Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 328/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť V. A., zastúpeného advokátom

JUDr. Mariánom Meždejom, Kudlovská 1, Humenné, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Prešove č. k. -200 zo 16. decembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2014

doručená sťažnosť V. A. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -200 zo 16. decembra

2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Sťažovateľ sa v súdnom konaní na súde prvého stupňa

domáhal určenia vlastníckeho práva a to že je spoluvlastníkom nehnuteľnosti k parc. CKN...

2

– záhrady o výmere 3582 m, pokiaľ ide o diel 2 a parcely CKN... ostatné plochy o výmere

2

829 m, a to v podiele 3/8-iny, ktoré nehnuteľnosti sú zapísané na LV... a ktoré boli

vytvorené geometrickým plánom... vyhotoviteľom geodetom Ing. J. R., vyhotoveného dňa

9. 2. 2007, autorizačne overeného 12. 2. 2007 a úradne overeného dňa 20. 2. 2007 pod

číslom... z parcely CKN..., pôvodne zapísanej na LV... Žiadal tiež určiť, že parcela CKN... –

2

záhrada o výmere 714 m, iba diel 3, ktorá bola vytvorené geometrickým plánom...

z pôvodnej EKN..., pôvodne zapísanej na LV..., patrí do dedičstva po otcovi žalobcovi P.

A... Zároveň žiadal priznať náhradu trov tohto konania.

Okresný súd Humenné rozsudkom zo dňa 12. 11. 2012 spis. zn.: -166

žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania v sume 443,74 eur, ktorú je

žalobca povinný zaplatiť žalovanému na adresu právneho zástupcu žalobcu..., v lehote

do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa sťažovateľ prostredníctvom svojho

právneho zástupcu podal odvolanie.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku

Okresného súdu Humenné zo dňa 12. 11. 2012 spis. zn.: -166, rozsudkom

zo dňa 16. 12. 2013 spis. zn.: -200, potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa

a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške 67,88 eur ktoré je

žalobca povinný zaplatiť... advokátovi do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. ...

Na základe zisteného skutkového stavu veci súd, podľa názoru sťažovateľa, dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré majú vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Ide o vadu

konania následkom ktorej sťažovateľ bol pozbavený práva vlastniť majetok.

Ide o tieto vady:

Podľa rozhodnutia o vyvlastnení bývalým Okresným národným výborom, odbor

výstavby a územného plánovania č... zo dňa 20. mája 1974, československý štát vyvlastnil

iba parcelu mpč... zapísané v PKV... Z PKV vyplýva tento zápis – parcela mpč... – dom,

dvor, záhrada. Z uvedených skutočnosti je zrejme, že rozhodnutím bývalého Okresného

národného výboru, odbor výstavby a územného plánovania č... zo dňa 20. mája 1974

v prospech Čsl. štátu nebola vyvlastnená parcela mpč..., ktorá bola zapísaná v PKV č...,

2

a ktorá je v roku 2007 bola zapísaná ako parcela EKN č... ovýmere714 m– záhrady, na LV

č... vo vlastníctve P. A. – otca sťažovateľa v podiele 1/1. Parcela č... vo vlastníctve P. A.

v podiele 1/1 nebola ani predmetom rokovania dňa 16. 7. 1974. O tom že nebola

predmetom rokovania vyplýva zo zápisnice napísanej na Štátnom notárstve v Humennom

dňa 7. 3. 1974 spis. zn.: 1000/73 evidovaná na čl. 8, 9. spisu a je nepochybné, že v

dedičskom konaní po poručiteľovi P. A. boli prejednané nehnuteľnosti zapísané v PKV č... –

dom dvor a záhrada.

