Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 268/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júna 2014

predbežne prerokoval sťažnosť L. B. a F. B., zastúpených advokátkou JUDr. Veronikou

Kitovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia ich

základných práv podľa , a a práva podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného

súdu Košice I sp. zn. z 25. novembra 2013 a uznesením Krajského súdu v

Košiciach sp. zn. z 12. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. B. a F. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2014

doručená sťažnosť L. B. a F. B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou

JUDr. Veronikou Kitovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného

porušenia ich základných práv podľa , a

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 25. novembra 2013 (ďalej len „uznesenie okresného

súdu z 25. novembra 2013“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 12. februára 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu

z 12. februára 2014“). Sťažnosť sťažovateľov bola doplnená podaniami doručenými

ústavnému súdu 9. mája 2014 a 21. mája 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú vlastníkmi pozemkov parcelné

č..., záhrady a parcely č..., zastavaná plocha, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území...

(ďalej len „nehnuteľnosti“). Na pozemku susediacom s ich nehnuteľnosťami (parcela č...)

prebieha výstavba 4 rodinných domov (každý s 2 bytmi) realizovaná odporcom, v dôsledku

ktorej bolo zasiahnuté do nehnuteľností sťažovateľov tak, že im bol odobratý pás s dĺžkou

približne 40 metrov a šírkou 0,3 – 0,7 m, a taktiež došlo k preloženiu oplotenia

nehnuteľností sťažovateľov smerom dovnútra.

Počas v tejto veci prebiehajúceho stavebného konania sa všetky rozhodnutia

stavebného úradu odvolávali na rozhodnutie o umiestnení stavby, podľa ktorého sa

za hranicu medzi uvedenými nehnuteľnosťami, resp. parcelami považovalo existujúce

oplotenie. Odporca (stavebník) po nadobudnutí právoplatnosti stavebného povolenia začal

s realizáciou výstavby týchto 4 rodinných domov, avšak postupom, ktorý je v rozpore

s rozhodnutím o umiestnení stavby i stavebným povolením. Sťažovatelia následne podali

na stavebnom úrade podnet na výkon štátneho stavebného dohľadu. Stavebný úrad

po prešetrení ich podnetu konštatoval, že nenašiel nijaký rozpor medzi odporcom

realizovanou výstavbou a medzi rozhodnutím o umiestnení stavby a stavebnými

povoleniami. Keďže sa stavebný úrad pri preskúmaní podnetu sťažovateľov podľa nich

vôbec nezaoberal rozporom medzi projektovou dokumentáciou a katastrálnou mapou,

na ktorý poukázali, podali na okresnom súde návrh na začatie konania o určenie hranice

medzi pozemkami spolu s návrhom na vydanie predbežného opatrenia, v ktorom žiadali,

aby okresný súd pozastavil uvedenú výstavbu, a tým i zásahy do ich vlastníckeho práva.

Uvedené návrhy sťažovatelia podali na okresnom súde v čase, keď ešte žiadna časť stavby

nebola bližšie k oploteniu než stanovené 2 metre a nebol ešte urobený zásah do oplotenia

a do terénu ich pozemku, t. j. v čase, keď bolo možné vzniknutú situáciu podľa

sťažovateľov bez problémov a ťažkostí vyriešiť. Okresný súd návrh sťažovateľov

na nariadenie predbežného opatrenia zamietol a odporca následne „urobil to, že narýchlo

odsunul oplotenie dovnútra našej parcely č... a odstránil zeminu zo svahu z už spomenutej

časti nášho pozemku a postavil časť z budov, ktoré sú už bližšie ako 2 m k pôvodnému

oploteniu“.

Sťažovatelia proti uzneseniu okresného súdu z 25. novembra 2013, ktorým rozhodol

o ich návrhu na predbežné opatrenie, podali odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol

po 2 mesiacoch, počas ktorých odporca vďaka teplej a suchej zime v rámci výstavby

vybudoval kostru celej stavby rodinných domov a na zabratej časti ich nehnuteľností

vybudoval oporné múry a schody okolo všetkých rodinných domov. Okresný súd a krajský

súd zamietnutím návrhu na vydanie predbežného opatrenia na zastavenie stavby

a na nezasahovanie do pôvodného existujúceho oplotenia a do terénu nehnuteľností

spôsobili sťažovateľom ťažko napraviteľný až nenapraviteľný zásah do ich vlastníckeho

práva ešte pred rozhodnutím súdu o veci samej, a zároveň ich postupom došlo k zničeniu

jedného z rozhodujúcich dôkazov, a to oplotenia v jeho pôvodnej trase.

