Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 339/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta

doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: ,

Rvp 23347/2013, , , , ,

Rvp 23352/2013, , , ,

a , ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom

pod sp. zn. a uznesením z 15. októbra 2013 a postupom Krajského súdu

v Žiline v konaniach vedených pod spisovými značkami: a rozsudkom

z 26. septembra 2013, a rozsudkom z 26. septembra 2013,

a rozsudkom z 19. septembra 2013, a rozsudkom z 26. septembra 2013,

a rozsudkom z 19. septembra 2013, a rozsudkom

z 26. septembra 2013, a rozsudkom z 21. októbra 2013,

a rozsudkom z 26. septembra 2013, a rozsudkom zo 7. októbra 2013,

a rozsudkom z 26. septembra 2013 a a rozsudkom

zo 7. októbra 2013, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými

značkami: , , , ,

Rvp 23350/2013, , , , ,

Rvp 23355/2013, a s p á j a na spoločné konanie, ktoré

bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. decembra

2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením

z 15. októbra 2013 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej aj „krajský súd“)

v konaniach vedených pod spisovými značkami: a rozsudkom

z 26. septembra 2013, a rozsudkom z 26. septembra 2013,

a rozsudkom z 19. septembra 2013, a rozsudkom z 26. septembra 2013,

a rozsudkom z 19. septembra 2013, a rozsudkom

z 26. septembra 2013, a rozsudkom z 21. októbra 2013,

a rozsudkom z 26. septembra 2013, a rozsudkom zo 7. októbra 2013,

a rozsudkom z 26. septembra 2013 a a rozsudkom

zo 7. októbra 2013 (ďalej len „napadnuté rozsudky krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v procesnom

postavení žalobkyne v konaniach vedených Okresným súdom Revúca, Okresným súdom

Ružomberok, Okresným súdom Dolný Kubín a Okresným súdom Liptovský Mikuláši

(spolu ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých bolo rozhodovanie o jej žalobách,

ktorými sa domáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej

nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov (ďalej

len „žaloby“), ktoré sú súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú

ujmu mali spôsobiť.

Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žaloby v celom rozsahu

zamietli a zároveň zamietli i návrhy sťažovateľky na prerušenie konaní. Proti rozsudkom

súdov prvého stupňa podala sťažovateľka odvolania. Krajský súd svojimi napadnutými

rozsudkami potvrdil rozhodnutia okresných súdov a odporkyni (Slovenskej republike –

Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky) náhradu trov odvolacieho konania

nepriznali. Krajský súd v Banskej Bystrici odvolanie sťažovateľky uznesením odmietol ako

oneskorene podané.

Podľa názoru sťažovateľky odvolacie súdy „spôsobili“ porušenie jej základných

práv, „osobitne“:

- základného práva zaručeného (práva

na súdnu ochranu);

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:

„... Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho

prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom...

... Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...

... Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych

argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne

rozhodnutie vo svoj prospech...

... Konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej

veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...“

Sťažovateľka formuluje výhrady aj proti odmietnutiu jej odvolaní napadnutými

rozsudkami odvolacích súdov v časti smerujúcej proti výrokom napadnutých rozhodnutí

súdov prvého stupňa o zamietnutí jej návrhov na prerušenie predmetných súdnych konaní.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného práva podľa

a práva podľa dohovoru postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Žiline v napadnutých konaniach a napadnutými

rozhodnutiami, napadnuté rozhodnutia krajských súdov zruší a veci vráti na ďalšie konanie

a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej aj „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti

podľa primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právna

a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakter

rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Žiline, proti ktorým tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc v spojení

s , tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 15. októbra 2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Ústavný súd vo vzťahu k označenému uzneseniu odvolacieho súdu zistil, že ním bolo

odmietnuté odvolanie sťažovateľky podané proti rozsudku Okresného súdu Revúca sp. zn.

z 9. júla 2012 ako oneskorene podané.

Argumentácia sťažovateľky vo vzťahu k tvrdeniu o porušení jej v sťažnosti

označeného základného práva podľa a práva podľa dohovoru týmto uznesením je

totožná ako pri namietanom porušení jej v sťažnosti označených práv napadnutými

rozsudkami krajského súdu (pozri bod II.3 tohto uznesenia), ktorými boli potvrdené

rozsudky okresných súdov o zamietnutí sťažovateľkiných žalôb. Vzhľadom na to táto

argumentácia nezodpovedá právnemu stavu v danej veci, keďže v tomto prípade išlo

o odmietnutie odvolania sťažovateľky (označeným uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici), ako oneskorene podaného.

