Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 335/2014
PDF · 245.12 KB
No categories available
III. ÚS 335/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti TJ ŠPORTVÝROBA Košice, s. r. o.,
Rastislavova 104, Košice, zastúpenej JUDr. Miroslavom Verebom, advokátom,
Šoltésovej 5, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 38/2012 z 30. septembra 2013
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti TJ ŠPORTVÝROBA Košice, s. r. o., o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2014
doručená sťažnosť TJ ŠPORTVÝROBA Košice, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Obdo 38/2012 z 30. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení odporkyne
účastníčkou konania o zaplatenie sumy 23 978,03 € s príslušenstvom vedeného Okresným
súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 34 Cb 52/2009. Zaplatenia
uvedenej sumy sa od sťažovateľky domáhalo mesto Košice z titulu bezdôvodného
obohatenia za užívanie nehnuteľností špecifikovaných v žalobe. Okresný súd rozsudkom
č. k. 34 Cb 52/2009-222 z 10. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobe
vyhovel a sťažovateľke uložil zaplatiť sumu 23 965,13 € s príslušenstvom, pričom v časti
o sume 13,90 € konanie zastavil. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd rozsudkom
č. k. 2 Cob 101/2010-379 z 24. februára 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)
rozsudok okresného súdu potvrdil stotožniac sa s odôvodnením prvostupňového rozsudku
a konštatujúc správnosť dôvodov napadnutého rozsudku. Najvyšší súd dovolanie
sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu napadnutým uznesením odmietol ako
neprípustné.
Sťažovateľka v dôvodoch svojej sťažnosti uvádza, že rozhodnutie a postup
najvyššieho súdu považuje za rozporný s „§ 159 ods. 2 a § 157 ods. 2 O. s. p.“, pričom
napadnuté rozhodnutie nepovažuje za presvedčivé ani za zrozumiteľné. Poukazuje
pritom na skutočnosť, že v rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. 15 C 792/1994
zo 7. augusta 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 19. mája 2009, „bolo zriadené vecné
bremeno na ťarchu žalobcov - fyzických osôb v prospech Mesta Košice na parcele č...
a v prospech sťažovateľky k parcele č... Výrok rozsudku jednoznačne deklaroval, že
žalobcovia - fyzické osoby sú podielovými spoluvlastníkmi pozemkov pôvodne zapísaných
v pozemnoknižnej vl. č... pre k. ú. Košice - Sever ako parc. č... , z ktorej boli vytvorené
parcely, ku ktorým sa zriadilo vecné bremeno. ... Z odôvodnenia cit. rozsudku vyplýva, že
žalobcovia - fyzické osoby sú právni nástupcovia pôvodnej vlastníčky..., že uvedená parcela
je na liste vlastníctva č... zapísaná ako vlastníctvo mesta Košice a že predmetná
nehnuteľnosť vyvlastňovacím rozhodnutím nikdy neprešla na štát a preto nemohla prejsť
ani na Mesto Košice.
Vzhľadom na práve uvedené je zrejmé, že okresný ako aj krajský súd rozhodli
v rozpore s iným právoplatným rozsudkom iného súdu a dovolací súd túto vadu nenapravil
v rámci dovolacieho konania.
Naviac, ak odporca vo svojom uznesení odmietol dovolanie aj preto, že dovolací
dôvod podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nie je daný, lebo odôvodnenie odvolacieho rozsudku
bolo v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p., tak sťažovateľka má za to, že odporca v napádanom
uznesení sa nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jej zásadnou
argumentáciou a v tejto súvislosti sťažovateľka odkazuje na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 554/2012-35 zo dňa 26. 04. 2013, ktorým v skutkovo
a právne identickej veci (tí istí účastníci konania, ten istý predmet konania, rozdiel je len
v období, za ktoré sa požaduje bezdôvodné obohatenie) rozhodol o porušení práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V súvisiacej veci Ústavný súd
Slovenskej republiky v označenom náleze jednoznačne skonštatoval, že krajský súd
pri rozhodovaní nepostupoval v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. a s judikatúrou ESĽP, ak
vecnú obranu sťažovateľky i samotný nárok žalobcu vo vzťahu k predmetným pozemkom
posúdil v zásade iba s poukazom na zásadné stanovisko, ktoré vo veci zaujal najvyšší súd
(v rozsudku sp. zn. 4 Cdo 180/2010). Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 180/2010
vyhodnotil Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. III. ÚS 16/2012 ako taký, ktorý je
založený na ústavne nekonformnom výklade. Vzhľadom na to, že v danej veci sa krajský súd
stotožnil s identickým názorom vo svojom odôvodnení odvolacieho rozsudku, tak
s prihliadnutím na citovaný nález č. k. IV. ÚS 554/2012-35 možno uzavrieť, že krajský súd
v danej veci postupoval spôsobom, ktorý nekorešponduje spravodlivému usporiadaniu
vzťahov medzi účastníkmi posudzovaného súdneho konania, ktoré je základným prejavom
materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti (zároveň je kľúčovým imperatívom pre výklad
a aplikáciu právnych noriem všeobecnými sudmi) a ak odporca nezákonným spôsobom
odmietol tento stav napraviť, tak dovolacie uznesenie odporcu a jeho postup trpí rovnakou
vadou.
