Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 295/2015
PDF · 522.62 KB
No categories available
II. ÚS 295/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
, , zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Illeš, Šimčák, Bröstl, s. r. o., Štúrova 29, Košice, konajúcou prostredníctvom
konateľa a advokáta JUDr. Ing. Františka Šimčáka, vo veci namietaného porušenia jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach č. k. 6 Co 190/2013 449 z 21. januára 2014 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 200/2014 z 24. septembra 2014 v spojení s rozsudkom
Okresného súdu Košice II č. k. 28 C 85/2011 422 zo 4. marca 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. novembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 190/2013 449 z 21. januára 2014
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
5 Cdo 200/2014 z 24. septembra 2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice II
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 28 C 85/2011 422 zo 4. marca 2013.
Sťažovateľ bol účastníkom konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru výpoveďou a o náhradu mzdy s príslušenstvom v procesnom postavení odporcu.
Okresný súd rozhodol rozsudkom zo 4. marca 2013, že skončenie pracovného pomeru
výpoveďou sťažovateľa z 24. januára 2011 je neplatné a pracovný pomer navrhovateľa
u sťažovateľa trvá, vo zvyšnej časti vec vylúčil na samostatné konanie. Sťažovateľ podal
proti rozsudku okresného súdu odvolanie proti výroku o určení neplatnosti skončenia
pracovného pomeru. Krajský súd rozsudkom z 21. januára 2014 potvrdil rozsudok súdu
prvého stupňa v napadnutom výroku. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie,
ktoré najvyšší súd uznesením z 24. septembra 2014 odmietol ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd „nesprávne odmietol dovolanie ako procesne
neprípustné podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, a to aj napriek existencii
odlišných rozhodnutí samotného Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých nedostatočné
odvodnenie rozhodnutia zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku. Uvedeným postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR došlo zároveň
k porušeniu článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky..., ktorého súčasťou je princíp
právnej istoty obsahujúci požiadavku predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.“.
V sťažnosti argumentuje tým, že „K porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho
rozhodovania, a tým aj k porušeniu zásady právnej istoty dôjde v prípade, ak Najvyšší súd
SR rozhodne odlišným spôsobom, ako v prípade skutkovo i právne obdobnej veci bez toho,
aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia na základe dostatočne precíznych argumentov
vysporiadal s otázkou, prečo bola v danej veci sťažovateľovmu právu poskytnutá odlišná
ochrana, ako v iných obdobných konaniach.“.
Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd porušil jeho právo na súdnu ochranu tým, že
„ nedostatočne odôvodnil svojej rozhodnutie pokiaľ ide o odmietnutie dovolania...,
rozhodol v rozpore s odlišnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR (bez toho, aby sa
s ňou akýmkoľvek spôsobom vysporiadal), ktorá považuje nedostatok riadneho odôvodnenia
rozhodnutia za podmienku prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku...,
nezákonným odmietnutím dovolania sa vyhol meritórnemu preskúmaniu veci
v dôsledku čoho neodstránil (nenapravil) procesné nedostatky v rozhodnutiach a postupe
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu, ktoré spočívali v nedostatočnom odôvodnení ich
rozhodnutí a nevykonaní dôkazov, ktoré boli navrhnuté na preukázanie skutočností
rozhodujúcich pre správne právne posúdenie veci, čím odňal sťažovateľovi možnosť konať
pred dovolacím súdom (denegatio iustitiae).“.
Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa dostatočne nezaoberal jeho argumentáciou
v dovolaní, v ktorom vytýkal prvostupňovému a odvolaciemu rozhodnutiu tieto vady:
„ nedostatočné vysporiadanie sa s otázkou, či došlo k zaujatiu súhlasného
stanoviska odborového orgánu o tom, že u zamestnanca išlo o neospravedlnené zameškanie
práce;
absencia argumentácie, ktorou by sa súdy vysporiadali s listinnými dôkazmi
a to čestnými vyhlásenia svedkov – troch členov odborového orgánu p. ,
, a – tieto dôkazy mali preukázať skutočnosť, že odborový orgán
súhlasil s kvalifikovaním neprítomnosti zamestnanca v práci zamestnávateľom ako
neospravedlnenej na zasadaní odborového orgánu − Výboru −
dňa 11. 01. 2011, čím došlo k dohode podľa § 144 ods. 7 Zákonníka práce
(účinného v tom čase). Uvedené listinné dôkazy boli kľúčovými v otázke aké stanovisko
zaujal odborový orgán k posúdeniu neprítomnosti zamestnanca v práci. V odôvodnení
rozhodnutí absentuje ako boli súdom vyhodnotené tieto dôkazy, t. j. akú váhu im súd
prisúdil, akými úvahami sa riadil pri ich hodnotení resp. z akého dôvodu na nich
neprihliadol;
nedostatok zdôvodnenia nevykonania návrhu na vykonanie výsluchom svedkov
p. , , a zo dňa 27. 11. 2012. V prípade, že súd
odmietne vykonať určitý navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení
rozhodnutia uviesť, prečo tento dôkaz nevykonal (§ 157 ods. 2 OSP).“
V dovolaní namietaným postupom okresného súdu a krajského súdu mala byť
sťažovateľovi odňatá možnosť preukázať, že v danom prípade bola splnená hmotnoprávna
podmienka výpovede navrhovateľovi, a teda možnosť uniesť dôkazné bremeno.
Porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom krajského súdu
sťažovateľ odôvodňuje tým, že:
rozsudok neobsahuje dostatočné odôvodnenie podstatných skutočností, ktoré boli
významné pre správne právne posúdenie platnosti skončenia pracovného pomeru; v tejto
súvislosti poukazuje na hodnotenie, či došlo k dohode medzi odborovým orgánom
a sťažovateľom o neospravedlnenej absencii navrhovateľa, hodnotenie čestných vyhlásení
troch členov odborového orgánu, ostatných listinných dôkazov a výpovedí svedkov k otázke
zaužívanej praxe odborového orgánu v obdobných veciach a nedostatočné odôvodnenie,
prečo súd odmietol vykonať navrhnuté dôkazy – výsluchy svedkov,
rozsudok vychádza zo skutkových záverov, ktoré z vykonaného dokazovania
nevyplývajú, podľa sťažovateľa z vykonaného dokazovania vyplýva opačný záver,
a to splnenie podmienky podľa § 144 ods. 7 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce
v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „Zákonník práce“) o existencii dohody
medzi odborovým orgánom a zamestnávateľom; na podporu svojho názoru cituje časti
zápisníc z pojednávania okresného súdu,
krajský súd nevykonal rozhodujúce dôkazy, ktoré mali zásadný význam pre správne
rozhodnutie, a to výsluchy svedkov, troch členov odborového orgánu. Sťažovateľ namieta:
„Súd však tento dôkaz odmietol vykonať, pričom toto odmietnutie vo svojom rozhodnutí
relevantným spôsobom neodôvodnil.“
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa ,... na súdnu ochranu
zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21. januára 2014, č. k.: 6 Co/190/2013 449 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. septembra 2014, sp. zn. 5 Cdo/200/2014
v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 4. marca 2013, č. k. 28 C/85/2011
422, porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21. januára 2014 č. k.:
6 Co/190/2013 449 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
24. septembra 2014, sp. zn. 5 Cdo/200/2014 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu
v Košiciach na ďalšie konanie. V prípade, že zruší iba uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 24. septembra 2014, sp. zn. 5 Cdo/200/2014 vec vracia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia...“
Sťažovateľ v sťažnosti zároveň navrhuje, aby ústavný súd dočasným opatrením
odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí a uložil navrhovateľovi, aby sa dočasne
zdržal oprávnenia priznaného mu právoplatným rozsudkom. Svoj návrh odôvodňuje takto:
„Odklad vykonateľnosti sleduje cieľ zabrániť pokračovaniu v konaní o nároku
navrhovateľa na náhradu mzdy, ktorý bol vylúčený na samostatné konanie. Navrátenie
do právneho stavu pred prípadným výkonom rozhodnutia sa tak stane veľmi
komplikovaným, čo sa navyše prieči aj zásade hospodárnosti pokiaľ ide o právne procesy,
ktoré bude musieť sťažovateľ absolvovať, aby vymohol neprávom vyplatenú náhradu mzdy
v prípade zrušenia napadnutých rozhodnutí.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,
či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého
sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má svoj základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,
ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby
na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29; Hiro
Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí
všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a
zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na súdnu ochranu v súvislosti
s odmietnutím jeho dovolania proti rozsudku krajského súdu a jeho námietky vyplývajú
z rozdielneho právneho názoru na prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku uplatneného z dôvodu nedostatočného odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozhodnutia. S poukazom na iné rozhodnutia najvyššieho súdu, podľa ktorých
nedostatočné, a teda nepreskúmateľné odôvodnenie rozhodnutia zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, argumentuje
aj nepredvídateľnosťou súdneho rozhodovania, a tým porušením princípu právnej istoty ako
pojmovej súčasti definície právneho štátu.
