Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 648/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K., B., zastúpeného advokátkou JUDr. S. S., K.,

vo veci namietaného porušenia a a 2 ,

ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní

vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. K. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. novembra

2013 osobne do podateľne doručená sťažnosť Ing. J. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia a a 2 (ďalej

len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom Okresného

súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 16. januára 2009 bolo

na základe žaloby sťažovateľa ako žalobcu proti spoločnosti L., s. r. o. (ďalej len

„žalovaná“), určené, že okamžité skončenie pracovného pomeru sťažovateľa zo strany

žalovanej z 19. júna 2008 je neplatné. Rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 8. júna 2009 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Po právoplatnosti rozsudku 9. septembra 2013 (správne má byť zrejme 9. septembra

2009, pozn.) žalovaná podala návrh na obnovu konania. Uznesením okresného súdu sp. zn.

z 25. januára 2010 bol návrh na obnovu konania zamietnutý. Uznesením

krajského súdu sp. zn. z 29. júna 2010 bolo uznesenie okresného súdu zrušené

a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Následným uznesením okresného súdu sp. zn.

z 3. mája 2011 vyhláseným na pojednávaní bola obnova konania povolená.

Toto uznesenie nebolo sťažovateľovi doručené. Sťažovateľ bol na pojednávaní konanom

3. mája 2011 prítomný spolu s Ing. JUDr. J. B., ktorý sa mu predstavil ako advokát.

Sťažovateľ potom, ako mu bola doručená výzva žalovanej pred začatím exekúcie, a potom,

ako mu bol súdnym exekútorom zablokovaný účet, zistil, že Ing. JUDr. B. prevzal v jeho

mene uznesenie okresného súdu z 3. mája 2011, odvolanie proti uzneseniu nepodal

a následne žiadal o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania na základe

lekárskeho potvrdenia o tom, že nebol zdravotne v poriadku. O týchto jeho úkonoch nemal

sťažovateľ žiadnu vedomosť. Sťažovateľ zistil, že Ing. JUDr. B. je v podstate zatajujúci sa

podvodník, resp. psychicky chorá osoba, nikdy nebol advokátom a nebol ani odborne, ale

ani zdravotne spôsobilý na jeho zastupovanie. Jeho konanie preto nemohlo vyvolať platné

účinky voči osobe sťažovateľa. Sťažovateľ podaním svojej právnej zástupkyne z 23. mája

2012 požiadal okresný súd o právne účinné doručenie uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 3. mája 2011. Uznesenie bolo aj skutočne doručené 4. júna 2012. Dňa

13. júna 2012 podal sťažovateľ proti uzneseniu odvolanie.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 15. júna 2012 bola zrušená

doložka právoplatnosti a vykonateľnosti na prvopise uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 3. mája 2011, ktorým bola na návrh žalovanej povolená obnova konania

vedeného okresným súdom pod sp. zn. a ktorým bolo rozhodnuté

o povinnosti sťažovateľa nahradiť žalovanej trovy konania. Uznesenie bolo odôvodnené

zistením, že splnomocnením z 13. februára 2011 založeným v spise sťažovateľ poveril

Ing. JUDr. B. na zastupovanie v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. .

Nebol teda oprávnený na zastupovanie sťažovateľa v konaní o obnove vedenom pod sp. zn.

. Uznesením krajského súdu sp. zn. zo 7. júna 2013 bolo

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 15. júna 2012 zmenené tak, že sa doložka

právoplatnosti a vykonateľnosti na prvopise uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 3. mája 2011 nezrušuje. Toto uznesenie bolo právnej zástupkyni

sťažovateľa doručené 11. septembra 2013. Podľa názoru krajského súdu splnomocnenie

udelené Ing. JUDr. B. bolo všeobecným procesným splnomocnením vzťahujúcim sa tak na

konanie vedené pod sp. zn. , ako aj sp. zn. , keďže bolo

udelené na všetky súdne konania, v ktorých by inak sťažovateľ konal osobne ako účastník

konania. Krajský súd poukazuje na to, že na pojednávaní konanom 3. mája 2011 sa

sťažovateľ na otázku okresného súdu týkajúcu sa právneho zastúpenia vyjadril tak, že

splnomocnenie pre JUDr. F. odvolal. Podľa zápisnice potom okresný súd konal

s Ing. JUDr. B. ako splnomocneným zástupcom sťažovateľa a postupoval tak aj neskôr, keď

mu doručil uznesenie z 3. mája 2011, ktorým bola povolená obnova konania. Sťažovateľ

udelil plnú moc na zastupovanie Ing. JUDr. B., nie ako advokátovi, keďže to z listiny

nevyplýva. Ing. JUDr. B. takto formulované splnomocnenie prijal a vystupoval ako fyzická

osoba. Bol oprávnený na všetky procesné úkony za sťažovateľa, teda aj na prevzatie

uznesenia z 3. mája 2011. Krajský súd poukazuje tiež na znenie podania z 5. septembra

2011, v ktorom mal samotný sťažovateľ uvádzať, že napriek tomu, že zdravotný stav

Ing. JUDr. B. nie je celkom v poriadku, rozhodol sa ponechať mu plnú moc.