Sťažovatelia následne podrobne rozviedli okolnosti územného a stavebného konania,

ktoré predchádzalo konaniu pred okresným súdom v predmetnej veci, v rámci ktorého bola

predložená odporcom projektová dokumentácia s nesprávne zakreslenou hranicou medzi ich

nehnuteľnosťami a s nimi susediacou parcelou odporcu č... Táto nesprávne zakreslená

hranica podľa nich výrazne menila aj plošnú výmeru s ňou susediacich parciel v porovnaní s

údajmi uvedenými v príslušných listoch vlastníctva, a to v neprospech sťažovateľov a

ďalších vlastníkov. Poukázali na skutočnosť, že v rámci uvedeného konania po

uskutočnených rokovaniach bol prijatý záver, podľa ktorého odporca ako vlastník parcely

č... súhlasil s tým, aby za hranicu medzi dotknutými nehnuteľnosťami (parcely č... a č...)

bolo považované oplotenie existujúce od roku 2008.

Rozhodnutím stavebného úradu č. A/2013/06805-10/I/SEL z 19. marca 2013 došlo

k dodatočnému povoleniu zmeny pôvodnej stavby na výstavbu 4 rodinných domov (každý

s 2 bytmi), pričom v dôsledku tejto stavby je zastavaná celá parcela č... odporcu, keďže

okrem uvedených rodinných domov sú na tejto parcele už len 2 postranné schodiská.

Zo záverov stavebného úradu vyplýva, že podľa neho v predmetnej veci nebolo vôbec

potrebné nové územné konanie alebo jeho zmena, pretože zmena pôvodnej stavby

na výstavbu 4 rodinných domov nemá nijaký vplyv na susediace nehnuteľnosti, resp.

parcely. K uvedenému záveru dospel stavebný úrad napriek skutočnosti, že z projektovej

dokumentácie podľa sťažovateľov vyplýva, že uvedená výstavba 4 rodinných domov má

západnú i východnú stranu parcely, na ktorej sa nachádzajú, o 0,6 ‒0,75 m dlhšiu než je

dĺžka tejto hranice zaznačená v katastrálnej mape z roku 2011. Podľa sťažovateľov sa

bez ich vedomia, ako aj bez akéhokoľvek rozhodnutia príslušného okresného súdu v období

rokov 2011 ‒2013 zmenili rozmery nehnuteľností v tejto oblasti v prospech parcely

odporcu č..., a aj napriek tomu má táto parcela v projektovej dokumentácii ešte dlhšiu

západnú stranu, ako je zaznačená v katastrálnej mape z roku 2013.

Podľa sťažovateľov odporca ako právny nástupca, ktorý parcelu č... kupoval aj s

rozhodnutím o umiestnení stavby a stavebným povolením, mal rešpektovať rozhodnutia

vydané v územnom a stavebnom konaní, ako aj hranice jednotlivých parciel určené

oplotením, ktoré bolo ako hranica medzi pozemkami potvrdené viacerými meraniami

i stanoviskami kompetentných inštitúcií z minulosti. Sťažovatelia na vzniknutý rozpor

medzi projektovou dokumentáciou a katastrálnou mapou stavebný úrad upozornili

a požiadali ho o výkon štátneho stavebného dohľadu s požiadavkou na zastavenie výstavby

4 rodinných domov a na úpravu projektu k tejto stavbe.

Okresný súd svoje uznesenie z 25. novembra 2013 odôvodnil tým, že sťažovatelia

nepreukázali, že odporca svojím konaním, realizáciou výstavby znehodnocuje ich majetok,

t. j. že by zabetónovaním a výstavbou, vykopaním základov nastal ťažko napraviteľný,

resp. nenapraviteľný stav, napriek tomu, že sťažovatelia v podanom návrhu poukázali

na fakt, že odporca „nedodržuje zákonom stanovenú odstupovú vzdialenosť medzi jeho

stavbou a hranicou medzi našimi pozemkami a že hrozí bezprostredne ujma, že

pokračovaním v stavbe - napr. vykopaním ďalších základov, ich zabetónovaním a výstavbou

najvyšších podlaží nastane ťažko napraviteľný, resp. nenapraviteľný stav“. Odporca

následne „odsunul oplotenie, zväčšil si stavebnú jamu pre svoju stavbu o časť nášho

pozemku a začal budovať najvyššie podlažia, pri ktorých nie je dodržaná odstupová

vzdialenosť od pôvodného oplotenia minimálne 2 metre, ale iba cca 1,3 metra“.

