Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 368/2014
PDF · 248.95 KB
No categories available
II. ÚS 368/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja
Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti..., zastúpenej
advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Radlinského 36, Dolný Kubín, vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 416/2012 zo 17. decembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti..., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2014
doručená sťažnosť spoločnosti... (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 Cdo 416/2012 zo 17. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažnosť
bola podaná na poštovú prepravu 13. marca 2014.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola v procesnom
postavení žalovanej účastníčkou konania vedeného Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej
len „okresný súd“), v ktorom sa... (ďalej len „žalobca v 1. rade“) a ...(ďalej len „žalobca v 2.
rade“) domáhali vypratania pozemku zapísaného na liste vlastníctva č... pre obec
a katastrálne územie..., ako parcela registra..., o výmere..., a pozemku – parcely registra..., o
výmere..., vytvoreného geometrickým plánom T. P. č... z 15. júna 2006 z pozemku –
parcely registra... o výmere..., zapísaného na liste vlastníctva č... pre obec a katastrálne
územie... (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“). Okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 C 1/2011
z 9. septembra 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uložil sťažovateľke povinnosť
vypratať sporné nehnuteľnosti v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku a súčasne
zamietol návrh žalobcu v 2. rade, ako aj vzájomný návrh sťažovateľky na zriadenie vecného
bremena. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané,
že na základe nájomnej zmluvy z 29. decembra 2006 uzatvorenej medzi žalobcom v 1. rade
ako prenajímateľom a sťažovateľkou ako nájomníčkou vznikol medzi zmluvnými stranami
nájomný vzťah, predmetom ktorého bol nájom sporných nehnuteľností. Keďže nájomná
zmluva bola uzatvorená na dobu určitú, pričom nedošlo k jej obnoveniu, nájomný vzťah
zanikol k 31. decembru 2010. Od 1. januára 2011 teda sťažovateľka užívala sporné
nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Návrhu žalobcu v 1. rade na vypratanie sporných
nehnuteľností podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý je vlastníkom sporných
nehnuteľností, preto okresný súd vyhovel, poukazujúc na konštantnú judikatúru, v zmysle
ktorej sa vlastník pozemku môže domáhať jeho vypratania bez ohľadu na to, či sa
na uvedenom pozemku nachádza nehnuteľná stavba patriaca osobe, proti ktorej žaloba
na vypratanie smeruje. Okresný súd preto ani nevykonával dokazovanie týkajúce sa
charakteru objektu „bufet s terasou“ patriacemu sťažovateľke. Vzájomný návrh
sťažovateľky na zriadenie vecného bremena podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka
okresný súd zamietol pre nedostatok aktívnej legitimácie sťažovateľky na podanie takéhoto
návrhu, keďže rozhodovanie o vyrovnaní vzťahov medzi stavebníkom a vlastníkom
pozemku je viazané výlučne na návrh vlastníka pozemku, ktorým je žalobca v 1. rade.
Proti rozsudku okresného sudu podala sťažovateľka odvolanie z dôvodov uvedených
v § 205 ods. 2 písm. a), c) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
O odvolaní sťažovateľky rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“ alebo
„odvolací súd“) rozsudkom sp. zn. 6 Co 377/2011 z 18. apríla 2012 tak, že rozsudok
okresného súdu vo výroku, ktorým uložil sťažovateľke povinnosť vypratať sporné
nehnuteľnosti a ktorým jej vzájomný návrh zamietol, potvrdil ako vecne správny. Odvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu
a v jednotlivostiach odkázal na odôvodnenie jeho rozsudku.
Proti uvedenému výroku rozhodnutia odvolacieho súdu podala sťažovateľka
dovolanie, ktorým žiadala napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť
na nové konanie. Prípustnosť dovolania odvodzovala s poukazom na ustanovenie § 237
písm. f) a g) OSP. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 416/2012 zo 17. decembra 2013
dovolanie sťažovateľky odmietol ako procesne neprípustné, keď nezistil skutočnosti, ktoré
by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP.
Podľa názoru sťažovateľky postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
boli porušené jej označené práva, pričom v odôvodnení sťažnosti bližšie argumentovala:
„Podľa názoru porušovateľa nedoručenie podania žalobcu 1/ zo dňa 16. 03. 2013,
nedodržanie postupu pri verejnom vyhlásení rozsudku odvolacím súdom a v nedostatočnom
odôvodnení jeho rozsudku, nepredstavuje vady konania v zmysle ust. § 237 písm. f Osp…
Takýto záver porušovateľa je v rozpore so skutkovým stavom, vykonaným
dokazovaním a nezodpovedá účinnej právnej úprave platnej na území Slovenskej republiky.
K dovolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 237
písm. g) žalovaný uvádza, že v odvolacom konaní rozhodoval vylúčený sudca, a to
vzhľadom na odôvodnenú pochybnosť o nezaujatosti sudcov Krajského súdu v Žiline vo
vzťahu k prejednávanej veci. O nezaujatosti sudcov Krajského súdu v Žiline je možné
pochybovať, nakoľko žalovaný má za to, že existujú nadštandardné vzťahy medzi
funkcionármi Žilinského samosprávneho kraja a sudcami Krajského súdu v Žiline, pre ktoré
existuje objektívna pochybnosť o nezaujatosti a nestrannosti sudcov Krajského súdu v
Žiline. Preukazuje to aj snaha žalobcu 1/ ovplyvniť Krajský súd v Žiline podaním zo dňa
16. 03. 2012 doručené súdu 22. 03. 2012.
Žalovaný považuje podanie žalobcu 1/ za úmyselné ovplyvňovanie súdu, ktorým
podaním žalobca 1/ zneužil svoju pozíciu orgánu miestnej samosprávy a svojím konaním
nerešpektoval princíp rovnosti strán v občianskom súdnom konaní. O skutočnosti, že
žalobca 1/ využil svoj vplyv v rámci samosprávy svedčí aj ten fakt, že podanie zo dňa
16. 03. 2012 adresoval súdu vo vlastnom mene a nie prostredníctvom svojho právneho
zástupcu, ktorým je I. P.
Podanie žalobcu 1/ zo dňa 16. 03. 2012 nebolo žalovanému zo strany Krajského súdu
nikdy doručované a o jeho podaní sa žalovaný dozvedel až z nazretia do spisu vedeného
na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 6Co/377/2011 dňa 20. 04. 2012. Ihneď po tom, ako sa
žalovaný dozvedel o obsahu a existencii podania žalobcu 1/ zo dňa 16. 03. 2012 vzniesol
voči sudcom Krajského súdu v Žiline námietku zaujatosti.
Odôvodnená pochybnosť o nezaujatosti odvolacieho súdu vyplýva aj z tej
skutočnosti, že ešte dňa 20. 04. 2012, kedy bol žalovaný nahliadnuť do spisu vedeného na
Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 6Co/377/2011, obsah tohto spisu netvorila zápisnica o
verejnom vyhlásení rozsudku a rovnako z obsahu spisu nevyplývalo, že by miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku malo byť spisovou kanceláriou oznámené najmenej päť dní
pred jeho vyhlásením v súlade s ust. § 156 ods. 3 O. s. p. Žalovaný ešte dňa 20. 04. 2012 po
nazretí do spisu nevedel, že vo veci už vlastne bolo rozhodnuté a túto informáciu mu
neposkytli ani zamestnanci krajského súdu, hoci sa ich na túto skutočnosť dopytoval.
Spisovou kanceláriou mu bolo oznámené, že ku dňu 20. 04. 2012 (piatok) zápisnica (pozn.
žalovaný nebol informovaný o tom aká) ešte nie je vyhotovená a podpísaná. Napriek tejto
skutočnosti bol rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/377/2011 zo dňa 18. 04. 2012
právnemu zástupcovi žalovaného doručený už 23. 04. 2012 (pondelok).
Žalovaný vzhľadom na skutočnosť, že ešte dňa 20. 04. 2012, t .j. dva dni po verejnom
vyhlásení rozsudku, z obsahu spisu nebolo zrejmé miesto ani čas verejného vyhlásenia
rozsudku, má za to, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku mu neboli riadne
oznámené. O skutočnosti, že vo veci bolo rozhodnuté už dňa 18. 04. 2012 sa žalovaný
prvýkrát dozvedel až zo samotného písomného vyhotovenia rozsudku, ktoré bolo doručené
jeho právnemu zástupcovi dňa 23. 04. 2012…
Postupom Krajského súdu v Žiline, ktorý neoboznámil žalovaného s podaním, ktoré
vo veci vykonal žalobca 1/ a ktorý riadne neoznámil miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku, bolo odporcovi znemožnené uplatnenie jeho procesných práv, ktoré mu
Občiansky súdny poriadok priznáva, napr. v ust. § 15a O. s. p., a tým mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom
Rozhodnutie porušovateľa je zjavne arbitrárne, nakoľko porušovateľ pri vydaní
napadnutého rozhodnutia nevychádzal zo skutočne zisteného skutkového stavu, pričom
zistené skutkové okolnosti interpretuje výrazne v neprospech žalovaného.
