Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 470/2014
PDF · 202.24 KB
No categories available
II. ÚS 470/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť M. V., ktorou namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso
71/2013 a sp. zn. 9 Sžso 72/2013 z 28. apríla 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2014
doručená sťažnosť M. V. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžso
71/2013 a sp. zn. 9 Sžso 72/2013 z 28. apríla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom
Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 Ps 10/2006-46 z 15. decembra
2006 ustanovená za opatrovníčku J. V. (ďalej aj „opatrovanec“). Úrad práce, sociálnych
vecí a rodiny Lučenec (ďalej len „úrad práce“) rozhodnutím č. A/2007/15061/7/ZDE zo 14.
februára 2012 (ďalej len „rozhodnutie o odňatí peňažného príspevku na kompenzáciu
zvýšených výdavkov zo 14. februára 2012“) podľa § 38 ods. 1 písm. b) bodu 2, § 45 ods. 1
a § 55 ods. 6 zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého
zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o peňažných príspevkoch“) odňal z vlastného podnetu peňažný
príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky
osobného motorového vozidla, ktorý poberal opatrovanec v sume 30,96 € mesačne na
základe rozhodnutia úradu práce č. A/2007/15061/E/ZDE z 30. júla 2010, a jeho výplatu
zastavil. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, pracovisko Banská Bystrica
(ďalej len „ústredie práce“), rozhodnutím č. A/2012/00514-Ma z 21. mája 2012 na základe
odvolania sťažovateľky ako súdom ustanovenej opatrovníčky J. V. rozhodnutie úradu práce
o odňatí peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov zo 14. februára 2012
potvrdilo.
Úrad práce rozhodnutím č. A/2009/00874/6/ZDE zo 14. februára 2012 (ďalej len
„rozhodnutie o odňatí peňažného príspevku na opatrovanie zo 14. februára 2012“) podľa
§ 40 ods. 1, § 45 ods. 1 a § 55 ods. 6 zákona o peňažných príspevkoch z vlastného podnetu
odňal peňažný príspevok na opatrovanie J. V., ktorý poberala sťažovateľka v sume 206,37 €
mesačne na základe rozhodnutia úradu práce č. A/2009/00874/3/ZDE z 26. júla 2010, a jeho
výplatu zastavil. Ústredie práce rozhodnutím č. A/2012/00515 z 21. mája 2012 na základe
odvolania sťažovateľky rozhodnutie úradu práce o odňatí peňažného príspevku na
opatrovanie zo 14. februára 2012 potvrdilo.
Sťažovateľka podala ako žalobkyňa vo veci odňatia peňažného príspevku
na opatrovanie a ako opatrovníčka J. V. pozbaveného spôsobilosti na právne úkony vo veci
odňatia peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov žaloby, o ktorých
rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.
23 S 56/2012 z 10. apríla 2013 tak, že ich zamietol. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom
rozsudok krajského súdu sp. zn. 23 S 56/2012 z 10. apríla 2013 potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým uvádza, že „Po prieťahoch na Najvyššom
súde SR sa dokázalo, že nepreštudovali vec, nerešpektovali rozsudok OS-Lučenec,
č. k. 11 Ps 10/2006-46 zo dňa 15. 12. 2006 v čom je zreteľné, že ja ako manželka mám aké
práva a povinnosti voči manželovi J. V... Nerešpektovali znalecký posudok, čo je pre súdy
hlavný dôkaz ani lekárske správy vypracované tým odborníkom z odd. psychiatrií..., v čom
je jasne uvedené, že stav je trvalý a liečbou neovplyvniteľný. Najvyšší súd SR nerešpektoval
naše argumenty – návrhy napríklad, aby (NS SR) preskúmal skutočnosť, na akom základe
boli odobraté všetky peňažné príspevky... Boli porušené zo strany Najvyššieho súdu – SR, aj
procesné práva, keďže v posudzovanom súdnom konaní sa vzhľadom na charakter a povahu
sporu, zásada povinnosťou súdu z úradnej moci zisťovať skutkový stav veci a vykonať všetky
potrebné dôkazy, a to bez ohľadu na to, či ich účastníci konania navrhli alebo nie.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie v náleze:
„poukázal na skutočnosť o porušovaní ľudských práv, ako aj porušovaní
Medzinárodného Dohovoru o právach osôb so (Z. Ť. P) zo strany (ÚPSVaR-SR), ako aj
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Ako aj porušovanie rovnosti práva pred súdom...
Zároveň aby Najvyšší súd Slovenskej republiky plno rešpektoval vyhovel návrhom –
požiadavkách ktoré boli dané v odvolaní, ako odškodné za majetkovú a nemajetkovú ujmu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu
na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to
predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.