Krajský súd v uznesení z 12. februára 2014 konštatoval vecnú správnosť záverov

uznesenia okresného súdu z 25. novembra 2013 „aj z toho dôvodu, že neskôr – v decembri

2013 sa stalo to, čomu sme nariadením predbežného opatrenia chceli zabrániť (viď. str. 4 -

stredná časť Uznesenia Krajského súdu z 12. 2. 2014)“. Podľa sťažovateľov mohol krajský

súd zabrániť nepriaznivým dôsledkom uvedenej výstavby, pretože rozhodoval v čase, keď

v stavebnej jame rozšírenej aj o časť nachádzajúcu sa na jednej z nehnuteľností

sťažovateľov neboli ešte nijaké betónové oporné múry a schodiská a s výstavbou horných

podlaží so šikmou severnou stenou sa ešte len začínalo. Okresný súd a krajský súd sa

k argumentácii sťažovateľov týkajúcej sa nedostatočného odstupu najvyšších podlaží

uvedenej výstavby od oplotenia ich nehnuteľností, ktoré nemajú dostatočný odstup

od pôvodného oplotenia, vôbec nevyjadrili.

Sťažovatelia následne v sťažnosti uviedli:

«Načo tie všelijaké „poučky“ o charaktere predbežných opatrení uvedené

v uzneseniach oboch súdov, keď konanie súdov bolo práve opačné? Preto sa pýtame

a žiadame o vysvetlenie a doriešenie:

- aké iné osvedčenie potrebujú súdy, keď v zmysle sme opísali

rozhodujúce skutočnosti a hrozby odôvodňujúce nariadenie predbežných opatrení až tak, že

následná skutočnosť aj potvrdila, že naše obavy boli správne, lebo sa tieto hrozby aj

realizovali?

- ak spôsob opísania rozhodujúcich skutočností súdy považovali za nedostatočné,

prečo nežiadali návrh doplniť alebo prečo rozhodovali bez výsluchu účastníkov

a bez nariadenia pojednávania? Báli sa priamej konfrontácie argumentov

a ďalších dôkazov?

- prečo poukazujú stále na to, že stavba údajne nepoškodzuje náš majetok, keď to nie

je pravda? Predsa samotné budovy sú bližšie než 2 metre od pôvodného oplotenia, čo

porušuje naše práva a navyše ďalšie súčasti stavby - schodiská a oporné múry sú vlastne

budované z časti už aj na našom pozemku. (Aspoň do vynesenia rozsudku o veci samej je to

tak).

- ktorý z účastníkov má čo vykonať, čoho sa zdržať a čo znášať? V tomto prípade by

to mal byť stavebník - odporca, aby sa zdržal ďalšej výstavby a zásahov do pokojného

pôvodného stavu. Veď jeho stavba nebola ničím ohrozená, ale náš majetok a naše práva

áno.

- načo sú dôkazy, ktoré si súdy mohli vyžiadať? Tých, čo potvrdzujú správnosť

hranice v línii pôvodného oplotenia, máme viac. V prospech odporcu je len kópia

z katastrálnej mapy z r. 2013, ktorá je oproti predošlým mapám pozmenená v prospech

parcely odporcu č..., ale táto zmena sa udiala bez súdneho rozhodnutia, a tiež projektová

dokumentácia k stavbe odporcu, ale tá je v rozpore s katastrálnou mapou, dokonca aj s tou

z r. 2013.

- čo chcel krajský súd povedať polemizovaním medzí osvedčením a dôkazmi v dlhom

spodnom odstavci na str. 3 svojho uznesenia? To, že dôkazy sú nepodstatné, ak sudcovi sa

páči niečo iné?»

