Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 709/2014
PDF · 417.42 KB
No categories available
I. ÚS 709/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
19. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti
zastúpeného advokátkou JUDr. Andreou Havlátovou Rajczyovou, Mlynská 25, Košice,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Nc 7/2013 z 29. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2013
doručená a 18. júla 2013 doplnená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Nc 7/2013 z 29. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“ alebo „uznesenie najvyššieho súdu“), ktorým rozhodol o žalovaným (v konaní
pred všeobecnými súdmi – Slovenský pozemkový fond Bratislava) opätovne vznesenej
námietke zaujatosti proti konajúcej sudkyni Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) tak, že je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci
vedenej na tomto súde pod sp. zn. 17 Co 99/2010 a sp. zn. 17 Co 100/2010 (vec Okresného
súdu Poprad sp. zn. 20 C 139/2008).
Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietané porušenie svojich základných práv videl
v tom, že najvyšší súd na základe návrhu žalovaného rozhodol o vylúčení konajúcej
sudkyne, pričom „v napadnutom uznesení absolútne absentujú skutočnosti, na základe
ktorých konajúci súd dospel k záveru, že je v danom prípade celkom zjavné, že vzťah
sudkyne k účastníkovi konania dosahuje taký charakter a intenzitu,
že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a
nestranne, čiže napadnuté uznesenie je nedostatočne odôvodnené až arbitrárne“, ktorým sa
hrubo zasahuje do jeho práva na súdnu ochranu, práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6
dohovoru.
Návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľ
odôvodnil najmä tým, že proti napadnutému uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok,
v dôsledku čoho nastáva právoplatnosť a vykonateľnosť uznesenia dňom nasledujúcim
po dni doručenia uznesenia, čím „dôjde k okamžitému a neodvrátiteľnému porušeniu práva
na zákonného sudcu, nakoľko toto porušenie práva nie je možné zvrátiť v rámci riadnych
opravných prostriedkov“. Sťažovateľ je toho názoru, „že pokračovať v konaní so sudcom,
ktorý nie je zákonným sudcom a voči ktorého rozhodnutiam možno až následne podať
odvolanie, resp. dovolanie by bolo v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru v časti, ktorá garantuje prejednanie veci spravodlivo a bez zbytočných prieťahov,
čo by pre sťažovateľa predstavovalo nezanedbateľnú ujmu“. Sťažovateľ je toho názoru, že
„... neodloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia spôsobí väčšiu ujmu než aká môže
vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti a odloženie vykonateľnosti napadnutého
uznesenia nie je v rozpore s verejným záujmom“.
Sťažovateľ zároveň požiadal aj o prednostné vybavenie veci v zmysle ustanovenia
§ 26 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal uznesenie o odklade vykonateľnosti
uznesenia najvyššieho súdu, a potom nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 7/2013 z 29. apríla 2013 porušené bolo, uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 7/2013 z 29. apríla 2013 zruší a vec mu vráti na ďalšie
konanie a najvyšší súd zaviaže zaplatiť mu trovy konania v sume 331,13 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ešte pred samotným vecným posúdením sťažnosti sťažovateľa ústavný súd považoval
za potrebné zaujať stanovisko k oznámeniu žalovaného z 31. júla 2013 (ústavnému súdu
doručenému 2. augusta 2013), že „... vstupuje do konania v pozícii vedľajšieho účastníka na
strane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“, čo odôvodnil tým, že „... je účastníkom
súdneho konania (v procesnej pozícii žalovaného) na Krajskom súde v Prešove a budúcim
rozhodnutím Ústavného súdu SR bude SPF priamo dotknutý“.
Následne žalovaný podaním osobne doručeným ústavnému súdu 14. augusta 2013
uplatnil námietku predpojatosti voči sudcovi JUDr. Milanovi Ľalíkovi – sudcovi
spravodajcovi vo veci, a uviedol, že «... odmieta sudcu JUDr. Milana Ľalíka (ďalej aj ako
„namietaný sudca“) pre predpojatosť a žiada, aby II. senát Ústavného súdu Slovenskej
republiky (určený v súlade s Rozvrhom práce Ústavného súdu SR) rozhodol o vylúčení
namietaného sudcu pre predpojatosť v uvedenej právnej veci sťažovateľa...».
