Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)IV. ÚS 331/2014
PDF · 218.93 KB
No categories available
IV. ÚS 331/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom
doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní
vedenom pod sp. zn. 15 Co 269/2013 a jeho uznesením z 10. októbra 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
15 Co 269/2013 a jeho uznesením z 10. októbra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie
krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v konaniach vedených
Okresným súdom Zvolen (ďalej aj „okresný súd“) podala námietky zaujatosti. Okresný súd
uznesením uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vznesené námietky
zaujatosti. Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie.
Okresný súd sťažovateľke vyrubil uznesením za podané odvolania súdny poplatok
podľa položky č. 20b Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona Slovenskej národnej
rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)] za spracovanie
hromadného podania.
Okresný súd Zvolen vyrubil sťažovateľke uznesením sp. zn. Spr 760/2013
z 29. mája 2013 súdny poplatok v sume 167 € „za spracovanie hromadného podania –
167 ks odvolaní voči uzneseniu/výzve na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietky
zaujatosti, doručených tamojšiemu súdu dňa 29. 05. 2013...“.
Proti uzneseniu okresného súdu o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za spracovanie
hromadného podania – špecifikovaných odvolaní – podala sťažovateľka odvolanie. Krajský
súd svojím napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu o povinnosti
zaplatiť súdny poplatok za spracovanie hromadného podania – špecifikovaných odvolaní.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:
«... Povinnosť úhrady poplatku za úkony súdu, tak ako bola stanovená súdom
v napadnutom uznesení, nemožno sťažovateľovi uložiť.
... Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil
ako také, ktoré tvoria spoločne hromadné podanie. Bez existencie akejkoľvek špecifikácie
v tomto naznačenom smere nie je možné ukladať sťažovateľovi povinnosť úhrady poplatku
za úkony súdu. Podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú
za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov
štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku
za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Súd môže viazať povinnosť
úhrady len ku konkrétnemu (jednotlivému) úkonu a preto v uznesení musí špecifikovať
akého konkrétneho úkonu sa úhrada týka.
... Akokoľvek, sťažovateľ nenavrhol súdu vykonať úkony. Podľa ust. § 1 zákona
č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov,
ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané
bez návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V
položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je
možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu súdu. Poznamenávame, že
poplatok z návrhu na začatie konania nie je možné zamieňať s poplatok za úkony súdu.
... Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, prečo boli podania súdom
vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým
istým subjektom v ten istý deň. Táto skutočnosť musí byť v spojení s ust. § 42a OSP známa
a musí byť nezameniteľné definovaná. Inak by hrozilo, že súd vyhlási akékoľvek podanie
za súčasť hromadného podania a spoplatní ho. Tvrdíme, že podanie nie je hromadným
podaním.
... Z napadnutého uznesenia tiež nie je zrejmé, či spoplatnené podanie je vo vzťahu
k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má
byť, alebo nemá byť spoplatnené. Spoplatnené totižto v spojení s ust. § 42a OSP nemôže byť
podanie, ktoré je v poradí prvým až deviatym podaním.
... Vyššie uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím
všeobecného významu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007,
sp. zn. 4 Cdo 39/2007 cit: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona
č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov), sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto
prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku
neprichádza do úvahy“
... Napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia
a tým je odôvodnenie. V zmysle ust. § 169 ods. 1 OSP cit: „v písomnom vyhotovení
uznesenia sa uvedie, ktorý súd ho vydal, ďalej označenie účastníkov a veci, výrok,
odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.“ Výnimky z povinnosti
uviesť v písomnom vyhotovení uznesenia odôvodnenie ustanovuje § 169 v odsekoch 2 a 3,
pričom tam uvedené podmienky pri napadnutom uznesení splnené neboli. Z uvedeného
dôvodu je napadnuté uznesenie nepreskúmateľné, pre úplnú absenciu dôvodov jeho
vydania. Keďže napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, skutkové a právne dôvody,
ktoré viedli súd k jeho vydaniu sťažovateľ nepozná a rozhodnutie je bez odôvodnenia
nepreskúmateľné.»
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej namieta, že okresný súd mal prerušiť konanie podľa
§ 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) z dôvodu,
že „všeobecne záväzná právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych
poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou.
Porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu
na zaujatie stanoviska.“.
Sťažovateľka následne uvádza podrobnú argumentáciu smerujúcu k záveru,
že zavedenie «poplatku za spracovanie hromadného podania ústavne nekonformne
deformuje záruku základného práva na prístup k súdu osoby, ktorej postavenie je iné
z dôvodu, že v jeden deň, pred jedným súdom podáva desať a viac návrhov. Táto osoba
je zároveň z uvedeného dôvodu znevýhodňovaná a poškodzovaná vo svojej majetkovej sfére
oproti iným osobám, ktoré realizujú podanie v ten istý deň, pred tým istým súdom v počte
menšom ako desať kusov. To všetko je ústavne neprípustné a predstavujúce porušenie
základných justičných práv.
