Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 709/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

19. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti

zastúpeného advokátkou JUDr. Andreou Havlátovou Rajczyovou, Mlynská 25, Košice,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa

a práva na spravodlivý súdny proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 29. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2013

doručená a 18. júla 2013 doplnená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia základného práva garantovaného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“ alebo „uznesenie najvyššieho súdu“), ktorým rozhodol o žalovaným (v konaní

pred všeobecnými súdmi – Slovenský pozemkový fond Bratislava) opätovne vznesenej

námietke zaujatosti proti konajúcej sudkyni Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) tak, že je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci

vedenej na tomto súde pod sp. zn. a sp. zn. (vec Okresného

súdu Poprad sp. zn. ).

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietané porušenie svojich základných práv videl

v tom, že najvyšší súd na základe návrhu žalovaného rozhodol o vylúčení konajúcej

sudkyne, pričom „v napadnutom uznesení absolútne absentujú skutočnosti, na základe

ktorých konajúci súd dospel k záveru, že je v danom prípade celkom zjavné, že vzťah

sudkyne k účastníkovi konania dosahuje taký charakter a intenzitu,

že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a

nestranne, čiže napadnuté uznesenie je nedostatočne odôvodnené až arbitrárne“, ktorým sa

hrubo zasahuje do jeho práva na súdnu ochranu, práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi a

práva na spravodlivý súdny proces podľa a a

dohovoru.

Návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľ

odôvodnil najmä tým, že proti napadnutému uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok,

v dôsledku čoho nastáva právoplatnosť a vykonateľnosť uznesenia dňom nasledujúcim

po dni doručenia uznesenia, čím „dôjde k okamžitému a neodvrátiteľnému porušeniu práva

na zákonného sudcu, nakoľko toto porušenie práva nie je možné zvrátiť v rámci riadnych

opravných prostriedkov“. Sťažovateľ je toho názoru, „že pokračovať v konaní so sudcom,

ktorý nie je zákonným sudcom a voči ktorého rozhodnutiam možno až následne podať

odvolanie, resp. dovolanie by bolo v rozpore s SR a

Dohovoru v časti, ktorá garantuje prejednanie veci spravodlivo a bez zbytočných prieťahov,

čo by pre sťažovateľa predstavovalo nezanedbateľnú ujmu“. Sťažovateľ je toho názoru, že

„... neodloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia spôsobí väčšiu ujmu než aká môže

vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti a odloženie vykonateľnosti napadnutého

uznesenia nie je v rozpore s verejným záujmom“.

Sťažovateľ zároveň požiadal aj o prednostné vybavenie veci v zmysle ustanovenia

o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal uznesenie o odklade vykonateľnosti

uznesenia najvyššieho súdu, a potom nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo

na súdnu ochranu podľa , právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa

a právo na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. apríla 2013 porušené bolo, uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. apríla 2013 zruší a vec mu vráti na ďalšie

konanie a najvyšší súd zaviaže zaplatiť mu trovy konania v sume 331,13 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ešte pred samotným vecným posúdením sťažnosti sťažovateľa ústavný súd považoval

za potrebné zaujať stanovisko k oznámeniu žalovaného z 31. júla 2013 (ústavnému súdu

doručenému 2. augusta 2013), že „... vstupuje do konania v pozícii vedľajšieho účastníka na

strane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“, čo odôvodnil tým, že „... je účastníkom

súdneho konania (v procesnej pozícii žalovaného) na Krajskom súde v Prešove a budúcim

rozhodnutím Ústavného súdu SR bude SPF priamo dotknutý“.

Následne žalovaný podaním osobne doručeným ústavnému súdu 14. augusta 2013

uplatnil námietku predpojatosti voči sudcovi JUDr. Milanovi Ľalíkovi – sudcovi

spravodajcovi vo veci, a uviedol, že «... odmieta sudcu JUDr. Milana Ľalíka (ďalej aj ako

„namietaný sudca“) pre predpojatosť a žiada, aby II. senát Ústavného súdu Slovenskej

republiky (určený v súlade s Rozvrhom práce Ústavného súdu SR) rozhodol o vylúčení

namietaného sudcu pre predpojatosť v uvedenej právnej veci sťažovateľa...».

