Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 696/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. októbra 2014

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť P. G., zastúpeného

advokátom JUDr. Igorom Čerevkom, Advokátska kancelária, J. Kráľa 3, Banská Bystrica,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a práv podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v spojení s uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 22. augusta 2011, uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. 51-24K 71/96-Že-10316 z 26. septembra 2013 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. G. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2014

prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť P. G., (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 22. augusta 2011 (ďalej len „uznesenie

z 22. augusta 2011“), uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. 51-24K 71/96-Že-10316 z 26. septembra 2013 (ďalej len „uznesenie

z 26. septembra 2013“) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. apríla 2014 (ďalej len „uznesenie z 29. apríla 2014“).

Sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu uviedol, že bol

uznesením krajského súdu sp. zn. 51-24 K 71/96 z 10. septembra 1999 ustanovený

za správcu konkurznej podstaty úpadcu – obchodnej spoločnosti LAS, s. r. o. „v konkurze“.

Z obsahu sťažnosti vyplýva:

«V uvedenom konkurznom konaní Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením

č. k. 51 24K 71/96-Že-10120 zo dňa 03.03.2011 (ďalej len „Uznesenie KSBB I.“) schválil

konečnú správu o speňažení majetku z podstaty a o vyúčtovaní odmeny a výdavkov mňa ako

správcu ustanoveného v tomto konkurznom konaní.

Vyššie uvedeným Uznesením KSBB I. rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici okrem

iného o potvrdení správnosti výpočtu odmeny mňa ako správcu konkurznej podstaty

Úpadcu, t. j. na základe právnej úpravy obsiahnutej v ustanoveniach § 6 písm. a) v spojení

s ustanovením § 7 ods. 1 vyhlášky č. 49311991 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré

ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Vyhláška“) v znení platnom a účinnom do 28.9.2001, t. j. tak, že konkurzná odmena je

10% zo sumy uvedenej v § 6 písm. a) Vyhlášky.

Proti Uzneseniu KSBB I. podali odvolanie veriteľ S... a taktiež veriteľ U...

O odvolaniach veriteľov rozhodol Najvyšší súd SR uznesením -10151

zo dňa 22.08.2011 (ďalej len „Uznesenie NSSR I."), ktorým napadnuté Uznesenie KSBB I.

zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nadobudlo právoplatnosť dňa

06.10.2011.

Následne Krajský súd v Banskej Bystrici opakovane prejednal konečnú správu

a Uznesením 51-24K 71/96-Že-1 0316 zo dňa 26.09.2013 (ďalej len „Uznesenie KSBB II.“)

schválil konečnú správu o speňažení majetku z podstaty a vyúčtovanie odmeny a výdavkov

správcu konkurznej podstaty, pričom vychádzal z právneho názoru vysloveného Najvyšším

súdom v zrušovacom Uznesení NSSR I., teda o odmene správcu konkurznej podstaty

rozhodol v zmysle ustanovení § 6 písm. a) v spojení s ustanovením § 7 ods. 1 Vyhlášky

v znení platnom a účinnom po 29.9.2001, t. j. tak, že konkurzná odmena sa určí

v redukovanej podobe s výpočtom upraveným v§ 7 ods. 1 až 3 Vyhlášky.

Proti Uzneseniu KSBB II. som podal v zákonnej lehote odvolanie ja, ako správca

konkurznej podstaty, v odvolaní som namietal správnosť výpočtu odmeny.

O mojom odvolaní rozhodol Najvyšší súd SR uznesením zo dňa

29.04.2014 (ďalej len „Uznesenie NSSR II.“), ktorým napadnuté Uznesenie KSBB II.

potvrdil.

Uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nadobudlo právoplatnosť dňa

11.06.2014. ...

Návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok LAS. s.r.o. Liptovský Mikuláš bol

navrhovateľom Konsolidačná banka Bratislava, štátny peňažný ústav, podaný dňa

14.03.1996. Vzhľadom na túto skutočnosť je konkurzné konanie na majetok úpadcu L...

„v konkurze“... podriadené právnej úprave o konkurze a vyrovnaní

(ZKV) v znení účinnom do 31.01.1998.

Podľa tejto právnej úpravy je inštitút prieskumného pojednávania upravený v ust.