S poukazom na uvedené v čl. II tejto sťažnosti došlo v rozhodovaní a v postupe
odporcu k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6. ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože v rámci dovolacieho
konania odporca akceptoval rozsudok krajského súdu, hoci tento je z pohľadu citovaného
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky nepreskúmateľný a nezodpovedajúci
požiadavkách vyplývajúcim z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.
Na základe uvedeného sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd svojím rozhodnutím
vo veci vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Obdo 38/2012 z 30. septembra 2013, uvedené uznesenie zrušil a sťažovateľke
priznal úhradu trov právneho zastúpenia v sume 987,31 €, na ktorých zaplatenie by zaviazal
najvyšší súd v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,
vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie práv zaručených týmito článkami je
potrebné posudzovať spoločne.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,
do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené
čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To
všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé
prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,
právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné
požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06,
III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP
nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď
práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998).
Sťažovateľka vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu namieta, že jej dovolanie
proti rozsudku krajského súdu bolo odmietnuté nedôvodne, pretože pochybenia nižších
súdov (okresného súdu a krajského súdu) podľa jej názoru zakladali procesnú vadu podľa
§ 237 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), t. j. že v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, ako aj vadu podľa
§ 237 písm. f) OSP, t. j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
V napadnutom uznesení najvyšší súd po rekapitulácii dovtedajšieho konania
a uvedení dovolacích dôvodov uplatnených sťažovateľkou uviedol, že podmienky
prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú § 237 až § 239 OSP
pričom prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP nie je daná len tvrdením dovolateľa, ale
skutočnosťou, že k takej vade konania rozhodnutím odvolacieho súdu skutočne došlo.
Najvyšší súd ďalej v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatoval, že ak je napadnutý
rozsudok, ktorým bol výrok rozsudku súdu prvého stupňa potvrdený, je dovolanie prípustné
len vtedy, ak súd vyslovil prípustnosť dovolania. Keďže v predmetnej veci nejde o tento
prípad, zákonné podmienky pre podanie dovolania podľa § 238 OSP splnené neboli.
V nadväzujúcej časti označeného uznesenia najvyšší súd uviedol:
„Pokiaľ sa odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku stotožnil s názorom
vysloveným súdom prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O. s, p., nemožno túto skutočnosť
považovať za vadu, ktorá by napĺňala predpoklady zákonom stanoveného dovolacieho
dôvodu len preto, že účastník s rozhodnutím nesúhlasí. Ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p.
reaguje na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého
stupňa, keď odôvodnenie rozhodnutia odvolacím súdom je kopírovaním vecne správnych
dôvodov napadnutého rozsudku. V takýchto prípadoch rozhodnutie obsahuje účastníkom
známe podania, známy napadnutý rozsudok a v závere obsahuje stručné konštatovanie
o správnosti a presvedčivosti napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne
stotožnil. Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že ak sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, nemusí v odôvodnení odvolacieho
rozhodnutia uvádzať / kopírovať / všetky dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí, ale sa
môže v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie vecnej správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne ich doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia.
V predmetnej veci sa odvolací súd stotožnil s výrokom i odôvodnením rozsudku súdu prvého
stupňa v jeho napadnutej časti, ktorú skutočnosť dovolací súd nevyhodnotil ako procesné
pochybenie.
Neodstrániteľnou prekážkou v konaní je prekážka právoplatne rozhodnutej veci / rei
iudicatae /, ktorá vyplýva z ustanovenia § 159 ods. 3 O. s. p., a ktorá nesporne bráni tomu,
aby vec, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté, bola znovu prejednaná.
Rovnakou vecou je uplatnenie toho istého nároku alebo stavu, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté, pokiaľ je súčasne daná totožnosť osôb a predmetu konania.
Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený
žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, ktorými bol už
uplatnený /z rovnakého skutku/. Prekážku rozsúdenej veci však predstavuje právoplatné
rozhodnutie súdu iba v takom rozsahu, v akom sa o predmete konania právoplatne
rozhodlo, preto ak bola uplatnená iba časť nároku, potom je prekážkou rozhodnutej veci iba
rozsah nároku, o ktorom bolo právoplatne rozhodnuté.
V predmetnej veci je nepochybne zrejmé, že žalobca si uplatnil nárok bezdôvodné
obohatenie, ktoré žalovanému vzniklo užívaním nehnuteľností žalobcu, na výkon
podnikateľskej činnosti.
Právoplatný rozsudok tvorí prekážku rozhodnutej veci iba v rozsahu jeho výroku
vo veci, preto nemožno vyvodiť záver o tom, že prejednaniu predmetnej veci bráni
rei iudicatae, pretože nebolo preukázané, že by o žalobcom uplatnenom nároku už bolo
právoplatne rozhodnuté v inom konaní. Konania, na ktoré poukazuje žalovaný, sa týkali
zriadenia vecného bremena k nehnuteľnostiam, pričom predmetom tohto konania je nárok
z titulu bezdôvodného obohatenia.
Dovolací súd dospel k záveru, že neboli splnené predpoklady prípustnosti dovolania
podľa § 237 písm. d/ O. s. p.
Z podaného dovolania ďalej vyplýva, že dovolateľ namieta i porušenie § 237 písm. f/
O. s. p. odňatím možnosti konať pred súdom, ktoré vidí v zmätočnosti rozhodnutí súdov
v tom, že nerešpektovali právoplatné rozhodnutia prv vydané.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať
pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým
účastníkovi odňal možnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny
poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práva a právom chránených záujmov.
Skutočnosť, že súd nevykoná účastníkmi navrhované dôkazy, ani takýto jeho postup
nemožno hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom. Rozhodnutie vyjadruje nezávislé
postavenie súdu pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania
o tom, ktoré dôkazy vykoná. O takýto prípad by išlo však vtedy, ak by súd svojim procesným
postupom odňal účastníkovi možnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, čo v tomto prípade
nebolo preukázané. Podľa názoru dovolacieho súdu nedošlo pri rozhodovaní odvolacím
súdom k takým procesným vadám konania, ktoré by mali za následok vyslovenie, že
účastníkovi / žalobkyni / bola odňatá možnosť konať pred súdom tak, ako to predpokladá
ust. § 237 písm. f/ O. s. p.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, pričom základné právo na súdnu ochranu
neznamená právo na úspech v konaní pred súdom / II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95 /. K porušeniu
ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu resp. na spravodlivý proces by podľa
dohovoru mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal
možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom
súde / II. ÚS 8/2001 /, ale aj tým, že súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia
svojho rozhodnutia, alebo ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
Naplnenie uvedených skutočností však v predmetnej veci nebolo zistené. Odôvodnenie
odvolacieho rozsudku je jasné a zrozumiteľné, obsahuje vyhodnotenie výsledkov
dokazovania a vyslovenie právneho názoru s odôvodnením.
Dovolací súd vyslovil, že článok 6 ods. 1 dohovoru nemožno chápať tak, že vyžaduje
podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri rozhodovaní o odvolaní
môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu / García Ruiz proti Španielsku /.
Pokiaľ sa odvolací súd po preskúmaní veci a napadnutého rozsudku stotožní s názorom
vysloveným prvostupňovým súdom bez toho, aby vytkol obsah odôvodnenia rozsudku,
nemožno ani túto skutočnosť považovať za vadu, ktorá by napĺňala predpoklady zákonom
stanoveného dovolacieho dôvodu len preto, že účastník s rozhodnutím nesúhlasí.
Zároveň dovolací súd tiež poukázal na to, že Ústava Slovenskej republiky neupravuje
dôsledky jednotlivých procesných nesprávností, ku ktorým v praxi dochádza v súdnych
konaniach, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Úpravu
ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ako
aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní procesné nesprávnosti
konania súdov nižších stupňov napraviť. Procesné vady taxatívne vymedzuje ust. § 237
O. s. p., ktoré zakladajú prípustnosť dovolania. Občiansky súdny poriadok považuje, okrem
procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., aj iné vady, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, za relevantný dovolací dôvod /§ 241 ods. 2 písm. b/, c/
O. s. p. /, avšak vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia súdu zakladá „inú vadu konania“ podľa § 241 ods. 2 O. s. p., nie však vadu
Dovolací súd prijal záver, že neboli splnené podmienky prípustnosti dovolania ani
podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného dovolanie podľa § 243b
ods. 4 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol.“
Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd
sa štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou prípustnosti
dovolania proti rozsudku krajského súdu. Zaoberal sa pritom jednotlivými námietkami
sťažovateľky, podľa ktorých malo postupom krajského súdu a jeho rozhodnutím dôjsť
k naplneniu dovolacích dôvodov zakotvených v § 237 písm. d) a f) OSP. Podľa názoru
ústavného súdu dáva odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľke
dostatočnú odpoveď na jej argumentáciu o existencii prekážky veci rozhodnutej
(rei iudicatae) aj o zmätočnosti rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného
súdu. Záver dovolacieho súdu, že konania, na ktoré poukazuje sťažovateľka, sa týkali
zriadenia vecného bremena k nehnuteľnostiam, a nie nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia, bol odôvodnený dostatočným spôsobom a nesignalizuje zjavné vybočenie
najvyššieho súdu s ustálenej súdnej praxe. Ústavný súd súčasne konštatuje, že najvyšší súd
podal dostatočné vysvetlenia aj k námietke sťažovateľky, že v dôsledku nezrozumiteľnosti
odôvodnenia rozsudkov súdov nižších stupňov, pre ktorú jej mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom, keď v zhode so svojou ustálenou judikatúrou poukázal na to, že uvedená
vada konania môže zakladať ako dovolací dôvod iba tzv. inú vadu konania [§ 241 ods. 2
písm. b) OSP], nie však procesnú vadu podľa § 237 písm. f) OSP. Existencia dovolacieho
dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP však zároveň nezakladá prípustnosť dovolania.
Ústavný súd pripomína, že samotná otázka posúdenia podmienok na uskutočnenie
dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania je podľa názoru
ústavného súdu vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Občianskeho
súdneho poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti
o realizácii základného práva na súdnu ochranu, nemôže v konečnom dôsledku viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu.
Na tomto mieste sa žiada uviesť, že podstatou sťažnostných námietok je
v skutočnosti nespokojnosť sťažovateľky a predovšetkým s hmotno-právnym posúdením jej
prípadu. Najvyšší súd však nemal právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska
naplnenia dovolacích dôvodov svedčiacich o existencii inej vady konania majúcej
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP] alebo jej
nesprávneho právneho posúdenia [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP], pretože dovolanie bolo
prípustné len z dovolacích dôvodov vymenovaných v § 237 OSP a ich existencia zistená
nebola. Ústavný súd pritom majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 a nasl. ústavy už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval,
že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí)
je lehota sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská
verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Vzhľadom na výsledky
dovolacieho prieskumu, v rámci ktorého najvyšší súd dovolanie ako neprípustné odmietol,
mala sťažovateľka možnosť pred ústavným súdom namietať aj ústavnú nekonformnosť
právnych záverov krajského súdu v rozsudku č. k. 2 Cob 101/2010-379 z 24. februára 2011
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“). Svojou sťažnosťou podanou v lehote 2 mesiacov
od právoplatnosti napadnutého uznesenia však sťažovateľka napadla len postup a výsledok
konania na najvyššom súde, nie však označený rozsudok krajského súdu, ktorý meritórne
uzatváral relevantné právne otázky v jej prípade. Ústavný súd je pritom v zmysle § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania, v ktorom sťažovateľka
vymedzila, proti ktorému rozhodnutiu sťažnosť podáva. Preto sa ústavný súd mohol
na základe tejto sťažnosti zaoberať len ústavnou akceptovateľnosťou uznesenia najvyššieho
súdu, ktoré je len procesným rozhodnutím konštatujúcim neprípustnosť dovolacieho
prieskumu v sťažovateľkinej veci, a nie ústavnou udržateľnosťou rozsudku krajského súdu
a ním podaného výkladu relevantných právnych noriem aplikovaných v danej veci.
S prihliadnutím na uvedené nebolo možné, aby ústavný súd postupoval obdobne ako
vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 554/2012, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie
svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 314/2010 z 8. decembra 2011, ale
vyhodnotil sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, keďže napadnuté rozhodnutie najvyššieho
súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti a zrozumiteľne vysvetľuje právne závery, ku ktorým
dospel a ktoré nesvedčia o popretí obsahu práva na súdnu ochranu.
Vzhľadom na uvedené bola sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2014