Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 885/2014
PDF · 409.45 KB
No categories available
II. ÚS 885/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. apríla 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť , , t. č.
Ústav na výkon väzby , zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Cíbikom,
Advokátska kancelária, Tomášikova 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods.
3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 2 Tos 30/2014 z 20. marca 2014 v časti námietky o nerozhodnutí
o nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a takto
rozhodol:
Základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a
právo podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Tos 30/2014 z 20. marca 2014 v časti, v ktorej
nerozhodol o nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, p o r u š e n é
b o l i .
Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v
sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. Milana Cíbika, Tomášikova 4, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 885/2014 16 z 11. decembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť , , t. č.
Ústav na výkon väzby (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva zaručeného v čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 2 Tos 30/2014 z 20. marca 2014 (ďalej len „uznesenie“) v časti námietky o
nerozhodnutí o nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Sťažnosť vo
zvyšnej časti ústavný súd odmietol.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 5 T 49/2013 z 25. februára 2014 bolo rozhodnuté tak, že sa podľa § 79 ods. 3
Trestného poriadku žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podaná sťažovateľom zamieta
a podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku sa neprijíma písomný sľub obvineného.
Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ po jeho vyhlásení sťažnosť, ktorú nasledovne
odôvodnil prostredníctvom obhajcu písomným podaním z 25. februára 2014. Uznesením
krajského súdu sp. zn. 2 Tos 30/2014 z 20. marca 2014 bola sťažnosť podľa § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku zamietnutá.
2
Sťažovateľ ďalej v podanej sťažnosti uviedol: „Opätovne uvádzam skutočnosti,
ktorými sa prvostupňový súd a neskôr ani odvolací súd vôbec nezaoberali a to, že pred
vzatím do väzby som sa staral spoločne so svojou matkou ,
, bytom ako ja, o môjho ťažko zdravotne postihnutého brata ,
, bytom ako ja, ktorý má tzv. Dawnov syndróm. Od smrti môjho otca predminulý
rok (11.03.2012), sme sa o brata starali spoločne, a vzhľadom k jeho ťažko zdravotnému
postihnutiu, ktoré si vyžaduje sústavnú osobnú starostlivosť, celá starostlivosť v súčasnosti
ostáva na mojej 67 ročnej matke, ktorej jediným príjmom je starobný dôchodok. Tieto
skutočnosti preukazujú listinné doklady ako Komplexný posudok Sociálnej poisťovne
o miere funkčnej poruchy môjho brata , ktorá je 80%, preukaz osoby ZŤP,
úmrtný list otca.
Z vyššie uvedených listinných dokladov vyplýva, že starostlivosť o môjho ťažko
postihnutého brata , si vyžaduje celodennú osobnú starostlivosť, je odkázaný
na pomoc inej fyzickej osoby, má obmedzenú schopnosť zabezpečovať si základné úkony
sebaobsluhy, úkony starostlivosti o domácnosť, či realizovať vôbec základné sociálne
aktivity. Vzhľadom na vek mojej matky je aj pre ňu takmer nemožné poskytovať takúto
starostlivosť každý deň, pričom jediným príbuzným som už len ja. S poukazom na tieto
skutočnosti mám za to, že v tomto prípade ide o výnimočné okolnosti prípadu.
Teda v doplnení mojej žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 20.02.2014 doručenej
súdu 21.02.2014, som podrobne opísal výnimočné okolnosti v mojom prípade a aj som
vyslovene navrhol nahradiť väzbu dohľadom probačného úradníka. Súd prvého stupňa
o tejto mojej žiadosti o nahradenie väzby nerozhodol a toto pochybenie nenapravil ani
sťažnostný súd, hoci som túto skutočnosť namietal v sťažnosti zo dňa 25.02.2014.“
Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde prerokoval ústavný súd túto vec
na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 23. februára 2015 (doručeným
ústavnému súdu 25. februára 2015) a tiež aj krajský súd vo vyjadrení z 5. februára 2015
(doručenom ústavnému súdu 11. februára 2015) vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho
pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
K sťažnosti sťažovateľa a k právnej stránke celej veci sa vyjadril krajský súd prípisom
sp. zn. Spr 3056/2015 z 5. februára 2015, v ktorom uviedol:
„Po oboznámení sa s dôvodmi žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu spísanej
obžalovaným, ktorá bola predmetom napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, ako aj
s dôvodmi sťažnosti, ktorú podal proti tomuto uzneseniu a písomne zaslal Okresnému súdu
Bratislava I dňa 26.02.2014 a doplnil dňa 17.03.2014 priamo cestou Krajského súdu
v Bratislave, nevyplýva z predmetných listinných písomností, že by obžalovaný žiadal
o nahradenie väzby dohľadom.“
Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 13. februára 2015 uviedol najmä:
„Z obsahu spisu vyplýva, že pokiaľ ide o probačný dohľad ako náhradu mojej väzby,
tento som vyslovene navrhol – v žiadosti o prepustenie väzby – jej doplnení zo dňa
20.02.2014 ako aj v sťažnosti zo dňa 25.02.2014, teda nie je pravda, že by som nežiadal
o nahradenie väzby probačným dohľadom.“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Krajský súd v Bratislave v konaní pod sp. zn.: 2 Tos 30/2014 uznesením zo dňa
20.03.2014 porušil základné práva zaručené v čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky a práva zaručené v čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.03.2.014 pod sp. zn.:
