Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 617/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť S. Z. a maloletého F. Z., zastúpených advokátkou

JUDr. Adrianou Mazúchovou, Svätoplukova 15, Zvolen, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a v spojení s

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 3, čl. 5, čl. 6, čl. 18, čl. 26,

čl. 27, čl. 29 a čl. 31 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Okresného súdu Žilina

č. k. -450 z 29. mája 2013 v spojení dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu

Žilina č. k. -511 z 2. decembra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline

č. k. -573 z 31. marca 2014 v časti prvého a druhého výroku a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. Z. a maloletého F. Z. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2014

doručená sťažnosť S. Z. (ďalej aj „sťažovateľka“), a maloletého F. Z. (spolu ďalej len

„sťažovatelia), zastúpených advokátkou JUDr. Adrianou Mazúchovou, Svätoplukova 15,

Zvolen, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 41 ods. 3 a čl. 46 ods. 1

v spojení s (ďalej len „“), práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 3, čl. 5, čl. 6, čl. 18, čl. 26,

čl. 27, čl. 29 a čl. 31 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -450 z 29. mája 2013 v spojení dopĺňacím rozsudkom

okresného súdu č. k. -511 z 2. decembra 2013 a rozsudkom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -573 z 31. marca 2014 v časti prvého

a druhého výroku.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:

„Dňa 17.2.2011 sa na Okresnom súde Žilina, č. k. , začalo konanie

vo veci návrhu na určenie otcovstva a úpravu rodičovských práv a povinností voči

maloletému (sťažovatelia ako navrhovatelia 1. a 2.) proti odporcovi J. Š. V predmetnej veci

bol dňa 29.5.2013 vyhlásený rozsudok, súdom vyhotovený 31.7.2013, č. k.

450, sťažovateľke 1 doručený dňa 13.8.2013 a odporcovi 5.8.2013. Rozsudok nadobudol

právoplatnosť čo do určenia otcovstva a úpravy časti rodičovských práv a povinností

k maloletému - osobná starostlivosť, správa majetku a zákonné zastupovanie, v časti úpravy

výživného sa sťažovateľka 1., ako aj odporca účinne odvolali. Dňa 2.12.2013 OS Žilina

vydal na podnet KS Žilina dopĺňací rozsudok, č. -511, ktorým návrh

sťažovateľky 1 na obmedzenie výkonu rodičovských práv odporcu v rozsahu správy majetku

a zákonného zastupovania maloletého F. Z. zamietol.

Dňa 31.3.2014 vydal Krajský súd Žilina rozsudok č. k. -573, ktorým

okrem iného

- rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku, ktorým bol

návrh sťažovateľky 1 na obmedzenie výkonu rodičovských práv odporcu k mal. F. Z.

zamietnutý, potvrdil;

- rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom v časti výroku

o povinnosti odporcu prispievať na výživu mal. F. Z. výživným za obdobie od 14.7.2010

do 1.10.2011 sumou po 200 € mesačne so zročnosťou do konca kalendárneho mesiaca

predchádzajúceho kalendárnemu mesiacu, za ktorý je povinný takto prispievať na výživu

maloletého dieťaťa k rukám matky, potvrdil. Rozsudok KS Žilina bol sťažovateľke 1

doručený dňa 12.5.2014.

Proti rozhodnutiu KS Žilina č. k. -573 v časti vyššie uvedených výrokov,

proti rozhodnutiu OS Žilina č. -511 a rozhodnutiu OS Žilina

č. k. -450 vo výroku upravujúcom vyživovaciu povinnosť odporcu

voči maloletému, ktorý nebol krajským súdom zrušený, podávajú sťažovatelia ústavnú

sťažnosť...“

Sťažovatelia vo veci samej navrhujú, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu a právo na prerokovanie veci pred

nezávislým a nestranným súdom zaručené podľa SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo sťažovateľov na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, práva sťažovateľov v zmysle SR a

SR a práva maloletého v zmysle , 5, 6, 18, 26, 27, 29 a 31 Dohovoru o právach

dieťaťa postupom a rozhodnutiami v konaní pred Okresným súdom Žilina sp. zn. 17C

40/2011-450 a -511 a Krajským súdom Žilina, č. k. porušené

boli.

Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Krajského súdu Žilina, č. k. -573

v časti prvého a druhého výroku, ako aj rozhodnutie Okresného súdu Žilina

č. k. -450 zo dňa 29.5.2013 v nezrušenej časti upravujúcej výšku výživného

a dopĺňací rozsudok OS Žilina č. -511 zo dňa 2.12.2013 v celom rozsahu a vec

vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci.

Krajský súd Žilina je povinný nahradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia

v sume 142,04 € na účet ich právneho zástupcu JUDr. Adriany Mazúchovej,

č. ú., 2922878505/1100 do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaké

práva.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým

hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými

alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo

zákonodarnými orgánmi...

Podľa čl. 5 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,

sa zaväzujú rešpektovať zodpovednosť, práva a povinnosti rodičov alebo,

v zodpovedajúcich prípadoch a v súlade s miestnou obyčajou, členov širšej rodiny alebo

obce, zákonných zástupcov alebo iných osôb právne zodpovedných za dieťa, ktoré smerujú

k zabezpečeniu jeho orientácie a usmerňovaniu pri výkone práv podľa Dohovoru v súlade

s jeho rozvíjajúcimi sa schopnosťami.

Podľa čl. 6 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,

uznávajú, že každé dieťa má prirodzené právo na život...

Podľa čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, vynaložia všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že obaja rodičia majú

spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Rodičia alebo v zodpovedajúcich

prípadoch zákonní zástupcovia, majú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.

Základným zmyslom ich starostlivosti musí pritom byť záujem dieťaťa...

Podľa čl. 26 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, uznávajú právo každého dieťaťa na výhody sociálneho zabezpečenia včítane

sociálneho poistenia a robia nevyhnutné opatrenia na dosiahnutie plného uskutočňovania

tohto práva v súlade s vnútroštátnym právom...

Podľa čl. 27 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, uznávajú právo každého dieťaťa na životnú úroveň nevyhnutnú pre jeho telesný,

duševný, duchovný, mravný a sociálny rozvoj...

Podľa čl. 29 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, sa zhodujú, že výchova dieťaťa má smerovať k:

a) rozvoju osobnosti dieťaťa, jeho nadania a rozumových aj fyzických schopností

v čo najširšom objeme;

b) výchove zameranej na posilňovanie úcty k ľudským právam a základným

slobodám, a tiež k zásadám zakotveným v Charte Spojených národov;

c) výchove zameranej na posilňovanie úcty k rodičom dieťaťa, k svojej vlastnej

kultúre, jazyku a hodnotám, k národným hodnotám krajiny trvalého pobytu, ako aj krajiny

jeho pôvodu, a k iným civilizáciám;

d) príprave dieťaťa na zodpovedný život v slobodnej spoločnosti v duchu

porozumenia, mieru, znášanlivosti, rovnosti pohlavia a priateľstva medzi všetkými národmi,

etnickými, národnostnými a náboženskými skupinami a osobami domorodého pôvodu;

e) výchove zameranej na posilňovanie úcty k prírodnému prostrediu...

Podľa čl. 31 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, uznávajú právo dieťaťa na odpočinok a voľný čas, na účasť na hre a oddychovej

činnosti zodpovedajúcej jeho veku, ako aj na slobodnú účasť na kultúrnom živote

a umeleckej činnosti...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovatelia namietajú porušenie základného práva podľa čl. 41 ods. 3, čl. 46 ods. 1

v spojení s , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a práva podľa čl. 3, čl. 5, čl. 6, čl. 18, čl. 26, čl. 27, čl. 29 a čl. 31 Dohovoru

o právach dieťaťa rozsudkom okresného súdu č. k. -450 z 29. mája 2013

v spojení dopĺňacím rozsudkom okresného súdu č. k. -511 z 2. decembra 2013

a rozsudkom krajského súdu č. k. -573 z 31. marca 2014 v časti prvého

a druhého výroku. Predmetom konania na okresnom súde a na krajskom súde je určenie

otcovstva a úprava výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu.

1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu okresného súdu č. k. -450

z 29. mája 2013 v spojení dopĺňacím rozsudkom okresného súdu č. k. -511

z 2. decembra 2013, preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni

princíp subsidiarity zakotvený v , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd

().

Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení

s dopĺňacím rozsudkom preskúmal v odvolacom konaní. Krajský súd rozhodol rozsudkom

č. k. -573 z 31. marca 2014. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu ().

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda

za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (napr. , , ).

