Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 346/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť M. P., zastúpeného

advokátom JUDr. Jozefom Podobom, Bratislavská 354/32, Dubnica nad Váhom, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a 4 a

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 3. decembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2014

doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 4 a (ďalej

len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. decembra 2013 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v dedičskej veci po poručiteľke K. R. vedenej

Okresným súdom Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

vydala notárka JUDr. Alena Hromková ako súdna komisárka osvedčenie o dedičstve sp. zn.

, D/not 259/2007 z 15. novembra 2012. Na základe tohto osvedčenia

o dedičstve nadobudol celé dedičstvo po poručiteľke sťažovateľ „bez povinnosti výplatku

ustupujúcim dedičom“.

Sťažovateľ doručil okresnému súdu podanie, ktoré okresný súd posúdil ako žiadosť

o pokračovanie v konaní o dedičstve.

Okresný súd rozhodol uznesením č. k. -128 z 29. mája 2013 tak,

že zamietol žiadosť sťažovateľa o pokračovanie v konaní o dedičstve. Okresný súd týmto

uznesením zároveň nariadil, aby po právoplatnosti tohto uznesenia bol súdny poplatok

v sume 16,50 € vrátený sťažovateľovi prostredníctvom Daňového úradu Trenčín, zamietol

návrh na vrátenie sumy 217,17 € a tiež rozhodol, že sťažovateľ nemá nárok na náhradu trov

konania.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. z 3. decembra 2013 tak, že ho vo výrokoch

č. 1, 3 a 4 potvrdil a odvolanie proti výroku č. 2 odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

«Okresný súd a ani krajský súd sa vôbec nezaoberali mojou námietkou, že dedičské

konanie je vedené po nevlastníčke nehnuteľnosti K. R., ktorá skutočnosť je okresnému súdu

známa od 28. 01. 2008.

Na moju argumentáciu o prieťahoch v dedičskom konaní, ktoré je podľa okresného

súdu vedené od presne neurčeného dňa roku 2007 chcem upozorniť na rozsudok ESĽP

zo dňa 12. 06. 2012 v prípade „Ištván a Ištvánová proti SR“, v ktorom obdobnú dĺžku

konania označil za neprimeranú.

Krajský súd v uznesení na strane 2 v ods. 2 iba uvádza, že osvedčenie o dedičstve

bolo vydané v rozpore aj s uznesením Krajského súdu v Trenčíne. V odvolaní

zo dňa 01. 07. 2013 som uviedol, že sa jedná o uznesenie Krajského súdu v Trenčíne

č. k. zo dňa 30. 09. 2009. V tomto uznesení na strane 4 odseku 2 sa uvádza:

„Ak napriek uvedenému súd prvého stupňa považoval vlastnícke právo poručiteľky

(Kristíny Rogovej) k predmetnej nehnuteľnosti naďalej za nesporné, potom jeho napadnuté

uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a odvolací súd ho z tohto

dôvodu podľa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie. V tomto konaní bude súd prvého stupňa musieť vykonať dokazovanie na zistenie

skutočného vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti v naznačenom smere. Ak po takomto

dokazovaní bude mať za preukázané vlastnícke právo poručiteľky, potom predmetnú

nehnuteľnosť môže prejednať ako jej novoobjavený majetok. V opačnom prípade bude

potrebné návrh dediča Ľ. R. na dodatočné prejednanie dedičstva zamietnuť ako

nedôvodný.“

To, že okresný súd toto rozhodnutie odvolacieho súde nerešpektoval som pochopil,

pretože by musel priznať, že viac ako 6 rokov konal o neexistujúcom vlastníckom práve.

Čo nemôžem pochopiť je skutočnosť, že predsedníčka senátu odvolacieho súdu sa ani

len neoboznámi s rozhodnutím predsedníčky iného senátu toho istého odvolacieho súdu

a potvrdí nezákonné rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Priznávam, že v čase choroby som sa nechal ovplyvniť dcérou M. Š., ktorá naletela

na hanebný postup súdnej komisárky. To ale neznamená, že môžem súhlasiť s nezákonným

rozhodnutím, ktoré môže byť kedykoľvek v budúcnosti napadnuteľné, preto že na liste

vlastníctva je uvedené, že predmetnú nehnuteľnosť som zdedil po K. R.