2 Tos 30/2014 sa zrušuje.
3. priznáva náhradu trov konania vrátane trov právneho
zastúpenia vo výške 432,30 EUR, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu JUDr. Milana Cíbika do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
4
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa č. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2
a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru ústavný súd predovšetkým poukazuje na
svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v označených ustanoveniach čl. 17 ústavy,
ako aj čl. 5 ods. 3 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu sú obsiahnuté tak právo
podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti
väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako
po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. III.
ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05), pričom prepustenie z väzby na slobodu môže byť
v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, IV. ÚS 181/07). Z už
vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno vyvodiť, že z hľadiska rozsahu práv
garantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy a práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3, ako aj čl. 5
ods. 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže ustanovenia čl.
17 ústavy zahŕňajú aj práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. III. ÚS
255/03, III. ÚS 199/05, IV. ÚS 181/07). Ústavný súd preto v predmetnej veci posudzoval
možnosť prípadného porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a
jeho práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
spoločne, pričom zohľadňoval judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru.
Z doterajšej judikatúry ESĽP k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá sa vytvárala
postupne, tiež vyplýva, že prepustenie na základe záruky je len možnosťou, a nie
oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má
záruka prednosť pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej útekovej
väzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie prítomnosti
na pojednávaní), ale možno ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov. V
rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorých
trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojené kráľovstvo z 8. 2. 2000, S. B.
C. c. Spojené kráľovstvo z 19. 6. 2001).
6
Uvedené východiská judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru ústavný
súd už viackrát zohľadnil vo svojej judikatúre a v tejto súvislosti uviedol, že čl. 5 ods. 3
dohovoru síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť prepustený na záruku, ale
umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánom
vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej záruky dosiahne rovnaký
účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej väzby. Pri posudzovaní jej
opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby (I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05,
Podstatou argumentácie sťažovateľa v sťažnosti je skutočnosť, že svoju žiadosť
o prepustenie z väzby na slobodu doplnil písomným podaním označeným ako „Doplnenie
žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 13.12.2013“ z 20. februára 2014, v ktorom
výslovne uviedol: „Alternatívne žiadam, aby bol nariadený dohľad probačného
a mediačného úradníka ako náhrada mojej väzby a ja som bol prepustený z väzby
na slobodu.“ Vzhľadom na to, že sa s týmto návrhom sťažovateľa okresný súd v uznesení
sp. zn. 5 T 49/2013 z 25. februára 2014 podľa jeho tvrdenia nevysporiadal, namietal
sťažovateľ túto skutočnosť v písomnom podaní z 25. februára 2014 označenom ako
„Sťažnosť – odôvodnenie – trestné konanie“, keď na strane 3 uviedol: „Súd sa tiež žiadnym
spôsobom nezaoberal mimoriadnymi okolnosťami môjho prípadu, pre ktoré je možné
nariadiť dohľad probačného a mediačného úradníka ako náhrady väzby, ktoré som
podrobne rozoberal aj v doplnení žiadosti o prepustenie z väzby dňa 20.02.2014.“
Napriek vyjadreniu krajského súdu v konaní pred ústavným súdom, podľa ktorého
„nevyplýva z predmetných listinných písomností, že by obžalovaný žiadal o nahradenie
väzby dohľadom“, z označených listín nepochybne vyplýva, že sťažovateľ požiadal
o nahradenie väzby dohľadom.
V rámci odôvodnenia uznesenia sa však krajský súd vysporiadal s dôvodmi, ktoré
sťažovateľ označil ako mimoriadne dôvody, pre ktoré by bolo možné nariadiť dohľad
probačného a mediačného úradníka, pokiaľ uviedol: „Všetky tieto skutočnosti potom
odôvodňovali záver, že dôvody väzby u obžalovaného naďalej trvajú. Skutočnosti uvádzané
v sťažnosti ako starostlivosť o brata, či to, že jeho pobyt nie je na slobode nebezpečný, sú
pre rozhodovanie o väzbe právne irelevantné a nemajú vplyv na takéto rozhodnutie...