Sťažovateľ má za to, že odňatím možnosti konať pred súdom v tomto prípade sa
rozumie aj tá skutočnosť, že odvolací súd neoboznámil účastníka konania s podaním, ktoré
vo veci vykonal žalobca 1/ a sťažovateľ má za to, že toto podanie malo vplyv na priebeh
konania. Takýmto podaním bolo podanie žalobcu 1/ zo dňa 16.03.2012, ktoré bolo
doručené súdu dňa 22.03.2012 a bolo označené ako odvolacie konanie - urgencia…
K dovolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. b) sťažovateľ uvádza, že má
za to, že v konaní bolo porušené aj jeho právo na súdnu ochranu, nakoľko odvolací súd
napadnuté rozhodnutie náležite neodôvodnil, keď sa v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia iba stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa…
Žalovaný má za to, že odvolací súd a ani súd prvého stupňa dostatočne neodôvodnili
svoje rozsudky. Najväčším ich nedostatkom je temer úplná absencia reakcie na argumenty
žalovaného ohľadom nevykonateľnosti žalobného petitu, ktorého sa žalobcovia domáhali
a úplná absencia reakcie na argumenty žalovaného ohľadom charakteru stavieb
nachádzajúcich sa na sporných nehnuteľnostiach a tiež charakteru sporných nehnuteľností.
Súd síce nie je povinný reagovať na akýkoľvek argument účastníkov konania a odvolací súd
môže prevziať argumentáciu nižšieho súdu…, ale v danom prípade išlo o veľmi závažné
argumenty žalovaného, s ktorými sa krajský súd (ako aj súd prvého stupňa) bol povinný
vyporiadať racionálne a logickým spôsobom, čo sa nestalo.
Podľa názoru sťažovateľa porušovateľ ignorujúc ustálenú súdnu prax ako aj
skutkové okolnosti si vytvoril v otázke existencie vád konania odôvodňujúcich podanie
dovolania a prijal závery, ktoré porušujú základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny
proces a jeho práva na prístup k súdom.
… Porušovateľ v napadnutom rozhodnutí použil príliš formalistický výklad
príslušných zákonných ustanovení, rozhodol arbitrárne, sťažovateľovi odoprel právo
na prístup k súdu a porušil jeho základné práva garantované v čl. § 46 ods. 1, Ústavy SR
a v článku 6 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd.“
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť
na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:
«„1. Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 416/2012 zo dňa 17. 12. 2013
bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a základné právo
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce
v práve na spravodlivé súdne konanie.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6 Cdo 416/2012 zo dňa 17. 12. 2013 a vec vracia na ďalšie konanie.“
3. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
340,88 € a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi na účet vedený vo VÚB a. s., pobočka
Dolný Kubín č. účtu: 121948332/0200, VS: 921211.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva
na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Cdo 416/2012 zo 17. decembra 2013.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom najvyššieho
súdu vysloveným v napadnutom uznesení, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie
sťažovateľky proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 377/2011
z 18. apríla 2012 ako procesne neprípustné, pretože nezistil vady konania opodstatňujúce
prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP. Podľa sťažovateľky právny záver najvyššieho súdu
vyslovený v napadnutom uznesení je v rozpore so zisteným skutkovým stavom a je
výsledkom príliš formalistického výkladu príslušných ustanovení aplikovaných právnych
predpisov, v dôsledku čoho je napadnuté uznesenie arbitrárne.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak
sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že
dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohto
zákonného ustanovenia.
Podľa judikatúry ústavného sudu je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie
súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti
navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť, či splnenia iných
zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite
návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom
ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci
všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). V tejto
súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka
posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže
viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02).
Ústavný súd v tomto konaní preto skúmal, či uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
6 Cdo 416/2012 zo 17. decembra 2013 je z ústavného hľadiska udržateľné a
akceptovateľné. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:
«V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia §
238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej
forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo
rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho
výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie
zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§
238 ods. 3 O. s. p.).
