Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 86/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. februára 2015

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , t. č. Ústav na

výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby , vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa a 2 rozsudkom

Okresného súdu Trenčín sp. zn. z 27. augusta 2013, uznesením Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 22. októbra 2013 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 21. júla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra

2014 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť , t. č. Ústav na

výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 27. augusta 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“),

uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 22. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 21. júla 2014 (ďalej

len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva:

„Bol som uznaný vinným Rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne z 27. augusta 2013

sp. zn. z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa

§ 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. b), písm. c) Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138

písm. b), j) Tr. zák. ...

Rozsudok... som odvolaním s doplnením napadol. Odvolanie bolo Uznesením KS TN

zo dňa 22. októbra 20143 sp. zn. zamietnuté ako nedôvodné.

Následne som podal vo veci Dovolanie s doplnením sp. zn. , ktoré NS SR

dňa 21. júla 2014 odmietol Uznesením a doplnenie účelovo odignoroval. “

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ najmä uviedol: „... nikto nemôže byť stíhaný

v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu pre skutok, za ktorý už bolo

tr. stíhanie zastavené právoplatným rozhodnutím vo veci. Dňa 6.10.2011 bolo voči mne na

základe výsledkov expertízy zastavené tr. stíhanie pre ten istý skutok... príkazy na

odpočúvanie zo dňa 7.9.2012 (list č. 111, 64 spisu) boli vydané v rozpore s čl. 16 ods. 1

SR, ÚS SR, vzhľadom na odôvodnenosť a absenciu dôkazov...“

Ďalej sťažovateľ namieta, že sa v dovolacom konaní pred najvyšším súdom nemohol

obhajovať sám, keďže uvádza: „Upovedomil som Najvyšší súd SR, že si plánujem uplatniť

právo obhajovať sa sám a podať moje Dovolanie.“, zároveň však namieta nanucovanie

obhajcov aj v konaní pred okresným súdom a krajským súdom. Ďalej namietal, že mu bolo

upreté právo na poskytnutie primeraného času na obhajobu aj tým, že na pojednávaní pred

okresným súdom 22. augusta 2013, ktoré bolo potom, ako vyšli najavo nové dôležité

skutočnosti, odročené na neurčito, o dátume nového pojednávania, ktoré sa konalo o tri

pracovné dni neskôr 27. augusta 2013, sa dozvedel až priamo na ňom po tom, čo bol naň

eskortovaný, pričom aj v konaní pred krajským súdom mu bolo upreté právo na

predkladanie dôkazov a vyjadrenie sa k dôkazom a upreté právo na primeraný čas na

obhajobu. Sťažovateľ namieta aj nedôveryhodnosť svedkov a nezákonnosť vykonávania

dôkazov.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Navrhujem začať konanie o sťažnosti na Ústavnom súde. Preskúmať zákonnosť

rozhodnutí v konaní v zmysle , ods. 2 SR. Vyhovieť sťažnosti, vysloviť, že

právoplatnými rozhodnutiami a opatreniami, ktoré sťažnosti predchádzali, boli porušené

práva a slobody ÚS SR a tieto rozhodnutia a opatrenia zrušiť, prikázať nápravu vo veci,

prikázať konať, kde sa nekoná poprípade vrátiť vec na došetrenie a zakázať pokračovať

v následkoch konania, odstrániť následok zrušiť nariadenie výkonu trestu s prepustením

obžalovaného, odsúdeného na slobodu. Zároveň navrhujem, aby vzhľadom na stav veci

vychádzal Ústavný súd z vlastných skutkových zistení v zmysle Z. z.

o konaní na Ústavnom súde.

