanovením
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Sťažovateľka v dovolaní „odňatie možnosti konať pred súdom“ odôvodnila tým, že
rozhodnutiu krajského súdu chýba úplné, výstižné a presvedčivé odôvodnenie.
Najvyšší súd napadnuté uznesenie sp. zn. 3 Obdo 68/2013 z 28. januára 2014
odôvodnil takto:
„Okresný súd Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 60 Cb 109/2011-216 zo dňa
02. 10. 2012 rozhodol tak, že žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy
17 010 eur spolu s úrokom z omeškania... Z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa je
zrejmé, že predmetom konania je právo na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451
ods. 1 Občianskeho zákonníka a právo na zaplatenie úroku z omeškania podľa § 369
ods. Obchodného zákonníka. Z obsahu rozhodnutia prvostupňového súdu je zrejmé, že
na strane žalovaného došlo k majetkovému prospechu získaného plnením bez právneho
dôvodu v zmysle ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako aj fakt, že žalovaný
nepoprel, že od žalobcu vyššie platby prijal...
O odvolaní žalovaného rozhodol ako odvolací súd Krajský súd v Banskej Bystrici,
rozsudkom č. k. 41 Cob 224/2012-272 zo dňa 27. júna 2013 tak, že prvostupňový rozsudok
potvrdil a o trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 3 O. s. p.
V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že v konaní bolo zistené, že žalovaný omylom
poskytnuté plnenie zo strany žalobcu na základe ich predchádzajúcich záväzkov
z uzavretých zmlúv o preprave v zmysle ustanovenia § 610 a nasl. Obchodného zákonníka
prijal. Konštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obidvaja účastníci sú
podnikatelia a s prihliadnutím na všetky okolnosti vzniku záväzku konštatoval že právny
vzťah medzi nimi vznikol v súvislosti s ich predchádzajúcou podnikateľskou činnosťou,
a teda, že ide o obchodný záväzkový vzťah tak ako je definovaný v ustanovení § 261 ods. 1
Obchodného zákonníka a spravuje sa Obchodným zákonníkom. S poukazom na uvedené
uviedol, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré je právom z obchodno-
záväzkového právneho vzťahu sa premlčuje podľa ustanovení Obchodného zákonníka
a aplikuje sa právna úprava podľa § 397 Obchodného zákonníka, teda 4 ročná premlčacia
doba, ktorá začala plynúť od okamihu, keď došlo k plneniu...
Proti tomuto rozhodnutiu... žalovaný podal dovolanie a navrhol rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 Cob/224/2012-272 zo dňa 27. júna 2013 a rozsudok
Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 60 Cb 109/2011-213 zo dňa 02. 10. 2012 zrušiť
a vec vrátiť Okresnému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odvodil ustanovením
§ 237 písmeno f./ O. s. p. v spojení s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. konkrétne porušením
jeho práva na úplné výstižné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia...
Z ustanovenia § 237 písm. f./ O. s. p. vyplýva, že dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu, odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Z dovolania žalovaného je zrejmé, že s poukazom: na ustanovenie § 237 písm. f./
O. s. p. dovolateľ za odňatie možnosti konať pred súdom považuje nedostatok riadneho
odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu tým, že neúplným, nevýstižným a nepresvedčivým
odôvodnením v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., bolo porušené jeho právo,
na ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl.6 ods. 1 Dohovoru a nenaplneniu jeho základného práva na súdnu ochranu.
Základnou otázkou, pre posúdenie dôvodnosti dovolania žalovaného je, či tvrdenie
žalovaného, že mu ako účastníkovi konania občianskeho súdneho konania bolo porušené
jeho právo na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a chránených záujmov tým, že
rozsudkom odvolacieho súdu bolo porušené jeho právo, na riadne a vyčerpávajúce
odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, je dôvodné.