V danej veci napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku,
uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O. s. p., pretože nie je zmeňujúci, ale potvrdzujúci, pri ktorom
odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejedná sa ani o rozsudok,
ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie nie je
prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci
doposiaľ nerozhodoval.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p.,
možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 238 O. s. p. vylúčené. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta
druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.,
dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto
zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad
absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia
možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania
súdom nesprávne obsadeným. Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím
súdom nebola v konaní zistená.
So zreteľom na žalovanou tvrdené dôvody prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdení, že žalovanej bola
postupom súdu odňatá možnosť konať pred ním (§ 237 písm. f/ O. s. p.). a že
v prejednávanej veci rozhodovali vylúčení sudcovia (§ 237 písm. g/ O. s. p.)
Vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. mali podľa tvrdenia žalovanej spočívať
v nedoručení podania žalobcu 1/ zo 16. marca 2013, v nedodržaní postupu pri verejnom
vyhlásení rozsudku odvolacím súdom a v nedostatočnom odôvodnení jeho rozsudku.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie
taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov, napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo
nezrozumiteľného podania, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať
dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti
prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod.
Z hľadiska posúdenia existencie tejto vady ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť
dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor
účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti
vylučujúce zistenie, že konanie je ňou skutočne postihnuté.
K výhrade dovolateľky, že odvolací súd jej nedoručil podanie žalobcu 1/
zo 16. marca 2012, ktorým žiadal o urýchlenie odvolacieho konania, dovolací súd
poznamenáva, že súdy nie sú povinné každú písomnosť založenú účastníkom konania
do spisu doručovať protistrane. Takúto povinnosť im Občiansky súdny poriadok ukladá len
v prípade takých podaní, ktoré majú z hľadiska ich obsahu podstatný význam pre výsledok
sporu. Takýmito podaniami účastníka, ktoré je súd povinný doručiť druhému účastníkovi, sú
predovšetkým návrh na začatie konania (§ 79 ods. 4 O. s. p.), odvolanie (§ 209a ods. 1
O. s. p.), dovolanie, prípadne podania, ktorých obsahom je skutkový a právny rozbor
prejednávanej veci. O takúto písomnosť však v danej veci nešlo, preto nebolo nevyhnutné
doručovať ju na vedomie ostatným stranám.
Dovolateľka ďalej namietala, že odvolacím súdom nebol dodržaný postup
pri verejnom vyhlásení rozsudku.
Podľa čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudky sa vyhlasujú v mene
Slovenskej republiky a vždy verejne. Zákon preto vyžaduje aj v prípadoch, v ktorých sa
rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, aby súd oznámil miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho
vyhlásením (§ 156 ods. 3 O. s. p.).
Zo spisu (zoznam vecí na č.l. 187) je zrejmé, že miesto (Krajský súd v Žiline,
pojednávacia miestnosť č. 10, prízemie) i termín (18. apríla 2012 o 13.40 hod.) verejného
vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu v danej veci boli oznámené na úradnej tabuli súdu
v čase od 12. apríla 2012 do 19. apríla 2012, teda riadne a v stanovenej lehote. Týmto
postupom preto nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti účastníkom konať pred súdom.
Podľa názoru dovolacieho súdu žalovaná nedôvodne namietala i nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutí súdov nižších stupňov. Oba rozsudky totiž zodpovedajú
požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. na riadne a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská
procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd sa v dôvodoch
svojho rozhodnutia stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že po skončení nájomného
vzťahu medzi účastníkmi bola žaloba vlastníka pozemku o jeho vypratanie podľa § 126 OZ
podaná dôvodne a vzájomný návrh žalovanej na zriadenie vecného bremena bol správne
zamietnutý pre nedostatok aktívnej legitimácie. Jeho odôvodnenie treba považovať taktiež
za dostatočné, výstižné a zrozumiteľné. Vysporiadal sa v ňom aj so všetkými podstatnými
námietkami žalovanej.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na závery vyplývajúce z uznesení Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003 a sp.zn. II. ÚS 78/05
zo 16. marca 2005, podľa ktorých všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na všetky námietky alebo
argumenty v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a ktoré zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
Ďalej sa dovolací súd zaoberal námietkou dovolateľky, podľa ktorej vo veci
rozhodovali vylúčení sudcovia.
