Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 546/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014

v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

o sťažnosti JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča – Stavebně-obchodní firma Hodonín,

Měšťanská 9, Hodonín, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Lužická 7,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní

vedenom pod sp. zn. v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky č. k. -28 zo 17. januára 2008 takto

rozhodol:

1. Základné právo JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča – Stavebně-obchodní firma

Hodonín na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. v období po právoplatnosti nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -28 zo 17. januára 2008

p o r u š e n é b o l o .

2. JUDr. Ing. Dušanovi Ďurďovičovi – Stavebně-obchodní firma Hodonín

p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré

j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť JUDr. Ing. Dušanovi

Ďurďovičovi – Stavebně-obchodní firma Hodonín trovy konania v sume 331,12 € (slovom

tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta

JUDr. Jozefa Holiča, Lužická 7, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. z 5. novembra 2013 v časti prijal podľa § 25 ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie konanie sťažnosť

JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Okresný súd podaniami sp. zn. Spr 3320/2013 a Spr. 3750/2013 doručenými

ústavnému súdu 17. októbra 2013, resp. 20. januára 2014 predložil k sťažnosti vyjadrenia,

v ktorom je uvedená aj podrobná chronológia priebehu napadnutého konania. Vo vyjadrení

okresný súd (zákonná sudkyňa) okrem iného uvádza:

„Dňa 28. 3. 2008 mi bol spis vrátený z Ústavného súdu SR, kde bol od 30. 11. 2007.

Dňa 31. 3. 2008 vydal VSÚ pokyny na vypracovanie predkladacej správy pre KS BA

z dôvodu odvolania odporcu v 3. rade.

24. 4. 2008 som sa vyjadrovala k sťažnosti vo veci.

29. 4. 2008 bol spis doručený KS BA na rozhodnutie o odvolaní.

10. 7. 2008 sa spis vrátil z KS BA.

13. 8. 2008 reklamačné listy na poštu, ohľadom doručovania zásielok.

10. 9. 2009 obdržaná odpoveď z pošty

30. 9. 2009 spis postúpený na KS BA

7. 11. 2008 spis vrátený z KS BA, odvolanie odporcu 1 odmietnuté.

11. 12. 2008 som zamietla návrh navrhovateľa na vydanie predbežného opatrenia.

1. 12. 2008 som žiadala VSÚ, aby pripustila zmenu petitu, a vyrúbila SP (Podľa

úradného záznamu bol spis medzičasom do 18. 1. 2009 na sekretariáte u predsedu súdu).

29. 12. 2008 podal voči zamietavému predbežnému opatreniu z čl. 214 navrhovateľ

odvolanie.

19. 1. 2009 bol spis zaslaný na KS BA na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľa voči

predbežnému opatreniu.

4. 3. 2009 sa spis vrátil z KS BA, uznesenie tun. súdu bolo potvrdené.

13. 3. 2009 voči uzneseniu z čl. 214 podal navrhovateľ dovolanie.

24. 3. 2009 VSÚ vyrúbila navrhovateľovi poplatok za dovolanie. Ďalej boli

vykonávané úkony potrebné pre zaslanie veci na NS SR. Navrhovateľ požiadal o oslob.

od SP za dovolanie.

8. 4. 2009 podal navrhovateľ odvolanie voči uzneseniu z čl. 232.

Po doručení pokladov o zárobkových a majetkových pomeroch som dňa 15. 6. 2009

rozhodla o nepriznaní oslob. od SP pre navrhovateľa a zároveň som vytýčila termín

pojednávania na 18. 9. 2009.

30. 6. 2009 podal navrhovateľ voči vyššie cit. uzneseniu odvolanie.

Medzitým sa od 17. 7. 2009 sa spis nachádzal na NS SR na rozhodnutie o dovolaní.

Na pojednávaní konanom dňa 18. 9. 2009 som vyniesla rozsudok a návrh zamietla.

18. 12.2009 sa spis vrátil z NS SR, s odmietnutím dovolania.

