Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 86/2015
PDF · 458.77 KB
No categories available
II. ÚS 86/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. februára 2015
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , t. č. Ústav na
výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby , vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Okresného súdu Trenčín sp. zn. 8 T 65/2013 z 27. augusta 2013, uznesením Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 3 To 88/2013 z 22. októbra 2013 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 43/2014 z 21. júla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra
2014 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť , t. č. Ústav na
výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 8 T 65/2013 z 27. augusta 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“),
uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 88/2013
z 22. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 43/2014 z 21. júla 2014 (ďalej
len „uznesenie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva:
„Bol som uznaný vinným Rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne z 27. augusta 2013
sp. zn. 8T/65/2013 z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa
§ 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. b), písm. c) Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138
písm. b), j) Tr. zák. ...
Rozsudok... som odvolaním s doplnením napadol. Odvolanie bolo Uznesením KS TN
zo dňa 22. októbra 20143 sp. zn. 3To/88/2013 zamietnuté ako nedôvodné.
Následne som podal vo veci Dovolanie s doplnením sp. zn. 8T/65/2013, ktoré NS SR
dňa 21. júla 2014 odmietol Uznesením a doplnenie účelovo odignoroval. “
V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ najmä uviedol: „... nikto nemôže byť stíhaný
v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu pre skutok, za ktorý už bolo
tr. stíhanie zastavené právoplatným rozhodnutím vo veci. Dňa 6.10.2011 bolo voči mne na
základe výsledkov expertízy zastavené tr. stíhanie pre ten istý skutok... príkazy na
odpočúvanie zo dňa 7.9.2012 (list č. 111, 64 spisu) boli vydané v rozpore s čl. 16 ods. 1
Ústavy SR, čl. 19 ods. 2 ÚS SR, vzhľadom na odôvodnenosť a absenciu dôkazov...“
Ďalej sťažovateľ namieta, že sa v dovolacom konaní pred najvyšším súdom nemohol
obhajovať sám, keďže uvádza: „Upovedomil som Najvyšší súd SR, že si plánujem uplatniť
právo obhajovať sa sám a podať moje Dovolanie.“, zároveň však namieta nanucovanie
obhajcov aj v konaní pred okresným súdom a krajským súdom. Ďalej namietal, že mu bolo
upreté právo na poskytnutie primeraného času na obhajobu aj tým, že na pojednávaní pred
okresným súdom 22. augusta 2013, ktoré bolo potom, ako vyšli najavo nové dôležité
skutočnosti, odročené na neurčito, o dátume nového pojednávania, ktoré sa konalo o tri
pracovné dni neskôr 27. augusta 2013, sa dozvedel až priamo na ňom po tom, čo bol naň
eskortovaný, pričom aj v konaní pred krajským súdom mu bolo upreté právo na
predkladanie dôkazov a vyjadrenie sa k dôkazom a upreté právo na primeraný čas na
obhajobu. Sťažovateľ namieta aj nedôveryhodnosť svedkov a nezákonnosť vykonávania
dôkazov.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Navrhujem začať konanie o sťažnosti na Ústavnom súde. Preskúmať zákonnosť
rozhodnutí v konaní v zmysle čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR. Vyhovieť sťažnosti, vysloviť, že
právoplatnými rozhodnutiami a opatreniami, ktoré sťažnosti predchádzali, boli porušené
práva a slobody ÚS SR a tieto rozhodnutia a opatrenia zrušiť, prikázať nápravu vo veci,
prikázať konať, kde sa nekoná poprípade vrátiť vec na došetrenie a zakázať pokračovať
v následkoch konania, odstrániť následok zrušiť nariadenie výkonu trestu s prepustením
obžalovaného, odsúdeného na slobodu. Zároveň navrhujem, aby vzhľadom na stav veci
vychádzal Ústavný súd z vlastných skutkových zistení v zmysle § 56 Z. z. zákona č. 38/1993
o konaní na Ústavnom súde.
Zároveň žiadam o udelenie advokáta na zastupovanie pred Ústavným súdom...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom okresného súdu,
uznesením krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
1. K namietanému porušeniu základného práva rozsudkom okresného súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom
okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1
ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany
základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže
poskytnúť iný súd.
