Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)IV. ÚS 343/2014
PDF · 215.14 KB
No categories available
IV. ÚS 343/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť
obchodnej spoločnosti EX CREDIT, a. s., Šustekova 49, Bratislava, zastúpenej Fridrich
Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa
doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Co 194/2013 a jeho uznesením z 8. novembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti EX CREDIT, a. s., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EX CREDIT, a. s. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 194/2013
a jeho uznesením z 8. novembra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako oprávnená v špecifikovaných
exekučných konaniach vedených na Okresnom súde Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný
súd“) podala návrhy na zmenu súdneho exekútora.
Okresný súd sťažovateľke vyrubil uznesením sp. zn. 1 SprO 777/2013 zo 14. augusta
2013 za podané návrhy na zmenu súdneho exekútora súdny poplatok podľa položky č. 20b
Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)] za spracovanie hromadného podania
z 31. júla 2013 v sume 57 €.
Proti uzneseniu okresného súdu o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za spracovanie
hromadného podania – špecifikovaných návrhov na zmenu súdneho exekútora − podala
sťažovateľka odvolanie. Krajský súd svojím napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie
okresného súdu o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za spracovanie hromadného podania –
špecifikovaných návrhov na zmenu súdneho exekútora.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:
«... Povinnosť úhrady poplatku za úkony súdu, tak ako bola stanovená súdom
v napadnutom uznesení, nemožno sťažovateľovi uložiť.
... Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil
ako také, ktoré tvoria spoločne hromadné podanie. Bez existencie akejkoľvek špecifikácie
v tomto naznačenom smere nie je možné ukladať sťažovateľovi povinnosť úhrady poplatku
za úkony súdu. Podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú
za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov
štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku
za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Súd môže viazať povinnosť
úhrady len ku konkrétnemu (jednotlivému) úkonu a preto v uznesení musí špecifikovať
akého konkrétneho úkonu sa úhrada týka.
... Akokoľvek, sťažovateľ nenavrhol súdu vykonať úkony. Podľa ust. § 1 zákona
č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa
vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané
bez návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V
položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je
možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu súdu. Poznamenávame, že
poplatok z návrhu na začatie konania nie je možné zamieňať s poplatok za úkony súdu.
... Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, prečo boli podania súdom
vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým
istým subjektom v ten istý deň. Táto skutočnosť musí byť v spojení s ust. § 42a OSP známa
a musí byť nezameniteľné definovaná. Inak by hrozilo, že súd vyhlási akékoľvek podanie
za súčasť hromadného podania a spoplatní ho. Tvrdíme, že podanie nie je hromadným
podaním.
... Z napadnutého uznesenia tiež nie je zrejmé, či spoplatnené podanie je vo vzťahu
k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má
byť, alebo nemá byť spoplatnené. Spoplatnené totižto v spojení s ust. §42a OSP nemôže byť
podanie, ktoré je v poradí prvým až deviatym podaním.
... Vyššie uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím
všeobecného významu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007,
sp. zn. 4 Cdo 39/2007 cit: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona
č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov), sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto
prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku
neprichádza do úvahy“
... Napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia
a tým je odôvodnenie. V zmysle ust. § 169 ods. 1 OSP cit: „v písomnom vyhotovení
uznesenia sa uvedie, ktorý súd ho vydal, ďalej označenie účastníkov a veci, výrok,
odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.“ Výnimky z povinnosti
uviesť v písomnom vyhotovení uznesenia odôvodnenie ustanovuje § 169 v odsekoch 2 a 3,
pričom tam uvedené podmienky pri napadnutom uznesení splnené neboli. Z uvedeného
dôvodu je napadnuté uznesenie nepreskúmateľné, pre úplnú absenciu dôvodov jeho
vydania. Keďže napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, skutkové a právne dôvody,
ktoré viedli súd k jeho vydaniu sťažovateľ nepozná a rozhodnutie je bez odôvodnenia
nepreskúmateľné.»
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej namieta, že príslušný okresný súd mal prerušiť
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
z dôvodu, že „všeobecne záväzná právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka
súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore
s ústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh
ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.“.
