Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 336/2014
PDF · 258 KB
No categories available
IV. ÚS 336/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť J. Ž., zastúpeného
Advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., Žilinská 14, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 Ro 58/2003, za účasti Okresného súdu Trenčín a takto
rozhodol:
1. Základné právo J. Ž. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Ro 58/2003 p o r u š e n é b o l i .
2. J. Ž. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 100 € (slovom sto eur), ktoré
mu j e Okresný súd Trenčín p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
3. Okresný súd Trenčín j e p o v i n n ý uhradiť J. Ž. trovy konania v sume
284,10 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a desať centov) na účet Advokátskej kancelárie
JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., Žilinská 14, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2014
doručená sťažnosť J. Ž. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „odporca“), zastúpeného
Advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., Žilinská 14, Bratislava (ďalej
len „advokátska kancelária“ alebo „právna zástupkyňa“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Ro 58/2003 (ďalej aj „namietané konanie“).
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ je žalovaným
v súdnom konaní o zaplatenie finančnej čiastky 1 206 Sk (40,03 €) s príslušenstvom
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 Ro 58/2003, v ktorom sa obchodná spoločnosť
Dopravný podnik Bratislava, a. s., Olejkárska 1, Bratislava (ďalej len „žalobkyňa“), žalobou
podanou proti sťažovateľovi domáha jej zaplatenia.
Z dôvodu, že sťažovateľ zastáva názor, že v namietanom konaní postupom okresného
súdu došlo v dôsledku jeho nečinnosti k porušeniu ním označených práv, podal ústavnému
súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňuje
takto:
„1/ Konanie začalo dňa 21. 03. 2003, kedy bol súdu doručený návrh na vydanie
platobného rozkazu.
2/ Dňa 19. 05. 2003 bol vydaný platobný rozkaz.
3/ Dňa 27. 05. 2003 bol podaný odpor proti platobnému rozkazu.
4/ Dňa 02. 12. 2011 bola vec pridelená sudcovi: JUDr. Michaela Makovcová.
5/ Dňa 17. 01. 2012 bola vec pridelená sudcovi: JUDr. Viera Kumová.
6/ Dňa 10. 04. 2012 bola vypracovaná výzva na dokladovanie majetkových pomerov;
uvedená výzva bola adresovaná otcovi odporcu J. Ž. st.
7/ Dňa 21. 06. 2013 súd požiadal navrhovateľa o oznámenie, či došlo k úhrade
uplatňovanej pohľadávky, a ak áno, tak v akom rozsahu.
8/ Dňa 02. 07. 2013 navrhovateľ súdu odpovedal, že uplatňovaná pohľadávka nebola
uhradená.
9/ Dňa 05. 08. 2013 bol odporca vyzvaný súdom, aby dokladoval svoje pomery
za účelom oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, pričom tlačivo mal vyplniť priamo
sťažovateľ, t.j. J. Ž. ml. nakoľko je už plnoletý, a nie J. Ž. st. (t. j. zákonný zástupca
sťažovateľa v čase, keď sťažovateľ ešte nebol plnoletý). Predchádzajúcu výzvu však súd
adresoval práve J. Ž. st., hoci v tom čase bol už odporca plnoletý. Z tohto dôvodu tlačivo
na dokladovanie pomerov účastníka konania pre oslobodenie od platenia súdnych
poplatkov vyplnil práve J. Ž. st.“
Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ namieta doterajší postup okresného
súdu, podľa jeho názoru daná vec nie je právne a skutkovo náročná, svojím postupom
nezapríčinil vzniknuté prieťahy v namietanom konaní, a preto zastáva názor, že okresný súd
nepostupoval dostatočne efektívne, keďže jeho postup ani po 11 rokoch neviedol
k odstráneniu stavu právnej neistoty.
Sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd priznal aj finančné zadosťučinenie v sume
10 000 €, čo odôvodňuje s poukazom najmä na to, že „Od začatia konania uplynulo viac
než 11 rokov, počas ktorých som stále v právnej neistote... Takýto stav je pre mňa ťažký,
nikomu nehovorím, že sa súdim, hanbím sa za to. Neukončené súdne konanie mi spôsobuje
napätie, ktoré pociťujem už odkedy súd začal. Už som si myslel, že sa všetko vyriešilo samé,
keď mi nič od roku 2003 neprišlo, opak bol pravdou. Posledný rok súd opäť nekoná. Som
sklamaný zo súdnictva, toto konanie pritom nemôže byť až tak komplikované. Pokiaľ by súd
rozhodol s konečnou platnosťou a odstránil by tak dlhotrvajúci stav neistoty, verím,
že by sa v mojom živote obmedzilo to napätie.“
Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd bolo postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Ro 58/2003
porušené.
2. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- € (slovom
desaťtisíc eur), ktoré mu je Okresný súd Trenčín povinný zaplatiť do troch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Trenčín je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume
426,12 € za 3 úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava zastupovania, podanie sťažnosti
na prieťahy v konaní predsedovi súdu zo dňa 25. 03. 2014, vypracovanie a podanie ústavnej
sťažnosti) v zmysle ustanovenia § 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov (jeden úkon právnej pomoci 134,- € + 8,04 € režijný paušál)
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v namietanom konaní, predbežne prerokoval a uznesením
č. k. IV. ÚS 336/2014-9 z 5. júna 2014 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.
Ústavný súd následne spolu s prípisom č. k. IV. ÚS 336/2014-14 z 25. júna 2014
(ďalej len „výzva“) doručil predsedníčke okresného súdu uznesenie č. k.
IV. ÚS 336/2014-9, ktorým prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie, a vyzval
predsedníčku okresného súdu, aby sa k sťažnosti písomne vyjadrila a zároveň oznámila,
či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Predsedníčka okresného súdu v prípise č. Spr 817/2014 zo 4. júla 2014 doručenom
ústavnému súdu 11. júla 2014 uvádza toto:
«Predmetný spis bol [v čase podania opravného prostriedku sťažovateľa proti
výroku platobnému rozkazu o trovách konania - pozn.] pridelený sudkyni Dr. Janákovej a
konal v ňom najskôr Dr. Vékony - v tom čase justičný čakateľ, následne vyššia súdna
úradníčka Dr. Šišková a po nej Mgr. Jana Pagáčová. Všetci 4 postupne zo súdu odišli.
Spisy, ktoré ostali po odchádzajúcich vyšších súdnych úradníkoch vybavujúcich agendu Ro
ostali nepridelené a nekonalo sa v nich. Po mojom nástupe do funkcie predsedníčky (1. 12.
2011) som zabezpečovala kontrolu a prerozdelenie starých nevybavených spisov a v
dôsledku toho došlo k prideleniu predmetnej veci Dr. Kumovej (pokynom č. 11/2012), a to
dňa 17. 1. 2012. Vyšší súdny úradník jej oddelenia začal v konaní pokračovať, zisťovať
potrebné okolnosti pre rozhodnutie o trovách konania, ktoré bolo vydané 14. 4. 2014.
Uznesením pod č. k. 8 Ro 58/2003-33 bol platobný rozkaz v časti týkajúcej sa výroku
o náhrade trov potvrdený. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 23. 4. 2014.
Sťažovateľ sa dňa 28. 3. 2014 obrátil v predmetnej veci i na mňa ako predsedníčku
súdu so sťažnosťou na prieťahy v konaní. Následne na to bola zjednaná náprava pomalšej
nečinnosti súdu tým, že o trovách konania bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vyššie...