Z predložených dokladov nie je sporné, že ide o potvrdzujúce rozhodnutie
odvolacieho, súdu, ktorým sa prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil. Z obsahu
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že predmetom odvolacieho konania
je posúdenie, či súd prvého stupňa rozhodol správne, keď žalobe o zaplatenie sumy
17 010 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia vyhovel v súvislosti
s plnením bez právneho dôvodu podľa § 451 Občianskeho zákonníka. Z obsahu
prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, že pri rozhodovaní za kľúčovú otázku
pre rozhodnutie označil dôvodnosť námietky premlčania vznesenej žalovaným,
pre posúdenie ktorej, bola jediná skutočnosť či sa na posúdenie premlčania bude vzťahovať
Občiansky zákonník, alebo Obchodný zákonník. Z obsahu podrobne odôvodneného
prvostupňového rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že prvostupňový súd s poukazom
na ustanovenie § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka uviedol, že premlčanie sa spája
s márnym uplynutím doby, ktorú zákon dáva veriteľovi na vykonanie práva. S odvolaním sa
na ustanovenia § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka uviedol, že pri právach vymáhateľných
na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ktorá
premlčacia doba je podľa § 397 Obchodného zákonníka, štvorročná. Z obsahu odvolania,
aj dovolania žalovaného jednoznačne vyplýva, že dovolateľ s názorom, že konajúce súdy
vychádzali z názoru, že premlčaciu dobu posúdili ako štvorročnú, sa nestotožní z dôvodu, že
premlčacia doba mala byt posudzovaná ako pri vzťahoch občianskoprávnych, a nie
vzťahoch obchodnoprávnych. Skúmanie tejto otázky však pre posúdenie prípustnosti
dovolania, s odkazom na ustanovenie § 237 písm. f./ je bezpredmetné.
Z obsahu napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia dovolaním odvolací súd konštatoval, že v danej veci bez právneho
dôvodu žalobca poskytol žalovanému plnenie a že v rámci tohto vzťahu, oprávneným
prijímateľom plnenia, je žalovaný, ktorý plnenie od žalobcu prijal a je pasívne
legitimovaný. Z odôvodnenia rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že v konaní bolo zistené, že
žalovaný omylom poskytnuté plnenie zo strany žalobcu na základe ich predchádzajúcich
záväzkov z uzavretých zmlúv o preprave v zmysle ustanovenia § 610 a nasl. Obchodného
zákonníka prijal, že obaja účastníci boli podnikatelia a že s prihliadnutím na všetky
okolnosti vzniku záväzku právny vzťah medzi nimi vznikol v súvislosti s ich predchádzajúcou
podnikateľskou činnosťou. Takto vyslovený právny záver nie je v rozpore s tvrdením súdu
prvého stupňa a ani so zisteným skutkovým stavom, z ktorého sporné nebolo, že žalovaný
poskytnuté peňažné plnenie omylom zo strany žalobcu prijal. Posudzovanie, otázky, či
odvolací súd dospel k správnemu záveru, že ide o obchodno-právny vzťah tak ako je
definovaný v ustanovení § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka je pre posúdenie, či ide o
dovolanie podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. prípustné, taktiež právne irelevantné.
Z odvolania žalovaného je zrejmé, že z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia mu
nebolo zrejmé, čo konkrétne obchodno-právny vzťah v širšom ponímaní, má predstavovať,
kedy takýto vzťah vzniká, s ktorou otázkou, sa podľa dovolateľa, odvolací súd v napadnutom
rozhodnutí dovolaním, nevysporiadal. Z odvolania žalovaného je zrejmé, že od ukončenia
obchodnoprávneho záväzkového vzťahu až do pripísania mylných platieb neexistovala
žiadnu dobu medzi účastníkmi žiadna komunikácia, neboli plánované žiadne aktivity
a nebyť mylných platieb, ktoré sú predmetom sporu do dnešného dňa, by strany už nemali
nič spoločné.