Sťažovatelia svojou sťažnosťou napádajú prvý výrok rozsudku krajského súdu

č. k. -573 z 31. marca 2014, ktorým krajský súd potvrdil zamietnutie návrhu

sťažovateľky na obmedzenie výkonu rodičovských práv odporcu k mal. F. Z., a druhý výrok

rozsudku krajského súdu, ktorým krajský súd potvrdil výrok rozsudku okresného súdu

v spojení s dopĺňacím rozsudkom o povinnosti odporcu prispievať na výživu mal. F. Z.

za obdobie od 14. júla 2010 do 1. októbra 2011. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu

č. k. -573 z 31. marca 2014 sťažovatelia namietajú, že krajský súd rozhodol

na základe skutkového stavu, ktorý nebol v súlade s vykonanými dôkazmi a na argumenty

sťažovateľov nebral ohľad. Podľa názoru sťažovateľov krajský súd nevykonal všetky

navrhnuté dôkazy, neaplikoval všetky na daný prípad vzťahujúce sa právne predpisy,

nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie a pri rozhodovaní nezohľadnil záujmy

maloletého F. a viac chránil odporcu. Sťažovatelia považujú napadnutý rozsudok

za arbitrárny.

Krajský súd v rozsudku č. k. -573 z 31. marca 2014 dospel k týmto

právnym záverom:

„... Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v znení jeho doplnenia

i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že návrh navrhovateľky 1/

na obmedzenie výkonu rodičovských práv odporcu mal. F. nie je dôvodný a rozsudok

okresného súdu v tejto odvolaním napadnutej časti je vecne správny. Ani podľa odvolacieho

súdu neboli v danom prípade naplnené hmotnoprávne podmienky obmedzenia výkonu

rodičovských práv odporcu k mal. F. v rozsahu žiadanom navrhovateľkou 1/. Z obsahu

spisového materiálu mal preukázané, že mal. F. žije od narodenia iba so svojou matkou

(navrhovateľkou 1/), resp. s jej rodičmi. Mal. F. sa teda od narodenia až do súčasnej doby

prakticky zdržiava v kruhu rodiny svojej matky. Otec dieťaťa (odporca) z rôznych dôvodov -

ukončenie vzťahu s navrhovateľkou 1/ s nie šťastným koncom, pomerne dlhé konanie

o určenie otcovstva, postupné negatívne vyhrocovanie vzťahov medzi navrhovateľkou 1/

a odporcom - prakticky nemal doteraz ani možnosť, aby vo vzťahu k mal. F. rozvinul

otcovský vzťah. Nerozvinutie tohto vzťahu je naviac umocnené tým, že rodičia mal. F. spolu

nežijú a odporca má svoju rodinu v mieste, ktoré je značne vzdialené od bydliska mal. F.

Ide o stav objektívny a v súčasných partnerských vzťahoch, žiaľ, nie ojedinelý. Za takéhoto

(objektívneho) stavu nemožno ani podľa odvolacieho súdu vyvodiť záver, že bola v zmysle

ust.§ 38 ods. 2 ZoR naplnená základná podmienka pre vyslovenie obmedzenia výkonu

rodičovských práv odporcu k mal. F., t. j. že by takýto zásah bol v súlade so záujmom

označeného dieťaťa. Uvedený záver platí zvlášť za situácie, keď matka takýto návrh podala

v čase prebiehajúceho konania o určenie otcovstva, kedy sa v podstate ešte nemohol

rozvinúť citový vzťah medzi mal. F. a jeho otcom. Námietku navrhovateľky 1/, že odporca sa

o mal. F. po jeho narodení nezaujímal a riadne neplatil výživné, odvolací súd vyhodnotil

ako nedôvodnú. Zo spisového materiálu je zrejmé, že odporca po narodení dieťaťa a to i bez

rozhodnutia súdu (predbežné opatrenia o platení výživného bolo vydané až 07.09.2011)

uhradil navrhovateľke 1/ nasledujúci mesiac po narodení mal. F. jednorazovo sumu

1.000 eur + 100 eur (dňa 27.08.2010) a od septembra 2010 pravidelne platil na výživu

mal. F. sumou po 100 eur mesačne. Skutočnosť, že po vydaní predbežného opatrenia

uhrádzal odporca výživné len vo výške 26 eur mesačne, nemožno pripočítať odporcovi

na ťarchu, pretože si vyživovaciu povinnosť predbežne plnil v rozsahu, aký mu bol súdom

nariadený. Na základe uvedených skutočností potom nemožno prisvedčiť tvrdeniu

navrhovateľky 1/, že odporca nechal mal. F. dlhodobo strádať. Ako nedôvodnú vyhodnotil

odvolací súd i námietku navrhovateľky 1/, že odporca sa mal vyjadriť, že nechce, aby mal.

