Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 277/2014
PDF · 229.6 KB
No categories available
I. ÚS 277/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
- k o n c e p t -
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júna 2014
predbežne prerokoval sťažnosť E. G., zastúpenej advokátkou JUDr. Martinou Hopferovou,
Advokátska kancelária Hopferová s. r. o., Bajzova 2, Košice, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a
čl. 11, čl. 28 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 7 T
105/2007 z 3. marca 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. E. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2014
doručená sťažnosť JUDr. E. G. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.
Martinou Hopferovou, Advokátska kancelária Hopferová s. r. o., Bajzova 2, Košice, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11, čl. 28 a čl. 36 Listiny základných práv a
slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 7 T 105/2007 z 3. marca 2014 (ďalej len „uznesenie z 3. marca
2014“). Sťažovateľka svoju sťažnosť doplnila podaním z 29. mája 2014 doručeným
ústavnému súdu v ten istý deň.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako advokátka si podaním
z 12. júla 2013 adresovaným okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 105/2007
uplatnila a vyčíslila nárok na odmenu za obhajobu obvineného L. O. (ďalej „obvinený“
alebo „odsúdený“), v sume 3 434,10 €.
Okresný súd sťažovateľke uznesením z 25. júla 2013 vydaným vyšším súdnym
úradníkom priznal odmenu za poskytnuté právne služby v sume 1 923,18 €. Sťažovateľke
bola ňou uplatnená odmena skrátená v časti úkonov týkajúcich sa rozhodnutia o väzbe
obvineného, ako aj v časti úkonov uskutočnených 24. septembra 2007, pretože boli vyšším
súdnym úradníkom posúdené podľa čistého času ich trvania spoločne. Vyšší súdny úradník
nepriznal sťažovateľke ani odmenu za porady uskutočnené v priestoroch Ústavu na výkon
väzby a Ústavu na výkon trestu Košice (ďalej len „ústav“) a úmerne k tomu jej krátil aj
vyúčtovaný režijný paušál. Okresný súd jej zamietol aj jej nárok na priznanie DPH, pretože
sťažovateľka k podaniu z 12. júla 2013 nepredložila ako dôkaz potvrdenie o registrácii pre
DPH.
Proti uzneseniu z 25. júla 2013 podala sťažovateľka v zákonom ustanovenej lehote
sťažnosť 5. augusta 2013. Následne zákonný sudca rozhodujúci v predmetnej veci zrušil
uznesenie z 25. júla 2013 a vo veci rozhodol sám tak, že sťažovateľke priznal odmenu
a náhradu hotových výdavkov v sume 1 930,39 €, ktorá bola zvýšená o daň z pridanej
hodnoty v sume 386,08 €, t. j. sťažovateľke priznal odmenu spolu v sume 2 316,47 €.
V odôvodnení uznesenia z 3. marca 2014 (doručené 17. marca 2014) sa okresný súd
podľa sťažovateľky nedostatočne vysporiadal s jej argumentáciou spočívajúcou
v namietaným nesprávnym krátením jej odmeny za poskytnuté právne služby a za účasť
na procesných výsluchoch uskutočnených 24. septembra 2007. Okresný súd priznal
sťažovateľke ako obhajkyni t. č. odsúdeného odmenu za realizované úkony len v sume
zodpovedajúcej súhrnnému času ich trvania v daný deň, ktorý ak nepresiahne dobu 2 hodín,
je považovaný za jeden právny úkon.
Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška
č. 655/2004 Z. z.“) platnej v období vykonania úkonov v predmetnom konaní sa odmena
advokáta (obhajcu) počítala za každé dve začaté hodiny pre každý úkon osobitne.
V predmetnej veci boli 24. septembra 2007 vykonané konfrontácia obvineného so svedkom
R. H. v čase od 13.15 h do 13.40 h a výsluch svedkyne M. G. v čase od 16.00 h do 16.30 h.
Uvedené jednotlivé právne úkony na seba nenadväzovali a v tomto prípade je nutné tieto
úkony posudzovať zvlášť, za každé začaté dve hodiny vo vzťahu k jednotlivo určenému
úkonu.
Sťažovateľka namieta nesprávnosť uznesenia z 3. marca 2014 aj v dôsledku toho, že
jej okresný súd odmietol priznať odmenu za návštevu obvineného v ústave, aj keď ich
neskôr preukázala predložením záznamov podpísaných obvineným. V tejto súvislosti
okresný súd poukázal na to, že pri rozhodovaní o nároku za poskytovanie právnych služieb
sa láme zásada oficiality, dbá sa na to, aby v konaní nebola uplatnená vyhľadávacia zásada,
ale predmetný nárok bol uplatnený a preukázaný advokátom.
Uvedený postup sa podľa sťažovateľky zásadne vymyká z prípadov súdnej praxe.
Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky skutočnosť, že si advokát uplatnil trovy
riadne a včas, je sama osebe spôsobilá vyvolať následky spojené s potrebou vysporiadať sa
s uplatneným nárokom zákonom ustanoveným spôsobom, pričom nepreukázanie
realizovaných právnych úkonov nemá za následok stratu tohto nároku.
Okresný súd disponuje nástrojmi, ktorými môže advokátom uplatňovaný nárok
účelne verifikovať. Podľa sťažovateľky sa od daného názoru sa odvíja aj súdna prax
viditeľná v rozhodnutiach súdov, ktoré si na účel preukázania pravdivosti tvrdenia
advokáta častokrát vyžiadavajú potvrdenia z príslušného ústavu. Okresný súd v uznesení
z 3. marca 2014 neuviedol, prečo sťažovateľke nepriznal ani účasť na poradách
s obvineným, o ktorých potvrdenie objektívne predložila.
V odôvodnení uznesenia z 3. marca 2014 sa okresný súd nijako nevysporiadal
so skutočnosťou, prečo si nevyžiadal potvrdenia z ústavu, ani nevyzval sťažovateľku na ich
predloženie, a nedal odpoveď ani na otázku, prečo pri priznaní nároku za právne
zastupovanie postupoval podľa znenia vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ktoré sa na
sťažovateľkou vykonané úkony právnej služby nevzťahuje, pretože v čase uskutočnenia
uvedených právnych porád s obvineným nebolo účinné znenie vyhlášky č. 655/2004 Z. z.,
podľa ktorého sa preukazovanie porady preukazuje príslušným potvrdením ústavu, ktoré
platí až s účinnosťou od 1. júla 2013, pričom prechodné a záverečné ustanovenia predmetnej
vyhlášky zakotvili, že za úkony právnych služieb vykonané pred 1. júlom 2013 patrí
advokátovi odmena podľa predpisov účinných do 30. júna 2013. V tomto prípade boli
všetky úkony právnej služby vykonané pred 1. júlom 2013 a vec bola právoplatne skončená
ešte v máji 2013, preto nie je možné o úkonoch právnej služby rozhodovať podľa znenia
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. účinného od 1. júla 2013. Okresný súd preto v tomto prípade
použil vyhlášku č. 655/2004 Z. z. retroaktívne ako pri posudzovaní právnych porád
s obvineným, tak i pri posudzovaní úkonov vykonaných v jeden deň.
V procesnom postupe okresného súdu absentuje rešpektovanie zásady rovnosti
zbraní, ako súčasti princípu spravodlivého súdneho konania, pretože sťažovateľka nebola
vyzvaná na predloženie potvrdení z ústavu o uskutočnení právnych porád s obvineným.
V uvedenom prípade nebol dodržaný princíp predvídateľností súdnych rozhodnutí
a v tejto súvislosti sťažovateľka k sťažnosti priložila dve rozhodnutia Okresného súdu
Košice II v obdobných prípadoch, v ktorých si uvedený okresný súd vyžiadal potvrdenia
z ústavu.
Podľa sťažovateľky uznesením z 3. marca 2014 a jemu predchádzajúcim postupom
jej bola okresným súdom „odňatá možnosť konať pred súdom v kvalitatívne plnohodnotnej
hmotnoprávnej i procesnoprávnej línii a domáhať sa objektívneho skutkového a právneho
posúdenia veci a spravodlivého rozhodnutia“.
Na základe uvedeného možno podľa sťažovateľky konštatovať, že skutkové a právne
názory, o ktoré okresný súd oprel svoje uznesenie z 3. marca 2014, nemožno z ústavného
hľadiska považovať za udržateľné a ospravedlniteľné.
Podľa sťažovateľky „v danom prípade retroaktivne použitie ustanovení vyhlášky
a nevyzvanie sťažovateľky na doplnenie príslušných potvrdení z ústavu je záverom
arbitrárnym. ...
Postup všeobecného súdu, ktorý aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných
dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, treba považovať za postup
arbitrárny. Takýto postup je zároveň zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti
právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vydal nález,
v ktorom vysloví:
„Okresný súd Košice I postupom a rozhodnutím zo dňa 3. 3. 2014 v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 T 105/2007 porušil právo sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 20 a čl. 48
Ústavy SR, čl. 6 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, čl. 11, čl. 28
a čl. 36 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv
a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej
republiky, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.
Uznesenie Okresného súdu Košice I zo dňa 3. 3. 2014 v konaní vedenom pod sp. zn.
