Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/416/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ Žilinského

samosprávneho kraja, so sídlom v Žiline, Komenského 48, IČO: 37 808 427, 2/ Oravského

múzea P.O. Hviezdoslava, so sídlom v Dolnom Kubíne, Hviezdoslavovo nám. 7,

IČO: 36 145 106, proti žalovanej KABONA, spol. s r.o., so sídlom v Medzibrodí nad Oravou

168, IČO: 36 385 107, zastúpenej JUDr. Jozefom Polákom, advokátom so sídlom v Dolnom

Kubíne, Radlinského 1718 o vypratanie nehnuteľností a o vzájomnom návrhu

na zriadenie vecného bremena, vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp.zn.

, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 18. apríla 2012

sp.zn. takto

rozhodol:

Dovolanie žalovanej o d m i e t a.

Žalobcom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Žiline prvým výrokom označeného rozsudku potvrdil ako vecne

správny rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín z 9. septembra 2011 č.k. -150

vo výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť vypratať pozemok zapísaný na LV

č. X. kat. územia a obce O. ako parcela C-KN č. 22 ostatné plochy o výmere 107 m² a

pozemok parcela C-KN č. 23/2 ostatné plochy o výmere 245 m², vytvorený geometrickým

plánom Ing. T. P. č. 30216621-085/2006 zo dňa 15. júna 2006

z pozemku C-KN č. 23 ostatné plochy o výmere 435 m² zapísanom na LV č. X. kat. územia

a obce O. do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku, ktorým bol zamietnutý vzájomný

návrh žalovanej na zriadenie vecného bremena. Odvolací súd sa

po preskúmaní všetkých rozhodujúcich námietok obsiahnutých v odvolaní žalovanej v plnom

rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu a odkázal

v jednotlivostiach na odôvodnenie jeho rozsudku. Zhodne s prvostupňovým súdom mal za to,

2

že nájomný vzťah vzniknutý nájomnou zmluvou z 29. decembra 2006 medzi žalobcom 1/ ako

prenajímateľom a žalovanou ako nájomníčkou, predmetom ktorého bol nájom nehnuteľností

opísaných vo výroku rozsudku, zanikol dňom 31. decembra 2010, lebo už nedošlo

k obnoveniu nájomnej zmluvy uzatvorenej na dobu určitú. Od 1. januára 2011 teda žalovaná

užíva pozemky, ktoré sú predmetom sporu, bez právneho dôvodu. Návrh žalobcu 1/, ktorý je

vlastníkom predmetných pozemkov, domáhajúc sa ich vypratania podľa , bol

dôvodný a súd mu správne vyhovel. Odvolací súd poukázal na konštantnú judikatúru,

v zmysle ktorej sa vlastník pozemku môže domáhať jeho vypratania bez ohľadu na to, či sa

na uvedenom pozemku nachádza tiež nehnuteľná stavba patriaca osobe, proti ktorej žaloba

na vypratanie smeruje. Súdy nevykonávali preto ani dokazovanie ohľadne charakteru objektu

„bufet s terasou“ patriaceho žalovanej. Odvolací súd sa stotožnil aj s právnym posúdením

protinávrhu žalovanej na zriadenie vecného bremena postupom podľa

prvostupňovým súdom, ktorý ho zamietol pre nedostatok aktívnej legitimácie žalovanej

na podanie takéhoto návrhu. Všetky tri spôsoby vyrovnania vzťahov medzi vlastníkom

pozemku a stavebníkom, uvedené v citovanom ustanovení, sú totiž viazané výlučne na návrh

vlastníka pozemku, ktorým je v danom prípade žalobca 1/.

Proti tomuto výroku rozhodnutia odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, ktorým

