Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 262/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ml. N. V., toho času vo výkone

trestu odňatia slobody, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Ujom, Advokátska kancelária,

Legionárska 14, Trenčín, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práv podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 5. septembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť ml. N. V. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. novembra

2013 doručená sťažnosť ml. N. V. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 5. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie“).

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla, že rozsudkom Okresného súdu

Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 13. novembra 2012 bola

uznaná vinnou z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. c)

s poukazom na ustanovenie a bola

odsúdená podľa s použitím a Trestného

zákona, , a , , a

na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky a 6 mesiacov. Podľa § 117 ods. 4

bola pre výkon uloženého trestu zaradená do ústavu na výkon trestu pre

mladistvých. Podľa a jej bolo uložené

ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formou.

Uznesením krajského súdu sp. zn. z 5. septembra 2013 bolo podľa § 319

jej odvolanie proti rozsudku okresného súdu zamietnuté.

V odvolaní sťažovateľka navrhla, aby odvolací súd zrušil odvolaním napadnutý

rozsudok v celom rozsahu a oslobodil ju spod obžaloby, pretože nie je pre nepríčetnosť

trestne zodpovedná, pretože v čase činu nevedela rozpoznať protiprávnosť svojho konania,

a navrhla, aby odvolací súd zrušil odvolaním napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vrátil

vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Návrhom z 12. marca 2013 sa domáhala pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) odňatia a prikázania veci inému vecne príslušnému krajskému

súdu podľa ustanovenia .

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. apríla 2013 bolo rozhodnuté,

že trestná vec sťažovateľky vedená na krajskom súde pod sp. zn. (2 To)

sa tomuto súdu neodníma.

Sťažovateľka uviedla, že pred ústavným súdom namieta „porušenie práva na súdnu

ochranu podľa v spojení s a a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“ z dôvodov, že rozhodnutie

krajského súdu je jednak skutkovo a právne nesprávne, je nespravodlivé, nie je objektívne

a nie je nestranné a jednak nie je riadne a zrozumiteľne, logicky, presvedčivo odôvodnené

a tiež to, že „jej vec nebola prejednaná a rozhodnutá nezávislým a nestranným súdom“.

Krajský súd sa nespravodlivo, nie nestranne, ale formálne stotožnil so skutkovou

vetou a s jej právnym posúdením okresným súdom bez náležitého zistenia skutkového stavu

a bez splnenia zákonných predpokladov pre výrok o vine – vina musí byť jednoznačne

a nepochybne preukázaná – odvolanie sťažovateľky zamietol.

Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí

sťažovateľka v tom, že jej trestná vec nebola spravodlivo prejednaná a nebola spravodlivo

krajským súdom rozhodnutá. Rozhodnutie krajského súdu je založené na nesprávnom

právnom posúdení.

Krajský súd podľa nej pochybil, keď sa formálne stotožnil so skutkovými a právnymi

závermi súdu prvého stupňa, nezrušil rozhodnutie okresného súdu a neodstránil jeho

pochybenia spočívajúce v nedostatočnom zistení skutkového stavu, neodstránil pochybenie

v predčasnej právnej kvalifikácii skutku, neodstránil pochybenie v uložení výšky trestu

a v uložení ochranného psychiatrického liečenia ambulantnou formou.

Krajský súd sa stotožnil aj s neprimeranou výškou nepodmienečného trestu odňatia

slobody vo výmere 3 roky a 6 mesiacov, ktorý je zjavne nespravodlivý a nevedie

k dosiahnutiu účelu trestu. Sťažovateľka tiež namieta, že pri výmere trestu neboli

zohľadnené všetky okolnosti významné pre uloženie trestu.

V ďalšom sťažovateľka uviedla, že krajský súd 25. apríla 2012 v senáte zloženom

z predsedu senátu JUDr. Jána Bobora a sudcov JUDr. Ľubomíra Bušíka, PhD.,

a JUDr. Jozefa Mikluša prerokoval sťažnosť krajského prokurátora proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. z 15. marca 2012 a uznesením sp. zn.

rozhodol tak, že zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. z 15. marca 2012

a okresnému súdu uložil, aby o veci znovu konal a rozhodol.

Uznesením sp. zn. z 25. apríla 2012 krajský súd rozhodoval v senáte

zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bobora a sudcov JUDr. Ľubomíra Bušíka, PhD.,

a JUDr. Jozefa Mikluša.