Sťažovateľ konštatuje, že podanie z 5. septembra 2011 nepísal, nepodpísal, nevidel

a ani o ňom nevedel. Toto podanie bez jeho vedomia chaoticky napísal a podpísal

Ing. JUDr. B. predstierajúc, že to píše sťažovateľ. Podľa presvedčenia sťažovateľa

odôvodnenie uznesenia krajského súdu je nedostatočné, nezrozumiteľné, a teda aj

nepreskúmateľné, pričom sa miešajú viaceré aspekty posudzovania predmetu konania, ktoré

by mali byť logicky striktne oddelené. Z argumentačného hľadiska bolo totiž potrebné

postupne sa zaoberať existenciou, resp. platnosťou splnomocnenia pre Ing. JUDr. B., či bolo

udelené ako právnemu zástupcovi alebo ako zástupcovi – fyzickej osobe, či bolo udelené na

celé konanie alebo len na jednotlivý úkon, či Ing. JUDr. B. platne akceptoval udelené

splnomocnenie, či bol spôsobilý na právne úkony, a napokon platnosťou doručenia

uznesenia okresného súdu z 3. mája 2011 Ing. JUDr. B. s účinkami pre sťažovateľa.

Sťažovateľ ďalej zdôrazňuje, že Ing. JUDr. B. je podvodník a osoba psychicky chorá,

ktorý sa mu prezentoval ako advokát a takto si účtoval aj odmenu. To, že advokátom nie je

a ani nikdy nebol, sťažovateľ zistil oveľa neskôr. Nemal ani vedomosť o tom, že ide

o psychicky chorú osobu. Podanie z 5. septembra 2011, ktoré by malo o vedomosti

sťažovateľa svedčiť, nielenže nepísal, ale ho ani nikdy nevidel a nepodpísal. Vykonštruoval

ho Ing. JUDr. B., ktorý ho aj podpísal akoby v mene sťažovateľa, pričom pravdepodobne

neuviedol, že tak robí v zastúpení. O tom, že prevzal akoby v mene sťažovateľa uznesenie

o povolení obnovy konania, že nepodal odvolanie a následne podával nejaké žiadosti

o odpustenie zmeškania lehoty, sťažovateľ nemal potuchy. Rovnako nemal žiadnu

vedomosť o tom, že Ing. JUDr. B. nie je osobou odborne, ale ani zdravotne spôsobilou na

jeho zastupovanie.

Udelenie splnomocnenia Ing. JUDr. B. sťažovateľom nie je možné považovať za

platný právny úkon. V súvislosti s názorom krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľ

nepochybne udelil splnomocnenie zástupcovi – fyzickej osobe, pretože udelenie

splnomocnenia advokátovi z textu nevyplýva, sťažovateľ zdôrazňuje, že on nevie, ako má

vyzerať splnomocnenie udeľované advokátovi, ale ani to, aký je rozdiel vo formulácii pri

udeľovaní splnomocnenia inej fyzickej osobe než advokátovi. Znenie splnomocnenia

pripravoval Ing. JUDr. B. na iné konanie (resp. s inou spisovou značkou), pravdepodobne

vo svojej vlastnej zmätenosti. Keď bol na pojednávaní konanom 3. mája 2011 dopytovaný

na otázku svojho právneho zastúpenia, hovoril o právnom zastúpení, a nie o zastúpení

odborne a zdravotne nespôsobilou fyzickou osobou. Z jeho odpovede na otázku sudkyne nie

je možné vyvodiť záver, že vedel o podvodnom, resp. chorom konaní Ing. JUDr. B. a o tom,

že v skutočnosti nie je právnym zástupcom. Zo zápisnice o pojednávaní z 3. mája 2011

nijako nevyplýva udelenie splnomocnenia na celé konanie. Splnomocnenie založené na č. l.

80 spisu nie je určité a určiteľné, a preto nemôže byť interpretované tak, že bolo

nepochybne udelené na celé konanie vrátane konania vedeného pod sp. zn. .

V súvislosti s platnosťou, resp. neplatnosťou akceptovania splnomocnenia Ing. JUDr. B. je

podstatné, či bol tento pre svoju duševnú poruchu na tento úkon spôsobilý. Pritom

z predložených lekárskych potvrdení sa javí, že Ing. JUDr. B. nebol osobou spôsobilou na

právne úkony. Celkom zjavne trpel duševnou poruchou a nebol spôsobilý posúdiť slobodne

a vážne význam úkonov, ktoré vykonal. Preto ani nikdy nenastali účinky doručenia

písomností do jeho rúk.

