Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 524/2014
PDF · 190.16 KB
No categories available
III. ÚS 524/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014
predbežne prerokoval sťažnosť M. P., zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Olosom,
M. R. Štefánika 71, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na právnu pomoc v konaní
pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 14 CoZm 4/2013 z 30. októbra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. februára 2013 elektronickými prostriedkami doručená sťažnosť podpísaná zaručeným
elektronickým podpisom M. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu
pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu vlastníctva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 14 CoZm 4/2013 z 30. októbra 2013 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako odporca
v konaní o vydanie zmenkového platobného rozkazu na sumu 36 877,31 € s príslušenstvom
vedenom na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 Zm 13/2011.
Okresný súd v uvedenej veci vydal zmenkový platobný rozkaz 27. apríla 2011.
Proti zmenkovému platobnému odporu podal sťažovateľ včas odpor, na základe ktorého
okresný súd rozsudkom sp. zn. 19 CbZm 4/2011 z 2. marca 2012 (ďalej len „rozsudok“)
zrušil zmenkový platobný rozkaz a žalobcovi uložil nahradiť sťažovateľovi trovy konania
v sume 2 220 € a trovy právneho zastúpenia v sume 1013,98 € v konaní o námietkach
proti zmenkovému platobnému rozkazu. Žalobca včas podaným odvolaním napadol výrok
rozsudku o náhrade trov konania a navrhol, aby súd rozhodol o trovách konania tak, že
náhradu trov prvostupňového konania sťažovateľovi neprizná a náhradu trov odvolacieho
konania účastníkom neprizná, s poukazom na to, že sťažovateľ ako odporca v konaní si
nesplnil svoju oznamovaciu povinnosť v zmysle § 478 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej „Obchodný zákonník“), keď
žalobcovi neoznámil skutočnosť, že obchodná spoločnosť MIPA TRADE, s. r. o., kúpila
časť podniku sťažovateľa (sťažovateľ neoznámil zmenu v osobe dlžníka, preukázal
skutočný predaj podniku až o šesť mesiacov po podaní námietok proti zmenkovému
platobnému rozkazu), a tým zavinil, že konanie sa viedlo proti sťažovateľovi, pretože
žalobca sa nedozvedel o zmene v osobe dlžníka. Žalobca poukazoval aj na skutočnosť,
že sťažovateľ v čase podania návrhu na začatie konania bol stále zmenkovým dlžníkom
a k zmene došlo až následne v priebehu konania. Žalobca sa v odvolaní domáhal aplikácie
§ 150 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „OSP“). Žalobca ďalej poukazoval aj na to, že sťažovateľ pri prvom úkone, ktorý mu
patril, ktorým boli námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu, riadne nepreukázal
ním tvrdenú skutočnosť o nedostatku pasívnej legitimácie v spore, tento listinný dôkaz –
zmluvu o predaji podniku z 28. februára 2011 predložil súdu až následne v novembri 2011.
Krajský súd uznesením sp. zn. 14 Co Zm 7/2012 z 27. septembra 2012 zrušil výrok
rozsudku o náhrade trov konania a v odôvodnení svojho rozhodnutia prikázal okresnému
súdu skúmať, či ne/boli splnené podmienky na aplikáciu ustanovenia § 150 OSP. Okresný
súd opätovne rozhodoval o trovách konania a uznesením sp. zn. 19 CbZm 4/2011
zo 7. marca 2013, ktorým zaviazal opäť žalobcu zaplatiť sťažovateľovi trovy konania
v sume 2 220 € a trovy právneho zastúpenia v sume 1 013,98 € v konaní o námietkach
proti zmenkovému platobnému rozkazu a trovy odvolacieho konania z titulu trov právneho
zastúpenia v sume 257,42 €, keďže podľa názoru okresného súdu neboli splnené podmienky
na aplikáciu § 150 OSP. Žalobca proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal odvolanie.
Krajský súd napadnutým uznesením zmenil výrok okresného súdu o povinnosti náhrady
trov konania tak, že sťažovateľovi náhradu trov súdneho konania nepriznáva a druhým
výrokom rozhodol, že žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo
k porušeniu jeho označených práv, pretože „záver krajského súdu o dôvodnosti aplikácie
ust. § 150 ods. 1 O. s. p. je nesprávny, svojvoľný a v neposlednom rade neudržateľný
a poškodzujúci moju osobu ako drobného živnostníka“. Sťažovateľ tvrdí, že „skutkové
závery vyslovené krajským súdom sú v zjavnom rozpore s obsahom spisu ako aj čiastkovými
zisteniami súdu z jednotlivých vykonaných dôkazov. Relevantné písomné dôkazy súd plne
opomenul a ignoroval, čo je neprípustné. Odôvodnenie uznesenia neobstojí, je zmätočné,
argumentačne neudržateľné, vnútorne protirečivé a v nesúlade s ustanoveniami právnych
predpisov.“. V tejto súvislosti sťažovateľ bližšie konkretizuje a uvádza, že žalobcovi riadne
oznámil predaj podniku poštovou zásielkou.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol
nálezom v takomto znení:
„1. Základné právo sťažovateľa M. P. na súdnu na inú právnu ochranu zaručené
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo
podľa čl. 37 ods. 2 Listiny, základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a základné
právo na majetok podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd zo dňa 06.06.2013 uznesením Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 14 CoZm 4/2013 zo dňa 30.10.2013 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 CoZm 4/2013 zo dňa 30.10.2013 sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi M. P. do tridsať dní
od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania vo výške 340,89 EUR (slovom tri stoštyridsať
eur osemdesiatdeväť centov) na účet advokáta JUDr. Martina Olosa...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
1. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietke
nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého uznesenia.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia krajského
súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení
napadnutého uznesenia je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno
považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný
súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má
na celú vec odlišný názor a s napadnutým uznesením krajského súdu nesúhlasí.
Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu
dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd
zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, a právne
závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd
podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo
v danom prípade bola potrebná aplikácie § 150 OSP. Miera interpretácie dotknutého
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti prípadu je
adekvátna a rešpektujúca predmetnú právnu úpravu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie
v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom uznesení krajského súdu nezistil.
Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu nie je dôkazom
o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
všeobecného súdu svojím vlastným.
Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že skutkové závery krajského súdu sú v rozpore s obsahom
súdneho spisu a relevantné písomné dôkazy boli opomenuté, tak k tomuto tvrdeniu
sťažovateľa ústavný súd uvádza, že táto argumentácia je vágna, neuchopiteľná, pretože nie
je ani konkretizovaná ani podložená jedným konkrétnym dôkazom, a preto nie je ani
overiteľná ani preukázateľná. Samotná táto skutočnosť je postačujúca na to, aby ústavný
súd konštatoval zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v tejto časti ako takej práve pre
nedostatočnú právnu a skutkovú argumentáciu týkajúcu sa porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pre úplnosť ústavný súd k
jedinému konkrétnemu skutkovému tvrdeniu sťažovateľa, že predaj podniku riadne oznámil
poštovou zásielkou žalobcovi, dodáva, že toto tvrdenie sťažovateľa je nielen ničím
nepodloženým tvrdením, ale aj priamo odporujúcim tvrdením odôvodneniu napadnutého
uznesenia krajského súdu, kde krajský súd v jeho relevantnej časti konštatuje, že žalobca sa
reálne o predaji podniku dozvedel nie v čase podania námietok sťažovateľom proti
zmenkovému platobnému rozkazu 6. mája 2011, ale až jeho preukázaním listinou
doručenou okresnému súdu ako súčasť vyjadrenia sťažovateľa, ktorý doručil túto listinu
okresnému súdu až v novembri 2011. V tejto spojitosti ďalej krajský súd tiež uviedol, že
pochybil aj okresný súd, ktorý s týmto závažným dôkazom ovplyvňujúcim rozhodnutie
vo veci samej nepovažoval za potrebné oboznámiť žalobcu.