§-u 21 ZKV, podľa ktorého na preskúmanie prihlásených pohľadávok nariadi súd

prieskumné pojednávanie, na ktoré sa musí dostaviť úpadca a správca. Úpadca a konkurzní

veritelia môžu popierať pravosť, výšku aj poradie všetkých prihlásených pohľadávok.

Výsledok prieskumného pojednávania sa zapíše do zoznamu prihlášok predloženého

správcom a takto upravený zoznam tvorí súčasť zápisnice o prieskumnom pojednávaní.

Veriteľom sa na ich žiadosť vydá výpis zápisnice.

Ako špeciálny, osobitný inštitút upravuje táto právna úprava inštitút osobitného

prieskumného pojednávania, pričom podľa ust. §-u 22 ZKV, ak je to možné, preskúma súd

(na prieskumnom pojednávaní) aj prihlášky, ktoré došli po prihlasovacej lehote (ale

pred termínom prieskumného pojednávania alebo počas neho), inak pre ne nariadi osobitné

prieskumné pojednávanie. Náhradu trov spojených s predvolaním konkurzných veriteľov

a účasťou správcu na osobitnom prieskumnom pojednávaní uloží súd tým konkurzným

veriteľom, ktorí oneskorené prihlášky podali. Konkurzní veritelia prihlášok

preskúmavaných na osobitnom prieskumnom pojednávaní nemôžu poprieť pravosť

a poradie pohľadávok preskúmaných na predchádzajúcich prieskumných pojednávaniach.

Z vyššie uvedenej právnej konštrukcie, vyplývajúcej z uvedených zákonných

ustanovení je nesporné, že právna norma v znení, v ktorom sa aplikuje na dané konkurzné

konanie upravuje, a teda aj rozlišuje, dva úplné odlišné právne inštitúty, a to prieskumné

pojednávanie a osobitné prieskumné pojednávanie, ktoré sa vyznačujú každý rozdielnym

právnym režimom, majú rôzne dôsledky pre veriteľov a rozdielne upravujú práva

a povinnosti veriteľov, ktorých pohľadávky sa na nich preskúmavajú. Inštitút osobitného

prieskumného pojednávania je pojednávaním, ktoré má špeciálny režim pre preskúmanie

pohľadávok tých veriteľov, ktorí ich prihlásili prihláškami doručenými súdu

po prihlasovacej lehote (teda nie včas) a po prieskumnom pojednávaní uskutočnenom

v zmysle ust. §-u 21 ZKV. Z uvedeného, ako i z argumentácie uvedenej nižšie vyplýva, že je

vylúčené stotožnenie osobitného prieskumného pojednávania s prieskumným pojednávaním.

V predmetnom konkurznom konaní sa uskutočnilo prieskumné pojednávanie dňa

14.05.2001 a následne sa konali osobitné prieskumné pojednávania dňa 08.09.2004 a dňa

02.04.2007. ...

... Je pritom jednoznačné, že na osobitnom prieskumnom pojednávaní dňa

08.09.2004 boli preskúmavané prihlášky doručené po uplynutí lehoty na prihlasovanie

pohľadávok a po skončení riadneho prieskumného pojednávania v roku 2001. Nemohlo

teda ísť o preskúmavanie včas podaných prihlášok. Najvyšší súd mal teda rozhodnúť inak, a

to najmä pokiaľ sa odvoláva na právny záver, že prieskumné pojednávanie sa považovalo

za skončené preskúmaním poslednej včas podanej konkurznej prihlášky. Je zrejmé, že

pri tomto právnom závere Najvyšší súd SR vychádzal z judikátu publikovaného v Zbierke

stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 3/2004 pod č. 53 (Uznesenie NSSR ),

v tejto súvislosti je však možné jednoznačne konštatovať (a zodpovedá tomu obsah súdneho

spisu), že posledná včas podaná konkurzná prihláška (ktorá bola doručená hoci aj

po prihlasovacej lehote, však najneskôr do skončenia prieskumného pojednávania) bola

preskúmaná na riadnom prieskumnom pojednávaní, ktoré sa v konkurznej veci L... konalo

dňa 14.05.2001, a teda týmto dňom je jednoznačne možné považovať prieskumné

pojednávanie za skončené.

Nemožno súhlasiť s právnym názorom Najvyššieho súdu SR, že inštitút osobitného

prieskumného pojednávania tak, ako ho upravoval § 22 ZKV v znení platnom

do 31.01.1998, v čase kedy sa konali prieskumné pojednávania v roku 2004 a 2007

v predmetnej konkurznej veci, už neexistoval, resp. ho právna úprava nepoznala.