K rozhodnutiu odvolacieho súdu na strane 3 uvádzam, že som presvedčený,

že aj keď chybou mojich detí sa osvedčenie o dedičstve stalo právoplatným odvolací súd

ho mal ako nezákonné zrušiť.

Predsedníčka senátu viackrát v uznesení zdôrazňuje právoplatnosť uznesenia,

pričom ako som už vyššie uviedol, právoplatné rozhodnutie iného senátu ju vôbec

nezaujímalo.

Predmetná nehnuteľnosť bola vedená v dedičskom konaní po poručiteľke E. P.

už od 05. 10. 2006, za ktoré som zaplatil sumu 274,10,- €, preto som presvedčený,

že v konaní vedenom bezdôvodne žiadny poplatok platiť nemal.

Na strane 4 v odseku 2 sa uvádza, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu

konania ak konanie mohlo začať bez návrhu, čo je prejednávaný prípad. Toto konštatovanie

považujem za nepravdivé, pretože konanie sa začalo na neoprávnený návrh Ľ. R.

Okrem toho som vo svojom odvolaní zo dňa 01. 07. 2013 uviedol, že súdna

komisárka mi svojou činnosťou spôsobila škodu v sume minimálne 400,- € a túto som

si uplatnil v zmysle SR.

Na strane 4 v poslednom odseku ma odvolací súd v mojich ďalších nárokoch

odkazuje na osobitné konanie. Chcem zdôrazniť, že už dňa 05. 10. 2006 boli všetky moje

nároky v dedičskom konaní zapísané do zápisnice u súdneho komisára, ktorý ich do konania

prijal. Zákonný sudca ich však vylúčil a samostatné konanie o nich doposiaľ nezačal,

napriek tomu, že som o konanie žiadal v mojich podaniach najmenej 5-krát a písomne som

o to žiadal aj predsedníčku Okresného súdu v Považskej Bystrici.

Na postup okresného súdu a prieťahy v konaní som podal dve sťažnosti predsedníčke

Okresného súdu v Považskej Bystrici, ktorá ich odmietla.»

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľa... v . ods. 4 a v

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne, ktorý neodstránil nezákonnosť

postupu Okresného súdu v Považskej Bystrici porušené bolo.

... Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 03. 12. 2013

a uznesenie Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. -128 zo dňa

29. 05. 2013 vrátane osvedčenia o dedičstve sp. zn. D/not 259/2007 zo dňa 15. 11. 2012

sa zrušujú.

... Za zistené porušenie , 4 a

a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru priznáva Ústavný súd SR M. P. 7.000,- € z titulu

nemajetkovej ujmy a sumu 700,- € ako náhradu nákladov výdavkov.

... Súdna komisárka JUDr. Alena Hromková je povinná vrátiť poplatok v sume

217.17,- €.

... Právnemu zástupcovi sťažovateľa... sa priznáva náhrada trov právneho

zastupovania v sume 284,08- €...

... Okresný súd v Považskej Bystrici je povinný bezodkladne vykonať dedičské

konanie o nehnuteľnostiach po starých rodičoch poručiteľky E. P...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa a 4

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 3. decembra 2013

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol:

„Výrokom 1. súd prvého stupňa zamietol žiadosť M. P. o pokračovanie v dedičskom

konaní. Z obsahu spisu súdu prvého stupňa je zrejmé, že dedič P. udelil plnú moc

na zastupovanie v dedičskom konaní M. P., ktorý sa osobne zúčastnil na pojednávaní pred

súdnou komisárkou a zároveň v istý deň, t. z. dňa 15. 11. 2012 sa v jeho mene vzdal práva

podať opravný prostriedok voči osvedčeniu o dedičstve zo dňa 15. 11. 2012. Osvedčenie

o dedičstve nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 11. 2012. Neobstoja preto námietky zo strany

dediča a jeho žiadosť o pokračovanie v dedičskom konaní na tom skutkovom základe,