Ústavný súd predovšetkým považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny
názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných
súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,
§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu
okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a
iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01). Preto, ak všeobecné
súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno z takéhoto ich
postupu mechanicky vyvodzovať porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, pričom ústavný súd
vzhľadom na svoje ústavné postavenie a princíp minimalizácie zásahov do činnosti
všeobecných súdov, ktorý štandardne uplatňuje vo svojej judikatúre, do takéhoto (vo
všeobecnosti nežiaduceho) stavu vstupuje len vo výnimočných prípadoch.
Vychádzajúc z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,
ústavný súd nezdieľa názor sťažovateľa, že uznesenie najvyššieho súdu je nedostatočne
odôvodnené. Najvyšší súd sa pri posúdení prípustnosti dovolania zaoberal námietkou
nedostatočného odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia z hľadiska jeho
preskúmateľnosti, nevylúčil teda sťažovateľom namietanú vadu konania z možnosti
preskúmania v rámci posudzovania prípustnosti dovolania, k čomu uviedol:
„Odôvodnenie rozsudku musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p.
(§ 211 O. s. p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce
skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia
rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu
v dovolacom konám. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157
ods. 2 O. s. p., je nepreskúmateľný.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani
taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by
bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa s ohľadom na vykonané
dokazovanie primerane vysvetlil, že pred uplatnením výpovede odborový orgán pôsobiaci
u odporcu žiadnym spôsobom nezaujal k spôsobu posúdenia neprítomnosti navrhovateľa
v práci ako neospravedlnenej stanovisko, a to ani súhlasné a ani nesúhlasné a že správnosti
tohto záveru nasvedčuje aj vyjadrenie svedkyne − predsedníčky základnej
organizácie odborového zväzu , v zmysle ktorého súhlas
s posúdením neprítomnosti navrhovateľa ako neospravedlnenej udelil odborový orgán
až listom z 15. marca 2012, t. j. v priebehu tohto súdneho konania, pričom predtým
odborový orgán iba prerokoval výpoveď a súhlas alebo nesúhlas zamestnávateľovi
neoznamoval. Taktiež sa zmienil o výsluchu svedkov p. a p. , pôvodných
predsedov odborovej organizácie a vyvodil z nich aj skutkové závery. Poukázal aj na obsah
uznesenia č. 2/11 zo zasadnutia výboru odborového orgánu z 11. januára 2011, z ktorého
vyplýva, že odborový orgán len prerokoval návrh skončenia pracovného pomeru bez toho,
aby zaujal akékoľvek stanovisko k jeho dôvodom, zvlášť tiež k posúdeniu neprítomnosti
navrhovateľa ako neospravedlnenej. Keďže súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie
stotožnenie sa súdu s požiadavkami, právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov účastníkov, absencia vyhodnotenia všetkých vykonaných dôkazov, pokiaľ nemajú
vo veci zásadný význam, nespôsobuje nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdov nižšieho
stupňa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmam veci dospel k záveru, že aj odvolací
súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre
ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri
výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení
a nepoprel ich účel a význam.“
Ústavný súd sa tiež stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, že v dovolaní vytýkané
vady konania smerovali k hodnoteniu vykonaného dokazovania, a teda k správnosti
skutkových záverov, čo samo osebe nie je dôvodom prípustnosti dovolania, pričom ústavný
súd v tejto súvislosti poukazuje na časť odôvodnenia, v ktorej najvyšší súd uviedol:
„Pokiaľ odporca namieta, že súdy nevykonali nim navrhovaný dôkaz − výsluch
svedkov p. , P. a p. − a v odôvodnení svojich rozsudkov sa stým ani
nevysporiadali, dovolací súd tu poukazuje na obsah zápisnice súdu prvého stupňa
z pojednávania zo 4. marca 2013, na ktorom právny zástupca odporcu (po výsluchu ním
navrhovaných svedkov p. a p. ) a po poučení v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p.
