Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 336/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť J. Ž., zastúpeného

Advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., Žilinská 14, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom

pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu Trenčín a takto

rozhodol:

1. Základné právo J. Ž. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. J. Ž. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 100 € (slovom sto eur), ktoré

mu j e Okresný súd Trenčín p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

3. Okresný súd Trenčín j e p o v i n n ý uhradiť J. Ž. trovy konania v sume

284,10 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a desať centov) na účet Advokátskej kancelárie

JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., Žilinská 14, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2014

doručená sťažnosť J. Ž. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „odporca“), zastúpeného

Advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., Žilinská 14, Bratislava (ďalej

len „advokátska kancelária“ alebo „právna zástupkyňa“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ je žalovaným

v súdnom konaní o zaplatenie finančnej čiastky 1 206 Sk (40,03 €) s príslušenstvom

vedenom okresným súdom pod sp. zn. , v ktorom sa obchodná spoločnosť

Dopravný podnik Bratislava, a. s., Olejkárska 1, Bratislava (ďalej len „žalobkyňa“), žalobou

podanou proti sťažovateľovi domáha jej zaplatenia.

Z dôvodu, že sťažovateľ zastáva názor, že v namietanom konaní postupom okresného

súdu došlo v dôsledku jeho nečinnosti k porušeniu ním označených práv, podal ústavnému

súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňuje

takto:

„1/ Konanie začalo dňa 21. 03. 2003, kedy bol súdu doručený návrh na vydanie

platobného rozkazu.

2/ Dňa 19. 05. 2003 bol vydaný platobný rozkaz.

3/ Dňa 27. 05. 2003 bol podaný odpor proti platobnému rozkazu.

4/ Dňa 02. 12. 2011 bola vec pridelená sudcovi: JUDr. Michaela Makovcová.

5/ Dňa 17. 01. 2012 bola vec pridelená sudcovi: JUDr. Viera Kumová.

6/ Dňa 10. 04. 2012 bola vypracovaná výzva na dokladovanie majetkových pomerov;

uvedená výzva bola adresovaná otcovi odporcu J. Ž. st.

7/ Dňa 21. 06. 2013 súd požiadal navrhovateľa o oznámenie, či došlo k úhrade

uplatňovanej pohľadávky, a ak áno, tak v akom rozsahu.

8/ Dňa 02. 07. 2013 navrhovateľ súdu odpovedal, že uplatňovaná pohľadávka nebola

uhradená.

9/ Dňa 05. 08. 2013 bol odporca vyzvaný súdom, aby dokladoval svoje pomery

za účelom oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, pričom tlačivo mal vyplniť priamo

sťažovateľ, t.j. J. Ž. ml. nakoľko je už plnoletý, a nie J. Ž. st. (t. j. zákonný zástupca

sťažovateľa v čase, keď sťažovateľ ešte nebol plnoletý). Predchádzajúcu výzvu však súd

adresoval práve J. Ž. st., hoci v tom čase bol už odporca plnoletý. Z tohto dôvodu tlačivo

na dokladovanie pomerov účastníka konania pre oslobodenie od platenia súdnych

poplatkov vyplnil práve J. Ž. st.“

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ namieta doterajší postup okresného

súdu, podľa jeho názoru daná vec nie je právne a skutkovo náročná, svojím postupom

nezapríčinil vzniknuté prieťahy v namietanom konaní, a preto zastáva názor, že okresný súd

nepostupoval dostatočne efektívne, keďže jeho postup ani po 11 rokoch neviedol

k odstráneniu stavu právnej neistoty.

Sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd priznal aj finančné zadosťučinenie v sume

10 000 €, čo odôvodňuje s poukazom najmä na to, že „Od začatia konania uplynulo viac

než 11 rokov, počas ktorých som stále v právnej neistote... Takýto stav je pre mňa ťažký,

nikomu nehovorím, že sa súdim, hanbím sa za to. Neukončené súdne konanie mi spôsobuje

napätie, ktoré pociťujem už odkedy súd začal. Už som si myslel, že sa všetko vyriešilo samé,

keď mi nič od roku 2003 neprišlo, opak bol pravdou. Posledný rok súd opäť nekoná. Som

sklamaný zo súdnictva, toto konanie pritom nemôže byť až tak komplikované. Pokiaľ by súd

rozhodol s konečnou platnosťou a odstránil by tak dlhotrvajúci stav neistoty, verím,

že by sa v mojom živote obmedzilo to napätie.“

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd bolo postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené.

2. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- € (slovom

desaťtisíc eur), ktoré mu je Okresný súd Trenčín povinný zaplatiť do troch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Trenčín je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume

426,12 € za 3 úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava zastupovania, podanie sťažnosti

na prieťahy v konaní predsedovi súdu zo dňa 25. 03. 2014, vypracovanie a podanie ústavnej

sťažnosti) v zmysle ustanovenia vyhlášky č. o odmenách

a náhradách advokátov (jeden úkon právnej pomoci 134,- € + 8,04 € režijný paušál)

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom okresného súdu v namietanom konaní, predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -9 z 5. júna 2014 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

Ústavný súd následne spolu s prípisom č. k. -14 z 25. júna 2014

(ďalej len „výzva“) doručil predsedníčke okresného súdu uznesenie č. k.

-9, ktorým prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie, a vyzval

predsedníčku okresného súdu, aby sa k sťažnosti písomne vyjadrila a zároveň oznámila,

či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predsedníčka okresného súdu v prípise č. Spr 817/2014 zo 4. júla 2014 doručenom

ústavnému súdu 11. júla 2014 uvádza toto:

«Predmetný spis bol [v čase podania opravného prostriedku sťažovateľa proti

výroku platobnému rozkazu o trovách konania - pozn.] pridelený sudkyni Dr. Janákovej a

konal v ňom najskôr Dr. Vékony - v tom čase justičný čakateľ, následne vyššia súdna

úradníčka Dr. Šišková a po nej Mgr. Jana Pagáčová. Všetci 4 postupne zo súdu odišli.

Spisy, ktoré ostali po odchádzajúcich vyšších súdnych úradníkoch vybavujúcich agendu Ro

ostali nepridelené a nekonalo sa v nich. Po mojom nástupe do funkcie predsedníčky (1. 12.

2011) som zabezpečovala kontrolu a prerozdelenie starých nevybavených spisov a v

dôsledku toho došlo k prideleniu predmetnej veci Dr. Kumovej (pokynom č. 11/2012), a to

dňa 17. 1. 2012. Vyšší súdny úradník jej oddelenia začal v konaní pokračovať, zisťovať

potrebné okolnosti pre rozhodnutie o trovách konania, ktoré bolo vydané 14. 4. 2014.

Uznesením pod č. k. -33 bol platobný rozkaz v časti týkajúcej sa výroku

o náhrade trov potvrdený. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 23. 4. 2014.

Sťažovateľ sa dňa 28. 3. 2014 obrátil v predmetnej veci i na mňa ako predsedníčku

súdu so sťažnosťou na prieťahy v konaní. Následne na to bola zjednaná náprava pomalšej

nečinnosti súdu tým, že o trovách konania bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vyššie...

Je pravdou, že napriek tomu, že vec nebola právne ani skutkovo zložitá, boli v nej

prieťahy súdu, pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania. Sťažovateľovi ako žalovanému

však zrejme tento stav vyhovoval, pretože jeho zástupca bol dňa 26. 9. 2007 nahliadať

do spisu a nečinnosť súdu nesignalizoval ani predsedovi súdu, ani neurgoval rozhodnutie

v samotnom konaní. Keďže nešlo o meritórne rozhodnutie, ale iba o rozhodnutie týkajúce

sa odvolania proti trovám konania, mám za to, že sťažovateľom požadované zadosťučinenie

nie je primerané. Navrhujem, aby ústavný súd zobral tieto skutočnosti na zreteľ pri

určovaní výšky „zadosťučinenia“ ak ho bude priznávať. Sťažovateľ sa dopustil

protiprávneho konania tým, že cestoval bez platného lístka. Povinnosť zaplatiť pokutu a

trovy konania nenamietal. Bol teda uzrozumený s tým, že musí zaplatiť dlžnú sumu, ale aj

trovy vo výške určenej súdnym rozhodnutím, pretože v konaní iba žiadal zohľadniť svoju

sociálnu situáciu, určiť splátky a oslobodiť od súdnych poplatkov.»

