Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 563/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-55

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosti Borsodi Tranzit

Foglalkoztatási Közhasznú Nonprofit Korlátolt Felelösségü Társaság, 3600 Ózd,

Jászi. O. u. 3, Maďarská republika, zastúpenej advokátom JUDr. Ladislavom Csákóom,

Hviezdoslavova 4, Rožňava, vedené pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. , ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. septembra 2013, sp. zn. z 30. septembra 2013

a sp. zn. zo 17. októbra 2013, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich

vydaniu, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti Borsodi Tranzit Foglalkoztatási Közhasznú Nonprofit Korlátolt

Felelösségü Társaság vedené pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

Rvp 1153/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti Borsodi Tranzit Foglalkoztatási Közhasznú Nonprofit Korlátolt

Felelösségü Társaság o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

1. a 5. februára 2014 doručené sťažnosti Borsodi Tranzit Foglalkoztatási Közhasznú

Nonprofit Korlátolt Felelössegü Társaság, 3600 Ózd, Jászi. O. u. 3, Maďarská republika

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Ladislavom Csákóom,

Hviezdoslavova 4, Rožňava, vedené pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. , ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. septembra 2013, sp. zn. z 30. septembra 2013 a sp. zn.

zo 17. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“), ako aj postupom, ktorý predchádzal

ich vydaniu.

Zo sťažností a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka v procesnom

postavení navrhovateľky sa v konaniach vedených Krajským súdom v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutí Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava

(ďalej len „Sociálna poisťovňa“), č. 13642-2/2012-BA z 30. januára 2012, č. 13820-2/2012-

BA z 31. januára 2012 a č. 13644-2/2012 z 30. januára 2012. Sociálna poisťovňa

označeným rozhodnutiami v nepatrnej časti zmenila a v prevyšujúcej časti zamietla jej

odvolania a potvrdila rozhodnutia svojej pobočky Topoľčany:

- č. 32062-84/2011-To z 15. augusta 2011, ktorým bolo rozhodnuté o zániku

povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného

poistenia v nezamestnanosti (ďalej len „povinné poistenie“) S. S. dňa 15. júna 2008,

- č. 32062-112/2011-To z 15. augusta 2011, ktorým bolo rozhodnuté o zániku

povinného poistenia, T. K. dňa 11. februára 2009, a

- č. 32062-104/2011-To z 15. augusta 2011, ktorým bolo rozhodnuté o zániku

povinného poistenia, T. K. dňa 25. augusta 2008.

Krajský súd rozsudkami sp. zn. , sp. zn.

z 21. novembra 2012 a sp. zn. z 29. januára 2013 (ďalej aj „rozsudky

krajského súdu“) žaloby sťažovateľky zamietol. Proti rozsudkom krajského súdu podala

sťažovateľka v zákonnej lehote odvolania, o ktorých rozhodol najvyšší súd napadnutými

rozsudkami tak, že potvrdil odvolaniami napadnuté rozsudky krajského súdu a tiež

rozhodol, že sťažovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Podľa názoru sťažovateľky „... Najvyšší súd SR svojim predmetným rozhodnutím

a postupom, ktorý mu predchádzal, porušil naše právo na súdnu ochranu podľa čl. 46/1

a na spravodlivé súdne konanie podľa /1 Dohovoru. V tejto súvislosti si

dovolíme namietať predovšetkým skutočnosť, že Najvyšší súd SR nás ako účastníkov

konania neupovedomil o mieste a čase vyhlásenia rozsudku, t.j. odňal nám právo byť

prítomný pri verejnom vyhlásení rozsudku porušujúc tým naše právo na verejné vyhlásenie

rozsudku podľa /3 . Rovnako si dovolíme ohradiť sa voči skutočnosti, že

Najvyšší súd SR v merite veci rozhodol nepredvídateľným, odlišným spôsobom ako v iných

konaniach s rovnakými účastníkmi, obdobným skutkovým stavom a totožným právnym

problémom, porušujúc tým zásadu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princíp právnej

istoty.

Postupom Najvyššieho súdu SR nám bola odňatá možnosť konať pred súdom, lebo

Najvyšší súd SR vyhlásil vo veci rozsudok na pojednávaní, na ktoré sme neboli predvolaní,

resp. sme neboli ani iným spôsobom o termíne pojednávania upovedomení. Tým, že sa nám

neumožnilo vykonať právo byť prítomný na verejnom vyhlásení rozsudku, došlo k odňatiu

možnosti kontroly, napr. či vyhlásený výrok rozsudku nebol prípadne dodatočne zmenený.“.

