Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 335/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti TJ ŠPORTVÝROBA Košice, s. r. o.,

Rastislavova 104, Košice, zastúpenej JUDr. Miroslavom Verebom, advokátom,

Šoltésovej 5, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. septembra 2013

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti TJ ŠPORTVÝROBA Košice, s. r. o., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2014

doručená sťažnosť TJ ŠPORTVÝROBA Košice, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 30. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení odporkyne

účastníčkou konania o zaplatenie sumy 23 978,03 € s príslušenstvom vedeného Okresným

súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Zaplatenia

uvedenej sumy sa od sťažovateľky domáhalo mesto Košice z titulu bezdôvodného

obohatenia za užívanie nehnuteľností špecifikovaných v žalobe. Okresný súd rozsudkom

č. k. -222 z 10. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobe

vyhovel a sťažovateľke uložil zaplatiť sumu 23 965,13 € s príslušenstvom, pričom v časti

o sume 13,90 € konanie zastavil. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd rozsudkom

č. k. -379 z 24. februára 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

rozsudok okresného súdu potvrdil stotožniac sa s odôvodnením prvostupňového rozsudku

a konštatujúc správnosť dôvodov napadnutého rozsudku. Najvyšší súd dovolanie

sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu napadnutým uznesením odmietol ako

neprípustné.

Sťažovateľka v dôvodoch svojej sťažnosti uvádza, že rozhodnutie a postup

najvyššieho súdu považuje za rozporný s „ a “, pričom

napadnuté rozhodnutie nepovažuje za presvedčivé ani za zrozumiteľné. Poukazuje

pritom na skutočnosť, že v rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn.

zo 7. augusta 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 19. mája 2009, „bolo zriadené vecné

bremeno na ťarchu žalobcov - fyzických osôb v prospech Mesta Košice na parcele č...

a v prospech sťažovateľky k parcele č... Výrok rozsudku jednoznačne deklaroval, že

žalobcovia - fyzické osoby sú podielovými spoluvlastníkmi pozemkov pôvodne zapísaných

v pozemnoknižnej vl. č... pre k. ú. Košice - Sever ako parc. č... , z ktorej boli vytvorené

parcely, ku ktorým sa zriadilo vecné bremeno. ... Z odôvodnenia cit. rozsudku vyplýva, že

žalobcovia - fyzické osoby sú právni nástupcovia pôvodnej vlastníčky..., že uvedená parcela

je na liste vlastníctva č... zapísaná ako vlastníctvo mesta Košice a že predmetná

nehnuteľnosť vyvlastňovacím rozhodnutím nikdy neprešla na štát a preto nemohla prejsť

ani na Mesto Košice.

Vzhľadom na práve uvedené je zrejmé, že okresný ako aj krajský súd rozhodli

v rozpore s iným právoplatným rozsudkom iného súdu a dovolací súd túto vadu nenapravil

v rámci dovolacieho konania.

Naviac, ak odporca vo svojom uznesení odmietol dovolanie aj preto, že dovolací

dôvod podľa nie je daný, lebo odôvodnenie odvolacieho rozsudku

bolo v súlade s , tak sťažovateľka má za to, že odporca v napádanom

uznesení sa nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jej zásadnou

argumentáciou a v tejto súvislosti sťažovateľka odkazuje na nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky č. k. -35 zo dňa 26. 04. 2013, ktorým v skutkovo

a právne identickej veci (tí istí účastníci konania, ten istý predmet konania, rozdiel je len

v období, za ktoré sa požaduje bezdôvodné obohatenie) rozhodol o porušení práva

sťažovateľky podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V súvisiacej veci Ústavný súd

Slovenskej republiky v označenom náleze jednoznačne skonštatoval, že krajský súd

pri rozhodovaní nepostupoval v súlade s a s judikatúrou ESĽP, ak

vecnú obranu sťažovateľky i samotný nárok žalobcu vo vzťahu k predmetným pozemkom

posúdil v zásade iba s poukazom na zásadné stanovisko, ktoré vo veci zaujal najvyšší súd

(v rozsudku sp. zn. ). Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

vyhodnotil Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. ako taký, ktorý je

založený na ústavne nekonformnom výklade. Vzhľadom na to, že v danej veci sa krajský súd

stotožnil s identickým názorom vo svojom odôvodnení odvolacieho rozsudku, tak

s prihliadnutím na citovaný nález č. k. -35 možno uzavrieť, že krajský súd

v danej veci postupoval spôsobom, ktorý nekorešponduje spravodlivému usporiadaniu

vzťahov medzi účastníkmi posudzovaného súdneho konania, ktoré je základným prejavom

materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti (zároveň je kľúčovým imperatívom pre výklad

a aplikáciu právnych noriem všeobecnými sudmi) a ak odporca nezákonným spôsobom

odmietol tento stav napraviť, tak dovolacie uznesenie odporcu a jeho postup trpí rovnakou

vadou.

