Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 687/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

12. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť R. P., zastúpeného advokátom

JUDr. Ladislavom Lukáčom, Hlavná 19, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného

práva rodičov na starostlivosť o deti a ich výchovu a práva detí na rodičovskú výchovu a

starostlivosť zaručených , ako aj

Listiny základných práv a slobôd a práva na styk medzi dieťaťom a jeho rodičmi podľa čl. 4

Dohovoru o styku s deťmi, ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1

, Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

z 13. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. P. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

8. augusta 2014 doručená sťažnosť R. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva rodičov na starostlivosť o deti a ich výchovu a práva detí na rodičovskú

výchovu a starostlivosť zaručených (ďalej len

„ústava“), ako aj čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

na styk medzi dieťaťom a jeho rodičmi podľa čl. 4 Dohovoru o styku s deťmi, ako aj

práva na spravodlivý súdny proces podľa , Listiny základný

práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie (ďalej len „listina“) podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „namietané konania“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom sp. zn.

z 5. decembra 2013 Okresný súd Prešov rozviedol v tom čase manželov R. P. a B. P., ktorá

bola v tomto konaní o návrhu na rozvod a úpravu práv a povinností k maloletým deťom

navrhovateľkou. Prvostupňový súd na základe tohto rozsudku zveril obe maloleté deti

do osobnej starostlivosti matky s nadštandardným stykom detí so sťažovateľom, s čím

sťažovateľ nesúhlasil, keďže v prípade rozvodu požadoval zverenie detí do striedavej

osobnej starostlivosti predovšetkým z dôvodu silných citových väzieb detí na oboch rodičov

a potrebu mužského vzoru pri ich výchove, argumentujúc, že obaja rodičia spĺňajú

predpoklady na ich riadnu výchovu a starostlivosť.

Sťažovateľ následne podal proti tomuto rozsudku odvolanie adresované Krajskému

súdu v Prešove, v ktorom tento druhostupňový súd v rozhodnutí sp. zn.

z 13. mája 2014 potvrdil správnosť a zákonnosť úvah, ako aj odôvodnenie prvostupňového

súdu a uviedol, že názor maloletých detí, ako aj výsledky znaleckého dokazovania boli

rešpektované a stotožňuje sa s nimi. Sťažovateľ nesúhlasí s vyjadrením krajského súdu,

podľa ktorého ak sú deti zverené len jednému z rodičov, neznamená to vylúčenie práva

druhého rodiča, ktorému deti zverené neboli, na ich výchovu a starostlivosť, keďže uvedené

považuje za nezodpovedajúce skutočnosti, a zároveň namieta, že súdy sa jeho argumentmi

a námietkami vôbec nezaoberali.

3. Podľa sťažovateľa postupom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva

rodičov na starostlivosť o deti a ich výchovu a práva detí na rodičovskú výchovu

a starostlivosť zaručených , ako aj listiny a práva na styk

medzi dieťaťom a jeho rodičmi podľa čl. 4 Dohovoru o styku s deťmi, ako aj práva

na spravodlivý súdny proces podľa a listiny, ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne o nej rozhodol nálezom,

v ktorom vysloví, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. porušil jeho

právo ako rodiča na starostlivosť o deti a ich výchovu, právo detí na rodičovskú výchovu

a starostlivosť a práva detí a rodiča na nadviazanie a udržiavanie vzájomného pravidelného

styku zakotvené v , listiny a Dohovoru o styku s deťmi,

ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa , listiny a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň navrhuje, aby ústavný

súd zrušil napadnutý rozsudok (sťažovateľ uvádza „uznesenie“, pozn.) krajského súdu a

vrátil mu vec na ďalšie konanie. V závere požaduje priznanie úhrady trov konania v sume

340,90 € na účet jeho právneho zástupcu v lehote jedného mesiaca od doručenia

rozhodnutia.

5. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa

na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že

táto je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

6. Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;

deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu

na základe zákona.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

8. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

9. Ústavný súd nevyhodnotil argumentáciu sťažovateľa ako spôsobilú spochybniť

ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom

aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych

záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade

s jeho právomocami ustanovenými v . Ústavný súd nezistil, že by

posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore,

či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne

odôvodnený.

10. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí aj

právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá

má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných

právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd aj na tomto mieste pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

(m. m. ). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr.

, , ). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej

aj „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody,

na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje

podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania

môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku

z 21. 1. 1999).

11. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom rozsudku dostatočne

vyhodnotil vykonané dokazovanie, na sporné otázky namietané sťažovateľom dal

vyčerpávajúcim spôsobom kvalifikované odpovede, a preto aj ústavný súd ho považuje

za dostačujúci a ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré potvrdil

rozsudok okresného súdu v celom rozsahu. Okolnosť, že sťažovateľ má odlišný názor,

nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd preto nemá dôvod

zasahovať do záverov krajského súdu. Ústavný súd k tomu ďalej poznamenáva, že základné

právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie garantované , listinou

a dohovorom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka

konania (napr. , ).

12. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadnu skutočnosť,

na základe ktorej by mohol konštatovať, že napadnutým rozsudkom krajského súdu boli

porušené základné práva sťažovateľa podľa , listiny či

dohovoru.

13. Ústavný súd dodáva, že podľa o rodine a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) ak

sa zmenia pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práv

a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností. Je tomu tak v prípade,

ak na strane niektorého z rodičov alebo dieťaťa dôjde k takej zmene pomerov (t. j. zmene

rozhodujúcich kritérií v porovnaní so skutkovým stavom existujúcim v čase

predchádzajúceho rozhodnutia všeobecného súdu), ktorá by odôvodňovala potrebu dočasne

upraviť pomery rodičov k maloletému iným spôsobom. Z toho vyplýva, že v napadnutom

rozhodnutí nejde o „konečné“ rozhodnutie, takže sa v budúcnosti môže aj meniť, či už

v prospech alebo neprospech sťažovateľa.

14. Sťažovateľ okrem porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru namietal aj porušenie ďalších základných práv podľa ,

čl. 32 ods. 4 listiny a čl. 4 Dohovoru o styku s deťmi, avšak vždy na základe rovnakých

skutočností, z akých vychádzal pri svojich námietkach o porušení a

ods. 1 dohovoru. Keďže namietaným porušením základných práv podľa listiny a Dohovoru

o styku s deťmi sťažovateľ sleduje ten istý účel, ústavný súd v tejto súvislosti uvádza,

že nie je nevyhnutné osobitne sa zaoberať touto časťou sťažnosti, pretože závery prijaté v

časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva podľa , resp.

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa v celom rozsahu vzťahujú aj na záver vo vzťahu

k ďalším označeným právam. Sťažovateľom označené základné právo na súdnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru porušené nebolo

a v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu ďalších sťažovateľom označených práv

(mutatis mutandis , , ).

15. Ústavný súd v závere zdôrazňuje, že rodičovské práva a povinnosti patria

obidvom rodičom. Ak rodičia žijú v manželstve, predpokladá sa, že ich vychovávajú

v zásade na základe vzájomnej dohody a v záujme maloletého dieťaťa. Zákon o rodine

úpravu výkonu rodičovských práv a povinností v určitých špecifických situáciách rieši

osobitne, čo . ods. 1 a 4 listiny (obsah ktorého zodpovedá a 4 )

nielen umožňuje, ale aj predpokladá. Pritom zákon o rodine preferuje predovšetkým dohodu

rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 24 ods. 2, § 25 ods. 1, § 35 a § 36

zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne

o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa.

16. Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie podľa už

vysloveného právneho názoru ústavného súdu () k obmedzeniu práv rodičov,

ale naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže

byť v nesúlade s čl. 32 ods. 4 listiny tak, ako to uvádzal v sťažnosti otec maloletých detí.

17. Z uvedených dôvodov bola sťažnosť sťažovateľa odmietnutá pre zjavnú

neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014