V súlade s čl. IV bodu 1 rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 v znení dodatku č. 1 a dodatku č. 2, ktorými

sa mení a dopĺňa rozvrh práce ústavného súdu, rozhodol druhý senát uznesením

č. k. z 9. októbra 2014 o odmietnutí námietky predpojatosti z dôvodu,

že bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu

rozhodovať o oznámení žalovaného, že vstupuje do konania ústavného súdu v pozícii

vedľajšieho účastníka.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS

66/98).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podľa (ďalej len „OSP“) sudcovia sú

vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci,

k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa účastníci majú právo z dôvodov podľa uplatniť

námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1

najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do

15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Podľa v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje,

dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti

o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd

neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Podľa o tom, či je sudca vylúčený, rozhodne do desiatich dní

od predloženia veci nadriadený súd v senáte.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie označených

základných práv uznesením najvyššieho súdu, ktorým tento súd rozhodol o námietke

zaujatosti vznesenej žalovaným vo veci vedenej krajským súdom

pod sp. zn. , (vec Okresného súdu Poprad

sp. zn. ) o vylúčení sudkyne krajského súdu z jej

prejednávania a rozhodovania.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že najvyšší súd porušil jeho označené práva

napadnutým uznesením v súvislosti s konaním o námietke zaujatosti tým, že:

uvedené uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne a neodôvodnené,

neboli splnené zákonné predpoklady na vylúčenie zákonnej sudkyne krajského súdu

z prerokúvania a rozhodovania vo veci sťažovateľa.

Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že žalovaný podaním doručeným

krajskému súdu 9. januára 2013 vzniesol námietku zaujatosti voči

(sudkyni tohto súdu), ktorú odôvodnil tým, že na základe jeho podnetu minister

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) podal návrh

na začatie disciplinárneho konania proti sudkyni, čím je jej objektívna nestrannosť v danej

veci spochybnená. V doplnenom podaní z 20. februára 2013 žalovaný uviedol, že podľa

medializovaných informácií minister spravodlivosti žiada pre menovanú sudkyňu uloženie

najprísnejšieho trestu – zbavenie funkcie sudcu.

V relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd k podstate argumentácie

žalovaného uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej konštatuje, že námietku, ktorú žalovaný predostrel

vo vzťahu k problematike nestrannosti sudcu, je potrebné vnímať ako jeho subjektívny

pohľad na rozhodovaciu činnosť sudcu. Skutočnosť, že predsedníčka senátu odvolacieho

súdu je vystavená tlaku disciplinárneho stíhania, ešte samo o sebe neznamená, že daná

okolnosť môže signalizovať jej „zaujatý“ pomer k prejednávanej veci alebo k procesným

stranám, (por. aj ). Žalovaný však poukázal aj na skutočnosť, že

vo viacerých médiách boli uverejnené informácie o disciplinárnom stíhaní predsedníčky

senátu, ktoré bolo iniciované na základe práve jeho podnetu ministrovi spravodlivosti

a v práve prejednávanej veci. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky samotná

okolnosť disciplinárneho stíhania sama o sebe nemôže vzbudiť pochybnosti o objektivite

sudcu, no v danom prípade sú tu prítomné aj súvislosti a tie už môžu založiť pochybnosti

o objektivite jej rozhodovania. Pre prítomnosť súvislostí, ktoré by naznačovali, že

disciplinárne konanie sudcu môže mať vplyv na prijatie rozhodnutia v danej veci, ako aj

pre prítomnosť predpokladov, ktoré by naznačovali pomer predsedníčky senátu

k prerokovávanej veci alebo k žalovanému. V okolnostiach daného prípadu vznik situácie

disciplinárne konanie predsedníčky senátu (ktorá bezprostredne súvisí s meritórnym

rozhodnutím v danej veci) iniciované na základe podnetu žalovaného môže navodiť dojem

vzbudzujúci pochybnosti o nestrannosti zákonnej sudkyne. Pri zohľadnení tzv. teórie zdania

uplatňovanej v judikatúre ESĽP je v danom prípade celkom zjavné, že vzťah

k účastníkovi konania dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek

zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne.»

Z posudzovaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že svoje rozhodnutie

o vylúčení sudkyne krajského súdu z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej

pod sp. zn. , (vec Okresného súdu Poprad

sp. zn. ) odôvodnil okrem iného aj poukazom na judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej konštantne vychádza aj ústavný súd

pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa , v ktorých sťažovatelia namietajú

porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa (a to aj v

spojení s namietaným porušením ), ako aj poukazom na relevantnú

judikatúru ústavného súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za potrebné opakovane poukázať na svoju

ustálenú judikatúru k základnému právu na zákonného sudcu (napr. ,

), v rámci ktorej spravidla zdôrazňuje, že pri skúmaní podstatných náležitostí

pojmu „zákonný sudca“ podľa treba brať do úvahy nielen príslušnú

zákonnú úpravu, ale predovšetkým ustanovenia a dohovoru o nezávislom

a nestrannom výkone súdnictva. Existencia nestrannosti musí byť určená jednak podľa

subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania

konkrétneho sudcu v danej veci, jednak podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či

sudca poskytuje dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek

oprávnená pochybnosť. V tomto smere ide o zvažovanie zistiteľných skutočností, ktoré

môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môže mať dokonca určitý význam aj

tzv. zdanie (javenie sa) pochybnosti (appearance of bias). Je to inými slovami vyjadrený

výstižný výrok ESĽP vo veci Delcourt v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého

„spravodlivosť má byť nielenže vykonávaná, ale musí sa aj javiť, že je vykonávaná“

(porovnaj citovanú časť z odôvodnenia uznesenia krajského súdu). Podstatnou je dôvera,

ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať ().

Ústavný súd považoval za potrebné tiež zdôrazniť, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch, ak porušenie procesných

práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi, by znamenalo súčasne aj porušenie

základných práv alebo slobôd deklarovaných alebo medzinárodnou zmluvou,

ktorou je Slovenská republika viazaná (, ). Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, alebo z

ústavného hľadiska inak neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ).

V danom prípade je uznesenie najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu

primeraným spôsobom odôvodnené. Pokiaľ najvyšší súd rozhodol o vylúčení zákonnej

sudkyne z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej

pod sp. zn. , , odstránil tým akékoľvek pochybnosti

o prípadnej absencii jej nestrannosti vyplývajúcej z objektívnych dôvodov založených

na okolnosti jej disciplinárneho stíhania iniciovaného z podnetu žalovaného, ako aj jeho

následnej medializácii, ktoré posúdil vo vzájomných súvislostiach. Za týchto okolností sa

nemožno stotožniť s tvrdením sťažovateľa o tom, že namietané uznesenie najvyššieho súdu

je arbitrárne a neodôvodnené, pretože v ňom absentujú skutočnosti, na základe ktorých

najvyšší súd dospel k svojmu rozhodnutiu.

Najvyšší súd rešpektujúc požiadavky ústavne súladnej aplikácie právnych predpisov

a judikatúry ESĽP vylúčením zákonnej sudkyne z prerokúvania a rozhodovania danej veci

zachoval rovnosť účastníkov konania (sťažovateľky, ako aj žalovaného) tak, aby

rozhodovanie o danej veci mohlo byť uskutočnené nestranným sudcom. Z uvedených

dôvodov nemožno jeho postup a uznesenie v danej veci označiť za arbitrárne a bez opory

v platnej legislatíve, a preto je podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu

z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Na základe uvedených skutočností

ústavný súd nezistil medzi napadnutým uznesením takú príčinnú súvislosť s namietaným

porušením základného práva sťažovateľa podľa a tiež jeho základného

práva podľa , ktorá by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožnila

vysloviť ich porušenie.

Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, že

súd, ktorý prerokováva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje

o merite veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie sa

týka len zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1

dohovoru, pretože ide o právo procesné. Pokiaľ by malo zloženie súdu vplyv na hlavné

konanie a rozhodnutie na ňom prijímané, je potrebné pripomenúť, že podstata konania sa

musí priamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen vs. Rakúsko,

rozsudok zo 16. júla 1971, séria A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno

tvrdiť (sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku ústavný súd o návrhu sťažovateľa, ktorý

s poukazom na ustanovenie žiadal o odloženie

vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia dočasným opatrením do nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, nerozhodoval.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu

rozhodovať o oznámení žalovaného, že vstupuje do konania ústavného súdu v pozícii

vedľajšieho účastníka.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa pripája odlišné

stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2014