II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Text uvedený mimo petitu považuje ústavný súd za súčasť
odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011,
II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011).
Aj napriek skutočnosti, že sťažovateľka označila ako porušovateľa svojich
základných práv podľa ústavy ústredie práce a najvyšší súd, s prihliadnutím na odôvodnenie
sťažnosti ústavný súd ustálil, že subjekt, proti ktorému sťažnosť smeruje, je (len) najvyšší
súd a že predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. V petite
sťažovateľka namieta porušenie bližšie nešpecifikovaného práva podľa Dohovoru o právach
osôb so zdravotným postihnutím, ktoré však vo svojej argumentácii neodôvodňuje, preto
ústavný súd ustálil návrh na rozhodnutie tak, ako je vymedzený v záhlaví tohto uznesenia.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republike.
V súlade s čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa sťažovateľky je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu arbitrárny, teda
porušujúci jej základné práva podľa ústavy, keďže ním najvyšší súd nerešpektoval rozsudok
okresného súdu z 15. decembra 2006 vydaný v konaní o pozbavení spôsobilosti opatrovanca
na právne úkony vedenom pod sp. zn. 11 Ps 10/2006, ako ani znalecký posudok, z ktorého
okresný súd pri vydávaní označeného rozsudku vychádzal.
V odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa najmä uvádza:
„V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia
alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb. Pri preskúmavaní
zákonnosti rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.).
Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného o odňatí
peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením
prevádzky osobného motorového vozidla a o odňatí peňažného príspevku na opatrovanie
fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením rozsudku krajského súdu. Na zdôraznenie jeho správnosti považuje za
potrebné doplniť nasledovné:
Peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením
prevádzky osobného motorového vozidla možno poskytovať len ťažko zdravotne postihnutej
fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky. Taktiež peňažný príspevok na
opatrovanie možno poskytovať fyzickej osobe, ktorá opatruje fyzickú osobu s ťažkým
zdravotným postihnutím pri splnení zákonom stanovených podmienok. Odvolací súd
považuje za potrebné zdôrazniť, že právny nárok na peňažný príspevok na kompenzáciu
zvýšených výdavkov na prevádzku osobného motorového vozidla ako aj na peňažný
príspevok na opatrovanie neexistuje. Ide o fakultatívne dávky a preto pri posudzovaní
zákonnosti rozhodnutí žalovaného súd skúmal len to, či žalovaný pred svojimi
rozhodnutiami dostatočne zistil skutočný stav veci. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 447/2008
Z. z. posudková činnosť na účely kompenzácie, preukazu a parkovacieho preukazu je
lekárska posudková činnosť a sociálna posudková činnosť. Podľa § 11 ods. 11 vety prvej
zákona č. 447/2008 Z. z. výsledkom lekárskej posudkovej činnosti je lekársky posudok, ktorý
obsahuje mieru funkčnej poruchy, vyjadrenie, že ide o fyzickú osobu s ťažkým zdravotným
postihnutím, závery k jednotlivým druhom odkázanosti fyzickej osoby s ťažkým zdravotným
postihnutím podľa § 14 a termín opätovného posúdenia zdravotného stavu, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Podľa § 13 ods. 1 písm. e) zákona č. 447/2008 Z. z. sociálna posudková činnosť na
účely tohto zákona je navrhovanie kompenzácií v jednotlivých oblastiach.
Výsledkom sociálnej posudkovej činnosti je posudkový záver, ktorého obsahom sú
sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia vo všetkých oblastiach kompenzácie,
ktoré má fyzická osoba v dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia v porovnaní s fyzickou
osobou bez zdravotného postihnutia a návrh kompenzácie vo všetkých jej oblastiach (§ 13
ods. 9 zákona č. 447/2008 Z. z.).
Podľa § 15 ods. 1 písm. d) zákona č. 447/2008 Z. z. na základe lekárskeho posudku
podľa § 11 ods. 11 a na základe posudkového záveru podľa § 13 ods. 9 príslušný orgán
vypracúva komplexný posudok na účely kompenzácie, ktorý obsahuje návrh druhu
peňažného príspevku na kompenzáciu.
Príslušným orgánom je orgán uvedený v § 3 ods. 1 písm. b) zákona.
Podľa § 55 ods. 6 zákona č. 447/2008 Z. z. podkladom m rozhodnutie o peňažnom
príspevku na kompenzáciu je komplexný posudok.
