Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 277/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

- k o n c e p t -

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júna 2014

predbežne prerokoval sťažnosť E. G., zastúpenej advokátkou JUDr. Martinou Hopferovou,

Advokátska kancelária Hopferová s. r. o., Bajzova 2, Košice, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa , a a

čl. 11, čl. 28 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 7 T

105/2007 z 3. marca 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. E. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2014

doručená sťažnosť JUDr. E. G. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.

Martinou Hopferovou, Advokátska kancelária Hopferová s. r. o., Bajzova 2, Košice, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11, čl. 28 a čl. 36 Listiny základných práv a

slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 3. marca 2014 (ďalej len „uznesenie z 3. marca

2014“). Sťažovateľka svoju sťažnosť doplnila podaním z 29. mája 2014 doručeným

ústavnému súdu v ten istý deň.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako advokátka si podaním

z 12. júla 2013 adresovaným okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

uplatnila a vyčíslila nárok na odmenu za obhajobu obvineného L. O. (ďalej „obvinený“

alebo „odsúdený“), v sume 3 434,10 €.

Okresný súd sťažovateľke uznesením z 25. júla 2013 vydaným vyšším súdnym

úradníkom priznal odmenu za poskytnuté právne služby v sume 1 923,18 €. Sťažovateľke

bola ňou uplatnená odmena skrátená v časti úkonov týkajúcich sa rozhodnutia o väzbe

obvineného, ako aj v časti úkonov uskutočnených 24. septembra 2007, pretože boli vyšším

súdnym úradníkom posúdené podľa čistého času ich trvania spoločne. Vyšší súdny úradník

nepriznal sťažovateľke ani odmenu za porady uskutočnené v priestoroch Ústavu na výkon

väzby a Ústavu na výkon trestu Košice (ďalej len „ústav“) a úmerne k tomu jej krátil aj

vyúčtovaný režijný paušál. Okresný súd jej zamietol aj jej nárok na priznanie DPH, pretože

sťažovateľka k podaniu z 12. júla 2013 nepredložila ako dôkaz potvrdenie o registrácii pre

DPH.

Proti uzneseniu z 25. júla 2013 podala sťažovateľka v zákonom ustanovenej lehote

sťažnosť 5. augusta 2013. Následne zákonný sudca rozhodujúci v predmetnej veci zrušil

uznesenie z 25. júla 2013 a vo veci rozhodol sám tak, že sťažovateľke priznal odmenu

a náhradu hotových výdavkov v sume 1 930,39 €, ktorá bola zvýšená o daň z pridanej

hodnoty v sume 386,08 €, t. j. sťažovateľke priznal odmenu spolu v sume 2 316,47 €.

V odôvodnení uznesenia z 3. marca 2014 (doručené 17. marca 2014) sa okresný súd

podľa sťažovateľky nedostatočne vysporiadal s jej argumentáciou spočívajúcou

v namietaným nesprávnym krátením jej odmeny za poskytnuté právne služby a za účasť

na procesných výsluchoch uskutočnených 24. septembra 2007. Okresný súd priznal

sťažovateľke ako obhajkyni t. č. odsúdeného odmenu za realizované úkony len v sume

zodpovedajúcej súhrnnému času ich trvania v daný deň, ktorý ak nepresiahne dobu 2 hodín,

je považovaný za jeden právny úkon.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška

č. “) platnej v období vykonania úkonov v predmetnom konaní sa odmena

advokáta (obhajcu) počítala za každé dve začaté hodiny pre každý úkon osobitne.

V predmetnej veci boli 24. septembra 2007 vykonané konfrontácia obvineného so svedkom

R. H. v čase od 13.15 h do 13.40 h a výsluch svedkyne M. G. v čase od 16.00 h do 16.30 h.

Uvedené jednotlivé právne úkony na seba nenadväzovali a v tomto prípade je nutné tieto

úkony posudzovať zvlášť, za každé začaté dve hodiny vo vzťahu k jednotlivo určenému

úkonu.

Sťažovateľka namieta nesprávnosť uznesenia z 3. marca 2014 aj v dôsledku toho, že

jej okresný súd odmietol priznať odmenu za návštevu obvineného v ústave, aj keď ich

neskôr preukázala predložením záznamov podpísaných obvineným. V tejto súvislosti

okresný súd poukázal na to, že pri rozhodovaní o nároku za poskytovanie právnych služieb

sa láme zásada oficiality, dbá sa na to, aby v konaní nebola uplatnená vyhľadávacia zásada,

ale predmetný nárok bol uplatnený a preukázaný advokátom.

Uvedený postup sa podľa sťažovateľky zásadne vymyká z prípadov súdnej praxe.

Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky skutočnosť, že si advokát uplatnil trovy

riadne a včas, je sama osebe spôsobilá vyvolať následky spojené s potrebou vysporiadať sa

s uplatneným nárokom zákonom ustanoveným spôsobom, pričom nepreukázanie

realizovaných právnych úkonov nemá za následok stratu tohto nároku.

Okresný súd disponuje nástrojmi, ktorými môže advokátom uplatňovaný nárok

účelne verifikovať. Podľa sťažovateľky sa od daného názoru sa odvíja aj súdna prax

viditeľná v rozhodnutiach súdov, ktoré si na účel preukázania pravdivosti tvrdenia

advokáta častokrát vyžiadavajú potvrdenia z príslušného ústavu. Okresný súd v uznesení

z 3. marca 2014 neuviedol, prečo sťažovateľke nepriznal ani účasť na poradách

s obvineným, o ktorých potvrdenie objektívne predložila.

V odôvodnení uznesenia z 3. marca 2014 sa okresný súd nijako nevysporiadal

so skutočnosťou, prečo si nevyžiadal potvrdenia z ústavu, ani nevyzval sťažovateľku na ich

predloženie, a nedal odpoveď ani na otázku, prečo pri priznaní nároku za právne

zastupovanie postupoval podľa znenia vyhlášky č. , ktoré sa na

sťažovateľkou vykonané úkony právnej služby nevzťahuje, pretože v čase uskutočnenia

uvedených právnych porád s obvineným nebolo účinné znenie vyhlášky č. ,

podľa ktorého sa preukazovanie porady preukazuje príslušným potvrdením ústavu, ktoré

platí až s účinnosťou od 1. júla 2013, pričom prechodné a záverečné ustanovenia predmetnej

vyhlášky zakotvili, že za úkony právnych služieb vykonané pred 1. júlom 2013 patrí

advokátovi odmena podľa predpisov účinných do 30. júna 2013. V tomto prípade boli

všetky úkony právnej služby vykonané pred 1. júlom 2013 a vec bola právoplatne skončená

ešte v máji 2013, preto nie je možné o úkonoch právnej služby rozhodovať podľa znenia

vyhlášky č. účinného od 1. júla 2013. Okresný súd preto v tomto prípade

použil vyhlášku č. retroaktívne ako pri posudzovaní právnych porád

s obvineným, tak i pri posudzovaní úkonov vykonaných v jeden deň.

V procesnom postupe okresného súdu absentuje rešpektovanie zásady rovnosti

zbraní, ako súčasti princípu spravodlivého súdneho konania, pretože sťažovateľka nebola

vyzvaná na predloženie potvrdení z ústavu o uskutočnení právnych porád s obvineným.

V uvedenom prípade nebol dodržaný princíp predvídateľností súdnych rozhodnutí

a v tejto súvislosti sťažovateľka k sťažnosti priložila dve rozhodnutia Okresného súdu

Košice II v obdobných prípadoch, v ktorých si uvedený okresný súd vyžiadal potvrdenia

z ústavu.

Podľa sťažovateľky uznesením z 3. marca 2014 a jemu predchádzajúcim postupom

jej bola okresným súdom „odňatá možnosť konať pred súdom v kvalitatívne plnohodnotnej

hmotnoprávnej i procesnoprávnej línii a domáhať sa objektívneho skutkového a právneho

posúdenia veci a spravodlivého rozhodnutia“.

Na základe uvedeného možno podľa sťažovateľky konštatovať, že skutkové a právne

názory, o ktoré okresný súd oprel svoje uznesenie z 3. marca 2014, nemožno z ústavného

hľadiska považovať za udržateľné a ospravedlniteľné.

Podľa sťažovateľky „v danom prípade retroaktivne použitie ustanovení vyhlášky

a nevyzvanie sťažovateľky na doplnenie príslušných potvrdení z ústavu je záverom

arbitrárnym. ...

Postup všeobecného súdu, ktorý aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných

dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, treba považovať za postup

arbitrárny. Takýto postup je zároveň zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti

právneho štátu podľa SR.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vydal nález,

v ktorom vysloví:

„Okresný súd Košice I postupom a rozhodnutím zo dňa 3. 3. 2014 v konaní vedenom

pod sp. zn. porušil právo sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 20 a čl. 48

SR, Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, ,

a ústavného , ktorým sa uvádza Listina základných práv

a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej

republiky, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

Uznesenie Okresného súdu Košice I zo dňa 3. 3. 2014 v konaní vedenom pod sp. zn.