Keďže dedičstvo nebolo prejednané potom ani nehnuteľnosti tvoriace dedičstvo

nemohlo byť vyvlastnené. Z toho dôvodu oba súdy na základe týchto dôkazov vyvodili

nesprávne skutkový záver, že rovnako bolo vydané rozhodnutie bývalého ONV v H. č. ÚP

1158-515/81 Got. z 27. 8. 1981, ktorým bola medzi inými vyvlastnená aj npč... Pokiaľ sa

týka dohody, ktorá sa mala uzatvoriť dňa 16. 7. 1974 na MSNV v M. z príležitosti

prejednania problémov súvisiacich s majetkovým usporiadaním nehnuteľnosti v obci...

a z tohto jednania bol vyhotovený zápis, k tomu uvádzame, že ako na dohode chýba podpis

matky sťažovateľa M. A., potom dohoda nemohla byť uzatvorená. Z obsahu zápisnice jasne

vyplýva, že sťažovateľ nebol poverený zastupovaním svojej matky M. A. Potom ak pri

uzatváraní a podpise dohody nemal plnú moc na zastupovanie a matka nepodpísala dohodu

k uzatvoreniu dohody nemohlo dôjsť. Odvolací súd nevysvetlil alebo nedal odpoveď

na otázku prečo malo dôjsť k uzatvoreniu dohody v podmienkach za ktorých nehnuteľnosti

bolo vyvlastnené. Ide o porušenie .

Na druhej strane je zrejme, že ak aj rozhodnutím z roku 1981 mali byť opakovane

vyvlastnené tie isté nehnuteľnosti ako rozhodnutím z roku 1974, potom k dohode

o podmienkach – zápis zo dňa 16. 7. 1974 – nemohlo dôjsť. Pritom oba súdy v odôvodnení

rozsudkov sa vôbec nevyporiadali s otázkou že matka sťažovateľa M. A. odvolanie proti

rozhodnutiu ONV o vyvlastnení z roku 1974 nikdy nevzala späť. Z toho dôvodu je potom

logický záver že tieto nehnuteľnosti boli opakovane vyvlastnené aj v roku 1981. Iba podpis

M. A. by bol prejavom vôle a súhlasom s obsahom dohody.

Žalovaný v priebehu konania na súdoch oboch stupňoch nepreukázal, že došlo

k vyplateniu finančnej náhrady zložením finančných prostriedkov na účet v Slovenskej

štátnej sporiteľni. Dôkazné bremeno bolo v danej veci na žalovanom.

Sťažovateľ v súdnom konaní naopak preukázal, že za stavebný pozemok, ktorý mu

mal byť pridelený ako náhrada za vyvlastnenie zaplatil finančné čiastku a to 3528,- Kčs

dňa 2. 4. 1976. Aj z tejto skutočnosti nepochybne vyplýva, že k uzatvoreniu dohody

o podmienkach v zmysle zápisu zo dňa 16. 7. 1974 nedošlo.

Máme za to, že parc. mpč... nebola v roku 1974 uvedeným rozhodnutím vyvlastnená

a nebola taktiež za ňu poskytnutá náhrada. Ak sťažovateľ kupoval pozemok na stavbu

rodinného domu ta potom nedošlo k naplneniu dohody zo 16. 7. 1974.

K vydržaniu ktoré sa vykonalo formou notárskej zápisnice spísaná

JUDr. Vladimírom Telepčáka, podľa názoru sťažovateľa nebolo vyjadrenie osôb, v zmysle

ust. písma a) bod 1 Zb, cit: „vyjadrenie osôb, ktorým posledný zápis

v katastri nehnuteľnosti preukazuje vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo právo

zodpovedajúce vecnému bremenu, alebo iných právnych nástupcov, ak sú tieto osoby

známe, že nemajú k vzniku vlastníckeho práva alebo práva zodpovedajúceho vecnému

bremenu výhrady“ V deň spísania Notárskej zápisnice t. j.: 26. 3. 2007 Z až na M. A. –

matku sťažovateľa, ostatní žili včítane sťažovateľa V. A.

V osvedčení vyhlásenia o vydržaní vlastníctva k nehnuteľnosti ja uvedené cit.:

k týmto pozemkom sú vedení ako podieloví spoluvlastníci M. A., A. B., M. A., V. A., H. F.

a P. A. Ani jeden z nich už nežije.“ Odvolací súd vôbec nezaujal stanovisko k tomu, že notár

nevyžiadal vyjadrenie osôb v súlade s ust. bod. 1. ...

