Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 542/2014
PDF · 210.64 KB
No categories available
III. ÚS 542/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti D., s. r. o., zastúpenej obchodnou
spoločnosťou O. s. r. o., v mene ktorej koná advokát JUDr. M. V., vedené pod sp. zn. Rvp
7324/2014 a sp. zn. Rvp 7328/2014, ktorými namieta porušenia základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd „odmietnutím odvolania“ proti rozhodnutiu Daňového úradu
Bratislava č. 9103309/5/1470929/2014 z 11. apríla 2014 a proti rozhodnutiu Daňového
úradu Bratislava č. 9103309/5/1470644 z 11. apríla 2014, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti D., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 7324/2014
a sp. zn. Rvp 7328/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti D., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti L., s. r. o., ktorou namieta porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) „odmietnutím odvolania“
proti rozhodnutiu Daňového úradu Bratislava (ďalej len „daňový úrad“)
č. 9103309/5/1470929/2014 z 11. apríla 2014. Toho istého dňa bola ústavnému súdu
doručená aj sťažnosť obchodnej spoločnosti L., s. r. o. (ďalej spolu aj „sťažovateľky“),
ktorou namieta porušenie tých istých práv zaručených ústavou, resp. dohovorom
„odmietnutím odvolania“ proti rozhodnutiu daňového úradu č. 9103309/5/1470644 z 11.
apríla 2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že označenými rozhodnutiami daňového úradu bolo
sťažovateľkám určené zloženie zábezpeky na účet daňového úradu na daň z pridanej
hodnoty, a to každej z nich v sume 340 000 €. Sťažovateľka uvádza, že proti rozhodnutiam
daňového úradu podala odvolanie „elektronickými prostriedkami dňa 30.04.2014 na e-mail
porušovateľa... v elektronickej forme... s doplnením podania v listinnej forme poštou“,
oznámeniami zo 14. mája 2014 jej však daňový úrad oznámil ich odmietnutie, pretože
neboli podané „do elektronickej podateľne podľa § 13 ods. 5 DP a tento formálny
nedostatok podania podľa neho nemožno žiadnym spôsobom zhojiť ako tomu je v ostatných
konaniach pred orgánmi verejnej moci“. Podľa názoru daňového úradu „sťažovateľ ako
platiteľ DPH je podľa § 14 ods. 1 DP odkázaný výlučne na podanie cez portál verejnej
správy podľa § 13 ods. 5 DP (pozn.: ako to bolo zo strany FRSR dopredu verejne
prezentované) a ak presne taký spôsob podania nie je vykonaný, podanie sa bude považovať
za nepodané bez akejkoľvek možnosti opravy...
S právnym názorom porušovateľa o správnosti spôsobu podania odvolania
nesúhlasíme, keďže nemá zákonnú, ústavnú, forenznú (ESD) ani elementárnu logickú oporu
- jedine ak politickú v záujme likvidácie nárokov súkromných osôb voči štátu.“.
V uvedenom postupe daňového úradu vidia sťažovateľky porušenie ako základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, tak aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Daňový úrad, ktorý svoje
prvostupňové rozhodnutie považuje za konečné a právoplatné, podľa sťažovateľky vážne
obmedzuje jej ústavné právo na spravodlivý proces „v časti práva domáhať sa preskúmania
prvoinštančného rozhodnutia a vôbec práva na spravodlivosť, ktorá je týmto odmietnutá...
V predmetnom konaní porušovateľ zdôvodnil svoje stanovisko len tým, že
odmietnutie má byť dôsledkom porušenia povinnosti podľa § 14 ods. 1 DP, pričom podľa
neho nie je možná sanácia podania podľa § 13 ods. 6 DP ani výzva na odstránenie
nedostatkov podľa § 13 ods. 8 DP.
Ustanovenie § 14 ods. 1 DP nechráni žiadne ústavné právo. Je len vyjadrením práva
štátu na efektívnu správu financií t.j. na šetrenie nákladov na komunikácii a času
pri vybavení podania. Bez ohľadu na akékoľvek ďalšie argumenty k tejto povinnosti podľa
sťažovateľa platí, že jej výkon nemôže obmedziť ústavné práva, keďže majú vyššiu právnu
silu a chránia vyššie spoločenské hodnoty.
Porušovateľ nielenže obmedzuje ústavné práva bez ústavného dôvodu, ale ešte aj
nesprávne vykladá zákonné dôvody. Také obmedzenie je podľa sťažovateľa nevyhnutne
porušením ústavných práv.
Považujeme za podstatné zdôrazniť, že porušovateľ mal odvolanie k dispozícii
v zákonnej lehote (potvrdzuje to oznámením o odmietnutí) a toto odvolanie obsahuje
podrobné dôvody a právnu argumentáciu, pre ktoré možno považovať napadnuté
rozhodnutie za nesprávne. Porušovateľ s týmto vedomím napriek tomu necháva napadnuté
rozhodnutie nadobúdať účinky. Takýto prístup je podľa nás už len z faktického pohľadu
nezlučiteľný s princípom spravodlivého procesu.“.
Na základe uvedeného sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd vydal vo veci
rozhodnutie, ktorým vysloví, že daňový úrad odmietnutím odvolaní proti rozhodnutiu
č. 9103309/5/1470929/2014 z 11. apríla 2014 a proti rozhodnutiu č. 9103309/5/1470644
z 11. apríla 2014 „porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy... a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“, daňovému úradu prikáže prijať odvolania
sťažovateľky z 29. apríla 2014 „ako účinné a vybaviť ho podľa § 73 a nasl. Daňového
poriadku“ a sťažovateľkám prizná náhradu trov právneho zastúpenia. Sťažovateľky zároveň
žiadajú odložiť vykonateľnosť rozhodnutí daňového úradu z dôvodu rizika ich možnej
likvidácie.
Dňa 11. augusta 2014 obchodná spoločnosť D., s. r. o., doručila ústavnému súdu
oznámenie o svojom právnom nástupníctve po sťažovateľkách v dôsledku ich zlúčenia
podľa § 69, § 152 a § 218a Obchodného zákonníka a pripojeným splnomocnením
preukázala pokračovanie zastúpenia právnym zástupcom sťažovateliek.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,
sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo
sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže
ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd
odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
Pri príprave predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd z obchodného registra
a z predloženého odpisu notárskej zápisnice z 15. júla 2014, obsahom ktorej je
zmluva o zlúčení uzavretá medzi obchodnými spoločnosťami D., s. r. o., L., s. r. o., L., s. r.
o., L., s. r. o., L., s. r. o., a L., s. r. o., zistil, že po doručení sťažností sťažovateľky zanikli
zlúčením s obchodnou spoločnosťou D., s. r. o. Účinky zlúčenia označených obchodných
spoločností nastali dňom zápisu do obchodného registra, teda 22. júla 2014.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„OSP“).
Podľa § 107 ods. 4 OSP ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje
v konaní s jej právnym nástupcom a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.
Keďže ústavný súd zistil, že obchodná spoločnosť D., s. r. o., je právnym nástupcom
zaniknutej právnickej osoby (sťažovateľky), primerane aplikujúc § 31a zákona o ústavnom
súde v spojení s § 107 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku pokračoval v konaní o tejto
sťažnosti ďalej s obchodnou spoločnosťou D., s. r. o.
2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 7324/2014 a sp. zn. Rvp 7328/2014 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť, prihliadajúc na totožnosť v osobe právneho nástupcu sťažovateliek (obchodnú
spoločnosť D., s. r. o.), ako aj na totožnosť v osobe porušovateľa (daňový úrad) ústavný súd
v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde a § 112 ods. 1 OSP rozhodol o spojení týchto
sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v prvom bode výroku tohto uznesenia.
2.2 K dôvodom odmietnutia sťažností
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
založená na princípe subsidiarity, ktorého zmysel a účel spočíva v tom, že ochrana
ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale
úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
Ústavný súd v danej veci považuje za potrebné poukázať na svoje právne závery,
ktoré už vyslovil vo svojej doterajšej judikatúre (III. ÚS 80/06, I. ÚS 354/08) vo vzťahu
k základnému právu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že
odopretie súdnej ochrany vo veciach prieskumu rozhodnutí a postupov orgánov verejnej
správy je v niektorých prípadoch dovolené „ex lege“, tento postup nie je ale namieste
v prípade, ak ide o rozhodnutia a postupy, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd
(II. ÚS 50/01). Posledná veta čl. 46 ods. 2 ústavy túto skutočnosť výslovne potvrdzuje, keď
uvádza: „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich
sa základných práv a slobôd.“ Citovaná ústavná norma žiadnym spôsobom neustanovuje,
v akom type súdneho konania a na základe akého návrhu majú súdy takéto rozhodnutia
preskúmavať, a ani sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by mohli byť (z tohto dôvodu)
vylúčené zo súdneho preskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich obsahovej stránke a jej
prostredníctvom k základným právam a slobodám. V dôsledku toho v prípade, keď sa
rozhodnutie, resp. postup orgánu verejnej správy (bez ohľadu na jeho druh či formálne
označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť
vylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania (v správnom
súdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej
moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa § 7 ods. 2 OSP v znení neskorších predpisov v občianskom súdnom konaní
súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci.
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia
vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo
zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo ktorými
môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo
právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho
nečinnosť.
Podľa § 247 ods. 1 OSP a ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých
fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím
a postupom správneho orgánu alebo iným zásahom správneho orgánu, a žiada, aby súd
preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 247 ods. 2 OSP pri rozhodnutí
správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy
rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú,
nadobudlo právoplatnosť. Napokon podľa § 247 ods. 3 OSP predmetom preskúmania môže
byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon
nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.