Zároveň žiadam o udelenie advokáta na zastupovanie pred Ústavným súdom...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia

svojho základného práva podľa a 2 rozsudkom okresného súdu,

uznesením krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

1. K namietanému porušeniu základného práva rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom

okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1

, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany

základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže

poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú

splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala voči

napadnutému rozhodnutiu okresného súdu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp

subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne

konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv

týmto rozhodnutím súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené krajskému súdu

ako odvolaciemu súdu. Krajský súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol

uznesením č. k. 416 z 22. októbra 2013. Krajský súd ako súd odvolací bol

súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné,

a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá

smerovala proti napadnutému rozsudku okresného súdu, pre nedostatok právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva uznesením krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Z pohľadu ústavného súdu treba najprv poznamenať, že napriek tomu, že proti

uzneseniu krajského súdu bolo možné podať dovolanie (ktoré sťažovateľ aj podal),

nepovažuje ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským

súdom za vybočujúcu z medzí jeho právomoci v zmysle už uvedených úvah týkajúcich sa

konania vedeného okresným súdom, keďže uplatnené námietky sťažovateľa proti uzneseniu

krajského súdu boli sčasti spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 Trestného

poriadku, avšak v ďalšej časti dovolací prieskum neumožňovali. Ide najmä o námietky

sťažovateľa spochybňujúce úplnosť a správnosť skutkových zistení okresného súdu

a krajského súdu, ktoré najvyšší súd ako súd dovolací nemôže skúmať a meniť, ako aj

o námietky týkajúce sa hodnotenia vykonaných dôkazov.

Po preskúmaní odôvodnenia uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že ten

veľmi podrobne, vyčerpávajúcim a presvedčivým spôsobom vysvetlil aj to, o ktoré dôkazy

sa opieral v rámci svojich záverov a z akých dôvodov neakceptoval odvolacie námietky

sťažovateľa, ktoré spočívali v už uvedených námietkach.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá

smerovala proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva uznesením najvyššieho súdu

Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na

súdnu a inú právnu ochranu zaručené v , ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom právnom konaní.

Takýmto predpisom v posudzovanej veci je

v znení neskorších predpisov.

Právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie sa v trestnom

konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia

ktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá

konania pred trestným súdom vrátane konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch

podľa ôsmej hlavy tretej časti . V dovolacom konaní procesné

podmienky upravujú ustanovenia a nasl. (druhý diel ôsmej hlavy

tretej časti).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal uznesenie najvyššieho súdu, ktorým

odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z rozsiahleho odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal a vysporiadal

s dôvodmi sťažovateľa, ale pretože sa s nimi nestotožnil, dovolanie odmietol.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstatnom uviedol:

«V prvom rade sa treba vyrovnať so základnou otázkou prípustnosti trestného

stíhania obvineného v danej trestnej veci. Ustanovenie § 9 ods. 1 písm. e/ Tr.

por. o neprípustnosti trestného stíhania je jednoznačné v tom, že musí ísť o osobu, proti

ktorej sa skoršie trestné stíhanie pre ten istý skutok skončilo právoplatným rozsudkom,

alebo bolo právoplatne zastavené, alebo skončilo niektorým z ďalších tam uvedených

spôsobov, ak rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní zrušené.

Uznesenie, na ktoré v tej súvislosti poukazuje obvinený, bolo uznesením vo veci,

v ktorej bolo len začaté trestné stíhanie, ale nebolo vznesené obvinenie voči konkrétnej

osobe. Z tohto pohľadu má prokurátorka pravdu v tom, že to potom nebolo prekážkou pre

trestné stíhanie obvineného pre skutok tvoriaci predmet obžaloby i rozsudku

súdu prvého stupňa. Treba však ešte podotknúť, že podmienkou neprípustnosti trestného

stíhania a uplatnenia zásady „ne bis in idem“ je trestné stíhanie pre ten istý skutok, pre

ktorý už bolo raz zastavené, ale v danom prípade nešlo o totožnosť skutkov, lebo skutok, pre

ktorý bol v predmetnej trestnej veci odsúdený, je iný než skutok, pre ktorý bol

podozrivý z jeho spáchania a pre ktorý bolo vo veci zastavené trestné stíhanie. Vtedy nešlo

o omamnú látku a v tom je podstatný skutkový rozdiel, zatiaľ čo v predmetnom prípade išlo

o nákup a predaj omamných a psychotropných látok.

S namietanou otázkou neprípustnosti trestného stíhania sa v podstate rovnako

správne vyrovnal i Krajský súd v Trenčíne.