Právny režim, podľa ktorého sa dané konkurzné konanie spravuje, sa zakladá dňom

podania návrhu na vyhlásenie konkurzu. Ako bolo uvedené, návrh bol podaný v roku 1996,

použije sa teda právna úprava ZKV v znení platnom do 31.01.1998. Táto právna úprava

jednoznačne v ust. §-u 22 upravovala osobitné prieskumné pojednávanie, ako samostatný,

špecifický právny inštitút. Najvyšší súd SR pri svojej argumentácii zrejme nevychádzal

zo znenia ust. §-u 70a ZKV, ktorý tvorí prechodné ustanovenia k novele ZKV účinnej

od 01.02.1998 (). Podľa ods.1 tohto zákonného ustanovenia, konania

začaté pred 01.02.1998 súd dokončí podľa dovtedajších právnych predpisov. Nakoľko

na pôvodné znenie §-u 22 sa nevzťahuje ani výnimka podľa §-u 70a ods.3 ZKV, je zrejmé,

že v danom konaní naďalej súd mohol preskúmavať prihlášky, ktoré boli doručené po

lehote, avšak len na osobitnom prieskumnom pojednávaní (odlišnom od prieskumného

pojednávania, ako takého). ...

Zo znenia a z účinkov, ktoré spôsobuje ust. §-u 11c ods.3 Vyhlášky v znení účinnom

od 08.10.2001 je nesporná jeho retroaktivita. Z dôvodov uvedených nižšie považujem

v danom prípade retroaktívne pôsobenie uvedenej normy, za neprípustné.

Slovenská republika, je v zmysle , právny štát.

Ustanovenie ustanovuje základný všeobecný princíp, ktorý sa uplatňuje

v právnom štáte, ktorým je princíp právnej istoty, podľa ktorého ten, kto konal, resp.

postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byt' vo svojej

dôvere sklamaný. Integrálnou súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov

v právny poriadok, je aj zákaz retroaktivity právnych predpisov, a taktiež aj zákaz ich

retroaktívneho výkladu ().

Je zrejmá kvalifikácia retroaktivity na pravú a nepravú, ale bez ohľadu na túto

kvalifikáciu platí, že neskoršia právna úprava by nemala nadobudnuté práva ani rušiť, ani

zhoršovať, ale len a do budúcnosti zlepšovať, pričom platí, že „subjekty právnych vzťahov

by mali mať istotu, že tie právne úkony, ktoré boli uzavreté v súlade s právnou úpravou,

platnou v čase ich uzavretia, nebudú neskoršou právnou úpravou kvalifikované spôsobom,

ktorý môže viesť až k strate ich právnej účinnosti“ (). Podľa Ústavného súdu,

nález nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva

na základe neskoršie vydaného právneho predpisu.

Ústavný súd s odkazom na judikatúru Európskeho súdu na ľudské práva pripustil

výnimky zo zákazu retroaktivity na základe verejného záujmu, podľa Uznesenia

„zákonodarca v občianskom práve môže výnimočne uplatniť retroaktívne

ustanovenia na úpravu daných (existujúcich) právnych stavov. V právnom štáte však musí

preukázať závažné dôvody všeobecného záujmu..., ktoré si môžu vyžiadať alebo odôvodniť

prelomenie zásady spätnej pôsobnosti ...

Pri posudzovaní ústavnej akceptovateľnosti novej právnej úpravy, ktorá vykazuje

znaky nepravej retroaktivity je potrebné súčasne vyhodnotiť, či v konkrétnych okolnostiach

posudzovaného prípadu nedôjde prijatím a uplatnením legislatívnej zmeny taktiež aj

k zhoršeniu doterajšej právnej pozície dotknutých osôb. V prípade, že je na túto otázku

možné odpovedať kladne, je nová právna úprava v zrejmom rozpore aj s princípom ochrany

legitímnych očakávaní. Je teda možné konštatovať, že i keď pravá retroaktivita je

v porovnaní s retroaktivitou nepravou extrémnym zásahom do princípu právnej istoty,

nepravá retroaktivita môže ale tiež ústavne relevantným spôsobom zasiahnuť do právnej

istoty ().