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú
splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala voči
napadnutému rozhodnutiu okresného súdu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp
subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne
konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv
týmto rozhodnutím súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené krajskému súdu
ako odvolaciemu súdu. Krajský súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol
uznesením č. k. 3 To 88/2013 416 z 22. októbra 2013. Krajský súd ako súd odvolací bol
súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné,
a rozhodnúť o ňom.
Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá
smerovala proti napadnutému rozsudku okresného súdu, pre nedostatok právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva uznesením krajského súdu
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
Z pohľadu ústavného súdu treba najprv poznamenať, že napriek tomu, že proti
uzneseniu krajského súdu bolo možné podať dovolanie (ktoré sťažovateľ aj podal),
nepovažuje ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským
súdom za vybočujúcu z medzí jeho právomoci v zmysle už uvedených úvah týkajúcich sa
konania vedeného okresným súdom, keďže uplatnené námietky sťažovateľa proti uzneseniu
krajského súdu boli sčasti spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 Trestného
poriadku, avšak v ďalšej časti dovolací prieskum neumožňovali. Ide najmä o námietky
sťažovateľa spochybňujúce úplnosť a správnosť skutkových zistení okresného súdu
a krajského súdu, ktoré najvyšší súd ako súd dovolací nemôže skúmať a meniť, ako aj
o námietky týkajúce sa hodnotenia vykonaných dôkazov.
Po preskúmaní odôvodnenia uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že ten
veľmi podrobne, vyčerpávajúcim a presvedčivým spôsobom vysvetlil aj to, o ktoré dôkazy
sa opieral v rámci svojich záverov a z akých dôvodov neakceptoval odvolacie námietky
sťažovateľa, ktoré spočívali v už uvedených námietkach.
Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá
smerovala proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ako zjavne neopodstatnenú.
3. K namietanému porušeniu základného práva uznesením najvyššieho súdu
Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na
súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom právnom konaní.
Takýmto predpisom v posudzovanej veci je zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov.
Právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa v trestnom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred trestným súdom vrátane konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch
podľa ôsmej hlavy tretej časti Trestného poriadku. V dovolacom konaní procesné
podmienky upravujú ustanovenia § 368 a nasl. Trestného poriadku (druhý diel ôsmej hlavy
tretej časti).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal uznesenie najvyššieho súdu, ktorým
odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z rozsiahleho odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal a vysporiadal
s dôvodmi sťažovateľa, ale pretože sa s nimi nestotožnil, dovolanie odmietol.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstatnom uviedol:
«V prvom rade sa treba vyrovnať so základnou otázkou prípustnosti trestného
stíhania obvineného v danej trestnej veci. Ustanovenie § 9 ods. 1 písm. e/ Tr.
por. o neprípustnosti trestného stíhania je jednoznačné v tom, že musí ísť o osobu, proti
ktorej sa skoršie trestné stíhanie pre ten istý skutok skončilo právoplatným rozsudkom,
alebo bolo právoplatne zastavené, alebo skončilo niektorým z ďalších tam uvedených
spôsobov, ak rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní zrušené.
Uznesenie, na ktoré v tej súvislosti poukazuje obvinený, bolo uznesením vo veci,
v ktorej bolo len začaté trestné stíhanie, ale nebolo vznesené obvinenie voči konkrétnej
osobe. Z tohto pohľadu má prokurátorka pravdu v tom, že to potom nebolo prekážkou pre
trestné stíhanie obvineného pre skutok tvoriaci predmet obžaloby i rozsudku
súdu prvého stupňa. Treba však ešte podotknúť, že podmienkou neprípustnosti trestného
stíhania a uplatnenia zásady „ne bis in idem“ je trestné stíhanie pre ten istý skutok, pre
ktorý už bolo raz zastavené, ale v danom prípade nešlo o totožnosť skutkov, lebo skutok, pre
ktorý bol v predmetnej trestnej veci odsúdený, je iný než skutok, pre ktorý bol
podozrivý z jeho spáchania a pre ktorý bolo vo veci zastavené trestné stíhanie. Vtedy nešlo
o omamnú látku a v tom je podstatný skutkový rozdiel, zatiaľ čo v predmetnom prípade išlo
o nákup a predaj omamných a psychotropných látok.
