Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 358/2014
PDF · 275.29 KB
No categories available
I. ÚS 358/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,
Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici
a jeho uznesením sp. zn. 13 Co 262/2013 z 25. júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
a jeho uznesením sp. zn. 13 Co 262/2013 z 25. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie
krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v procesnom
postavení žalobkyne v konaní vedenom pred Okresným súdom Veľký Krtíš (ďalej len
„okresný súd“), predmetom ktorého bolo rozhodovanie o náhrade majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom okresného súdu, ktorý je súčasne súdom, ktorý sťažovateľke uvedenú škodu
a nemajetkovú ujmu mal spôsobiť. Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom
sp. zn. 1 C/72/2012 z 12. marca 2013, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol a zároveň
odmietol i návrh sťažovateľky na prerušenie konania. Proti rozsudku okresného súdu
sp. zn. 1 C/72/2012 z 12. marca 2013 podala sťažovateľka odvolanie, ktoré krajský súd
svojím napadnutým rozhodnutím v odvolacom konaní potvrdil.
3.1 Podľa názoru sťažovateľky krajský súd „spôsobil porušenie základných práv
sťažovateľa, osobitne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva
na súdnu ochranu);
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
3.2 Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:
„1. Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho
prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom...
2. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...
3. Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych
argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne
rozhodnutie vo svoj prospech...
4. ... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu
v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...
5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho
konania.“.
4. V petite podanej sťažnosti sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom
a napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktoré ďalej zruší a predmetnú vec vráti
na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým
rozhodnutím krajského súdu
7. Sťažovateľka podanou sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím
krajského súdu, ktorým tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudok okresného súdu
sp. zn. 1 C/72/2012 z 12. marca 2013 o zamietnutí žaloby o náhradu majetkovej škody,
nemajetkovej ujmy, návrhu na prerušenie konania a náhrade trov konania.
8. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu
patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných
práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo
ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú
dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv
a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté
s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že
orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne,
nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu
takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu
takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym
postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť
nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na
rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade
s procesnými predpismi.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom
konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto
postavenia vyplývajú.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
11. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si
osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na
prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie
obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej
miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto
obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé
súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi
použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
12. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne
interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
13. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
14. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
15. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
16. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
17. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 13 Co/262/2013 z 25. júna 2013 uviedol:
«Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a rozhodnutie okresného súdu
potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov.
Odvolanie do výroku, ktorým bol návrh navrhovateľa na prerušenie konania
zamietnutý, krajský súd odmietol podľa ust. § 218 ods. 1 písm. c/ OSP.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza krajský súd ďalšie
dôvody.
Odvolanie navrhovateľa používa sofistikované argumenty a filozofickoprávne
konštrukcie, cituje rozhodnutia iných krajských súdov Slovenskej republiky ako aj
Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Toto odvolanie
však napriek svojmu obsahu sa len málo vzťahuje k podstate priebehu konania na okresnom
súde a následného rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Podľa ust. § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez
ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Bolo v právomoci súdu prvého stupňa zvážiť a rozhodnúť, či sú tu dôvody
navrhované navrhovateľom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP. Súd
prvého stupňa rozhodol, že takéto dôvody nie sú dané, návrh na prerušenie konania
zamietol a pokračoval v konaní.
Neobstojí v tejto súvislosti argument navrhovateľ o tom, že proti výroku, ktorým súd
zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania, súd pripustil odvolanie a preto
nemohol v konaní pokračovať, kým nebude o takomto odvolaní rozhodnuté.
Je nepochybné, že podľa ust. § 109 ods. 2 OSP súd môže konanie prerušiť.
Z ust. § 202 OSP potom vyplýva, že proti rozhodnutiu, ktorým súd podľa ust. § 109 ods. 2
písm. c) konanie prerušil, je prípustné odvolanie. Z ust. § 202 OSP však nevyplýva, že
odvolanie by bolo prípustné aj proti rozhodnutiu, ktorým návrh na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ bol zamietnutý. Aby odvolanie aj proti zamietajúcemu
rozhodnutiu, v tomto prípade prichádzalo do úvahy, ust. § 109 ods. 2 OSP by prinajmenšom
muselo začínať: „Súd rozhodne aj o návrhu na prerušenie konania...“.
Proti zamietajúcemu rozhodnutiu súdu o návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 2 písm. c) odvolanie nie je prípustné. Táto skutočnosť našla výraz aj vo výroku
rozhodnutia odvolacieho súdu. Neobstojí ani argument navrhovateľa, že odvolací súd
pripustil odvolanie proti zamietajúcemu výroku svojho rozhodnutia v uvedenej časti. Už
Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že v prípade, že procesné poriadky výslovne
neumožňujú podanie odvolania, nie je možné založiť jeho prípustnosť poučením
v konkrétnom súdnom rozhodnutí a súčasne sa nedá uvažovať ani o porušení základného
práva na súdnu ochranu poskytovanú riadnym opravným súdom. Odvolanie navrhovateľa
nedáva podklady pre prípadnú odlišnú argumentáciu, než používa Ústavný súd SR.
V konečnom dôsledku výrok odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania navrhovateľa
v časti, pokiaľ tento napádal správnosť zamietnutia jeho návrhu na prerušenie konania, je
založený na ust. § 218 ods. 2 písm. c) OSP, pretože toto odvolanie smerovalo proti
rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie prípustné nie je.
Odvolací súd sa nezaoberá argumentáciou navrhovateľa, ktorá v odvolaní dôvodí,
ako má sudca postupovať ak sa dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený. Odvolateľ
totiž nemôže vedieť, či vec prejednávajúci sudca sa dozvedel v tomto prípade o nejakých
skutočnostiach, pre ktoré by mal byť vylúčený a preto nepostupoval správne keď konal, a ak
tieto skutočnosti vie, mal ich oznámiť prvostupňovému a pri podanom odvolaní aj
odvolaciemu súdu.
Jeho subjektívne stanovisko, že v jeho očiach nemožno považovať sudcu
za nestranného, nie je procesným argumentom, ale rétorikou, ktorou okrem iného s obľubou
používajú „profesionálny“ kverulanti.
Pre skutočnosti, ktoré inak okresný súd zrozumiteľne uviedol vo svojom rozhodnutí,
nemožno sudcu zatiaľ považovať za vylúčeného a preto nebol dôvod, aby tento sudca
v konaní nepokračoval. V odvolaní navrhovateľ uvádza, že súd prvého stupňa nezistil úplne
skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy. V texte odvolania už nie je uvedené,
o ktoré navrhnuté dôkazy by malo ísť a ktoré takto navrhnuté dôkazy prvostupňový súd
odignoroval. Nie je tak isto zdôvodnené nesprávne právne posúdenie veci.
V tejto súvislosti krajský súd sa plne stotožňuje aj so stanoviskami najvyššieho súdu,
ktoré už v danej problematike zaujal (napr. 36/2007 ZSP). Podľa týchto záverov, ak
odvolateľ podáva odvolanie, nestačí len samotné poukázanie na označenie (alebo text) toho
ktorého zákonného ustanovenia. Nevyhnutnou náležitosťou odvolania je vymedzenie, ktorý
právny záver a z akých dôvodov nepovažuje odvolateľ za správny. Pokiaľ v odvolaní chýba
táto (osobitná) náležitosť, nie je vymedzený obsah prieskumnej činnosti odvolacieho súdu
a rozhodnutie prvostupňového súdu napadnuté odvolaním nemožno preskúmať z hľadiska
opodstatnenosti takto „uplatneného“ odvolacieho dôvodu.»
18. Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu sp. zn.
13 Co/262/2013 z 25. júna 2013 s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 C/72/2012
z 12. marca 2013 považoval ústavný súd za podstatné uviesť aj relevantnú časť
odôvodnenia tohto rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že „Návrhmi, podanými na súd dňa 27.
09. 2012, ktoré boli zapísané pod sp. zn. 1 C/72/2012, 1 C/74/2012, 1 C/77/2012, 1
C/78/2012, navrhovateľ žiadal súd, aby uložil odporcovi zaplatiť mu z titulu zodpovednosti
štátu za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci, škodu 12.922,07 Eur a nemajetkovú
ujmu 2.584,42 Eur. V návrhoch navrhovateľ uviedol, že škoda mu bola spôsobená
nesprávnym úradným postupom, keďže Okresný súd vo Veľkom Krtíši v jednotlivých
exekučných veciach, týkajúcich sa povinných... do 15 dní od doručenia žiadosti, nevydal
uznesenie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Tvrdil, že toto rozhodnutie vydal súd
až po márnom uplynutí 15-dňovej lehoty. Na pojednávaní dňa 12. 03. 2013 súd v súlade s
ust. § 112 ods. 1 O. s. p. veci vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 1 C/72/2012, 1
C/74/2012, 1 C/77/2012, 1 C/78/2012, spojil na spoločné konanie, ktoré sa bude ďalej viesť
pod sp. zn. 1 C/72/2012. Na pojednávanie dňa 12. 03. 2013 sa navrhovateľ a jeho právny
zástupca neustanovili, hoci boli riadne predvolaní. Žiadali, aby súd nariadené
pojednávanie zrušil, z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu.