Ku skutočnostiam uvedeným v závere uznesenia krajského súdu sťažovatelia uviedli:

„... na hranici medzi parcelami č... hrozilo to isté, čo aj na hranici medzi našou

parcelou č... a parcelou odporcu č..., najmä podľa vyjadrení a plánovaných prác odporcu

na p. č..., ku ktorej je odporca oprávnený z vecného bremena. S najväčšou

pravdepodobnosťou odporca na kúsku parcely č... (pri hranici so svojou parcelou č...)

urobil do našej parcely č... menší zásah vtedy, keď robil zásah do našej parcely č... kvôli

rozšíreniu stavebnej jamy pri svojej stavbe. Ale po vymeraní parcely č... a ďalších pre

majiteľa p. č... došlo k dohode, že k ďalším zásahom do našej parcely č... už z parcely č...

nedôjde...

... ako sme už uviedli, o rozpore medzi rozmermi parcely odporcu č... v katastrálnej

mape a v projektovej dokumentácii sme sa mohli presvedčiť až potom, keď sme sa náhodou

na pôde odvolacieho Obvodného úradu Košice dostali k fotokópiám, ktoré sme mohli

v kľude podrobne preskúmať. Ale aj tak až po vybudovaní určitých partií budov sme mohli

nadobudnúť istotu, že budovy sú osadzované bližšie k nášmu pozemku, ako by to malo byť.

Takže akoby stavebník - odporca vyčkával, až uplynú stanovené lehoty. Aj z toho dôvodu

trváme na pozastavení stavby a následne na úprave projektu i stavby do takej podoby, aby

svojim osadením a technickým riešením zodpovedala zákonom stanoveným podmienkam.

Zásahy staviteľa poškodili nielen náš majetok, ale hrubo zasiahli do nášho rodinného

života, pretože porušuje naše právo na pokojné užívanie a obmedzuje nás pri užívaní nášho

majetku - záhrady a dvora a stavebnými zásahmi spôsobili zmenšenie výmery nášho

pozemku.“

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví, že ich základné práva podľa , a a právo podľa

dohovoru boli uznesením okresného súdu z 25. novembra 2013 a uznesením krajského súdu

z 12. februára 2014 porušené, zaviaže okresný súd a krajský súd zaplatiť im primerané

finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov zastupovania 214,74 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru niet

zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je v sťažovateľovom prípade

potrebné posudzovať spoločne.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Sťažovatelia v predmetnej veci namietali porušenie svojich základných práv podľa

, a a dohovoru uznesením okresného súdu

z 25. novembra 2013 a uznesením krajského súdu z 12. februára 2014. K namietanému

porušeniu označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní

v predmetnej veci dospeli k nesprávnym právnym záverom o nesplnení podmienok

nariadenia predbežného opatrenia a svoje závery nedostatočne odôvodnili.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre konštatoval, že rozhodovanie a rozhodnutie

o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia možno považovať za súčasť základného

práva na súdnu ochranu podľa (, , ).

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) taktiež postupne dospela

k právnemu názoru o aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie o predbežnom

opatrení (rozsudok veľkého senátu z 15. októbra 2009 o sťažnosti č. 17056/06 vo veci

Micallef v. Malta). I v tejto rozhodovacej sfére je tak namieste ustálený názor ústavného

súdu, podľa ktorého v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností

a prípadné porušenie týchto práv je v prípade sťažovateľov potrebné posudzovať spoločne.

V kontexte argumentácie sťažovateľov je potrebné tiež uviesť, že posúdenie

podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov

( ). Ústavný súd preto ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (

) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných

opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide

o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným

spôsobom (). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení

zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení

predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom

výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo

k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu

().

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

z 25. novembra 2013

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity

svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z ,

podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických

osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu z 25. novembra 2013 ústavný súd konštatuje,

že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z , v danom prípade

nemá právomoc preskúmavať uvedené uznesenie, pretože postup okresného súdu jeho

uznesenie v predmetnej veci už preskúmal na základe riadnych opravných prostriedkov

(podaného odvolania) sťažovateľov krajský súd.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa

sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa

ods. 2 pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu z 12. februára 2014

Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu z 12. februára 2014, v obsahu

ktorého krajský súd najprv popísal výrok a dôvody uznesenia okresného súdu

z 25. novembra 2013, podrobne popísal dôvody sťažovateľmi podaného odvolania,

poukázal na (ďalej len „OSP“) a popísal

účel i zákonné podmienky nariadenia predbežného opatrenia a následne v podstatnom

uviedol:

«Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania vo veci samej je návrh na určenie

hranice medzi nehnuteľnosťami žalobcov parc. č... a žalovaného parc. č... a parc. č..., ku

ktorej žalovaný je oprávnený z vecného bremena. Navrhovaným predbežným opatrením sa

žalobcovia domáhali nariadenia predbežného opatrenia, ktorým by žalovanému bolo

zakázané pokračovať v realizácii stavby „4 terasové rodinné domy...“, aby mu bola uložená

povinnosť zdržať sa zásahov do oplotenia medzi nehnuteľnosťami parc. č... a parc. č... kat.

