Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 539/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. M., Česká republika, vo veci namietaného porušenia

, a 3, a 3 a a 2 Slovenskej

republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. L. M. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola elektronicky

30. septembra 2013 a poštou 3. októbra 2013 doručená sťažnosť Ing. L. M., Česká republika

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 2 a 3, čl. 46

ods. 1 a 3 a a 2 (ďalej len „“), ako aj

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 30. septembra 2013.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom Okresného

súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) č. k. -161 zo 14. marca

2012 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa ako žalobcu proti žalovaným Ing. J. O.,

Mgr. M. F. a obci H. o ospravedlnenie, určenie neplatnosti platobných rozkazov a zaplatenie

3 000 € s prísl. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. bol potvrdený rozsudok

okresného súdu. Podľa názoru krajského súdu okresný súd právom konal a rozhodol

na pojednávaní 14. marca 2012, lebo hoci sťažovateľ svoju neúčasť zo zdravotných

dôvodov ospravedlnil, o odročenie pojednávania nepožiadal. Za právne bezvýznamnú

považoval námietku o nevykonaní dôkazov navrhnutých sťažovateľom, lebo aj keď sú

účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, je vecou súdu, ktoré

z označených dôkazov vykoná a ktoré nie, pričom zásadne sa nevykonávajú dôkazy

nemajúce význam pre vec samu. Opätovné vypočutie osôb vypočutých už vo veci

okresného súdu sp. zn. , ale ani prečítanie tohto spisu nie je potrebné na

posúdenie otázky účinného doručenia platobných rozkazov vydaných Krajským súdom

v Košiciach vo veciach sp. zn. a sp. zn. . Účinnosť

doručenia týchto platobných rozkazov bola totiž predmetom skúmania zo strany

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rámci odvolacieho i dovolacieho konania, pričom

v týchto konaniach sa jednoznačne konštatovala neúčinnosť doručenia platobných rozkazov.

Platobné rozkazy teda neboli doručené v súlade s ustanovením § 173 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku. Týmito závermi odvolacieho i dovolacieho súdu bol Krajský súd

v Košiciach viazaný. Účinnosť či neúčinnosť doručenia platobného rozkazu nemožno riešiť

v inom konaní ako v tom, v ktorom došlo k vydaniu platobného rozkazu. Nemožno sa

stotožniť ani s názorom sťažovateľa o právoplatnom vyriešení otázky prevzatia platobných

rozkazov žalovanými v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. .

V tomto konaní sa totiž rozhodlo len o spáchaní trestného činu zneužívania právomoci

verejného činiteľa. V zmysle ustanovenia je

viazanosť súdu daná iba vo vzťahu k rozhodnutiu príslušného orgánu o tom, že bol

spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných

predpisov a kto ich spáchal. Zároveň domáhať sa vyslovenia platnosti doručenia platobných

rozkazov nie je objektívne možné. Posudzovanie platnosti alebo neplatnosti v zmysle

ustanovenia je možné iba pri právnych

úkonoch, pričom platobný rozkaz ako rozhodnutie povahu právneho úkonu nemá.

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu označených článkov a dohovoru

z viacerých dôvodov. Sudcovia krajského súdu, ktorí o veci rozhodovali v odvolacom

konaní, boli v čase rozhodovania so sťažovateľom v súdnom spore vedenom Okresným

súdom Prešov pod sp. zn. , a preto boli očividne predpojatí. Navyše, títo

sudcovia neboli povolaní rozhodnúť o veci náhodným výberom, ale rozhodnutím

predsedníčky krajského súdu. Za predpojatú považuje sťažovateľ aj sudkyňu okresného

súdu, ktorá sa sama označila za predpojatú vo viacerých exekučných veciach vedených

sťažovateľom ako oprávneným. Hoci krajský súd o predpojatosti sudkyne okresného súdu

vedel, ignoroval to a nevytkol okresnému súdu nevykonanie dôkazov a nezistenie

skutkového stavu, ku ktorému došlo bez uvedenia dôvodov. Ani samotný krajský súd

nevykonal žiaden z navrhnutých dôkazov. Všeobecné súdy neumožnili sťažovateľovi účasť

na výsluchoch a dokazovaní, ale namiesto riadneho zistenia skutkového stavu rozhodli už

14. marca 2012, resp. 24. júna 2013, a to bez toho, aby o tom sťažovateľa informovali, hoci

tento mal právo byť prítomný na prerokovaní svojej veci.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bol rozsudok z 24. júna 2013 zrušený.

Podľa zistení ústavného súdu rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 24. júna 2013 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 14. marca

2012 nadobudol právoplatnosť 1. augusta 2013. Sťažovateľ nepodal proti rozsudku

krajského súdu dovolanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom.

Podľa dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd

nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Sťažovateľ (popri iných námietkach) vytýka všeobecným súdom najmä to, že v jeho

veci konali a rozhodovali tak na okresnom súde, ako aj na krajskom súde predpojatí

sudcovia, pričom sudkyňa okresného súdu sa sama označila za predpojatú voči

sťažovateľovi v iných veciach a sudcovia krajského súdu sa nestali zákonnými sudcami na

základe náhodného výberu, ale z rozhodnutia predsedníčky krajského súdu.

«Súd treba považovať za „nesprávne obsadený“ v zmysle § 237 písm. g)

aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca, resp. zákonní sudcovia»

(mutatis mutandis ).

Z uvedených námietok je zrejmé, že podľa názoru sťažovateľa nemali byť

zákonnými sudcami v jeho veci tí sudcovia, ktorí na okresnom súde a na krajskom súde

konali a rozhodli. Sťažovateľ teda namieta, že tak okresný súd, ako aj krajský súd neboli

správne obsadené. Znamená to, že sťažovateľ tvrdí existenciu prípustnosti a dôvodu

dovolania v zmysle a .

Ďalej sťažovateľ namieta, že všeobecné súdy konali v jeho neprítomnosti, hoci si

vymienil svoju účasť pri vykonávaní ním navrhnutého dokazovania. Sťažovateľ teda tvrdí,

že postupom všeobecných súdov mu bola ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať

pred súdom. Tvrdí teda aj existenciu prípustnosti a dôvodu dovolania v zmysle § 237

písm. f) a .

Keďže napriek uvedenému sťažovateľ nepodal dovolanie proti rozsudku krajského

súdu, ktorého prípustnosť by sa opierala o ustanovenie § 237 písm. f) a g) Občianskeho

súdneho poriadku, možno dospieť k záveru, že nevyčerpal mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho označených práv účinne poskytuje, a na

ktorého použitie bol oprávnený v zmysle . To zakladá

neprípustnosť sťažnosti ( ).

V danej súvislosti treba tiež uviesť, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej

preukazoval), že dovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto ani

neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2013