V danom prípade ide o porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva na spravodlivý proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na vlastníctvo

podľa „Každý ma právo vlastniť majetok.

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok

nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje“.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1) Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. 12. 2013 spis. zn.: 2Co/35/2013-

200, bolo porušené.

2) Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. 12. 2013 spis. zn.: 2Co/35/2013-

200, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3) Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní

od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,

keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, ).

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -200

zo 16. decembra 2013.

V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne

uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa

prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou

sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého

rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha ( ), čím

zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky

na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd skúmať

a rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti [vyslovenie

porušenia základných práv podľa a dohovoru], a vo vzťahu

k tomu orgánu verejnej moci, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (krajský súd

rozsudkom č. k. -200 zo 16. decembra 2013). Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„V danom prípade ide o porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na vlastníctvo podľa

...“ Vzhľadom na to, že sťažovateľ sa v petite

podanej sťažnosti nedomáha vyslovenia porušenia základného práva na vlastníctvo podľa

, nemohol ústavný súd porušenie uvedeného práva skúmať a rozhodnúť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -200 zo 16. decembra 2013 vyplýva, že

„Odvolací súd prejednal vec v súlade s ustanovením , a to bez

nariadenia pojednávania ( ) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je

dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe

ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu

prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má

podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého

stupňa sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.“.

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol najmä:

„Námietky žalobcu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa pozostávajú

predovšetkým z toho, že notárska zápisnica nesvedčí o tom, že žalovaní splnili zákonom

stanovené podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva titulom vydržania tak, ako to

vyžaduje zákon. Žalovaný nikdy nehnuteľnosti v súlade so zákonom nenadobudol, a preto

ani nebolo možné, aby bola notárska zápisnica podkladom pre zápis vlastníckeho práva

v prospech žalovaného.

Z predložených listinných dôkazov je zrejmé, že nehnuteľnosti, ku ktorým sa domáhal

určenia vlastníckeho práva žalobca, síce patrili pôvodne vlastnícky jeho rodičom, ale

k sporným nehnuteľnostiam prebehli dve vyvlastňovacie konania v roku 1974 a v roku 1981.

Z rozhodnutí o vyvlastnení nehnuteľnosti vyplýva, že nehnuteľnosti boli vyvlastnené v

súlade so zákonom, ktorý platil v tom období, teda stavebný zákon vzhľadom k tomu, že išlo

o spoločenský záujem na vyvlastnení týchto nehnuteľnosti, ktorým predchádzala ponuka

na kúpu nehnuteľnosti zo strany bývalého Československého štátu v zastúpení ONV v H.

Vzhľadom k tomu, že vlastníci nehnuteľnosti, vtedy žijúca matka žalobcu a žalobca

nesúhlasili s odpredajom nehnuteľností, štát pristúpil k vyvlastneniu a vydal vo veci

rozhodnutie. Tvrdenie žalobcu, že matka voči vyvlastňovaciemu rozhodnutiu z roku 1974

podala odvolanie, nemá vplyv na posúdenie veci, keďže zo zápisu, ktorý je obsahom spisu, z

16. 7. 194 vyplýva, že za účasti samotného žalobcu, ale aj jeho matky došlo k dohode o

podmienkach, za ktorých nehnuteľnosti boli vyvlastnené, vrátane oznámenia, že odvolanie,

ktoré bolo podané na bývalom KNV v Košiciach bolo vzaté späť. Týmto spôsobom bolo zo

strany pôvodných vlastníkov akceptované vyvlastňovacieho rozhodnutie. Účasť matky na

tomto jednaní je zrejmá zo samotného zápisu a okolnosť, že zápis ňou podpísaný nebol, ale

bol podpísaný samotným žalobcom, nemá vplyv na toto rozhodnutie. Naviac podmienky,

ktoré sú uvedené v zápise zo 16. 6. 1974 v podobe finančnej náhrady zloženej na účet

vlastníkov do Slovenskej štátnej sporiteľne, pridelenie 2-izbového bytu v M. a pridelenie

stavebného pozemku v intraviláne mesta M. boli zo strany štátu splnené. Tvrdenia žalobcu,

že finančné prostriedky mu neboli vyplatené, neboli nijako v priebehu konania preukázané.

