Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 368/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti..., zastúpenej

advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Radlinského 36, Dolný Kubín, vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. decembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti..., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2014

doručená sťažnosť spoločnosti... (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 17. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažnosť

bola podaná na poštovú prepravu 13. marca 2014.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola v procesnom

postavení žalovanej účastníčkou konania vedeného Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej

len „okresný súd“), v ktorom sa... (ďalej len „žalobca v 1. rade“) a ...(ďalej len „žalobca v 2.

rade“) domáhali vypratania pozemku zapísaného na liste vlastníctva č... pre obec

a katastrálne územie..., ako parcela registra..., o výmere..., a pozemku – parcely registra..., o

výmere..., vytvoreného geometrickým plánom T. P. č... z 15. júna 2006 z pozemku –

parcely registra... o výmere..., zapísaného na liste vlastníctva č... pre obec a katastrálne

územie... (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“). Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 9. septembra 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uložil sťažovateľke povinnosť

vypratať sporné nehnuteľnosti v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku a súčasne

zamietol návrh žalobcu v 2. rade, ako aj vzájomný návrh sťažovateľky na zriadenie vecného

bremena. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané,

že na základe nájomnej zmluvy z 29. decembra 2006 uzatvorenej medzi žalobcom v 1. rade

ako prenajímateľom a sťažovateľkou ako nájomníčkou vznikol medzi zmluvnými stranami

nájomný vzťah, predmetom ktorého bol nájom sporných nehnuteľností. Keďže nájomná

zmluva bola uzatvorená na dobu určitú, pričom nedošlo k jej obnoveniu, nájomný vzťah

zanikol k 31. decembru 2010. Od 1. januára 2011 teda sťažovateľka užívala sporné

nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Návrhu žalobcu v 1. rade na vypratanie sporných

nehnuteľností podľa , ktorý je vlastníkom sporných

nehnuteľností, preto okresný súd vyhovel, poukazujúc na konštantnú judikatúru, v zmysle

ktorej sa vlastník pozemku môže domáhať jeho vypratania bez ohľadu na to, či sa

na uvedenom pozemku nachádza nehnuteľná stavba patriaca osobe, proti ktorej žaloba

na vypratanie smeruje. Okresný súd preto ani nevykonával dokazovanie týkajúce sa

charakteru objektu „bufet s terasou“ patriacemu sťažovateľke. Vzájomný návrh

sťažovateľky na zriadenie vecného bremena podľa

okresný súd zamietol pre nedostatok aktívnej legitimácie sťažovateľky na podanie takéhoto

návrhu, keďže rozhodovanie o vyrovnaní vzťahov medzi stavebníkom a vlastníkom

pozemku je viazané výlučne na návrh vlastníka pozemku, ktorým je žalobca v 1. rade.

Proti rozsudku okresného sudu podala sťažovateľka odvolanie z dôvodov uvedených

v , a (ďalej len „OSP“).

O odvolaní sťažovateľky rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“ alebo

„odvolací súd“) rozsudkom sp. zn. z 18. apríla 2012 tak, že rozsudok

okresného súdu vo výroku, ktorým uložil sťažovateľke povinnosť vypratať sporné

nehnuteľnosti a ktorým jej vzájomný návrh zamietol, potvrdil ako vecne správny. Odvolací

súd sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu

a v jednotlivostiach odkázal na odôvodnenie jeho rozsudku.

Proti uvedenému výroku rozhodnutia odvolacieho súdu podala sťažovateľka

dovolanie, ktorým žiadala napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť

na nové konanie. Prípustnosť dovolania odvodzovala s poukazom na ustanovenie § 237

písm. f) a g) . Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 17. decembra 2013

dovolanie sťažovateľky odmietol ako procesne neprípustné, keď nezistil skutočnosti, ktoré

by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa .

Podľa názoru sťažovateľky postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

boli porušené jej označené práva, pričom v odôvodnení sťažnosti bližšie argumentovala:

„Podľa názoru porušovateľa nedoručenie podania žalobcu 1/ zo dňa 16. 03. 2013,

nedodržanie postupu pri verejnom vyhlásení rozsudku odvolacím súdom a v nedostatočnom

odôvodnení jeho rozsudku, nepredstavuje vady konania v zmysle ust. …

Takýto záver porušovateľa je v rozpore so skutkovým stavom, vykonaným

dokazovaním a nezodpovedá účinnej právnej úprave platnej na území Slovenskej republiky.

K dovolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 237

písm. g) žalovaný uvádza, že v odvolacom konaní rozhodoval vylúčený sudca, a to

vzhľadom na odôvodnenú pochybnosť o nezaujatosti sudcov Krajského súdu v Žiline vo

vzťahu k prejednávanej veci. O nezaujatosti sudcov Krajského súdu v Žiline je možné

pochybovať, nakoľko žalovaný má za to, že existujú nadštandardné vzťahy medzi

funkcionármi Žilinského samosprávneho kraja a sudcami Krajského súdu v Žiline, pre ktoré

existuje objektívna pochybnosť o nezaujatosti a nestrannosti sudcov Krajského súdu v

Žiline. Preukazuje to aj snaha žalobcu 1/ ovplyvniť Krajský súd v Žiline podaním zo dňa

16. 03. 2012 doručené súdu 22. 03. 2012.

Žalovaný považuje podanie žalobcu 1/ za úmyselné ovplyvňovanie súdu, ktorým

podaním žalobca 1/ zneužil svoju pozíciu orgánu miestnej samosprávy a svojím konaním

nerešpektoval princíp rovnosti strán v občianskom súdnom konaní. O skutočnosti, že

žalobca 1/ využil svoj vplyv v rámci samosprávy svedčí aj ten fakt, že podanie zo dňa

16. 03. 2012 adresoval súdu vo vlastnom mene a nie prostredníctvom svojho právneho

zástupcu, ktorým je I. P.

Podanie žalobcu 1/ zo dňa 16. 03. 2012 nebolo žalovanému zo strany Krajského súdu

nikdy doručované a o jeho podaní sa žalovaný dozvedel až z nazretia do spisu vedeného

na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. dňa 20. 04. 2012. Ihneď po tom, ako sa

žalovaný dozvedel o obsahu a existencii podania žalobcu 1/ zo dňa 16. 03. 2012 vzniesol

voči sudcom Krajského súdu v Žiline námietku zaujatosti.

Odôvodnená pochybnosť o nezaujatosti odvolacieho súdu vyplýva aj z tej

skutočnosti, že ešte dňa 20. 04. 2012, kedy bol žalovaný nahliadnuť do spisu vedeného na

Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. , obsah tohto spisu netvorila zápisnica o

verejnom vyhlásení rozsudku a rovnako z obsahu spisu nevyplývalo, že by miesto a čas

verejného vyhlásenia rozsudku malo byť spisovou kanceláriou oznámené najmenej päť dní

pred jeho vyhlásením v súlade s ust. Žalovaný ešte dňa 20. 04. 2012 po

nazretí do spisu nevedel, že vo veci už vlastne bolo rozhodnuté a túto informáciu mu

neposkytli ani zamestnanci krajského súdu, hoci sa ich na túto skutočnosť dopytoval.

Spisovou kanceláriou mu bolo oznámené, že ku dňu 20. 04. 2012 (piatok) zápisnica (pozn.

žalovaný nebol informovaný o tom aká) ešte nie je vyhotovená a podpísaná. Napriek tejto

skutočnosti bol rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 18. 04. 2012

právnemu zástupcovi žalovaného doručený už 23. 04. 2012 (pondelok).

Žalovaný vzhľadom na skutočnosť, že ešte dňa 20. 04. 2012, t .j. dva dni po verejnom

vyhlásení rozsudku, z obsahu spisu nebolo zrejmé miesto ani čas verejného vyhlásenia

rozsudku, má za to, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku mu neboli riadne

oznámené. O skutočnosti, že vo veci bolo rozhodnuté už dňa 18. 04. 2012 sa žalovaný

prvýkrát dozvedel až zo samotného písomného vyhotovenia rozsudku, ktoré bolo doručené

jeho právnemu zástupcovi dňa 23. 04. 2012…

Postupom Krajského súdu v Žiline, ktorý neoboznámil žalovaného s podaním, ktoré

vo veci vykonal žalobca 1/ a ktorý riadne neoznámil miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku, bolo odporcovi znemožnené uplatnenie jeho procesných práv, ktoré mu

priznáva, napr. v ust. , a tým mu bola odňatá

možnosť konať pred súdom

Rozhodnutie porušovateľa je zjavne arbitrárne, nakoľko porušovateľ pri vydaní

napadnutého rozhodnutia nevychádzal zo skutočne zisteného skutkového stavu, pričom

zistené skutkové okolnosti interpretuje výrazne v neprospech žalovaného.