K samotnej úvahe krajského súdu o potrebe aplikácie § 150 pri ustálení povinnosti
nahradiť trovy konania ústavný súd uvádza, že krajský súd v súlade s princípmi formálnej
logiky rešpektujúc limity interpretácie zákonného ustanovenia § 150 OSP dospel na základe
v konaní preukázaných skutočností k záveru o nutnosti aplikácie tohto ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, ktorú aj náležitým preskúmateľným spôsobom odôvodnil.
V tomto smere ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého
uznesenia, kde krajský súd uviedol skutkové okolnosti odôvodňujúce aplikáciu
predmetného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, najmä skutočnosť, že žalobca
v čase podania svojho návrhu ho podával správne a dôvodne proti sťažovateľovi
ako zmenkovému dlžníkovi ako pasívne legitimovanej osobe, až v priebehu zmenkového
konania došlo k predaju podniku sťažovateľa na obchodnú spoločnosť, kde jediným
spoločníkom a konateľom je práve sťažovateľ, a táto skutočnosť nebola preukázaná
pri podaní námietok proti zmenkovému rozkazu ako prvého úkonu sťažovateľa, ktorý mu
v konaní pred všeobecným súdom patril, ale až následne. Žalobca nemal a nemohol mať
vedomosť o predaji podniku do času preukázania nedostatku pasívnej legitimácie
sťažovateľa v spore, a teda bez zavinenia žalobcu došlo k zmene zmenkového dlžníka, a to
pre konanie sťažovateľa. Z uvedeného hľadiska by bolo nespravodlivé, ak by žalobca, ktorý
dôvodne podal návrh a bez svojho zavinenia na základe konania sťažovateľa ako odporcu
bol neúspešný v spore a bol zaviazaný na náhradu trov konania podľa úspešnosti v spore.
Ústavný súd považuje úvahu krajského súdu za plne rešpektujúcu princípy
spravodlivosti, ako aj zákonnosti a konštatuje, že použitá miera interpretácie dotknutých
právnych predpisov (§ 150 OSP) v napadnutom uznesení zohľadňuje jej zmysel a účel.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného
základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť
sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samotným napadnutým
uznesením krajského súdu považujúc ho za arbitrárne, odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
2. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na právnu pomoc
v konaní pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2 listiny, ako aj porušenie základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu napadnutým uznesením krajského súdu bez toho, aby argumentačne právne
relevantným spôsobom odôvodnil svoje tvrdenie o porušení označených práv podľa listiny,
ústavy a dodatkového protokolu.
Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby
medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1
písm. a)] vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia
porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale musí ich
konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých
dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.
Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky.
Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého
vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania
skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty
a právne posúdenie predloženého sporu. Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu
o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je teda
vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností
svedčiacich o porušení jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením,
procesným postupom, príp. inou aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej
moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie
takýchto námietok podanie sťažovateľa neobsahuje a samotný subjektívny názor
sťažovateľa o porušení jeho práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť
k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto
záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.
Keďže sťažnosť v tejto časti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, nespĺňa ani
podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom
súde. Ústavný súd stabilne judikuje, že povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona
č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát povinný vykonávať
tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti
na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí
pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným
súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).
Uvedený nedostatok tejto časti sťažnosti má v okolnostiach posudzovaného prípadu
za následok záver, že prípadná výzva adresovaná sťažovateľovi na doplnenie sťažnosti by
totiž s ohľadom na uvedené mala za následok de facto podanie novej sťažnosti v tejto časti.
Pretože sťažnosť v predloženej podobe v tejto časti neobsahuje náležitosti, ktoré
na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a to
relevantné odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce
s návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. septembra 2014