S namietanou otázkou neprípustnosti trestného stíhania sa v podstate rovnako
správne vyrovnal i Krajský súd v Trenčíne.
Pokiaľ obvinený namietal porušenie práva na obhajobu ako dovolací dôvod, treba
poznamenať, že podľa§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sa predpokladá zásadné porušenie
práva na obhajobu. Pôjde najmä o prípady, keď obvinený mal mať obhajcu, ale nemal ho,
ani zvoleného, ani ustanoveného, a napriek tomu sa vykonávali úkony trestného konania.
K takej situácii v danom prípade nedošlo. Obvinenému bol poskytnutá možnosť na zvolenie
si obhajcu. Ak si ho nezvolil a bol mu ustanovený, no obvinený nebol spokojný s výkonom
obhajoby, mal vždy možnosť zvoliť si sám obhajcu. Ak tvrdí, že nechcel obhajcu a ten mu
bol nanucovaný, lebo sa chcel obhajovať sám a poukazoval v tej súvislosti na § 37 ods. 4
Tr. por., treba podotknúť, že toto ustanovenie sa vzťahuje na prípady povinnej obhajoby
podľa § 37 ods. 1 písm. c/ Tr. por., teda že ide o konanie o obzvlášť závažnom zločine,
no dôvodom povinnej obhajoby obvineného bolo predovšetkým to, že bol vzatý
do väzby, a tak sa aj opatrenie o ustanovení obhajcu opieralo o tento dôvod povinnej
obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. a/ Tr. por.
Zo spisového materiálu nevyplýva, že by obvinenému bolo upierané právo na
predkladanie dôkazov, na vyjadrovanie sa k jednotlivým dôkazom alebo na prípravu
obhajoby a v súvislosti s tým na nahliadanie do spisu a štúdium spisového materiálu.
Podotknúť treba, že pri odročení hlavného pojednávania nie je nevyhnutné opäť zachovať
päťdňovú lehotu na prípravu a v konkrétnom prípade na hlavnom pojednávaní 22. augusta
2013 zobral obvinený, jeho obhajca i prokurátor osobne na vedomie termín ďalšieho
hlavného pojednávania určený na 27. augusta 2013, takže žiadne právo obvineného na
obhajobu nebolo porušené. Z obsahu zápisnice o verejnom zasadnutí krajského súdu zo dňa
22. októbra 2013 taktiež nevyplýva žiadne porušenie práva na obhajobu. Naopak, zisťuje sa,
že dôkaz prečítaním časti pripojeného trestného spisu bol vykonaný aj na návrh obvineného
a po jeho vykonaní mal možnosť obvinený sa k nemu vyjadriť. Časť listinných dôkazov
týkajúca sa záznamov telekomunikačnej prevádzky bola vykonaná na základe návrhu
prokurátora a obvinený sa tiež mal možnosť k tomu vyjadriť.
To, či sa vykonajú aj ďalšie dôkazy, je vecou posúdenia prvostupňového súdu
i odvolacieho súdu a nevykonanie niektorých dôkazov na návrh obvineného nemožno
považovať za zásadné porušenie práva na obhajobu, lebo je vecou súdu posúdiť, aký rozsah
dôkazov bude považovať za postačujúci na ustálenie skutkových záverov. Preto nemožno
v tomto smere žiadnemu z konajúcich súdov nič vyčítať.
V otázke zadržania a väzby obvineného najvyšší súd nezisťuje tie pochybenia, ktoré
uvádzal obvinený. S danými otázkami sa správne vyrovnal už krajský súd a s jeho závermi
sa dovolací súd stotožňuje.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. je nutné uviesť, že
podstata dokazovania bola vykonaná na hlavnom pojednávaní zákonným kontradiktórnym
spôsobom a je vecou súdov nižšieho stupňa, čo na základe týchto dôkazov ustálili, ktoré
časti výpovedí svedkov brali za nepochybné, ktoré dôkazy považovali za podporné
a rozhodné pre ustálenie viny obvineného. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil
porušenie zákonných ustanovení pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní. Krajský
súd sa správne vyrovnal aj s otázkou zákonnosti odposluchov telefonických hovorov. Nešlo
o nezákonný postup v prípravnom konaní.