Vydané vyvlastňovacie rozhodnutia v prospech Československého štátu v správe MNV K.

pre účely spoločenské, ktoré následne na týchto nehnuteľnostiach boli aj realizované,

dodnes pretrvávajú nerušene, svedčia o dôkaze, že tak po objektívnej stránke, teda vo

vzťahu k vonkajšiemu okoliu, ale aj v subjektívnej stránke žalovaného boli splnené

predpoklady pre dobromyseľnosť užívania nehnuteľností od roku 1974, respektíve 1981.

Takto nadobudnutý titul v prospech Československého štátu v súlade s prijatým Zákonom

o vlastníctve majetku obcí preukazuje dôvodnosť presvedčenia žalovaného, že nehnuteľnosti

mu vlastnícky patria, keďže nastal zákonom predpísaný prechod z vlastníctva zo strany

štátu na obec a túto okolnosť je možné vnímať aj ako dobromyseľnosť v podobe zákonnej

držby pozemkov aj po prechode vlastníctva zo štátu na obec počnúc rokom 1992. Túto

okolnosť upravoval o majetku obci. Následne uplynula doba ďalších 15

rokov do roku 2007, kedy bolo vydané v prospech žalovaného osvedčenie notárom v súlade

s platným “

Vzhľadom na to, že krajský súd okrem iného poukázal aj na to, že skutkové zistenia

Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) zodpovedajú vykonanému

dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu okresným

súdom, podrobil ústavný súd skúmaniu aj odôvodnenie rozsudku okresného súdu

č. k. -166 z 12. novembra 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“).

V odôvodnení rozsudku okresného súdu sa okrem iného uvádza: „Súd v prvom rade

skúmal naliehavý právny záujem, ktorý sa vždy viaže na konkrétny určovací petit, teda

na to, čoho sa žalobca v konaní domáha a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným

určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva, alebo neistoty

jeho právneho vzťahu. Pri posudzovaní naliehavosti právneho záujmu na konkrétnom

určovacom petite tak, ako ho žiadal určiť žalobca upresnením na čl. 150 dospel k záveru, že

nie je naliehavý právny záujem žalobcu na takomto určení, pretože takto podaná žaloba

spornosť práva neodstraňuje, rozsudok by naviac bol nevykonateľný, pretože časť parcely

CKN... a to konkrétne diel 2, a parcela CKN... diel 3, nie sú samostatnými parcelami, ktoré

presne zodpovedajú pôvodným parcelám mpč... pôvodne zapísanej na LV... alebo parcele

EKN... pôvodne zapísanej na LV... V prípade, ak by súd takto postavenému žalobnému

petitu vyhovel, rozsudok by bol nevykonateľný v tom, že diel jednotlivých novovytvorených

parciel geom. plánom by nebolo možné samostatne zapísať do katastra nehnuteľností a tým

by bol rozsudok nevykonateľný. Napriek tomu, že súd vyslovil názor, že žalobca

nepreukázal naliehavý právny záujem na konkrétnom určovacom petite, pretože takýto

určovací petit neodstraňuje spornosť žalobcovho práva, alebo neistoty, súd vyhodnotil aj

vykonané dôkazy, najmä pokiaľ ide o titul nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaného k

predmetným novovytvoreným parcelám uvedených pôvodných parciel a dospel k záveru, že

žalovaný dostatočne preukázal v konaní aj vstup do užívania týchto nehnuteľností ešte v r.