7 T 105/2OO7 sa zrušuje a vracia sa Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

Okresný súd Košice I je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania do 15 dní

od právoplatností nálezu na účet právnej zástupkyne sťažovateľky.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť

vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu)

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ

označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov (, , ). Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20,

a a , a listiny, ako aj práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým tento súd o jej sťažnosti proti uzneseniu

sp. zn. z 25. júla 2013 vydané vyšším súdnym úradníkom rozhodol tak, že

predmetné uznesenie zrušil a priznal jej odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume

2 316,47 €, čím len čiastočne vyhovel jej námietkam týkajúcim sa výšky priznanej sumy,

ktorá jej ako ustanovenej obhajkyni v trestnej veci obvineného prináleží. V uznesení

okresného súdu z 25. júla 2013 bola sťažovateľke priznaná odmena a náhrada hotových

výdavkov v sume 1 923,18 €, sťažovateľka si pôvodne uplatnila sumu 3 434,10 €.

Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania v zmysle § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde. Ústavný súd poukazuje v súvislosti s tým na to, že petit sťažnosti napriek

tomu, že sťažovateľka je zastúpená kvalifikovanou právnou zástupkyňou a aj sama

vykonáva právnické povolanie, vykazuje nedostatky. V návrhu na rozhodnutie vo veci

samej totiž chýba konkretizácia príslušných práv jednotlivých článkov , listiny

a dohovoru, ktorých porušenie namieta a niektoré články uvádzané v odôvodnení sťažnosti

nekorešpondujú s označením článkov v petite sťažnosti. Z obsahu odôvodnenia sťažnosti

však bolo ústavnému súdu zrejmé, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných

práv podľa , a a , a

ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu a v tom

zmysle ústavný súd ustálil aj petit sťažnosti.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj okresný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že okresný súd bez riadneho

odôvodnenia a zodpovedania podstatných argumentov, ktoré uviedla v sťažnosti proti

uzneseniu okresného súdu z 25. júla 2013, krátil jej odmenu a náhradu hotových výdavkov

ako ustanovenej obhajkyni v trestnej veci obvineného (v súčasnosti odsúdeného) oproti ňou

uplatnenej sume v sume 3 434,10 €.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v jeho relevantnej časti uviedol:

„Samosudca na podklade riadne a včas podanej sťažnosti oprávnenou osobou,

preskúmal v zmysle , správnosť výroku napadnutého

uznesenia ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sťažnosť ustanovenej

obhajkyne JUDr. E. G. je čiastočne dôvodná.

Podľa § 190 ods. 2 písm. c) ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným

osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec na rozhodnutie

vyšší súdny úradník alebo súdny tajomník predsedovi senátu a v prípravnom konaní sudcovi

pre prípravné konanie,, ktorí majú pri tomto rozhodovaní postavenie nadriadeného orgánu.

Podľa ak nezamietne nadriadený orgán sťažnosť, zruší

napadnuté uznesenie, a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie, rozhodne vo

veci sám.

Podľa obhajca, ktorý bol obvinenému ustanovený, má voči štátu

nárok na odmenu a náhradu' podľa tarify určenej osobitným predpisom, ak zákon

neustanovuje inak.

Podľa o výške odmeny a náhrady rozhodne na návrh obhajcu

alebo zástupcu z radov advokátov, ktorý bol ustanovený poškodenému podľa § 47 ods. 6,

orgán činný v trestnom konaní, ktorého rozhodnutím sa trestné stíhanie právoplatne

Skončilo; v prípravnom konaní môže rozhodnutím poveriť prokurátor asistenta prokurátora

a v konaní pred súdom rozhodne predseda senátu súdu prvého stupňa alebo ním poverený

vyšší súdny úradník.

O tom, že v predmetnej trestnej veci ustanovenej obhajkyni nárok na priznanie

odmeny a náhrady hotových výdavkov vznikol nebolo pochýb. Sporným však zostal počet

uplatnených úkonov, ich rozsah a náhrada hotových výdavkov.

Ako prvé samosudca skúmal námietky ustanovenej obhajkyne týkajúce

sa nepriznaných úkonov právnej služby.

Samosudca nevyhovel námietke obhajkyne týkajúcej sa nepriznania odmeny

a náhrady hotových výdavkov za úkon 10 porád s klientom, nakoľko vyhl. MS SR

č. obhajkyni jednoznačne ukladá povinnosť porady s klientom preukázať. Súd

dáva opätovne obhajkyni do pozornosti, že rozhodovať o odmene a náhrade hotových

výdavkov ustanoveného obhajcu (nároku) možno iba na základe návrhu obhajcu.

