Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 409/2014
PDF · 160.75 KB
No categories available
III. ÚS 409/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť Z., a. s., zastúpenej advokátskou kanceláriou GRABAN,
TORMA & PARTNERS s. r. o., Vodná 3, Košice, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Imrich Torma, LL.M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 19 Co 785/2013-106 z 31. januára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z., a. s., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2014
doručená sťažnosť Z., a. s., (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 19 Co 785/2013-106 z 31. januára 2014.
Sťažovateľka uvádza, že v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 27 C 240/2011, v ktorom vystupovala ako navrhovateľka,
podala 27. septembra 2013 na okresnom súde odvolanie proti rozsudku okresného súdu
č. k. 27 C 240/2011-86 zo 4. septembra 2013.
Sťažovateľke bolo 18. februára 2014 doručené uznesenie krajského súdu
č. k. 19 Co 785/2013-106 z 31. januára 2014, ktorým tento odvolanie sťažovateľky
odmietol.
Sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla, že podľa názoru krajského súdu „právnemu
zástupcovi sťažovateľa bol doručený rozsudok do vlastných rúk dňa 10.09.2013, v dôsledku
čoho začala 15-dňová lehota na podanie odvolania plynúť od 11.09.2013 a uplynula dňom
25.09.2013“. Krajský súd v napadnutom uznesení ďalej uviedol, že sťažovateľka podala
„prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie elektronicky dňa 27.09.2013 a tiež poštovou
prepravou dňa 28.09.2013“, v dôsledku čoho bolo odvolanie sťažovateľky „podané
po uplynutí lehoty na podanie odvolania, tak, ako je vymedzená v ust. § 204 ods. 1 O.s.p.,
z ktorého dôvodu odvolanie sťažovateľa v súlade s ust. § 218 ods. 1 písm. a) O.s.p.
odmietol“.
Sťažovateľka poukázala tiež na nesprávnosť záverov krajského súdu, podľa ktorého
sťažovateľka v podanom odvolaní nesprávne uviedla, že rozsudok okresného súdu jej bol
doručený 12. septembra 2013, pretože „na doručenke je čitateľným spôsobom uvedený
dátum prevzatia 10.09.2013 a podľa ust. § 45 ods. 2 O.s.p. údaje uvedené na potvrdení
o doručení písomnosti sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak“.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd „pochybil, ak konštatoval vyššie uvedené
skutočnosti“, a takýmto postupom odňal sťažovateľke „možnosť konať pred súdom“.
Ako dôkaz svojich tvrdení o doručení rozsudku okresného súdu sťažovateľke až
12. septembra 2013 uvádza sťažovateľka obálku „s podacím číslom ... od odosielateľa:
Okresný súd Trenčín, na ktorej je práve na chýbajúcom mieste doručenky, ktorá bola
odoslaná späť odosielateľovi, vyznačený odtlačok úradnej pečiatky právneho zástupcu
sťažovateľa: DOŠLO DŇA 12.09.2013“. Sťažovateľka tiež k svojej sťažnosti priložila
„fotokópiu výňatku z knihy doručenej pošty právneho zástupcu sťažovateľa, z ktorej vyplýva
rovnaká skutočnosť, nakoľko je v nej nalepený štítok z hore uvedenej obálky s rovnakým
podacím číslom ... spolu s dátumom prijatia dňa 12.09.2013 a príslušnou spisovou značkou
konania na prvostupňovom súde – 27 C 240/2011“.
Sťažovateľka v ďalšej sťažnostnej argumentácii dôvodila skutočnosťou, že dátum
10. september 2013 je vyznačený v tej časti obálky, ktorá je vyhradená pre poštovú
prepravnú spoločnosť a označuje „dátum podania takejto zásielky“, a nie dátum doručenia
zásielky právnemu zástupcovi sťažovateľky, o čom svedčí tiež internetová stránka
Slovenskej pošty, a. s., umožňujúca „sledovanie podaných zásielok na základe podacieho
číslo – v detaile zásielky podanej pod podacím číslom ... je uvedené, že táto zásielka bola
dňa 10.9.2013 o 09:23 hod podaná na pošte Trenčín 1, Mierové námestie 21, 911 01
Trenčín; dňa 12.09.2013 o 08.01 hod bola zásielka prevzatá na doručenie; a dňa
12.09.2013 o 13.36 hod bola zásielka doručená adresátovi“, teda sťažovateľke.
Sťažovateľka na základe uvedeného uzatvára, že „zákonná 15-dňová lehota
na podanie odvolania v zmysle § 204 ods. 1 O.s.p. začala plynúť od 13.09.2013 a uplynula
dňom 27.09.2013. Z uvedeného dôvodu navrhovateľ nijakým spôsobom nezmeškal zákonnú
lehotu a v súlade s ust. § 57 ods. 3 O.s.p. a odvolanie podal riadne a včas – elektronicky
dňa 27.09.2013 a na poštovú prepravu dňa 28.09.2013, tzn. absentuje tu dôvod
na odmietnutie odvolania uvedený v ust. § 218 ods. 1 písm. a) O.s.p., čím nesporne bola
postupom porušovateľa sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred odvolacím súdom.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal
vo veci toto rozhodnutie:
„1. Základné právo spoločnosti Z., a.s. zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co 785/2013 zo dňa 31.01.2014
porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co 785/2013 zo dňa 31.01.2014
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Trenčín na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti Z., a.s. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
100,- EUR a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,90 €, ktoré je Krajský súd
v Trenčíne povinný uhradiť na účet jej právneho zástupcu – advokátska kancelária
GRABAN, TORMA & PARTNERS, s.r.o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,
ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany
svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu
zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd
teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).
Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti uviedla, že proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu podala „návrh na opravu napadnutého Uznesenia, v ktorom uviedol všetky
uvedené skutočnosti, poukázal na nesprávnosť postupu a rozhodnutia porušovateľa
a navrhol, aby porušovateľ v súlade s § 164 Občianskeho súdneho poriadku vydal opravné
uznesenie, ktorým by zrušil napadnuté uznesenie a pokračoval ďalej v odvolacom konaní“.
Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že sťažovateľka podala proti
sťažnosťou napadnutému uzneseniu dovolanie, a to 18. marca 2014, pričom o tomto
dovolaní dosiaľ rozhodnuté nebolo.
Podľa názoru ústavného súdu má v danom prípade právomoc poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateľky najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací
(k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 114/2010,
III. ÚS 199/2010, III. ÚS 462/2011).
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila v sťažnosti
podanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie
konanie ešte skončené, bolo dôvodné sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu odmietnuť
pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka
namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne
s ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp
subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné
prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že
v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej
sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.
Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude
mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy konštatuje, že
v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota
na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému uzneseniu krajského súdu č. k. 19 Co 785/2013-106
z 31. januára 2014 (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nezaoberal sa už ústavný súd ďalšími
návrhmi formulovanými sťažovateľkou v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého uznesenia,
návrh na priznanie náhrady trov konania, návrh na priznanie finančného zadosťučinenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2014