Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 674/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra

2014 predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre,

Andreja Hlinku 2, Nitra, zastúpenej advokátmi JUDr. Petrom Šmeringaiom a JUDr.

Martinom Kellom, advokátska kancelária CONSULTA, v.o.s., Šafárikovo námestie 4,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 29. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra

2014 doručená a podaním doručeným 24. októbra 2014 doplnená sťažnosť Slovenskej

poľnohospodárskej univerzity v Nitre, Andreja Hlinku 2, Nitra (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. júna 2014 (ďalej len

„rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva:

«Zásadnou právnou otázkou riešenou všeobecnými súdmi bolo či zmluva

o spolupráci na zabezpečenie ubytovacieho zariadenia zo dňa 27. 8. 2008... bola uzavretá

platne a to z toho ohľadu či bol vyslovený predchádzajúci súhlas Správnou radou SPU.

Všeobecné súdy pritom posudzovali či bolo potrebné, aby sa udelenie predchádzajúceho

súhlasu Správnej rady SPU týkalo už pripraveného znenia návrhu zmluvy, alebo nie.

... Správna rada SPU na zasadnutí dňa 30. 4. 2008 prijala uznesenie, ktorým

„v zmysle štatútu SpR. SPU v Nitre čl. 6 ods. 1 písm. a) SpR dáva písomný súhlas

s investičným zámerom na výstavbu nového ubytovacieho priestoru SPU v Nitre zámenou za

vecné plnenie Študentského domova Pribina ul. Jesenského 5“.

Súdy všetkých stupňov v zásade dospeli k záveru, že predmetom schválenia správnou

radou mal byť konkrétny návrh na uzatvorenie zmluvy s jasne koncipovanými právami

a povinnosťami... K tomuto záveru sa priklonil aj dovolací súd a to najmä konštatovaním,

v ktorom poukázal na skutočnosť, že „investičný zámer nie je právnym úkonom, neobsahuje

konkrétne práva a povinnosti a nie je zaväzujúci“...

Súdy zároveň dospeli k záveru, že uznesenie správnej rady č. 7.1 zo dňa 30. 4. 2008

nemalo charakter predchádzajúceho súhlasu s návrhom konkrétnej zmluvy a preto nešlo

o právne relevantný súhlas. Na základe toho všeobecné súdy dospeli k záveru, že Zmluva je

neplatná z dôvodu, že nebol daný predchádzajúci súhlas s touto zmluvou zo strany Správnej

rady SPU.

Ako aj pritom uviedol Krajský súd v Nitre vo svojom rozsudku sp. zn.

-583 zo dňa 21. 3. 2013, pre posúdenie uvedenej právnej otázky boli

rozhodujúce ustanovenia dvoch právnych predpisov a to:

o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) ako aj o vysokých školách v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“).

V bola pôvodne komplexne upravená aj otázka nakladania

s majetkom verejných vysokých škôl. V zmysle ust.

v znení účinnom do 31. 8. 2007: „O nakladaní s majetkom verejnej vysokej školy rozhoduje

rektor; v prípadoch uvedených v § 41 ods. 1 písm. a) až d) rozhoduje rektor po

predchádzajúcom súhlase správnej rady verejnej vysokej školy a akademického senátu

verejnej vysokej školy. Pri nakladaní s majetkom, ktorý slúži na plnenie úloh fakulty,

rozhoduje rektor po vyjadrení akademického senátu fakulty.“

V citovanom ustanovení teda boli upravené pravidlá nakladania s majetkom verejnej

vysokej školy. Bola v ňom pritom stanovená aj podmienka nakladania s majetkom verejnej

vysokej školy v prípadoch ustanovených v až d) Z.

z. Uvedená podmienka nakladania s majetkom spočívala v potrebe udelenia

predchádzajúceho súhlasu správnej rady verejnej vysokej školy a akademického senátu

verejnej vysokej školy.

Následne v ust. bola v čase do 31. 8. 2007

upravená pôsobnosť správnej rady na úseku nakladania s majetkom verejnej vysokej školy.