Sťažovateľ má za to, že odňatím možnosti konať pred súdom v tomto prípade sa

rozumie aj tá skutočnosť, že odvolací súd neoboznámil účastníka konania s podaním, ktoré

vo veci vykonal žalobca 1/ a sťažovateľ má za to, že toto podanie malo vplyv na priebeh

konania. Takýmto podaním bolo podanie žalobcu 1/ zo dňa 16.03.2012, ktoré bolo

doručené súdu dňa 22.03.2012 a bolo označené ako odvolacie konanie - urgencia…

K dovolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. b) sťažovateľ uvádza, že má

za to, že v konaní bolo porušené aj jeho právo na súdnu ochranu, nakoľko odvolací súd

napadnuté rozhodnutie náležite neodôvodnil, keď sa v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia iba stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa…

Žalovaný má za to, že odvolací súd a ani súd prvého stupňa dostatočne neodôvodnili

svoje rozsudky. Najväčším ich nedostatkom je temer úplná absencia reakcie na argumenty

žalovaného ohľadom nevykonateľnosti žalobného petitu, ktorého sa žalobcovia domáhali

a úplná absencia reakcie na argumenty žalovaného ohľadom charakteru stavieb

nachádzajúcich sa na sporných nehnuteľnostiach a tiež charakteru sporných nehnuteľností.

Súd síce nie je povinný reagovať na akýkoľvek argument účastníkov konania a odvolací súd

môže prevziať argumentáciu nižšieho súdu…, ale v danom prípade išlo o veľmi závažné

argumenty žalovaného, s ktorými sa krajský súd (ako aj súd prvého stupňa) bol povinný

vyporiadať racionálne a logickým spôsobom, čo sa nestalo.

Podľa názoru sťažovateľa porušovateľ ignorujúc ustálenú súdnu prax ako aj

skutkové okolnosti si vytvoril v otázke existencie vád konania odôvodňujúcich podanie

dovolania a prijal závery, ktoré porušujú základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny

proces a jeho práva na prístup k súdom.

… Porušovateľ v napadnutom rozhodnutí použil príliš formalistický výklad

príslušných zákonných ustanovení, rozhodol arbitrárne, sťažovateľovi odoprel právo

na prístup k súdu a porušil jeho základné práva garantované v čl. , SR

a v článku 6 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť

na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

«„1. Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 17. 12. 2013

bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa ,

spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a základné právo

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce

v práve na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 17. 12. 2013 a vec vracia na ďalšie konanie.“

3. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

340,88 € a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi na účet vedený vo VÚB a. s., pobočka

Dolný Kubín č. účtu: 121948332/0200, VS: 921211.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva

na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. zo 17. decembra 2013.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom najvyššieho

súdu vysloveným v napadnutom uznesení, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľky proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 18. apríla 2012 ako procesne neprípustné, pretože nezistil vady konania opodstatňujúce

prípustnosť dovolania podľa . Podľa sťažovateľky právny záver najvyššieho súdu

vyslovený v napadnutom uznesení je v rozpore so zisteným skutkovým stavom a je

výsledkom príliš formalistického výkladu príslušných ustanovení aplikovaných právnych

predpisov, v dôsledku čoho je napadnuté uznesenie arbitrárne.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že

dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohto

zákonného ustanovenia.

Podľa judikatúry ústavného sudu je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie

súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti

navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť, či splnenia iných

zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite

návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje

právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom

ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (, , ). V tejto

súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka

posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže

viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. ).

Ústavný súd v tomto konaní preto skúmal, či uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. decembra 2013 je z ústavného hľadiska udržateľné a

akceptovateľné. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:

«V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia §

238 platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej

forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo

rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho

výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie

zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§

238 ods. 3 ).

V danej veci napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku,

uvedeného v a , pretože nie je zmeňujúci, ale potvrdzujúci, pri ktorom

odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejedná sa ani o rozsudok,

ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie nie je

prípustné ani podľa ustanovenia z dôvodu, že dovolací súd vo veci

doposiaľ nerozhodoval.