16. 10. 2009 podal navrhovateľ ďalší návrh na oslobodenie od platenia SP a zároveň

odvolanie voči rozsudku zo dňa 18. 9. 2009.

po vykonaní procesných úkonov bol spis 19. 1. 2010 zaslaný na rozhodnutie na KS

BA, odkiaľ sa vrátil 18. 2. 2010.

Medzitým bol spis na ÚS SR, odkiaľ sa vrátil 16. 8. 2010.

25. 8. 2010 som dala pokyn na vypracovanie predkladacej správy pre KS BA.

Od 28. 9. 2010 sa spis nachádzal na KS BA na rozhodnutie o odvolaní voči rozsudku.

27. 12. 2012 sa spis vrátil z KS BA, so zrušujúcim rozhodnutím vo veci.

Termíny pojednávania som stanovila na 6. 2. 2013 a následne na 17. 4. 2013.

Krátko pred 17. 4. 2013 a to dňa 20. 3. 2013 žiadal navrhovateľ o pripustenie

ďalšieho v poradí, už 4. odporcu do konania, zároveň sa domáhal zmeny petitu a opäť

nariadenia predbežného opatrenia.

Dňa 3. 4. 2013 som uznesením pripustila na návrh navrhovateľa do konania odporcu

v 4. rade.

Dňa 15. 4. 2013 som na čl. 426 zamietla návrh navrhovateľa na nariadenie

predbežného opatrenia. O zmene petitu som nerozhodla preto, že navrhovateľ zmätočne

uvádzal v texte návrhu raz parc. č. ... a inokedy ..., preto som tento rozpor chcela odstrániť

až na pojednávaní.

Dňa 16. 4. 2013 som účastníkom oznámila, že z procesných dôvodov, pre pristúpenie

ďalšieho účastníka do konania, ktoré ešte nebolo právoplatné, týmto sa stalo až 26. 4. 2013,

že pojednávanie 17. 4. 2013 bude odročené.

Dňa 7. 5. 2013 podal navrhovateľ odvolanie voči zamietnutiu predbežného

opatrenia, o. i. i voči odporcovi v 4. rade.

Od 31. 5. 2013 sa spis nachádzal na KS BA na rozhodnutí o odvolaní voči

predbežnému opatreniu.

6. 6. 2013 sa spis vrátil z KS BA a termín pojednávania som stanovila na 18. 9. 2013.

Na tomto pojednávaní som po upozornení navrhovateľa na zmätok v označení parc.

č. a po jej upresnení, pripustila ďalšiu zmenu petitu. Ďalší termín pojednávania je

stanovený na 13. 11. 2013...

Pred pojednávaním, resp. na pojednávaní navrhovateľ neupresnil petit návrhu, preto

súd uznesením odročil pojednávanie na 22. 01. 2014 s tým, že navrhovateľ založil písomný

návrh na zmenu návrhu na súd dňa 20. 11. 2013. O tomto jeho návrhu súd rozhodol

uznesením zo dňa 12. 12. 2013. Vo veci je vytýčený termín pojednávania na 22. 01. 2014.

Konanie nie je právoplatne skončené, avšak vo veci konám plynulo, pričom dĺžku

konania predlžuje sám navrhovateľ sústavnými zmenami návrhu, zmenami okruhu

účastníkov a následnými odvolaniami vo veci...“.

Ústavný súd zistil zo spisu rovnaké skutočnosti o procesných úkonoch okresného

súdu od vydania nálezu ústavného súdu (č. l. 189) do 25. augusta 2010 (č. l. 335), ako sú

uvedené v jeho vyjadrení. Úkony od septembra 2010 až do januára 2014 ústavný súd

nemohol preskúmať, pretože mu nebola predložená táto časť spisu na previerku (spis

predložený ústavnému súdu obsahoval len úkony do 25. augusta 2010, t. j. č. l. 335).

Z rovnopisov listín (nezažurnalizovaných v spise) a vyjadrení účastníkov ústavný súd

zistil, že okresný súd návrh sťažovateľa rozsudkom z 22. januára 2014 (č. l. 587) zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal právny zástupca sťažovateľa odvolanie 19. marca 2014

a v súčasnosti (od 25. mája 2014) je vec posudzovaná Krajským súdom v Bratislave (ďalej

aj „krajský súd“).