Podľa rozvrhu práce krajského súdu na rok 2012 v znení dodatku č. 2 senát 4 Nto

mal rozhodovať v zložení riadiaci predseda senátu JUDr. Ján Bobor, členovia senátu

Mgr. Rudolf Ďurta, JUDr. Ľubomír Bušík, PhD.

JUDr. Jozef Mikluš ako predseda senátu nemohol zastupovať Mgr. Rudolfa Ďurtu

a rozhodovať v senáte 4 Nto vo veci ako zastupujúci člen senátu 4 Nto namiesto člena

senátu Mgr. Rudolfa Ďurtu, pretože to je v rozpore s vtedy platným rozvrhom práce na rok

2012 v znení dodatku č. 2. Mgr. Rudolfa Ďurtu mohol zastupovať len sudca zastupujúceho

senátu, ktorý nie je predsedom senátu.

Podľa sťažovateľky zastupovanie predsedov senátov a sudcov počas náhlej prekážky

rieši rozvrh práce na rok 2012 v znení dodatku č. 2. Podľa bodu 2.8.1 písm. b) ak došlo

k vylúčeniu z prejednávania a rozhodovania veci sudcu alebo sudcov, ktorí nevykonávajú

funkciu predsedu senátu ďalším členom alebo členmi senátu, sa stáva sudca zastupujúceho

senátu, ktorý nie je predsedom senátu

Senát, ktorý rozhodoval o odvolaní obžalovanej a jej obhajcu pod sp. zn.

(2 To), bol v zložení, ako vyplýva zo zápisnice z verejného zasadnutia z 21. februára 2013

a z uznesenia krajského súdu sp. zn. (2To) z 5. septembra 2013, tak, že

predsedom senátu bol Mgr. Rudolf Ďurta a sudcovia JUDr. Jozef Mikluš a Mgr. Ján Bednár.

Toto zloženie senátu zodpovedá podľa rozvrhu práce krajského súdu senátu 2 To, a nie

senátu 3 To.

Podľa rozvrhu práce krajského súdu na rok 2013 senát 3 To mal pracovať v zložení:

„riadiaci predseda senátu JUDr. Alojz Palaj a členovia senátu JUDr. Jozef Ryant,

JUDr. Slavoj Sendecký“.

Podľa sťažovateľky „Rýchlosť s akou bol po predložení trestnej veci Krajskému súdu

v Banskej Bystrici v januári 2013 senátom v zložení Mgr. Rudolf Ďurta predseda senátu

a sudcovia JUDr. Jozef Mikluš a Mgr. Ján Bednár naštudovaný súdny spis a prehraté

zvukové záznamy z hlavného pojednávania a nariadený termín prvého verejného zasadnutia

na deň 21. 02. 2013 je neobvyklá a trestná vec N. V. je vybavovaná zrejme v zrýchlenom

režime a nie podľa poradia nápadu trestných vecí krajským súdom v zložení zo sudcov

Mgr. Rudolf Ďurta, JUDr. Jozef Mikluš, Mgr. Ján Bednár.

Podľa termínov verejných zasadnutí tento senát vybavuje staršie trestné vecí oveľa

neskôr napr. dňa 28. 06. 2012 je nariadený termín odvolania vo veci vedenej pod sp. zn.

a veci pod sp. zn. a na deň 26. 07. 2013 je nariadený termín VZ

vo veci sp. zn. a termín VZ obžalovanej vedený pod sp. zn. (2To)

bol opäť nariadený na deň 14. 03. 2013 a ani nebol zverejnený v zozname VZ na stránke

MS SR.

Z vyššie uvedených skutočností vznikajú pochybnosti, že trestná vec sťažovateľky

nebola objektívne a nestranne prejednaná nezávislým a nestranným súdom na verejnom

zasadnutí dňa 05. 09. 2013...

Podľa názoru sťažovateľky toto sú dôvody, ktoré nezaisťujú nestranné a zákonné

prejednanie veci, nezaisťujú náležité zistenie skutkového stavu bez dôvodných pochybností,

ako aj uplatnenie všetkých do úvahy prichádzajúcich zásad trestného konania, výchovné

pôsobenie trestného konania na sťažovateľku i na ostatných občanov, pričom všetky

okolnosti by mali zabezpečiť najmä dôveru občanov v nestranné, objektívne a spravodlivé

rozhodnutie súdu.