Sťažovateľka následne uvádza podrobnú argumentáciu smerujúcu k záveru,
že zavedenie «poplatku za spracovanie hromadného podania ústavne nekonformne
deformuje záruku základného práva na prístup k súdu osoby, ktorej postavenie je iné
z dôvodu, že v jeden deň, pred jedným súdom podáva desať a viac návrhov. Táto osoba
je zároveň z uvedeného dôvodu znevýhodňovaná a poškodzovaná vo svojej majetkovej sfére
oproti iným osobám, ktoré realizujú podanie v ten istý deň, pred tým istým súdom v počte
menšom ako desať kusov. To všetko je ústavne neprípustné a predstavujúce porušenie
základných justičných práv.
Žiadna právna úprava doposiaľ, teda ani zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a ani zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch nepozná poplatok, ktorý by bol
pomenovaný „poplatok za spracovanie podania“. Osobitný poplatok za spracovanie
neexistuje.».
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti
rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Co 194/2013 a jeho uznesením z 8. novembra 2013 (ďalej spolu aj „predmetné
konanie a uznesenie krajského súdu“) bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenie krajského súdu zruší a vec
vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako
aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu,
ktorým tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o povinnosti
sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok za spracovanie hromadných podaní – špecifikovaných
návrhov na zmenu súdneho exekútora, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
V súvislosti s vecným preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu
a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, poukazuje ústavný súd na svoju doterajšiu
judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie
právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich
nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu
základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,
úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné
bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia
týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody,
a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou
takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním
základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej
moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých
procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého
postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom
sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití
všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,
že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto
objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom
konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto
postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere,
že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia
sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie,
len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,
ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď
práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého
sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne aplikoval
prílohu (Sadzobník súdnych poplatkov položka 20b) zákona o súdnych poplatkoch,
čím malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd uviedol:
„Z obsahu spisu vyplýva, že do podateľne súdu prvého stupňa bolo dňa 31. 07. 2013
poštou doručené hromadné podanie právneho zástupcu oprávneného EX CREDIT, a. s.
v počte 57 podaní uvedených v zozname podaných návrhov. Následne došlo súdom prvého
stupňa k spracovaniu hromadného podania, pričom sa zistilo, že v priloženom zozname
podaných návrhov sa nachádza návrh na zmenu súdneho exekútora proti povinnému,
ktorého vec bola postúpená Okresnému súdu Spišská Nová Ves (vec vedená na Okresnom
súde Stará Ľubovňa pod sp. zn. 2 Er 249/2010). Následne bol tento návrh na zmenu
súdneho exekútora tvoriaci hromadné podanie v zmysle § 139b písm. d) Spravovacieho
a kancelárskeho poriadku zaslaný príslušnému súdu. Vo veci súd vydal uznesenie, ktorým
zaviazal − spoločnosť EX CREDIT, a. s. zaplatiť súdny poplatok za spracovanie
hromadného podania.
Odvolateľ v podanom odvolaní namieta, že napadnuté uznesenie neobsahuje
odôvodnenie a z tohto dôvodu je nepreskúmateľné. K tomu odvolací súd uvádza,
že uznesenie obsahuje jasné a náležité odôvodnenie uvedením presného ustanovenia,
resp. položky Sadzobníka súdnych poplatkov, v zmysle ktorej mu bola uložená povinnosť
zaplatiť súdny poplatok (položka 20b). Z rozhodnutia rovnako vyplýva, že ide o hromadné
podanie spoločnosti EX CREDIT, a. s. doručené súdu dňa 31. 07. 2013 v počte 57 podaní −
návrhov na zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. Podľa
názoru odvolacieho súdu uloženie poplatkovej povinnosti je jasne špecifikované
a nezameniteľné s inými podaniami. V prípade, ak by spoločnosť EX CREDIT a. s. v deň
31. 07. 2013 bola doručila aj iné podania, museli by byť súčasťou hromadného podania
zapísaného v registri pod tou istou značkou Spr registra.
