Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 405/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava,

v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. z 18. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 18. októbra

2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Nové Mesto

nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) žalobu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy (ďalej len „žaloby o náhradu škody“), ktorou sa proti Slovenskej republike, zastúpenej

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť

kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie

súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov v exekučnom konaní vedenom okresným súdom, ktorého

účastníkom na strane oprávneného bola sťažovateľka.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve

nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom

podania jej žaloby o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)

súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala

„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným

prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne

a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci

vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho

pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť,

že okresný súd, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom zapríčinil vznik škody na jej

strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať,

ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex

in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa

rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd sťažovateľkou o vznesených námietkach zaujatosti podľa

proti sudcom okresného súdu rozhodol napadnutým uznesením tak, že nie všetci sudcovia

okresného súdu sú vylúčení z prerokovania konaní o žalobe o náhradu škody (ďalej len

„civilná vec“) vedenej okresným súdom; toto uznesenie krajského súdu je preto podľa

sťažovateľky „... nesprávne, zakladajúce zásah do jej základných práv, garantovaných

čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru“.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté

v judikatúre ústavného súdu (napr. , , ,

, , , ), ako aj Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného

sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73;

rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).

Podľa sťažovateľky skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloba o náhradu škody

spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu má byť prerokovaná

a rozhodnutá sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „... minimálne

kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah...“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť

o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti

prípadu nemôžu javiť v jej očiach ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že

Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých

svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu

záveru ako krajský súd v označenom uznesení.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutom uznesení dostatočne nevyhodnotil

dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetnej

veci, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva

aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu

priamo dotknutý vo svojich právach;

b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než

z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka svoju sťažnosť následne doplnila podaním doručeným ústavnému súdu

26. februára 2013, v ktorom reagovala na uznesenie ústavného súdu sp. zn.

zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným súdom

odmietnuté pre nedostatok jeho právomoci na ich prerokovanie a rozhodnutie, „s nádejou,

že zvráti stav bezlimitnej deformácie ľudských práv uskutočňovanej systematicky činnosťou

súdov Slovenskej republiky v oboch systémoch súdnej moci, pričom táto jeho preventívna

činnosť zamedzí diskreditácii Slovenskej republiky na pôde Európskeho súdu pre ľudské

práva v Štrasburgu“.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv

podaním dovolania z dôvodu podľa ust. (dovolanie nie je prípustné)!

Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , v ktorých

tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú

rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len

v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie „publikovaného uznesenia

(40/1998 ZSP)“ Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

, v ktorom tento súd vyslovil, že ,,Na prejednanie opravného prostriedku

(odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval

o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu.

Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1

v spojení s ).“.

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že „v právnom štáte jednoznačný záver,

že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej

ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí

krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako

dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy

z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len

zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť

podľa predloženého petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené jej základné

práva podľa a a právo podľa dohovoru,

označené uznesenie krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie

a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade

vykonateľnosti napadnutého uznesenia ...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta porušenie svojich označených základných

práv podľa a a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu.

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka už raz podala identickú

sťažnosť, ako je prerokúvaná sťažnosť, ktorú ústavný súd skôr zaregistroval pod sp. zn.

. Ústavný súd o predchádzajúcej identickej sťažnosti sťažovateľky rozhodol

uznesením sp. zn. z 3. septembra 2013, čo v okolnostiach prípadu tvorí

prekážku už rozhodnutej veci.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej už ústavný súd rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Vzhľadom na dôvody odmietnutia (konštatovaný nedostatok právomoci) skoršej

identickej sťažnosti sťažovateľky nebolo možné prerokúvanú sťažnosť považovať

za žiadnych okolností za prípustnú, pretože nedostatok právomoci, ako jednej z podmienok

konania, nie je možné odstrániť, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť

podľa z dôvodu neprípustnosti vyplývajúceho z

písm. a) .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014