Z uvedeného preto vyplýva, že v tejto časti absentuje akákoľvek príčinná súvislosť

medzi odôvodnením sťažnosti o namietanom porušení sťažovateľkinho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a obsahom napadnutého uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 15. októbra 2013, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 125

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neodôvodnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutými rozsudkami Krajského súdu v Žiline a postupom, ktorý predchádzal ich

vydaniu

Sťažovateľka sťažnosťami namieta aj porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru napadnutými rozsudkami krajského

súdu, ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky súdov prvého stupňa

o zamietnutí žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu

na prerušenie konania a náhradu trov konania, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich

vydaniu.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že

k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie

a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.

Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť

konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy

takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov

základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon

a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné

záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú

ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto

konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania

uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom

ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd

z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci

(, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese

vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny

postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných

zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie

obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov

a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnická

osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť)

stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami,

ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská boli povinné dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj krajské súdy, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnostiach možno zhrnúť takto:

1. vo veciach rozhodovali vylúčení sudcovia,

2. napadnuté rozsudky krajského súdu sú rozhodnutiami absolútne prekvapivými,

3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania,

4. napadnuté rozsudky krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené,

5. odvolací súd sa nezaoberal odvolaniami sťažovateľky voči výroku o zamietnutí

prerušenia súdneho konania.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozsudkov krajský súd v súvislosti

s námietkami sťažovateľky v jednom z nich napr. uviedol:

„Pokiaľ išlo skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne

posúdenie veci v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi

napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 219

ods. 2 ), keďže ani zo strany odvolateľky neboli v priebehu odvolacieho konania

tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvého stupňa v dôvodoch

napadnutého rozhodnutia.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzí skutkovými zisteniami a úvahami

pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd

neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových

zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich

náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil.

Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia koherentný: jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú

príslušný záver o neodôvodnenosti nároku navrhovateľky. Rozhodnutie prvostupňového

súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým

na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť

prijateľné, racionálne a aj spravodlivé.

Podľa ust. , , ak tento zákon alebo osobitný predpis

neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá

účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom

doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom,

keď sa má pojednávanie konať.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti

zaručené SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť

účastníkovi uplatnenie práva konať a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou

občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie

vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy

na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou

môže mať- za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť môže účastník

plniť od začiatku konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo týchto

procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania pri odročovaní pojednávania. Jej

cieľom je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva

na účastníkovi konania bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť

všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký

posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka

a výsluch svedkov. Podľa ust. možno vykonať dokazovanie listinami

tak, že predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo

oboznámi ich obsah. Podľa ust. súd vykonáva dokazovanie na

pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho

pojednávania.

V danej veci bolo nariadené pojednávanie na deň 2. 5. 2013 o 10:30 hod v miestnosti

č. 100C na Okresnom súde Ružomberok, pričom navrhovateľka bola riadne na toto

pojednávanie predvolaná, no bez ospravedlnenia sa nedostavila, i keď podala návrh

na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu

a sudcu (a to v deň pojednávania). Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18

majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný

zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv, teda právo vykonávať procesné

úkony, vo formách stanovených zákonom nazerať do spisu, robiť si výpisy, vyjadriť sa

k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali byť predvolaní

na súdne pojednávanie. Na pojednávaní sa súd oboznámil s obsahom spisu a obsahom

exekučného spisu súdu (sp. zn. ) a návrh navrhovateľky na nariadenie

znaleckého dokazovania zamietol. Pokiaľ teda okresný súd na pojednávaní dňa vykonal

dôkazy navrhované navrhovateľkou a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa

pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení, tak týmto postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu

princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov

práva na spravodlivé súdne konanie. K právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom zodpovedá aj povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril

ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže aj obsahovať zistenie významné

pre rozhodnutie súdu. Tento postup bol zo strany okresného súdu postupom podľa § 122

ods. 1 v spojení s dodržaný. Okresný súd dodržal i zásadu priamosti a ústnosti

vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú

zaručuje nielen (), ale aj Dohovor (). keďže táto zásada je

súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich

občianskych práv a záväzkov a je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady

kontradiktórnosti sporového konania. Práve zo strany prvostupňového súdu dodržanie

práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom je v zhode

i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj EĽSP. ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie

spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti. v súlade s ktorou musia mať

účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné

na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo byť oboznámený a vyjadriť sa ku všetkým

dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu. Vo vzťahu

k princípu rovnosti zbraní, ktorý bol prvostupňovým súdom dodržaný, bola poskytnutá

obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ okresný súd v

rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým stranám

na navrhovanie dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal žalovanému

ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, teda rešpektoval judikatúru ústavného

súdu a EĽSP. Postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému

z vykonaných dôkazov v zmysle SR, k porušeniu zásad priamosti

a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania, teda zásad

obsiahnutých v príslušných ustanoveniach , v práve na spravodlivý proces, ako ho

vykladá ústavný súd a EĽSP.

Pokiaľ navrhovateľka namietala porušenie ust. , podľa ktorého

má súd vyjadrenie odporcu bezodkladne odoslať navrhovateľovi, odvolací súd zdôrazňuje,

že v danom prípade bolo vyjadrenie odporkyne doručené súdu jeden pracovný deň

pred dňom konania pojednávania. S predmetným vyjadrením sa mohla navrhovateľka

oboznámiť priamo na pojednávaní. Okresný súd neodňal žalovanému možnosť reagovať na

predložený vykonaný dôkaz a nevytvoril ani pre žalobcu, ani pre žalovaného výhodnejšie

podmienky pre preukázanie svojich tvrdení.“

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky spočívajúcej v jej tvrdení, že vo veci samej

konal nezákonný sudca, krajský súd okrem iného uviedol:

«Pokiaľ navrhovateľka spochybňovala v konaní zákonného sudcu s poukazom

na ust. odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už

rozhodoval v uznesení č. k. -22 zo dňa 3. januára 2013. ktorým bol

z prejednávania a rozhodovania vo veci vylúčený sudca V. T., nakoľko bol zákonným

sudcom v exekučnej veci, v ktorej navrhovateľka spochybňuje postup súdu v tomto konaní,

od čoho zároveň odvíja svoje nároky na náhradu škody.

Odvolací súd v aktuálnom konaní nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali

nestrannosť zákonnej sudkyne R. K.

Z ustanovenia ( a nasl. ) predstavuje

výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému

sudcovi ( ). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu

z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne

závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom,

objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že

v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania

veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného

a nezaujatého rozhodovania.

Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať

a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď

napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn.

). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom

na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to. že vykonáva súdnictvo na súde. ktorý údajne

(podľa tvrdenia navrhovateľky)svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci

založil zodpovednosť odporkyne za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona

č. »

Krajský súd k namietanému nedodržaniu zákonom ustanovených lehôt na vydanie

rozhodnutia okrem iného uviedol:

«... Pokiaľ navrhovateľka v odvolaní tvrdila, že súd prvého stupňa konštatoval, že

ňou namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, odvolací súd zdôrazňuje, že

prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na tú skutočnosť, že

zákonom stanovená lehota na vydanie poverenia nebola dodržaná a poverenie bolo vydané

160 dní po uplynutí zákonnej 15 dňovej lehoty. Zároveň dodal, že nie každé nedodržanie

zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie práva na prerokovanie vecí

bez zbytočných prieťahov. Odvolací súd sa s týmto názorom stotožňuje a v súlade

a na podporu svojho tvrdenia uvádza názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len

zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách

(nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. -75). Ďalej je nutné

zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce

prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa

, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne

okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie vecí bez zbytočných

prieťahov v zmysle citovaného článku nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti,

že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (pozri napr.

). Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy“

obsiahnutý v (obdobne aj pojem v „primeranej lehote" obsiahnutý v

čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s

ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho ktorého úkonu súdu alebo iného

štátneho orgánu ()...»

Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že rozhodnutia krajského súdu sú

„rozhodnutím absolútne prekvapivým“, považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený

právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru

všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20

ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj

právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov (m. m. , ). Práve plénum a kolégiá

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného

aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že

nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď

sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade

napadnutých rozsudkov prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil,

nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len

na jej základe bolo možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné

a neudržateľné.

S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých

rozsudkoch zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými

odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné rozsudky

okresných súdov potvrdili ako vecne správne. Napadnuté rozsudky krajského súdu nemožno

podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne,

t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone,

resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov, a zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.

Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými rozsudkami krajského súdu

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje

taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností

na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto

pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2014