Odvolateľ ďalej namietal, že sa nejedná o hromadné podanie. Toto svoje tvrdenie
však nijakým spôsobom bližšie neobjasnil a nekonkretizoval. Odvolací súd nemôže preto
zaujať k nemu stanovisko. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa
odvolací súd uvádza, že podanie spoločnosti EX CREDIT, a. s. obsahuje všetky kvalifikačné
znaky uvedené v ust. § 42a Občianskeho súdneho poriadku pre hromadné podanie, teda:
1. / tvorí ho najmenej 10 podaní (v danom prípade 57),
2. / boli doručené tomu istému súdu (Okresnému súdu Stará Ľubovňa),
3. / tým istým účastníkom (spoločnosťou EX CREDIT, a. s.),
4. / v jeden deň (31. 07. 2013).
V ďalšom odvolateľ uviedol, že návrh na vykonanie úkonu − spracovanie
hromadného podania, podaný nebol. Spravovací a kancelársky poriadok však explicitne
a presne stanovuje postup súdu v prípade hromadných podaní, kedy je jeho povinnosťou
postupovať v zmysle § 139a a nasl. Spravovacieho a kancelárskeho poriadku, to znamená,
že je povinný spracovať hromadné podanie za účelom riadneho a efektívneho zapísania veci
do príslušných registrov (ak ide o návrh na začatie konania), resp. založenia do príslušných
už existujúcich spisov.
Ust. § 1 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch umožňuje vyrubiť súdny poplatok
za úkony súdu vykonávané bez návrhu, ak je to v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku
výslovne uvedené. Položka 20b stanovuje výšku súdneho poplatku za spracovanie
hromadného podania. Z vyššie uvedenej argumentácie vyplýva, že podanie spoločnosti
EX CREDIT, a. s. je bez akýchkoľvek pochybností hromadným podaním, že súd prvého
stupňa toto hromadné podanie spracoval (vylúčil návrh vo veci sp. zn. 2 Er 249/2010
a zaslal ho príslušnému súdu Spišská Nová Ves a ostatné podania v počte 56 dal
na spracovanie príslušnému exekučnému oddeleniu). Nepochybné je aj to, že išlo o úkon
v prospech poplatníka (oprávnený podal návrh na zmenu súdneho exekútora) a Sadzobník
súdnych poplatkov vyslovene stanovuje výšku súdneho poplatku za spracovanie
hromadného podania na sumu 1 Euro za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie.
Nedôvodnou bola preto tiež odvolacia námietka týkajúca sa použitia analogického určenia
výšky súdneho poplatku s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
Správny bol preto postup prvostupňového súdu, keď uložil spoločnosti
EX CREDIT, a. s. ako odosielateľovi hromadného podania povinnosť zaplatiť súdny
poplatok 57 Eur.
So zreteľom na uvedené dôvody odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil ako
vecne správne postupom podľa § 219 ods. 1 O. s. p.“
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom
uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s odvolacími
námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenie okresného
súdu potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno podľa
názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,
ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú
podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona o súdnych
poplatkoch (položka 20b sadzobníka súdnych poplatkov).
Námietku sťažovateľky, že krajský súd mal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1
písm. b) OSP, nemožno akceptovať. Predpokladom uvedeného postupu je to, že súd dospeje
k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou,
zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Krajský
súd v napadnutom uznesení podáva výklad príslušných ustanovení, pričom je zrejmé,
že nedospel k záveru o rozpore týchto ustanovení s ústavou, preto nebol povinný prerušiť
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP.
V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky poukazuje ústavný súd tiež na svoju
stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej je ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy viazaný prezumpciou ústavnosti právnej normy, ktorá sa má (mala)
na posudzovaný prípad aplikovať (porovnaj I. ÚS 39/96, I. ÚS 259/07, III. ÚS 225/04,
IV. ÚS 2/08, IV. ÚS 50/2010). Z uvedeného tiež vyplýva, že ústavný súd v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy neskúma ako predbežnú otázku, či právna norma,
ktorú všeobecné súdy aplikovali (mali aplikovať), je v súlade s ústavou.
Ústavný súd taktiež poukazuje na to, že nemá právomoc z vlastného podnetu
(ex offo) začať konanie o súlade zákonov s ústavou podľa čl. 125 ods. 1 ústavy.
Toto konanie môže začať výlučne na základe návrhu na to oprávnenej osoby [čl. 130 ods. 1
písm. a) až f) ústavy, obdobne aj § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona
o ústavnom súde].
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta,
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd
preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2014