Po zohľadnení všetkých okolností jednak okolnosti nie nestranného a nie

objektívneho prejednávania prípadu dňa 25. 04. 2012, podozrivých okolností, že pri

rozhodovaní dňa 25. 04. 2012 bol JUDr. Jozef Mikluš v senáte 4Nto a zároveň pri

rozhodovaní dňa 05. 09. 2013 bol JUDr. Jozef Mikluš v senáte 3To, podozrivých okolností

do akého senátu vec bola pridelená a že vec prejednáva podľa rozvrhu práce senát 3To ale

vo fyzickom obsadení senátu 2To a pri zohľadnení okolností, že aj v tomto prípade sa

objavili na verejnom fóre ešte v decembri 2011 podozrenia z korupcie a pri zohľadnení

skutočnosti, že už v decembri 2011 nevlastný brat poškodeného M. K. a jeho sestra vedia

ako vec na súdoch dopadne a že obžalovaná pôjde do basy sú na mieste dôvodné

pochybnosti o nie nezávislosti a nie nestrannosti krajského súdu.“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„1/ právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. (2To) zo dňa 05. 09. 2013

porušené bolo.

2/ právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa ... v spojení

s a ... Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. (2To) zo dňa 05. 09. 2013 porušené bolo.

3/ právo sťažovateľky na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru

Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. (2To) zo dňa 05. 09. 2013

porušené bolo.

4/ Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. (2To) zo dňa

05. 09. 2013 sa zrušuje a Krajskému súdu v Banskej Bystrici sa prikazuje vo veci znovu

konať a rozhodnúť.

6/ Ústavný súd sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v konaní

pred Ústavným súdom SR spolu vo výške 275,94 €... na účet jeho právneho zástupcu

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, ktorú náhradu je povinný zaplatiť

Krajský súd v Banskej Bystrici.“

Sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 19. februára 2014 doplnila

sťažnosť o oznámenie, že «Dňa 21. 11. 2013 advokátovi bola doručená sťažnosť pána

JUDr. Jozefa Mikluša adresovaná na Slovenskú advokátsku komoru, ktorá sťažnosť prijala

dňa 13. 09. 2013 a zaevidovala pod sp. zn. a výzva na vyjadrenie podľa § 28

ods. 4 v znení neskorších predpisov...

Podľa názoru sťažovateľa vzťah sudcu pána JUDr. Jozefa Mikluša k trestnej veci

(rozhodovanie vo veci v už spomínanom sťažnostnom konaní a v rozpore s rozvrhom práce

KS BB v senáte 4Nto) a k advokátovi ml. N. V. dosahoval v čase rozhodovania a dosahuje

taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinností nemohol

rozhodovať a ani prípadne v budúcnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“,

nezávisle a nestranne.

Sťažovateľ som názoru, že pán sudca bol povinný odstúpiť od veci, na ktorej sa už

v minulosti podieľal na rozhodovaní (Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

naviac v rozpore s rozvrhom práce KS BB v časti zastupovanie v senáte 4Nto)

a vzhľadom na skutočnosti, ktoré uviedol v sťažnosti na SAK nebol schopný rozhodovať

nestranne a objektívne. Sťažovateľ domnievam sa, že na základe tzv. teórie zdania

z pohľadu judikatúry ESĽP sa zrejme jedná o akt svojvôle a javí sa ako keby to bola vec

osobná.

Sťažovateľ na základe vyššie uvedených skutočností a skutočností už uvedených

v ústavnej sťažnosti namietam, že moja trestná vec nebola všeobecnými súdmi riadne

a všestranne prejednaná, naviac na krajskom súde nebola prejednaná nestranným súdom

v čom vidím porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a práva na nestranný súd podľa SR...