7 T 105/2OO7 sa zrušuje a vracia sa Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
Okresný súd Košice I je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania do 15 dní
od právoplatností nálezu na účet právnej zástupkyne sťažovateľky.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť
vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu)
nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ
označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy a čl. 11, čl. 28 a čl. 36 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 dohovoru
napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým tento súd o jej sťažnosti proti uzneseniu
sp. zn. 7 T 105/2007 z 25. júla 2013 vydané vyšším súdnym úradníkom rozhodol tak, že
predmetné uznesenie zrušil a priznal jej odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume
2 316,47 €, čím len čiastočne vyhovel jej námietkam týkajúcim sa výšky priznanej sumy,
ktorá jej ako ustanovenej obhajkyni v trestnej veci obvineného prináleží. V uznesení
okresného súdu z 25. júla 2013 bola sťažovateľke priznaná odmena a náhrada hotových
výdavkov v sume 1 923,18 €, sťažovateľka si pôvodne uplatnila sumu 3 434,10 €.
Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania v zmysle § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde. Ústavný súd poukazuje v súvislosti s tým na to, že petit sťažnosti napriek
tomu, že sťažovateľka je zastúpená kvalifikovanou právnou zástupkyňou a aj sama
vykonáva právnické povolanie, vykazuje nedostatky. V návrhu na rozhodnutie vo veci
samej totiž chýba konkretizácia príslušných práv jednotlivých článkov ústavy, listiny
a dohovoru, ktorých porušenie namieta a niektoré články uvádzané v odôvodnení sťažnosti
nekorešpondujú s označením článkov v petite sťažnosti. Z obsahu odôvodnenia sťažnosti
však bolo ústavnému súdu zrejmé, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 11 ods. 1, čl. 28 a čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu a v tom
zmysle ústavný súd ustálil aj petit sťažnosti.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale
nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj okresný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že okresný súd bez riadneho
odôvodnenia a zodpovedania podstatných argumentov, ktoré uviedla v sťažnosti proti
uzneseniu okresného súdu z 25. júla 2013, krátil jej odmenu a náhradu hotových výdavkov
ako ustanovenej obhajkyni v trestnej veci obvineného (v súčasnosti odsúdeného) oproti ňou
uplatnenej sume v sume 3 434,10 €.
Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v jeho relevantnej časti uviedol:
„Samosudca na podklade riadne a včas podanej sťažnosti oprávnenou osobou,
preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. por. správnosť výroku napadnutého
uznesenia ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sťažnosť ustanovenej
obhajkyne JUDr. E. G. je čiastočne dôvodná.
Podľa § 190 ods. 2 písm. c) ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným
osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec na rozhodnutie
vyšší súdny úradník alebo súdny tajomník predsedovi senátu a v prípravnom konaní sudcovi
pre prípravné konanie,, ktorí majú pri tomto rozhodovaní postavenie nadriadeného orgánu.
Podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. ak nezamietne nadriadený orgán sťažnosť, zruší
napadnuté uznesenie, a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie, rozhodne vo
veci sám.
Podľa § 553 ods. 2 Tr. por. obhajca, ktorý bol obvinenému ustanovený, má voči štátu
nárok na odmenu a náhradu' podľa tarify určenej osobitným predpisom, ak zákon
neustanovuje inak.
Podľa § 553 ods. 5 Tr. por. o výške odmeny a náhrady rozhodne na návrh obhajcu
alebo zástupcu z radov advokátov, ktorý bol ustanovený poškodenému podľa § 47 ods. 6,
orgán činný v trestnom konaní, ktorého rozhodnutím sa trestné stíhanie právoplatne
Skončilo; v prípravnom konaní môže rozhodnutím poveriť prokurátor asistenta prokurátora
a v konaní pred súdom rozhodne predseda senátu súdu prvého stupňa alebo ním poverený
vyšší súdny úradník.
O tom, že v predmetnej trestnej veci ustanovenej obhajkyni nárok na priznanie
odmeny a náhrady hotových výdavkov vznikol nebolo pochýb. Sporným však zostal počet
uplatnených úkonov, ich rozsah a náhrada hotových výdavkov.
Ako prvé samosudca skúmal námietky ustanovenej obhajkyne týkajúce
sa nepriznaných úkonov právnej služby.
Samosudca nevyhovel námietke obhajkyne týkajúcej sa nepriznania odmeny
a náhrady hotových výdavkov za úkon 10 porád s klientom, nakoľko vyhl. MS SR
č. 655/2004 Z.z. obhajkyni jednoznačne ukladá povinnosť porady s klientom preukázať. Súd
dáva opätovne obhajkyni do pozornosti, že rozhodovať o odmene a náhrade hotových
výdavkov ustanoveného obhajcu (nároku) možno iba na základe návrhu obhajcu.