Žiadna právna úprava doposiaľ, teda ani zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a ani zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch nepozná poplatok, ktorý by bol
pomenovaný „poplatok za spracovanie podania“. Osobitný poplatok za spracovanie
neexistuje.».
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti
rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 15 Co 269/2013 a jeho uznesením z 10. októbra 2013 (ďalej spolu aj „predmetné
konanie a uznesenie krajského súdu“) bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenie krajského súdu zruší a vec
vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie,
ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu,
ktorým tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o povinnosti
sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok za spracovanie hromadných podaní – špecifikovaných
odvolaní, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
V súvislosti s vecným preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu
a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, poukazuje ústavný súd na svoju doterajšiu
judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie
právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich
nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu
základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,
úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez
akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto
konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto
ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou
takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním
základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej
moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých
procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne poukazuje na objektivitu
takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym
postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť
nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu
na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade
s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom
konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto
postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere,
že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia
sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie,
len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého
sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne aplikoval
prílohu (sadzobník súdnych poplatkov položka 20b) zákona o súdnych poplatkoch,
čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd uviedol:
„Vychádzajúc z ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb... súdne poplatky
sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony
orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov
a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú
aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku
výslovne uvedené (§ 1 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch).
Pokiaľ ide o vyrubený súdny poplatok za spracovanie hromadného podania,
je potrebné vychádzať zo systematiky zákona, použitej terminológie v zákone o súdnych
poplatkoch, ako aj z členenia Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho jeho prílohu
na štyri časti vymedzujúce jednotlivé osobitné skupiny poplatkov, a to I. Poplatky vyberané
v občianskom súdnom konaní, II. Poplatky za úkony súdov, III. Poplatky za úkony orgánov
štátnej správy súdov a IV. Poplatky za úkony prokuratúry.
Podľa položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov, je sadzba súdneho poplatku
za spracovanie hromadného podania za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie
vo výške 1 euro.
Z obsahu spisu Okresného súdu Zvolen Spr 760/13 vyplýva, že dňa 29. 05. 2013
bolo doručené na podateľňu Okresného súdu Zvolen hromadné podanie od navrhovateľa...
a to 167 ks odvolaní voči uzneseniu/výzve na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené
námietky zaujatosti. Všetky podania boli adresované na Okresný súd Zvolen. Zoznam vecí
bol uvedený právnym zástupcom navrhovateľa v prílohe s očíslovaním od 1 po 167, preto
sa nemôže brániť tým, že nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako tie, ktoré tvoria
spoločne hromadné podanie.
Právna úprava hromadných podaní bola zavedená zákonom č. 64/2013 Z. z.
z 20. marca 2013, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 1. mája 2013.
Podľa § 42a ods. 1 O. s. p. hromadné podanie tvorí najmenej 10 podaní doručených
tomu istému súdu tým istým účastníkom v jeden deň.
Čo sa rozumie pod spracovaním hromadného podania je upravené v § 139b vyhlášky
č. 543/2005 Z. z...
Podľa § 139b ods. 1 citovanej vyhlášky, spracovaním hromadného podania
je zistenie počtu podaní tvoriacich hromadné podanie a spracovanie zoznamu podaní
tvoriacich hromadné podanie v členení na podania tvoriace hromadné podanie určené
na odoslanie inému súdu a na podania určené na zapísanie do príslušného súdneho
registra. Spracovaním hromadného podania je ďalej vykonanie úkonov podľa odsekov
2 až 6 na súde, ktorý hromadné podanie prijal.
Súd po tom, ako mu boli doručené podania navrhovateľa v počte 167 kusov, bol
povinný sa nimi zaoberať − spracovať ich v tom zmysle, ako to má na mysli § 139b ods. 1
vyhlášky. Spracovanie došlého hromadného podania je úkon súdu, ktorý súd vykonáva
aj bez osobitného návrhu, preto odvolacia námietka navrhovateľa, že na takýto úkon súdu
nedal návrh, neobstojí. Spracovanie procesných podaní došlých na súd je úkonom
vykonaným v prospech účastníka konania (§ 1 ods. 2 zákona číslo 71/1992 Zb.), pretože
je nevyhnutným predpokladom ďalšieho procesného postupu súdu vo veci, ktorej sa obsah
týchto podaní týka. Ak súd vykonal úkon, ktorý je nevyhnutný pre ďalšie konanie, a ktorý
podlieha poplatkovej povinnosti v zmysle Sadzobníka súdnych poplatkov, bol súd povinný
účastníkovi, ktorý toto procesné podanie urobil, uložiť povinnosť zaplatiť súdny poplatok
podľa položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov za spracovanie1 týchto hromadných
podaní.
