Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 295/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

, , zastúpenej Advokátskou

kanceláriou Illeš, Šimčák, Bröstl, s. r. o., Štúrova 29, Košice, konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta JUDr. Ing. Františka Šimčáka, vo veci namietaného porušenia jej

základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach č. k. z 21. januára 2014 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 24. septembra 2014 v spojení s rozsudkom

Okresného súdu Košice II č. k. 422 zo 4. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. novembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. z 21. januára 2014

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. septembra 2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice II

(ďalej len „okresný súd“) č. k. 422 zo 4. marca 2013.

Sťažovateľ bol účastníkom konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného

pomeru výpoveďou a o náhradu mzdy s príslušenstvom v procesnom postavení odporcu.

Okresný súd rozhodol rozsudkom zo 4. marca 2013, že skončenie pracovného pomeru

výpoveďou sťažovateľa z 24. januára 2011 je neplatné a pracovný pomer navrhovateľa

u sťažovateľa trvá, vo zvyšnej časti vec vylúčil na samostatné konanie. Sťažovateľ podal

proti rozsudku okresného súdu odvolanie proti výroku o určení neplatnosti skončenia

pracovného pomeru. Krajský súd rozsudkom z 21. januára 2014 potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa v napadnutom výroku. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie,

ktoré najvyšší súd uznesením z 24. septembra 2014 odmietol ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd „nesprávne odmietol dovolanie ako procesne

neprípustné podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, a to aj napriek existencii

odlišných rozhodnutí samotného Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých nedostatočné

odvodnenie rozhodnutia zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku. Uvedeným postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR došlo zároveň

k porušeniu článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky..., ktorého súčasťou je princíp

právnej istoty obsahujúci požiadavku predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.“.

V sťažnosti argumentuje tým, že „K porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho

rozhodovania, a tým aj k porušeniu zásady právnej istoty dôjde v prípade, ak Najvyšší súd

SR rozhodne odlišným spôsobom, ako v prípade skutkovo i právne obdobnej veci bez toho,

aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia na základe dostatočne precíznych argumentov

vysporiadal s otázkou, prečo bola v danej veci sťažovateľovmu právu poskytnutá odlišná

ochrana, ako v iných obdobných konaniach.“.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd porušil jeho právo na súdnu ochranu tým, že

„ nedostatočne odôvodnil svojej rozhodnutie pokiaľ ide o odmietnutie dovolania...,

rozhodol v rozpore s odlišnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR (bez toho, aby sa

s ňou akýmkoľvek spôsobom vysporiadal), ktorá považuje nedostatok riadneho odôvodnenia

rozhodnutia za podmienku prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku...,

nezákonným odmietnutím dovolania sa vyhol meritórnemu preskúmaniu veci

v dôsledku čoho neodstránil (nenapravil) procesné nedostatky v rozhodnutiach a postupe

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu, ktoré spočívali v nedostatočnom odôvodnení ich

rozhodnutí a nevykonaní dôkazov, ktoré boli navrhnuté na preukázanie skutočností

rozhodujúcich pre správne právne posúdenie veci, čím odňal sťažovateľovi možnosť konať

pred dovolacím súdom (denegatio iustitiae).“.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa dostatočne nezaoberal jeho argumentáciou

v dovolaní, v ktorom vytýkal prvostupňovému a odvolaciemu rozhodnutiu tieto vady:

„ nedostatočné vysporiadanie sa s otázkou, či došlo k zaujatiu súhlasného

stanoviska odborového orgánu o tom, že u zamestnanca išlo o neospravedlnené zameškanie

práce;

absencia argumentácie, ktorou by sa súdy vysporiadali s listinnými dôkazmi

a to čestnými vyhlásenia svedkov – troch členov odborového orgánu p. ,

, a – tieto dôkazy mali preukázať skutočnosť, že odborový orgán

súhlasil s kvalifikovaním neprítomnosti zamestnanca v práci zamestnávateľom ako

neospravedlnenej na zasadaní odborového orgánu − Výboru −

dňa 11. 01. 2011, čím došlo k dohode podľa § 144 ods. 7 Zákonníka práce

(účinného v tom čase). Uvedené listinné dôkazy boli kľúčovými v otázke aké stanovisko

zaujal odborový orgán k posúdeniu neprítomnosti zamestnanca v práci. V odôvodnení

rozhodnutí absentuje ako boli súdom vyhodnotené tieto dôkazy, t. j. akú váhu im súd

prisúdil, akými úvahami sa riadil pri ich hodnotení resp. z akého dôvodu na nich

neprihliadol;

nedostatok zdôvodnenia nevykonania návrhu na vykonanie výsluchom svedkov

p. , , a zo dňa 27. 11. 2012. V prípade, že súd

odmietne vykonať určitý navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení

rozhodnutia uviesť, prečo tento dôkaz nevykonal (§ 157 ods. 2 OSP).“

V dovolaní namietaným postupom okresného súdu a krajského súdu mala byť

sťažovateľovi odňatá možnosť preukázať, že v danom prípade bola splnená hmotnoprávna

podmienka výpovede navrhovateľovi, a teda možnosť uniesť dôkazné bremeno.

Porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom krajského súdu

sťažovateľ odôvodňuje tým, že:

rozsudok neobsahuje dostatočné odôvodnenie podstatných skutočností, ktoré boli

významné pre správne právne posúdenie platnosti skončenia pracovného pomeru; v tejto

súvislosti poukazuje na hodnotenie, či došlo k dohode medzi odborovým orgánom

a sťažovateľom o neospravedlnenej absencii navrhovateľa, hodnotenie čestných vyhlásení

troch členov odborového orgánu, ostatných listinných dôkazov a výpovedí svedkov k otázke

zaužívanej praxe odborového orgánu v obdobných veciach a nedostatočné odôvodnenie,

prečo súd odmietol vykonať navrhnuté dôkazy – výsluchy svedkov,

rozsudok vychádza zo skutkových záverov, ktoré z vykonaného dokazovania

nevyplývajú, podľa sťažovateľa z vykonaného dokazovania vyplýva opačný záver,

a to splnenie podmienky podľa § 144 ods. 7 zákona č. 311/2001 Z. z.

v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „“) o existencii dohody

medzi odborovým orgánom a zamestnávateľom; na podporu svojho názoru cituje časti

zápisníc z pojednávania okresného súdu,

krajský súd nevykonal rozhodujúce dôkazy, ktoré mali zásadný význam pre správne

rozhodnutie, a to výsluchy svedkov, troch členov odborového orgánu. Sťažovateľ namieta:

„Súd však tento dôkaz odmietol vykonať, pričom toto odmietnutie vo svojom rozhodnutí

relevantným spôsobom neodôvodnil.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa ,... na súdnu ochranu

zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21. januára 2014, č. k.: 449 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. septembra 2014, sp. zn.

v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 4. marca 2013, č. k.

422, porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21. januára 2014 č. k.:

449 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

24. septembra 2014, sp. zn. zrušuje a vec vracia Krajskému súdu

v Košiciach na ďalšie konanie. V prípade, že zruší iba uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 24. septembra 2014, sp. zn. vec vracia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia...“

Sťažovateľ v sťažnosti zároveň navrhuje, aby ústavný súd dočasným opatrením

odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí a uložil navrhovateľovi, aby sa dočasne

zdržal oprávnenia priznaného mu právoplatným rozsudkom. Svoj návrh odôvodňuje takto:

„Odklad vykonateľnosti sleduje cieľ zabrániť pokračovaniu v konaní o nároku

navrhovateľa na náhradu mzdy, ktorý bol vylúčený na samostatné konanie. Navrátenie

do právneho stavu pred prípadným výkonom rozhodnutia sa tak stane veľmi

komplikovaným, čo sa navyše prieči aj zásade hospodárnosti pokiaľ ide o právne procesy,

ktoré bude musieť sťažovateľ absolvovať, aby vymohol neprávom vyplatenú náhradu mzdy

v prípade zrušenia napadnutých rozhodnutí.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1

ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého

sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má svoj základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,

ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby

na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29; Hiro

Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí

všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a

zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na súdnu ochranu v súvislosti

s odmietnutím jeho dovolania proti rozsudku krajského súdu a jeho námietky vyplývajú

z rozdielneho právneho názoru na prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku uplatneného z dôvodu nedostatočného odôvodnenia dovolaním

napadnutého rozhodnutia. S poukazom na iné rozhodnutia najvyššieho súdu, podľa ktorých

nedostatočné, a teda nepreskúmateľné odôvodnenie rozhodnutia zakladá prípustnosť

dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, argumentuje

aj nepredvídateľnosťou súdneho rozhodovania, a tým porušením princípu právnej istoty ako

pojmovej súčasti definície právneho štátu.

Ústavný súd predovšetkým považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny

názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných

súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,

§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu

okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a

iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. ). Preto, ak všeobecné

súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno z takéhoto ich

postupu mechanicky vyvodzovať porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, pričom ústavný súd

vzhľadom na svoje ústavné postavenie a princíp minimalizácie zásahov do činnosti

všeobecných súdov, ktorý štandardne uplatňuje vo svojej judikatúre, do takéhoto (vo

všeobecnosti nežiaduceho) stavu vstupuje len vo výnimočných prípadoch.

Vychádzajúc z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,

ústavný súd nezdieľa názor sťažovateľa, že uznesenie najvyššieho súdu je nedostatočne

odôvodnené. Najvyšší súd sa pri posúdení prípustnosti dovolania zaoberal námietkou

nedostatočného odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia z hľadiska jeho

preskúmateľnosti, nevylúčil teda sťažovateľom namietanú vadu konania z možnosti

preskúmania v rámci posudzovania prípustnosti dovolania, k čomu uviedol:

„Odôvodnenie rozsudku musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p.

