Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 539/2013
PDF · 114.54 KB
No categories available
II. ÚS 539/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. M., Česká republika, vo veci namietaného porušenia
čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 2 a 3, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 7 Co 83/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. L. M. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola elektronicky
30. septembra 2013 a poštou 3. októbra 2013 doručená sťažnosť Ing. L. M., Česká republika
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 2 a 3, čl. 46
ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.
7 Co 83/2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 30. septembra 2013.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom Okresného
súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 C 35/2010-161 zo 14. marca
2012 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa ako žalobcu proti žalovaným Ing. J. O.,
Mgr. M. F. a obci H. o ospravedlnenie, určenie neplatnosti platobných rozkazov a zaplatenie
3 000 € s prísl. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 83/2012 bol potvrdený rozsudok
okresného súdu. Podľa názoru krajského súdu okresný súd právom konal a rozhodol
na pojednávaní 14. marca 2012, lebo hoci sťažovateľ svoju neúčasť zo zdravotných
dôvodov ospravedlnil, o odročenie pojednávania nepožiadal. Za právne bezvýznamnú
považoval námietku o nevykonaní dôkazov navrhnutých sťažovateľom, lebo aj keď sú
účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, je vecou súdu, ktoré
z označených dôkazov vykoná a ktoré nie, pričom zásadne sa nevykonávajú dôkazy
nemajúce význam pre vec samu. Opätovné vypočutie osôb vypočutých už vo veci
okresného súdu sp. zn. 1 T 197/2004, ale ani prečítanie tohto spisu nie je potrebné na
posúdenie otázky účinného doručenia platobných rozkazov vydaných Krajským súdom
v Košiciach vo veciach sp. zn. 17 Rob 1361/96 a sp. zn. 18 Rob 1357/96. Účinnosť
doručenia týchto platobných rozkazov bola totiž predmetom skúmania zo strany
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rámci odvolacieho i dovolacieho konania, pričom
v týchto konaniach sa jednoznačne konštatovala neúčinnosť doručenia platobných rozkazov.
Platobné rozkazy teda neboli doručené v súlade s ustanovením § 173 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku. Týmito závermi odvolacieho i dovolacieho súdu bol Krajský súd
v Košiciach viazaný. Účinnosť či neúčinnosť doručenia platobného rozkazu nemožno riešiť
v inom konaní ako v tom, v ktorom došlo k vydaniu platobného rozkazu. Nemožno sa
stotožniť ani s názorom sťažovateľa o právoplatnom vyriešení otázky prevzatia platobných
rozkazov žalovanými v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 1 T 197/2004.
V tomto konaní sa totiž rozhodlo len o spáchaní trestného činu zneužívania právomoci
verejného činiteľa. V zmysle ustanovenia § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je
viazanosť súdu daná iba vo vzťahu k rozhodnutiu príslušného orgánu o tom, že bol
spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných
predpisov a kto ich spáchal. Zároveň domáhať sa vyslovenia platnosti doručenia platobných
rozkazov nie je objektívne možné. Posudzovanie platnosti alebo neplatnosti v zmysle
ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku je možné iba pri právnych
úkonoch, pričom platobný rozkaz ako rozhodnutie povahu právneho úkonu nemá.
Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru
z viacerých dôvodov. Sudcovia krajského súdu, ktorí o veci rozhodovali v odvolacom
konaní, boli v čase rozhodovania so sťažovateľom v súdnom spore vedenom Okresným
súdom Prešov pod sp. zn. 14 C 376/2012, a preto boli očividne predpojatí. Navyše, títo
sudcovia neboli povolaní rozhodnúť o veci náhodným výberom, ale rozhodnutím
predsedníčky krajského súdu. Za predpojatú považuje sťažovateľ aj sudkyňu okresného
súdu, ktorá sa sama označila za predpojatú vo viacerých exekučných veciach vedených
sťažovateľom ako oprávneným. Hoci krajský súd o predpojatosti sudkyne okresného súdu
vedel, ignoroval to a nevytkol okresnému súdu nevykonanie dôkazov a nezistenie
skutkového stavu, ku ktorému došlo bez uvedenia dôvodov. Ani samotný krajský súd
nevykonal žiaden z navrhnutých dôkazov. Všeobecné súdy neumožnili sťažovateľovi účasť
na výsluchoch a dokazovaní, ale namiesto riadneho zistenia skutkového stavu rozhodli už
14. marca 2012, resp. 24. júna 2013, a to bez toho, aby o tom sťažovateľa informovali, hoci
tento mal právo byť prítomný na prerokovaní svojej veci.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.
7 Co 83/2012 s tým, aby bol rozsudok z 24. júna 2013 zrušený.
Podľa zistení ústavného súdu rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 Co 83/2012
z 24. júna 2013 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 C 35/2010 zo 14. marca
2012 nadobudol právoplatnosť 1. augusta 2013. Sťažovateľ nepodal proti rozsudku
krajského súdu dovolanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd
nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Sťažovateľ (popri iných námietkach) vytýka všeobecným súdom najmä to, že v jeho
veci konali a rozhodovali tak na okresnom súde, ako aj na krajskom súde predpojatí
sudcovia, pričom sudkyňa okresného súdu sa sama označila za predpojatú voči
sťažovateľovi v iných veciach a sudcovia krajského súdu sa nestali zákonnými sudcami na
základe náhodného výberu, ale z rozhodnutia predsedníčky krajského súdu.
«Súd treba považovať za „nesprávne obsadený“ v zmysle § 237 písm. g)
Občianskeho súdneho poriadku aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca, resp. zákonní sudcovia»
(mutatis mutandis II. ÚS 136/08).
Z uvedených námietok je zrejmé, že podľa názoru sťažovateľa nemali byť
zákonnými sudcami v jeho veci tí sudcovia, ktorí na okresnom súde a na krajskom súde
konali a rozhodli. Sťažovateľ teda namieta, že tak okresný súd, ako aj krajský súd neboli
správne obsadené. Znamená to, že sťažovateľ tvrdí existenciu prípustnosti a dôvodu
dovolania v zmysle § 237 písm. g) a § 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku.
Ďalej sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy konali v jeho neprítomnosti, hoci si
vymienil svoju účasť pri vykonávaní ním navrhnutého dokazovania. Sťažovateľ teda tvrdí,
že postupom všeobecných súdov mu bola ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať
pred súdom. Tvrdí teda aj existenciu prípustnosti a dôvodu dovolania v zmysle § 237
písm. f) a § 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku.
Keďže napriek uvedenému sťažovateľ nepodal dovolanie proti rozsudku krajského
súdu, ktorého prípustnosť by sa opierala o ustanovenie § 237 písm. f) a g) Občianskeho
súdneho poriadku, možno dospieť k záveru, že nevyčerpal mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho označených práv účinne poskytuje, a na
ktorého použitie bol oprávnený v zmysle Občianskeho súdneho poriadku. To zakladá
neprípustnosť sťažnosti (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
V danej súvislosti treba tiež uviesť, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej
preukazoval), že dovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto ani
neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2013