Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 500/2014
PDF · 162.44 KB
No categories available
I. ÚS 500/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
10. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť Združenia na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, Prešov, zastúpeného advokátom
JUDr. Andrejom Cifrom, Advokátska kancelária, J. Kráľa 5/A, Lučenec, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 14 Co 999/2013 zo 17. decembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
8. apríla 2014 doručená sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (ďalej
len „sťažovateľ“, v citáciách aj „vedľajší účastník“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 14 Co 999/2013 zo 17. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ „vstúpil
na základe... § 93 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku... v pozícii vedľajšieho účastníka
na strane žalovaného do súdneho konania vedeného Okresným súdom Zvolen
pod sp. zn. 16 Rob 209/2012“ (ďalej len „okresný súd“).
3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že:
„... je občianskym združením založeným v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa
podľa uvedeného zákona.
Združenie vstúpilo do predmetného súdneho konania za účelom ochrany žalovaného
spotrebiteľa...
Predmetom žalobného nároku bolo uplatňovanie finančného plnenia
zo spotrebiteľskej zmluvy.
Žalobcom v konaní v pozícii dodávateľa bola obchodná spoločnosť EOS KSI
Slovensko, s. r. o... Uvedená spoločnosť sa domáhala finančného plnenia od žalovaného
spotrebiteľa fyzickej osoby A. K.“
4. Podľa názoru sťažovateľa „postupom a citovaným rozhodnutím Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo 17. decembra 2013 bolo porušené jeho základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru...
Podľa názoru sťažovateľa bolo porušené najmä jeho právo implikované a obsiahnuté
vo vyššie uvedených garanciách – právo na prístup k súdu...
Uvedené bolo spôsobené v dôsledku aplikácie ústavne nekonformného a
arbitrárneho výkladu relevantných procesnoprávnych noriem.“.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv
napadnutým rozhodnutím (pozri bod 1), zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie. Súčasne požiadal o priznanie mu náhrady trov právneho zastúpenia
a odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.
6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu zo 17. decembra 2013.
10. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
11. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie,
z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
12. Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich ústavou a dohovorom
garantovaných základných práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu. Z obsahu
sťažnosti vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa krajský súd týmto rozhodnutím porušil
označené základné právo (resp. právo) predovšetkým namietaným postupom uvedeným
v bode 4. Bolo preto úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdiť,
či medzi odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu týkajúceho sa uvedených
námietok a sťažovateľom označeným základným právom podľa ústavy, resp. právom podľa
dohovoru existuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...
14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského
súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc
všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo iba posúdenie, či účinky výkonu
právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní uznesením
zo 17. decembra 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, resp. dohovorom.
15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým
zmenil rozhodnutie okresného súdu a nepripustil vstup sťažovateľa do konania ako
vedľajšieho účastníka, ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie
náležite odôvodnil, po opísaní právnej argumentácie okresného súdu, námietok
navrhovateľa uvedených v odvolaní a vyjadrenia sťažovateľa k odvolaniu.
V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem všeobecnej právnej úvahy,
kedy môže dôjsť k vstupu tretej osoby do konania ako vedľajšieho účastníka, vychádzajúc
z ustanovení § 92 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), konkrétne
uviedol:
«... je nutné rozlišovať sporové a nesporové konania, ako aj jednotlivé fázy
sporového konania, a to z hľadiska právnej úpravy a špecifík týchto fáz sporového konania
(predovšetkým rozkazného konania a samotného sporového konania prejedávaného vecne
súdom). Otázkou prípustnosti účasti vedľajšieho účastníka v štádiu rozkazného konania sa
zaoberal Najvyšší súd SR aj vo svojom uznesení sp. zn. 6 Cdo 357/2012 zo dňa
30. 10. 2013, v ktorom vyslovil jednoznačne, že „... vedľajší účastník odpor voči
platobnému rozkazu podať nemôže.“
Z tohto rozhodnutia vyplýva, že právo podať odpor proti platobnému rozkazu,
t. j. urobiť uplatnený nárok sporným má len odporca v zmysle § 174 ods. 2 O. s. p.
Ide o významné dispozičné oprávnenie odporcu napĺňajúce jednu zo základných zásad
občianskeho súdneho konania. Len odporca rozhoduje o tom, či podaním odporu odstráni
platobný rozkaz ako formu rozhodnutia vo veci samej a bude pokračovať v konaní podľa
prejednacej zásady kontradiktórnosti. Pokiaľ by sa priznalo právo podať odpor aj
vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu, došlo by tým k popretiu dispozičného práva
odporcu. Na rozdiel od odvolania má podanie odporu okamžité a nezvrátiteľné dôsledky –
zrušuje sa ním platobný rozkaz. Ak by mal vedľajší účastník právo podať odpor a odpor by
podal, potom by zisťovanie stanoviska odporcu bolo bezpredmetné, lebo odporca by účinky
odporu nemohol zvrátiť.
Okrem toho Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujal záver, že oznámením tretieho
subjektu, vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane odporcu v štádiu skráteného
konania, nenastávajú účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu. Vylučuje to
zmysel a účel inštitútu vedľajšieho účastníctva v spojení so zmyslom a účelom k inštitútu
skráteného konania. Neprichádza preto do úvahy podanie odporu proti platobnému rozkazu
týmto subjektom.
Aj z vyššie uvedených dôvodov považoval krajský súd rozhodnutie okresného súdu
za vecne správne, a preto ho potvrdil v zmysle § 219 ods. 1, 2 O. s. p.“»
16. Vychádzajúc z uvedených dôvodov uznesenia krajského súdu
zo 17. decembra 2013, ktorý sa opiera aj o judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ústavný súd preto uzavrel, že právne závery krajského súdu vychádzajúce
z okolností tohto prípadu sú v danej veci jasné, zrozumiteľné a dostatočne logické.
Rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a arbitrárnosti, a keďže obsahom
základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je
právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
17. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa už jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2014