Obvinený pokiaľ uplatňoval tento dovolací dôvod podľa§ 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.
poukazovaním na výpovede svedkov, v podstate sa domáhal iného hodnotenia týchto
dôkazov a prehodnotenia skutkových záverov. To sa týka aj dovolacieho dôvodu podľa
§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úp1nosť zisteného skutku však dovolací
súd nemôže skúmať a meniť.
Vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu treba predovšetkým uviesť, že obsah
konkrétne uplatnených námietok a tvrdení, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého
dovolacieho dôvodu, musí aj vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacieho
dôvodu, v danom prípade podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., o ktoré ustanovenie sa
dovolanie tiež opiera.
V predmetnom prípade sa v skutočnosti dovolanie obvineného opiera
o argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, keďže spochybňuje úplnosť
a správnosť skutkových zistení oboch súdov nižších stupňov. Je to zrejmé z tých pasáží
odôvodnenia dovolania, v ktorých sa rozoberajú a obvineným inak hodnotia dôkazy, najmä
svedecké výpovede a znalecký posudok, vykonané na hlavnom pojednávaní súdom prvého
stupňa než ako ich hodnotil súd a k akým záverom dospel a s akým sa stotožnil krajský súd.
Obvinený teda vychádza z iného skutkového stavu, než bol ustálený súdmi, čo je
v dovolacom konaní neprípustné. Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu nemôže
dovolací súd skúmať a meniť.
Okrem spochybňovania skutkových záverov obvinený z právneho hľadiska nijako
nezdôvodňoval, prečo by súdmi zistený skutok nemohol byť posúdený tak, ako ho
kvalifikoval okresný súd a s akou právnou kvalifikáciou skutku sa stotožnil aj krajský súd.
V právnom posúdení skutku Najvyšší súd Slovenskej republiky nevidí nijaké
pochybenie. Skutok mohol a mal byť posúdený tak, ako to urobil prvostupňový súd, ako
obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/, ods. 2
písm. b/, c/ Tr. zák., za použitia § 138 písm. b/, j/ Tr. zák. Na takúto právnu kvalifikáciu bol
na hlavnom pojednávaní obvinený aj upozornený. Nešlo o kvalifikáciu prísnejšiu nad rámec
obžaloby.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. možno uplatniť, len ak bol
obvinenému uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo uložený taký
druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. K takejto situácii
v konkrétnom prípade obvineného nedošlo. Tento dovolací dôvod preto tiež nie
je daný.
Rovnako sú neopodstatnené argumenty obvineného, na základe ktorých uplatňuje
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. j/ Tr. por.
Obvinený bol odsúdený za obzvlášť závažný zločin na nepodmienečný trest odňatia
slobody a v takom prípade uloženie ochranného dohľadu je obligatórne. Nie je podmienkou
pre uloženie ochranného opatrenia na hlavnom pojednávaní, aby bol taký návrh obsiahnutý
v žalobe. Uloženie povinnosti obvinenému v rámci ochranného dohľadu, tak ako ju
formuloval okresný súd, nie je nad zákonný rámec vymedzený v § 77 ods. 2 a § 51 ods. 4
Tr. zák.»
Pravidlá týkajúce sa splnenia podmienok konania o dovolaní majú za cieľ zaistiť
riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby
využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00, taktiež vec Pérez De Rada
Cavanilles c Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).
Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných
súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd
nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie
ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,
a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol
k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.
Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie
(ne)existencie dôvodu dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že
sťažovateľ zastáva iný právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť
k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri
výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším
súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie splnenia zákonných dôvodov
dovolania zo strany najvyššieho súdu, osobitne jeho závery, takéto nedostatky nevykazuje.
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že najvyšší súd sa
s námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľ v tomto konaní (v rozhodnutí o jeho dovolaní) dostal odpoveď na všetky
podstatné okolnosti prípadu, t. j. na námietky tvoriace obsah (dôvodovú argumentáciu) jeho
dovolania.
V žiadnom prípade neprichádza do úvahy konštatovanie, že by sa najvyšší súd
argumentáciou sťažovateľa nezaoberal. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho
súdu nestotožňuje, ústavný súd dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho
konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom
označených práv.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa
odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy ako nedostatočnú na to, aby na jej základe
bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi
napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.
Uznesenie najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za
arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Trestného poriadku, a preto pri
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. februára 2015