Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
d76/389857.f5b30c.pdf
PDF · 136.02 KB
No categories available
6Cdo/416/2012
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 6 Cdo 416/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ Žilinského
samosprávneho kraja, so sídlom v Žiline, Komenského 48, IČO: 37 808 427, 2/ Oravského
múzea P.O. Hviezdoslava, so sídlom v Dolnom Kubíne, Hviezdoslavovo nám. 7,
IČO: 36 145 106, proti žalovanej KABONA, spol. s r.o., so sídlom v Medzibrodí nad Oravou
168, IČO: 36 385 107, zastúpenej JUDr. Jozefom Polákom, advokátom so sídlom v Dolnom
Kubíne, Radlinského 1718 o vypratanie nehnuteľností a o vzájomnom návrhu
na zriadenie vecného bremena, vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp.zn.
6 C 1/2011, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 18. apríla 2012
sp.zn. 6 Co 377/2011 takto
rozhodol:
Dovolanie žalovanej o d m i e t a.
Žalobcom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Žiline prvým výrokom označeného rozsudku potvrdil ako vecne
správny rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín z 9. septembra 2011 č.k. 6 C 1/2011-150
vo výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť vypratať pozemok zapísaný na LV
č. X. kat. územia a obce O. ako parcela C-KN č. 22 ostatné plochy o výmere 107 m² a
pozemok parcela C-KN č. 23/2 ostatné plochy o výmere 245 m², vytvorený geometrickým
plánom Ing. T. P. č. 30216621-085/2006 zo dňa 15. júna 2006
z pozemku C-KN č. 23 ostatné plochy o výmere 435 m² zapísanom na LV č. X. kat. územia
a obce O. do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku, ktorým bol zamietnutý vzájomný
návrh žalovanej na zriadenie vecného bremena. Odvolací súd sa
po preskúmaní všetkých rozhodujúcich námietok obsiahnutých v odvolaní žalovanej v plnom
rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu a odkázal
v jednotlivostiach na odôvodnenie jeho rozsudku. Zhodne s prvostupňovým súdom mal za to,
že nájomný vzťah vzniknutý nájomnou zmluvou z 29. decembra 2006 medzi žalobcom 1/ ako
prenajímateľom a žalovanou ako nájomníčkou, predmetom ktorého bol nájom nehnuteľností
opísaných vo výroku rozsudku, zanikol dňom 31. decembra 2010, lebo už nedošlo
k obnoveniu nájomnej zmluvy uzatvorenej na dobu určitú. Od 1. januára 2011 teda žalovaná
užíva pozemky, ktoré sú predmetom sporu, bez právneho dôvodu. Návrh žalobcu 1/, ktorý je
vlastníkom predmetných pozemkov, domáhajúc sa ich vypratania podľa § 126 ods. 1 OZ, bol
dôvodný a súd mu správne vyhovel. Odvolací súd poukázal na konštantnú judikatúru,
v zmysle ktorej sa vlastník pozemku môže domáhať jeho vypratania bez ohľadu na to, či sa
na uvedenom pozemku nachádza tiež nehnuteľná stavba patriaca osobe, proti ktorej žaloba
na vypratanie smeruje. Súdy nevykonávali preto ani dokazovanie ohľadne charakteru objektu
„bufet s terasou“ patriaceho žalovanej. Odvolací súd sa stotožnil aj s právnym posúdením
protinávrhu žalovanej na zriadenie vecného bremena postupom podľa § 135c ods. 3 OZ
prvostupňovým súdom, ktorý ho zamietol pre nedostatok aktívnej legitimácie žalovanej
na podanie takéhoto návrhu. Všetky tri spôsoby vyrovnania vzťahov medzi vlastníkom
pozemku a stavebníkom, uvedené v citovanom ustanovení, sú totiž viazané výlučne na návrh
vlastníka pozemku, ktorým je v danom prípade žalobca 1/.