V spojitosti s princípom právnej istoty, ktorého súčasťou je zákaz retroaktivity, teda

vyplýva zásada ochrany „legitímnych očakávaní“ v to, že po splnení zákonom určených

podmienok nadobudne dôverujúca osoba určitý, individualizovateľný nárok, teraz ešte

neexistujúci. ...

Nesporne, podľa SR má každý právo vlastniť majetok. Uvedené

základné právo explicitne je upravené aj v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov, má rovnaký zákonný obsah a ochranu. V zmysle

judikatúry Ústavného súdu k ochrane práva podľa uvedeného článku , toto

ustanovenie chráni nielen majetok existujúci ale aj majetkové hodnoty a pohľadávky, ak

existuje legitímna nádej na ich zhmotnenie. Majetok, ako predmet vlastníckeho práva,

ktorého by sa mohla týkať ochrana podľa a Dodatkového

protokolu k Dohovoru v zmysle predchádzajúcej argumentácie a v spojitosti s princípom

ochrany legitímnych očakávaní preto tvoria i očakávania správcu konkurznej podstaty

vo vzťahu k majetkovým hodnotám – odmene, určenej v zmysle právnej úpravy platnej

v čase ustanovenia správcu do funkcie v danom konkurznom konaní. Zásah do predmetného

základného práva vlastniť majetok, spočíva v právnej úprave, ktorá tieto legitímne

očakávania správcovi odníma, pretože retroaktívne v neprospech správcu upravuje spôsob

výpočtu odmeny. Zastávam názor, že v tomto prípade ide o zásah do ústavného práva

vlastniť majetok podľa a Dodatkového protokolu k Dohovoru,

keďže vyššie uvedené legitímne očakávania je možné chápať ako súčasť práva vlastniť

majetok, resp. nadobúdať vlastníctvo k majetku, tak ako to vyplýva aj z judikatúry

Ústavného súdu (). ...

Podľa súdneho dvora EÚ princíp zákazu retroaktivity je prejavom zásady právnej

istoty, avšak za určitých okolností sú z neho výnimky prípustné, najmä ak to vyžaduje

verejný záujem a pokiaľ je dostatočne rešpektované legitímne očakávanie dotknutých osôb

(napr. Racke, 98/78, Recueil, s. 69, Decker, 99/78, Recueil, s. 101 ). ...

Vzhľadom na skutočnosť, že prípadný výkon napadnutého právoplatného

rozhodnutia súdu by spôsobil závažné neodstrániteľné právne následky a nakoľko odloženie

vykonateľnosti napadnutého súdneho rozhodnutia nie je v rozpore s dôležitým verejným

záujmom a súčasne sú splnené ďalšie právne podmienky vyplývajúce z ust. §-u 52 ods.2

týmto navrhujem, aby Ústavný súd v zmysle ust. §-u 52 ods.2

rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť Uznesenia

NSSR sp. zn. zo dňa 29.04.2014 v spojení s Uznesením KSBB sp. zn. 51-24K

71/96-Že-10316 zo dňa 26.09.2013.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo P. G., správcu konkurznej podstaty úpadcu L... na súdnu a inú

právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl.1

ods. 1 , Listiny základných práv a slobôd a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo vlastniť

majetok podľa a podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. -10151 zo dňa 22.08.2011,

uznesením Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 51-24K 71/96-Že-10316 zo dňa

26.09.2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo

dňa 29.04.2014 porušené boli.

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obo 37/2011-

10151 zo dňa 22.08.2011, uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 51-24K 71 /96-

Že-10316 zo dňa 26.09.2013 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 29.04.2014 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia

P. G., správcu konkurznej podstaty úpadcu L..., a to do 15 dní od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaný rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1

a , podľa dohovoru, dodatkového protokolu a podľa

čl. 36 ods. 1 listiny označenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

v spojení s a podľa , práva podľa

dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny

uznesením krajského súdu z 26. septembra 2013

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa napadnutým rozhodnutím

krajského súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1

, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany

základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže

poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú

splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala voči

napadnutému rozhodnutiu krajského súdu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp

subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne

konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných

práv týmto rozhodnutím súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené najvyššiemu

súdu ako odvolaciemu súdu. Najvyšší súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa

rozhodol uznesením z 29. apríla 2014. Najvyšší súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému

patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá

smerovala proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu, pre nedostatok právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

v spojení s a práva podľa , práva podľa

ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a základného práva podľa čl. 36 ods. 1

listiny uznesením najvyššieho súdu z 22. augusta 2011

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri

napr. , , ).

Ústavný súd zistil, že uznesenie najvyššieho súdu z 22. augusta 2011 nadobudlo

právoplatnosť 6. októbra 2011. Sťažnosť podal sťažovateľ na poštovú prepravu

24. júna 2014, teda zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá

smerovala proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu z 22. augusta 2011, ako

oneskorene podanú.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

v spojení s a podľa , práva podľa

dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny

uznesením najvyššieho súdu z 29. apríla 2014

Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv uznesením najvyššieho

súdu z 29. apríla 2014 predovšetkým z dôvodu, že tento v konaní rozhodoval podľa

ustanovení o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „zákon o konkurze

a vyrovnaní“) v znení , t. j. v zmysle právnej úpravy účinnej

od 1. februára 1998.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že: „Právny režim, podľa ktorého sa dané

konkurzné konanie spravuje, sa zakladá dňom podania návrhu na vyhlásenie konkurzu. Ako

bolo uvedené, návrh bol podaný v roku 1996, použije sa teda právna úprava ZKV v znení

platnom do 31.01.1998. Táto právna úprava jednoznačne v ust. §-u 22 upravovala osobitné

prieskumné pojednávanie, ako samostatný, špecifický právny inštitút. Najvyšší súd SR

pri svojej argumentácii zrejme nevychádzal zo znenia ust. §-u 70a ZKV, ktorý tvorí

prechodné ustanovenia k novele ZKV účinnej od 01.02.1998 ().

Podľa ods.1 tohto zákonného ustanovenia, konania začaté pred 01.02.1998 súd dokončí

podľa dovtedajších právnych predpisov. Nakoľko na pôvodné znenie §-u 22 sa nevzťahuje

ani výnimka podľa §-u 70a ods.3 ZKV, je zrejmé, že v danom konaní naďalej súd mohol

preskúmavať prihlášky, ktoré boli doručené po lehote, avšak len na osobitnom

prieskumnom pojednávaní (odlišnom od prieskumného pojednávania, ako takého).“.

Podľa ustanovenia § 70a ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení zákona

č. konania začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona súd dokončí

podľa doterajších právnych predpisov, ak ďalej nie je ustanovené inak.

Podľa ustanovenia § 70a ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení zákona

č. ak sa v konaniach uvedených v odseku 1 vyhlási konkurz, použijú sa

na ďalší priebeh konania ustanovenia tohto zákona.

Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sťažovateľ vytýka najvyššiemu súdu, že sa neriadil

zákonnou úpravou, v zmysle ktorej konania začaté pred nadobudnutím účinnosti zákona

č. súd dokončí podľa doterajších právnych predpisov, tak ústavný súd

poukazuje na odsek 2 už citovaného predmetného ustanovenia. Vzhľadom na to, že

k vyhláseniu konkurzu došlo, t. j. došlo k naplneniu hypotézy odseku 2 citovaného

zákonného ustanovenia, najvyšší súd postupoval správne, keď v konaní rozhodoval

podľa ustanovení ,

t. j. v zmysle právnej úpravy účinnej od 1. februára 1998.

Podľa ustanovenia § 21 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní v znení zákona

č. na preskúmanie prihlásených pohľadávok nariadi súd prieskumné

pojednávanie, na ktoré sa musí dostaviť úpadca a správca. Preskúmanie sa robí podľa

zoznamu zostaveného správcom.

Podľa ustanovenia

Z. z. súd preskúma aj prihlášky, ktoré boli doručené po prihlasovacej lehote, najneskôr však

do skončenia prieskumného pojednávania.

Podľa ustanovenia § 11c ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. , ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona

o konkurze a vyrovnaní v znení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. , v začatých konaniach, v ktorých k 8. októbru 2001 nebolo skončené

prieskumné pojednávanie, sa na odmenu správcov a ich zástupcov použijú § 6 až 9d.

Preddavky na odmenu priznané podľa doterajších predpisov sa nevracajú, aj keď presahujú

najvyššiu hodnotu odmeny podľa § 7 ods. 1. Právne účinky úkonov, ktoré nastali

pred 8. októbrom 2001, zostávajú zachované.

V súvislosti s už citovanými ustanoveniami najvyšší súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia z 29. apríla 2014 predovšetkým uviedol: „Z obsahu spisu vyplýva, že

v prejednávanej veci sa uskutočnilo prieskumné pojednávanie 14. mája 2001. Vo veci však

bolo uznesením z 2. augusta 2004 č. k. 51-24K 71196-7695 na 8. septembra 2004 nariadené

prieskumné pojednávanie (označené ako osobitné) na preskúmanie včas podaných

nepreskúmaných prihlášok. Uznesením z 31. januára 2007 č. k. - 24K 8882

bolo na preskúmanie prihlášok nariadené ďalšie prieskumné (rovnako označené

ako osobitné) pojednávanie na 2. apríla 2007.

Je potrebné uviesť, že prieskumné pojednávanie sa podľa

o konkurze a vyrovnaní(ZKV) považovalo za skončené preskúmaním poslednej včas podanej

konkurznej prihlášky. Vychádzajúc z uvedenej zásady odvolací súd dospel k záveru, že

prieskumné pojednávanie v prejednávanej veci ku dňu 8. októbra 2001 nebolo skončené.

Nemožno súhlasiť s názorom správcu podstaty uvedeným v jeho odvolaní, že § 11c

ods. 3 vyhlášky sa vzťahuje len na prieskumné pojednávanie a nie osobitné prieskumné

pojednávanie. Podľa neho riadnym prieskumným pojednávaním bolo pojednávanie konané

14. mája 2001, ktoré bolo v uvedený deň skončené. Ďalšie pojednávania už boli osobitnými

prieskumnými pojednávaniami.

Ust. § 11c ods. 3 vyhlášky nerozlišuje prieskumné pojednávanie na riadne

a mimoriadne. ...

Ako už odvolací súd uviedol aj vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí o odvolaní

konkurzného veriteľa bol s účinnosťou od 1. februára 1998 zmenený

§ 22 ZKV a už nepozná výraz osobitné prieskumné pojednávanie. V čase vyhlásenia

konkurzu v prejednávanej veci a konania prieskumných pojednávaní už ZKV obsahovo ani

slovne nerozlišoval prvé (pôvodné) prieskumné pojednávanie od ďalších neskôr

nariadených pojednávaní. Ak súd prvého stupňa v uzneseniach nariaďujúcich ďalšie

prieskumné pojednávania použil výraz osobitné prieskumné pojednávanie môže ísť už len

o jeho slovné vyjadrenie skutočnosti, že to je už ďalšie prieskumné pojednávanie bez toho,

aby to malo zákonom podložený osobitný obsah. Za uvedenej situácie je logické, že v texte

§ 13c ods. 3 vyhlášky sa neuvádza aj osobitné prieskumné pojednávanie. Uvedené

ustanovenie nemôže používať alebo odkazovať na druh prieskumného pojednávania, ktoré

už v čase vydania vyhlášky v ZKV nie je upravené.“

Ďalej sťažovateľ v podanej sťažnosti uviedol, že „Zo znenia účinkov, ktoré

spôsobuje ust. §-u 11c ods. 3 Vyhlášky v znení účinnom od 08.10.2001 je nesporná jeho

retroaktivita. Z dôvodov uvedených nižšie považujem v danom prípade retroaktívne

pôsobenie uvedenej normy, za neprípustné.“. Tým malo zo strany všeobecných súdov dôjsť

k porušeniu ním označených práv.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že v teórii ústavného práva i v slovenskom

ústavnom systéme sa uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem, čo znamená, že

na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako na súladnú s

dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť. Ústavnosť

nepravej retroaktivity právnej normy má pritom právomoc skúmať len ústavný súd, a to

v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa . Bolo preto povinnosťou

orgánov verejnej moci, t. j. aj najvyššieho súdu, aplikovať v rozhodnom čase platný

a účinný právny predpis.

V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu z 29. apríla 2014 je ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené

a nemožno ho považovať za prejav interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle. Ústavný súd

preto považuje predmetné uznesenie z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Keďže podľa názoru ústavného súdu neexistuje medzi uznesením najvyššieho súdu

z 29. apríla 2014 a označenými ustanoveniami taká príčinná súvislosť, ktorá by

signalizovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí tejto časti

sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2014