Námietka žalobkyne, že správny orgán a súd prvého stupňa mali prihliadnuť na
znalecké posudky č. 59/2006 a č. 17/2006, ktoré boli vyhotovené pre Okresný súd v Lučenci
v konaní vo vecí pozbavenia spôsobilosti na právne úkony žalobcu 1, nie je dôvodná, keďže
uvedené znalecké posudky boli vyhotovené v inom súdnom konaní a nemôžu byť podkladom
pre rozhodnutie správneho orgánu v konaní podľa zákona č. 477/2008 Z. z. Odvolací súd
považuje za potrebné zdôrazniť, že pozbavenie spôsobilosti na právne úkony nie je samo
o sebe dôvodom na poskytovanie predmetných príspevkov; nie je dôkazom, že žalobca trpí
takým ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré by odôvodňovalo priznanie peňažných
príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia podľa zákona č.447/2008 Z. z.
Predmetné príspevky je možné poskytovať len pri splnení zákonom stanovených podmienok.
Takouto podmienkou je, že komplexný posudok okrem miery funkčnej poruchy a ďalších
vyjadrení musí obsahovať aj návrh druhu peňažného príspevku na kompenzáciu.
Komplexný posudok vyhotovený podľa § 15 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z. z.
zo 14. mája 2012, ktorý bol podkladom pre napadnuté rozhodnutia žalovaného, ako aj
komplexný posudok z 3. februára 2012, ktorý bol podkladom pre rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu, zhodne stanovili, že miera funkčnej poruchy žalobcu 1
je 50 % a preto sa považuje za fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím. Na základe
zisteného zdravotného stavu však nenavrhli poskytnúť žalobcovi peňažný príspevok na
kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného
motorového vozidla ani peňažný príspevok na opatrovanie (a ani žiadne iné kompenzácie).
Zákonné podmienky pre poskytovanie peňažných príspevkov podľa § 38 a § 40 citovaného
zákona preto neboli splnené.
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z. z. opakovaný peňažný príspevok na
kompenzáciu sa odníme a jeho výplata sa zastaví, ak sa zistí, že sa poskytol neprávom alebo
jeho poskytovanie prestalo plniť svoj účel. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého
stupňa, podľa ktorého komplexné posudky vydané v danej veci vychádzali z podkladov,
ktoré sú obsiahnuté v spisoch správnych orgánov, sú úplné a riadne zdôvodnené. Aj
odvolací súd je toho názoru, že žalovaný sa logicky a vecne správne vysporiadal so
všetkými okolnosťami podstatnými pre poskytovanie peňažných príspevkov. Tiež dostatočne
zdôvodnil, prečo pristúpil z vlastného podnetu k opätovnému posúdeniu zdravotného stavu
žalobcu 1 a zistil, že jeho zdravotný stav a sociálne dôsledky zdravotného postihnutia neboli
v minulosti hodnotené správne, v dôsledku čoho na základe objektívnych, úplných
a dostatočne odôvodnených posudkov odňal peňažné príspevky ako neprávom priznané.
Komplexné posudky a lekárske posudky posudkových lekárov vyhotovené v konaní, boli
dostatočne doložené vykonaným šetrením aj obsahom pripojenej zdravotnej dokumentácie
a o vecnej správnosti a odbornej úrovni ich záverov nemal ani odvolací súd pochybnosti.
Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku, že súd ani správny orgán
nerešpektovali Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím. Predmetný Dohovor
upravuje všeobecné zásady a práva osôb so zdravotným postihnutím, ktoré jednotlivé štáty
zabezpečujú osobám so zdravotným postihnutím vnútroštátnymi predpismi, akým je v
danom prípade zákon č. 477/2008 Z. z., ktorý upravuje právne vzťahy pri poskytovaní
peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného
postihnutia.
Z uvedených dôvodov aj odvolací súd mal za preukázané, že posudky ktoré boli
podkladom rozhodnutia žalovaného sú objektívne, úplné a dostatočne odôvodňujúce
odňatie poskytovaných peňažných príspevkov. Rozhodnutia žalovaného z toho dôvodu
považoval za zákonné a preto rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny podľa §
250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 219 O. s. p.“
K námietke sťažovateľky o nesplnení požiadavky na riadne odôvodnenie
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoje ustálené právne
názory, podľa ktorých je povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné
a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť
týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (m. m.
III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).
Ústavný súd už rovnako vo svojej doterajšej judikatúre viackrát uviedol, že riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako integrálna súčasť základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným
a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (m. m. IV. ÚS 14/07).
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva stabilizovaný právny názor, podľa
ktorého všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,
resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa názoru
ústavného súdu vyplýva, že tento sa vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami
tvoriacimi základ pre napadnuté rozhodnutie.
Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno preto považovať za svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný, pretože najvyšší súd sa pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu (zákon o poskytovaní peňažných príspevkov) vo veci
sťažovateľky neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym
názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom sťažovateľkou označených
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť,
na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol
reálne vysloviť ich porušenie. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bez právneho dôvodu rozhodovať
o ďalších návrhoch sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júla 2014