Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 409/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť Z., a. s., zastúpenej advokátskou kanceláriou GRABAN,

TORMA & PARTNERS s. r. o., Vodná 3, Košice, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Imrich Torma, LL.M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa

uznesením Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -106 z 31. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z., a. s., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2014

doručená sťažnosť Z., a. s., (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -106 z 31. januára 2014.

Sťažovateľka uvádza, že v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. , v ktorom vystupovala ako navrhovateľka,

podala 27. septembra 2013 na okresnom súde odvolanie proti rozsudku okresného súdu

č. k. -86 zo 4. septembra 2013.

Sťažovateľke bolo 18. februára 2014 doručené uznesenie krajského súdu

č. k. -106 z 31. januára 2014, ktorým tento odvolanie sťažovateľky

odmietol.

Sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla, že podľa názoru krajského súdu „právnemu

zástupcovi sťažovateľa bol doručený rozsudok do vlastných rúk dňa 10.09.2013, v dôsledku

čoho začala 15-dňová lehota na podanie odvolania plynúť od 11.09.2013 a uplynula dňom

25.09.2013“. Krajský súd v napadnutom uznesení ďalej uviedol, že sťažovateľka podala

„prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie elektronicky dňa 27.09.2013 a tiež poštovou

prepravou dňa 28.09.2013“, v dôsledku čoho bolo odvolanie sťažovateľky „podané

po uplynutí lehoty na podanie odvolania, tak, ako je vymedzená v ust. ,

z ktorého dôvodu odvolanie sťažovateľa v súlade s ust.

odmietol“.

Sťažovateľka poukázala tiež na nesprávnosť záverov krajského súdu, podľa ktorého

sťažovateľka v podanom odvolaní nesprávne uviedla, že rozsudok okresného súdu jej bol

doručený 12. septembra 2013, pretože „na doručenke je čitateľným spôsobom uvedený

dátum prevzatia 10.09.2013 a podľa ust. údaje uvedené na potvrdení

o doručení písomnosti sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak“.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd „pochybil, ak konštatoval vyššie uvedené

skutočnosti“, a takýmto postupom odňal sťažovateľke „možnosť konať pred súdom“.

Ako dôkaz svojich tvrdení o doručení rozsudku okresného súdu sťažovateľke až

12. septembra 2013 uvádza sťažovateľka obálku „s podacím číslom ... od odosielateľa:

Okresný súd Trenčín, na ktorej je práve na chýbajúcom mieste doručenky, ktorá bola

odoslaná späť odosielateľovi, vyznačený odtlačok úradnej pečiatky právneho zástupcu

sťažovateľa: DOŠLO DŇA 12.09.2013“. Sťažovateľka tiež k svojej sťažnosti priložila

„fotokópiu výňatku z knihy doručenej pošty právneho zástupcu sťažovateľa, z ktorej vyplýva

rovnaká skutočnosť, nakoľko je v nej nalepený štítok z hore uvedenej obálky s rovnakým

podacím číslom ... spolu s dátumom prijatia dňa 12.09.2013 a príslušnou spisovou značkou

konania na prvostupňovom súde – “.

Sťažovateľka v ďalšej sťažnostnej argumentácii dôvodila skutočnosťou, že dátum

10. september 2013 je vyznačený v tej časti obálky, ktorá je vyhradená pre poštovú

prepravnú spoločnosť a označuje „dátum podania takejto zásielky“, a nie dátum doručenia

zásielky právnemu zástupcovi sťažovateľky, o čom svedčí tiež internetová stránka

Slovenskej pošty, a. s., umožňujúca „sledovanie podaných zásielok na základe podacieho

číslo – v detaile zásielky podanej pod podacím číslom ... je uvedené, že táto zásielka bola

dňa 10.9.2013 o 09:23 hod podaná na pošte Trenčín 1, Mierové námestie 21, 911 01

Trenčín; dňa 12.09.2013 o 08.01 hod bola zásielka prevzatá na doručenie; a dňa

12.09.2013 o 13.36 hod bola zásielka doručená adresátovi“, teda sťažovateľke.

Sťažovateľka na základe uvedeného uzatvára, že „zákonná 15-dňová lehota

na podanie odvolania v zmysle začala plynúť od 13.09.2013 a uplynula

dňom 27.09.2013. Z uvedeného dôvodu navrhovateľ nijakým spôsobom nezmeškal zákonnú

lehotu a v súlade s ust. a odvolanie podal riadne a včas – elektronicky

dňa 27.09.2013 a na poštovú prepravu dňa 28.09.2013, tzn. absentuje tu dôvod

na odmietnutie odvolania uvedený v ust. , čím nesporne bola

postupom porušovateľa sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred odvolacím súdom.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal

vo veci toto rozhodnutie:

„1. Základné právo spoločnosti Z., a.s. zaručené v Slovenskej

republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 31.01.2014

porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 31.01.2014

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Trenčín na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti Z., a.s. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

100,- EUR a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,90 €, ktoré je Krajský súd

v Trenčíne povinný uhradiť na účet jej právneho zástupcu – advokátska kancelária

GRABAN, TORMA & PARTNERS, s.r.o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,

ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany

svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu

zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ).

Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti uviedla, že proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu podala „návrh na opravu napadnutého Uznesenia, v ktorom uviedol všetky

uvedené skutočnosti, poukázal na nesprávnosť postupu a rozhodnutia porušovateľa

a navrhol, aby porušovateľ v súlade s vydal opravné

uznesenie, ktorým by zrušil napadnuté uznesenie a pokračoval ďalej v odvolacom konaní“.

Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že sťažovateľka podala proti

sťažnosťou napadnutému uzneseniu dovolanie, a to 18. marca 2014, pričom o tomto

dovolaní dosiaľ rozhodnuté nebolo.

Podľa názoru ústavného súdu má v danom prípade právomoc poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľky najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací

(k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. ,

, ).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila v sťažnosti

podanej ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie

konanie ešte skončené, bolo dôvodné sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu odmietnuť

pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka

namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania a súbežne

s ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp

subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné

prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ), že

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude

mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného konštatuje, že

v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota

na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému uzneseniu krajského súdu č. k. -106

z 31. januára 2014 (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nezaoberal sa už ústavný súd ďalšími

návrhmi formulovanými sťažovateľkou v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého uznesenia,

návrh na priznanie náhrady trov konania, návrh na priznanie finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014