Proti tomuto výroku rozhodnutia odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, ktorým
žiadala napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie
a rozhodnutie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala s poukazom na ustanovenie § 237 písm. f/
a g/ O.s.p. Odňatie možnosti konať pred súdom odôvodnila tým, že jej nebolo doručené
podanie žalobcu 1/ zo 16. marca 2012, že odvolací súd nedodržal postup pri oznámení miesta
a času verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a že nedostatočne odôvodnil
napadnuté rozhodnutie. Ďalej namietala, že v odvolacom konaní rozhodoval vylúčený sudca,
a to vzhľadom na existenciu nadštandardných vzťahov sudcov Krajského súdu v Žiline
so žalobcom 1/. Tieto nadštandardné vzťahy odvodzovala z obsahu podania žalobcu 1/
zo 16. marca 2012, ktorým sa mal snažiť vo vlastnom mene úmyselne ovplyvňovať súd
a priebeh konania. Dovolanie odôvodnila tiež tým, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Mala za to, že
vzniknutý vzťah medzi účastníkmi je možné riešiť len postupom v zmysle § 135c OZ, a nie
žalobou podľa § 126 OZ. Okrem toho súdy nezohľadnili skutočnosť, že žalovaná sporné
nehnuteľnosti na svoje náklady a v dobrej viere, že tieto jej budú po skončení nájmu
odpredané, zveľadila a spracovala.
Žalobcovia sa nestotožnili s námietkami žalovanej obsiahnutými v jej dovolaní a tieto
považovali za účelové.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpená (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
voči ktorému takýto mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3
O.s.p.).
V danej veci napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku
uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nie je zmeňujúci, ale potvrdzujúci, pri ktorom
odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejedná sa ani o rozsudok,
ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolanie nie je
prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci
doposiaľ nerozhodoval.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,
možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 238 O.s.p. vylúčené. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá
O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., dovolací
súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného
ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť
účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie
konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom
konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným.
Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom nebola v konaní zistená.
So zreteľom na žalovanou tvrdené dôvody prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdení, že žalovanej bola
postupom súdu odňatá možnosť konať pred ním (§ 237 písm. f/ O.s.p.). a že v prejednávanej
veci rozhodovali vylúčení sudcovia (§ 237 písm. g/ O.s.p.)
Vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. mali podľa tvrdenia žalovanej spočívať
v nedoručení podania žalobcu 1/ zo 16. marca 2013, v nedodržaní postupu pri verejnom
vyhlásení rozsudku odvolacím súdom a v nedostatočnom odôvodnení jeho rozsudku.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie
taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov, napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo
nezrozumiteľného podania, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať
dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti
prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod.
Z hľadiska posúdenia existencie tejto vady ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť
dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor
účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti
vylučujúce zistenie, že konanie je ňou skutočne postihnuté.
K výhrade dovolateľky, že odvolací súd jej nedoručil podanie žalobcu 1/ zo 16. marca
2012, ktorým žiadal o urýchlenie odvolacieho konania, dovolací súd poznamenáva, že súdy
nie sú povinné každú písomnosť založenú účastníkom konania do spisu doručovať protistrane.
Takúto povinnosť im Občiansky súdny poriadok ukladá len v prípade takých podaní, ktoré
majú z hľadiska ich obsahu podstatný význam pre výsledok sporu. Takýmito podaniami
účastníka, ktoré je súd povinný doručiť druhému účastníkovi, sú predovšetkým návrh
na začatie konania (§ 79 ods. 4 O.s.p.), odvolanie (§ 209a ods. 1 O.s.p.), dovolanie, prípadne
podania, ktorých obsahom je skutkový a právny rozbor prejednávanej veci. O takúto
písomnosť však v danej veci nešlo, preto nebolo nevyhnutné doručovať ju na vedomie
ostatným stranám.
Dovolateľka ďalej namietala, že odvolacím súdom nebol dodržaný postup
pri verejnom vyhlásení rozsudku.
Podľa čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudky sa vyhlasujú v mene
Slovenskej republiky a vždy verejne. Zákon preto vyžaduje aj v prípadoch, v ktorých sa
rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, aby súd oznámil miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho
vyhlásením (§ 156 ods. 3 O.s.p.).
Zo spisu (zoznam vecí na č.l. 187) je zrejmé, že miesto (Krajský súd v Žiline,
pojednávacia miestnosť č. 10, prízemie) i termín (18. apríla 2012 o 13.40 hod.) verejného
vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu v danej veci boli oznámené na úradnej tabuli súdu
v čase od 12. apríla 2012 do 19. apríla 2012, teda riadne a v stanovenej lehote. Týmto
postupom preto nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti účastníkom konať pred súdom.
