Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 313/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti RAFEX, s. r. o. „v likvidácii“,

Šarkaň, zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Advokátska kancelária,

Jakubovo námestie 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti RAFEX, s. r. o. „v likvidácii“, o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RAFEX, s. r. o. „v likvidácii“, Šarkaň (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Advokátska kancelária,

Jakubovo námestie 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom Okresného súdu Bratislava III

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn.

vyplýva, že návrhom na začatie konania doručeným okresnému súdu 23. decembra 2004

sa navrhovateľ L. S. domáhal proti odporcovi v 1. rade SOLE Slovakia, a. s., a odporcovi v

2. rade Levické mliekárne a. s., zaplatenia sumy 216 474 Sk s príslušenstvom. Konanie o

tomto návrhu bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. .

Po vyhlásení konkurzu na majetok odporcu v 1. rade 22. marca 2005 bolo súdne

konanie zo zákona prerušené, pričom okresný súd uznesením z 21. októbra 2005 zamietol

návrh navrhovateľa na vylúčenie konania v časti smerujúcej proti odporcovi v 2. rade

na samostatné konanie. Uznesením z 20. júna 2006 okresný súd na základe späťvzatia

návrhu zo strany navrhovateľa zastavil konanie proti odporcovi v 1. rade, teda účastníkom

konania na strane odporcov bol už len odporca v 2. rade (ďalej len „odporca“).

Okresný súd rozsudkom č. k. -252 z 27. januára 2009 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) zamietol návrh navrhovateľa a zaviazal ho na náhradu trov

konania odporcovi.

Proti rozsudku okresného súdu navrhovateľ podal odvolanie.

Okresný súd (po rozhodovaní o žiadosti navrhovateľa o oslobodenie od súdneho

poplatku z odvolania pre účely rozhodnutia o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku

okresného súdu, pozn.) spis predložil 8. júla 2009 krajskému súdu. Odvolacie konanie bolo

krajským súdom vedené pod sp. zn. .

Krajský súd uznesením z 11. januára 2010 na základe navrhovateľom aj

sťažovateľkou oznámeného a preukázaného postúpenia pohľadávky, ktorá je predmetom

konania, pripustil vstup sťažovateľky do konania na miesto pôvodného navrhovateľa.

Krajský súd rozsudkom č. k. -411 z 9. septembra 2010 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu z 9. septembra 2010“) potvrdil rozsudok okresného súdu

a sťažovateľku zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania odporcovi.

Proti rozsudku krajského súdu z 9. septembra 2010 podala sťažovateľka dovolanie.

Okresný súd po rozhodovaní o žiadosti sťažovateľky o oslobodenie od súdneho

poplatku z dovolania pre účely rozhodnutia o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku

krajského súdu z 9. septembra 2010 spis predložil 8. júla 2011 Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Najvyšší súd 28. augusta 2012 vrátil bez

rozhodnutia spis krajskému súdu pre účely odstránenia nedostatkov v jeho postupe pri

rozhodovaní o vznesenej námietke zaujatosti. Krajský súd vrátil spis najvyššiemu súdu

24. septembra 2012. Dovolacie konanie bolo najvyšším súdom vedené pod sp. zn.

.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 19. septembra 2013 zrušil

rozsudok krajského súdu z 9. septembra 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V odôvodnení svojho uznesenia najvyšší súd uviedol:

„Dovolací súd na základe vyššie uvedeného dospel k názoru, že konaním

a rozhodnutím vo veci samej odvolacím súdom predsedníčkou odvolacieho senátu

Krajského súdu v Bratislave bez toho, aby sa rozhodlo o námietke zaujatosti vznesenej proti

nej došlo k porušeniu základného práva na prejednanie veci pred nestranným súdom podľa

Listiny a . Obsahom základného práva

na prejednanie veci nestranným súdom je iba povinnosť súdu prejednať každý návrh

oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre

zaujatosť a rozhodnúť o ňom. Teda nie je povinnosťou súdu vyhovieť návrhu oprávnenej

osoby (sudcu, ktorý podal návrh podľa alebo účastníka konania, ktorý

podal takýto návrh podľa ust. ) a vylúčiť označeného sudcu z ďalšieho

prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť, ale je povinnosťou súdu prejednať každý

takýto návrh a rozhodnúť o ňom () tak, že návrhu na vylúčenie sudcu vyhovie

resp. nevyhovie, ak má požadované náležitosti.

V prejednávanej veci o návrhu žalobcu na vylúčenie sudkyne JUDr. E. Erbenovej

rozhodnuté nebolo. O návrhu na vylúčenie sudkyne JUDr. E. Erbenovej by mohol

rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky s tým, že by následne rozhodol o dovolaní

žalobcu v prípade nevylúčenia namietanej sudkyni. Takémuto postupu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky však bráni okolnosť, ktorá nastala v roku 2011, a to, že namietaná

sudkyňa má prerušený výkon funkcie sudcu. Z tohto dôvodu rozhodovať o námietke

zaujatosti sudkyne, ktorá má prerušený výkon funkcie sudcu stratilo význam a táto námietka

zanikla, pričom treba ale konštatovať, že tým, že o nej nebolo rozhodnuté pred rozhodnutím

vo veci samej, bolo porušené základné právo žalobcu na prejednanie a rozhodnutie veci

pred nestranným súdom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného dospel k názoru, že

v predmetnej veci v konaní na odvolacom súde došlo k vade konania podľa ust. § 237

písm. f/ , a preto napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie podľa ust. “

Spis bol doručený okresnému súdu 30. októbra 2014 a okresným súdom predložený

krajskému súdu 17. januára 2014. Krajský súd po zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu

odvolacie konanie viedol pod sp. zn. .

Krajský súd rozsudkom č. k. -628 z 9. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu z 9. apríla 2014“) opätovne potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu a sťažovateľku zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľka vo svojej sťažnostnej argumentácii podrobne opisuje priebeh ňou

namietaného konania, právnu a faktickú zložitosť veci, správanie účastníkov, poukazuje

na neefektívnu činnosť okresného súdu aj krajského súdu a uvádza: «Esenciou tejto

ústavnej sťažnosti je teda zjavný fakt, že od decembra 2004 dodnes nenastal v záležitosti

žalobcu s.r.o. RAFEX „v likvidácii“ (sťažovateľa v kontexte predkladanej ústavnej

sťažnosti), resp. jeho právneho predchodcu L. S., potrebný stav právnej istoty. To je

situácia (čo do uplynutého času) ireparabilná a v podmienkach právneho štátu extrémne

kritická.

Nemalý škodlivý účinok má od 03. 02. 2011 začaté exekučné konanie voči firme

RAFEX/sťažovateľovi (v postavení povinného subjektu podľa nezákonného KS Ba

č. z 09. 09. 2010)...

Stav právnej neistoty žalobcu (sťažovateľa s.r.o. RAFEX „v likvidácii“) tak

pretrváva desiaty rok. Pritom konanie po rozhodnutí o dovolaní si špeciálne vyžaduje

starostlivý prístup všeobecného súdu...

... Medzi napadnutým postupom OS Bratislava III, teda neadekvátne dlhým časom

procesné neefektívnej práce OS Bratislava III so sprievodnými zbytočnými prieťahmi

zo strany tohto súdu (porušovateľa 1), ako aj arbitrárnosťou a zaujatosťou v konaní

KS Bratislava (porušovateľa 2) na strane jednej a porušenými základnými právami

sťažovateľa (no i jeho právneho predchodcu L. S.) na strane druhej existuje priama

príčinná súvislosť. Jasnou nezákonnosťou v činnosti KS Bratislava a protiústavným

procesným postupom oboch porušovateľov došlo k masívnemu a do značnej miery

nezvratnému porušeniu základného práva žalobcu na súdnu ochranu a spravodlivý proces,

