Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 513/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť O. F., vo veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie a prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 24. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára

2014 doručená sťažnosť O. F. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie a prerokovanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 24. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a spisového materiálu na vec sa vzťahujúceho vyžiadaného

z Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) vyplýva, že na okresnom súde

prebiehalo konanie o návrhu sťažovateľa na pozbavenie spôsobilosti na právne úkony

odporcov v 1. až 5. rade [(sudcov okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu),

ktoré už bolo právoplatne zastavené uznesením okresného súdu sp. zn.

z 27. februára 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 22. apríla 2014, pozn.] . Okresný súd

uznesením sp. zn. z 21. februára 2012 vyzval sťažovateľa na predloženie

lekárskeho vysvedčenia o duševnom stave odporcov v 1. až 5. rade. Sťažovateľ podal proti

tomuto uzneseniu odvolanie, ktorým žiadal zrušiť odvolaním napadnuté rozhodnutie

okresného súdu a vec vrátiť na nové konanie. Krajský súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) uznesením sp. zn. z 30. apríla 2012 (ďalej len „uznesenie krajského

súdu z 30. apríla 2012“) odmietol odvolanie sťažovateľa z dôvodu, že odvolanie proti

uzneseniu upravujúcemu vedenie konania nie je prípustné.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu z 30. apríla 2012 dovolanie, ktoré

najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol ako neprípustné, pretože v tomto konkrétnom

prípade jeho prípustnosť nebolo možné vyvodiť z

(ďalej len „OSP“) a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody uvedené v .

Sťažovateľ považuje tento postup všeobecných súdov za porušujúci jeho v sťažnosti

označené základné práva podľa a práva podľa dohovoru a poukazuje na to, že

porušeniu „predchádzalo simulované konanie Okresným súdom Bratislava I v civilnej veci

vedenej pod sp. zn. , zahájené návrhom na zrušenie hospodárskej zmluvy

uzatvorenej podľa § 347 HZ dňa 27. 03. 1990“, pričom chronologicky popisuje aj priebeh

tohto konania na prvostupňovom, ako aj druhostupňovom súde.

Podľa názoru sťažovateľa odporcovia v 1. až 5. rade „konali na všetkých stupňoch

konania vo veci nad rámec svojej právomoci bez zreteľa na ich úradnú

povinnosť zrušiť rozsudok z 24. 05. 2005 a uznesenie z 15. 01. 2006... Svojím konaním

bránili sťažovateľovi v práve, aby konal v procesných podmienkach konania, pritom sa

svojej úradnej povinnosti zrušiť uvedený svojvoľný rozsudok a nezákonné uznesenie vôbec

nezbavili.“.

Ku konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. sťažovateľ uvádza,

že z v sťažnosti popísaného skutkového stavu je dôvodné sa domnievať, že „sudcovia, ktorí

nedbajú vlastných deliktov pri výkone svojej funkcie sudcu, nie sú v preukázanej časti súdni.

Ak ale prvostupňový súd vyzval žalobcu na predloženie lekárskeho vysvedčenia o duševnom

stave odporcov 1/ až 5/, žiadal nemožné plnenie, lebo sťažovateľ nemá ani úradnú autoritu

a ani iný prístup k takému vysvedčeniu sudcov, čím je preukázané, že výzva bola

iracionálna a preto v dobrej viere nebolo ustanovenie aplikovateľné: z

dikcie ustanovenia predsa vyplýva, že súd môže, ale i nemusí, vyzvať navrhovateľa na

predloženie lekárskeho vysvedčenia a tým sú prekážky konania zo strany súdu očividné.“.

Sťažovateľ preto považuje odmietnutie jeho odvolania vo veci vedenej

pod sp. zn. za „contra bonos mores v nadväznosti na prostriedky nápravy z

dôvodu, že zákonom sa garantuje sťažovateľovi prístup na súd a tým aj právo dokazovať

pred súdom dôkaznými listinami, v čom tkvie nespôsobilosť sudcov, ktorí boli poskytnutiu

spravodlivosti in flagrante bez ohľadu na následky svojho konania a spôsobili sťažovateľovi

škodu. Skutočnosť, že sťažovateľ nemá prístup k lekárskym vysvedčeniam, ktoré podliehajú

špeciálnej mlčanlivosti lekárov a sú chránené aj SR a Dohovorom v , nemohla

byť pre súd racionálny dôvod na odmietnutie konania: a to aj preto, že navrhovateľ na

predloženie takého vysvedčenia vyzval všetkých odporcov.“.

Ďalej sťažovateľ v sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho v sťažnosti

označeným základným právam podľa a právu podľa dohovoru cituje aj z judikatúry

ústavného súdu (napr. , , ).