S poukazom na uvedené v čl. II tejto sťažnosti došlo v rozhodovaní a v postupe

odporcu k porušeniu práva sťažovateľky podľa SR a podľa . ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože v rámci dovolacieho

konania odporca akceptoval rozsudok krajského súdu, hoci tento je z pohľadu citovaného

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky nepreskúmateľný a nezodpovedajúci

požiadavkách vyplývajúcim z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru.“.

Na základe uvedeného sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd svojím rozhodnutím

vo veci vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. septembra 2013, uvedené uznesenie zrušil a sťažovateľke

priznal úhradu trov právneho zastúpenia v sume 987,31 €, na ktorých zaplatenie by zaviazal

najvyšší súd v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „“)

predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,

vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu a dohovoru

niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie práv zaručených týmito článkami je

potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené

čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To

všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu ().

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , ,

), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

konania na spravodlivý proces (m. m. , ). Judikatúra ESĽP

nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď

práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko

z 19. februára 1998).

Sťažovateľka vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu namieta, že jej dovolanie

proti rozsudku krajského súdu bolo odmietnuté nedôvodne, pretože pochybenia nižších

súdov (okresného súdu a krajského súdu) podľa jej názoru zakladali procesnú vadu podľa

(ďalej aj „OSP“), t. j. že v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, ako aj vadu podľa

, t. j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

V napadnutom uznesení najvyšší súd po rekapitulácii dovtedajšieho konania

a uvedení dovolacích dôvodov uplatnených sťažovateľkou uviedol, že podmienky

prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú až

pričom prípustnosť dovolania podľa nie je daná len tvrdením dovolateľa, ale

skutočnosťou, že k takej vade konania rozhodnutím odvolacieho súdu skutočne došlo.

Najvyšší súd ďalej v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatoval, že ak je napadnutý

rozsudok, ktorým bol výrok rozsudku súdu prvého stupňa potvrdený, je dovolanie prípustné

len vtedy, ak súd vyslovil prípustnosť dovolania. Keďže v predmetnej veci nejde o tento

prípad, zákonné podmienky pre podanie dovolania podľa splnené neboli.

V nadväzujúcej časti označeného uznesenia najvyšší súd uviedol:

„Pokiaľ sa odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku stotožnil s názorom

vysloveným súdom prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O. s, p., nemožno túto skutočnosť

považovať za vadu, ktorá by napĺňala predpoklady zákonom stanoveného dovolacieho

dôvodu len preto, že účastník s rozhodnutím nesúhlasí. Ustanovenie

reaguje na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého

stupňa, keď odôvodnenie rozhodnutia odvolacím súdom je kopírovaním vecne správnych

dôvodov napadnutého rozsudku. V takýchto prípadoch rozhodnutie obsahuje účastníkom

známe podania, známy napadnutý rozsudok a v závere obsahuje stručné konštatovanie

o správnosti a presvedčivosti napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne

stotožnil. Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že ak sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, nemusí v odôvodnení odvolacieho

rozhodnutia uvádzať / kopírovať / všetky dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí, ale sa

môže v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie vecnej správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne ich doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia.

V predmetnej veci sa odvolací súd stotožnil s výrokom i odôvodnením rozsudku súdu prvého

stupňa v jeho napadnutej časti, ktorú skutočnosť dovolací súd nevyhodnotil ako procesné

pochybenie.

Neodstrániteľnou prekážkou v konaní je prekážka právoplatne rozhodnutej veci / rei

iudicatae /, ktorá vyplýva z ustanovenia , a ktorá nesporne bráni tomu,

aby vec, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté, bola znovu prejednaná.

Rovnakou vecou je uplatnenie toho istého nároku alebo stavu, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté, pokiaľ je súčasne daná totožnosť osôb a predmetu konania.

Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený

žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, ktorými bol už

uplatnený /z rovnakého skutku/. Prekážku rozsúdenej veci však predstavuje právoplatné

rozhodnutie súdu iba v takom rozsahu, v akom sa o predmete konania právoplatne

rozhodlo, preto ak bola uplatnená iba časť nároku, potom je prekážkou rozhodnutej veci iba

rozsah nároku, o ktorom bolo právoplatne rozhodnuté.

V predmetnej veci je nepochybne zrejmé, že žalobca si uplatnil nárok bezdôvodné

obohatenie, ktoré žalovanému vzniklo užívaním nehnuteľností žalobcu, na výkon

podnikateľskej činnosti.

Právoplatný rozsudok tvorí prekážku rozhodnutej veci iba v rozsahu jeho výroku

vo veci, preto nemožno vyvodiť záver o tom, že prejednaniu predmetnej veci bráni

rei iudicatae, pretože nebolo preukázané, že by o žalobcom uplatnenom nároku už bolo

právoplatne rozhodnuté v inom konaní. Konania, na ktoré poukazuje žalovaný, sa týkali

zriadenia vecného bremena k nehnuteľnostiam, pričom predmetom tohto konania je nárok

z titulu bezdôvodného obohatenia.

Dovolací súd dospel k záveru, že neboli splnené predpoklady prípustnosti dovolania

podľa

Z podaného dovolania ďalej vyplýva, že dovolateľ namieta i porušenie § 237 písm. f/

odňatím možnosti konať pred súdom, ktoré vidí v zmätočnosti rozhodnutí súdov

v tom, že nerešpektovali právoplatné rozhodnutia prv vydané.

Podľa je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať

pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým

účastníkovi odňal možnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny

poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práva a právom chránených záujmov.

Skutočnosť, že súd nevykoná účastníkmi navrhované dôkazy, ani takýto jeho postup

nemožno hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom. Rozhodnutie vyjadruje nezávislé

postavenie súdu pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania

o tom, ktoré dôkazy vykoná. O takýto prípad by išlo však vtedy, ak by súd svojim procesným

postupom odňal účastníkovi možnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, čo v tomto prípade

nebolo preukázané. Podľa názoru dovolacieho súdu nedošlo pri rozhodovaní odvolacím

súdom k takým procesným vadám konania, ktoré by mali za následok vyslovenie, že

účastníkovi / žalobkyni / bola odňatá možnosť konať pred súdom tak, ako to predpokladá

ust.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, pričom základné právo na súdnu ochranu

neznamená právo na úspech v konaní pred súdom / , /. K porušeniu

garantovaného práva na súdnu ochranu resp. na spravodlivý proces by podľa

dohovoru mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal

možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom

súde / /, ale aj tým, že súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia

svojho rozhodnutia, alebo ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Naplnenie uvedených skutočností však v predmetnej veci nebolo zistené. Odôvodnenie

odvolacieho rozsudku je jasné a zrozumiteľné, obsahuje vyhodnotenie výsledkov

dokazovania a vyslovenie právneho názoru s odôvodnením.

Dovolací súd vyslovil, že článok 6 ods. 1 dohovoru nemožno chápať tak, že vyžaduje

podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri rozhodovaní o odvolaní

môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu / García Ruiz proti Španielsku /.

Pokiaľ sa odvolací súd po preskúmaní veci a napadnutého rozsudku stotožní s názorom

vysloveným prvostupňovým súdom bez toho, aby vytkol obsah odôvodnenia rozsudku,

nemožno ani túto skutočnosť považovať za vadu, ktorá by napĺňala predpoklady zákonom

stanoveného dovolacieho dôvodu len preto, že účastník s rozhodnutím nesúhlasí.

Zároveň dovolací súd tiež poukázal na to, že neupravuje

dôsledky jednotlivých procesných nesprávností, ku ktorým v praxi dochádza v súdnych

konaniach, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Úpravu

ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje , ako

aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní procesné nesprávnosti

konania súdov nižších stupňov napraviť. Procesné vady taxatívne vymedzuje ust. § 237

, ktoré zakladajú prípustnosť dovolania. považuje, okrem

procesných vád vymenovaných v , aj iné vady, ktoré mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, za relevantný dovolací dôvod /§ 241 ods. 2 písm. b/, c/