V súlade s čl. IV bodu 1 rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 v znení dodatku č. 1 a dodatku č. 2, ktorými
sa mení a dopĺňa rozvrh práce ústavného súdu, rozhodol druhý senát uznesením
č. k. II. ÚS 676/2014 30 z 9. októbra 2014 o odmietnutí námietky predpojatosti z dôvodu,
že bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu
rozhodovať o oznámení žalovaného, že vstupuje do konania ústavného súdu v pozícii
vedľajšieho účastníka.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05,
IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS
66/98).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) sudcovia sú
vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci,
k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť
námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Podľa § 15a ods. 2 OSP účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1
najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do
15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.
Podľa § 15a ods. 3 OSP v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje,
dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti
o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd
neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.
Podľa § 16 ods. 1 OSP o tom, či je sudca vylúčený, rozhodne do desiatich dní
od predloženia veci nadriadený súd v senáte.
Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie označených
základných práv uznesením najvyššieho súdu, ktorým tento súd rozhodol o námietke
zaujatosti vznesenej žalovaným vo veci vedenej krajským súdom
pod sp. zn. 17 Co 99/2010, 17 Co 100/2010 (vec Okresného súdu Poprad
sp. zn. 20 C 139/2008) o vylúčení sudkyne krajského súdu z jej
prejednávania a rozhodovania.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že najvyšší súd porušil jeho označené práva
napadnutým uznesením v súvislosti s konaním o námietke zaujatosti tým, že:
uvedené uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne a neodôvodnené,
neboli splnené zákonné predpoklady na vylúčenie zákonnej sudkyne krajského súdu
z prerokúvania a rozhodovania vo veci sťažovateľa.
Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že žalovaný podaním doručeným
krajskému súdu 9. januára 2013 vzniesol námietku zaujatosti voči
(sudkyni tohto súdu), ktorú odôvodnil tým, že na základe jeho podnetu minister
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) podal návrh
na začatie disciplinárneho konania proti sudkyni, čím je jej objektívna nestrannosť v danej
veci spochybnená. V doplnenom podaní z 20. februára 2013 žalovaný uviedol, že podľa
medializovaných informácií minister spravodlivosti žiada pre menovanú sudkyňu uloženie
najprísnejšieho trestu – zbavenie funkcie sudcu.
V relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd k podstate argumentácie
žalovaného uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej konštatuje, že námietku, ktorú žalovaný predostrel
vo vzťahu k problematike nestrannosti sudcu, je potrebné vnímať ako jeho subjektívny
pohľad na rozhodovaciu činnosť sudcu. Skutočnosť, že predsedníčka senátu odvolacieho
súdu je vystavená tlaku disciplinárneho stíhania, ešte samo o sebe neznamená, že daná
okolnosť môže signalizovať jej „zaujatý“ pomer k prejednávanej veci alebo k procesným
stranám, (por. aj III. ÚS 92/2012). Žalovaný však poukázal aj na skutočnosť, že
vo viacerých médiách boli uverejnené informácie o disciplinárnom stíhaní predsedníčky
senátu, ktoré bolo iniciované na základe práve jeho podnetu ministrovi spravodlivosti
a v práve prejednávanej veci. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky samotná
okolnosť disciplinárneho stíhania sama o sebe nemôže vzbudiť pochybnosti o objektivite
sudcu, no v danom prípade sú tu prítomné aj súvislosti a tie už môžu založiť pochybnosti
o objektivite jej rozhodovania. Pre prítomnosť súvislostí, ktoré by naznačovali, že
disciplinárne konanie sudcu môže mať vplyv na prijatie rozhodnutia v danej veci, ako aj
pre prítomnosť predpokladov, ktoré by naznačovali pomer predsedníčky senátu
k prerokovávanej veci alebo k žalovanému. V okolnostiach daného prípadu vznik situácie
disciplinárne konanie predsedníčky senátu (ktorá bezprostredne súvisí s meritórnym
rozhodnutím v danej veci) iniciované na základe podnetu žalovaného môže navodiť dojem
vzbudzujúci pochybnosti o nestrannosti zákonnej sudkyne. Pri zohľadnení tzv. teórie zdania
uplatňovanej v judikatúre ESĽP je v danom prípade celkom zjavné, že vzťah
k účastníkovi konania dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek
zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne.»