Ust. teda nestanovalo žiadne podmienky nakladania

s majetkom verejnej vysokej školy. ...

V čase uzavretia Zmluvy boli podmienky ako aj pravidlá pre udelenie

predchádzajúceho súhlasu správnej rady upravené v ,

resp. v

Tieto pravidlá a podmienky pritom neboli upravené v

Z. z., nakoľko v ňom je upravená pôsobnosť správnej rady verejnej vysokej školy na úseku

nakladania s majetkom verejnej vysokej školy.

Všeobecné súdy mali preto posúdiť otázku perfektnosti uznesenia správnej rady SPU

č. 7.1 zo dňa 30.4.2008 a tým aj platnosť Zmluvy z hľadiska úpravy § 17 ods. 1 zákona

č. , resp. ...

Opačné závery všeobecných súdov vrátane Najvyššieho súdu SR sú nesprávne.

Nakoľko pritom boli založené na aplikácii (ktorý

neupravoval podmienky nakladania s majetkom verejných vysokých škôl, ale iba pôsobnosť

správnej rady verejnej vysokej školy v oblasti nakladania s majetkom), je zrejmé, že závery

súdov o neplatnosti Zmluvy vychádzali z aplikácie takého ustanovenia zákona, ktoré

neupravuje okolnosť, ktorá by mohla spôsobiť neplatnosť zmluvy...

Ak... všeobecné súdy vychádzali z presvedčenia, že pravidlá predchádzajúceho

súhlasu správnej rady verejnej vysokej školy s nakladaním majetku sú upravené aj v § 41

ods. 1 a že z nich vyplýva potreba predchádzajúceho súhlasu

správnej rady s už konkretizovaným právnym úkonom, mali s ohľadom na... doktrínu

ústavného súdu (o priorite výkladu zmlúv prospech ich platnosti) posúdiť či nevyplýva

možnosť takej interpretácie existujúcej právnej úpravy, ktorá by nasvedčovala perfektnosti

udeleného súhlasu správnej rady SPU zo dňa 30. 4. 2008 a teda aj platnosti Zmluvy. ...

... zákonodarca kladie výhradne požiadavku udelenia súhlasu na vykonanie právnych

úkonov a nie k samotnému právnemu úkonu (ako sa nesprávne domnievajú všeobecné

súdy). Takéto udelenie súhlasu je v texte schválenom Správnou radou SPU plne obsiahnuté.

...

... počas dovolacieho konania predložil sťažovateľ Najvyššiemu súdu SR ďalšie dva

dokumenty, ktoré sťažovateľ získal až počas dovolacieho konania, a to:

(i) Stanovisko Ministerstva školstva SR zo dňa 8. júla 2013 z ktorého - pokiaľ ide

o pôsobnosť správnej rady a akademického senátu verejnej vysokej školy - jednoznačne

vyplýva nasledovné: „[...] zákon nevyžaduje, aby uvedené orgány dávali predchádzajúci

písomný súhlas, resp. schvaľovali konkrétny návrh zmluvy, ale vyžaduje predchádzajúci

písomný súhlas s „právnym úkonom“, resp. „ úkonom“ [...] Máme za to, že návrh uvedený

v Investičnom zámere, ku ktorému správna rada Vašej vysokej školy dala súhlas, je takýmto

právnym úkonom, a to aj s ohľadom na [...] Odsúhlasenie

Investičného zámeru akademickým senátom verejnej vysokej školy a správnou radou

verejnej vysokej školy možno považovať za prejav vôle a možno o ňom konštatovať, že

smeruje k vzniku práv a povinností (výstavba, zámena). Zároveň už z Investičné/to zámeru

vyplýva, že bude potrebné uzatvoriť zmluvu o výstavbe a zámennú zmluvu a taktiež z neho

vyplývajú základné informácie pre členov správnej rady a akademického senátu verejnej

vysokej školy (objem investície, zmluvné strany, a pod.). Na základe vyššie uvedeného,

nestotožňujeme predchádzajúci písomný súhlas správnej rady verejnej vysokej školy

(akademického senátu verejnej vysokej školy) v zákonom vymedzených prípadoch výhradne

na súhlas s konkrétnym návrhom zmluvy.“ ...

Zo stanoviska Ministerstva školstva SR teda jednoznačne vyplýva, že zákon

č. v žiadnom svojom ustanovení nevyžaduje, aby správna rada verejnej

vysokej školy schvaľovala konkrétny návrh zmluvy. Správna rada verejnej vysokej školy –

a to v súlade s tým čo SPU tvrdila nepretržite počas celého súdneho sporu - schvaľuje vždy

len spôsob akým má byť s majetkom vysokej školy naložené. Faktom teda zostáva, že názory

doteraz konajúcich súdov sú v príkrom rozpore so Je

nemysliteľné, aby akademické orgány - ktorých členovia sú študenti, prípadne osoby bez

právnického vzdelania - posudzovali návrhy jednotlivých zmlúv. Posúdenie práv

a povinností zo zmluvy náleží štatutárnemu orgánu verejnej vysokej školy, ktorý za to nesie

zodpovednosť. Akademické orgány udeľujú len súhlas so spôsobom akým sa s majetkom

naloží.

Zároveň... sme dovolaciemu súdu dali do pozornosti, že vyššie citované stanovisko

Ministerstva školstva SR predstavuje vyjadrenie správnej právnej kvalifikácie posudzovanej

veci, pričom je zrejmé, že právnu kvalifikáciu je možné činiť kedykoľvek počas konania,

a teda aj počas konania o dovolaní.

... Stanovisko Správnej rady SPU zo dňa 23. septembra 2013, ktoré podrobne

popisuje aj samotný priebeh zasadnutia a rozhodnutia správnej rady zo dňa 30. apríla

2008...

Najvyšší súd SR sa... s vyššie uvedenými stanoviskami vo svojom Dovolacom

rozsudku nijako nevysporiadal, resp. sa o nich vôbec ani nezmienil. Táto skutočnosť je

sama o sebe hrubým porušením práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces.»

V doplnení sťažnosti sťažovateľka uvádza:

«Z rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 21. 3. 2013 č. k. -583...

vyplýva, že: „Vzhľadom na obsah odvolania žalobcu je potrebné tiež uviesť, že dôvod

neplatnosti zmluvy v danom prípade explicitne vyplýva z § 12 ods. 3 vety druhej zákona

č. o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií. Tento predpis totiž

označuje za neplatné všetky právne úkony, ktoré sú uzavreté nielen v rozpore s ním, ale aj

v rozpore s osobitným predpisom [...]“

... ustanovenie vety druhej .. nebolo použité pri

rozhodovaní súdom prvého stupňa. Nakoľko pritom malo rozhodujúci charakter pre

posúdenie otázky platnosti zmluvy o spolupráci na zabezpečenie ubytovacieho zariadenia

zo dňa 27. 8. 2008... odvolacím súdom, bol odvolací súd v zmysle

povinný vyzvať účastníkov konania, aby sa k jeho aplikácii vyjadrili.

Odvolací súd na splnenie tejto svojej povinnosti rezignoval. Nápravu pritom

nezabezpečil ani Najvyšší súd SR ako dovolací. ...

K porušeniu SR a Listiny aj z tohto aspektu došlo aj

tým, že Najvyšší súd SR ako dovolací akceptoval stav, pri ktorom nebolo odvolacím súdom

doplnené dokazovanie, ktoré malo byť zamerané na preukázanie obsahu a zmyslu udelenia

súhlasu Správnej rady SPU dňa 30. 4. 2008 so Zmluvou, napriek tomu, že sťažovateľ na

túto skutočnosť konajúci súd upozornil. Sťažovateľ totiž krajskému súdu navrhol - pre

odstránenie akýchkoľvek pochybností - že konajúci súd môže vypočuť predsedu, alebo

členov správnej rady SPU, aby sa vyjadrili k obsahu udelenia súhlasu so Zmluvou, pričom

krajskému súdu nič nebránilo uvedený dôkaz vykonať. ... Na tento nedostatok vedúci k inej

vade ( ) dovolací súd neprihliadol...»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre...

na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 , ako aj

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

29.7.2014 porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

29.7.2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia do

15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa

siedmeho oddielu druhej hlavy ( až ) a jemu porovnateľného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet

medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie

daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných

prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. ). Pritom

uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť

spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v . Okrem toho však

arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže vyplývať aj z ústavne nekonformného

výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad.

Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva účastníka konania pred

všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje k záveru, že

napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného

výkladu právnych predpisov.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom zamietol dovolanie sťažovateľky proti

rozsudku Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -583

z 21. marca 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“). Rozsudkom krajského súdu bol

potvrdený rozsudok Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 23 Cb 87/2011-

446 z 21. septembra 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým okresný súd

zamietol žalobu sťažovateľky o neplatnosť odstúpenia od zmluvy o spolupráci

na zabezpečenie ubytovacieho zariadenia z 27. augusta 2008 (ďalej len „zmluva“).

Dôvodom zamietnutia žaloby bola absolútna neplatnosť zmluvy, pretože rektor univerzity

prekročil svoje oprávnenie konať menom vysokej školy, keď zmluvu podpísal bez

predchádzajúceho súhlasu správnej rady univerzity [

Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“)] a od neplatnej zmluvy nemožno odstúpiť.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým rozsudkom.

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu tým, že

1. najvyšší súd mal posúdiť otázku perfektnosti uznesenia správnej rady

sťažovateľky, a tým aj platnosť zmluvy podľa , resp.

o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií

a o zmene o Slovenskej

lesníckej komore v znení v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), a nie podľa , pretože

podmienky pre udelenie predchádzajúceho súhlasu správnej rady univerzity v § 41 ods. 1

neboli upravené,

2. nesprávnym výkladom ,

3. najvyšší súd sa nevysporiadal ani sa nezmienil o dokumentoch, ktoré získal

v priebehu dovolacieho konania – stanoviskom Ministerstva školstva Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerstvo školstva“) z 8. júla 2013 (ďalej len „stanovisko ministerstva

školstva“) a stanoviskom Správnej rady Slovenskej poľnohospodárskej univerzity

z 23. septembra 2013 (ďalej len „stanovisko správnej rady“) ,

4. krajský súd nevyzval v zmysle

(ďalej len „OSP“) účastníkov konania, aby sa vyjadrili ku aplikácii § 12 ods. 3 zákona

č. , ktorý nebol použitý pri rozhodovaní okresným súdom, pričom krajský súd

toto ustanovenie pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky použil a najvyšší súd nezabezpečil

nápravu,

5. najvyšší súd akceptoval stav, pri ktorom nebolo krajským súdom doplnené

dokazovanie, ktoré malo byť zamerané na preukázanie obsahu a zmyslu udelenia súhlasu

správnej rady sťažovateľky 30. apríla 2008 so zmluvou, napriek tomu, že sťažovateľka

na túto skutočnosť konajúci súd upozornila.

1. Vo vzťahu ku námietke sťažovateľky, že všeobecné súdy vrátane najvyššieho súdu

dospeli ku nesprávnym záverom, pretože boli založené na aplikácii § 41 ods. 1 zákona

č. , ktorý neupravuje podmienky nakladania s majetkom vysokých škôl,

pričom otázku perfektnosti uznesenia správnej rady, a tým aj platnosť zmluvy mali

posudzovať z hľadiska , resp. zákona

č. , ústavný súd konštatuje, že z dovolania, ktoré si v rámci prípravy

predbežného prerokovania sťažnosti zabezpečil, zistil, že tieto námietky proti rozsudku

krajského súdu sťažovateľka v dovolaní neuviedla.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ak sťažovateľka v konaní

pred najvyšším súdom neuviedla dôvody dovolania, ktoré uvádza v sťažnosti doručenej

ústavnému súdu, nesplnila základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc

ústavného súdu podľa a . Podľa

citovaných noriem ústavný súd poskytuje len vtedy ochranu základnému právu alebo právu

podľa dohovoru, ak o tejto ochrane nerozhoduje iný súd. Iný súd však musí mať na

poskytnutie takej ochrany podnet predpísaný zákonom, v tomto prípade dovolanie.

Sťažovateľka tak neurobila a tento nedostatok v dovolaní nemožno naprávať alebo

nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd pripomína, že najvyšší súd konal o dovolaní v spore, v ktorom

zodpovednosť za výsledok konania spočíva predovšetkým na účastníkoch konania, ktorí sú

povinní tvrdiť a dokazovať opodstatnenosť uplatneného nároku na súdnu ochranu, čo platí

v celom rozsahu aj pre dovolacie konanie. Neunesenie tejto zodpovednosti sa nedá obísť

tak, že účastník sporu sa namiesto na všeobecný súd obráti so sťažnosťou na ústavný súd.

2. Vo vzťahu ku námietke sťažovateľky o nesprávnom výklade § 41 ods. 1 zákona

č. ústavný súd poukazuje na to, že všeobecný súd musí vykladať a používať

ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného

práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné

základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska

musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na

spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným

záujmom účastníkov konania (obdobne napr. , ). Princíp

spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými

a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie

materiálneho právneho štátu.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku týkajúceho sa

aplikácie a výkladu ustanovenia na vec sťažovateľky

uviedol:

„Z ustanovenia § 41 ods. 1 písmeno a/ zákona o vysokých školách vyplýva, že

správna rada verejnej vysokej školy dáva predchádzajúci písomný súhlas s návrhom rektora

na právne úkony, ktorými chce verejná vysoká škola nadobudnúť nehnuteľný majetok,

ktorého cena je vyššia ako päťnásobok sumy, za ktorú v určitom čase a na určitom mieste

zvyčajne predáva taký porovnateľný nehnuteľný majetok.

Zmluva o zabezpečení ubytovacieho zariadenia uzatváraná účastníkmi konania dňa

27. 08. 2008 jednoznačne takýmto právnym úkonom je. Z dokladu predloženého v spise

/zmluva o zabezpečení ubytovacieho zariadenia/ je zjavné, že nebola opatrená súhlasom

správnej rady školy a ani k tejto zmluve sa žiadny súhlas správnej rady SPU v spise

nenachádza. Obidva súdy dospeli k správnemu právnemu názoru, že rektor verejnej vysokej

školy podpisom tejto zmluvy prekročil jeho oprávnenie, keď bez súhlasu správnej rady SPU

s týmto právnym úkonom zmluvu podpísal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vysloveným právnym názorom s poukazom na

citované znenie zákona o vysokých školách stotožnil. Tvrdenie žalobcu v dovolaní, že

žalobca podmienku danú ustanovením § 41 ods. 1 písmeno a/ zákona o vysokých školách

splnil, keď správna rada SPU schválila investičný zámer dovolací súd označil za

nedôvodné. Je pravdou, že investičný zámer je v podstate prvotná štúdia predchádzajúca

projektovej dokumentácii, ktorá sa zaoberá budúcou stavbou, jej charakterom a okrajovo

určuje podmienky, miesto a charakter budúcej stavby. Medzi účastníkmi konania nebolo

sporné, že stavba ubytovacie zariadenie, ktoré mal žalovaný vybudovať nemala byť

vybudovaná v nižšej cene ako 90 000 000 Sk a žalobca v podstate objednávateľ v zmluve o

zabezpečení stavby nijak neoznačený mal poskytnúť za zrealizovanie stavby vecné

protiplnenie, a to previesť do vlastníctva žalovaného nehnuteľnosť - starý internát, ktorý

mal vo vlastníctve. I keď teda investičný zámer, ktorý správna rada SPU schválil je v širšom

slova zmysle oboznámením sa v budúcnosti s budovanou investíciou, investičný zámer nie je

právnym úkonom, neobsahuje konkrétne práva a povinnosti a nie je zaväzujúci. Ide

o v podstate o štúdiu na základe, ktorej by mohla byť v budúcnosti vypracovaná projektová

úloha a ďalšie projekty v nasledujúcich štádiách projektovej prípravy a realizácii stavby.

Z hore vyššie citovaného ustanovenia zákona o vysokých školách jednoznačne vyplýva, že

správna rada verejnej vysokej školy dáva predchádzajúci písomný súhlas s návrhom rektora

na právne úkony, ktorá podmienka pri uzatváraní zmluvy o zabezpečení ubytovacieho

zariadenia zo dňa 27. 08. 2008 zo strany žalobcu splnená nebola. Ide o jednoznačnú

podmienku pre podpis rektora vysokej školy na právny úkon, ktorým chcel nadobudnúť

nehnuteľný majetok za vecné protiplnenie, teda učiniť prevod jeho nehnuteľnosti súvisiaci s

hospodárením verejnej vysokej školy SPU.

Najvyšší súd Slovenskej republiky / / v zmysle uvedených dôvodov

dospel k záveru, že obidva súdy rozhodli v súlade so zákonom, keď zmluvu o zabezpečení

ubytovacieho zariadenia označili za absolútne neplatný právny úkon, od ktorého nie je

možné platne odstúpiť.“

Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu je opodstatnená

len v prípade jej nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú

„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad okresného súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu bolo možné považovať za popierajúci zmysel práva na súdnu

ochranu, pretože najvyšší súd právne závery, ku ktorým dospel, zrozumiteľne vysvetlil. Aj

keď najvyšší súd rozhodol v rozpore s právnym názorom, ktorý prezentovala sťažovateľka,

svoj rozsudok dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. V sťažnosti

sťažovateľka iba opakuje a rozvádza námietky, ktoré už uplatnila v dovolaní proti rozsudku

krajského súdu. Takto poňatá ústavná sťažnosť stavia ústavný súd do pozície ďalšej

inštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprináleží vzhľadom na čl. 124

. Podľa uvedeného článku je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom

ústavnosti. Skutočnosť, že najvyšší súd vo svojom rozsudku vyslovil právne závery,

s ktorými sťažovateľka nesúhlasí, nezakladá bez ďalšieho oprávnenosť ústavnej sťažnosti

a nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným.

Najvyšší súd odôvodnil svoje závery konkrétnymi skutkovými okolnosťami

vyvodenými z vykonaného dokazovania, ktoré podrobne popísal a z ktorých vyvodil, že

súhlas správnej rady univerzity nebol daný v súlade s ,

a preto je zmluva neplatná. Po preskúmaní obsahu napadnutého rozsudku preto ústavný súd

konštatuje, že najvyšší súd dostačujúco odôvodnil svoje rozhodnutie, vychádzal

z racionálnych argumentov, nepopierajúc pritom účel a zmysel aplikovaných ustanovení

, a preto jeho závery možno z ústavného hľadiska považovať za

udržateľné a zodpovedajúce obsahu práv zaručených a

dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta.

3. K tvrdeniu sťažovateľky, že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

malo dôjsť tým, že najvyšší súd sa nevysporiadal s dokumentmi, ktoré získal

v priebehu dovolacieho konania – stanoviskom ministerstva školstva a stanoviskom

správnej rady, ústavný súd uvádza, že pre rozhodovanie dovolacieho súdu sú rozhodujúce

dôkazy a skutočnosti, ktoré sú obsahom súdneho spisu. Dokazovanie pred dovolacím súdom

je neprípustné, a preto najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní na predložené stanoviská

ministerstva školstva a správnej rady nemohol prihliadať.

Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že stanovisko ministerstva školstva „... predstavuje

vyjadrenie správnej právnej kvalifikácie posudzovanej veci, pričom je zrejmé, že právnu

kvalifikáciu je možné činiť kedykoľvek počas konania...“, ústavný súd uvádza, že ide iba

o právny názor ministerstva školstva, ktorým nie je najvyšší súd viazaný. Navyše, je

potrebné uviesť, že obsahom stanoviska ministerstva školstva je právny názor týkajúci sa

výkladu , s ktorým sa najvyšší súd vysporiadal v už

citovanom odôvodnení svojho rozsudku.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti boli stanoviská ministerstva školstva a správnej

rady pre rozhodovanie najvyššieho súdu irelevantné. Z uvedeného dôvodu ústavný súd

konštatuje, že ak sa najvyšší súd vo svojom rozsudku nezmienil o stanovisku ministerstva

školstva a stanovisku správnej rady, nemohol porušiť základné právo sťažovateľky podľa

a právo podľa dohovoru.

4. S dovolacou námietkou sťažovateľky, že krajský súd nevyzval v zmysle § 213

ods. 2 účastníkov konania, aby sa vyjadrili ku aplikácii zákona

č. , ktorý nebol použitý pri rozhodovaní okresným súdom, pričom krajský súd

toto ustanovenie pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky použil a najvyšší súd nezabezpečil

nápravu, sa najvyšší súd vysporiadal takto:

„Tvrdenie žalobcu, že prípustnosť dovolania je daná aj ustanovením § 237 písmeno

f/ z dôvodu, že odvolací súd v dôvodoch jeho rozhodnutia citoval aj ustanovenia

iného zákona ako citoval prvostupňový súd dovolací súd kvalifikoval za bezpredmetné,

nakoľko vzhľadom na fakt, že predmet sporu určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy sa

týka zmluvy absolútne neplatnej a akékoľvek citované doplňujúce ustanovenia odvolacím

súdom aké boli uvedené v prvostupňovom rozhodnutí pre výsledok rozhodnutia v danej veci

nemá žiadny právny význam a vypovedaciu hodnotu.“

Vzhľadom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu spolu

so skutočnosťou, že najvyšší súd rozhodol vo veci sťažovateľky s poukazom na ustanovenie

, a nie , ústavný súd

konštatuje, že najvyšší súd sa s námietkou sťažovateľky uplatnenou v dovolaní týkajúcou sa

toho, že krajský súd nevyzval v zmysle sťažovateľku, aby sa vyjadrila

k použitiu , vysporiadal ústavne akceptovateľným

spôsobom.

5. K námietke sťažovateľky týkajúcej sa skutočnosti, že krajský súd neakceptoval

návrh na doplnenie dokazovania výsluchom predsedu správnej rady sťažovateľky a jej

členov, najvyšší súd vo svojom rozsudku poukázal na toto vyjadrenie žalovaného: „Podľa

žalovaného boli vykonané všetky dôkazy a dôkaz navrhnutý žalobcom by bol nadbytočný,

nakoľko v čase zasadnutia správnej rady dňa 30. 04. 2008 ešte neboli medzi účastníkmi ani

vo forme návrhu predložené, resp. formulované podstatné náležitosti zmluvy správnej rady

SPU, preto o nich ani nemohli vedieť a logicky nemohli ani vyjadriť k nim súhlas.“ Ďalej

uviedol: „Žalovaný správne vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedol, že akékoľvek

dokazovanie navrhnuté žalobcom vzhľadom na to, že právny úkon zmluva o zabezpečení

ubytovacieho zariadenia predtým ako ju rektor podpísal, súhlasom správnej rady SPU

opatrená nebola, a preto vykonávanie akýchkoľvek iných dôkazov bolo bezpredmetné.“

Z takto koncipovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že

najvyšší súd sa aj s námietkou sťažovateľky, že krajský súd nevykonal navrhnuté

dokazovanie, riadne a zrozumiteľne vysporiadal.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu dospel k záveru, že k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

ani práva podľa dohovoru sťažovateľky nedošlo.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014