Neobstojí argument odvolateľa, spochybňujúci charakter podania v počte 167 kusov,
ako podania hromadného. Vychádzajúc z ustanovenia § 42a O. s. p., hromadné podanie
tvorí najmenej 10 podaní doručených tomu istému súdu tým istým účastníkom v jeden deň.
Dňa 29. 05. 2013 bolo doručených Okresnému súdu Zvolen spolu 167 podaní od totožného
navrhovateľa, pričom tak ako už bolo uvedené, zoznam vecí s očíslovaním od 1 do 167 bol
uvedený právnym zástupcom navrhovateľa v prílohe. Tieto podania napĺňajú zákonnú
definíciu hromadného podania v zmysle dikcie ustanovenia § 42a O. s. p. Názor odvolateľa,
že spoplatnené nemôže byť podanie, ktoré je v poradí 1. až 9. podaním hromadného
podania, nemá oporu v žiadnom zo zákonných ustanovení. Hromadným podaním sa stávajú
všetky podania, pokiaľ ich počet prekročí najmenej 10 podaní doručených tomu istému
súdu, tým istým účastníkom, v jeden deň.
Rovnako neobstojí ani odvolacia námietka poukazujúca na údajné nedostatočné
odôvodnenie napadnutého uznesenia, v dôsledku ktorého odvolateľ považuje uznesenie
za nepreskúmateľné pre úplnú absenciu dôvodov jeho vydania a namieta, že z napadnutého
uznesenia vôbec nie zrejmé, akého konkrétneho úkonu sa úhrada týka. Z obsahu uznesenia
okresného súdu jasne vyplýva, komu bola poplatková povinnosť uložená, v akej veci,
je zrejmé, že sa týka hromadného podania − a to konkrétne 167 kusov odvolaní voči
uzneseniu/výzve na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietky zaujatosti
doručených súdu dňa 29. 05. 2013. Z jeho obsahuje zrejmé, že sa súdny poplatok vyrubuje
za spracovanie tohto hromadného podania, je tiež zrejmé, podľa ktorej konkrétnej položky
sadzobníka súdnych poplatkov je súdny poplatok vyrubený, aká je výška súdneho poplatku,
lehota splatnosti tohto súdneho poplatku, spôsob platenia súdneho poplatku a poplatníkovi
je dané poučenie o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku. Takéto odôvodnenie
uznesenia súdu je nutné považovať za dostatočne určité, konkrétne a zrejmé pre to,
aby ho bolo možné považovať za dostatočne preskúmateľné.
Pokiaľ okresný súd uložil napadnutým uznesením poplatkovú povinnosť
navrhovateľovi, postupoval správne a v súlade so zákonnou úpravou, pričom súdny
poplatok bol vyrubený v správnej výške, v závislosti od počtu kusov podaní tvoriacich
hromadné podanie v sadzbe súdneho poplatku po 1 euro za každé podanie, ktoré tvorí
hromadné podanie. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu podľa
ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom
uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s odvolacími
námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenie okresného
súdu potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno podľa
názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,
ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú
podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona o súdnych
poplatkoch (položka 20b sadzobníka súdnych poplatkov).
Námietku sťažovateľky, že krajský súd mal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1
písm. b) OSP, nemožno akceptovať. Predpokladom uvedeného postupu je to, že súd dospeje
k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou,
zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Krajský
súd v napadnutých uzneseniach podáva výklad príslušných ustanovení, pričom je zrejmé,
že nedospel k záveru o rozpore týchto ustanovení s ústavou, preto nebol povinný prerušiť
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP.
V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky poukazuje ústavný súd tiež na svoju
stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej je ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy viazaný prezumpciou ústavnosti právnej normy, ktorá sa má (mala)
na posudzovaný prípad aplikovať (porovnaj I. ÚS 39/96, I. ÚS 259/07, III. ÚS 225/04,
IV. ÚS 2/08, IV. ÚS 50/2010). Z uvedeného tiež vyplýva, že ústavný súd v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy neskúma ako predbežnú otázku, či právna norma,
ktorú všeobecné súdy aplikovali (mali aplikovať), je v súlade s ústavou.
Ústavný súd taktiež poukazuje na to, že nemá právomoc z vlastného podnetu
(ex offo) začať konanie o súlade zákonov s ústavou podľa čl. 125 ods. 1 ústavy.
Toto konanie môže začať výlučne na základe návrhu na to oprávnenej osoby [čl. 130 ods. 1
písm. a) až f) ústavy, obdobne aj § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona
o ústavnom súde].
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením
krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a základným právom podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka
namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný
súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. júna 2014