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza: „... na Najvyššom súde SR sa

vedie medzi hore označenými účastníkmi konania viacero odvolacích konaní proti

rozsudkom súdu I. stupňa, pričom Najvyšší súd SR rôznymi senátmi doposiaľ k dnešnému

dňu v desiatkoch prípadoch rozhodol spôsobom, že napadnuté rozhodnutia súdu I. stupňa

zmenil tak, že rozhodnutia žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (jedná sa

napr. o nasledovné rozsudky Najvyššieho súdu SR: sp. zn. z 24. 9. 2013,

sp. zn. z 30. 10. 2013, sp. zn. z 30. 10. 2013, sp. zn.

z 30. 9. 2013 sp. zn. z 30. 9. 2013, sp. zn.

z 12. 11. 2013, sp. zn. 1 Sžso/11- 13/ 2013 z 12. 11. 2013; niektoré z citovaných rozhodnutí

Najvyššieho súdu SR pripájame v prílohe našej sťažnosti)... Namietajúc porušenie princípu

právnej istoty, ktorý je zahrnutý v /1 a v niekoľkých článkoch Dohovoru, a je

jedným zo základných elementov právneho štátu, týmto poukazujeme na rozpornosť

a protirečivosť rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR, kedy vo viacerých skutkovo

obdobných veciach rozhodol diametrálne odlišným spôsobom - v jednom prípade nášmu

odvolaniu vyhovel, t. j. napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil vyššie uvedeným

spôsobom, a v druhom prípade nášmu odvolaniu nevyhovel, t. j. napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu potvrdil...“

V doplnení sťažností zo 14. marca 2014 sťažovateľka uviedla ďalšie rozhodnutia

najvyššieho súdu, „... v ktorých Najvyšší súd SR ako súd odvolací rozhodol spôsobom, že

napadnuté rozhodnutia súdu I. stupňa zmenil tak, že rozhodnutia žalovaného (Sociálnej

poisťovne, ústredie, Bratislava) zrušil, a vec vrátil súdu I. stupňa na ďalšie konanie

a rozhodnutie, t. j. rozhodol v prospech sťažovateľky, na rozdiel od rozhodnutí, ktoré sú

predmetom sťažností.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažností na

ďalšie konanie nálezom rozhodol, že jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru boli

porušené rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2013,

sp. zn. z 30. septembra 2013 a sp. zn. zo 17. októbra 2013

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu. Sťažovateľka sa ďalej domáha, aby ústavný súd

napadnuté rozsudky najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € v každej z vecí

spojených v tomto konaní. Sťažovateľka si uplatňuje tiež nárok na úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej aj „OSP“). V zmysle v záujme

hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali

a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí

primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. a z ich obsahu vyplývajúcu

právnu a skutkovú súvislosť, prihliadajúc na totožný predmet konania najvyššieho súdu,

a totožnosť účastníkov namietaných konaní, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené

právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto

uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich

vydaniu

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom základného práva podľa je v prvom rade zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo na súdnu ochranu zaručené umožňuje každému, aby sa stal

po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba

splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa

účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré

z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov

ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

V súvislosti so skutočnosťou, že sťažnosti sťažovateľky smerujú proti postupu

a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve (podľa V. časti

), je podľa názoru ústavného súdu navyše potrebné pri ich

posudzovaní zohľadňovať špecifiká správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva

súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe

žalôb alebo opravných prostriedkov ( ). Z uvedeného vyplýva, že úlohou

súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len

preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány

pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne

predpisy. Teda treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom,

ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej

správy (m. m. porovnaj napr. ).

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Vychádzajúc z uvedených všeobecných východísk, ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní pristúpil k preskúmaniu sťažnostnej argumentácie sťažovateľky, ktorá je

vo svojej podstate založená na tvrdeniach, že najvyšší súd:

- vyhlásil napadnuté rozsudky bez toho, aby bola ako účastníčka predvolaná

a o termíne ich vyhlásenia nebola ani iným spôsobom upovedomená (ďalej len „prvá

námietka“),

- v napadnutých konaniach rozhodol „nepredvídateľným, odlišným spôsobom ako

v iných konaniach s rovnakými účastníkmi, obdobným skutkovým stavom a totožným

právnym problémom“, čím mal podľa sťažovateľky porušiť zásadu predvídateľnosti

súdnych rozhodnutí a princíp právnej istoty (ďalej len „druhá námietka“).

II.2.1 K prvej námietke sťažovateľky

Podľa vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom

bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas na úradnej tabuli súdu v lehote

najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Podľa ak odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia

pojednávania, upovedomí elektronickými prostriedkami účastníka konania alebo jeho

zástupcu, ktorý požiadal o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami (§ 45

ods. 4), o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 3.

