Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 885/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť , , t. č.

Ústav na výkon väzby , zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Cíbikom,

Advokátska kancelária, Tomášikova 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a 5 a práva podľa ods.

3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 20. marca 2014 v časti námietky o nerozhodnutí

o nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a takto

rozhodol:

Základné práva podľa a 5 a

právo podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 20. marca 2014 v časti, v ktorej

nerozhodol o nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, p o r u š e n é

b o l i .

Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v

sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. Milana Cíbika, Tomášikova 4, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

16 z 11. decembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť , , t. č.

Ústav na výkon väzby (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základných práv zaručených v a 5 (ďalej len

„ústava“) a práva zaručeného v čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 20. marca 2014 (ďalej len „uznesenie“) v časti námietky o

nerozhodnutí o nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Sťažnosť vo

zvyšnej časti ústavný súd odmietol.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 25. februára 2014 bolo rozhodnuté tak, že sa podľa § 79 ods. 3

žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podaná sťažovateľom zamieta

a podľa sa neprijíma písomný sľub obvineného.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ po jeho vyhlásení sťažnosť, ktorú nasledovne

odôvodnil prostredníctvom obhajcu písomným podaním z 25. februára 2014. Uznesením

krajského súdu sp. zn. z 20. marca 2014 bola sťažnosť podľa § 193 ods. 1

písm. c) zamietnutá.

2

Sťažovateľ ďalej v podanej sťažnosti uviedol: „Opätovne uvádzam skutočnosti,

ktorými sa prvostupňový súd a neskôr ani odvolací súd vôbec nezaoberali a to, že pred

vzatím do väzby som sa staral spoločne so svojou matkou ,

, bytom ako ja, o môjho ťažko zdravotne postihnutého brata ,

, bytom ako ja, ktorý má tzv. Dawnov syndróm. Od smrti môjho otca predminulý

rok (11.03.2012), sme sa o brata starali spoločne, a vzhľadom k jeho ťažko zdravotnému

postihnutiu, ktoré si vyžaduje sústavnú osobnú starostlivosť, celá starostlivosť v súčasnosti

ostáva na mojej 67 ročnej matke, ktorej jediným príjmom je starobný dôchodok. Tieto

skutočnosti preukazujú listinné doklady ako Komplexný posudok Sociálnej poisťovne

o miere funkčnej poruchy môjho brata , ktorá je 80%, preukaz osoby ZŤP,

úmrtný list otca.

Z vyššie uvedených listinných dokladov vyplýva, že starostlivosť o môjho ťažko

postihnutého brata , si vyžaduje celodennú osobnú starostlivosť, je odkázaný

na pomoc inej fyzickej osoby, má obmedzenú schopnosť zabezpečovať si základné úkony

sebaobsluhy, úkony starostlivosti o domácnosť, či realizovať vôbec základné sociálne

aktivity. Vzhľadom na vek mojej matky je aj pre ňu takmer nemožné poskytovať takúto

starostlivosť každý deň, pričom jediným príbuzným som už len ja. S poukazom na tieto

skutočnosti mám za to, že v tomto prípade ide o výnimočné okolnosti prípadu.

Teda v doplnení mojej žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 20.02.2014 doručenej

súdu 21.02.2014, som podrobne opísal výnimočné okolnosti v mojom prípade a aj som

vyslovene navrhol nahradiť väzbu dohľadom probačného úradníka. Súd prvého stupňa

o tejto mojej žiadosti o nahradenie väzby nerozhodol a toto pochybenie nenapravil ani

sťažnostný súd, hoci som túto skutočnosť namietal v sťažnosti zo dňa 25.02.2014.“

Podľa prerokoval ústavný súd túto vec

na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 23. februára 2015 (doručeným

ústavnému súdu 25. februára 2015) a tiež aj krajský súd vo vyjadrení z 5. februára 2015

(doručenom ústavnému súdu 11. februára 2015) vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho

pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

K sťažnosti sťažovateľa a k právnej stránke celej veci sa vyjadril krajský súd prípisom

sp. zn. Spr 3056/2015 z 5. februára 2015, v ktorom uviedol:

„Po oboznámení sa s dôvodmi žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu spísanej

obžalovaným, ktorá bola predmetom napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, ako aj

s dôvodmi sťažnosti, ktorú podal proti tomuto uzneseniu a písomne zaslal Okresnému súdu

Bratislava I dňa 26.02.2014 a doplnil dňa 17.03.2014 priamo cestou Krajského súdu

v Bratislave, nevyplýva z predmetných listinných písomností, že by obžalovaný žiadal

o nahradenie väzby dohľadom.“

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 13. februára 2015 uviedol najmä:

„Z obsahu spisu vyplýva, že pokiaľ ide o probačný dohľad ako náhradu mojej väzby,

tento som vyslovene navrhol – v žiadosti o prepustenie väzby – jej doplnení zo dňa

20.02.2014 ako aj v sťažnosti zo dňa 25.02.2014, teda nie je pravda, že by som nežiadal

o nahradenie väzby probačným dohľadom.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Bratislave v konaní pod sp. zn.: uznesením zo dňa

20.03.2014 porušil základné práva zaručené v a ods. 5

Slovenskej republiky a práva zaručené v čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.03.2.014 pod sp. zn.:

sa zrušuje.

