Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 524/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. P., zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Olosom,

M. R. Štefánika 71, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť

majetok podľa , na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , základného práva na právnu pomoc v konaní

pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 30. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. februára 2013 elektronickými prostriedkami doručená sťažnosť podpísaná zaručeným

elektronickým podpisom M. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“), na súdnu ochranu podľa , základného práva na právnu

pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu vlastníctva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 30. októbra 2013 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako odporca

v konaní o vydanie zmenkového platobného rozkazu na sumu 36 877,31 € s príslušenstvom

vedenom na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. .

Okresný súd v uvedenej veci vydal zmenkový platobný rozkaz 27. apríla 2011.

Proti zmenkovému platobnému odporu podal sťažovateľ včas odpor, na základe ktorého

okresný súd rozsudkom sp. zn. z 2. marca 2012 (ďalej len „rozsudok“)

zrušil zmenkový platobný rozkaz a žalobcovi uložil nahradiť sťažovateľovi trovy konania

v sume 2 220 € a trovy právneho zastúpenia v sume 1013,98 € v konaní o námietkach

proti zmenkovému platobnému rozkazu. Žalobca včas podaným odvolaním napadol výrok

rozsudku o náhrade trov konania a navrhol, aby súd rozhodol o trovách konania tak, že

náhradu trov prvostupňového konania sťažovateľovi neprizná a náhradu trov odvolacieho

konania účastníkom neprizná, s poukazom na to, že sťažovateľ ako odporca v konaní si

nesplnil svoju oznamovaciu povinnosť v zmysle

v znení neskorších predpisov (ďalej „“), keď

žalobcovi neoznámil skutočnosť, že obchodná spoločnosť MIPA TRADE, s. r. o., kúpila

časť podniku sťažovateľa (sťažovateľ neoznámil zmenu v osobe dlžníka, preukázal

skutočný predaj podniku až o šesť mesiacov po podaní námietok proti zmenkovému

platobnému rozkazu), a tým zavinil, že konanie sa viedlo proti sťažovateľovi, pretože

žalobca sa nedozvedel o zmene v osobe dlžníka. Žalobca poukazoval aj na skutočnosť,

že sťažovateľ v čase podania návrhu na začatie konania bol stále zmenkovým dlžníkom

a k zmene došlo až následne v priebehu konania. Žalobca sa v odvolaní domáhal aplikácie

v znení neskorších predpisov (ďalej

len „OSP“). Žalobca ďalej poukazoval aj na to, že sťažovateľ pri prvom úkone, ktorý mu

patril, ktorým boli námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu, riadne nepreukázal

ním tvrdenú skutočnosť o nedostatku pasívnej legitimácie v spore, tento listinný dôkaz –

zmluvu o predaji podniku z 28. februára 2011 predložil súdu až následne v novembri 2011.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 27. septembra 2012 zrušil výrok

rozsudku o náhrade trov konania a v odôvodnení svojho rozhodnutia prikázal okresnému

súdu skúmať, či ne/boli splnené podmienky na aplikáciu ustanovenia . Okresný

súd opätovne rozhodoval o trovách konania a uznesením sp. zn.

zo 7. marca 2013, ktorým zaviazal opäť žalobcu zaplatiť sťažovateľovi trovy konania

v sume 2 220 € a trovy právneho zastúpenia v sume 1 013,98 € v konaní o námietkach

proti zmenkovému platobnému rozkazu a trovy odvolacieho konania z titulu trov právneho

zastúpenia v sume 257,42 €, keďže podľa názoru okresného súdu neboli splnené podmienky

na aplikáciu . Žalobca proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal odvolanie.

Krajský súd napadnutým uznesením zmenil výrok okresného súdu o povinnosti náhrady

trov konania tak, že sťažovateľovi náhradu trov súdneho konania nepriznáva a druhým

výrokom rozhodol, že žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo

k porušeniu jeho označených práv, pretože „záver krajského súdu o dôvodnosti aplikácie

ust. je nesprávny, svojvoľný a v neposlednom rade neudržateľný

a poškodzujúci moju osobu ako drobného živnostníka“. Sťažovateľ tvrdí, že „skutkové

závery vyslovené krajským súdom sú v zjavnom rozpore s obsahom spisu ako aj čiastkovými

zisteniami súdu z jednotlivých vykonaných dôkazov. Relevantné písomné dôkazy súd plne

opomenul a ignoroval, čo je neprípustné. Odôvodnenie uznesenia neobstojí, je zmätočné,

argumentačne neudržateľné, vnútorne protirečivé a v nesúlade s ustanoveniami právnych

predpisov.“. V tejto súvislosti sťažovateľ bližšie konkretizuje a uvádza, že žalobcovi riadne

oznámil predaj podniku poštovou zásielkou.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol

nálezom v takomto znení:

„1. Základné právo sťažovateľa M. P. na súdnu na inú právnu ochranu zaručené

podľa a podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo

podľa Listiny, základné právo na vlastníctvo podľa a základné

právo na majetok podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd zo dňa 06.06.2013 uznesením Krajského súdu v Žiline

sp. zn. zo dňa 30.10.2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 30.10.2013 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi M. P. do tridsať dní

od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania vo výške 340,89 EUR (slovom tri stoštyridsať

eur osemdesiatdeväť centov) na účet advokáta JUDr. Martina Olosa...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

1. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietke

nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého uznesenia.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia krajského

súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení

napadnutého uznesenia je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno

považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný

súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má

na celú vec odlišný názor a s napadnutým uznesením krajského súdu nesúhlasí.

Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu

dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd

zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, a právne

závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd

podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo

v danom prípade bola potrebná aplikácie . Miera interpretácie dotknutého

ustanovenia vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti prípadu je

adekvátna a rešpektujúca predmetnú právnu úpravu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (m. m. , , ). Takéto pochybenie

v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom uznesení krajského súdu nezistil.

Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu nie je dôkazom

o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že skutkové závery krajského súdu sú v rozpore s obsahom

súdneho spisu a relevantné písomné dôkazy boli opomenuté, tak k tomuto tvrdeniu

sťažovateľa ústavný súd uvádza, že táto argumentácia je vágna, neuchopiteľná, pretože nie

je ani konkretizovaná ani podložená jedným konkrétnym dôkazom, a preto nie je ani

overiteľná ani preukázateľná. Samotná táto skutočnosť je postačujúca na to, aby ústavný

súd konštatoval zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v tejto časti ako takej práve pre

nedostatočnú právnu a skutkovú argumentáciu týkajúcu sa porušenia základného práva

podľa a práva podľa dohovoru. Pre úplnosť ústavný súd k

jedinému konkrétnemu skutkovému tvrdeniu sťažovateľa, že predaj podniku riadne oznámil

poštovou zásielkou žalobcovi, dodáva, že toto tvrdenie sťažovateľa je nielen ničím

nepodloženým tvrdením, ale aj priamo odporujúcim tvrdením odôvodneniu napadnutého

uznesenia krajského súdu, kde krajský súd v jeho relevantnej časti konštatuje, že žalobca sa

reálne o predaji podniku dozvedel nie v čase podania námietok sťažovateľom proti

zmenkovému platobnému rozkazu 6. mája 2011, ale až jeho preukázaním listinou

doručenou okresnému súdu ako súčasť vyjadrenia sťažovateľa, ktorý doručil túto listinu

okresnému súdu až v novembri 2011. V tejto spojitosti ďalej krajský súd tiež uviedol, že

pochybil aj okresný súd, ktorý s týmto závažným dôkazom ovplyvňujúcim rozhodnutie

vo veci samej nepovažoval za potrebné oboznámiť žalobcu.

K samotnej úvahe krajského súdu o potrebe aplikácie § 150 pri ustálení povinnosti

nahradiť trovy konania ústavný súd uvádza, že krajský súd v súlade s princípmi formálnej

logiky rešpektujúc limity interpretácie zákonného ustanovenia dospel na základe

v konaní preukázaných skutočností k záveru o nutnosti aplikácie tohto ustanovenia

, ktorú aj náležitým preskúmateľným spôsobom odôvodnil.

V tomto smere ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého

uznesenia, kde krajský súd uviedol skutkové okolnosti odôvodňujúce aplikáciu

predmetného ustanovenia , najmä skutočnosť, že žalobca

v čase podania svojho návrhu ho podával správne a dôvodne proti sťažovateľovi

ako zmenkovému dlžníkovi ako pasívne legitimovanej osobe, až v priebehu zmenkového

konania došlo k predaju podniku sťažovateľa na obchodnú spoločnosť, kde jediným

spoločníkom a konateľom je práve sťažovateľ, a táto skutočnosť nebola preukázaná

pri podaní námietok proti zmenkovému rozkazu ako prvého úkonu sťažovateľa, ktorý mu

v konaní pred všeobecným súdom patril, ale až následne. Žalobca nemal a nemohol mať

vedomosť o predaji podniku do času preukázania nedostatku pasívnej legitimácie

sťažovateľa v spore, a teda bez zavinenia žalobcu došlo k zmene zmenkového dlžníka, a to

pre konanie sťažovateľa. Z uvedeného hľadiska by bolo nespravodlivé, ak by žalobca, ktorý

dôvodne podal návrh a bez svojho zavinenia na základe konania sťažovateľa ako odporcu

bol neúspešný v spore a bol zaviazaný na náhradu trov konania podľa úspešnosti v spore.

Ústavný súd považuje úvahu krajského súdu za plne rešpektujúcu princípy

spravodlivosti, ako aj zákonnosti a konštatuje, že použitá miera interpretácie dotknutých

právnych predpisov ( ) v napadnutom uznesení zohľadňuje jej zmysel a účel.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného

základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť

sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samotným napadnutým

uznesením krajského súdu považujúc ho za arbitrárne, odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

2. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na právnu pomoc

v konaní pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2 listiny, ako aj porušenie základného práva vlastniť

majetok podľa , práva na ochranu vlastníctva podľa dodatkového

protokolu napadnutým uznesením krajského súdu bez toho, aby argumentačne právne

relevantným spôsobom odôvodnil svoje tvrdenie o porušení označených práv podľa listiny,

a dodatkového protokolu.

Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby

medzi relevantnými ustanoveniami [ a

písm. a)] vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia

porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov , ale musí ich

konkretizovať aj skutkovo (m. m. , ), t. j. uviesť, z akých

dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.

Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky.

Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého

vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania

skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty

a právne posúdenie predloženého sporu. Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu

o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa je teda

vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností

svedčiacich o porušení jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením,

procesným postupom, príp. inou aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej

moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie

takýchto námietok podanie sťažovateľa neobsahuje a samotný subjektívny názor

sťažovateľa o porušení jeho práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť

k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto

záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Keďže sťažnosť v tejto časti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, nespĺňa ani

podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom

súde. Ústavný súd stabilne judikuje, že povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona

č. o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú,

aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát povinný vykonávať

tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti

na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí

pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným

súdom (napr. , , ).

Uvedený nedostatok tejto časti sťažnosti má v okolnostiach posudzovaného prípadu

za následok záver, že prípadná výzva adresovaná sťažovateľovi na doplnenie sťažnosti by

totiž s ohľadom na uvedené mala za následok de facto podanie novej sťažnosti v tejto časti.

Pretože sťažnosť v predloženej podobe v tejto časti neobsahuje náležitosti, ktoré

na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje a , a to

relevantné odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce

s návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014