že jeho plná moc nebola overená, nakoľko tak ako správne konštatoval súd prvého stupňa

udelenie plnej moci si nevyžaduje overenie podpisu na to, aby súd takéto udelenie

plnomocenstva mohol rešpektovať. Z dôvodu, že dedič sa pred súdnou komisárkou vzdal

práva o podanie žiadosti na pokračovanie v konaní, osvedčenie o dedičstve nadobudlo dňa

15. 11. 2012 právoplatnosť a preto bol správny postup súdu prvého stupňa, ktorý zamietol

žiadosť M. P. o pokračovanie konania o dedičstve.

Rovnako bol správny postup súdu prvého stupňa, ktorý zamietol žiadosť P. o vrátenie

sumy 217,17 eur. Jedná sa o čiastku, ktorá bola súčasťou osvedčenia o dedičstve

a prestavuje odmenu a hotové výdavky notárky JUDr. Aleny Hromkovej ako poverenej

súdnej komisárky s tým, že rovnako aj na odmenu súdnej komisárky sa vzťahuje režim

osvedčenia o dedičstve, voči ktorému sa účastníci vzdali práva podať opravný prostriedok

a vzdali sa práva podania žiadosti o pokračovaní v konaní, čím osvedčenie nadobudlo

účinky právoplatného uznesenia o dedičstve dňom 15. 11. 2012.

Čo sa týka výroku 4., ktorým bola zamietnutá žiadosť M. P. o priznanie trov konania

i v tomto smere bol postup súdu prvého stupňa v celom rozsahu správny, pretože ako

vyplýva z ust. v konaní o dedičstve si platí každý účastník trovy sám

a preto v prípade dedičského konania ako nesporového konania neprichádza do úvahy,

aby trovy jedného účastníka nahrádzal druhý z účastníkov, pretože v prejednávanej veci

je potrebné aplikovať ust. , kedy žiaden z účastníkov nemá

právo na náhradu trov konania, ak konanie mohlo začať bez návrhu, čo je prejednávaný

prípad.

Vo výroku 2. Bolo rozhodnuté o vrátení súdneho poplatku, ktorý zaplatil M. P.

vo výške 16,50 eur a to z dôvodu, že tento súdny poplatok platil v súvislosti s podaním

odvolania voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa, pričom v tomto odvolacom konaní bol

úspešný a preto mu vzniklo právo v zmysle § 11 ods. 10 zák. č. 71/91 Zb. na vrátenie tohto

súdneho poplatku. Keďže v tomto výroku bolo v zásahu vyhovené návrhu M. P. nedošlo tým

k žiadnemu ukráteniu jeho práv v tejto časti a preto nezostávalo odvolaciemu súdu nič iné

ako odvolanie odmietnuť ako odvolanie podané neoprávnenou osobou, nakoľko táto osoba

nebola ukrátená týmto výrokom na svojich právach a to v súlade s ust. § 218 ods. 1 písm. d)

Pokiaľ sa dedič M. P. domáha ďalších svojich nárokov ako uviedol vo svojom

odvolaní ako aj upresnení, odvolací súd k týmto jeho nárokom dodáva tak, ako bolo vyššie

uvedené, že dedičské konanie predstavuje nesporovú agendu s tým, že pokiaľ má v úmysle

domáhať sa iných prípadne ďalších nárokov, prípadne iných dedičských konaní má

možnosť obrátiť sa na súd so svojimi nárokmi v rámci osobitného konania.“

Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu krajského súdu možno považovať

za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by napadnuté

uznesenie krajského súdu malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Na uvedenom

závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľ je iného názoru. Jeho odlišný právny názor totiž

nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov .

Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského

súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd v spojení

s okresným súdom zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Ústavný súd preto

zisťoval, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým krajský súd

zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný

(arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní

obsahu aplikovanej právnej úpravy.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia reagoval na jednotlivé odvolacie

námietky sťažovateľa. V súvislosti s osvedčením o dedičstve uviedol, že nebolo potrebné,

aby jeho podpis na splnomocnení bol úradne overený, preto vzdanie sa práva podať opravný

prostriedok prostredníctvom zástupcu sa vzťahuje aj na sťažovateľa.

Krajský súd sa tiež vysporiadal s námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti

rozhodnutiu okresného súdu o zamietnutí jeho návrhu na vrátenie sumy, ktorá predstavuje

odmenu a hotové výdavky notárky ako súdnej komisárky. V súvislosti s výrokom, ktorým

bol zamietnutý jeho návrh na náhradu trov konania, poukázal krajský súd na charakter

konania o dedičstve, ktorý opodstatňuje aplikáciu § 146 ods. 1 písm. a) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Poukázal tiež na to, že výrokom, ktorým okresný súd

rozhodol o vrátení súdneho poplatku v sume 16,50 €, mu bolo vyhovené a v tejto časti nebol

ukrátený na svojich právach, preto bolo potrebné odvolanie v tejto časti odmietnuť.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že postup krajského súdu ako

odvolacieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesenie z 3. decembra 2013, ktorým

v časti potvrdil uznesenie okresného súdu z 29. mája 2013 a v časti odmietol jeho

odvolanie, nemá znaky arbitrárnosti, t. j. svojvôle, je v súlade s procesnoprávnymi

predpismi [napr. , a ] s tým,

že krajský súd ako odvolací súd v spojení s rozhodnutím okresného súdu svoje závery

primerane odôvodnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej

konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej veci alebo trestnoprávnej veci,

nemožno považovať za porušenie základného práva podľa alebo práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) (, ). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré

by naznačovali možnosť porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 alebo práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 3. decembra 2013.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení

krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Bez väzby na konkrétny postup alebo rozhodnutie štátneho orgánu sťažovateľ

namieta aj porušenie čl. 13 dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd odkazuje na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej uplatňovanie

práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie

(arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci

Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak

vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť

tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti

Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, bod 131, rovnako nálezy ústavného

súdu , , ).

Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13

dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd

nedospel k záveru o možnom porušení iného práva zaručeného sťažovateľom ustanoveniami

dohovoru (čl. 6 ods. 1), nemohol dospieť k záveru, že by krajský súd porušil právo

sťažovateľa zaručené čl. 13 dohovoru.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť

už pri jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol

v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom

v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje,

aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , ,

).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať

aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už v sťažnosti podľa označený všeobecný súd

meritórne rozhodol pred jej podaním (), a preto už k namietanému

porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo

dochádzať (m. m. ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to,

že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať

(napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému

súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd

sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ),

pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel

ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právu podľa dohovoru

(m. m. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou

ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti

č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Ústavný súd konštatuje, že predmetom sťažnosti v tejto časti je preskúmavanie

opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa o „prieťahoch v dedičskom konaní, ktoré je... vedené

od... roku 2007“ a tvrdenia, že napadnutým uznesením krajského súdu malo dôjsť

k porušeniu jeho základného práva podľa .

Zo sťažnosti a z jej príloh je zrejmé, že dedičské konanie vedené

pod sp. zn. po poručiteľke K. R. bolo ukončené vydaním osvedčenia

o dedičstve sp. zn. , D/not 259/2007 z 15. novembra 2012, ktoré ten istý deň

nadobudlo účinky právoplatného uznesenia o dedičstve. Rovnako tak konanie o podaní

sťažovateľa, ktoré okresný súd posudzoval podľa obsahu ako žiadosť o pokračovanie

v konaní o dedičstve, bolo skončené napadnutým uznesením krajského súdu z 3. decembra

2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. februára 2014.

Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

postupom krajského súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému

súdu 4. apríla 2014, t. j. v čase, keď krajský súd už vo veci samej nekonal, v dôsledku čoho

už k namietanému porušovaniu v sťažnosti označeného základného práva jeho postupom

nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v súlade s

odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2014