Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 343/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti EX CREDIT, a. s., Šustekova 49, Bratislava, zastúpenej Fridrich

Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa

doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva

podľa a práva Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 8. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti EX CREDIT, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EX CREDIT, a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 8. novembra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako oprávnená v špecifikovaných

exekučných konaniach vedených na Okresnom súde Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný

súd“) podala návrhy na zmenu súdneho exekútora.

Okresný súd sťažovateľke vyrubil uznesením sp. zn. zo 14. augusta

2013 za podané návrhy na zmenu súdneho exekútora súdny poplatok podľa položky č. 20b

Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“)] za spracovanie hromadného podania

z 31. júla 2013 v sume 57 €.

Proti uzneseniu okresného súdu o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za spracovanie

hromadného podania – špecifikovaných návrhov na zmenu súdneho exekútora − podala

sťažovateľka odvolanie. Krajský súd svojím napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie

okresného súdu o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za spracovanie hromadného podania –

špecifikovaných návrhov na zmenu súdneho exekútora.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:

«... Povinnosť úhrady poplatku za úkony súdu, tak ako bola stanovená súdom

v napadnutom uznesení, nemožno sťažovateľovi uložiť.

... Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil

ako také, ktoré tvoria spoločne hromadné podanie. Bez existencie akejkoľvek špecifikácie

v tomto naznačenom smere nie je možné ukladať sťažovateľovi povinnosť úhrady poplatku

za úkony súdu. Podľa ust. súdne poplatky sa vyberajú

za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov

štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku

za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Súd môže viazať povinnosť

úhrady len ku konkrétnemu (jednotlivému) úkonu a preto v uznesení musí špecifikovať

akého konkrétneho úkonu sa úhrada týka.

... Akokoľvek, sťažovateľ nenavrhol súdu vykonať úkony. Podľa ust. § 1 zákona

č. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa

vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané

bez návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V

položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je

možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu súdu. Poznamenávame, že

poplatok z návrhu na začatie konania nie je možné zamieňať s poplatok za úkony súdu.

... Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, prečo boli podania súdom

vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým

istým subjektom v ten istý deň. Táto skutočnosť musí byť v spojení s ust. známa

a musí byť nezameniteľné definovaná. Inak by hrozilo, že súd vyhlási akékoľvek podanie

za súčasť hromadného podania a spoplatní ho. Tvrdíme, že podanie nie je hromadným

podaním.

... Z napadnutého uznesenia tiež nie je zrejmé, či spoplatnené podanie je vo vzťahu

k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má

byť, alebo nemá byť spoplatnené. Spoplatnené totižto v spojení s ust. nemôže byť

podanie, ktoré je v poradí prvým až deviatym podaním.

... Vyššie uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím

všeobecného významu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007,

sp. zn. cit: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona

č. (Sadzobník súdnych poplatkov), sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto

prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku

neprichádza do úvahy“

... Napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia

a tým je odôvodnenie. V zmysle ust. cit: „v písomnom vyhotovení

uznesenia sa uvedie, ktorý súd ho vydal, ďalej označenie účastníkov a veci, výrok,

odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.“ Výnimky z povinnosti

uviesť v písomnom vyhotovení uznesenia odôvodnenie ustanovuje § 169 v odsekoch 2 a 3,

pričom tam uvedené podmienky pri napadnutom uznesení splnené neboli. Z uvedeného

dôvodu je napadnuté uznesenie nepreskúmateľné, pre úplnú absenciu dôvodov jeho

vydania. Keďže napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, skutkové a právne dôvody,

ktoré viedli súd k jeho vydaniu sťažovateľ nepozná a rozhodnutie je bez odôvodnenia

nepreskúmateľné.»

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej namieta, že príslušný okresný súd mal prerušiť

konanie podľa (ďalej len „OSP“)

z dôvodu, že „všeobecne záväzná právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka

súdnych poplatkov (príloha ), ktorý sa týka veci, je v rozpore

s . Porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh

ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.“.

