Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 387/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2014

predbežne prerokoval sťažnosť P. L., zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária

VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej koná

konateľ a advokát JUDr. Martin Vasiľ, pre namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. -238 zo 4. decembra 2013 vo

výroku o trovách odvolacieho konania a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2014

doručená sťažnosť P. L. (ďalej len „sťažovateľ), zastúpeného spoločnosťou Advokátska

kancelária VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej

koná advokát JUDr. Martin Vasiľ, pre namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -238 zo 4. decembra 2013 vo výroku o trovách

odvolacieho konania.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Výzvou zo dňa 22. 03. 2013 Okresný súd Humenné vyzval sťažovateľa na vyjadrenie

sa k podanému odvolaniu zo dňa 06. 03. 2013 v exekučnej veci oprávneného ... (ďalej aj

ako „odvolateľ“) proti povinnému 1. P. L.,... 2. P. L. o vymoženie 50.610,- Eur s

príslušenstvom v konaní vedenom Okresným súdom Humenné pod sp. zn. . K

tomuto podanému odvolaniu sa sťažovateľ riadne vyjadril, kde okrem iného namietal aj

nesplnenie formálnej stránky notárskej zápisnice v dôsledku absencie údaju o preukázaní

totožnosti účastníka uvedením druhu a čísla platného preukazu totožnosti účastníka v

notárskej zápisnici, predloženej ako exekučný titul v danom konaní...

Nami podaná ústavná sťažnosť smeruje voči uzneseniu Krajského súdu v Prešove

pod sp. zn. zo dňa 04. 12. 2013 výlučne voči druhému výroku uznesenia, t. j.

v časti náhrady trov odvolacieho konania. Meritórne rozhodnutie vo veci (potvrdenie

uznesenia prvostupňového súdu) a rozhodnutie o trovách prvostupňového konania

považujeme v plnom rozsahu za správne.

Rozhodnutie v časti náhrady trov odvolacieho konania však považujeme

za nesprávne. Krajský súd pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania konštatoval, že o trovách

rozhodol v súlade s ust. a ust. v spojení s ust.

. Krajský súd v predmetnom uznesení uvádza: „Oprávnená ako neúspešná účastníka

nemá nárok na náhradu trov konania a povinným v 1. a 2. rade žiadne preukázateľné trovy

odvolacieho konania nevznikli. Navyše návrh na ich priznanie predložený nebol (§ 151

ods. 1 ).“

Uvedený záver Krajského súdu však nie je správny, nakoľko sťažovateľovi trovy

konania v konaní pred Krajským súdom preukázateľne vznikli, a to trovy právneho

zastúpenia za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu v zmysle § 14 ods. 3 písm.

e) vyhlášky č. v znení vyhlášky č.

Sťažovateľ predložil návrh na priznanie trov právneho zastúpenia v odvolacom

konaní priamo v znení vyjadrenia k odvolaniu (viď čl. III. vyjadrenia zo dňa 10. 4. 2013).

Sťažovateľ si taktiež uplatnil náhradu trov odvolacieho konania už zvýšenú o sadzbu DPH,

a to samostatným podaním zo dňa 22. 05. 2013. Krajský súd teda mal priznať náhradu trov

odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa

10. 4.2013 vo výške 325,06 Eur vrátane DPH {(263,07 Eur + 7,81 Eur režijný paušál)

+ 20 % sadzba DPH}.

Vzhľadom k vyššie uvedenému Krajský súd pri rozhodovaní o trovách odvolacieho

konania mal zohľadniť existenciu trov odvolacieho konania na strane sťažovateľa, ktorý bol

v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, vzniknuté trovy si riadne vyčíslil a uplatnil,

na základe čoho mu Krajský súd mal priznať náhradu trov odvolacieho konania v zmysle

ust. . Krajský súd však nekonal takýmto spôsobom, ale postupoval

v rozpore so zákonom a v rozpore s obsahom spisu v prejednávanej veci.»

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo sťažovateľa P. L., na spravodlivé prejednanie veci podľa článku 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd, ako aj základné právo sťažovateľa P.

L., na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. zo dňa 04. 12. 2013

vo výroku v časti náhrady trov odvolacieho konania sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie

konanie.

Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť trovy konania v sume 340,90 EUR

do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa

vedený v ...“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. -238 zo 4. decembra 2013 vo výroku o trovách

odvolacieho konania. Krajský súd označeným rozhodnutím potvrdil uznesenie Okresného

súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. -159 zo 16. januára 2013

vo výroku o vyhovení námietkam proti exekúcii, o vyhlásení exekúcie za neprípustnú

a zastavení a vo výroku o trovách účastníkov prvostupňového konania a náhradu trov

odvolacieho konania účastníkom nepriznal.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu ().

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda

za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (napr. , , ).

Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k. -238 zo 4. decembra 2013

vo výroku o trovách odvolacieho konania, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu

č. k. -159 zo 16. januára 2013 a náhradu trov odvolacieho konania

sťažovateľovi nepriznal, sťažovateľ namieta, že v odvolacom konaní bol úspešný a krajský

súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal aj napriek tomu, že vzniknuté trovy

riadne vyčíslil.

V odôvodnení uznesenia krajského súdu č. k. -238

zo 4. decembra 2013 sa uvádza:

„... O trovách konania účastníkov odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 224 ods. 2

a ust. v spojení s ust. Občianskeho

súdneho poriadku tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Oprávnená ako

neúspešná účastníčka nemá nárok na náhradu trov konania a povinným y 1. a 2. rade

žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli. Navyše návrh na ich priznanie

predložený nebol ( ).“

Z uznesenia krajského súdu č. k. -238 zo 4. decembra 2013 vyplýva,

že krajský súd sa štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou

trov odvolacieho konania sťažovateľa. Sťažovateľ v sťažnosti napáda iba skutkové zistenia

krajského súdu. Ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať, či v konaní pred krajským

súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil vzhľadom na to, že ústavný súd nie je ďalšou opravnou

inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Nevysporiadal sa však náležite sťažovateľ

s príslušnou ústavnoprávnou argumentáciou, ktorá by odôvodňovala ním namietané

skutkové skutočnosti, hoci je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky

arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich o

tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu, keďže

krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj

v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smerom

ako právny názor krajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľ

nesúhlasí, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu

ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí

podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre

namietnutie porušenia základného práva (napr. ).

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho

vyjadrení k odvolaniu proti uzneseniu súdu prvého stupňa ústavný súd v súlade so svojou

konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým

uznesením č. k. -238 zo 4. decembra 2013 neporušil sťažovateľom označené

základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preto sťažnosť vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu

č. k. -238 zo 4. decembra 2013 vo výroku o trovách konania odmietol podľa

považujúc ju za zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom

na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa

(zrušenie uznesenia krajského súdu č. k. -238 zo 4. decembra 2013

vo výroku o trovách konania a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov

konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2014