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení ,

možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie

z hľadiska vylúčené. Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta

druhá ) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v až g/ ,

dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto

zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad

absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia

možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania

súdom nesprávne obsadeným. Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím

súdom nebola v konaní zistená.

So zreteľom na žalovanou tvrdené dôvody prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdení, že žalovanej bola

postupom súdu odňatá možnosť konať pred ním ( ). a že

v prejednávanej veci rozhodovali vylúčení sudcovia ( )

Vady konania v zmysle mali podľa tvrdenia žalovanej spočívať

v nedoručení podania žalobcu 1/ zo 16. marca 2013, v nedodržaní postupu pri verejnom

vyhlásení rozsudku odvolacím súdom a v nedostatočnom odôvodnení jeho rozsudku.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie

taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov, napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo

nezrozumiteľného podania, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať

dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti

prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod.

Z hľadiska posúdenia existencie tejto vady ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť

dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor

účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti

vylučujúce zistenie, že konanie je ňou skutočne postihnuté.

K výhrade dovolateľky, že odvolací súd jej nedoručil podanie žalobcu 1/

zo 16. marca 2012, ktorým žiadal o urýchlenie odvolacieho konania, dovolací súd

poznamenáva, že súdy nie sú povinné každú písomnosť založenú účastníkom konania

do spisu doručovať protistrane. Takúto povinnosť im ukladá len

v prípade takých podaní, ktoré majú z hľadiska ich obsahu podstatný význam pre výsledok

sporu. Takýmito podaniami účastníka, ktoré je súd povinný doručiť druhému účastníkovi, sú

predovšetkým návrh na začatie konania ( ), odvolanie (

), dovolanie, prípadne podania, ktorých obsahom je skutkový a právny rozbor

prejednávanej veci. O takúto písomnosť však v danej veci nešlo, preto nebolo nevyhnutné

doručovať ju na vedomie ostatným stranám.

Dovolateľka ďalej namietala, že odvolacím súdom nebol dodržaný postup

pri verejnom vyhlásení rozsudku.

Podľa rozsudky sa vyhlasujú v mene

Slovenskej republiky a vždy verejne. Zákon preto vyžaduje aj v prípadoch, v ktorých sa

rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, aby súd oznámil miesto a čas

verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho

vyhlásením ( ).

Zo spisu (zoznam vecí na č.l. 187) je zrejmé, že miesto (Krajský súd v Žiline,

pojednávacia miestnosť č. 10, prízemie) i termín (18. apríla 2012 o 13.40 hod.) verejného

vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu v danej veci boli oznámené na úradnej tabuli súdu

v čase od 12. apríla 2012 do 19. apríla 2012, teda riadne a v stanovenej lehote. Týmto

postupom preto nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti účastníkom konať pred súdom.

Podľa názoru dovolacieho súdu žalovaná nedôvodne namietala i nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutí súdov nižších stupňov. Oba rozsudky totiž zodpovedajú

požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia na riadne a presvedčivé

odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská

procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.

Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva

jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd sa v dôvodoch

svojho rozhodnutia stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že po skončení nájomného

vzťahu medzi účastníkmi bola žaloba vlastníka pozemku o jeho vypratanie podľa

podaná dôvodne a vzájomný návrh žalovanej na zriadenie vecného bremena bol správne

zamietnutý pre nedostatok aktívnej legitimácie. Jeho odôvodnenie treba považovať taktiež

za dostatočné, výstižné a zrozumiteľné. Vysporiadal sa v ňom aj so všetkými podstatnými

námietkami žalovanej.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na závery vyplývajúce z uznesení Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 3. júla 2003 a sp.zn.

zo 16. marca 2005, podľa ktorých všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na všetky námietky alebo

argumenty v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam

pre rozhodnutie o odvolaní a ktoré zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Ďalej sa dovolací súd zaoberal námietkou dovolateľky, podľa ktorej vo veci

rozhodovali vylúčení sudcovia.

I keď zákon v spája vylúčenie sudcov z prejednania

a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj s prípadom, ak

možno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie

o vylúčení sudcu podľa predstavuje výnimku z významnej ústavnej

zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (

Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a

rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov,

ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a

spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú

dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez

ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.

