Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 567/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť K. D., zastúpenej

advokátkou JUDr. Zuzanou Baloghovou, Madačova 7, Ružomberok, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a a 2 Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Okresného súdu Ružomberok sp. zn. z 18. novembra 2011

a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 30. apríla 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2014

doručená sťažnosť K. D. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „odporkyňa“), zastúpenej

advokátkou JUDr. Zuzanou Baloghovou, Madačova 7, Ružomberok, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 18. novembra 2011 (ďalej len

„napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 30. apríla 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie

krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení odporkyne bola

účastníčkou konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. , ktorého

predmetom bolo rozhodovanie o návrhu navrhovateľa, ktorým sa proti sťažovateľke

domáhal vydania bezdôvodného obohatenia v sume 220 000 €.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„... Rozsudkom Okresného súdu Ružomberok vydaným dňa 16. 02. 2011

pod č. k. -162 bola odporkyňa povinná vydať navrhovateľovi predmet

bezdôvodného obohatenia, sumu vo výške 220.000,- EUR spolu s úrokom z omeškania

vo výške 9 % ročne zo sumy 220.000,- EUR od 15. 2. 2010 do zaplatenia a navrhovateľovi

bola priznaná náhrada trov konania vo výške 15.425,31 EUR. O odvolaní odporkyne proti

vyššie citovanému rozhodnutiu súdu prvého stupňa rozhodol Krajský súd v Žiline

rozsudkom č. k. -293 zo dňa 21. 06. 2011 tak, že rozsudok Okresného súdu

potvrdil a navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Odporkyňa v priebehu prvostupňového konania požiadala súd o oslobodenie

od platenia súdnych poplatkov. Okresný súd Ružomberok uznesením č. k. -346

zo dňa 18. 11. 2011 odporkyni oslobodenie od platenia súdnych poplatkov nepriznal.

O odvolaní odporkyne proti vyššie citovanému uzneseniu súdu prvého stupňa rozhodol

Krajský súd v Žiline uznesením č. k. -474 zo dňa 30. 04. 2013 tak, že

uznesenie okresného súdu potvrdil. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť

a vykonateľnosť dňa 12. 06. 2014. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný

prostriedok.“

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že v iných súdnych konaniach

vedených všeobecnými súdmi jej bolo oslobodenie od súdnych poplatkov priznané, takže

podľa jej názoru „v konaní sp. zn. a v následnom odvolacom konaní, ktorými

nebolo sťažovateľke, t. j. odporkyni v pôvodnom konaní priznané oslobodenie od platenia

súdnych poplatkov, došlo k narušeniu princípu právnej istoty a ochrany dôvery všetkých

subjektov práva v právny poriadok“, z čoho vyvodzuje záver o porušení jej základných práv

podľa a a 2 , ako aj práva podľa dohovoru.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na odôvodnenia napadnutých uznesení okresného súdu

a krajského súdu, pričom v tejto súvislosti najmä uvádza:

«Odvolací súd potom ako dôvod nepriznania oslobodenia od súdnych poplatkov

uviedol, že zo strany odporkyne išlo o „svojvoľné alebo zrejme bezúspešne bránenie

práva“, s čím sa vzhľadom na okolnosti sporu, ako aj vzhľadom na fakt, že Generálny

prokurátor SR zhliadol dôvod na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku

Krajského súdu v Žiline vydanému vo veci samej, nemôžeme stotožniť. V tomto prípade sa

o svojvoľné či zrejme bezúspešne bránenie práva nejednalo. Odvolací súd takto vec posúdil

zrejme preto, že z majetkových pomerov sťažovateľky riadne preukázaných

a zdokladovaných bolo zrejmé, že jej právo na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov

patrí, čo napokon v iných konaniach aj súdy takto vyhodnotili a oslobodenie od súdnych

poplatkov sťažovateľke priznali. Takéto rozhodnutie odvolacieho súdu, je aj v rozpore

s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorý oslobodenie od platenia súdnych poplatkov

sťažovateľke nepriznal preto, že mal za to, že jej majetkové pomery to neodôvodňujú.»

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Právo K. D. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1, a 2 Uznesením Okresného súdu

Ružomberok č. k. -346 a Uznesením Krajského súdu v Žiline

č. k. -474 porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. -474 a Uznesenie Okresného

súdu Ružomberok č. k. -346 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu

Ružomberok na ďalšie konanie.

Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500,- EUR

(slovom päťsto eur), ktoré je jej Okresný súd Ružomberok povinný vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a primerané finančné zadosťučinenie vo výške

500,- EUR (slovom päťsto eur), ktoré je jej Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 284,08 €, ktoré

jej je povinný uhradiť Okresný súd Ružomberok a Krajský súd v Žiline, každý rovným

dielom, a to na účet advokátky JUDr. Zuzany Baloghovej..., do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľka sťažnosťou namieta uznesenie okresného súdu, ktorým jej nepriznal

oslobodenie od súdnych poplatkov.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj

povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Ústavný súd považuje za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí

všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd napadnutým

uznesením:

1. porušil „princíp právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva

v právny poriadok“ tým, že o oslobodení od súdnych poplatkov rozhodol inak ako

všeobecné súdy v ďalších konaniach, v ktorých je sťažovateľka účastníčkou (ďalej len „prvá

námietka“),

2. napadnuté uznesenie nedostatočne odôvodnil (ďalej len „druhá námietka“).

Podľa na návrh môže súd priznať

účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka

odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie

práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú

účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.