Sťažovateľka následne uvádza podrobnú argumentáciu smerujúcu k záveru,

že zavedenie «poplatku za spracovanie hromadného podania ústavne nekonformne

deformuje záruku základného práva na prístup k súdu osoby, ktorej postavenie je iné

z dôvodu, že v jeden deň, pred jedným súdom podáva desať a viac návrhov. Táto osoba

je zároveň z uvedeného dôvodu znevýhodňovaná a poškodzovaná vo svojej majetkovej sfére

oproti iným osobám, ktoré realizujú podanie v ten istý deň, pred tým istým súdom v počte

menšom ako desať kusov. To všetko je ústavne neprípustné a predstavujúce porušenie

základných justičných práv.

Žiadna právna úprava doposiaľ, teda ani o súdnych poplatkoch

a ani o správnych poplatkoch nepozná poplatok, ktorý by bol

pomenovaný „poplatok za spracovanie podania“. Osobitný poplatok za spracovanie

neexistuje.».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti

rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 8. novembra 2013 (ďalej spolu aj „predmetné

konanie a uznesenie krajského súdu“) bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1

a právo podľa dohovoru, označené uznesenie krajského súdu zruší a vec

vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako

aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu,

ktorým tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o povinnosti

sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok za spracovanie hromadných podaní – špecifikovaných

návrhov na zmenu súdneho exekútora, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

V súvislosti s vecným preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu

a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, poukazuje ústavný súd na svoju doterajšiu

judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie

právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich

nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu

základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,

úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné

bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia

týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody,

a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou

takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním

základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých

procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití

všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,

že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto

objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom

konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto

postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere,

že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia

sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie,

len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď

práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého

sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne aplikoval

prílohu (Sadzobník súdnych poplatkov položka 20b) ,

čím malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd uviedol:

„Z obsahu spisu vyplýva, že do podateľne súdu prvého stupňa bolo dňa 31. 07. 2013

poštou doručené hromadné podanie právneho zástupcu oprávneného EX CREDIT, a. s.

v počte 57 podaní uvedených v zozname podaných návrhov. Následne došlo súdom prvého

stupňa k spracovaniu hromadného podania, pričom sa zistilo, že v priloženom zozname

podaných návrhov sa nachádza návrh na zmenu súdneho exekútora proti povinnému,

ktorého vec bola postúpená Okresnému súdu Spišská Nová Ves (vec vedená na Okresnom

súde Stará Ľubovňa pod sp. zn. ). Následne bol tento návrh na zmenu

súdneho exekútora tvoriaci hromadné podanie v zmysle § 139b písm. d) Spravovacieho

a kancelárskeho poriadku zaslaný príslušnému súdu. Vo veci súd vydal uznesenie, ktorým

zaviazal − spoločnosť EX CREDIT, a. s. zaplatiť súdny poplatok za spracovanie

hromadného podania.

Odvolateľ v podanom odvolaní namieta, že napadnuté uznesenie neobsahuje

odôvodnenie a z tohto dôvodu je nepreskúmateľné. K tomu odvolací súd uvádza,

že uznesenie obsahuje jasné a náležité odôvodnenie uvedením presného ustanovenia,

resp. položky Sadzobníka súdnych poplatkov, v zmysle ktorej mu bola uložená povinnosť

zaplatiť súdny poplatok (položka 20b). Z rozhodnutia rovnako vyplýva, že ide o hromadné

podanie spoločnosti EX CREDIT, a. s. doručené súdu dňa 31. 07. 2013 v počte 57 podaní −

návrhov na zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. Podľa

názoru odvolacieho súdu uloženie poplatkovej povinnosti je jasne špecifikované

a nezameniteľné s inými podaniami. V prípade, ak by spoločnosť EX CREDIT a. s. v deň

31. 07. 2013 bola doručila aj iné podania, museli by byť súčasťou hromadného podania

zapísaného v registri pod tou istou značkou Spr registra.