Je pravdou, že napriek tomu, že vec nebola právne ani skutkovo zložitá, boli v nej
prieťahy súdu, pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania. Sťažovateľovi ako žalovanému
však zrejme tento stav vyhovoval, pretože jeho zástupca bol dňa 26. 9. 2007 nahliadať
do spisu a nečinnosť súdu nesignalizoval ani predsedovi súdu, ani neurgoval rozhodnutie
v samotnom konaní. Keďže nešlo o meritórne rozhodnutie, ale iba o rozhodnutie týkajúce
sa odvolania proti trovám konania, mám za to, že sťažovateľom požadované zadosťučinenie
nie je primerané. Navrhujem, aby ústavný súd zobral tieto skutočnosti na zreteľ pri
určovaní výšky „zadosťučinenia“ ak ho bude priznávať. Sťažovateľ sa dopustil
protiprávneho konania tým, že cestoval bez platného lístka. Povinnosť zaplatiť pokutu a
trovy konania nenamietal. Bol teda uzrozumený s tým, že musí zaplatiť dlžnú sumu, ale aj
trovy vo výške určenej súdnym rozhodnutím, pretože v konaní iba žiadal zohľadniť svoju
sociálnu situáciu, určiť splátky a oslobodiť od súdnych poplatkov.»
Dňa 14. júla 2014 ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby oznámila,
či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenie okresného súdu
č. Spr 817/2014 zo 14. júla 2014 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právna
zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 24. júla 2014 oznámila,
že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a k vyjadreniu okresného súdu v podstate
skonštatovala, že vo veci sťažovateľa je preukázané, že došlo k porušeniu sťažovateľom
označených práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a nad rámec
svojich predchádzajúcich tvrdení uviedla, že „... v čase začatia konania... bol sťažovateľ
ešte maloletý, pričom vtedajšia finančná situácia jeho rodičov odôvodňovala oslobodenie
od súdnych poplatkov, aj z dôvodu, že otec sťažovateľa bol na invalidnom dôchodku
a nemali dostatočný príjem. Zbytočnými prieťahmi v konaní nastala situácia, že hoci
konanie začalo ešte v čase, keď u sťažovateľa existoval dôvod na oslobodenie od súdnych
poplatkov, v čase rozhodovania súdu o trovách konania už tento dôvod pominul. Súd
o trovách konania rozhodoval až v čase, keď bol sťažovateľ plnoletý, mal ukončené štúdium
a bol zárobkovo činný.“. Sťažovateľ zároveň v predmetnom podaní skorigoval druh
pôvodne uplatnených úkonov právnej služby, ktorých úhradu požaduje v sťažnosti, a to tak,
že v súčasnosti požaduje úhradu trov konania „... za 3 úkony právnej pomoci: 1/ prevzatie
a príprava dňa 25. 03. 2014, 2/ ústavná sťažnosť dňa 09. 04. 2014 a 3/ stanovisko
k vyjadreniu zo dňa 21. 07. 2014 vyčíslené v zmysle ustanovenia § 11 ods. 3 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov v platnom znení...“.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil
možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania,
pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno
očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku
ústavy a dohovoru. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou
v sťažnosti namietaného porušenia označených práv – ústavný súd nepovažuje ústne
pojednávanie ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností
potrebných na meritórne rozhodnutie veci (m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03), a preto ďalej
konal bez nariadenia ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Ro 58/2003.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právne
východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,
sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím
súdu.“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia,
aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.
Z obsahu súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 8 Ro 58/2003, ktorý si ústavný súd
vyžiadal od okresného súdu na posúdenie opodstatnenosti tvrdení uvedených v sťažnosti,
vyplýva, že okresný súd vo veci sťažovateľa rozhodol v skrátenom konaní platobným
rozkazom č. k. 8 Ro 58/2003-5 z 19. mája 2003 (ďalej len „platobný rozkaz“), ktorým mu
uložil, aby žalobkyni v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia zaplatil sumu 1 206 Sk
(40,03 €), ako aj trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku v sume
500 Sk (16,60 €) a trov právneho zastúpenia v sume 1 512 Sk (50,19 €). Proti platobnému
rozkazu okresného súdu v rozsahu jeho výroku, ktorým okresný súd rozhodol v merite veci,
sťažovateľ nepodal opravný prostriedok (odpor). Výrok platobného rozkazu, ktorým
okresný súd rozhodol o povinnosti sťažovateľa zaplatiť žalobkyni sumu 1 206 Sk (40,03 €),
nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 10. júna 2003. Z obsahu súdneho spisu
okresného súdu sp. zn. 8 Ro 58/2003 ďalej vyplýva, že sťažovateľ proti platobnému rozkazu
podal opravný prostriedok iba v rozsahu výroku, ktorým okresný súd rozhodol o jeho
povinnosti nahradiť žalobkyni trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho
poplatku a trov právneho zastúpenia. Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd za predmet
konania o sťažnosti považuje iba tú časť konania okresného súdu, ktorá súvisí
s rozhodovaním okresného súdu o trovách konania.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd
v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa
uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil (III. ÚS 145/02), že
základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa
vzťahuje aj na súdne konanie týkajúce sa iba náhrady trov konania.