Ďalej žiadali, aby súd konanie prerušil a to až do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na
zákonného sudcu a práva na nestranný súd. Dôvody uvádzané navrhovateľom súd
nepovažoval za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania a preto potom v súlade s ust. §
101 ods. 2 O. s. p., vec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu,
pričom prihliadol na obsah spisu a vykonané dôkazy.
Odporca sa na pojednávanie dňa 12. 03. 2013 neustanovil, hoci bol riadne
predvolaný, pričom žiadal súd, aby vec prejednal v jeho neprítomnosti s prihliadnutím na
obsah jeho písomného vyjadrenia k návrhu na začatie konania. V tomto písomnom
vyjadrení žiadal súd, aby návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.
Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s pripojenými spismi tunajšieho súdu
sp. zn. 6 Er/255/2011, 9 Er/437/2011, 9 Er/468/2017, 6 Er/328/2011.
O návrhu navrhovateľa na prerušenie konania až do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR, o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného
sudcu a na nestranný súd, súd rozhodoval podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., podľa
ktorého pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha
konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet. Podľa § 109 ods. 2 O. s. p., prerušenie konania nie je
obligatórne a teda súd môže konanie prerušiť a tiež nemusí. Dôvodom pre prerušenie
konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/, však vždy musí byť tá skutočnosť, že prebieha konanie
v ktorom sa rieši tzv. predbežná (prejudiciálna) otázka. Túto otázku si však súd môže
vyriešiť aj sám (§ 135 ods. 2 O. s. p.). V danom prípade zaujatosť vec prejednávaného
zákonného sudcu navrhovateľ namietal už v návrhu na začatie konania. O jeho námietke
bolo rozhodnuté Krajským súdom v Banskej Bystrici ako súdom nadriadeným, postupom
podľa § 16 ods. 1 O. s. p. Vo veciach, ktoré sa pôvodne viedli na tunajšom súde pod sp. zn.
1 C/72/2012, 1 C/74/2012, 1 C/77/2012, 1 C/78/2012, zákonný sudca nebol vylúčený z
prejednávania a rozhodovania týchto vecí, keďže nebol zákonným sudcom v exekučných
veciach, v ktorých podľa tvrdenia navrhovateľa, neboli vydané rozhodnutia súdom
v zákonnej lehote. Vzhľadom na uvedené, keďže navrhovateľ si uplatnil svoje zákonné právo
namietať nestrannosť súdu a o jeho námietke bolo už aj zákonným postupom rozhodnuté,
súd nevidel dôvody pre prerušenie konania a preto jeho návrh ako nedôvodný zamietol.
Z vykonaného dokazovania a to z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn.
6 Er/255/2011 mal súd nesporne preukázané, že pod touto sp. zn. sa na tunajšom súde
viedlo exekučné konanie vo veci oprávneného Pohotovosť s. r. o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35807598, proti povinnému..., pre vymoženie 1.838,27 Eur istiny s
príslušenstvom. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie napadla na tunajší súd
dňa 16. 05. 2011. Dňa 21. 06. 2011 vydal súd uznesenie č. k. 6 Er/255/2011-11, ktorým
žiadosť súdneho exekútora... o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Z
pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 9 Er/437/20l1 vyplýva, že pod touto sp. zn. sa na
tunajšom súde viedlo exekučné konanie vo veci oprávneného Pohotovosť s. r. o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35807598, proti povinnému..., pre vymoženie 986,87 Eur
istiny s príslušenstvom. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie napadla na
tunajší súd dňa 15. 08. 2011. Dňa 09. 09. 2011 súd vydal uznesenie č. k. 9 Er/437/2011-11,
ktorým žiadosť súdneho exekútora... o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 9 Er/468/2011 vyplýva, že pod touto sp. zn. sa
na tunajšom súde viedlo exekučné konanie vo veci oprávneného Pohotovosť s. r. o., so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35807598, proti povinnému..., pre vymoženie 444,09
Eur istiny s príslušenstvom. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie napadla
na tunajší súd dňa 12. 09. 2011. Dňa 20. 10. 2011 súd vydal uznesenie č. k. 9 Er/468/2011-
11, ktorým žiadosť súdneho exekútora... o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 6 Er/328/2011 vyplýva, že pod touto
sp. zn. sa na tunajšom súde viedlo exekučné konanie vo veci oprávneného Pohotovosť s. r.