úz... a do terénu pod oplotením medzi týmito nehnuteľnosťami, zdržať sa zásahov

do oplotenia medzi nehnuteľnosťami parc. č... a parc. č... kat. úz... a do terénu pod

oplotením medzi týmito nehnuteľnosťami a aby mu bola uložená povinnosť zdržať sa

zásahov do nehnuteľností parc. č... kat. úz... až do právoplatného rozhodnutia súdu o

určenie hranice.

Z obsahu odvolania žalobcov a z fotodokumentácie pripojenej k odvolaniu vyplýva,

že po rozhodnutí súdom prvého stupňa o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia žalovaný preložil oplotenie oddeľujúce nehnuteľnosti žalobcov a žalovaného

(parc. č... a parc. č...). Z uvedeného vyplýva, že po podaní návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia nastali skutočnosti, ktorým žalobcovia navrhovaným predbežným

opatrením chceli zabrániť, t. j. preloženiu plota medzi susediacimi pozemkami žalobcov a

žalovaného.

Za takýchto okolností žalobcami navrhované predbežné opatrenie v časti o uloženie

povinnosti zdržať sa zásahov do oplotenia a do terénu pod oplotením medzi

nehnuteľnosťami parc. č... a parc. č... kat. úz..., ako aj povinnosť zdržať sa zásahov do

nehnuteľnosti, parc. č..., kat. úz..., nemôže splniť účel, ktorý navrhovaným predbežným

opatrením žalobcovia chceli dosiahnuť. So zreteľom na uvedené odvolací súd dospel k

záveru, že žalobcovia v tejto časti neosvedčili potrebnosť dočasnej úpravy pomerov

navrhovaným predbežným opatrením, preto nie sú splnené všetky zákonné podmienky pre

nariadenie predbežného opatrenia, pretože v danom prípade v tejto časti navrhované

predbežné opatrenie už nemôže zabrániť ďalšiemu zhoršovaniu postavenia žalobcov.

Z uvedených dôvodov odvolací súd v tejto časti považuje rozhodnutiu súdu prvého

stupňa za vecne správne.

Ani v časti o uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa zásahov do oplotenia medzi

nehnuteľnosťami parc. č... a parc. č... kat. úz..., nemožno považovať návrh na nariadenie

predbežného opatrenia za dôvodný, keďže žalovaný vo vzťahu k parc. č... je oprávnený z

vecného bremena, nie je však vlastníkom predmetnej parcely a z obsahu spisu nevyplýva, že

vykonáva na parc. č... stavebné úpravy. Za takýchto okolností odvolací súd má za to, že

nebola osvedčená naliehavosť potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov v tejto časti

navrhovaného predbežného opatrenia. Z uvedených dôvodov odvolací súd aj v tejto časti

považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne.

Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa,

dospel k záveru, že žalobcovia vo vzťahu k navrhovanému predbežnému opatreniu, ktorým

sa domáhali uloženia zákazu pokračovať v realizácii stavby „4 terasové rodinné domy...“

neosvedčili nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy vzhľadom na to, že žalovaný

stavbou nezasahuje do pozemku žalobcov (túto skutočnosť žalobcovia ani netvrdili).

Samotná skutočnosť, že prípadne žalovaný osadil stavbu v rozpore s rozhodnutím o

umiestnení stavby neosvedčuje naliehavosť potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov

pri zohľadnení, že žalobcovia nekonkretizovali, v čom uvedená okolnosť znehodnocuje ich

majetok, resp. o akú hroziacu ujmu v danom prípade by malo ísť. Otázka posudzovania

súladu osadenia stavby s rozhodnutím o umiestnením stavby nespadá do právomoci súdu,

ide o právomoc stavebného úradu v zmysle § 88 a nasl. stavebného zákona, keďže ako už

bolo vyššie uvedené stavba realizovaná žalovaným nezasahuje do pozemku vlastnícky

patriacemu žalobcom. Pokiaľ mesto Košice - pracovisko Košice - Staré mesto ako stavebný