F. po ňom dedil. Zo spisového materiálu nevyplýva žiaden dôkaz, ktorý by uvedené tvrdenie

navrhovateľky 1/ potvrdzoval. Odvolací súd vo vzťahu k zamietajúcemu výroku

napadnutého rozsudku v závere poznamenáva, že k určitému obmedzeniu výkonu

rodičovských práv odporcu došlo už tým, že okresný súd v poradí druhým výrokom určil, že

matka (navrhovateľka 1/) bude mal. F. zastupovať a spravovať jeho majetok. S poukazom

na takto zistené skutočnosti a vyššie uvedené právne úvahy rozsudok okresného súdu

v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku, ktorým bol návrh navrhovateľky 1/

na obmedzenie výkonu rodičovských práv odporcu k mal. F. zamietnutý, podľa § 219

ods. 1, 2 , potvrdil.

Odvolací súd vyhodnotil ako vecne správny i rozsudok okresného súdu v časti

o určení rozsahu vyživovacej povinnosti odporcu na mal. F. za obdobie od narodenia

označeného dieťaťa do 01.10.2011. Určenie výšky výživného za uvedené obdobie v rozsahu

200 eur mesačne zodpovedá oprávneným potrebám maloletého dieťaťa, ako i schopnostiam,

možnostiam a majetkovým pomerom odporcu. Okresný súd správne pri určovaní rozsahu

vyživovacej povinnosti odporcu za uvedené obdobie prihliadol najmä na vek dieťaťa

i na skutočnosť, že navrhovateľkou 1/ vyčíslené náklady odôvodnených potrieb dieťaťa

v jeho veku, mal. F. nie je schopný za obdobie jedného mesiaca spotrebovať. Odvolací súd

v tomto smere dopĺňa, že i keď odporca mal v rozhodnom období pomerne slušný príjem

(za rok 2010 v priemere 1.785 eur mesačne a za rok 2011 v priemere 1777 eur mesačne)

bolo nevyhnutné prihliadnuť i na skutočnosť, že v období vyššie uvedených rokov mal dve

ďalšie vyživovacie povinnosti k deťom pochádzajúcim z manželstva a to k dospelému synovi

M., ktorý bol v školskom roku 2009/2010 a v školskom roku 2010/2011 študentom vysokej

školy a tiež k mal. synovi M., ktorý bol v uvedenom období žiakom II. studňa základnej

školy. Už len z hľadiska ich veku a nevyhnutných potrieb boli náklady odporcu na ich

výchovu a výživu neporovnateľne vyššie ako na mal. F., ktorý dosiahol vek jedného roka

dňa 14.07.2011. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a s prihliadnutím na vek dieťaťa

i odvolací súd vyhodnotil výšku vyživovacej povinnosti odporcu za obdobie od narodenia

dieťaťa do 01.10.2011 určenú napadnutým rozsudkom vo výške 200 eur mesačne

za primeranú a zodpovedajúcu ust. § 75 ods. 1 v spojení s § 62 ods. 1, 2, 4, 5 ZoR...“

Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa

štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou obmedzenia výkonu

rodičovských práv odporcu k mal. F. Z. a povinnosťou odporcu prispievať na výživu

mal. F. Z. za obdobie od 14. júla 2010 do 1. októbra 2011.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky

arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich

o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu,

keďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj

v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľov uberala iným

smerom ako právny názor krajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým

sťažovatelia nesúhlasia, avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný

nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným

súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym

základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. ).

K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými

sťažovateľmi v ich odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa ústavný súd v súlade

so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým

rozsudkom č. k. -573 z 31. marca 2014 neporušil sťažovateľmi označené

základné právo podľa a v spojení s , právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 3, čl. 5, čl. 6,

čl. 18, čl. 26, čl. 27, čl. 29 a čl. 31 Dohovoru o právach dieťaťa.

Ústavný súd preto sťažnosť vo vzťahu k rozsudku krajského súdu

č. k. -573 z 31. marca 2014 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde považujúc ju za zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti

rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie rozsudku krajského

súdu č. k. -573 z 31. marca 2014 a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie

náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2014