Právny zástupca sťažovateľov sa k stanovisku okresného súdu vyjadril podaním

z 26. januára 2014, v ktorom okrem iného uviedol:

«Konajúca sudkyňa, ešte aj na výzvu ÚS SR reaguje v rozpore s objektívnou

skutočnosťou - nepravdami čo odôvodňujeme následne, citujem:

„Dňa 15. 4. 2013 som na čl. 426 zamietla návrh navrhovateľa na nariadenie

predbežného opatrenia. O zmene petitu som nerozhodla preto, že navrhovateľ zmätočne

uvádzal v texte návrhu raz parc. č. ... a inokedy ..., preto som tento rozpor chcela odstrániť

až na pojednávaní.

Toto tvrdenie súdu je nepravdivé! Zmenu petitu pripustila uznesením

č. -464 dňa 18. 9. 2013, ktoré navrhovateľovi doručila až na pojednávaní dňa

13. 11. 2013, kde na str. 2 tvrdí „Súd má za to, že výsledky doterajšieho konania môžu byť

podkladom pre konanie o zmenenom návrhu.“...

Sudkyňa v ostatnom odseku vyjadrenia k sťažnosti Spr. č. 3750/2013 tvrdí, citujem:

„pričom dĺžku konania predlžuje sám navrhovateľ sústavnými zmenami návrhu, zmenami

okruhu účastníkov a následnými odvolaniami vo veci.“

Nesprávne tvrdenie sudkyne je aj v tom, že súd po podanej žalobe vydal predbežné

opatrenie sp. zn. -49 dňa 9. 6. 1999, ktorým zakázal žalovanému v 1. rade

disponovať s majetkom.

Sudkyňa bezdôvodne toto predbežné opatrenie (po prvý raz) zamietla uznesením

sp. zn. -167 dňa 25. 10. 2006, tak ako zamietla aj ostatné predbežné opatrenia

naposledy dňa 15. 4. 2013, (je opísané vo vyjadrení na str. 2) čím umožnila žalovaným

disponovať s nehnuteľnosťou skôr, ako súdy rozhodli vo veci samej.

Tento nesprávny procesný postup sudkyne svedči tomu, že tento dlhotrvajúci spor,

(viac ako 14 rokov) nie je a nebol zavinený navrhovateľom - sťažovateľom (lebo bol

donútený menil petit žaloby a žiadať pripustenie do konania tých odporcov, ktorí sa stali

vlastníkmi nehnuteľnosti). Zmena návrhu bola dôsledkom nečinnosti súdu, ktorý umožnil

zmenu účastníka na strane odporcu. Tento stav bol zavinený sudkyňou, ktorá umožnila

žalovaným konať v rozpore so zákonom a nerešpektovať vlastnícke právo a predbežné

opatrenie, Čo malo za následok, že súd odstraňoval vady (ním zavinené) po „takmer

štrnástich rokoch od podania žaloby“ svedči o nesústredenom a neefektívnom postupe

všeobecného súdu, ktorý prispel a stále prispieva k vzniku zbytočných prieťahov.

().

Tvrdenie sudkyne, že navrhovateľ svojimi návrhmi na pripustenie do konania

žalovaných, zavinil tento dlhotrvajúci spor, nemá oporu v spise ani v ustanoveniach

Tento dlhotrvajúci spor spolu zavinil súd a žalovaný v 1. a v 2. rade, pretože

pravdivo ( ) neinformovali súd o tom, že nehnuteľnosti predávali.

V takomto prípade, žalobca bol „donútený“ podávať návrhy na pripustenie do konania

odporcov, lebo títo si nesplnili svoju povinnosť vyplývajúcu z ust. a súd

ich v zmysle na splnenie si svojich povinností ani nevyzval...

Poukazujem na to, že sudkyňa odmietla vypočuť „svedkov“: B. H. (ktorá klamala už

v uznesení zo dňa 14. 12. 1997 sp. zn. -25) a H. H., bývalú notárku, ktorá na

základe návrhu zo dňa 23. 12. 1992 záznamom registrovala „časť“ spoločenskej zmluvy

dňa 28. 12. 1992 pod č. RI 587/92, (nehnuteľnosť na parc. ... nebola registrovaná ŠN, dnes

rozdelená na dve parc. č. ... a parc. č. ...)...