žiadala napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie

a rozhodnutie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala s poukazom na ustanovenie § 237 písm. f/

a g/ Odňatie možnosti konať pred súdom odôvodnila tým, že jej nebolo doručené

podanie žalobcu 1/ zo 16. marca 2012, že odvolací súd nedodržal postup pri oznámení miesta

a času verejného vyhlásenia rozsudku podľa a že nedostatočne odôvodnil

napadnuté rozhodnutie. Ďalej namietala, že v odvolacom konaní rozhodoval vylúčený sudca,

a to vzhľadom na existenciu nadštandardných vzťahov sudcov Krajského súdu v Žiline

so žalobcom 1/. Tieto nadštandardné vzťahy odvodzovala z obsahu podania žalobcu 1/

zo 16. marca 2012, ktorým sa mal snažiť vo vlastnom mene úmyselne ovplyvňovať súd

a priebeh konania. Dovolanie odôvodnila tiež tým, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Mala za to, že

vzniknutý vzťah medzi účastníkmi je možné riešiť len postupom v zmysle , a nie

žalobou podľa . Okrem toho súdy nezohľadnili skutočnosť, že žalovaná sporné

nehnuteľnosti na svoje náklady a v dobrej viere, že tieto jej budú po skončení nájmu

odpredané, zveľadila a spracovala.

Žalobcovia sa nestotožnili s námietkami žalovanej obsiahnutými v jej dovolaní a tieto

považovali za účelové.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), riadne zastúpená (

ods. 1 ), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť dovolaním ( a nasl. ), a bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

voči ktorému takýto mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3

).

V danej veci napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku

uvedeného v a , pretože nie je zmeňujúci, ale potvrdzujúci, pri ktorom

odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejedná sa ani o rozsudok,

ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie nie je

prípustné ani podľa ustanovenia z dôvodu, že dovolací súd vo veci

doposiaľ nerozhodoval.

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení ,

možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie

z hľadiska vylúčené. Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta druhá

) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v až g/ , dovolací

súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného

ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť

účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie

konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom

konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným.

Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom nebola v konaní zistená.

So zreteľom na žalovanou tvrdené dôvody prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdení, že žalovanej bola

postupom súdu odňatá možnosť konať pred ním ( ). a že v prejednávanej

veci rozhodovali vylúčení sudcovia ( )

Vady konania v zmysle mali podľa tvrdenia žalovanej spočívať

v nedoručení podania žalobcu 1/ zo 16. marca 2013, v nedodržaní postupu pri verejnom

vyhlásení rozsudku odvolacím súdom a v nedostatočnom odôvodnení jeho rozsudku.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie

taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov, napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo

nezrozumiteľného podania, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať

dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti

prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod.

Z hľadiska posúdenia existencie tejto vady ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť

dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor

účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti

vylučujúce zistenie, že konanie je ňou skutočne postihnuté.

K výhrade dovolateľky, že odvolací súd jej nedoručil podanie žalobcu 1/ zo 16. marca

2012, ktorým žiadal o urýchlenie odvolacieho konania, dovolací súd poznamenáva, že súdy

nie sú povinné každú písomnosť založenú účastníkom konania do spisu doručovať protistrane.

Takúto povinnosť im ukladá len v prípade takých podaní, ktoré

majú z hľadiska ich obsahu podstatný význam pre výsledok sporu. Takýmito podaniami

účastníka, ktoré je súd povinný doručiť druhému účastníkovi, sú predovšetkým návrh

na začatie konania ( ), odvolanie ( ), dovolanie, prípadne

podania, ktorých obsahom je skutkový a právny rozbor prejednávanej veci. O takúto

písomnosť však v danej veci nešlo, preto nebolo nevyhnutné doručovať ju na vedomie

ostatným stranám.

Dovolateľka ďalej namietala, že odvolacím súdom nebol dodržaný postup

pri verejnom vyhlásení rozsudku.

Podľa rozsudky sa vyhlasujú v mene

Slovenskej republiky a vždy verejne. Zákon preto vyžaduje aj v prípadoch, v ktorých sa

rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, aby súd oznámil miesto a čas

verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho

vyhlásením ( ).

Zo spisu (zoznam vecí na č.l. 187) je zrejmé, že miesto (Krajský súd v Žiline,

pojednávacia miestnosť č. 10, prízemie) i termín (18. apríla 2012 o 13.40 hod.) verejného

vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu v danej veci boli oznámené na úradnej tabuli súdu

v čase od 12. apríla 2012 do 19. apríla 2012, teda riadne a v stanovenej lehote. Týmto

postupom preto nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti účastníkom konať pred súdom.

Podľa názoru dovolacieho súdu žalovaná nedôvodne namietala i nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutí súdov nižších stupňov. Oba rozsudky totiž zodpovedajú

požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia na riadne a presvedčivé

odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská

procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.

Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva

jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd sa v dôvodoch

svojho rozhodnutia stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že po skončení nájomného

vzťahu medzi účastníkmi bola žaloba vlastníka pozemku o jeho vypratanie podľa

podaná dôvodne a vzájomný návrh žalovanej na zriadenie vecného bremena bol správne

6

zamietnutý pre nedostatok aktívnej legitimácie. Jeho odôvodnenie treba považovať taktiež

za dostatočné, výstižné a zrozumiteľné. Vysporiadal sa v ňom aj so všetkými podstatnými

námietkami žalovanej.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na závery vyplývajúce z uznesení Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 3. júla 2003 a sp.zn.

zo 16. marca 2005, podľa ktorých všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na všetky námietky alebo argumenty

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a ktoré zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Ďalej sa dovolací súd zaoberal námietkou dovolateľky, podľa ktorej vo veci

rozhodovali vylúčení sudcovia.

I keď zákon v spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania

vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj s prípadom, ak možno mať čo i len

pochybnosť o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa

ods. l predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť

odňatý svojmu zákonnému sudcovi ( ). Vzhľadom

na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom

výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť

v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor

účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania

a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho

nestranného a nezaujatého rozhodovania.

Z hľadiska je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (kedy

má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci),

alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania

určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti)

a napokon k zástupcom účastníkov konania.

Dovolateľka tvrdí, že v prípade sudcov Krajského súdu v Žiline existovali dôvody

vylučujúce ich z prejednávania a rozhodovania danej veci. Poukazuje na to, že boli

pri rozhodovaní ovplyvnení podaním žalobcu 1/ zo 16. marca 2012, ktoré adresoval súdu

vo vlastnom mene a ktoré svedčí o existencii nadštandardných vzťahov medzi funkcionármi

Ž. S. a sudcami Krajského súdu v Žiline.

Podanie žalobcu 1/ zo 16. marca 2012 označené ako „urgencia“, ktorým žiada o skoré

rozhodnutie vo veci, neobsahuje žiadne tvrdenia spochybňujúce nezaujatosť zákonných

sudcov Krajského súdu v Žiline. Odvolací súd rozhodoval o odvolaní žalovanej, doručenom

prvostupňovému súdu 19. októbra 2011, až po vyše piatich mesiacoch odo dňa jeho

predloženia predkladacou správou zo 7. novembra 2011. Ani skutočnosť, že súd vytýčil

termín verejného vyhlásenia rozhodnutia mesiac po doručení mu uvedenej urgencie

nevyvoláva pochybnosť o nezaujatosti jeho sudcov. Súdy sú povinné dbať na to, aby bola vec

čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá ( ). V dovolaní vyslovené pochybnosti

dovolateľky o nezaujatosti a nestrannosti zákonných sudcov nemožno považovať za právne

relevantné. Dovolací súd konštatuje, že tieto pochybnosti sú podľa všetkého motivované

nespokojnosťou žalovanej s rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci a nemôžu objektívne

zakladať dôvod pre vylúčenie sudcov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že

konanie pred odvolacím súdom nie je postihnuté vadou podľa

Na dovolací dôvod žalovanej, ktorý mal spočívať v nesprávnom právnom posúdení

veci odvolacím súdom, dovolací súd nemohol prihliadať, pretože uvedené skutočnosti by

mohli byť len odôvodnením dovolania v prípade, ak by dovolanie bolo prípustné, a nie

dôvodom jeho prípustnosti podľa a nasl.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, no prípustnosť dovolania nezakladá

(nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska

neskúmal), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť

napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho

(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne

právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné

(o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali

prípustnosť dovolania podľa a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa

Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalovanej

odmietol podľa ods. l písm. c/ v spojení s ods. X. bez toho, aby sa

zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní procesne úspešným žalobcom nepriznal náhradu trov konania

proti žalovanej, ktorá úspech nemala. Na ich vyjadrenie z 19. júna 2012 z hľadiska

rozhodovania o trovách dovolacieho konania neprihliadol, lebo advokát nepredložil súdu

plnomocenstvo, z ktorého by bolo zrejmé, že je oprávnený zastupovať žalobcov, v mene

ktorých sa vyjadril, aj v dovolacom konaní.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 17. decembra 2013

JUDr. Rudolf Čirč, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová