Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 358/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,

Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

a jeho uznesením sp. zn. z 25. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

a jeho uznesením sp. zn. z 25. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v procesnom

postavení žalobkyne v konaní vedenom pred Okresným súdom Veľký Krtíš (ďalej len

„okresný súd“), predmetom ktorého bolo rozhodovanie o náhrade majetkovej škody

a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným

postupom okresného súdu, ktorý je súčasne súdom, ktorý sťažovateľke uvedenú škodu

a nemajetkovú ujmu mal spôsobiť. Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom

sp. zn. z 12. marca 2013, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol a zároveň

odmietol i návrh sťažovateľky na prerušenie konania. Proti rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 12. marca 2013 podala sťažovateľka odvolanie, ktoré krajský súd

svojím napadnutým rozhodnutím v odvolacom konaní potvrdil.

3.1 Podľa názoru sťažovateľky krajský súd „spôsobil porušenie základných práv

sťažovateľa, osobitne:

- základného práva zaručeného (práva

na súdnu ochranu);

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

3.2 Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:

„1. Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho

prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom...

2. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...

3. Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych

argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne

rozhodnutie vo svoj prospech...

4. ... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu

v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...

5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho

konania.“.

4. V petite podanej sťažnosti sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom

a napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktoré ďalej zruší a predmetnú vec vráti

na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým

rozhodnutím krajského súdu

7. Sťažovateľka podanou sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým rozhodnutím

krajského súdu, ktorým tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 12. marca 2013 o zamietnutí žaloby o náhradu majetkovej škody,

nemajetkovej ujmy, návrhu na prerušenie konania a náhrade trov konania.

8. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu

patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných

práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú

dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv

a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté

s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že

orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne,

nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu

takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu

takého postupu orgánu verejnej moci (, ). Len objektívnym

postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť

nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na

rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade

s procesnými predpismi.

9. Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom

konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto

postavenia vyplývajú.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si

osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na

prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie

obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej

miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto

obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé

súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi

použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

12. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne

interpretovaná platná a účinná právna norma ().

13. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

14. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

15. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

16. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

17. Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 25. júna 2013 uviedol:

«Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom

bez nariadenia pojednávania podľa a rozhodnutie okresného súdu

potvrdil podľa ako vo výroku vecne správne.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov.

Odvolanie do výroku, ktorým bol návrh navrhovateľa na prerušenie konania

zamietnutý, krajský súd odmietol podľa ust. .

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza krajský súd ďalšie

dôvody.

Odvolanie navrhovateľa používa sofistikované argumenty a filozofickoprávne

konštrukcie, cituje rozhodnutia iných krajských súdov Slovenskej republiky ako aj

Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Toto odvolanie

však napriek svojmu obsahu sa len málo vzťahuje k podstate priebehu konania na okresnom

súde a následného rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Podľa ust. len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez

ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Bolo v právomoci súdu prvého stupňa zvážiť a rozhodnúť, či sú tu dôvody

navrhované navrhovateľom na prerušenie konania podľa . Súd

prvého stupňa rozhodol, že takéto dôvody nie sú dané, návrh na prerušenie konania

zamietol a pokračoval v konaní.

Neobstojí v tejto súvislosti argument navrhovateľ o tom, že proti výroku, ktorým súd

zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania, súd pripustil odvolanie a preto

nemohol v konaní pokračovať, kým nebude o takomto odvolaní rozhodnuté.

Je nepochybné, že podľa ust. súd môže konanie prerušiť.

Z ust. potom vyplýva, že proti rozhodnutiu, ktorým súd podľa ust.

písm. c) konanie prerušil, je prípustné odvolanie. Z ust. však nevyplýva, že

odvolanie by bolo prípustné aj proti rozhodnutiu, ktorým návrh na prerušenie konania

podľa § 109 ods. 2 písm. c/ bol zamietnutý. Aby odvolanie aj proti zamietajúcemu

rozhodnutiu, v tomto prípade prichádzalo do úvahy, ust. by prinajmenšom

muselo začínať: „Súd rozhodne aj o návrhu na prerušenie konania...“.

Proti zamietajúcemu rozhodnutiu súdu o návrhu na prerušenie konania podľa § 109

ods. 2 písm. c) odvolanie nie je prípustné. Táto skutočnosť našla výraz aj vo výroku

rozhodnutia odvolacieho súdu. Neobstojí ani argument navrhovateľa, že odvolací súd

pripustil odvolanie proti zamietajúcemu výroku svojho rozhodnutia v uvedenej časti. Už

Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že v prípade, že procesné poriadky výslovne

neumožňujú podanie odvolania, nie je možné založiť jeho prípustnosť poučením

v konkrétnom súdnom rozhodnutí a súčasne sa nedá uvažovať ani o porušení základného

práva na súdnu ochranu poskytovanú riadnym opravným súdom. Odvolanie navrhovateľa

nedáva podklady pre prípadnú odlišnú argumentáciu, než používa Ústavný súd SR.

V konečnom dôsledku výrok odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania navrhovateľa

v časti, pokiaľ tento napádal správnosť zamietnutia jeho návrhu na prerušenie konania, je

založený na ust. , pretože toto odvolanie smerovalo proti

rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie prípustné nie je.

Odvolací súd sa nezaoberá argumentáciou navrhovateľa, ktorá v odvolaní dôvodí,

ako má sudca postupovať ak sa dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený. Odvolateľ

totiž nemôže vedieť, či vec prejednávajúci sudca sa dozvedel v tomto prípade o nejakých

skutočnostiach, pre ktoré by mal byť vylúčený a preto nepostupoval správne keď konal, a ak

tieto skutočnosti vie, mal ich oznámiť prvostupňovému a pri podanom odvolaní aj

odvolaciemu súdu.

Jeho subjektívne stanovisko, že v jeho očiach nemožno považovať sudcu

za nestranného, nie je procesným argumentom, ale rétorikou, ktorou okrem iného s obľubou

používajú „profesionálny“ kverulanti.

Pre skutočnosti, ktoré inak okresný súd zrozumiteľne uviedol vo svojom rozhodnutí,

nemožno sudcu zatiaľ považovať za vylúčeného a preto nebol dôvod, aby tento sudca

v konaní nepokračoval. V odvolaní navrhovateľ uvádza, že súd prvého stupňa nezistil úplne

skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy. V texte odvolania už nie je uvedené,

o ktoré navrhnuté dôkazy by malo ísť a ktoré takto navrhnuté dôkazy prvostupňový súd

odignoroval. Nie je tak isto zdôvodnené nesprávne právne posúdenie veci.

V tejto súvislosti krajský súd sa plne stotožňuje aj so stanoviskami najvyššieho súdu,

ktoré už v danej problematike zaujal (napr. 36/2007 ZSP). Podľa týchto záverov, ak

odvolateľ podáva odvolanie, nestačí len samotné poukázanie na označenie (alebo text) toho

ktorého zákonného ustanovenia. Nevyhnutnou náležitosťou odvolania je vymedzenie, ktorý

právny záver a z akých dôvodov nepovažuje odvolateľ za správny. Pokiaľ v odvolaní chýba

táto (osobitná) náležitosť, nie je vymedzený obsah prieskumnej činnosti odvolacieho súdu

a rozhodnutie prvostupňového súdu napadnuté odvolaním nemožno preskúmať z hľadiska

opodstatnenosti takto „uplatneného“ odvolacieho dôvodu.»

18. Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 25. júna 2013 s rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 12. marca 2013 považoval ústavný súd za podstatné uviesť aj relevantnú časť

odôvodnenia tohto rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že „Návrhmi, podanými na súd dňa 27.

09. 2012, ktoré boli zapísané pod sp. zn. , , , 1

, navrhovateľ žiadal súd, aby uložil odporcovi zaplatiť mu z titulu zodpovednosti

štátu za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci, škodu 12.922,07 Eur a nemajetkovú

ujmu 2.584,42 Eur. V návrhoch navrhovateľ uviedol, že škoda mu bola spôsobená

nesprávnym úradným postupom, keďže Okresný súd vo Veľkom Krtíši v jednotlivých

exekučných veciach, týkajúcich sa povinných... do 15 dní od doručenia žiadosti, nevydal

uznesenie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Tvrdil, že toto rozhodnutie vydal súd

až po márnom uplynutí 15-dňovej lehoty. Na pojednávaní dňa 12. 03. 2013 súd v súlade s

ust. veci vedené na tunajšom súde pod sp. zn. ,

, , , spojil na spoločné konanie, ktoré sa bude ďalej viesť

pod sp. zn. . Na pojednávanie dňa 12. 03. 2013 sa navrhovateľ a jeho právny

zástupca neustanovili, hoci boli riadne predvolaní. Žiadali, aby súd nariadené

pojednávanie zrušil, z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu.

Ďalej žiadali, aby súd konanie prerušil a to až do právoplatného rozhodnutia Ústavného

súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na

zákonného sudcu a práva na nestranný súd. Dôvody uvádzané navrhovateľom súd

nepovažoval za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania a preto potom v súlade s ust. §

101 ods. 2 , vec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu,

pričom prihliadol na obsah spisu a vykonané dôkazy.

Odporca sa na pojednávanie dňa 12. 03. 2013 neustanovil, hoci bol riadne

predvolaný, pričom žiadal súd, aby vec prejednal v jeho neprítomnosti s prihliadnutím na

obsah jeho písomného vyjadrenia k návrhu na začatie konania. V tomto písomnom

vyjadrení žiadal súd, aby návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s pripojenými spismi tunajšieho súdu

sp. zn. , , , .

O návrhu navrhovateľa na prerušenie konania až do právoplatného rozhodnutia

Ústavného súdu SR, o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného

sudcu a na nestranný súd, súd rozhodoval podľa , podľa

ktorého pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha

konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak

súd dal na takéto konanie podnet. Podľa , prerušenie konania nie je

obligatórne a teda súd môže konanie prerušiť a tiež nemusí. Dôvodom pre prerušenie

konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/, však vždy musí byť tá skutočnosť, že prebieha konanie

v ktorom sa rieši tzv. predbežná (prejudiciálna) otázka. Túto otázku si však súd môže

vyriešiť aj sám ( ). V danom prípade zaujatosť vec prejednávaného

zákonného sudcu navrhovateľ namietal už v návrhu na začatie konania. O jeho námietke

bolo rozhodnuté Krajským súdom v Banskej Bystrici ako súdom nadriadeným, postupom

podľa Vo veciach, ktoré sa pôvodne viedli na tunajšom súde pod sp. zn.

, , , , zákonný sudca nebol vylúčený z

prejednávania a rozhodovania týchto vecí, keďže nebol zákonným sudcom v exekučných

veciach, v ktorých podľa tvrdenia navrhovateľa, neboli vydané rozhodnutia súdom

v zákonnej lehote. Vzhľadom na uvedené, keďže navrhovateľ si uplatnil svoje zákonné právo

namietať nestrannosť súdu a o jeho námietke bolo už aj zákonným postupom rozhodnuté,

súd nevidel dôvody pre prerušenie konania a preto jeho návrh ako nedôvodný zamietol.

Z vykonaného dokazovania a to z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn.

mal súd nesporne preukázané, že pod touto sp. zn. sa na tunajšom súde

viedlo exekučné konanie vo veci oprávneného Pohotovosť s. r. o., so sídlom Bratislava,

Pribinova 25, IČO: 35807598, proti povinnému..., pre vymoženie 1.838,27 Eur istiny s

príslušenstvom. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie napadla na tunajší súd

dňa 16. 05. 2011. Dňa 21. 06. 2011 vydal súd uznesenie č. k. -11, ktorým

žiadosť súdneho exekútora... o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Z

pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. vyplýva, že pod touto sp. zn. sa na

tunajšom súde viedlo exekučné konanie vo veci oprávneného Pohotovosť s. r. o., so sídlom

Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35807598, proti povinnému..., pre vymoženie 986,87 Eur

istiny s príslušenstvom. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie napadla na

tunajší súd dňa 15. 08. 2011. Dňa 09. 09. 2011 súd vydal uznesenie č. k. -11,

ktorým žiadosť súdneho exekútora... o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. vyplýva, že pod touto sp. zn. sa

na tunajšom súde viedlo exekučné konanie vo veci oprávneného Pohotovosť s. r. o., so

sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35807598, proti povinnému..., pre vymoženie 444,09

Eur istiny s príslušenstvom. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie napadla

na tunajší súd dňa 12. 09. 2011. Dňa 20. 10. 2011 súd vydal uznesenie č. k.