Dňa 14. júla 2014 ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby oznámila,

či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenie okresného súdu

č. Spr 817/2014 zo 14. júla 2014 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právna

zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 24. júla 2014 oznámila,

že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a k vyjadreniu okresného súdu v podstate

skonštatovala, že vo veci sťažovateľa je preukázané, že došlo k porušeniu sťažovateľom

označených práv podľa a podľa dohovoru, a nad rámec

svojich predchádzajúcich tvrdení uviedla, že „... v čase začatia konania... bol sťažovateľ

ešte maloletý, pričom vtedajšia finančná situácia jeho rodičov odôvodňovala oslobodenie

od súdnych poplatkov, aj z dôvodu, že otec sťažovateľa bol na invalidnom dôchodku

a nemali dostatočný príjem. Zbytočnými prieťahmi v konaní nastala situácia, že hoci

konanie začalo ešte v čase, keď u sťažovateľa existoval dôvod na oslobodenie od súdnych

poplatkov, v čase rozhodovania súdu o trovách konania už tento dôvod pominul. Súd

o trovách konania rozhodoval až v čase, keď bol sťažovateľ plnoletý, mal ukončené štúdium

a bol zárobkovo činný.“. Sťažovateľ zároveň v predmetnom podaní skorigoval druh

pôvodne uplatnených úkonov právnej služby, ktorých úhradu požaduje v sťažnosti, a to tak,

že v súčasnosti požaduje úhradu trov konania „... za 3 úkony právnej pomoci: 1/ prevzatie

a príprava dňa 25. 03. 2014, 2/ ústavná sťažnosť dňa 09. 04. 2014 a 3/ stanovisko

k vyjadreniu zo dňa 21. 07. 2014 vyčíslené v zmysle ustanovenia § 11 ods. 3 vyhlášky

č. o odmenách a náhradách advokátov v platnom znení...“.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky okresného

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil

možnosť podľa a upustil od ústneho pojednávania,

pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno

očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku

a dohovoru. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou

v sťažnosti namietaného porušenia označených práv – ústavný súd nepovažuje ústne

pojednávanie ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností

potrebných na meritórne rozhodnutie veci (m. m. , ), a preto ďalej

konal bez nariadenia ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a obsahom práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. , ). Z tohto vyplýva, že právne

východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,

sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (a rovnako aj práva podľa dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím

súdu.“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej

len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný urobiť vhodné opatrenia,

aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Z obsahu súdneho spisu okresného súdu sp. zn. , ktorý si ústavný súd

vyžiadal od okresného súdu na posúdenie opodstatnenosti tvrdení uvedených v sťažnosti,

vyplýva, že okresný súd vo veci sťažovateľa rozhodol v skrátenom konaní platobným

rozkazom č. k. -5 z 19. mája 2003 (ďalej len „platobný rozkaz“), ktorým mu

uložil, aby žalobkyni v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia zaplatil sumu 1 206 Sk

(40,03 €), ako aj trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku v sume