Pokiaľ ide o pripojený sľub, aj sťažnostný súd konštatuje, že vzhľadom na
predchádzajúce vyhodnotenie celej situácie by bolo kontraproduktívnym, keďže vo veci
bude potrebné vykonať taktiež celé dokazovanie a závažnosť skutku nedovoľuje nahradenie
väzby prijatím sľubu, preto správne súd prvého stupňa tento sľub neprijal a sťažnostný súd
sa v celom rozsahu s týmto postupom stotožnil.“
Vzhľadom na to, že krajský súd okrem iného poukázal aj na správnosť záverov
okresného súdu, podrobil ústavný súd skúmaniu aj odôvodnenie uznesenie okresného súdu,
v ktorom sa okrem iného uvádza: „Nakoľko podľa názoru súdu u obžalovaného dané
dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/, c/ Tr. por. trvajú i naďalej a preto súd rozhodol
tak ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia. Obžalovaný k žiadosti pripojil i písomný
sľub a žiadal nahradiť väzbu jeho prijatím. Súd po zvážení všetkých skutočností
s prihliadnutím na závery vyplývajúce z uznesenia KS Bratislava, na základe ktorých je
nutné vykonať celé dokazovanie vo veci od začiatku, že v súčasnej dobe vzhľadom na
závažnosť spáchaného skutku, pre ktorý je obžalovaný stíhaný ako i jeho osobu, nie je
možné v danom prípade nahradiť väzbu prijatím tohto sľubu, a preto ho súd neprijal.“
S prihliadnutím na obsah odôvodnenia uznesenia okresného súdu je zrejmé, že
dôvodmi nahradenia väzby, ktoré boli uvádzané sťažovateľom, sa zaoberal už okresný súd,
avšak vo výrokovej časti uznesenia nerozhodol o návrhu na nahradenie väzby nariadením
dohľadu, ale rozhodol o neprijatí písomného sľubu. Z citovaného odôvodnenia uznesenia
krajského súdu je zrejmé, že sa dôvodmi nahradenia väzby uvádzanými sťažovateľom
rovnako ako okresný súd zaoberal, avšak nesprávne o jeho návrhu na nahradenie väzby
nariadením dohľadu nerozhodol a neodstránil pochybenie okresného súdu, keď jeho návrh
ďalej posudzoval ako písomný sľub.
Hoci ústavný súd vyslovil porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru
tým, že krajský súd nerozhodol o žiadosti sťažovateľa o nahradení väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka, nevidel dôvod na zrušenie napadnutého uznesenia
8
krajského súdu. Porušenie práv sťažovateľa nerozhodnutím o jeho žiadosti o nahradení
väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka v konečnom dôsledku nemalo vplyv
na vecnú správnosť uznesenia krajského súdu o dôvodoch a trvaní väzby, pričom dôvodmi
nahradenia väzby, na ktoré poukazoval sťažovateľ, sa krajský súd zaoberal, preto toto
porušenie ani nemohlo byť dôvodom na zrušenie tohto uznesenia.
Z čl. 127 ods. 2 ústavy síce vyplýva pri vyslovení porušenia práv sťažovateľa
zrušenie napadnutého rozhodnutia, v danom prípade ústavný súd však nekonštatoval
porušenie práv sťažovateľa v celom rozsahu, ale iba čiastočne, preto nezrušil napadnuté
rozhodnutie.
III.
Ústavný súd v súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keď za dôvody hodné
osobitného zreteľa považoval už samo vyhovenie sťažnosti, zaviazal krajský súd na úhradu
trov konania úspešnému sťažovateľovi.
Určené trovy uhradí krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu
na účet advokáta JUDr. Milana Cíbika (§ 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde). Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu
právneho zastúpenia advokátom za dva účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie
a príprava zastúpenia z 27. júna 2014, spísanie sťažnosti z 29. júna 2014). Za dva úkony
vykonané v roku 2014 patrí odmena v sume dvakrát po 134 €, teda 168 €, a dvakrát režijný
paušál v sume po 16,08 €, preto trovy právneho zastúpenia pre sťažovateľa predstavujú
sumu 284,08 € v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ pri vyčíslení trov konania žiadal priznať náhradu aj
za vyjadrenie z 23. februára 2015, ktoré však vzhľadom na jeho obsah ústavný súd
nepovažoval za účelne vykonaný úkon právnej služby, preto ústavný súd priznal náhradu
trov konania len do uplatnenej a vyčíslenej výšky za dva účelne vykonané úkony právnej
služby.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľom
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
Ústavný súd tento nález prijal na neverejnom zasadnutí potom, čo so súhlasom oboch
účastníkov upustil od verejného ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné
očakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodol senát ústavného súdu tak, ako to je uvedené
vo výroku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. apríla 2015
10