1974, keď na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia bývalého ONV odboru výstavby a

územného plánovania v Humennom došlo k vyvlastneniu predmetnej parcely EN... pôvodne

patriacej predkom žalobcu v prospech československého štátu v správe MNV K. z dôvodu

verejného záujmu. Od r. 1974 žalobca uvedené nehnuteľností neužíva, nezaujíma sa o ne,

a pravdou je, že v r. 1974 došlo medzi účastníkmi aj k následnej dohode o podmienkach

vyvlastnenia, s ktorou žalobca aj jeho matka súhlasili o čom svedčia ďalšie listinné dôkazy

predložené zo strany žalovaného zo dňa 16. 7. 1974 a to zrušenie odvolania vo veci

vyvlastnenia rodinného domu v K., a dohoda uzavretá na MsNV v M. za prítomností

ostatných zúčastnených strán o tom, že bude matke žalobcu pridelený do užívania náhradný

byt a žalobcovi pridelený stavebný pozemok. V skutočnosti sa táto dohoda aj naplnila a po

tomto vyvlastnení, ktoré bolo v r. 1974 došlo aj k ďalšiemu vyvlastneniu v r. 1981, keď sa

verejné priestranstvo rozšírilo aj pri tomto vyvlastnení bol prítomný žalobca, ktorý podpísal

prezenčnú listinu z komisionálneho jednania a záznamom napísanom na MNV v K. sa

konštatuje, že účel vyvlastnenia vlastníci pozemkov nenamietajú. Je pravdou, že toto

vyvlastnenie malo byť zapísané v evidencií nehnuteľností podľa vtedy platných predpisov,

dôvod, prečo sa tomu tak nestalo nevedel zástupca žalovaného vysvetliť, v skutočnosti však

ešte jeho predchodca zabezpečil zosúladenie právneho stavu s užívacím stavom spôsobom

takým, že bolo vydané osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľností,

pričom vstupom do užívania bolo práve toto vyvlastňovacie rozhodnutie a následne boli

nehnuteľností dlhodobo užívané až do r. 2007, teda do vydania osvedčenia vyhlásenia

o vydržaní vlastníckeho práva k tejto nehnuteľností. Táto okolnosť v konaní nebola sporná.

Súd mal za to, že žalovaný je vlastníkom sporných parciel. V súčasnej dobe na týchto

parcelách stojí pomník padlým hrdinom a na parcele... sa stavia aj Dom smútku v prospech

všetkých občanov, okolo týchto parciel je aj okrasný park a tieto nehnuteľností tak, ako boli

vyvlastnené na účel, aký boli vyvlastnené sú užívané štátom a neskôr Obcou K. od r. 1974

doposiaľ.“

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,

keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu), resp. jeho rozhodnutím, nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd pripomína, že nemá zásadne

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil ().

Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (,

).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

a obdobne i práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dostatočne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd stabilne judikuje tak, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , ,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok ().

Napadnutý rozsudok nie je podľa názoru ústavného súdu prejavom interpretačnej

alebo aplikačnej svojvôle a sťažovateľom uvedená argumentácia v jeho sťažnosti nebola

spôsobilá vyvolať pochybnosť o neudržateľnosti napadnutého rozhodnutia z ústavného

hľadiska. Odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce

zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu

súdneho rozhodnutia.

Ústavný súd navyše poukazuje aj na tú skutočnosť, že sťažovateľ síce vytýka

odvolaciemu súdu výlučne jeho nesprávne skutkové zistenia, ktoré majú podľa jeho názoru

vplyv na zákonnosť rozhodnutia, avšak sťažovateľom podaná žaloba bola už okresným

súdom zamietnutá z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení

vlastníckeho práva, čím možno považovať vyhodnocovanie ostaného vykonaného

dokazovania okresným súdom ako nie nevyhnutné vzhľadom na to, že osvedčenie

naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva je nevyhnutným predpokladom

úspešnosti určovacej žaloby. Z obsahu namietaného rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva,

že by bol sťažovateľ rozporoval nesprávnosť záveru vysloveného okresným súdom

o nedostatku naliehavého právneho záujmu.

Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že napadnuté

rozhodnutie nevybočilo z medzí stanovených označenými článkami a dohovoru

a rozsudkom krajského súdu č. k. -200 zo 16. decembra 2013 nedošlo

k porušeniu práv sťažovateľa označených v jeho sťažnosti. Vzhľadom na uvedené

skutočnosti sťažnosť bolo potrebné odmietnuť podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014