úrad prvého stupňa v tomto smere nezohľadnil námietky žalobcov a Obvodný úrad Košice,

odbor výstavby a bytovej politiky ako vecne a miestne príslušný orgán štátnej správy aj pre

úsek stavebného poriadku odvolanie žalobcov zamietol a žalobcovia sa domnievali, že pod

týmto postupom došlo k porušeniu ich práv, mali možnosť domáhať sa nápravy žalobou

podľa a nasl. Túto možnosť žalobcovia nevyužili.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa dospel

k záveru, že ani v tejto časti neboli splnené podmienky na nariadenie predbežného

opatrenia.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne

správne, ako už bolo vyššie uvedené, podľa potvrdil.»

Z uvedeného vyplýva, že sťažovatelia svojím návrhom na vydanie predbežného

opatrenia žiadali o uloženie povinnosti odporcovi zdržať sa zásahov do oplotenia

a do terénu pod oplotením medzi dotknutými nehnuteľnosťami, ako aj povinnosti zdržať sa

zásahov do týchto nehnuteľností. Vo vzťahu k tejto časti ich návrhu krajský súd v uznesení

z 12. februára 2014 poukázal na skutočnosť, že s ohľadom na to, že odporca už

do predmetného oplotenia zasiahol a evidentne na uvedených nehnuteľnostiach nevykonáva

žiadne úpravy, vydanie takéhoto predbežného opatrenia by nemohlo naplniť účel, ktorý

sťažovatelia sledujú. Podľa ústavného súdu skutkový záver, o ktorý krajský súd oprel svoj

záver o tom, že v tejto časti nedošlo k preukázaniu naliehavosti potreby dočasnej úpravy

pomerov medzi účastníkmi konania, je logický a vecne správny, navyše je potrebné

pripomenúť, že v danom prípade je otázny aj vzťah navrhovaného predbežného opatrenia

k samotnému predmetu konania vo veci samej, t. j. konania o určenie hranice medzi

pozemkami.

Krajský súd vo vzťahu k záveru o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného

opatrenia aj v časti uloženia zákazu pokračovať v realizácii stavby poukázal na skutočnosť,

že odporca nezasahuje do nehnuteľnosti sťažovateľov a ich argumentácia predložená

v predmetnom konaní týkajúca sa osadenia stavby v rozpore s rozhodnutím o umiestnení

stavby nespadá do jeho právomoci, ale do právomoci stavebného úradu, a pokiaľ by tento

úrad nezohľadnil ich pripomienky predložené v rámci stavebného konania, mali možnosť

domáhať sa nápravy žalobou podľa a nasl. . Podľa ústavného súdu krajský súd

na základe uvedeného dospel aj v tejto časti svojho uznesenia z 12. februára 2014

k logickému a vecne správnemu záveru o nesplnení podmienok na vydanie predbežného

opatrenia v danom prípade s ohľadom na neosvedčenie naliehavosti dočasnej úpravy

pomerov medzi účastníkmi konania, ako aj s ohľadom to, že v danom prípade neexistuje

vzťah medzi navrhovaným predbežným opatrením a samotným predmetom konania vo veci

samej, t. j. konania o určenie hranice medzi pozemkami.

Práve vyhodnotenie rozhodujúcich okolností pre rozhodnutie o návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia predstavuje tie skutkové a právne závery všeobecného súdu, ktoré

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

Podľa ústavného súdu sa krajský súd v predmetnej veci dostatočne a ústavne

konformným spôsobom v rámci odôvodnenia svojho uznesenia z 12. februára 2014

vysporiadal so skutkovými i právnymi skutočnosťami relevantnými pre posúdenie splnenia

podmienok nariadenia predbežného opatrenia.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov po jej predbežnom

prerokovaní v tejto časti podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a

uznesením krajského súdu z 12. februára 2014

Sťažovatelia v sťažnosti neuviedli ďalšiu osobitnú argumentáciu vzťahujúcu sa

na porušenie ich základných práv podľa a . Keďže v danom prípade

ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu

a namietaným porušením ich základných práv podľa a , sťažnosť

sťažovateľov aj v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd na predbežnom prerokovaní podľa

sťažnosť sťažovateľov ako celok odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014