o., so sídlom Bratislava. Pribinova 25, IČO: 35807598, proti povinnému..., pre vymoženie
920,87 Eur istiny s príslušenstvom. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
napadla na tunajší súd dňa 14. 06. 2011. Dňa 22. 07. 2011 súd vydal uznesenie č. k. 6
Er/328/2011-11, ktorým žiadosť súdneho exekútora... o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol. Lustráciou v registri exekučných vecí (Er) bolo zistené, že počet
nevybavených exekučných vecí na Okresnom súde vo Veľkom Krtíši k 31. 12. 2010
predstavoval 17722 vecí a k 31. 12. 2011 20766 vecí.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný
zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Pri
posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone
verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom,
že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom
konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo,
že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo
z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti,
ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov.
Podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí
rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z vyššie citovaných ustanovení zákona.
Z vykonaného dokazovania mal nesporne preukázané, že navrhovateľ sa písomne obrátil na
odporcu ako na príslušný orgán so svojím nárokom na náhradu škody. Odporca ním
uplatňovaný nárok na náhradu škody neuspokojil a preto sa navrhovateľ obrátil so svojím
návrhom na súd. Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že by 15 dňová lehota
na vydanie poverenia pre exekútora, aby vykonal exekúciu, by sa mala vzťahovať aj
na rozhodnutie súdu, ktorým sa zamieta žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Potom nemožno hovoriť, že by súd v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.
zn. 6 Er/255/2011 tým, že vydal uznesenie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie 21 dní od podania návrhu vo veci sp. zn. 9 Er/437/2011 10 dní od
podania návrhu, vo veci sp. zn. 9 Er/468/2011 23 dní od podania návrhu, vo veci sp. zn.
6 Er/328/2011 23 dní od podania návrhu sa dopustil nesprávneho úradného postupu.
V tejto súvislosti je potrebné prihliadnuť aj na počet nevybavených exekučných vecí
v priebehu rokov 2010 a 2011 na súde s tým, že na ich vybavovaní sa podieľalo 8 sudcov,
ktorí vybavovali aj iné hlavné agendy (T, C, Cb, P). Naviac v danom prípade nie sú splnené
ani podmienky uvedené v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. Ani v jednej z vyššie uvedených
exekučných vecí na tunajší súd nebola podaná sťažnosť na prieťahy v konaní. Potom keďže
v danom prípade nie sú splnené hmotnoprávne podmienky pre zodpovednosť štátu uvedené
v § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.“.
19. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
20. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu vrátane
odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 C/72/2012 z 12. marca 2013, na ktoré
odkazuje aj krajský súd, ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej
právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval
a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných
na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je
napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Podľa názoru ústavného
súdu nemožno teda napadnuté rozhodnutie krajského súdu považovať za zjavne
neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch,
(vrátane nosného argumentu krajského súdu vychádzajúceho z hmotnoprávneho posúdenia
sťažovateľkou uplatneného nároku „Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že
by 15 dňová lehota na vydanie poverenia pre exekútora, aby vykonal exekúciu, by sa mala
vzťahovať aj na rozhodnutie súdu, ktorým sa zamieta žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie.“), ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel
a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov, Občianskeho súdneho poriadku a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov.
21. Krajský súd teda vo svojom napadnutom rozhodnutí právne vyčerpávajúcim
a ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo a na základe akých právnych úvah zamietol
sťažovateľkou podané odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 C/72/2012
z 12. marca 2013, ktorým rozhodol o zamietnutí sťažovateľkou podanej žaloby
vychádzajúcej z nesprávneho úradného postupu v exekučnom konaní opierajúcich sa pritom
o zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov.
22. V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby
bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať
do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.
I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru
ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť
porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch
s požiadavkami účastníka konania.
23. Nad rámec už uvedeného a v súvislosti so sťažovateľkou predostretým názorom,
podľa ktorého napadnuté rozhodnutie krajského súdu je „rozhodnutím absolútne
prekvapivým“ považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého
mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak
poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm.
b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp.
jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská
k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m.
I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené
odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych
konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného
súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou
a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného
práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého rozhodnutia krajského
súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade
argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné napadnuté
rozhodnutie krajského súdu hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
24. Inými slovami, úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02) a taktiež nie je možné
vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať
stanoviská najvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09,
III. ÚS 197/2011), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07,
I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).
25. Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta,
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd
preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
26. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených (zrušenie napadnutého rozhodnutia
krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2014