Napriek tomu, že nepredvolala a nevypočula svedkov v tomto spore, ktorých navrhol

právny zástupca JUDr. Holič na pojednávaní dňa 18. 09. 2013, na pojednávaní dňa

22. 01. 2014 vyhlásila sudkyňa dokazovanie za skončené bez toho, aby svedkov predvolala

a vypočula. Na tomto pojednávaní vyhlásila rozsudok ktorým návrh zamieta.

Žalobca, dnes vo veku takmer 72 rokov dôchodca, proti takémuto rozsudku, v ktorom

ho zaviazala zaplatiť trovy konania tým, ktorý terno stav zavinili (nesplnením si svojich

povinností v zmysle ) musí podať odvolanie! Práve toto je ďalší

zbytočný a úmyselný prieťah súdu v konaní!

Nezákonný postup je aj v tom, že súd neguje ustanovenie

Žiadame však, aby ústavný súd preskúmal všetky skutočnosti - prieťahy súdu

a vyhodnotil ich a sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške

150 000 € pretože (za viac ako 16 - ročné psychické strádanie, ktoré malo za následok nie

len stratu majetku a zhoršenie zdravotného stavu, ale aj stratu finančných prostriedkov

z podnikania na zabezpečenie slušného a dôstojného života), ako aj náhradu trov právneho

zastúpenia.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva

zaručeného v , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou,

účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (),

pričom tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím alebo iným

zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako

právoplatným rozhodnutím súdu ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v

súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej aj

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, a ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu k zbytočným prieťahom v konaní, a teda

k porušeniu základného práva podľa môže dôjsť nielen samotnou

nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním,

ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (, ,

). Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa aj nesprávna činnosť štátneho

orgánu (m. m. ).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou (, ,

) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej

súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Čo sa týka zložitosti veci, ústavný súd opätovne nehodnotil skutkovú a právnu

zložitosť veci, pretože to bolo už predmetom posudzovania v náleze sp. zn.

zo 17. januára 2008 a s týmto hodnotením prvého senátu ústavného súdu sa tretí senát

v zásade stotožňuje.

2. V rámci druhého kritéria ústavný súd síce nemohol konkrétnejšie zhodnotiť

správanie sťažovateľa od vydania nálezu ústavného súdu, pretože nemal k dispozícii

kompletný spis, ale na druhej strane považoval ústavný súd zo spisu a rovnopisov listín,

ako aj vyjadrení účastníkov konania za dostatočne preukázané, že spis sa od vydania nálezu

viackrát niekoľko mesiacov nachádzal od roku 2008 do roku 2014 na dovolacom

a odvolacom súde aj v dôsledku podaní sťažovateľa, ktorý podával pravidelné opravné

prostriedky proti rozhodnutiam okresného súdu (nebol v nich prevažne úspešný), čo malo

nepochybne vplyv na doterajšiu dĺžku tohto konania (pozri aj hodnotenie postupu okresného

súdu).

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa , ako aj k porušeniu práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri jeho skúmaní ústavný súd

zistil, že okresný súd vykonával v sledovanom období procesné úkony v zásade priebežne,

ale aj neefektívne. Hneď v krátkom časovom slede po nadobudnutí právoplatnosti nálezu

ústavného súdu č. k. -28 zo 17. januára 2008 predložil okresný súd vec

krajskému súdu 29. apríla 2008 na rozhodnutie o odvolaní odporcu zo 14. decembra 2007

proti uzneseniu o pripustení vstupu do konania, ale krajský súd spis vrátil späť bez

meritórneho rozhodnutia pre procesné nedostatky 10. júla 2008 (č. l. 200), v dôsledku čoho

po ich odstránení ho zaslal druhýkrát krajskému súdu až 2. októbra 2008, ale krajský súd

odvolanie odporcu odmietol ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

Okresný súd ďalej zamietol 11. decembra 2008 návrh sťažovateľa na vydanie

predbežného opatrenia a po jeho odvolaní bola vec predložená krajskému súdu 23. januára