Pokiaľ obvinený namietal porušenie práva na obhajobu ako dovolací dôvod, treba

poznamenať, že podľa sa predpokladá zásadné porušenie

práva na obhajobu. Pôjde najmä o prípady, keď obvinený mal mať obhajcu, ale nemal ho,

ani zvoleného, ani ustanoveného, a napriek tomu sa vykonávali úkony trestného konania.

K takej situácii v danom prípade nedošlo. Obvinenému bol poskytnutá možnosť na zvolenie

si obhajcu. Ak si ho nezvolil a bol mu ustanovený, no obvinený nebol spokojný s výkonom

obhajoby, mal vždy možnosť zvoliť si sám obhajcu. Ak tvrdí, že nechcel obhajcu a ten mu

bol nanucovaný, lebo sa chcel obhajovať sám a poukazoval v tej súvislosti na § 37 ods. 4

, treba podotknúť, že toto ustanovenie sa vzťahuje na prípady povinnej obhajoby

podľa , teda že ide o konanie o obzvlášť závažnom zločine,

no dôvodom povinnej obhajoby obvineného bolo predovšetkým to, že bol vzatý

do väzby, a tak sa aj opatrenie o ustanovení obhajcu opieralo o tento dôvod povinnej

obhajoby podľa

Zo spisového materiálu nevyplýva, že by obvinenému bolo upierané právo na

predkladanie dôkazov, na vyjadrovanie sa k jednotlivým dôkazom alebo na prípravu

obhajoby a v súvislosti s tým na nahliadanie do spisu a štúdium spisového materiálu.

Podotknúť treba, že pri odročení hlavného pojednávania nie je nevyhnutné opäť zachovať

päťdňovú lehotu na prípravu a v konkrétnom prípade na hlavnom pojednávaní 22. augusta

2013 zobral obvinený, jeho obhajca i prokurátor osobne na vedomie termín ďalšieho

hlavného pojednávania určený na 27. augusta 2013, takže žiadne právo obvineného na

obhajobu nebolo porušené. Z obsahu zápisnice o verejnom zasadnutí krajského súdu zo dňa

22. októbra 2013 taktiež nevyplýva žiadne porušenie práva na obhajobu. Naopak, zisťuje sa,

že dôkaz prečítaním časti pripojeného trestného spisu bol vykonaný aj na návrh obvineného

a po jeho vykonaní mal možnosť obvinený sa k nemu vyjadriť. Časť listinných dôkazov

týkajúca sa záznamov telekomunikačnej prevádzky bola vykonaná na základe návrhu

prokurátora a obvinený sa tiež mal možnosť k tomu vyjadriť.

To, či sa vykonajú aj ďalšie dôkazy, je vecou posúdenia prvostupňového súdu

i odvolacieho súdu a nevykonanie niektorých dôkazov na návrh obvineného nemožno

považovať za zásadné porušenie práva na obhajobu, lebo je vecou súdu posúdiť, aký rozsah

dôkazov bude považovať za postačujúci na ustálenie skutkových záverov. Preto nemožno

v tomto smere žiadnemu z konajúcich súdov nič vyčítať.

V otázke zadržania a väzby obvineného najvyšší súd nezisťuje tie pochybenia, ktoré

uvádzal obvinený. S danými otázkami sa správne vyrovnal už krajský súd a s jeho závermi

sa dovolací súd stotožňuje.

K dovolaciemu dôvodu podľa je nutné uviesť, že

podstata dokazovania bola vykonaná na hlavnom pojednávaní zákonným kontradiktórnym

spôsobom a je vecou súdov nižšieho stupňa, čo na základe týchto dôkazov ustálili, ktoré

časti výpovedí svedkov brali za nepochybné, ktoré dôkazy považovali za podporné

a rozhodné pre ustálenie viny obvineného. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil

porušenie zákonných ustanovení pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní. Krajský

súd sa správne vyrovnal aj s otázkou zákonnosti odposluchov telefonických hovorov. Nešlo

o nezákonný postup v prípravnom konaní.

Obvinený pokiaľ uplatňoval tento dovolací dôvod podľa

poukazovaním na výpovede svedkov, v podstate sa domáhal iného hodnotenia týchto

dôkazov a prehodnotenia skutkových záverov. To sa týka aj dovolacieho dôvodu podľa

Podľa dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úp1nosť zisteného skutku však dovolací

súd nemôže skúmať a meniť.

Vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu treba predovšetkým uviesť, že obsah

konkrétne uplatnených námietok a tvrdení, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého

dovolacieho dôvodu, musí aj vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacieho

dôvodu, v danom prípade podľa , o ktoré ustanovenie sa

dovolanie tiež opiera.

V predmetnom prípade sa v skutočnosti dovolanie obvineného opiera

o argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, keďže spochybňuje úplnosť

a správnosť skutkových zistení oboch súdov nižších stupňov. Je to zrejmé z tých pasáží

odôvodnenia dovolania, v ktorých sa rozoberajú a obvineným inak hodnotia dôkazy, najmä

svedecké výpovede a znalecký posudok, vykonané na hlavnom pojednávaní súdom prvého

stupňa než ako ich hodnotil súd a k akým záverom dospel a s akým sa stotožnil krajský súd.

Obvinený teda vychádza z iného skutkového stavu, než bol ustálený súdmi, čo je

v dovolacom konaní neprípustné. Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu nemôže

dovolací súd skúmať a meniť.

Okrem spochybňovania skutkových záverov obvinený z právneho hľadiska nijako

nezdôvodňoval, prečo by súdmi zistený skutok nemohol byť posúdený tak, ako ho

kvalifikoval okresný súd a s akou právnou kvalifikáciou skutku sa stotožnil aj krajský súd.

V právnom posúdení skutku Najvyšší súd Slovenskej republiky nevidí nijaké

pochybenie. Skutok mohol a mal byť posúdený tak, ako to urobil prvostupňový súd, ako

obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/, ods. 2

písm. b/, c/ Tr. zák., za použitia § 138 písm. b/, j/ Tr. zák. Na takúto právnu kvalifikáciu bol

na hlavnom pojednávaní obvinený aj upozornený. Nešlo o kvalifikáciu prísnejšiu nad rámec

obžaloby.

Dovolací dôvod podľa možno uplatniť, len ak bol

obvinenému uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo uložený taký

druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. K takejto situácii

v konkrétnom prípade obvineného nedošlo. Tento dovolací dôvod preto tiež nie

je daný.

Rovnako sú neopodstatnené argumenty obvineného, na základe ktorých uplatňuje

dovolací dôvod podľa

Obvinený bol odsúdený za obzvlášť závažný zločin na nepodmienečný trest odňatia

slobody a v takom prípade uloženie ochranného dohľadu je obligatórne. Nie je podmienkou

pre uloženie ochranného opatrenia na hlavnom pojednávaní, aby bol taký návrh obsiahnutý

v žalobe. Uloženie povinnosti obvinenému v rámci ochranného dohľadu, tak ako ju

formuloval okresný súd, nie je nad zákonný rámec vymedzený v § 77 ods. 2 a § 51 ods. 4

Tr. zák.»

Pravidlá týkajúce sa splnenia podmienok konania o dovolaní majú za cieľ zaistiť

riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby

využili existujúci opravný prostriedok (napr. , taktiež vec Pérez De Rada

Cavanilles c Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd

nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie

ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,

a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol

k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie

(ne)existencie dôvodu dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že

sťažovateľ zastáva iný právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť

k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri

výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším

súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

). Podľa ústavného súdu však posúdenie splnenia zákonných dôvodov

dovolania zo strany najvyššieho súdu, osobitne jeho závery, takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že najvyšší súd sa

s námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľ v tomto konaní (v rozhodnutí o jeho dovolaní) dostal odpoveď na všetky

podstatné okolnosti prípadu, t. j. na námietky tvoriace obsah (dôvodovú argumentáciu) jeho

dovolania.

V žiadnom prípade neprichádza do úvahy konštatovanie, že by sa najvyšší súd

argumentáciou sťažovateľa nezaoberal. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho

súdu nestotožňuje, ústavný súd dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho

konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom

označených práv.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa

odôvodňujúcu porušenie a 2 ako nedostatočnú na to, aby na jej základe

bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.

Uznesenie najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za

arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami , a preto pri

predbežnom prerokovaní podľa odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2015