uviedol, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania (ods. 8, č. l. spisu 418).“
Sťažovateľ v sťažnosti toto zistenie najvyššieho súdu neodmietol a ani nespochybnil,
pričom nepodanie návrhu na vykonanie dokazovania spochybňuje celý rad na seba
nadväzujúcich argumentov sťažovateľa, ktorými odôvodnil namietané odňatie možnosti
uplatniť svoje práva v konaní pred okresným súdom a krajským súdom, predovšetkým
možnosť splniť si dôkaznú povinnosť.
S poukazom na citované odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd
konštatuje, že nezistil namietané pochybenia, ktoré by mali za následok porušenie práva
sťažovateľa na súdnu ochranu. Najvyšší súd sa neodmietol zaoberať dovolaním sťažovateľa,
svoj záver o neprípustnosti dovolania odôvodnil primeraným spôsobom, tento záver
nemožno považovať za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol v rozpore so zákonom upravenými
podmienkami prípustnosti dovolania, pričom najvyšší súd k nemu dospel preskúmaním
sťažovateľom vytýkaných nedostatkov rozhodnutí nižších stupňov, ktoré v zásade súvisia
s hodnotením vykonaných dôkazov, a nie s absenciou ústavne súladného odôvodnenia
dovolaním napadnutého rozhodnutia. Podľa názoru ústavného súdu z uznesenia najvyššieho
súdu ani nevyplýva taký záver, ako vyvodil sťažovateľ, teda že sa v ňom najvyšší súd
priklonil k názoru, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia nezakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.
Neprevzatie právneho názoru sťažovateľa, čoho dôsledkom je neúspešnosť jeho
mimoriadneho opravného prostriedku, nie je dôvodom na vyslovenie porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a obsahom základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia
ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, sťažnosť v tejto časti
po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
Sťažovateľ namieta, že krajský súd v napadnutom rozsudku
dostatočne neodôvodnil, či došlo k dohode medzi sťažovateľom a odborovým
orgánom v zmysle § 144 ods. 7 Zákonníka práce, ako hodnotil predložené čestné vyhlásenia
členov odborového orgánu, prečo odmietol vykonať sťažovateľom navrhnuté výsluchy
týchto osôb a ako hodnotil dôkazy vykonané na preukázanie zaužívanej praxe odborového
orgánu, čo sa týka súhlasu s posúdením charakteru absencie zamestnanca v práci,
vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil, keď dospel k opačnému záveru,
ako vyplýva z vykonaných dôkazov,
nevykonal navrhnuté dôkazy, ktoré sťažovateľ považoval za rozhodujúce
pre správne posúdenie veci.
Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil výrok rozsudku súdu prvého stupňa
sp. zn. 28 C 85/2011 zo 4. marca 2013, ktorým okresný súd určil, že skončenie pracovného
pomeru výpoveďou sťažovateľa z 21. januára 2011 je neplatné a že pracovný pomer
navrhovateľa u odporcu trvá.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd v nadväznosti na
konštatovanie, že sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel súd
prvého stupňa, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, podľa § 219 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku na toto odôvodnenie odkázal. K otázke posúdenia existencie
dohody medzi zamestnávateľom a odborovým orgánom podľa § 144 ods. 7 Zákonníka
práce, ktorej správnosť namieta sťažovateľ, v odôvodnení svojho rozhodnutia v časti
zaoberajúcej sa hodnotením vykonaného dokazovania a skutkovými a právnymi závermi
súdu prvého stupňa krajský súd uviedol:
„Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že príslušný odborový orgán
pôsobiaci u odporcu síce prerokoval návrh odporcu zo dňa 10. 1. 2011 na skončenie
pracovného pomeru s navrhovateľom výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka
práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, spočívajúceho
v neospravedlnenej neprítomnosti navrhovateľa v práci, avšak v súvislosti s prerokovaním
tohto návrhu neudeľoval súhlas, či nesúhlas so samotným skončením pracovného pomeru
(takýto predchádzajúci súhlas s výpoveďou v zmysle platnej právnej úpravy ani nebol
potrebný − poznámka odvolacieho súdu) a ani súhlas či nesúhlas s kvalifikáciou
neprítomnosti navrhovateľa v práci v uvedených dňoch ako neospravedlnenej.
Samotné predchádzajúce prerokovanie výpovede nezahrňuje bez ďalšieho zároveň
stanovisko, ktoré v zmysle ust. § 144 ods. 7 Zákonníka práce prislúcha zaujať príslušnému
odborovému orgánu ako kolektívnemu orgánu k rozhodnutiu zamestnávateľa o tom,
že neprítomnosť zamestnanca je neospravedlneným zameškaním práce (viď napr.
rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21 Cdo/1655/2000).
Odvolací súd sa vzhľadom na vyššie uvedené stotožňuje so záverom súdu prvého
stupňa, že samotné prerokovanie návrhu na skončenie pracovného pomeru výpoveďou
s navrhovateľom bez ďalšieho v sebe nesubsumuje súhlas alebo nesúhlas so skončením
pracovného pomeru a ani s jeho dôvodmi. Nepochybne správny je preto záver súdu prvého
stupňa, že pokiaľ má byť oznámenie o výsledku prerokovania výpovede zároveň spôsobom
oznámenia stanoviska k rozhodnutiu zamestnávateľa o tom, že ide o neospravedlnené
zameškanie práce, musí z neho táto skutočnosť výslovne vyplývať.
Takéto súhlasné stanovisko odborového orgánu s rozhodnutím zamestnávateľa
o kvalifikácii neprítomnosti navrhovateľa v práci ako neospravedlnenej nevyplynulo nielen
z predložených listinných dôkazov, ale ani z výpovede vypočutých svedkov a odvolací súd
rovnako ako súd prvého stupňa konštatuje nepreukázanie takej praxe, v zmysle ktorej pri
posudzovaní neprítomnosti zamestnanca práci ako neospravedlnenej by nečinnosť alebo
mlčanie tohto odborového orgánu malo byť jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností
považované za súhlas s posúdením neprítomnosti zamestnanca v práci ako
neospravedlnenej a prípadný nesúhlas by mal byť výslovne prejavený.
Z vyššie uvedených dôvodov súd prvého stupňa správne uzavrel, že bez dohody
s odborovým orgánom sám odporca nemohol posúdiť neprítomnosť navrhovateľa v práci
ako neospravedlnené zameškanie práce, z ktorého dôvodu navrhovateľ svojou
neprítomnosťou v práci v období od 15. 11. 2010 do 19. 11. 2010 a od 30. 11. 2010
do uplatnenia výpovede dňa 24. 1. 2001 neporušil pracovnú disciplínu, a teda odporcom
uplatnený výpovedný dôvod v danom prípade naplnený nebol.
Keďže na zistený skutkový stav súd prvého stupňa zároveň aplikoval aj ustanovenia
správneho právneho predpisu (Zákonník práce v znení účinnom do 30. 4. 2011) a tieto
aj správne interpretoval, nemožno mu vytknúť ani nesprávne právne posúdenie veci
a aj z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. nie je
odvolanie odporcu opodstatnené.