Z uvedeného vyplýva, že predpokladom oslobodenia od súdnych poplatkov sú:

a) pomery účastníka,

b) nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Podstatou prvej námietky sťažovateľky je jej tvrdenie, že ak jej krajský súd nepriznal

oslobodenie od súdnych poplatkov napriek tomu, že všeobecné súdy v iných konaniach,

v ktorých je účastníčkou, tak urobili, ide o narušenie princípu právnej istoty.

V súlade s už citovanou právnou úpravou ústavný súd konštatuje, že predpokladom

oslobodenia od súdnych poplatkov sú nielen „pomery účastníka“, ale zároveň nesmie ísť ani

„o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva“. Obsah pojmu

„pomery účastníka“ zákon síce nešpecifikuje, no z podstaty oslobodenia jednoznačne

vyplýva, že ide predovšetkým o pomery majetkové, pričom u fyzických osôb sa posudzujú

zároveň pomery osobné, zárobkové, rodinné, sociálne a zdravotné [nález Ústavného súdu

Českej republiky, sp. zn. (SR 6/2013)].

Nepriznanie oslobodenia z dôvodu zrejme bezúspešného uplatňovania alebo bránenia

práva treba starostlivo posudzovať. Ide totiž o určitú prejudíciu výsledku sporu. Posudzujúc

túto skutočnosť, ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu, v ktorej sa najmä uvádza:

„Pre vyhovenie návrhu účastníka na oslobodenie od súdnych poplatkov je v zmysle

potrebné, aby súčasne boli splnení dve podmienky, a to že:

1/ oslobodenie je odôvodnené pomermi žiadateľa a 2/ nejde o prípad svojvoľného alebo

zrejme bezúspešného uplatňovania alebo bránenia práva. Ak z týchto podmienok nie je

splnená čo i len jedna, nemožno žiadosti vyhovieť.

V danom prípade okresný súd nevyhovel žiadosti odporkyne z dôvodu nesplnenia

prvej podmienky, keď dospel k záveru, že pomery odporkyne oslobodenie od súdnych

poplatkov neodôvodňujú.

V preskúmavanej veci okresný súd rozsudkom č. k. -162 zo dňa

16. 2. 2011 uložil odporkyni povinnosť vydať navrhovateľovi predmet bezdôvodného

obohatenia - sumu vo výške 220 000,- Eur a zaviazal odporkyňu na náhradu trov konania.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky podal na podnet odporkyne proti tomuto

rozhodnutiu a potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. zo dňa

21. 6. 2011 mimoriadne dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn.

mimoriadne dovolanie zamietol, v dôsledku čoho je nevyhnutné

konštatovať neúspech odporkyne v spore.

Z tohto dôvodu, aj za predpokladu, že by pomery odporkyne odôvodňovali

oslobodenie od súdnych poplatkov, odporkyňa nesplnila druhú podmienku a teda, že v jej

prípade sa nejedná o svojvoľné alebo zrejmé bezúspešne bránenie práva. Keďže § 138

vyžaduje kumulatívne splnenie oboch vyššie uvedených podmienok, odporkyni

v dôsledku nesplnenia druhej z nich nebolo možné priznať oslobodenie do platenia súdnych

poplatkov.

Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie okresného súdu z dôvodu vecnej správnosti

jeho výroku potvrdil.“

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd dospel

k záveru, že nie je splnená jedna z kumulatívnych podmienok pre priznanie oslobodenia

od súdnych poplatkov z dôvodu, že v posudzovanom konaní ide zo strany sťažovateľky

o svojvoľné alebo zrejmé bezúspešne bránenie práva.

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že všeobecné súdy v prípade nepriznania

oslobodenia od súdnych poplatkov z tohto dôvodu musia postupovať obozretne, pretože sa

môže jednať o istú prejudíciu sporu, avšak v konkrétnostiach posudzovanej veci, keď

krajský súd rozhodoval o opravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu

o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej,

ba aj po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o mimoriadnom opravnom

prostriedku, zjavne nemôže ísť o tento prípad.

S názorom sťažovateľky, že by jej malo byť priznané oslobodenie od súdnych

poplatkov z dôvodu, že všeobecné súdy v iných konaniach jej oslobodenie od súdnych

poplatkov priznali, sa ústavný súd nemôže stotožniť a poukazuje na skutočnosť, že

všeobecné súdu musia posudzovať každý prípad žiadosti o oslobodenie jednotlivo

a prihliadať na všetky jeho okolnosti. Aj keď podľa názoru sťažovateľky boli jej pomery

vo všetkých konaniach rovnaké, súdy museli zohľadniť v každom posudzovanom prípade

ich špecifiká, medzi ktoré patrili napríklad predmet sporu, posúdenie či nejde o svojvoľné

alebo zrejmé bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva a iné.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, pokiaľ nejde o zjavný exces nezlučiteľný

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Podľa názoru ústavného súdu závery, ku ktorým dospel krajský súd a ktoré sú

súčasťou odôvodnenia jeho napadnutého uznesenia, sú z ústavného hľadiska udržateľné

a akceptovateľné.

Pri posudzovaní druhej námietky sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení

napadnutého uznesenia krajského súdu zohľadnil ústavný súd i jeho charakter a dospel

k záveru, že ho nemožno považovať za nedostatočne odôvodnené a ani za arbitrárne, t. j.

také, ktorý by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp.

popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení .

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu

a základnými právami podľa a a 2 a právom podľa

ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, podľa názoru ústavného súdu

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd

preto pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti sťažnosť sťažovateľky podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014