Samosudca sa v žiadnom prípade nestotožnil s jej návrhom, že súd si má v rámci

odvolacieho konania zabezpečiť prehľad návštev z príslušného ústavu. Rozhodovanie

o trovách obhajoby za poskytovanie právnych služieb láme zásadu ofíciality v trestnom

konaní. Toto rozhodovanie sa odvíja od návrhu obhajcu, pričom z povahy veci je však

zrejmé, že v úseku konania, v ktorom sa rozhoduje o nárokoch obhajcu, sa neuplatní zásada

vyhľadávacia. V rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktoré sa vyšší súdny

úradník odvolával sa jasne uvádza, že povinnosťou advokáta pri podaní návrhu na

zaplatenie trov povinnej obhajoby je nielen povinnosť presného definovania vykonaných

úkonov právnej služby, ale aj ich za dokumentovania a preukázania v rozsahu nevyhnutnom

pre rozhodovanie súdu. Súd preskúma návrh obhajcu len v rozsahu uplatnených nárokov,

pričom z úradnej povinnosti nevyhľadáva ďalšie skutočnosti či nároky, ktoré by si mohol

advokát uplatniť, keďže návrh obhajcu je sám osebe skutočnosťou postačujúcou pre

rozhodnutie súdu. Aj napriek tomu, že Ústavný súd len cituje odôvodnenie uznesenia

prvostupňového súdu, toto rozhodnutie nepovažuje za arbitrárne, t.j. založené na svojvôli,

ale s jeho závermi sa stotožňuje.

Ohľadom námietok ustanovenej obhajkyne pre skrátenie odmeny za úkon týkajúci sa

väzby - výsluch obvineného dňa 24.8.2007 a taktiež za úkony vykonané dňa 24.9.2007 sa

samosudca stotožnil v plnom rozsahu s predmetným tvrdením a právnym názorom vyššieho

súdneho úradníka.

Vyšší súdny úradník správne znížil ustanovenej obhajkyni odmenu na 1/2 základnej

sadzby tarifnej odmeny za účasť na výsluchu obvineného L. O., ktorého predmetom bola

žiadosť obvineného o prepustenie z väzby. Postup vyššieho súdneho úradníka samosudca

považuje za zákonný a správny.

Správne vyšší súdny úradník postupoval aj pri priznávaní odmeny za úkony vykonané

dňa 24.9.2007. Postup vyššieho súdneho úradníka si samosudca osvojuje, považuje ho za

dostatočný, vyčerpávajúci a v konečnom dôsledku naň v celom rozsahu odkazuje.

Súd skúmal aj námietku obhajcu týkajúcu sa nesprávneho výpočtu sumy režijného

paušálu. Pri kontrole uvedenej námietky súd zistil pochybenie vyššieho súdneho úradníka,

kde má byť správne obhajkyni priznaná odmena vo výške 158,14 EUR.

Pri kontrole námietky obhajkyne o nepriznaní DPH, samosudca uznal tvrdenie

obhajkyne za opodstatnené. Na základe uvedeného preto samosudca zrušil napadnuté

rozhodnutie a vo veci rozhodol sám tak, že priznal obhajkyni odmenu a náhradu hotových

výdavkov v sume 1.930,39 EUR, ktorú zvýšil o daň z pridanej hodnoty vo výške 386,08

EUR, t.j. spolu vo výške 2,316,47 EUR.“

Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými

súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého

súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava

rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by

mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel

upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Uznesenie okresného súdu z 3. marca 2014 obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom okresného súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť

ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Ústavný súd sa z obsahu uznesenia z 3. marca 2014 presvedčil, že okresný súd

sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné argumenty. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne

odôvodnené a majú oporu v skutkových zisteniach.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím okresného súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa , listiny a práva podľa

dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom

na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, , ), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto jej

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Čo sa týka namietaného porušenia ďalších práv sťažovateľky, teda základného práva

vlastniť majetok podľa a listiny, ako aj základného práva

na spravodlivú odmenu podľa čl. 28 listiny, ústavný súd po preskúmaní uznesenia

z 3. marca 2014 dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by

signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do týchto základných práv, keďže

okresný súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval

a aplikoval príslušné právne normy. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že

medzi namietaným uznesením z 3. marca 2014 a základným právom podľa čl. 20 ods. 1

(resp. listiny), ako aj základným právom na spravodlivú odmenu podľa

čl. 28 listiny neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť

porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri

predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa

ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v petite podanej sťažnosti ani v jej odôvodnení

nekonkretizovala, porušenie ktorého z práv obsiahnutých v namieta

a v čom vidí jeho porušenie. Vychádzajúc z postupu vo veci konajúceho okresného súdu

a z obsahu napadnutého rozhodnutia ústavný súd konštatuje zjavnú neopodstatnenosť

sťažovateľkou namietaného porušenia základného práva upraveného v .

Na základe toho ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť

podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014