Samosudca sa v žiadnom prípade nestotožnil s jej návrhom, že súd si má v rámci
odvolacieho konania zabezpečiť prehľad návštev z príslušného ústavu. Rozhodovanie
o trovách obhajoby za poskytovanie právnych služieb láme zásadu ofíciality v trestnom
konaní. Toto rozhodovanie sa odvíja od návrhu obhajcu, pričom z povahy veci je však
zrejmé, že v úseku konania, v ktorom sa rozhoduje o nárokoch obhajcu, sa neuplatní zásada
vyhľadávacia. V rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktoré sa vyšší súdny
úradník odvolával sa jasne uvádza, že povinnosťou advokáta pri podaní návrhu na
zaplatenie trov povinnej obhajoby je nielen povinnosť presného definovania vykonaných
úkonov právnej služby, ale aj ich za dokumentovania a preukázania v rozsahu nevyhnutnom
pre rozhodovanie súdu. Súd preskúma návrh obhajcu len v rozsahu uplatnených nárokov,
pričom z úradnej povinnosti nevyhľadáva ďalšie skutočnosti či nároky, ktoré by si mohol
advokát uplatniť, keďže návrh obhajcu je sám osebe skutočnosťou postačujúcou pre
rozhodnutie súdu. Aj napriek tomu, že Ústavný súd len cituje odôvodnenie uznesenia
prvostupňového súdu, toto rozhodnutie nepovažuje za arbitrárne, t.j. založené na svojvôli,
ale s jeho závermi sa stotožňuje.
Ohľadom námietok ustanovenej obhajkyne pre skrátenie odmeny za úkon týkajúci sa
väzby - výsluch obvineného dňa 24.8.2007 a taktiež za úkony vykonané dňa 24.9.2007 sa
samosudca stotožnil v plnom rozsahu s predmetným tvrdením a právnym názorom vyššieho
súdneho úradníka.
Vyšší súdny úradník správne znížil ustanovenej obhajkyni odmenu na 1/2 základnej
sadzby tarifnej odmeny za účasť na výsluchu obvineného L. O., ktorého predmetom bola
žiadosť obvineného o prepustenie z väzby. Postup vyššieho súdneho úradníka samosudca
považuje za zákonný a správny.
Správne vyšší súdny úradník postupoval aj pri priznávaní odmeny za úkony vykonané
dňa 24.9.2007. Postup vyššieho súdneho úradníka si samosudca osvojuje, považuje ho za
dostatočný, vyčerpávajúci a v konečnom dôsledku naň v celom rozsahu odkazuje.
Súd skúmal aj námietku obhajcu týkajúcu sa nesprávneho výpočtu sumy režijného
paušálu. Pri kontrole uvedenej námietky súd zistil pochybenie vyššieho súdneho úradníka,
kde má byť správne obhajkyni priznaná odmena vo výške 158,14 EUR.
Pri kontrole námietky obhajkyne o nepriznaní DPH, samosudca uznal tvrdenie
obhajkyne za opodstatnené. Na základe uvedeného preto samosudca zrušil napadnuté
rozhodnutie a vo veci rozhodol sám tak, že priznal obhajkyni odmenu a náhradu hotových
výdavkov v sume 1.930,39 EUR, ktorú zvýšil o daň z pridanej hodnoty vo výške 386,08
EUR, t.j. spolu vo výške 2,316,47 EUR.“
Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými
súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého
súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava
rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by
mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel
upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie
a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.
Uznesenie okresného súdu z 3. marca 2014 obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom okresného súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo
aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť
ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Ústavný súd sa z obsahu uznesenia z 3. marca 2014 presvedčil, že okresný súd
sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné argumenty. V tejto
súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho
dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne
odôvodnené a majú oporu v skutkových zisteniach.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím okresného súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom
na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto jej
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Čo sa týka namietaného porušenia ďalších práv sťažovateľky, teda základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj základného práva
na spravodlivú odmenu podľa čl. 28 listiny, ústavný súd po preskúmaní uznesenia
z 3. marca 2014 dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by
signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do týchto základných práv, keďže
okresný súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval
a aplikoval príslušné právne normy. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že
medzi namietaným uznesením z 3. marca 2014 a základným právom podľa čl. 20 ods. 1
ústavy (resp. čl. 11 ods. 1 listiny), ako aj základným právom na spravodlivú odmenu podľa
čl. 28 listiny neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť
porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri
predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v petite podanej sťažnosti ani v jej odôvodnení
nekonkretizovala, porušenie ktorého z práv obsiahnutých v čl. 48 ods. 2 ústavy namieta
a v čom vidí jeho porušenie. Vychádzajúc z postupu vo veci konajúceho okresného súdu
a z obsahu napadnutého rozhodnutia ústavný súd konštatuje zjavnú neopodstatnenosť
sťažovateľkou namietaného porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Na základe toho ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júna 2014