S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti je sťažovateľ toho názoru, že krajský

súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal žiadne relevantné dôkazy.

Interpretoval len domnienky, ktoré vyvodil z listinných dôkazov obsiahnutých v spise,

avšak veľmi skresleným spôsobom. Dospel takto k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré

navyše nesprávne právne posúdil. Následkom toho porušil ústavné právo sťažovateľa

na spravodlivé prerokovanie veci a jeho postupom bola sťažovateľovi odňatá možnosť

konať pred súdom.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie zo 7. júna 2013 zrušené a vec bola vrátená krajskému súdu

na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trov konania.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal dovolanie proti uzneseniu

krajského súdu sp. zn. zo 7. júna 2013.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa prvej vety nikoho nemožno odňať jeho zákonnému

sudcovi.

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku

všetkým vykonaným dôkazom.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom.

Podľa dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd

nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Súd treba považovať za „nesprávne obsadený“ v zmysle § 237 písm. g) Občianskeho

súdneho poriadku aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca, resp. zákonní sudcovia (mutatis

mutandis , ).

Sťažnosť smeruje proti uzneseniu krajského súdu č. k. -149

zo 7. júna 2013, ktorým bolo zmenené uznesenie okresného súdu č. k. -127

z 15. júna 2012 tak, že doložka právoplatnosti a vykonateľnosti na prvopise uznesenia

okresného súdu č. k. -86 z 3. mája 2011 sa nezrušuje. Sťažovateľ zhrnul

svoje viaceré námietky do konečného názoru, podľa ktorého postupom všeobecných súdov

mu ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatie možnosti konať pred súdom zakladá možnosť podania dovolania,

prípustnosť ktorého by sa opierala o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku. Ak bol sťažovateľ podľa vlastného presvedčenia toho názoru, že postupom

všeobecných súdov mu bola ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom,

mal ešte možnosť domáhať sa ochrany svojich tvrdených práv v rámci dovolacieho konania,

čo sa však podľa zistenia ústavného súdu nestalo. Dovolanie pritom treba považovať za

účinný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý zákon poskytuje a na ktorého použitie bol

sťažovateľ oprávnený. Nevyužitie tohto prostriedku zakladá neprípustnosť sťažnosti.

V uvedenej súvislosti ústavný súd poukazuje aj na to, že sťažovateľ sa domáha popri

vyslovení porušenia a dohovoru aj vyslovenia porušenia

, teda porušenia základného práva na verejné prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka konania s možnosťou vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

K tomu treba poznamenať, že porušenie základného práva na verejné prerokovanie

veci v prítomnosti účastníka konania s možnosťou vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom znamená spravidla zároveň aj odňatie možnosti účastníkovi konania konať pred

súdom v zmysle ustanovenia , teda

i namietané porušenie indikuje možnosť bránenia porušených práv

v dovolacom konaní.

Tu treba tiež poznamenať, že zo skutkového stavu uvedeného sťažovateľom

nevyplýva žiadne také tvrdenie, ktoré by bolo prípadne subsumovateľné pod ustanovenie

, a preto sa sťažovateľom tvrdené porušenie nejaví

ako dostatočne podložené konkrétnymi skutkovými okolnosťami.

Ďalej je podstatné, že sťažovateľ sa domáha aj vyslovenia porušenia základného

práva na zákonného sudcu podľa . Porušenie základného práva

na zákonného sudcu treba považovať za taký stav, keď bol súd nesprávne obsadený

v zmysle ustanovenia . Takéto namietané

porušenie práva preto dáva možnosť na podanie dovolania, ktorého prípustnosť by sa mohla

argumentačne opierať o citované ustanovenie. Aj v tomto prípade platí (rovnako ako pri

namietanom porušení ), že z podanej sťažnosti nevyplývajú žiadne

konkrétne okolnosti, ktoré by mali zakladať porušenie označeného základného práva

na zákonného sudcu. Preto ani toto tvrdené porušenie základného práva nie je podložené

konkrétnymi skutkovými okolnosťami.

Napokon treba zdôrazniť, že sťažovateľ (a to tak v súvislosti s namietaným odňatím

možnosti konať pred súdom, ako aj v súvislosti s namietaným porušením práva na

zákonného sudcu) ani len netvrdí (tým menej preukazuje), že dovolanie proti uzneseniu

krajského súdu nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto ani neprichádza

zo strany ústavného súdu do úvahy prípadný postup v zmysle ustanovenia § 53 ods. 2

.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013