Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 513/2014
PDF · 210.76 KB
No categories available
III. ÚS 513/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014
predbežne prerokoval sťažnosť O. F., vo veci namietaného porušenia základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie a prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 294/2012 z 24. októbra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť O. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára
2014 doručená sťažnosť O. F. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie a prerokovanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 294/2012 z 24. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a spisového materiálu na vec sa vzťahujúceho vyžiadaného
z Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) vyplýva, že na okresnom súde
prebiehalo konanie o návrhu sťažovateľa na pozbavenie spôsobilosti na právne úkony
odporcov v 1. až 5. rade [(sudcov okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu),
ktoré už bolo právoplatne zastavené uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Ps 1/2011
z 27. februára 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 22. apríla 2014, pozn.] . Okresný súd
uznesením sp. zn. 2 Ps 1/2011 z 21. februára 2012 vyzval sťažovateľa na predloženie
lekárskeho vysvedčenia o duševnom stave odporcov v 1. až 5. rade. Sťažovateľ podal proti
tomuto uzneseniu odvolanie, ktorým žiadal zrušiť odvolaním napadnuté rozhodnutie
okresného súdu a vec vrátiť na nové konanie. Krajský súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) uznesením sp. zn. 11 CoP 160/2012 z 30. apríla 2012 (ďalej len „uznesenie krajského
súdu z 30. apríla 2012“) odmietol odvolanie sťažovateľa z dôvodu, že odvolanie proti
uzneseniu upravujúcemu vedenie konania nie je prípustné.
Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu z 30. apríla 2012 dovolanie, ktoré
najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol ako neprípustné, pretože v tomto konkrétnom
prípade jeho prípustnosť nebolo možné vyvodiť z § 239 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody uvedené v § 237 OSP.
Sťažovateľ považuje tento postup všeobecných súdov za porušujúci jeho v sťažnosti
označené základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru a poukazuje na to, že
porušeniu „predchádzalo simulované konanie Okresným súdom Bratislava I v civilnej veci
vedenej pod sp. zn. 15 C 30/01, zahájené návrhom na zrušenie hospodárskej zmluvy
uzatvorenej podľa § 347 HZ dňa 27. 03. 1990“, pričom chronologicky popisuje aj priebeh
tohto konania na prvostupňovom, ako aj druhostupňovom súde.
Podľa názoru sťažovateľa odporcovia v 1. až 5. rade „konali na všetkých stupňoch
konania vo veci 15 C 30/01 nad rámec svojej právomoci bez zreteľa na ich úradnú
povinnosť zrušiť rozsudok z 24. 05. 2005 a uznesenie z 15. 01. 2006... Svojím konaním
bránili sťažovateľovi v práve, aby konal v procesných podmienkach konania, pritom sa
svojej úradnej povinnosti zrušiť uvedený svojvoľný rozsudok a nezákonné uznesenie vôbec
nezbavili.“.
Ku konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 2 Ps 1/2011 sťažovateľ uvádza,
že z v sťažnosti popísaného skutkového stavu je dôvodné sa domnievať, že „sudcovia, ktorí
nedbajú vlastných deliktov pri výkone svojej funkcie sudcu, nie sú v preukázanej časti súdni.
Ak ale prvostupňový súd vyzval žalobcu na predloženie lekárskeho vysvedčenia o duševnom
stave odporcov 1/ až 5/, žiadal nemožné plnenie, lebo sťažovateľ nemá ani úradnú autoritu
a ani iný prístup k takému vysvedčeniu sudcov, čím je preukázané, že výzva bola
iracionálna a preto v dobrej viere nebolo ustanovenie § 186 ods. 2 O. s. p. aplikovateľné: z
dikcie ustanovenia predsa vyplýva, že súd môže, ale i nemusí, vyzvať navrhovateľa na
predloženie lekárskeho vysvedčenia a tým sú prekážky konania zo strany súdu očividné.“.
Sťažovateľ preto považuje odmietnutie jeho odvolania vo veci vedenej
pod sp. zn. 2 Ps 1/2011 za „contra bonos mores v nadväznosti na prostriedky nápravy z
dôvodu, že zákonom sa garantuje sťažovateľovi prístup na súd a tým aj právo dokazovať
pred súdom dôkaznými listinami, v čom tkvie nespôsobilosť sudcov, ktorí boli poskytnutiu
spravodlivosti in flagrante bez ohľadu na následky svojho konania a spôsobili sťažovateľovi
škodu. Skutočnosť, že sťažovateľ nemá prístup k lekárskym vysvedčeniam, ktoré podliehajú
špeciálnej mlčanlivosti lekárov a sú chránené aj Ústavou SR a Dohovorom v čl. 8, nemohla
byť pre súd racionálny dôvod na odmietnutie konania: a to aj preto, že navrhovateľ na
predloženie takého vysvedčenia vyzval všetkých odporcov.“.
Ďalej sťažovateľ v sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho v sťažnosti
označeným základným právam podľa ústavy a právu podľa dohovoru cituje aj z judikatúry
ústavného súdu (napr. I. ÚS 32/2001, II. ÚS 52/1999, I. ÚS 47/1996).
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal
nález, ktorým vysloví porušenie jeho v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy
a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, zruší toto uznesenie
najvyššieho súdu a prikáže najvyššiemu súdu, aby konal bez zbytočných prieťahov. Taktiež
žiada, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie a trovy konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
a na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu
jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa
právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty
dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na
naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na
ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa
ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto
ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto
prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená
ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného
základného práva postupom všeobecného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil,
že okresný súd 5. októbra 2012 predložil najvyššiemu súdu dovolanie sťažovateľa
z 26. júna 2012. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 294/2012 z 24. októbra 2013
rozhodol, že dovolanie sťažovateľa odmieta. Predmetné uznesenie bolo sťažovateľovi
doručené 20. decembra 2013. V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (24. februára
2014) už teda najvyšší súd nemohol porušovať sťažovateľovo základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo v súlade
s konštantnou judikatúrou ústavného súdu zakladá dôvod na jej odmietnutie pre zjavnú
neopodstatnenosť.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že podľa jeho
názoru k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru môže dôjsť v dôsledku nečinnosti alebo nesprávnej činnosti všeobecného súdu,
avšak iba samotným rozhodnutím všeobecného súdu označené práva porušené byť nemôžu
(obdobne III. ÚS 143/05, III. ÚS 258/05).
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorý jeho
dovolanie proti uzneseniu krajského súdu z 30. apríla 2012 odmietol.
V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na
uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale
aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto
právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy
neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie)
sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane
dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:
„V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu
je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1
písm. a/ O. s. p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá
O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní
(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na
území Slovenskej republiky.
V danom prípade je dovolanie podané proti odmietajúcemu uzneseniu odvolacieho
súdu, ktoré nevykazuje znaky ani jedného z uznesení uvedených v ustanoveniach
vymenovaných vyššie. Nejde o zmeňujúce, ani o potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu,
preto prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. neprichádza do úvahy.
Ak súdne konanie trpí niektorou zvád vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p.,
možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 239 O. s. p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta
druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.,
dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto
zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého
účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad
absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia
možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania
súdom nesprávne obsadeným.
Vo všeobecnosti pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup
súdu, ktorým znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho
súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej
ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu
možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu
predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím je napr. uznesenie,
ktorým odvolací súd nesprávne odmietne odvolanie ako oneskorene podané (porovnaj
rozhodnutie uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 23, ročník 1994).
Za takéto rozhodnutie treba považovať aj uznesenie, ktorým odvolací súd nesprávne
odmietne odvolanie z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je
neprípustné (§ 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).“.
V posudzovanej veci však podľa názoru najvyššieho súdu o takýto prípad nešlo
a „Odvolací súd správne, v súlade s ustanovením § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., odmietol
odvolanie navrhovateľa smerujúce proti uzneseniu prvostupňového súdu o uložení mu
povinnosti predložiť súdu v stanovenej lehote lekárske vysvedčenie o duševnom stave
odporcov, pretože ide o uznesenie, ktoré patrí medzi uznesenia upravujúce vedenie konania
(R 29/1970), proti ktorým odvolanie v zmysle § 202 ods. 3 písm. a/ O. s. p. nie je prípustné.
Správnym rozhodnutím o odmietnutí odvolania mu preto neodňal možnosť konať pred
súdom.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia
§ 239 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené
v ustanovení § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa
podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,
odmietol.“
V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie
sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 30. apríla 2012, sú zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uvedené dôvody, pre ktoré dovolaním napadnuté uznesenie
krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľovi odmietol.
Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočným spôsobom vysporiadal so
všetkými námietkami sťažovateľa v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti
dovolania (bez toho, aby posudzoval správnosť skutkových alebo právnych záverov
krajského súdu). Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je zjavne neodôvodnené ani
arbitrárne, práve naopak, obsahuje dostatok presvedčivých dôvodov na svoj výrok.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu
svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je ani opravným súdom proti
rozhodnutiam najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci
najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov zo strany všeobecných súdov, mohol by nahradiť napadnutý názor najvyššieho
súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne
nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu však rozhodnutie najvyššieho súdu takéto
nedostatky nevykazuje.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa
odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to,
aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť
a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným
porušením označených práv. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemôže byť v takej
príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba
z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup
občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00,
IV. ÚS 412/2010, I. ÚS 275/2012).
Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími
návrhmi sťažovateľa (zrušením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu) uplatnenými
v sťažnosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. septembra 2014