Odvolateľ ďalej namietal, že sa nejedná o hromadné podanie. Toto svoje tvrdenie

však nijakým spôsobom bližšie neobjasnil a nekonkretizoval. Odvolací súd nemôže preto

zaujať k nemu stanovisko. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa

odvolací súd uvádza, že podanie spoločnosti EX CREDIT, a. s. obsahuje všetky kvalifikačné

znaky uvedené v ust. pre hromadné podanie, teda:

1. / tvorí ho najmenej 10 podaní (v danom prípade 57),

2. / boli doručené tomu istému súdu (Okresnému súdu Stará Ľubovňa),

3. / tým istým účastníkom (spoločnosťou EX CREDIT, a. s.),

4. / v jeden deň (31. 07. 2013).

V ďalšom odvolateľ uviedol, že návrh na vykonanie úkonu − spracovanie

hromadného podania, podaný nebol. Spravovací a kancelársky poriadok však explicitne

a presne stanovuje postup súdu v prípade hromadných podaní, kedy je jeho povinnosťou

postupovať v zmysle § 139a a nasl. Spravovacieho a kancelárskeho poriadku, to znamená,

že je povinný spracovať hromadné podanie za účelom riadneho a efektívneho zapísania veci

do príslušných registrov (ak ide o návrh na začatie konania), resp. založenia do príslušných

už existujúcich spisov.

Ust. umožňuje vyrubiť súdny poplatok

za úkony súdu vykonávané bez návrhu, ak je to v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku

výslovne uvedené. Položka 20b stanovuje výšku súdneho poplatku za spracovanie

hromadného podania. Z vyššie uvedenej argumentácie vyplýva, že podanie spoločnosti

EX CREDIT, a. s. je bez akýchkoľvek pochybností hromadným podaním, že súd prvého

stupňa toto hromadné podanie spracoval (vylúčil návrh vo veci sp. zn.

a zaslal ho príslušnému súdu Spišská Nová Ves a ostatné podania v počte 56 dal

na spracovanie príslušnému exekučnému oddeleniu). Nepochybné je aj to, že išlo o úkon

v prospech poplatníka (oprávnený podal návrh na zmenu súdneho exekútora) a Sadzobník

súdnych poplatkov vyslovene stanovuje výšku súdneho poplatku za spracovanie

hromadného podania na sumu 1 Euro za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie.

Nedôvodnou bola preto tiež odvolacia námietka týkajúca sa použitia analogického určenia

výšky súdneho poplatku s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

.

Správny bol preto postup prvostupňového súdu, keď uložil spoločnosti

EX CREDIT, a. s. ako odosielateľovi hromadného podania povinnosť zaplatiť súdny

poplatok 57 Eur.

So zreteľom na uvedené dôvody odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil ako

vecne správne postupom podľa “

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom

uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s odvolacími

námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenie okresného

súdu potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno podľa

názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,

ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú

podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona o súdnych

poplatkoch (položka 20b sadzobníka súdnych poplatkov).

Námietku sťažovateľky, že krajský súd mal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1

písm. b) , nemožno akceptovať. Predpokladom uvedeného postupu je to, že súd dospeje

k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ,

zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Krajský

súd v napadnutom uznesení podáva výklad príslušných ustanovení, pričom je zrejmé,

že nedospel k záveru o rozpore týchto ustanovení s , preto nebol povinný prerušiť

konanie podľa .

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky poukazuje ústavný súd tiež na svoju

stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej je ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 viazaný prezumpciou ústavnosti právnej normy, ktorá sa má (mala)

na posudzovaný prípad aplikovať (porovnaj , , ,

, ). Z uvedeného tiež vyplýva, že ústavný súd v konaní

o sťažnosti podľa neskúma ako predbežnú otázku, či právna norma,

ktorú všeobecné súdy aplikovali (mali aplikovať), je v súlade s .

Ústavný súd taktiež poukazuje na to, že nemá právomoc z vlastného podnetu

(ex offo) začať konanie o súlade zákonov s podľa .

Toto konanie môže začať výlučne na základe návrhu na to oprávnenej osoby [čl. 130 ods. 1

písm. a) až f) , obdobne aj v spojení s až f) zákona

o ústavnom súde].

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1

a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta,

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd

preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2014