/, avšak vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia súdu zakladá „inú vadu konania“ podľa , nie však vadu

procesnú podľa

Dovolací súd prijal záver, že neboli splnené podmienky prípustnosti dovolania ani

podľa

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného dovolanie podľa § 243b

ods. 4 v spojení s ust. odmietol.“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

sa štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou prípustnosti

dovolania proti rozsudku krajského súdu. Zaoberal sa pritom jednotlivými námietkami

sťažovateľky, podľa ktorých malo postupom krajského súdu a jeho rozhodnutím dôjsť

k naplneniu dovolacích dôvodov zakotvených v a . Podľa názoru

ústavného súdu dáva odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľke

dostatočnú odpoveď na jej argumentáciu o existencii prekážky veci rozhodnutej

(rei iudicatae) aj o zmätočnosti rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného

súdu. Záver dovolacieho súdu, že konania, na ktoré poukazuje sťažovateľka, sa týkali

zriadenia vecného bremena k nehnuteľnostiam, a nie nároku na vydanie bezdôvodného

obohatenia, bol odôvodnený dostatočným spôsobom a nesignalizuje zjavné vybočenie

najvyššieho súdu s ustálenej súdnej praxe. Ústavný súd súčasne konštatuje, že najvyšší súd

podal dostatočné vysvetlenia aj k námietke sťažovateľky, že v dôsledku nezrozumiteľnosti

odôvodnenia rozsudkov súdov nižších stupňov, pre ktorú jej mala byť odňatá možnosť

konať pred súdom, keď v zhode so svojou ustálenou judikatúrou poukázal na to, že uvedená

vada konania môže zakladať ako dovolací dôvod iba tzv. inú vadu konania [§ 241 ods. 2

písm. b) ], nie však procesnú vadu podľa . Existencia dovolacieho

dôvodu podľa však zároveň nezakladá prípustnosť dovolania.

Ústavný súd pripomína, že samotná otázka posúdenia podmienok na uskutočnenie

dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania je podľa názoru

ústavného súdu vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Občianskeho

súdneho poriadku, ktoré v zmysle majú ustanovovať podrobnosti

o realizácii základného práva na súdnu ochranu, nemôže v konečnom dôsledku viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu.

Na tomto mieste sa žiada uviesť, že podstatou sťažnostných námietok je

v skutočnosti nespokojnosť sťažovateľky a predovšetkým s hmotno-právnym posúdením jej

prípadu. Najvyšší súd však nemal právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska

naplnenia dovolacích dôvodov svedčiacich o existencii inej vady konania majúcej

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [ ] alebo jej

nesprávneho právneho posúdenia [ ], pretože dovolanie bolo

prípustné len z dovolacích dôvodov vymenovaných v a ich existencia zistená

nebola. Ústavný súd pritom majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a nasl. už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval,

že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí)

je lehota sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská

verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Vzhľadom na výsledky

dovolacieho prieskumu, v rámci ktorého najvyšší súd dovolanie ako neprípustné odmietol,

mala sťažovateľka možnosť pred ústavným súdom namietať aj ústavnú nekonformnosť

právnych záverov krajského súdu v rozsudku č. k. -379 z 24. februára 2011

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“). Svojou sťažnosťou podanou v lehote 2 mesiacov

od právoplatnosti napadnutého uznesenia však sťažovateľka napadla len postup a výsledok

konania na najvyššom súde, nie však označený rozsudok krajského súdu, ktorý meritórne

uzatváral relevantné právne otázky v jej prípade. Ústavný súd je pritom v zmysle § 20 ods. 3

viazaný návrhom na začatie konania, v ktorom sťažovateľka

vymedzila, proti ktorému rozhodnutiu sťažnosť podáva. Preto sa ústavný súd mohol

na základe tejto sťažnosti zaoberať len ústavnou akceptovateľnosťou uznesenia najvyššieho

súdu, ktoré je len procesným rozhodnutím konštatujúcim neprípustnosť dovolacieho

prieskumu v sťažovateľkinej veci, a nie ústavnou udržateľnosťou rozsudku krajského súdu

a ním podaného výkladu relevantných právnych noriem aplikovaných v danej veci.

S prihliadnutím na uvedené nebolo možné, aby ústavný súd postupoval obdobne ako

vo veci vedenej pod sp. zn. , v ktorej sťažovateľka namietala porušenie

svojho základného práva zaručeného a práva zaručeného

dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 8. decembra 2011, ale

vyhodnotil sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, keďže napadnuté rozhodnutie najvyššieho

súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti a zrozumiteľne vysvetľuje právne závery, ku ktorým

dospel a ktoré nesvedčia o popretí obsahu práva na súdnu ochranu.

Vzhľadom na uvedené bola sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014