3. priznáva náhradu trov konania vrátane trov právneho

zastúpenia vo výške 432,30 EUR, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu JUDr. Milana Cíbika do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

4

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa č. 17 ods. 5 do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2

a 5 a práva podľa dohovoru ústavný súd predovšetkým poukazuje na

svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v označených ustanoveniach ,

ako aj čl. 5 ods. 3 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu sú obsiahnuté tak právo

podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti

väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako

po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. III.

ÚS 7/00, , ), pričom prepustenie z väzby na slobodu môže byť

v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou (, ). Z už

vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno vyvodiť, že z hľadiska rozsahu práv

garantovaných prostredníctvom a práv vyplývajúcich z , ako aj

ods. 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže ustanovenia čl.

17 zahŕňajú aj práva vyplývajúce z a 4 dohovoru (pozri napr. III. ÚS

255/03, , ). Ústavný súd preto v predmetnej veci posudzoval

možnosť prípadného porušenia základných práv sťažovateľa podľa a 5 a

jeho práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

spoločne, pričom zohľadňoval judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Z doterajšej judikatúry ESĽP k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá sa vytvárala

postupne, tiež vyplýva, že prepustenie na základe záruky je len možnosťou, a nie

oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má

záruka prednosť pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej útekovej

väzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie prítomnosti

na pojednávaní), ale možno ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov. V

rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorých

trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojené kráľovstvo z 8. 2. 2000, S. B.

C. c. Spojené kráľovstvo z 19. 6. 2001).

6

Uvedené východiská judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru ústavný

súd už viackrát zohľadnil vo svojej judikatúre a v tejto súvislosti uviedol, že čl. 5 ods. 3

dohovoru síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť prepustený na záruku, ale

umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánom

vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej záruky dosiahne rovnaký

účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej väzby. Pri posudzovaní jej

opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby (, ,

).

Podstatou argumentácie sťažovateľa v sťažnosti je skutočnosť, že svoju žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu doplnil písomným podaním označeným ako „Doplnenie

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 13.12.2013“ z 20. februára 2014, v ktorom

výslovne uviedol: „Alternatívne žiadam, aby bol nariadený dohľad probačného

a mediačného úradníka ako náhrada mojej väzby a ja som bol prepustený z väzby

na slobodu.“ Vzhľadom na to, že sa s týmto návrhom sťažovateľa okresný súd v uznesení

sp. zn. z 25. februára 2014 podľa jeho tvrdenia nevysporiadal, namietal

sťažovateľ túto skutočnosť v písomnom podaní z 25. februára 2014 označenom ako

„Sťažnosť – odôvodnenie – trestné konanie“, keď na strane 3 uviedol: „Súd sa tiež žiadnym

spôsobom nezaoberal mimoriadnymi okolnosťami môjho prípadu, pre ktoré je možné

nariadiť dohľad probačného a mediačného úradníka ako náhrady väzby, ktoré som

podrobne rozoberal aj v doplnení žiadosti o prepustenie z väzby dňa 20.02.2014.“

Napriek vyjadreniu krajského súdu v konaní pred ústavným súdom, podľa ktorého

„nevyplýva z predmetných listinných písomností, že by obžalovaný žiadal o nahradenie

väzby dohľadom“, z označených listín nepochybne vyplýva, že sťažovateľ požiadal

o nahradenie väzby dohľadom.

V rámci odôvodnenia uznesenia sa však krajský súd vysporiadal s dôvodmi, ktoré

sťažovateľ označil ako mimoriadne dôvody, pre ktoré by bolo možné nariadiť dohľad

probačného a mediačného úradníka, pokiaľ uviedol: „Všetky tieto skutočnosti potom

odôvodňovali záver, že dôvody väzby u obžalovaného naďalej trvajú. Skutočnosti uvádzané

v sťažnosti ako starostlivosť o brata, či to, že jeho pobyt nie je na slobode nebezpečný, sú

pre rozhodovanie o väzbe právne irelevantné a nemajú vplyv na takéto rozhodnutie...