Podľa názoru dovolacieho súdu žalovaná nedôvodne namietala i nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutí súdov nižších stupňov. Oba rozsudky totiž zodpovedajú
požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. na riadne a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská
procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd sa v dôvodoch
svojho rozhodnutia stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že po skončení nájomného
vzťahu medzi účastníkmi bola žaloba vlastníka pozemku o jeho vypratanie podľa § 126 OZ
podaná dôvodne a vzájomný návrh žalovanej na zriadenie vecného bremena bol správne
zamietnutý pre nedostatok aktívnej legitimácie. Jeho odôvodnenie treba považovať taktiež
za dostatočné, výstižné a zrozumiteľné. Vysporiadal sa v ňom aj so všetkými podstatnými
námietkami žalovanej.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na závery vyplývajúce z uznesení Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003 a sp.zn. II. ÚS 78/05
zo 16. marca 2005, podľa ktorých všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na všetky námietky alebo argumenty
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a ktoré zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
Ďalej sa dovolací súd zaoberal námietkou dovolateľky, podľa ktorej vo veci
rozhodovali vylúčení sudcovia.
I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania
vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj s prípadom, ak možno mať čo i len
pochybnosť o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa
§ 14 ods. l O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť
odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom
na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom
výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť
v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor
účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania
a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho
nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (kedy
má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci),
alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania
určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti)
a napokon k zástupcom účastníkov konania.
Dovolateľka tvrdí, že v prípade sudcov Krajského súdu v Žiline existovali dôvody
vylučujúce ich z prejednávania a rozhodovania danej veci. Poukazuje na to, že boli
pri rozhodovaní ovplyvnení podaním žalobcu 1/ zo 16. marca 2012, ktoré adresoval súdu
vo vlastnom mene a ktoré svedčí o existencii nadštandardných vzťahov medzi funkcionármi
Ž. S. a sudcami Krajského súdu v Žiline.
Podanie žalobcu 1/ zo 16. marca 2012 označené ako „urgencia“, ktorým žiada o skoré
rozhodnutie vo veci, neobsahuje žiadne tvrdenia spochybňujúce nezaujatosť zákonných
sudcov Krajského súdu v Žiline. Odvolací súd rozhodoval o odvolaní žalovanej, doručenom
prvostupňovému súdu 19. októbra 2011, až po vyše piatich mesiacoch odo dňa jeho
predloženia predkladacou správou zo 7. novembra 2011. Ani skutočnosť, že súd vytýčil
termín verejného vyhlásenia rozhodnutia mesiac po doručení mu uvedenej urgencie
nevyvoláva pochybnosť o nezaujatosti jeho sudcov. Súdy sú povinné dbať na to, aby bola vec
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá (§ 100 O.s.p.). V dovolaní vyslovené pochybnosti
dovolateľky o nezaujatosti a nestrannosti zákonných sudcov nemožno považovať za právne
relevantné. Dovolací súd konštatuje, že tieto pochybnosti sú podľa všetkého motivované
nespokojnosťou žalovanej s rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci a nemôžu objektívne
zakladať dôvod pre vylúčenie sudcov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že
konanie pred odvolacím súdom nie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. g/ O.s.p.
Na dovolací dôvod žalovanej, ktorý mal spočívať v nesprávnom právnom posúdení
veci odvolacím súdom, dovolací súd nemohol prihliadať, pretože uvedené skutočnosti by
mohli byť len odôvodnením dovolania v prípade, ak by dovolanie bolo prípustné, a nie
dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, no prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska
neskúmal), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho
(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne
právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné
(o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238
O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalovanej
odmietol podľa § 218 ods. l písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. X. O.s.p. bez toho, aby sa
zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešným žalobcom nepriznal náhradu trov konania
proti žalovanej, ktorá úspech nemala. Na ich vyjadrenie z 19. júna 2012 z hľadiska
rozhodovania o trovách dovolacieho konania neprihliadol, lebo advokát nepredložil súdu
plnomocenstvo, z ktorého by bolo zrejmé, že je oprávnený zastupovať žalobcov, v mene
ktorých sa vyjadril, aj v dovolacom konaní.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. decembra 2013
JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová