Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 654/2014
PDF · 208.17 KB
No categories available
I. ÚS 654/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a zo sudcu
Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť M. D., zastúpenej advokátkou JUDr. Annou
Lacovou, Advokátska kancelária, Pražská 4, Košice, vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod
sp. zn. 27 C/38/2004 a takto
rozhodol:
1. Základné právo M. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní
vedenom pod sp. zn. 27 C/38/2004 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 27 C/38/2004 konal bez zbytočných prieťahov.
3. M. D. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur),
ktoré jej j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť M. D. trovy právneho zastúpenia
v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet advokátky
JUDr. Anny Lacovej, Advokátska kancelária, Pražská 4, Košice, do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 654/2014-14 z 28. októbra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 24 C 82/2001 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti žiada vydať nález, ktorým ústavný súd vysloví
„porušenie práva sťažovateľky... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy SR Okresného súdu Košice I vo veci sp. zn. 27 C/38/2004 a priznal
finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- € a uložil Okresnému súdu Košice I uhradiť
sťažovateľke trovy konania vo výške 284,08 €...“.
3. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania vedeného pred
okresným súdom pod sp. zn. 27 C/38/2004, v ktorom sa domáhala vypratania nehnuteľnosti.
Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 27 C/38/04 z 30. novembra 2005 tak, že
žalovanému v 2. rade uložil povinnosť nehnuteľnosť vypratať a nahradiť sťažovateľke trovy
konania. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) o odvolaní žalovaného v 2. rade
proti rozsudku okresného súdu rozhodol uznesením sp. zn. 4 Co/56/2006 z 22. júna 2007
tak, že pripustil späťvzatie návrhu, zrušil rozsudok okresného súdu a uložil žalovanému
v 2. rade zaplatiť sťažovateľke náhradu trov prvostupňového konania v sume 71 250 Sk
a náhradu trov odvolacieho konania v sume 26 470 Sk.
4. Sťažovateľka následne 5. decembra 2007 požiadala súdnu exekútorku o vykonanie
exekúcie pre vymoženie náhrady trov konania proti povinnému. Po vydaní poverenia vydala
súdna exekútorka upovedomenie o začatí exekúcie, proti ktorému podal povinný námietky,
ktoré odôvodnil tým, že exekučný titul – uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Co 56/2006
z 22. júna 2007 – nebol povinnému nikdy doručený, nenadobudol právoplatnosť, a preto
na jeho podklade exekúciu nemožno viesť a musí byť zastavená.
5. Okresný súd uznesením sp. zn. 40 Er 4953/2007 z 25. augusta 2011 námietkam
povinného vyhovel a neskôr uznesením z 24. januára 2012 exekúciu zastavil a vyslovil, že
o trovách exekučného konania rozhodne samostatným uznesením. Uznesenie okresného
súdu sp. zn. 40 Er 4953/2007 z 24. januára 2012 nadobudlo právoplatnosť 1. marca 2012.
Uznesením sp. zn. 40 Er 4953/2007 z 5. júna 2012 rozhodol okresný súd vyšším súdnym
úradníkom o náhrade trov exekučného konania tak, že sťažovateľku zaviazal nahradiť
povinnému trovy konania v sume 341,56 €. Proti uzneseniu okresného súdu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom do dnešného dňa nebolo rozhodnuté.
6. Sťažovateľka doručila 10. júla 2012 predsedovi okresného súdu aj sťažnosť
na prieťahy v konaní zo 7. júla 2012, ktorú predseda okresného súdu vybavil prípisom
sp. zn. Spr 179/2012 z 15. augusta 2012 tak, že nápravu je potrebné vykonať vo veci
vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. 27 C/38/2004 s tým, že uznesenie krajského súdu
sp. zn. 4 Co/56/2006 z 22. júna 2007 bude účinne doručené všetkým účastníkom konania.
Aj napriek tejto skutočnosti a následne opakovej žiadosti sťažovateľky z 9. septembra 2013
k náprave dosiaľ nedošlo.
7. Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. l SprV/319/2014 zo 7. októbra 2014
k sťažnosti uviedol:
„Konanie vo veci sp. zn. 27C/38/04, o vypratanie nehnuteľnosti sa začalo
na Okresnom súde Košice I 26.3.2004. Po zaplatení súdneho poplatku a zabezpečení
prípravy pojednávania súd nariadil pojednávanie na 6.4.2005. Na pojednávanie sa
nedostavila žalobkyňa..., preto súd pojednávanie odročil na 19.5.2005.
Pojednávanie dňa 19.5.2005 po prejednaní veci bolo odročené na neurčito za
účelom doplnenia dokazovania.
Ďalšie pojednávanie nariadené na 13.7.2005 bolo odročené na neurčito na žiadosť
žalovaného.
Ďalšie pojednávanie nariadené na 22.9.2005 bolo odročené na neurčito na žiadosť
žalovaného v 1. rade.
Pojednávanie nariadené na 23.11.2005 bolo po prejednaní veci odročené na
24.11.2005 za účelom vyhlásenia rozhodnutia. Na pojednávaní dňa súd pokračoval v
konaní a pojednávanie odročil na 30.11.2005 za účelom doplnenia dokazovania.
Dňa 30.11.2005 súd vo veci vyhlásil rozsudok. Proti rozsudku č.k. 27C/38/04-81
podal odvolanie žalovaný v 2. rade... Spis bol s opravným prostriedkom dňa 14.2.2006
predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.
Dňa 27.4.2007 žalobkyňa... doručila odvolaciemu súdu podanie označené ako
čiastočné späťvzatie žaloby a žiadala konanie o vypratanie nehnuteľnosti zastaviť vzhľadom
na skutočnosť, že žalovaný v 2.rade nehnuteľnosť dňa 1.6.2006 vypratal a odovzdal jej
vlastníkom. Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 4Co/56/2006-119, zo dňa 22.6.2007
pripustil späťvzatie návrhu a zrušil rozsudok súdu prvého stupňa. Zároveň zaviazal
žalovaného v 2.rade zaplatiť žalobkyni v 2. rade trovy konania vo výške 71.250,- Sk na účet
právnej zástupkyne... a trovy odvolacieho konania na účet...
Uznesenie č.k. 4Co/56/2006-119 bolo doručené právnej zástupkyni žalobkýň v 1. a 2.
rade... a žalovaným v 1. a 2. rade. Žalovaný v 2. rade bol právne zastúpený...
(plnomocenstvo udelené dňa 28.5.2007), ale jej predmetné uznesenie doručené nebolo. Na
uznesení č.k. 4Co/56/2006-119 bola vyznačená doložka právoplatnosti dňom 1.10.2007.
Zákonná sudkyňa aj napriek písomnej výzve predsedu súdu zo dňa 3.9.2012 doložku
právoplatnosti na uznesení č.k. 4Co/56/2006-119 zo dňa 22.6.2007 doposiaľ neopravila.
Uznesenie č.k. 4Co/56/2006-119 bolo titulom exekúcie vedenej pod sp. zn.
40Er/4953/2007. Uznesením č.k. 40Er/4953/2007-71 zo dňa 25.8.2011 súd námietkam
povinného proti exekúcií vyhovel. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 7.10.2011.
Uznesením č.k. 40Er/4953/2007-75 zo dňa 24.1.2012 exekúciu zastavil. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 1.3.2012.
Uznesením č.k. 40Er/4953/2007-86 zo dňa 5.6.2012 súd zaviazal oprávnenú zaplatiť
povinnému trovy konania vo výške 341,56 EUR. Proti uzneseniu podala oprávnená
odvolanie. Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 11 CoE/109/2013-97 zo dňa 30.12.2013
vrátil vec súdu prvého stupňa s tým, že o odvolaní má rozhodnúť sudca. Sudca doposiaľ
o trovách účastníkov konania nerozhodol.
Na základe vyššie uvedeného je sťažnosť... čiastočne dôvodná..“
8. Úkony okresného súdu uvedené vo vyjadrení okresného súdu považoval
za preukázané zo spisu okresného súdu predloženého ústavnému súdu 26. novembra 2014.
K vyjadreniu okresného súdu zaujala stanovisko právna zástupkyňa sťažovateľky
v podaní doručenom ústavnému súdu 12. decembra 2014, v ktorom uviedla:
«Sťažovateľka sa nestotožňuje s názorom Okresného súdu Košice I. že sťažnosť... je
„.čiastočne dôvodná“ a má za to, že jej sťažnosť je dôvodná v celom rozsahu.
Okresný súd Košice 1 vo vyjadrení zo dňa 07.10.2014 sa pokúsil o genézu
vykonaných úkonov súdom v konaní 27C/38/2004. no v jeho vyjadrení chýba údaj o tom,
kedy bolo uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Co/56/2006-119 zo dňa
22.06.2007 doručené žalovanému, kedy bolo žalovaným prevzaté a kedy uznesenie
nadobudlo právoplatnosť. Tvrdenie Okresného súdu Košice I vo vyjadrení, že zákonná
sudkyňa aj napriek písomnej výzve predsedu súdu zo dňa 03.09.2012 doložku
právoplatnosti na uznesení č.k. 4Co/56/2006-119 zo dňa 22.06.2007 doposiaľ neopravila
vytvára priestor pre domnienku, že uznesenie už bolo riadne doručené. Skutočnosť, že
uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.. 4 Co/56/2006-119 zo dňa 22.06.2007 bolo
Okresným súdom Košice I v súlade s ust. § 225 Občianskeho súdneho poriadku doručené
ale zo súdneho spisu ani z vyjadrenie súdu nevyplýva.