Predsedníčka senátu najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnostiam

č. k. -15 z 3. júla 2014 okrem iného uviedla, že «po kontrole obsahu

predmetných súdnych spisov vo veciach sp. zn. , sp. zn. a sp.

zn. , príslušnej administratívnej agendy a ich konfrontácie s obsahom

internetovej stránky, zverejňujúcej dátum, čas a miesto pojednávaní a verejných

vyhlasovaní rozhodnutí najvyššieho súdu - http://www.nsud.sk/pojednavania-spravneho-

kolegia/, v uvedených veciach najvyšší súd ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, ďalej len „OSP“) v zmysle dôvodov uvedených v

nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák.

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

zákonov) konštatujúc neodôvodnenosť podaných odvolaní, napadnuté rozsudky krajského

súdu v Nitre potvrdil».

Z predloženej spisovej dokumentácie, príslušnej administratívnej agendy

a internetovej stránky zverejňujúcej dátum, čas a miesto pojednávaní a verejných

vyhlasovaní rozhodnutí najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že pri rozsudkoch sp. zn.

a sp. zn. , ktoré boli oba verejne vyhlásené 30. septembra

2013, najvyšší súd zabezpečil zverejnenie informácie o mieste a čase ich verejného

vyhlásenia na svojej internetovej stránke 23. septembra 2013, t. j. 7 dní vopred, a v prípade

rozsudku sp. zn. verejne vyhláseného 17. októbra 2013 zabezpečil

zverejnenie o mieste a čase jeho verejného vyhlásenia 9. októbra 2013, t. j. 8 dní vopred.

Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanej možnosti zníženej kontroly možného

nesúladu obsahu výrokov napadnutých rozsudkov s obsahom ich skutočne verejne

vyhlásených výrokov, teda sťažovateľkou predpokladanej prípadnej dodatočnej zmeny

vyhlásených výrokov, predsedníčka senátu najvyššieho súdu poukázala „na zhodu obsahu

enunciátu napadnutého rozsudku, ako jeho prvopisu, tak i vypracovaných jeho rovnopisov,

so zhodou enunciátu napadnutého rozsudku, vzišlého z neverejnej porady senátu

najvyššieho súdu, zaznamenaného v zápisnici o vyhlásení rozhodnutia pred odvolacím

súdom. O tejto skutočnosti mal sťažovateľ možnosť, s využitím procesného inštitútu nazretia

do súdneho spisu ( ), sa osobne presvedčiť.“.

Z už uvedeného vyplýva, že najvyšší súd zabezpečil zverejnenie dátumu, času

a miesta vyhlásenia napadnutých rozsudkov v súlade s príslušnými ustanoveniami

, pričom ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by

signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, t. j. taký, ktorý by nemal oporu v zákone.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej

uvádza, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,

nemožno považovať za porušenie základného práva podľa alebo práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (, ).

Skutočnosť, že sa sťažovateľka nedozvedela o mieste, dátume a čase vyhlásenia

napadnutých rozsudkov, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej základného práva

podľa a práva podľa dohovoru. Navyše sťažovateľka nevyužila

možnosti, ktoré jej na zabezpečenie práv ako účastníčky napadnutých konaní Občiansky

súdny poriadok v ustanoveniach § 44 a § 214 ods. 3 v spojení s § 45 ods. 4 poskytuje.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že prvá

námietka sťažovateľky je nedôvodná, a preto sťažnosti v častiach, ktoré sa týkajú tejto

námietky, odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

II.2.2 K druhej námietke sťažovateľky

Druhá námietka sťažovateľky spočíva v jej tvrdení, že najvyšší súd v napadnutých

konaniach rozhodol „nepredvídateľným, odlišným spôsobom ako v iných konaniach

s rovnakými účastníkmi, obdobným skutkovým stavom a totožným právnym problémom“,

čím mal podľa sťažovateľky porušiť zásadu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princíp

právnej istoty.

Ústavný súd ešte pred predbežným prerokovaním sťažností zistil, že vo všetkých

veciach vedených najvyšším súdom, v ktorých ide o spory medzi sťažovateľkou a Sociálnou

poisťovňou, sa preskúmavajú správne rozhodnutia týkajúce sa vzniku alebo zániku

povinného poistenia jednotlivých fyzických osôb, zamestnancov sťažovateľky,

poskytnutých na výkon práce inej slovenskej obchodnej spoločnosti na základe zmlúv

o dočasnom pridelení pracovníkov.

Predsedníčka senátu najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti

č. k. -15 z 3. júla 2014 uviedla: «... senát 4S najvyššieho súdu rozhodoval

meritórne zhodne vo vzťahu k vzniku povinného poistenia poskytnutých zamestnancov

a ustáleným spôsobom, napr. sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

4 , všetky z 30. 09. 2013.