I keď zákon v § 14 ods. 1 O. s. p. spája vylúčenie sudcov z prejednania
a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj s prípadom, ak
možno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie
o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O. s. p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej
zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a
rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov,
ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a
spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú
dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez
ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Z hľadiska § 14 ods. 1 O. s. p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (kedy
má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia
o veci), alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi
konania určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti o jeho
nezaujatosti) a napokon k zástupcom účastníkov konania.
Dovolateľka tvrdí, že v prípade sudcov Krajského súdu v Žiline existovali dôvody
vylučujúce ich z prejednávania a rozhodovania danej veci. Poukazuje na to, že boli
pri rozhodovaní ovplyvnení podaním žalobcu 1/ zo 16. marca 2012, ktoré adresoval súdu
vo vlastnom mene a ktoré svedčí o existencii nadštandardných vzťahov medzi funkcionármi
Žilinského samosprávneho kraja a sudcami Krajského súdu v Žiline.
Podanie žalobcu 1/ zo 16. marca 2012 označené ako „urgencia“, ktorým žiada
o skoré rozhodnutie vo veci, neobsahuje žiadne tvrdenia spochybňujúce nezaujatosť
zákonných sudcov Krajského súdu v Žiline. Odvolací súd rozhodoval o odvolaní žalovanej,
doručenom prvostupňovému súdu 19. októbra 2011, až po vyše piatich mesiacoch odo dňa
jeho predloženia predkladacou správou zo 7. novembra 2011. Ani skutočnosť, že súd vytýčil
termín verejného vyhlásenia rozhodnutia mesiac po doručení mu uvedenej urgencie
nevyvoláva pochybnosť o nezaujatosti jeho sudcov. Súdy sú povinné dbať na to, aby bola
vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá (§ 100 O. s. p.). V dovolaní vyslovené
pochybnosti dovolateľky o nezaujatosti a nestrannosti zákonných sudcov nemožno
považovať za právne relevantné. Dovolací súd konštatuje, že tieto pochybnosti sú podľa
všetkého motivované nespokojnosťou žalovanej s rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci
a nemôžu objektívne zakladať dôvod pre vylúčenie sudcov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že
konanie pred odvolacím súdom nie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. g/ O. s. p.
Na dovolací dôvod žalovanej, ktorý mal spočívať v nesprávnom právnom posúdení
veci odvolacím súdom, dovolací súd nemohol prihliadať, pretože uvedené skutočnosti by
mohli byť len odôvodnením dovolania v prípade, ak by dovolanie bolo prípustné, a nie
dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne
právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, no prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného hľadiska neskúmal), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa
§ 238 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalovanej
odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. bez toho, aby
sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.»
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd jednoznačným
a vyčerpávajúcim spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľky odmietol
z dôvodu jeho neprípustnosti. Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje dostatočný
podklad pre uvedený právny záver, pričom poskytuje primeranú odpoveď aj
na sťažovateľkou uplatnené dovolacie námietky. Podľa názoru ústavného súdu tvrdenie
sťažovateľky o príliš formalistickom výklade príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku (ktorý nekorešponduje zistenému skutkovému stavu) vo veci posúdenia ňou
uplatnených dovolacích dôvodov najvyšším súdom zjavne neobstojí. Najvyšší súd sa
dostatočne vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľky, keď jednoznačným
spôsobom ozrejmil, prečo nepovažoval ňou namietaný postup odvolacieho súdu spočívajúci
v neoboznámení sťažovateľky s podaním žalobcu v 1. rade zo 16. marca 2012 a v údajnom
neoznámení miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku za odňatie možnosti konať
pred súdom. Najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal aj
s námietkou sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov nižších stupňov,
ako aj s námietkou, že v odvolacom konaní rozhodoval vylúčený sudca. Dovolací súd tiež
zdôvodnil, prečo nemohol prihliadnuť na dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom
právnom posúdení veci, ktoré môže byť dovolacím dôvodom len v prípade procesne
prípustného dovolania, samo osebe však prípustnosť dovolania nezakladá (§ 236
a nasl. OSP).
Ústavný súd konštatuje, že predmetný postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní
právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo
arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
najvyššieho súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie
právneho názoru najvyššieho súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Podľa názoru
ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa
všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše
treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery najvyššieho
súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou
právnou úpravou.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala
možnosť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie ňou označených práv.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júla 2014