Exekučné konanie vedené Okresným súdom Košice I. sp. zn. 40 Er/4953/2007
na základe nesprávne vyznačenej doložky právoplatnosti Okresným súdom Košice I je druhý
rozmer pochybenia súdu, ktorý má dopad na práva sťažovateľky, keď následkom
nesprávneho úradného postupu konajúceho súdu jej vznikajú ďalšie zbytočné náklady, teda
škoda.»
9. Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde so súhlasom účastníkov
upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel
k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia
práv podľa označeného článku ústavy a dohovoru.
II.
10. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
12. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 38/2004.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
13. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).
14. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
15. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07)
zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).
V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd
v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom
konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa
uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
15.1 Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje,
že predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o návrhu na vypratanie rodinného
domu (nehnuteľnosti). Ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy
okresných súdov, pričom k tejto problematike existuje v zásade ustálená judikatúra
všeobecných súdov, a preto vec sťažovateľky ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska
za zložitú. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľky a okresného súdu a z nich
predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti svedčiace
o tom, že by celková dĺžka tohto konania bola ovplyvnená právnou alebo skutkovou
zložitosťou tejto veci.
15.2 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria – správania sťažovateľky v predmetnom
konaní – ústavný súd nezistil závažné nedostatky, ktorých dôsledkom by mohlo dôjsť
k predĺženiu predmetného konania.
15.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a konštatuje, že
okresný súd bol v predmetnej veci bez akýchkoľvek zákonných alebo iných dôvodov
absolútne nečinný od 28. decembra 2007 (č. l. 127), keď právna zástupkyňa žalovaného
v druhom rade požiadala o doručenie rozhodnutia krajského súdu č. k. 4 Co/56/2006-119
z 22. júna 2007 až dosiaľ, napriek výslovnému upozorneniu predsedu okresného súdu
z 3. septembra 2012 zákonnej sudkyni (...), ktorá bola ním prípisom sp. zn. Spr. 176/2012
z 3. septembra 2012 písomne požiadaná, aby vo veci doručila predmetné rozhodnutie
krajského súdu aj právnej zástupkyni žalovaného v druhom rade a na tomto rozhodnutí
potom vyznačila aj správny dátum jeho právoplatnosti. Uvedené obdobie nečinnosti
okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné
prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné, pretože vo svojej
podstate už hraničia s odmietnutím spravodlivosti (denegatio iustitione). Ústavný súd si tiež
všimol, že okresný súd takisto vôbec v priebehu konania neskúmal ani aktívnu legitimáciu
sťažovateľky ako žalobkyne v druhom rade, ktorá mala údajne previesť svoje vlastnícke
právo k nehnuteľnosti, ktorá mala byť vyprataná spolu so žalobkyňou v prvom rade na iné
osoby ešte 10. júna 2005, keď na túto skutočnosť upozornila krajský súd 5. júla 2007 (č. l.
117 súdneho spisu) ešte právna zástupkyňa žalovaného v druhom rade. Keďže všeobecný
súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho
postupu, ktorý mal smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka
v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzala, čo je základným účelom práva
zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02) a jeho neefektívna činnosť
mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania, ústavný súd dospel k záveru, že v postupe
okresného súdu došlo k zbytočným a neodôvodneným prieťahom v namietanom konaní,
čím bolo porušené aj základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bez ohľadu na uvedené zistenia k prípadnej aktívnej
legitimácii sťažovateľky.
16. Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu
porušené a vec nebola v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončená, prikázal
mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty,
v ktorej sa sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu v jeho veci nachádza (bod 2
výroku tohto nálezu), hoci sťažovateľka v petite sťažnosti o to výslovne nežiadala.
17. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu.
18. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu
vzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančného
zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
19. Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia označeného základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 žiadala, aby ústavný súd jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, čo
poukazujúc najmä celkovú dĺžku tohto konania odôvodnila aj tým, že „nesprávnym
postupom konajúceho súdu a jeho nečinnosťou vznikajú sťažovateľke ďalšie zbytočné trovy
konania a psychicky ťažko zvládajúce situácie...“.
20. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku preskúmavaného konania a berúc do úvahy
konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým postup okresného súdu predmetnej veci,
správanie sťažovateľky, ktorá neprispela k predĺženiu konania, považoval ústavný súd
priznanie sumy požadovanej sumy 3 000 € sťažovateľke za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
21. Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátkou
JUDr. Annou Lacovou, Advokátska kancelária, Pražská 4, Košice. Sťažovateľka si uplatnila
úhradu trov konania za tri úkony právnej služby.
22. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
23. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2013, ktorá
bola 804 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2014. Úhradu priznal za
dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1
ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to
za každý úkon po 134 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x
8,04 € za každý úkon právnej služby predstavuje sumu 284,08 €. Za tretí úkon právnej
služby ústavný súd odmenu (stanovisko sťažovateľky k vyjadreniu okresného súdu)
nepriznal, pretože stanovisko z 8. decembra 2014 neobsahovalo žiadne nové skutočnosti,
ktoré by mohli prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.
24. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho
súdneho poriadku).
25. V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia
uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2014