Avšak v každom z ústavnou sťažnosťou napádaných rozsudkov boli predmetom

súdneho prieskumu len rozhodnutia o zániku povinného poistenia na výkon práce

konkrétnych poskytnutých zamestnancov a súčasne tu bola vedomosť odvolacieho súdu

o skutočnosti, že správne rozhodnutia o vzniku povinného poistenia tých istých poskytnutých

zamestnancov podliehajú súdnemu prieskumu v iných konaniach. Vzhľadom na uvedené

najvyšší súd ako súd odvolací, nezistil dôvod na samostatné preskúmavanie rozhodnutia

o zániku povinného poistenia, keďže otázku jeho vzniku nemohol riešiť ako prejudiciálnu

otázku, lebo táto sama osebe bola predmetom samostatného administratívneho konania

a následne sa stala aj predmetom samostatného súdneho konania. Preto aj dôvody

potvrdenia rozsudkov krajských súdov najvyšším súdom, zamietajúcich žaloby sťažovateľky,

boli postavené na inom argumentačnom základe.

Vo veci sp. zn. najvyšší súd konštatoval: „Podľa zistenia odvolacieho

súdu vo veci odvolania proti rozhodnutiu o vzniku poistenia bolo vedené samostatné

konanie, odvolací súd však nemá poznatky, či bola podaná samostatne žaloba

o preskúmanie právoplatného rozhodnutia o vzniku poistenia.“

Vo veci sp. zn. najvyšší súd uviedol: „Odvolací súd ďalej uvádza, že

v konaní pod č. k 4 zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie

konanie, pričom konanie sa týkalo K. T. a rozhodnutia o vzniku povinného poistenia

menovaného.

Odvolací súd vzhľadom na uvedené nezistil dôvod na samostatné preskúmavanie

rozhodnutia o zániku povinného poistenia, keďže otázku jeho vzniku nemohol riešiť ako

prejudiciálnu otázku, lebo táto sama osebe bola predmetom samostatného

administratívneho konania a následne sa stala aj predmetom samostatného súdneho

konania.“

Vo veci sp. zn. najvyšší súd uviedol: „Podľa zistenia odvolacieho

súdu vo veci odvolania proti rozhodnutiu o vzniku poistenia bolo vedené samostatné

konanie a odvolací súd len zhodou okolnosti, že predmetné rozhodnutie došlo senátu

prejednávajúcemu túto vec, zistil, že krajský súd vo veci vzniku poistenia rozhodol

rozsudkom z 26. februára 2013, t. j. neskôr ako v tejto veci, a žalobu zamietol (sp. zn.

v spojení aj s ďalšími vecami).“»

Sťažovateľka v napadnutých konaniach, ktorých predmetom je (bolo) preskúmavanie

zániku povinného poistenia, ako aj v konaniach, ktorých predmetom je (bolo)

preskúmavanie vzniku povinného poistenia, argumentuje tvrdením o nesprávnom právnom

posúdení veci v konaní o vzniku povinného poistenia, pričom podľa jej názoru príslušným

zamestnancom nevzniklo povinné poistenie v Slovenskej republike, pretože ako ich

zamestnávateľka si plnila voči nim svoje odvodové povinnosti v Maďarskej republike.

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutých rozsudkov uvádza:

„... zamietnutie žaloby o preskúmanie rozhodnutia o zániku povinného poistenia

neznižuje mieru súdnej ochrany žalobcu. V prípade úspechu žalobcu v konaní o vzniku

povinného poistenia by sa totiž rozhodnutie o jeho zániku bez ďalšieho stalo ničotným

právnym aktom. V opačnom prípade, pokiaľ by aj bol v ďalšom konaní vyslovený vznik

povinného poistenia (odvolací súd totiž zrušil rozhodnutie krajského súdu, ktorým zamietol

žalobu proti rozhodnutiu o vzniku poistenia), vzhľadom na postoje žalobcu k predmetu

sporu, nie je rozhodnutie o zániku povinného poistenia objektívne v rozpore s jeho

prezentovanými záujmami, keďže žalobca netvrdil a ani nemôže tvrdiť ukrátenie na svojich

subjektívnych právach rozhodnutím o zániku povinného poistenia.“

V súvislosti s druhou námietkou sťažovateľky ústavný súd uvádza, že sa

nestotožňuje s jej tvrdením o totožnosti napadnutých konaní a konaní, ktoré v sťažnosti

uvádza na podporu svojho názoru o porušení „zásady predvídateľnosti súdnych

rozhodnutí“ najvyšším súdom. Napadnuté rozsudky najvyššieho súdu sa týkajú výlučne

otázky zániku povinného poistenia príslušných zamestnancov, pričom, poukazujúc na

citované časti týchto rozhodnutí, ústavný súd konštatuje, že sú riadne a presvedčivo

odôvodnené, a preto ich možno považovať za ústavne akceptovateľné.

Podľa názoru ústavného súdu medzi napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu, ako

i postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, v častiach týkajúcich sa druhej námietky

a základným právom podľa a právom podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnené aj tie časti sťažností sťažovateľky,

ktoré sa týkajú jej druhej námietky.

Po odmietnutí sťažností ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažností.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014