500 Sk (16,60 €) a trov právneho zastúpenia v sume 1 512 Sk (50,19 €). Proti platobnému

rozkazu okresného súdu v rozsahu jeho výroku, ktorým okresný súd rozhodol v merite veci,

sťažovateľ nepodal opravný prostriedok (odpor). Výrok platobného rozkazu, ktorým

okresný súd rozhodol o povinnosti sťažovateľa zaplatiť žalobkyni sumu 1 206 Sk (40,03 €),

nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 10. júna 2003. Z obsahu súdneho spisu

okresného súdu sp. zn. ďalej vyplýva, že sťažovateľ proti platobnému rozkazu

podal opravný prostriedok iba v rozsahu výroku, ktorým okresný súd rozhodol o jeho

povinnosti nahradiť žalobkyni trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho

poplatku a trov právneho zastúpenia. Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd za predmet

konania o sťažnosti považuje iba tú časť konania okresného súdu, ktorá súvisí

s rozhodovaním okresného súdu o trovách konania.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd

v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní

a jeho význam pre sťažovateľa (, , ). Podľa

uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil (), že

základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa sa

vzťahuje aj na súdne konanie týkajúce sa iba náhrady trov konania.

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje,

že predmetom namietaného konania je rozhodovanie okresného súdu o trovách konania

na základe sťažovateľom podaného opravného prostriedku, ktorým sa domáha zmeny

tej časti výroku platobného rozkazu okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o jeho

povinnosti nahradiť žalobkyni trovy konania. Ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť

rozhodovacej agendy všeobecných súdov, pričom k tejto problematike existuje v zásade

ustálená judikatúra týchto súdov, a preto vec sťažovateľa ústavný súd nepovažuje

z právneho hľadiska za zložitú. Obsah súdneho spisu sp. zn. nepotvrdzuje ani

faktickú zložitosť predmetnej veci. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru,

že právnou ani skutkovou zložitosťou veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku

namietaného konania.

Pokiaľ ide o predmet namietaného konania a jeho význam pre sťažovateľa, ústavný

súd konštatuje, že namietané konanie vzhľadom na jeho predmet – rozhodovanie o trovách

konania v celkovej výške 66,79 € − nepredstavuje taký typ konania, ktorý by sám osebe

odôvodňoval zvýšenú mieru starostlivosti všeobecného súdu, a zo skutočností uvádzaných

sťažovateľom, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu nevyplýva, že by daná

vec pre sťažovateľa predstavovala vec osobitného významu odôvodňujúcu zrýchlený postup

okresného súdu.

2. Ústavný súd hodnotil ďalšie kritérium, a to správanie sťažovateľa ako účastníka

v namietanom konaní.

Podľa názoru ústavného súdu zo správania sťažovateľa v preskúmavanom konaní

nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by významne ovplyvnili jeho doterajšiu dĺžku.

Sťažovateľovi preto nie je možné pričítať podiel na stave veci, v akom sa nachádza v čase

rozhodovania ústavného súdu o jeho sťažnosti, avšak tiež nie je možné prehliadať jeho

pasivitu počas celej doby konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu

v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej

zbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené

nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou,

resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu

právnej neistoty (, , ).

Ústavný súd zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. zistil,

že doterajší priebeh namietaného konania je poznačený obdobiami dlhodobej nečinnosti

okresného súdu (napr. júl 2003 až apríl 2012, apríl 2012 až august 2013, august 2013

až apríl 2014), keď nevykonal žiadny relevantný úkon smerujúci k odstráneniu právnej

neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako účastník v preskúmavanom súdnom konaní nachádza.

Namietané konanie je poznačené aj neefektívnou činnosťou a nesústredeným

postupom okresného súdu. Na vrub neefektívnej činnosti čiastočne možno pripísať výzvu

okresného súdu adresovanú žalobkyni, ktorou ju žiada o poskytnutie informácie, či došlo

k úhrade ňou uplatnenej pohľadávky. Za súčasť nesústredeného postupu okresného súdu

považuje ústavný súd doručovanie tlačiva pre dokladovanie majetkových pomerov

účastníka konania otcovi sťažovateľa, ktorý už v tom čase nebol jeho zákonným zástupcom.

Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu (z hľadiska

skutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľa, postupu okresného súdu

poznamenaného nesústredenou a neefektívnou činnosťou a opakovane sa vyskytujúcimi

obdobiami jeho viacročnej nečinnosti, zohľadňujúc pritom charakter a význam predmetu

namietaného konania a jeho celkovú dĺžku) dospel k záveru, že v postupe okresného súdu

došlo k zbytočným prieťahom v namietanom konaní, a preto rozhodol, že bolo porušené

základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto

nálezu.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,

aby vo veci konal.

Pretože namietané konanie bolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti už

právoplatne skončené – uznesenie okresného súdu sp. zn. zo 14. apríla 2014,

ktorým tento súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti výroku platobného rozkazu

o trovách konania, nadobudlo právoplatnosť 23. apríla 2014 − neprichádzalo do úvahy,

aby ústavný súd prikázal okresnému súdu v namietanom konaní konať bez zbytočných

prieťahov, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výrokovej časti tohto nálezu.

Sťažovateľ sa okrem vyslovenia porušenia označených práv domáha aj priznania

finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.

Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa čl. 48

ods. 2 a dohovoru, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu

uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná

náprava, a preto považoval za potrebné sa zaoberať aj vecnou opodstatnenosťou návrhu

sťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona

o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za stav spôsobenej

právnej neistoty postupom orgánov verejnej moci.

Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva

boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.

Tento návrh odôvodňuje najmä s poukazom na doterajšiu dĺžku namietaného konania

a s tým súvisiacim stavom svojej právnej neistoty.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (m. m. ). Podľa názoru ústavného súdu

vzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančného

zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd

vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd

zohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu (viac ako 11 rokov),

charakter neefektívnej a nesústredenej činnosti okresného súdu v skúmanom období,

predmet sporu (rozhodovanie o trovách konania v sume 66,79 €), ako aj jeho význam pre

sťažovateľa a správanie sťažovateľa v posudzovanom období. Podstatnými okolnosťami,

ktoré ústavný súd v danom prípade zohľadnil, bol nielen predmet namietaného konania,

jeho charakter a význam pre sťažovateľa, ale prihliadol aj na tvrdenie sťažovateľa, podľa

ktorého sťažovateľ v priebehu času nadobudol predstavu, že jeho záležitosť už bola

vyriešená, čo nepochybne na určitú dobu odstránilo (prinajmenšom znížilo) jeho

subjektívne prežívanie stavu právnej neistoty.

K tvrdeniu sťažovateľa, podľa ktorého v dôsledku celkovej dĺžky namietaného

konania vznikla na jeho strane v priebehu času iná situácia, než by tu bola v čase, ak by

okresný súd o trovách konania rozhodoval v lehote primeranej povahe a okolnostiam

daného prípadu, čo následne viedlo aj k inému právnemu posúdeniu opodstatnenosti

sťažovateľom podaného opravného prostriedku proti výroku platobného rozkazu okresného

súdu o trovách konania, ústavný súd uvádza, že na uvedenú skutočnosť pri rozhodovaní

o priznaní finančného zadosťučinenia neprihliadal. V konečnom dôsledku však nemohol

prehliadnuť skutočnosť, že suma, ktorú sťažovateľ požadoval priznať ako finančné

zadosťučinenie (10 000 €), je zjavne neprimeraná tomu, „čo je v hre“ (66,79 €), čo muselo

byť zrejmé aj kvalifikovanému právnemu zástupcovi sťažovateľa.

Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považoval

v konkrétnych okolnostiach daného prípadu priznanie sumy 100 € sťažovateľovi

za primerané finančné zadosťučinenie podľa . Ústavný

súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto nálezu.

Ústavný súd podľa rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním

advokátskou kanceláriou.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2013, ktorá bola

804 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2014. Úhradu priznal za dva

úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3,

§ 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon

po 134 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 8,04 € za každý

úkon právnej služby predstavuje celkovú sumu 284,10 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Za tretí úkon právnej služby (stanovisko sťažovateľa k vyjadreniu okresného súdu) ústavný

súd úhradu nepriznal, pretože neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli

prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s ).

V zmysle , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014