Z posudzovaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že svoje rozhodnutie
o vylúčení sudkyne krajského súdu z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej
pod sp. zn. 17 Co 99/2010, 17 Co 100/2010 (vec Okresného súdu Poprad
sp. zn. 20 C 139/2008) odôvodnil okrem iného aj poukazom na judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej konštantne vychádza aj ústavný súd
pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých sťažovatelia namietajú
porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (a to aj v
spojení s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj poukazom na relevantnú
judikatúru ústavného súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za potrebné opakovane poukázať na svoju
ustálenú judikatúru k základnému právu na zákonného sudcu (napr. I. ÚS 126/03,
I. ÚS 121/06), v rámci ktorej spravidla zdôrazňuje, že pri skúmaní podstatných náležitostí
pojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1 ústavy treba brať do úvahy nielen príslušnú
zákonnú úpravu, ale predovšetkým ustanovenia ústavy a dohovoru o nezávislom
a nestrannom výkone súdnictva. Existencia nestrannosti musí byť určená jednak podľa
subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania
konkrétneho sudcu v danej veci, jednak podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či
sudca poskytuje dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek
oprávnená pochybnosť. V tomto smere ide o zvažovanie zistiteľných skutočností, ktoré
môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môže mať dokonca určitý význam aj
tzv. zdanie (javenie sa) pochybnosti (appearance of bias). Je to inými slovami vyjadrený
výstižný výrok ESĽP vo veci Delcourt v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého
„spravodlivosť má byť nielenže vykonávaná, ale musí sa aj javiť, že je vykonávaná“
(porovnaj citovanú časť z odôvodnenia uznesenia krajského súdu). Podstatnou je dôvera,
ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať (III. ÚS 16/00).
Ústavný súd považoval za potrebné tiež zdôrazniť, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch, ak porušenie procesných
práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi, by znamenalo súčasne aj porušenie
základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou alebo medzinárodnou zmluvou,
ktorou je Slovenská republika viazaná (I. ÚS 13/00, IV. ÚS 287/04). Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, alebo z
ústavného hľadiska inak neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. III. ÚS 180/02, IV. ÚS 1/02).
V danom prípade je uznesenie najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu
primeraným spôsobom odôvodnené. Pokiaľ najvyšší súd rozhodol o vylúčení zákonnej
sudkyne z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej
pod sp. zn. 17 Co 99/2010, 17 Co 100/2010, odstránil tým akékoľvek pochybnosti
o prípadnej absencii jej nestrannosti vyplývajúcej z objektívnych dôvodov založených
na okolnosti jej disciplinárneho stíhania iniciovaného z podnetu žalovaného, ako aj jeho
následnej medializácii, ktoré posúdil vo vzájomných súvislostiach. Za týchto okolností sa
nemožno stotožniť s tvrdením sťažovateľa o tom, že namietané uznesenie najvyššieho súdu
je arbitrárne a neodôvodnené, pretože v ňom absentujú skutočnosti, na základe ktorých
najvyšší súd dospel k svojmu rozhodnutiu.
Najvyšší súd rešpektujúc požiadavky ústavne súladnej aplikácie právnych predpisov
a judikatúry ESĽP vylúčením zákonnej sudkyne z prerokúvania a rozhodovania danej veci
zachoval rovnosť účastníkov konania (sťažovateľky, ako aj žalovaného) tak, aby
rozhodovanie o danej veci mohlo byť uskutočnené nestranným sudcom. Z uvedených
dôvodov nemožno jeho postup a uznesenie v danej veci označiť za arbitrárne a bez opory
v platnej legislatíve, a preto je podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu
z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Na základe uvedených skutočností
ústavný súd nezistil medzi napadnutým uznesením takú príčinnú súvislosť s namietaným
porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a tiež jeho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožnila
vysloviť ich porušenie.
Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, že
súd, ktorý prerokováva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje
o merite veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie sa
týka len zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1
dohovoru, pretože ide o právo procesné. Pokiaľ by malo zloženie súdu vplyv na hlavné
konanie a rozhodnutie na ňom prijímané, je potrebné pripomenúť, že podstata konania sa
musí priamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen vs. Rakúsko,
rozsudok zo 16. júla 1971, séria A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno
tvrdiť (sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku ústavný súd o návrhu sťažovateľa, ktorý
s poukazom na ustanovenie § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde žiadal o odloženie
vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia dočasným opatrením do nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, nerozhodoval.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu
rozhodovať o oznámení žalovaného, že vstupuje do konania ústavného súdu v pozícii
vedľajšieho účastníka.
K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné
stanovisko sudcu Milana Ľalíka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. novembra 2014