Pokiaľ ide o pripojený sľub, aj sťažnostný súd konštatuje, že vzhľadom na

predchádzajúce vyhodnotenie celej situácie by bolo kontraproduktívnym, keďže vo veci

bude potrebné vykonať taktiež celé dokazovanie a závažnosť skutku nedovoľuje nahradenie

väzby prijatím sľubu, preto správne súd prvého stupňa tento sľub neprijal a sťažnostný súd

sa v celom rozsahu s týmto postupom stotožnil.“

Vzhľadom na to, že krajský súd okrem iného poukázal aj na správnosť záverov

okresného súdu, podrobil ústavný súd skúmaniu aj odôvodnenie uznesenie okresného súdu,

v ktorom sa okrem iného uvádza: „Nakoľko podľa názoru súdu u obžalovaného dané

dôvody väzby podľa , trvajú i naďalej a preto súd rozhodol

tak ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia. Obžalovaný k žiadosti pripojil i písomný

sľub a žiadal nahradiť väzbu jeho prijatím. Súd po zvážení všetkých skutočností

s prihliadnutím na závery vyplývajúce z uznesenia KS Bratislava, na základe ktorých je

nutné vykonať celé dokazovanie vo veci od začiatku, že v súčasnej dobe vzhľadom na

závažnosť spáchaného skutku, pre ktorý je obžalovaný stíhaný ako i jeho osobu, nie je

možné v danom prípade nahradiť väzbu prijatím tohto sľubu, a preto ho súd neprijal.“

S prihliadnutím na obsah odôvodnenia uznesenia okresného súdu je zrejmé, že

dôvodmi nahradenia väzby, ktoré boli uvádzané sťažovateľom, sa zaoberal už okresný súd,

avšak vo výrokovej časti uznesenia nerozhodol o návrhu na nahradenie väzby nariadením

dohľadu, ale rozhodol o neprijatí písomného sľubu. Z citovaného odôvodnenia uznesenia

krajského súdu je zrejmé, že sa dôvodmi nahradenia väzby uvádzanými sťažovateľom

rovnako ako okresný súd zaoberal, avšak nesprávne o jeho návrhu na nahradenie väzby

nariadením dohľadu nerozhodol a neodstránil pochybenie okresného súdu, keď jeho návrh

ďalej posudzoval ako písomný sľub.

Hoci ústavný súd vyslovil porušenie a 5 a dohovoru

tým, že krajský súd nerozhodol o žiadosti sťažovateľa o nahradení väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka, nevidel dôvod na zrušenie napadnutého uznesenia

8

krajského súdu. Porušenie práv sťažovateľa nerozhodnutím o jeho žiadosti o nahradení

väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka v konečnom dôsledku nemalo vplyv

na vecnú správnosť uznesenia krajského súdu o dôvodoch a trvaní väzby, pričom dôvodmi

nahradenia väzby, na ktoré poukazoval sťažovateľ, sa krajský súd zaoberal, preto toto

porušenie ani nemohlo byť dôvodom na zrušenie tohto uznesenia.

Z síce vyplýva pri vyslovení porušenia práv sťažovateľa

zrušenie napadnutého rozhodnutia, v danom prípade ústavný súd však nekonštatoval

porušenie práv sťažovateľa v celom rozsahu, ale iba čiastočne, preto nezrušil napadnuté

rozhodnutie.

III.

Ústavný súd v súlade s , keď za dôvody hodné

osobitného zreteľa považoval už samo vyhovenie sťažnosti, zaviazal krajský súd na úhradu

trov konania úspešnému sťažovateľovi.

Určené trovy uhradí krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

na účet advokáta JUDr. Milana Cíbika (

v spojení s ). Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu

právneho zastúpenia advokátom za dva účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie

a príprava zastúpenia z 27. júna 2014, spísanie sťažnosti z 29. júna 2014). Za dva úkony

vykonané v roku 2014 patrí odmena v sume dvakrát po 134 €, teda 168 €, a dvakrát režijný

paušál v sume po 16,08 €, preto trovy právneho zastúpenia pre sťažovateľa predstavujú

sumu 284,08 € v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ pri vyčíslení trov konania žiadal priznať náhradu aj

za vyjadrenie z 23. februára 2015, ktoré však vzhľadom na jeho obsah ústavný súd

nepovažoval za účelne vykonaný úkon právnej služby, preto ústavný súd priznal náhradu

trov konania len do uplatnenej a vyčíslenej výšky za dva účelne vykonané úkony právnej

služby.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľom

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Ústavný súd tento nález prijal na neverejnom zasadnutí potom, čo so súhlasom oboch

účastníkov upustil od verejného ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné

očakávať ďalšie objasnenie veci ( ).

Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodol senát ústavného súdu tak, ako to je uvedené

vo výroku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2015

10