špeciálne na prerokovanie veci v súdnom konaní bez zbytočných prieťahov. Obaja

porušovatelia svojím postupom konkrétne porušili ,

keď bez zjavných príčin a najmä vzhľadom na charakter prejednávanej veci, svojou

neefektívnou procesnou prácou a protrahovanou nečinnosťou spôsobovali a stále spôsobujú

sťažovateľovi mimoriadne ťažkosti. V tomto kontexte poukazujeme na § 6 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len ), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými

účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. KS Bratislava

porušil SR. ...»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

«1. Okresný súd v Bratislave III v konaní vedenom pod sp. zn.:

porušil právo RAFEX „v likvidácii“ s.r.o., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných

prieťahov, zaručené v .

2. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.: č. porušil

právo RAFEX „v likvidácii“ s.r.o., aby sa jej vec prerokovala na nestrannom súde,

zaručené v .

3. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.: č. porušil

právo RAFEX „v likvidácii“ s.r.o., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,

zaručené v .

4. Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.: č. sa

prikazuje konať bez zbytočných prieťahov a nestranne.

5. RAFEX s.r.o. „v likvidácii“... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie

v sume 10.000,- €..., z ktorého je povinný zaplatiť Okresný súd Bratislava III obnos vo výške

5.000,- €... a Krajský súd v Bratislave obnos vo výške 5.000,- €..., a to všetko do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Okresný súd Bratislava III a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť RAFEX

s.r.o. „v likvidácii“... trovy konania... na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Jany

Fridrichovej...»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Ústavný súd uznesením č. k. -52 z 21. októbra 2010 odmietol

sťažnosť pôvodného navrhovateľa v namietanom konaní doručenú 8. marca 2010 a aj

sťažovateľky (ktorej vstup do konania pripustil), ktorou namietali porušenie základného

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu

v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. .

Právoplatnosťou uznesenia krajského súdu sp. zn. z 11. januára 2010

(právoplatné 8. februára 2010) pôvodný navrhovateľ prestal byť účastníkom namietaného

konania pred doručením sťažnosti ústavnému súdu (8. marca 2010), preto označeným

uznesením ústavný súd sťažnosť vo vzťahu k pôvodnému navrhovateľovi odmietol

z dôvodu, že išlo o sťažnosť podanú neoprávnenou osobou.

Sťažovateľka vstúpila do namietaného konania až nadobudnutím právoplatnosti

uznesenia krajského súdu sp. zn. z 11. januára 2010, teda 8. februára 2010,

ústavný súd preto podrobil preskúmaniu iba postup krajského súdu v odvolacom konaní

vedenom pod sp. zn. od vstupu sťažovateľky do konania do rozhodnutia

ústavného súdu 21. októbra 2010 a konštatoval, že nedošlo k prieťahom v tomto období

a sťažnosť vo vzťahu k sťažovateľke označeným uznesením odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Ústavný súd uznesením č. k. -27 zo 14. decembra 2010 odmietol aj

ďalšiu sťažnosť sťažovateľky doručenú ústavnému súdu 4. novembra 2010, ktorou okrem

iného namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (keďže krajský súd

vo veci vyhlásil 9. septembra 2010, tento bol sťažovateľke doručený pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu a krajský súd už v čase podania sťažnosti vo veci nekonal).

Sťažovateľka sťažnosťou, ktorá je predmetom tohto konania, doručenou ústavnému

súdu 23. apríla 2014 namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , ako aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní

vedenom pod sp. zn. (t. j. v odvolacom konaní vedenom po zrušení prvého

rozsudku krajského súdu z 9. septembra 2010 najvyšším súdom v dovolacom konaní).

Vo vzťahu k odvolaciemu konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn.

sťažovateľka nenamieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa .

Ústavný súd po oboznámení sa s priebehom namietaného konania z vyžiadaného

súdneho spisu konštatuje, že okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 27. januára 2009,

krajský súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. svojím rozsudkom

z 9. septembra 2010 potvrdil rozsudok okresného súdu, najvyšší súd v dovolacom konaní

uznesením z 19. septembra 2013 zrušil rozsudok krajského súdu z 9. septembra 2010 a vec

mu vrátil na ďalšie konanie a krajský súd pokračoval v odvolacom konaní už pod sp. zn.

a svojím rozsudkom z 9. apríla 2014 potvrdil rozsudok okresného súdu.

Vzhľadom na uvedené predmetom prieskumu ústavného súdu na základe

sťažovateľkou podanej sťažnosti môže byť len to obdobie namietaného konania, v ktorom

sťažovateľka bola jeho účastníčkou, teda len postup krajského súdu v odvolacom konaní

vedenom pod sp. zn. od vstupu sťažovateľky do konania a postup krajského

súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. , a preto sťažnosť sťažovateľky

v časti, ktorou namieta postup okresného súdu, bolo potrebné odmietnuť z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, , ).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na konanie bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať aj z toho,

že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať

o zbytočných prieťahoch ().

Ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí

sťažnosti podľa je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať

proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu

funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,

a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo

(napr. , , ).

Sťažovateľka vo vzťahu k postupu krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod

sp. zn. síce namietala len porušenie svojho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa , pričom okrem tvrdenia o „arbitrárnosti

a zaujatosti“ v postupe krajského súdu neuviedla osobitnú argumentáciu, okrem

argumentácie o neefektívnosti postupu krajského súdu.

Ústavný súd preto posúdil konanie krajského súdu ako celok (t. j. tak odvolacieho

konania vedeného pod sp. zn. , ako aj odvolacieho konania vedeného pod

sp. zn. ) v období od vstupu sťažovateľky do konania, t. j. od 8. februára 2010,

a konštatuje, že celková dĺžka konania vedeného krajským súdom, aj s prihliadnutím na

obdobie dovolacieho konania z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo

vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch.

Ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd o podanom odvolaní proti rozsudku

okresného súdu rozhodol po necelom roku od predloženia veci na odvolacie konanie (spis

bol krajskému súdu predložený 8. júla 2009 a krajský súd vo veci rozhodol 9. septembra

2010). Pričom v namietanom konaní napriek prebiehajúcemu dovolaciemu konaniu

existoval stav právoplatne rozhodnutej až do 19. septembra 2013, keď najvyšší súd zrušil

prvý rozsudok krajského súdu z 9. septembra 2010. Krajský súd po zrušujúcom rozhodnutí

najvyššieho súdu konal urgentne a v podstate po necelých 3 mesiacoch od vrátenia spisu

vo veci rozhodol svojím druhým rozsudkom (spis bol krajskému súdu predložený okresným

súdom 17. januára 2014 a krajský súd vo veci rozhodol 9. apríla 2014).

Ústavný súd zároveň konštatuje, že za stavu, keď pred doručením sťažnosti

ústavnému súdu (23. apríla 2014) krajský súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

svojím rozsudkom z 9. apríla 2014 vo veci rozhodol, a teda už vo veci

nekonal, nemôže byť objektívne daná možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv

prípadnými prieťahmi v postupe krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

.

Ústavný súd poznamenáva, že ak sťažovateľka videla porušenie svojho základného

práva podľa v nesprávnom vyporiadaní sa krajského súdu so vznesenou

námietkou zaujatosti, tento nedostatok bol napravený v inštančnom postupe všeobecných

súdov v namietanom konaní (najvyšší súd v dovolacom konaní zrušil prvý rozsudok

krajského súdu práve z dôvodu označeného pochybenia). Vzhľadom na uvedené v čase

doručenia sťažnosti ústavnému súdu neexistovala možnosť porušenia označeného

základného práva sťažovateľky v príčinnej súvislosti s postupom krajského súdu v konaní

vedenom sp. zn. , ktoré bolo ukončené rozsudkom krajského súdu

z 9. septembra 2010.

Ústavný súd preto podľa sťažnosť sťažovateľky

odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014