1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje,
že predmetom namietaného konania je rozhodovanie okresného súdu o trovách konania
na základe sťažovateľom podaného opravného prostriedku, ktorým sa domáha zmeny
tej časti výroku platobného rozkazu okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o jeho
povinnosti nahradiť žalobkyni trovy konania. Ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť
rozhodovacej agendy všeobecných súdov, pričom k tejto problematike existuje v zásade
ustálená judikatúra týchto súdov, a preto vec sťažovateľa ústavný súd nepovažuje
z právneho hľadiska za zložitú. Obsah súdneho spisu sp. zn. 8 Ro 58/2003 nepotvrdzuje ani
faktickú zložitosť predmetnej veci. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru,
že právnou ani skutkovou zložitosťou veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku
namietaného konania.
Pokiaľ ide o predmet namietaného konania a jeho význam pre sťažovateľa, ústavný
súd konštatuje, že namietané konanie vzhľadom na jeho predmet – rozhodovanie o trovách
konania v celkovej výške 66,79 € − nepredstavuje taký typ konania, ktorý by sám osebe
odôvodňoval zvýšenú mieru starostlivosti všeobecného súdu, a zo skutočností uvádzaných
sťažovateľom, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu nevyplýva, že by daná
vec pre sťažovateľa predstavovala vec osobitného významu odôvodňujúcu zrýchlený postup
okresného súdu.
2. Ústavný súd hodnotil ďalšie kritérium, a to správanie sťažovateľa ako účastníka
v namietanom konaní.
Podľa názoru ústavného súdu zo správania sťažovateľa v preskúmavanom konaní
nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by významne ovplyvnili jeho doterajšiu dĺžku.
Sťažovateľovi preto nie je možné pričítať podiel na stave veci, v akom sa nachádza v čase
rozhodovania ústavného súdu o jeho sťažnosti, avšak tiež nie je možné prehliadať jeho
pasivitu počas celej doby konania.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
zbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené
nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou,
resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu
právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Ústavný súd zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 8 Ro 58/2002 zistil,
že doterajší priebeh namietaného konania je poznačený obdobiami dlhodobej nečinnosti
okresného súdu (napr. júl 2003 až apríl 2012, apríl 2012 až august 2013, august 2013
až apríl 2014), keď nevykonal žiadny relevantný úkon smerujúci k odstráneniu právnej
neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako účastník v preskúmavanom súdnom konaní nachádza.
Namietané konanie je poznačené aj neefektívnou činnosťou a nesústredeným
postupom okresného súdu. Na vrub neefektívnej činnosti čiastočne možno pripísať výzvu
okresného súdu adresovanú žalobkyni, ktorou ju žiada o poskytnutie informácie, či došlo
k úhrade ňou uplatnenej pohľadávky. Za súčasť nesústredeného postupu okresného súdu
považuje ústavný súd doručovanie tlačiva pre dokladovanie majetkových pomerov
účastníka konania otcovi sťažovateľa, ktorý už v tom čase nebol jeho zákonným zástupcom.
Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu (z hľadiska
skutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľa, postupu okresného súdu
poznamenaného nesústredenou a neefektívnou činnosťou a opakovane sa vyskytujúcimi
obdobiami jeho viacročnej nečinnosti, zohľadňujúc pritom charakter a význam predmetu
namietaného konania a jeho celkovú dĺžku) dospel k záveru, že v postupe okresného súdu
došlo k zbytočným prieťahom v namietanom konaní, a preto rozhodol, že bolo porušené
základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto
nálezu.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,
aby vo veci konal.
Pretože namietané konanie bolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti už
právoplatne skončené – uznesenie okresného súdu sp. zn. 8 Ro 58/2003 zo 14. apríla 2014,
ktorým tento súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti výroku platobného rozkazu
o trovách konania, nadobudlo právoplatnosť 23. apríla 2014 − neprichádzalo do úvahy,
aby ústavný súd prikázal okresnému súdu v namietanom konaní konať bez zbytočných
prieťahov, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výrokovej časti tohto nálezu.
Sťažovateľ sa okrem vyslovenia porušenia označených práv domáha aj priznania
finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.
Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu
uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná
náprava, a preto považoval za potrebné sa zaoberať aj vecnou opodstatnenosťou návrhu
sťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za stav spôsobenej
právnej neistoty postupom orgánov verejnej moci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva
boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.
Tento návrh odôvodňuje najmä s poukazom na doterajšiu dĺžku namietaného konania
a s tým súvisiacim stavom svojej právnej neistoty.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu
vzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančného
zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd
vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd
zohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu (viac ako 11 rokov),
charakter neefektívnej a nesústredenej činnosti okresného súdu v skúmanom období,
predmet sporu (rozhodovanie o trovách konania v sume 66,79 €), ako aj jeho význam pre
sťažovateľa a správanie sťažovateľa v posudzovanom období. Podstatnými okolnosťami,
ktoré ústavný súd v danom prípade zohľadnil, bol nielen predmet namietaného konania,
jeho charakter a význam pre sťažovateľa, ale prihliadol aj na tvrdenie sťažovateľa, podľa
ktorého sťažovateľ v priebehu času nadobudol predstavu, že jeho záležitosť už bola
vyriešená, čo nepochybne na určitú dobu odstránilo (prinajmenšom znížilo) jeho
subjektívne prežívanie stavu právnej neistoty.
K tvrdeniu sťažovateľa, podľa ktorého v dôsledku celkovej dĺžky namietaného
konania vznikla na jeho strane v priebehu času iná situácia, než by tu bola v čase, ak by
okresný súd o trovách konania rozhodoval v lehote primeranej povahe a okolnostiam
daného prípadu, čo následne viedlo aj k inému právnemu posúdeniu opodstatnenosti
sťažovateľom podaného opravného prostriedku proti výroku platobného rozkazu okresného
súdu o trovách konania, ústavný súd uvádza, že na uvedenú skutočnosť pri rozhodovaní
o priznaní finančného zadosťučinenia neprihliadal. V konečnom dôsledku však nemohol
prehliadnuť skutočnosť, že suma, ktorú sťažovateľ požadoval priznať ako finančné
zadosťučinenie (10 000 €), je zjavne neprimeraná tomu, „čo je v hre“ (66,79 €), čo muselo
byť zrejmé aj kvalifikovanému právnemu zástupcovi sťažovateľa.
Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považoval
v konkrétnych okolnostiach daného prípadu priznanie sumy 100 € sťažovateľovi
za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavný
súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto nálezu.
Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním
advokátskou kanceláriou.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2013, ktorá bola
804 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2014. Úhradu priznal za dva
úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3,
§ 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon
po 134 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 8,04 € za každý
úkon právnej služby predstavuje celkovú sumu 284,10 € (bod 3 výroku tohto nálezu).
Za tretí úkon právnej služby (stanovisko sťažovateľa k vyjadreniu okresného súdu) ústavný
súd úhradu nepriznal, pretože neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli
prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júla 2014