Podľa § 250t OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej
správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym
predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť
orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ
nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.
Podľa § 73 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov prvostupňový orgán
môže rozhodnúť o odvolaní, ak mu v plnom rozsahu vyhovie. Proti tomuto rozhodnutiu
nemožno podať odvolanie.
Podľa § 73 ods. 2 daňového poriadku ak prvostupňový orgán o odvolaní podľa
odseku 1 nerozhodne, postúpi odvolanie do 30 dní odo dňa začatia odvolacieho konania
spolu s výsledkami doplneného daňového konania s úplným spisovým materiálom
a s predkladacou správou na rozhodnutie odvolaciemu orgánu; o takom postupe upovedomí
daňový subjekt.
Uvádzané právne normy svedčia o tom, že na prieskum zákonnosti postupu daňového
úradu, ktorý rozhodol o podaniach sťažovateliek tak, že ich odvolania „považuje
za nepodané“, je daná právomoc všeobecného súdu v správnom súdnictve podľa piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku. Aj keď po formálnej stránke ide len o oznámenie daňového
úradu (ako prvostupňového daňového orgánu) právnemu zástupcovi sťažovateliek,
materiálne vzaté, ide o procesné rozhodnutie daňového úradu nekonať o sťažovateľkami
podaných odvolaniach. Takéto rozhodnutie je podľa názoru ústavného súdu spôsobilým
predmetom ochrany poskytovanej správnym súdnictvom podľa § 247 a nasl. OSP, o čom
svedčí aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),
podľa ktorej „právomoc súdov v správnom súdnictve na preskúmanie rozhodnutí orgánov
verejnej správy podľa § 247 ods. 1 a nasl. O. s. p. je daná aj v prípade, ak v osobitnom
zákone nie je výslovne uvedené, že takéto rozhodnutie je preskúmateľné súdom v správnom
súdnictve. Súd v takýchto prípadoch skúma, či boli splnené podmienky ustanovenia § 244
ods. 3 O. s. p., či boli alebo mohli byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti
priamo dotknuté.“ (rozsudok najvyššieho súdu z 29. apríla 2002, sp. zn. 6 Sž 196/01).
Dokonca aj na fiktívne rozhodnutia podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe
k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií)
v znení neskorších predpisov, u ktorých absentujú náležitosti rozhodnutia vymedzené § 47
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov,
sa vzťahuje prieskumná právomoc všeobecných súdov v správnom súdnictve (pozri
R 45/2002).
Aj v prípade, že by bol postup daňového úradu vo veci odvolania podaného
proti jeho rozhodnutiu kvalifikovaný len ako nečinnosť orgánu verejnej správy, boli
sťažovateľky oprávnené domáhať sa postupom podľa § 250t OSP vyslovenia povinnosti
orgánu verejnej správy v správnom súdnictve vo veci o podaniach sťažovateliek konať
(a rozhodnúť). Ak by sa totiž daňový úrad odmietol zaoberať odvolaniami napriek tomu, že
podľa ich názoru boli podané riadne a včas, išlo by zo strany daňového úradu o protiprávne
konanie orgánu daňového úradu, ktoré je nezákonnou nečinnosťou orgánu verejnej správy.
V tejto súvislosti je možné zdôrazniť, že ak sťažovateľky v petite sťažnosti navrhujú, aby
ústavný súd uložil daňovému úradu povinnosť prijať jej odvolania z 29. apríla 2014
a vybaviť ich, v podstate žiada, aby ústavný súd rozhodol vo veci, ktorá vzhľadom na už
citované ustanovenie § 250t ods. 1 OSP patrí do právomoci všeobecného súdu.
Napokon, pokiaľ sťažovateľky samy v sťažnosti argumentujú, že nimi napádanými
postupmi daňového úradu došlo k porušeniu ich základných práv a slobôd, potom
z právomoci všeobecných súdov nemohol byť vylúčený prieskum zákonnosti takéhoto
postupu, resp. rozhodnutia (čl. 46 ods. 2 ústavy). Túto právomoc všeobecného súdu
nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom. Ústavou daná právomoc totiž
neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných
súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona. Ústava ani zákon o ústavnom súde
nepripúšťajú, aby si sťažovatelia ako účastníci konania zvolili medzi súdnymi orgánmi
ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne
požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľom dostupných a účinných prostriedkov nápravy.
Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd,
ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
V danom prípade preto ústavný súd dospel k záveru, že označený postup
(rozhodnutie) daňového úradu bolo možné preskúmať žalobou v správnom súdnictve, o jeho
využití sa však sťažovateľky vôbec nezmieňujú. Vykonanie ústavného prieskumu
namietaného postupu (rozhodnutia) daňového úradu by preto bolo v rozpore s princípom
subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie patrilo
do právomoci všeobecných súdov.
Na základe uvedeného považoval ústavný súd za potrebné sťažnosti odmietnuť podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci na ich prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. septembra 2014