Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 227/2014
PDF · 197.87 KB
No categories available
I. ÚS 227/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra
2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej
a sudcu Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť M. Č., zastúpenej advokátom JUDr.
Martinom Olosom, M. R. Štefánika 71, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.
18 C 77/2009 a takto
rozhodol:
1. Základné právo M. Č. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní
vedenom pod sp. zn. 18 C 77/2009 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 77/2009
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. M. Č. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc
eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť M. Č. trovy právneho
zastúpenia v sume 497,55 € (slovom štyristodeväťdesiatsedem eur a päťdesiatpäť centov)
na účet jej právneho zástupcu JUDr. Martina Olosa, R. Štefánika 71, Žilina, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla
2014 doručená sťažnosť M. Č. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.
Martinom Olosom, M. R. Štefánika 71, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 77/2009.
Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 18 C 77/2009 zistil tento
priebeh namietaného konania:
Konanie začalo 9. marca 2009 doručením žaloby sťažovateľky okresnému súdu,
ktorou sa domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany
odporcu ako jej zamestnávateľa listom z 8. januára 2009 a náhrady mzdy.
Okresný súd rozsudkom vyhláseným na pojednávaní konanom 16. marca 2010
vyhovel žalobe sťažovateľky v časti určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru a čiastočne aj v časti náhrady mzdy a odporcu zaviazal na náhradu trov konania
sťažovateľky.
Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie sťažovateľka aj odporca. Spis bol
okresným súdom predložený na odvolacie konanie Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) 14. septembra 2010. Krajský súd uznesením č. k. 2 Co 216/2010-358
z 8. júna 2011 zrušil rozsudok okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie. Spis bol vrátený okresnému súdu 8. júla 2011.
V ďalšom priebehu konania okresný súd nariadil pojednávanie na 31. január 2012,
avšak tento termín pojednávania bol zrušený z dôvodu práceneschopnosti zákonnej
sudkyne. Druhé pojednávanie nariadil okresný súd na 18. apríl 2013, pričom aj tento termín
pojednávania bol zrušený na žiadosť právneho zástupcu odporcu a nový termín
pojednávania bol určený na 10. október 2013.
Podľa uvedeného stavu konania predsedníčka okresného súdu listom
sp. zn. Spr. 2101/2013 zo 16. mája 2013 vyhodnotila sťažnosť sťažovateľky na prieťahy
v namietanom konaní ako dôvodnú a konštatovala vznik prieťahov v konaní a oznámila, že
vyzvala „zákonného sudcu a vyššieho súdneho úradníka, aby neodkladne prijali opatrenia
na odstránenie vzniknutého stavu“.
Na pojednávaní konanom 10. októbra 2013 okresný súd vypočul sťažovateľku,
oboznámil prítomných s obsahom spisu, zaprotokoloval, že právny zástupca sťažovateľky
trvá na výsluchu svedkyne S. (z obsahu spisu vyplýva, že sťažovateľka výsluch tejto
svedkyne, ako aj T. navrhovala už podaním doručeným 9. januára 2012, pozn.) a „z dôvodu
potreby doplnenia dokazovania vzyšlého na dnešnom pojednávaní“ pojednávanie odročil na
25. marec 2014 s tým, že budú predvolaní svedkovia. Následne okresný súd zmenil určený
termín pojednávania zo zdravotných dôvodov sudcu na 15. apríl 2014. Toto pojednávanie
bolo pre neprítomnosť odporcu a jeho zástupcu bez prerokovania veci odročené na 10.
október 2014.
Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu uviedla:
„Som účastníkom konania (žalobcom) v konaní o určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy vedenom Okresným súdom Bratislava I.
pod sp. zn. 18C 77/2009. Okresný súd vo veci koná už šiesty rok.
Vzhľadom na nečinnosť súdu som podaním zo dňa 15.04.2013 predsedovi Okresného
súdu Bratislava I. doručila sťažnosť podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. na prieťahy
v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 18C 77/2009. Predseda súdu moju sťažnosť vybavil
ako dôvodnú dňa 16.05.2013, napriek tomu vo veci naďalej pretrvávajú prieťahy a súd
koná naďalej neefektívne, zmätočne, chaoticky a neustále produkuje rôzne formálne chyby
(napr. na ostatnom pojednávaní nesprávne zaprotokolovanie mien právnych zástupcov,
odročovaníe pojednávaní bez splnenia procesných podmienok na základe žiadosti PZ
odporcu a pod.). ...
Vec tak nie je doposiaľ právoplatne rozhodnutá ani po vyše 5 rokov od podania
žaloby. Okresný súd doposiaľ ani nevypočul svedkov, ktorých som navrhovala ešte v r. 2009
- 2010 a od vydania kasačného uznesenia krajského súdu okresný súd prakticky nekoná, čo
je zjavne neprípustné. Vec pritom nie je právne a ani skutkovo náročná, práve naopak. ...
Uvedený stav súdneho konania mi spôsobuje značné existenčné problémy, navyše
neustále pretrváva stav právnej neistoty. Náhrady mzdy, ktorú požadujem, činí cca sumu
40.000,- EUR. Samotný žalovaný sa počas konania navyše stal platobne neschopným,
fakticky ukončil svoje podnikanie...“
Sťažovateľka poukazujúc na celkovú dĺžku konania, ktoré trvá už viac ako 5 rokov
a dosiaľ nie je právoplatne skončené, a na nečinnosť okresného súdu po zrušení jeho
rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa M. Č... na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Okresným
súdom Bratislava I. pod sp. zn. 18C 77/2009 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Bratislava I. prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn.
18C 77/2009 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi M. Č. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20.000,- € (slovom
dvadsať tisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava I. povinný mu zaplatiť do tridsať dní od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I. je povinný uhradiť sťažovateľovi M. Č... trovy konania
vo výške 331,65 EUR... na účet advokáta JUDr. Martina Olosa...“
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 227/2014-15 z 21. mája 2014 prijal podľa § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky.
Okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 3301/2014 z 30. septembra 2014
opísal už ústavným súdom zistený priebeh namietaného konania a doplnil: „Uznesením č. k.
18 C 77/2009-449 zo dňa 26.08.2014 súd pripustil zmenu petitu, ktorú navrhovateľka
navrhla podaním doručeným súdu dňa 08.04.2014.“ Ďalej uviedol, že sťažnosť
sťažovateľky na prieťahy v konaní doručená okresnému súdu 16. apríla 2013 bola vybavená
listom predsedníčky súdu sp. zn. Spr. 2101/2013 z 13. mája 2013 ako dôvodná. K tvrdeniu
sťažovateľky o danosti prieťahov v konaní pred a aj po vybavení jej sťažnosti doručenej
predsedníčke okresného súdu okresný súd uviedol:. „Celkovú dĺžku konania ovplyvnilo aj
správanie navrhovateľky, ktorá označila prostredníctvom právneho zástupcu dôkazy až dňa
09.01.2012, teda po 3 rokoch od podania návrhu (vypočutie svedkov), zmena návrhu,
neúčasť svedka na pojednávaní a v neposlednom rade aj nadmerná zaťaženosť zákonnej
sudkyne, ktorá má v súčasnosti pridelených 605 vecí (podobne ako aj ostatní sudcovia
občianskoprávneho úseku tunajšieho súdu). ... V prípade, že Ústavný súd Slovenskej
republiky dospeje k záveru, že bolo porušené právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov navrhujem, aby sťažovateľke nepriznal finančné zadosťučinenie, resp.
jej toto finančné zadosťučinenie nepriznal v plnej výške...“
Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu v podaní doručenom
ústavnému súdu 20. októbra 2014 poukázala na nedôvodné odročenie pojednávania
nariadeného na 10. október 2014 bez prerokovania veci, a to na 19. december 2014.
V ďalšom podaní doručenom ústavnému súdu 3. novembra 2014 sťažovateľka reagujúc
na obsah vyjadrenia okresného súdu v celom rozsahu zotrvala na dôvodnosti svojej
sťažnosti.
Okresný súd vo svojom vyjadrení z 30. septembra 2014 a právny zástupca
sťažovateľky vo vyjadrení doručenom 3. novembra 2014 ústavnému súdu oznámili, že
netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho
nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre
sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci prvého kritéria
ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho
význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval
ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.
1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že
predmet posudzovaného konania (určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru a náhrada mzdy) sa po skutkovej ani právnej stránke nejaví ako zložitý. Predmet
konania sa po skutkovej stránke môže javiť ako zložitejší, vzhľadom na potrebu nariadenia
znaleckého dokazovania a uvedené čiastočne odôvodňuje dĺžku posudzovaného konania.
2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd
nezistil žiadne okolnosti, ktorými by sťažovateľka mohla prispieť ku vzniku prieťahov.
3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.
Posudzované konanie sa začalo 9. marca 2009 podaním žaloby sťažovateľky
okresnému súdu. Okresný súd vo veci meritórne rozhodol rozsudkom zo 16. marca 2010.
Krajský súd v odvolacom konaní zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, pričom spis bol okresnému súdu vrátený s rozhodnutím krajského súdu 8. júla
2011. Postup okresného súdu v ďalšom období charakterizuje nariaďovanie pojednávaní
v značných časových odstupoch a ich odročovanie bez prerokovania veci samej. Ústavný
súd konštatuje po vyhodnotení jednotlivých úkonov okresného súdu v posudzovanom
období (od 9. marca 2009 do podania sťažnosti 8. apríla 2014 v trvaní piatich rokov) pri
zohľadnení postupu súdu aj po podaní sťažnosti, že postup okresného súdu sa javí ako
neefektívny. Neefektívnosť konania sa prejavila najmä v nesústredenom postupe okresného
súdu pri zisťovaní skutkového stavu veci a jeho právnom posúdení (rozsudok okresného
súdu bol zrušený v odvolacom konaní a vec vrátená na ďalšie konanie), ako aj opakovanom
odročovaní pojednávaní bez sústredeného vyhodnotenia potreby nariadenia účastníkmi
navrhovaných dôkazov a ich vykonania.
Ústavný súd preto uzatvára, že postupom okresného súdu v posudzovanom konaní
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
Ústavný súd v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde
prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného
zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
20 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu
neistotu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € sťažovateľke za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Pri ustálení sumy finančného
zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania
a jeho priebeh a na mieru zavinenia okresného súdu na vzniknutých prieťahoch
v posudzovanom konaní.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo
sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci úspešná,
a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.
Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“) vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za tri úkony
právnej služby poskytnuté v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti
a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) po 134 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky), čo spolu
s režijným paušálom 3 x 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 426,12 €.
Vzhľadom na to, že advokát sťažovateľky je platiteľom dane z pridanej hodnoty, k trovám
právneho zastúpenia sťažovateľky je potrebné pripočítať daň z pridanej hodnoty 20 %
v sume 85,22 €, čo spolu predstavuje trovy právneho zastúpenia v sume 511,34 €.
Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľky si úhradu trov právneho
zastúpenia uplatnil iba v sume 497,55 €, ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, túto
úhradu sťažovateľke priznal len vo výške uplatneného nároku.
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. novembra 2014