Pokiaľ teda súd návrhu na začatie konania vyhovel a určil neplatnosť skončenia
pracovného pomeru z dôvodu nenaplnenia uplatneného výpovedného dôvodu, je jeho
rozhodnutie vecne správne, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p.
potvrdil.“
Krajský súd vychádzal z tohto súdom prvého stupňa zisteného skutkového stavu:
«Z návrhu na skončenie pracovného pomeru výpoveďou odporcu zo dňa 10. 1. 2011
súd zistil, že odporca predložil odborovému orgánu návrh na skončenie pracovného pomeru
s navrhovateľom výpoveďou podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce z dôvodu
závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorým bola „neprítomnosť navrhovateľa v práci
v období od 15. 11. 2010 do 19. 11. 2010 a od 30. 11. 2010 dodnes“, ktoré klasifikoval ako
neospravedlnené zameškanie práce, k čomu žiadal súhlas odborového orgánu. Tento návrh
prerokoval odborový orgán na svojom zasadnutí dňa 11. 1. 2011, o čom svedčí výpis
z uznesenia č. 2/11 zo dňa 11. 1. 2011. V návrhu na skončenie pracovného pomeru
výpoveďou v kolónke „Stanovisko“ odborový orgán poznamenal „Prerokovaná“
s uvedením dátumu čísla uznesenia, s odtlačkom pečiatky a podpisom zástupcu tohto
odborového orgánu, bez výslovného vyjadrenia súhlasu alebo nesúhlasu s posúdením
neprítomnosti navrhovateľa v práci ako neospravedlnenej. Vykonaným dokazovaním nebola
preukázaná ani iná forma vyslovenia súhlasu, či nesúhlasu s kvalifikáciou neprítomnosti
navrhovateľa na pracovisku ako neospravedlnenej.
Vychádzajúc z vyššie uvedených listinných dôkazov, ako aj z výpovedí svedkov
uzavrel, že pred uplatnením výpovede odborový orgán pôsobiaci u odporcu žiadnym
spôsobom nezaujal k spôsobu posúdenia neprítomnosti navrhovateľa v práci ako
neospravedlnenej stanovisko, a to ani súhlasné a ani nesúhlasné. Za oznámenie takéhoto
stanoviska bez ďalšieho nemožno považovať iba oznámenie odborového orgánu o tom,
že výpoveď prerokoval. Konštatoval, že nie je vylúčené, aby odborový orgán vyjadril svoje
stanovisko k rozhodnutiu zamestnávateľa o tom, že ide o neospravedlnené zameškanie
práce, aj súčasne s prerokovaním výpovede, avšak samotné prerokovanie výpovede bez
ďalšieho v sebe nesubsumuje súhlas alebo nesúhlas so skončením pracovného pomeru a ani
s jeho dôvodmi. Pokiaľ má byť preto oznámenie o výsledku prerokovania výpovede zároveň
spôsobom oznámenia stanoviska k rozhodnutiu zamestnávateľa o tom, že ide
o neospravedlnené zameškanie práce, musí z neho táto skutočnosť výslovne vyplývať.