11, ktorým žiadosť súdneho exekútora... o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol. Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. vyplýva, že pod touto

sp. zn. sa na tunajšom súde viedlo exekučné konanie vo veci oprávneného Pohotovosť s. r.

o., so sídlom Bratislava. Pribinova 25, IČO: 35807598, proti povinnému..., pre vymoženie

920,87 Eur istiny s príslušenstvom. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

napadla na tunajší súd dňa 14. 06. 2011. Dňa 22. 07. 2011 súd vydal uznesenie č. k. 6

-11, ktorým žiadosť súdneho exekútora... o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zamietol. Lustráciou v registri exekučných vecí (Er) bolo zistené, že počet

nevybavených exekučných vecí na Okresnom súde vo Veľkom Krtíši k 31. 12. 2010

predstavoval 17722 vecí a k 31. 12. 2011 20766 vecí.

Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za

škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri

výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa , o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci

urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu

verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný

zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Pri

posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti

urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone

verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov

vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,

z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom,

že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom

konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo,

že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo

z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti,

ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti,

súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie

exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15

dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí

rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z vyššie citovaných ustanovení zákona.

Z vykonaného dokazovania mal nesporne preukázané, že navrhovateľ sa písomne obrátil na

odporcu ako na príslušný orgán so svojím nárokom na náhradu škody. Odporca ním

uplatňovaný nárok na náhradu škody neuspokojil a preto sa navrhovateľ obrátil so svojím

návrhom na súd. Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že by 15 dňová lehota

na vydanie poverenia pre exekútora, aby vykonal exekúciu, by sa mala vzťahovať aj

na rozhodnutie súdu, ktorým sa zamieta žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie. Potom nemožno hovoriť, že by súd v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.

zn. tým, že vydal uznesenie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie 21 dní od podania návrhu vo veci sp. zn. 10 dní od

podania návrhu, vo veci sp. zn. dní od podania návrhu, vo veci sp. zn.

dní od podania návrhu sa dopustil nesprávneho úradného postupu.

V tejto súvislosti je potrebné prihliadnuť aj na počet nevybavených exekučných vecí

v priebehu rokov 2010 a 2011 na súde s tým, že na ich vybavovaní sa podieľalo 8 sudcov,

ktorí vybavovali aj iné hlavné agendy (T, C, Cb, P). Naviac v danom prípade nie sú splnené

ani podmienky uvedené v Ani v jednej z vyššie uvedených

exekučných vecí na tunajší súd nebola podaná sťažnosť na prieťahy v konaní. Potom keďže

v danom prípade nie sú splnené hmotnoprávne podmienky pre zodpovednosť štátu uvedené

v , , súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.“.

19. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

20. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu vrátane

odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. z 12. marca 2013, na ktoré

odkazuje aj krajský súd, ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej

právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných

na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je

napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Podľa názoru ústavného

súdu nemožno teda napadnuté rozhodnutie krajského súdu považovať za zjavne

neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch,

(vrátane nosného argumentu krajského súdu vychádzajúceho z hmotnoprávneho posúdenia

sťažovateľkou uplatneného nároku „Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že

by 15 dňová lehota na vydanie poverenia pre exekútora, aby vykonal exekúciu, by sa mala

vzťahovať aj na rozhodnutie súdu, ktorým sa zamieta žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie.“), ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel

a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov, a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov.

21. Krajský súd teda vo svojom napadnutom rozhodnutí právne vyčerpávajúcim

a ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo a na základe akých právnych úvah zamietol

sťažovateľkou podané odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 12. marca 2013, ktorým rozhodol o zamietnutí sťažovateľkou podanej žaloby

vychádzajúcej z nesprávneho úradného postupu v exekučnom konaní opierajúcich sa pritom

o o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov.

22. V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru

ústavného súdu práva podľa a podľa dohovoru nemôžu byť

porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch

s požiadavkami účastníka konania.

23. Nad rámec už uvedeného a v súvislosti so sťažovateľkou predostretým názorom,

podľa ktorého napadnuté rozhodnutie krajského súdu je „rozhodnutím absolútne

prekvapivým“ považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého

mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak

poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm.

b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp.

jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m.

, ). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené

odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych

konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného

súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou

a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného

práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého rozhodnutia krajského

súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade

argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné napadnuté

rozhodnutie krajského súdu hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

24. Inými slovami, úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (m. m. ). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. ) a taktiež nie je možné

vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať

stanoviská najvyššieho súdu (m. m. , , ,

), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. ,

, ).

25. Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1

a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta,

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd

preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

26. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených (zrušenie napadnutého rozhodnutia

krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014