Z obsahu napadnutého rozhodnutia dovolaním je však zrejmé, že odvolací súd sa
s touto námietkou vysporiadal, keď dospel k záveru, že prvostupňový súd dospel k záveru, že
právny vzťah čo sa týka uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vznikol
medzi nimi práve v súvislosti s ich predchádzajúcou podnikateľskou činnosťou, teda
i na základe ich predchádzajúcich záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o preprave podľa
ustanovenia § 610 a nasl. Obchodného zákonníka, z čoho odvodil že v danom prípade ide
o premlčaciu dobu štvorročnú, čo je zásadná otázka pre posúdenie správnosti
prvostupňového rozhodnutia. Fakt, že odvolací súd presne nekonkretizoval pojem použitý
výraz v prvostupňovom rozhodnutí, obchodnoprávny vzťah v širšom ponímaní,
podľa dovolacieho súdu nie je možné kvalifikovať ako nedostatok riadneho odôvodnenia,
ktoré je porušením práva účastníka na spravodlivý proces, nepresvedčivé odôvodnenie,
a za arbitrárne rozhodnutie bez zrozumiteľných a určitých dôvodov ohľadne kľúčovej
otázky. Podľa dovolacieho súdu z rozhodnutia odvolacieho súdu napadnutého dovolaním
nie je sporné, že odvolací súd sa s kľúčovou otázkou či na posúdenie premlčacej doby sa
vzťahuje Občiansky zákonník alebo Obchodný zákonník jednoznačne zaoberal a dospel
k záveru, že ide o obchodnoprávny záväzkový vzťah, tak ako je definovaný v ustanovení
§ 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, čím sa vysporiadal s námietkou žalovaného ohľadne
posúdenia dĺžky premlčacej doby v konkrétnom spore. Je pravdou, že odvolací súd sa
jednoznačne nevyjadril k namietanému pojmu žalovaným použitým v prvostupňovom
rozhodnutí, ktorý sa zrejme vzťahoval na vzniknutý právny vzťah z bezdôvodného
obohatenia následkom predchádzajúceho obchodno-právneho záväzkového vzťahu
vyplývajúceho z uzavretej zmluvy podľa § 610 a nasl. Obchodného zákonníka. Táto
skutočnosť podľa dovolacieho súdu však nemá za následok, pre ktorý, rozhodnutie
odvolacieho súdu by málo byť považované za nepresvedčivé, nezrozumiteľné, nedostatočne
odôvodnené a arbitrárne. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd
dostatočne vysporiadal aj s ďalšou námietkou žalovaného v odvolaní, konkrétne
nevykonaním ním navrhnutého dôkazu, keď s poukazom na citované ustanovenia
v odôvodnení rozhodnutia navrhovaný dôkaz bude vykonaný sa ponecháva súdu a stotožnil
sa s vyjadreným názorom súdu prvého stupňa, že navrhovaný dôkaz žalobcom z hľadiska
plynutia štvorročnej premlčacej doby, označil za bezpredmetný...
Najvyšší súd Slovenskej republiky /§ 10a ods. 1 O. s. p./ na základe takto posúdeného
skutkového a právneho stavu dospel k záveru, že postupom odvolacieho súdu v napadnutom
rozhodnutí dovolaním, nebola odňatá možnosť žalovanému konať pred súdom, a teda nejde
o dovolanie prípustné v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. a ani na základe iného
dôvodu daného v ustanovení § 237 O. s. p.“
Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu aj v kontexte
rozhodnutia krajského súdu a konštatuje, že nemožno dospieť k záveru, že by napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 68/2013 z 28. januára 2014 bolo potrebné
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Bolo nepochybne v právomoci
najvyššieho súdu príslušné zákonné ustanovenia vyložiť. Rovnako nemožno dospieť ani
k záveru, že by bol výklad najvyššieho súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľný
a neudržateľný tak, aby jeho následkom došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie, tak ako to tvrdila vo svojej sťažnosti.
Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že závery najvyššieho súdu (v spojení
s rozhodnutím krajského súdu) sú minimálne jednou možnou alternatívou výkladu
súvisiacich zákonných ustanovení (najmä § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka). Mylné
platby na základe domnele pokračujúcej zmluvy, ktorá bola zjavne obchodná, za domnelé
služby, ktoré sa zjavne týkali podnikateľskej činnosti (prepravné služby), sa relatívne ľahko
môžu kvalifikovať ako vzniknuté pri ich podnikateľskej činnosti. Závery najvyššieho súdu
v napadnutom rozhodnutí preto nevykazujú znaky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu a najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny
názor svojím vlastným, aj keď právna argumentácia sťažovateľky je vo viacerých aspektoch
skutočne náležitá. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom
právnych názorov najvyššieho súdu, ktorý prijíma aj stanoviská k zjednocovaniu výkladu
zákonov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je
opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto
nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, nebolo už potrebné osobitne sa zaoberať
žiadosťou sťažovateľky o vydanie dočasného opatrenia odložením vykonateľnosti uznesenia
najvyššieho súdu.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júna 2014