Ak preto v prejednávanej veci odborový orgán len oznámil odporcovi, že návrh výpovede
prerokoval, výslovne tým nezaujal zároveň i stanovisko kladné ani záporné k spôsobu
posúdenia neprítomnosti navrhovateľa v práci. Správnosti tohto záveru nasvedčuje
aj vyjadrenie svedkyne − predsedníčky základnej organizácie odborového
zväzu , v zmysle ktorého súhlas s posúdením neprítomnosti
navrhovateľa ako neospravedlnenej udelil odborový orgán až listom zo dňa 15. 3. 2012,
t. j. v priebehu tohto súdneho konania, pričom predtým odborový orgán iba prerokoval
výpoveď a súhlas alebo nesúhlas zamestnávateľovi neoznamoval. Z vykonaného
dokazovania súd nemal za preukázané, aby medzi odborovým orgánom a zamestnávateľom
bol výslovne dohodnutý alebo prakticky zaužívaný postup pri posudzovaní neprítomnosti
zamestnanca v práci ako ospravedlnenej, či neospravedlnenej spôsobom, pri ktorom
nečinnosť alebo mlčanie malo byť jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností považované
za súhlas s posúdením neprítomnosti zamestnanca v práci ako neospravedlnenej a prípadný
nesúhlas mal byť výslovne prejavený. Odborový orgán tak, ako v prípade navrhovateľa,
aj v ďalších troch prípadoch oznamoval zamestnávateľovi len prerokovanie výpovede,
pričom ani v jednom prípade nezaujal stanovisko tiež k posúdeniu neprítomnosti
zamestnanca, či už pozitívne alebo negatívne. Poukázal opäť na výpoveď svedkyne
, ktorá potvrdila, že odborový orgán na zasadnutí dňa 11. 1. 2011 sa zaoberal
len prerokovaním výpovede a otázkou stanoviska k posúdeniu neprítomnosti navrhovateľa
v práci sa odborový orgán zaoberal až dodatočne na základe požiadavky odporcu. Tomuto
tvrdeniu korešponduje i obsah uznesenia č. 2/11 zo zasadnutia výboru odborového orgánu
zo dňa 11. 1. 2011, z ktorého vyplýva, že odborový orgán len prerokoval návrh skončenia
pracovného pomeru bez toho, aby zaujal akékoľvek stanovisko k jeho dôvodom, zvlášť tiež
k posúdeniu neprítomnosti navrhovateľa ako neospravedlnenej.»
Vychádzajúc z citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorý ústavný súd
posudzoval v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 28 C 85/2011 zo 4. marca 2013,
ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku
krajského súdu nie sú opodstatnené, a to čo sa týka otázky hodnotenia vykonaných dôkazov,
ako aj odôvodnenia odmietnutia návrhov na vykonanie dôkazov, ktorých uplatnenie
sťažovateľ ústavnému súdu ani nepreukázal (v tejto súvislosti ústavný súd odkazuje
na predchádzajúcu časť odôvodnenia). Argumentácia sťažovateľa má charakter polemiky
s hodnotiacimi úsudkami okresného súdu a krajského súdu a je zameraná na spochybnenie
záveru súdov, že v konaní nebola preukázaná zaužívaná prax odborového orgánu, že svoj
súhlas s posúdením absencie zamestnanca v práci ako neospravedlnenej vyjadrovali
konkludentne (nečinnosťou, mlčaním) a výslovne vyjadrovali len svoj nesúhlas. Krajský súd
preto potvrdil záver okresného súdu, že v danom prípade z mlčania odborového orgánu
(výslovne nevyjadrený súhlas ani nesúhlas) jednoznačne jeho súhlas nevyplýva. Skutočnosť,
že odborový orgán oznámil sťažovateľovi prerokovanie návrhu na skončenie pracovného
pomeru zamestnanca (navrhovateľa v konaní) výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e)
Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, nebola v konaní
sporná.
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštante uvádza, že nie je jeho úlohou
prehodnocovať výsledky vykonaného dokazovania v konaní pred všeobecnými súdmi.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že v súdnom konaní bolo vykonané
dokazovanie na zistenie podstatných skutočností, ako aj myšlienkové úvahy súdu pri ich
hodnotení, ktoré nie sú vnútorne rozporné ani nelogické. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ
sa s nimi nestotožňuje alebo ich považuje za nedostatočné, nie je dôvodom pre namietanie
porušenia základného práva na súdnu ochranu.
V posudzovanej veci ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa ústavne
akceptovateľným spôsobom vysporiadal s odvolaním sťažovateľa, s ktorého argumentáciou
sa nestotožnil, a preto odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne
správny. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu
považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený
na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone.
Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. I. ÚS 97/97), ani domáhať sa toho,
aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Právo na súdnu
ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svoj právny názor, rozhodne
na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní (II. ÚS 77/06).
Na tomto základe ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru,
že sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.
Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu tak,
ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia. V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti nie je
dôvod zaoberať sa návrhom na vydanie dočasného opatrenia, a preto ústavný súd už o tomto
návrhu sťažovateľa nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2015