Sťažovateľ samozrejme nedovolím si komentovať Uznesenie Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. , pretože výrok rozhodnutia je vecne správny, ale

dovoľujem si požiadať ústavný súd aby z hľadiska objektívnej zložky nestrannosti pri

preskúmavaní vychádzal z preskúmania všetkých okolnosti prípadu, právneho rozboru

skutočností, ktoré sťažovateľa k týmto pochybnostiam vedú a to okrem vyššie uvedených

pochybností najmä odôvodnenia tohto rozhodnutia sp. zn. . Z odôvodnenia

rozhodnutia sp. zn. sa javí, ako keby bola porušená zásada prezumpcie neviny

sťažovateľa a súd mal vopred vzatý názor na právnu kvalifikáciu a ako keby práve

dokazovanie, ktoré je potrebné vykonať na hlavnom pojednávaní pred Okresným súdom

v Banskej Bystrici nebolo determinatom pre konečné posudzovanie otázky neviny alebo viny

a právnej kvalifikácie skutku uvedeného v obžalobe na záverečnej porade senátu. Takéto

rozhodnutie vzbudzuje dojem, že sa rozhodovalo na základe vopred prijatého záveru o vine

sťažovateľa...».

Dňa 19. februára 2014 sťažovateľka doručila ústavnému súdu „dovolanie

a doplnenie dovolania zo dňa 14. 02. 2014 adresované Najvyššiemu súdu SR“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu

sp. zn. z 5. septembra 2013 najmä preto, že tento sa „formálne stotožnil

so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, nezrušil rozhodnutie okresného

súdu a neodstránil jeho pochybenia spočívajúce v nedostatočnom zistení skutkového

stavu..., neodstránil pochybenie v predčasnej právnej kvalifikácii skutku, neodstránil

pochybenie v uložení výšky trestu a v uložení ochranného psychiatrického liečenia

ambulantnou formou...

Krajský súd sa stotožnil aj s neprimeranou výškou nepodmienečného trestu odňatia

slobody vo výmere 3 roky a 6 mesiacov, ktorý je zjavne nespravodlivý a nevedie

k dosiahnutiu účelu trestu. Sťažovateľka tiež namieta, že pri výmere trestu neboli

zohľadnené všetky okolnosti významné pre uloženie trestu.“. Sťažovateľka namietala tiež

nezákonné zloženie senátu, ktorý vo veci rozhodoval.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,

ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany

svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu

zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ).

Zo sťažnosti i zistenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka podala na najvyššom

súde dovolanie, o ktorom dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté. Vec je vedená pod sp. zn.

.

Podľa názoru ústavného súdu má právomoc poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľky najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (podobne

).

O prípadnom porušení práva zaručeného v čl. 13 dohovoru by bolo možné v danej

veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

( dohovoru), resp. v spojení s ich porušením. Keďže namietaným

rozhodnutím krajského súdu nebolo porušené základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1

a ani právo zaručené v dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu práva

zaručeného v čl. 13 dohovoru.

Ustanovenia a patria medzi základné interpretačné

pravidlá tvorby a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky vyjadrujúce princíp

právneho štátu a princíp právnej istoty, ako aj viazanosť štátnych orgánov konať iba na

základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ustanovenie vyjadruje dve základné zásady, ktoré ovládajú

činnosť súdov Slovenskej republiky, a to nezávislosť súdnictva chápanú ako nezávislosť

súdov od ostatných orgánov štátnej moci a nestrannosť súdov, t. j. ich viazanosť pri

rozhodovacej činnosti len zákonom včítane nestranného prístupu súdov k účastníkom

konania. Uvedené základné, resp. všeobecné pravidlá a zásady nemajú charakter samostatne

uplatňovaného práva. Ich porušenie možno namietať len súčasne s ochranou konkrétnych

základných práv a slobôd zaručených (resp. medzinárodnou zmluvou).

Keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivý proces napadnutým rozhodnutím krajského súdu, nemohlo

dôjsť ani k porušeniu týchto základných interpretačných, resp. aplikačných pravidiel.

Vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie

konanie v predmetnej veci ešte skončené, bolo dôvodné sťažnosť proti uzneseniu krajského

súdu z 5. septembra 2013 odmietnuť pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených

práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd

dovolací. Podanie dovolania a súbežne s ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdu

navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného

súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá

aplikácia , podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na

ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ), že

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude

mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatuje, že v prípade

procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozsudku krajského súdu z 5. septembra 2013.

Sťažovateľka v texte sťažnosti namietala aj porušenie a práva

na účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom zaručeného v čl. 13 dohovoru, ako

aj porušenie . Táto námietka však napokon nenašla svoj výraz v petite

sťažnosti, preto sa touto námietkou ústavný súd osobitne nezaoberal.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2

odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014