Z hľadiska je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (kedy

má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia

o veci), alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi

konania určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti o jeho

nezaujatosti) a napokon k zástupcom účastníkov konania.

Dovolateľka tvrdí, že v prípade sudcov Krajského súdu v Žiline existovali dôvody

vylučujúce ich z prejednávania a rozhodovania danej veci. Poukazuje na to, že boli

pri rozhodovaní ovplyvnení podaním žalobcu 1/ zo 16. marca 2012, ktoré adresoval súdu

vo vlastnom mene a ktoré svedčí o existencii nadštandardných vzťahov medzi funkcionármi

Žilinského samosprávneho kraja a sudcami Krajského súdu v Žiline.

Podanie žalobcu 1/ zo 16. marca 2012 označené ako „urgencia“, ktorým žiada

o skoré rozhodnutie vo veci, neobsahuje žiadne tvrdenia spochybňujúce nezaujatosť

zákonných sudcov Krajského súdu v Žiline. Odvolací súd rozhodoval o odvolaní žalovanej,

doručenom prvostupňovému súdu 19. októbra 2011, až po vyše piatich mesiacoch odo dňa

jeho predloženia predkladacou správou zo 7. novembra 2011. Ani skutočnosť, že súd vytýčil

termín verejného vyhlásenia rozhodnutia mesiac po doručení mu uvedenej urgencie

nevyvoláva pochybnosť o nezaujatosti jeho sudcov. Súdy sú povinné dbať na to, aby bola

vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá ( ). V dovolaní vyslovené

pochybnosti dovolateľky o nezaujatosti a nestrannosti zákonných sudcov nemožno

považovať za právne relevantné. Dovolací súd konštatuje, že tieto pochybnosti sú podľa

všetkého motivované nespokojnosťou žalovanej s rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci

a nemôžu objektívne zakladať dôvod pre vylúčenie sudcov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že

konanie pred odvolacím súdom nie je postihnuté vadou podľa

Na dovolací dôvod žalovanej, ktorý mal spočívať v nesprávnom právnom posúdení

veci odvolacím súdom, dovolací súd nemohol prihliadať, pretože uvedené skutočnosti by

mohli byť len odôvodnením dovolania v prípade, ak by dovolanie bolo prípustné, a nie

dôvodom jeho prípustnosti podľa a nasl.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne

právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, no prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného hľadiska neskúmal), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali

prípustnosť dovolania podľa a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa

, Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalovanej

odmietol podľa v spojení s bez toho, aby

sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd jednoznačným

a vyčerpávajúcim spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľky odmietol

z dôvodu jeho neprípustnosti. Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje dostatočný

podklad pre uvedený právny záver, pričom poskytuje primeranú odpoveď aj

na sťažovateľkou uplatnené dovolacie námietky. Podľa názoru ústavného súdu tvrdenie

sťažovateľky o príliš formalistickom výklade príslušných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku (ktorý nekorešponduje zistenému skutkovému stavu) vo veci posúdenia ňou

uplatnených dovolacích dôvodov najvyšším súdom zjavne neobstojí. Najvyšší súd sa

dostatočne vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľky, keď jednoznačným

spôsobom ozrejmil, prečo nepovažoval ňou namietaný postup odvolacieho súdu spočívajúci

v neoboznámení sťažovateľky s podaním žalobcu v 1. rade zo 16. marca 2012 a v údajnom

neoznámení miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku za odňatie možnosti konať

pred súdom. Najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal aj

s námietkou sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov nižších stupňov,

ako aj s námietkou, že v odvolacom konaní rozhodoval vylúčený sudca. Dovolací súd tiež

zdôvodnil, prečo nemohol prihliadnuť na dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom

právnom posúdení veci, ktoré môže byť dovolacím dôvodom len v prípade procesne

prípustného dovolania, samo osebe však prípustnosť dovolania nezakladá (§ 236

a nasl. ).

Ústavný súd konštatuje, že predmetný postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní

právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

najvyššieho súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie

právneho názoru najvyššieho súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Podľa názoru

ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa

všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše

treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery najvyššieho

súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou

právnou úpravou.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľky podľa

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala

možnosť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie ňou označených práv.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014