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal

nález, ktorým vysloví porušenie jeho v sťažnosti označených základných práv podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, zruší toto uznesenie

najvyššieho súdu a prikáže najvyššiemu súdu, aby konal bez zbytočných prieťahov. Taktiež

žiada, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie a trovy konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa , základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

a na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu

jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa

právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty

dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na

naplnenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na

ich počet (napr. , ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ) sa

ochrana základnému právu podľa (a tiež právu podľa

dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto

ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto

prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená

ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného

základného práva postupom všeobecného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne

ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil,

že okresný súd 5. októbra 2012 predložil najvyššiemu súdu dovolanie sťažovateľa

z 26. júna 2012. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 24. októbra 2013

rozhodol, že dovolanie sťažovateľa odmieta. Predmetné uznesenie bolo sťažovateľovi

doručené 20. decembra 2013. V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (24. februára

2014) už teda najvyšší súd nemohol porušovať sťažovateľovo základné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj právo

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo v súlade

s konštantnou judikatúrou ústavného súdu zakladá dôvod na jej odmietnutie pre zjavnú

neopodstatnenosť.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po predbežnom

prerokovaní odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že podľa jeho

názoru k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

dohovoru môže dôjsť v dôsledku nečinnosti alebo nesprávnej činnosti všeobecného súdu,

avšak iba samotným rozhodnutím všeobecného súdu označené práva porušené byť nemôžu

(obdobne , ).

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorý jeho

dovolanie proti uzneseniu krajského súdu z 30. apríla 2012 odmietol.

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na

uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

).

Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale

aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie)

sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú

ustanovenia a nasl. (ďalej aj „OSP“).

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:

„V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu

je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1

písm. a/ ) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá

). Podľa je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní

(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na

území Slovenskej republiky.

V danom prípade je dovolanie podané proti odmietajúcemu uzneseniu odvolacieho

súdu, ktoré nevykazuje znaky ani jedného z uznesení uvedených v ustanoveniach

vymenovaných vyššie. Nejde o zmeňujúce, ani o potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu,

preto prípustnosť dovolania podľa neprichádza do úvahy.

Ak súdne konanie trpí niektorou zvád vymenovaných v ustanovení ,

možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie

z hľadiska neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta

druhá ) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v až g/ ,

dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto

zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého

účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad

absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia

možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania

súdom nesprávne obsadeným.

Vo všeobecnosti pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup

súdu, ktorým znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho

súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej

ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu

možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu

predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím je napr. uznesenie,

ktorým odvolací súd nesprávne odmietne odvolanie ako oneskorene podané (porovnaj

rozhodnutie uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 23, ročník 1994).

Za takéto rozhodnutie treba považovať aj uznesenie, ktorým odvolací súd nesprávne

odmietne odvolanie z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je

neprípustné ( ).“.

V posudzovanej veci však podľa názoru najvyššieho súdu o takýto prípad nešlo

a „Odvolací súd správne, v súlade s ustanovením , odmietol

odvolanie navrhovateľa smerujúce proti uzneseniu prvostupňového súdu o uložení mu

povinnosti predložiť súdu v stanovenej lehote lekárske vysvedčenie o duševnom stave

odporcov, pretože ide o uznesenie, ktoré patrí medzi uznesenia upravujúce vedenie konania

(R 29/1970), proti ktorým odvolanie v zmysle nie je prípustné.

Správnym rozhodnutím o odmietnutí odvolania mu preto neodňal možnosť konať pred

súdom.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia

a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené

v ustanovení , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa

podľa v spojení s ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,

odmietol.“

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 30. apríla 2012, sú zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uvedené dôvody, pre ktoré dovolaním napadnuté uznesenie

krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľovi odmietol.

Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočným spôsobom vysporiadal so

všetkými námietkami sťažovateľa v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti

dovolania (bez toho, aby posudzoval správnosť skutkových alebo právnych záverov

krajského súdu). Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je zjavne neodôvodnené ani

arbitrárne, práve naopak, obsahuje dostatok presvedčivých dôvodov na svoj výrok.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je ani opravným súdom proti

rozhodnutiam najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov zo strany všeobecných súdov, mohol by nahradiť napadnutý názor najvyššieho

súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne

nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu však rozhodnutie najvyššieho súdu takéto

nedostatky nevykazuje.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa

odôvodňujúcu porušenie a dohovoru ako nedostatočnú na to,

aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť

a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným

porušením označených práv. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemôže byť v takej

príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba

z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup

občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj , ,

, ).

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími

návrhmi sťažovateľa (zrušením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu) uplatnenými

v sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014