2009, ktorý rozhodnutie okresného súdu potvrdil 30. januára 2009. Proti rozhodnutiu bolo

podané sťažovateľom dovolanie 13. marca 2009 (dovolanie sťažovateľa bolo odmietnuté

27. októbra 2009) a sťažovateľ podal 8. apríla 2009 aj odvolanie proti rozhodnutiu

okresného súdu o vyrubení súdneho poplatku za dovolanie (napokon súdny poplatok

za dovolanie zaplatil 29. júna 2009). Okresný súd na pojednávaní konanom 18. septembra

2009 vyhlásil aj rozsudok, ktorým návrh sťažovateľa zamietol (č. l. 279), a sťažovateľ podal

16. októbra 2009 okrem odvolania proti rozsudku aj návrh na oslobodenie od súdnych

poplatkov pre celé súdne konanie. Dňa 21. januára 2010 bol spis predložený krajskému

súdu, ktorý 3. februára 2010 uznesenie okresného súdu o nepriznaní oslobodenia

od súdnych poplatkov potvrdil. Od 28. septembra 2010 do 27. decembra 2012 sa spis

nachádzal tiež na krajskom súde, ktorý zrušil rozsudok okresného súdu uznesením

z 31. októbra 2012.

Ďalšie pojednávania sa konali 18. septembra 2013, 13. novembra 2013 a naposledy

22. januára 2014, na ktorom okresný súd opätovne vyhlásil rozsudok.

Je nepochybné, že okresný súd po náleze ústavného súdu priebežne konal (neboli

zistené väčšie obdobia nečinnosti), dvakrát rozhodol rozsudkom, a nariadil aj niekoľko

pojednávaní, ale jeho konanie bolo najmä neefektívne, pretože bolo postihnuté inými

nedostatkami, ktoré mali nesprávne rozhodnutia vo veci, a okresný súd nedostatočne zistil

skutkový stav, ako aj svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, v dôsledku čoho krajský súd

uznesením č. k. 2 Co 243/2010–344 z 31. októbra 2012 napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa z 18. septembra 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Aj keď okresný súd nemôže priamo zodpovedať za neprimeranú dĺžku

odvolacieho, resp. dovolacieho konania (v posudzovanom prípade trvali viac ako

2 a pol roka), dôvodnosť podaného odvolania zo strany sťažovateľa proti jeho rozsudku

z 18. septembra 2009 svedčí o neefektívnom a nesprávnom postupe okresného súdu, ktorý

je potrebné vziať do úvahy.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preto konštatoval, že okresný súd

v konaní vedenom pod sp. zn. aj v období po právoplatnosti označeného nálezu

č. k. -28 zo 17. januára 2008 porušil základné právo sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj právo

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (výrok 1 nálezu).

Aj napriek tomuto zisteniu ústavný súd v zhode so svojou judikatúrou

(, ) už neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal, pretože

táto povinnosť mu už bola uložená nálezom č. k. -28 zo 17. januára 2008.

III.

Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva

boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa

ho domáha.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 150 000 €

z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti.

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení sumy finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad

spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu.

Pri rozhodovaní o priznaní konkrétnej sumy finančného zadosťučinenia (výrok 2

nálezu) zohľadnil ústavný súd najmä doterajšiu dĺžku konania pred okresným súdom

po právoplatnosti nálezu ústavného súdu, správanie sťažovateľa a tiež aj to,

že sťažovateľovi bolo už raz priznané finančné zadosťučinenie ústavným súdom v sume

80 000 Sk.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľa,

ktoré mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom

advokátom JUDr. Jozefom Holičom, ktorý je platcom DPH. Sťažovateľ si uplatnil trovy

konania spolu v sume 331,86 €, ktoré bližšie nešpecifikoval.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá

predstavovala sumu 781 €. Úhradu priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby

(prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti urobené v roku 2013) v súlade s § 1

ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej služby predstavuje sumu 130,16 € a náhrada paušálnych výdavkov za jeden

úkon právnej služby sumu 7,81 € a k tomu priznal 20 % daň z pridanej hodnoty, pretože

advokát je jej platcom. Úhrada bola preto priznaná spolu v celkovej sume 331,12 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014