(§ 211 O. s. p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne

vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce

skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia

rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu

v dovolacom konám. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157

ods. 2 O. s. p., je nepreskúmateľný.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa s ohľadom na vykonané

dokazovanie primerane vysvetlil, že pred uplatnením výpovede odborový orgán pôsobiaci

u odporcu žiadnym spôsobom nezaujal k spôsobu posúdenia neprítomnosti navrhovateľa

v práci ako neospravedlnenej stanovisko, a to ani súhlasné a ani nesúhlasné a že správnosti

tohto záveru nasvedčuje aj vyjadrenie svedkyne − predsedníčky základnej

organizácie odborového zväzu , v zmysle ktorého súhlas

s posúdením neprítomnosti navrhovateľa ako neospravedlnenej udelil odborový orgán

až listom z 15. marca 2012, t. j. v priebehu tohto súdneho konania, pričom predtým

odborový orgán iba prerokoval výpoveď a súhlas alebo nesúhlas zamestnávateľovi

neoznamoval. Taktiež sa zmienil o výsluchu svedkov p. a p. , pôvodných

predsedov odborovej organizácie a vyvodil z nich aj skutkové závery. Poukázal aj na obsah

uznesenia č. 2/11 zo zasadnutia výboru odborového orgánu z 11. januára 2011, z ktorého

vyplýva, že odborový orgán len prerokoval návrh skončenia pracovného pomeru bez toho,

aby zaujal akékoľvek stanovisko k jeho dôvodom, zvlášť tiež k posúdeniu neprítomnosti

navrhovateľa ako neospravedlnenej. Keďže súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie

stotožnenie sa súdu s požiadavkami, právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov účastníkov, absencia vyhodnotenia všetkých vykonaných dôkazov, pokiaľ nemajú

vo veci zásadný význam, nespôsobuje nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdov nižšieho

stupňa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmam veci dospel k záveru, že aj odvolací

súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre

ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri

výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení

a nepoprel ich účel a význam.“

Ústavný súd sa tiež stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, že v dovolaní vytýkané

vady konania smerovali k hodnoteniu vykonaného dokazovania, a teda k správnosti

skutkových záverov, čo samo osebe nie je dôvodom prípustnosti dovolania, pričom ústavný

súd v tejto súvislosti poukazuje na časť odôvodnenia, v ktorej najvyšší súd uviedol:

„Pokiaľ odporca namieta, že súdy nevykonali nim navrhovaný dôkaz − výsluch

svedkov p. , P. a p. − a v odôvodnení svojich rozsudkov sa stým ani

nevysporiadali, dovolací súd tu poukazuje na obsah zápisnice súdu prvého stupňa

z pojednávania zo 4. marca 2013, na ktorom právny zástupca odporcu (po výsluchu ním

navrhovaných svedkov p. a p. ) a po poučení v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p.

uviedol, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania (ods. 8, č. l. spisu 418).“

Sťažovateľ v sťažnosti toto zistenie najvyššieho súdu neodmietol a ani nespochybnil,

pričom nepodanie návrhu na vykonanie dokazovania spochybňuje celý rad na seba

nadväzujúcich argumentov sťažovateľa, ktorými odôvodnil namietané odňatie možnosti

uplatniť svoje práva v konaní pred okresným súdom a krajským súdom, predovšetkým

možnosť splniť si dôkaznú povinnosť.

S poukazom na citované odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

konštatuje, že nezistil namietané pochybenia, ktoré by mali za následok porušenie práva

sťažovateľa na súdnu ochranu. Najvyšší súd sa neodmietol zaoberať dovolaním sťažovateľa,

svoj záver o neprípustnosti dovolania odôvodnil primeraným spôsobom, tento záver

nemožno považovať za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol v rozpore so zákonom upravenými

podmienkami prípustnosti dovolania, pričom najvyšší súd k nemu dospel preskúmaním

sťažovateľom vytýkaných nedostatkov rozhodnutí nižších stupňov, ktoré v zásade súvisia

s hodnotením vykonaných dôkazov, a nie s absenciou ústavne súladného odôvodnenia

dovolaním napadnutého rozhodnutia. Podľa názoru ústavného súdu z uznesenia najvyššieho

súdu ani nevyplýva taký záver, ako vyvodil sťažovateľ, teda že sa v ňom najvyšší súd

priklonil k názoru, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia nezakladá prípustnosť

dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

Neprevzatie právneho názoru sťažovateľa, čoho dôsledkom je neúspešnosť jeho

mimoriadneho opravného prostriedku, nie je dôvodom na vyslovenie porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a obsahom základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia

ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, sťažnosť v tejto časti

po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako

zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľ namieta, že krajský súd v napadnutom rozsudku

dostatočne neodôvodnil, či došlo k dohode medzi sťažovateľom a odborovým

orgánom v zmysle § 144 ods. 7 Zákonníka práce, ako hodnotil predložené čestné vyhlásenia

členov odborového orgánu, prečo odmietol vykonať sťažovateľom navrhnuté výsluchy

týchto osôb a ako hodnotil dôkazy vykonané na preukázanie zaužívanej praxe odborového

orgánu, čo sa týka súhlasu s posúdením charakteru absencie zamestnanca v práci,

vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil, keď dospel k opačnému záveru,

ako vyplýva z vykonaných dôkazov,

nevykonal navrhnuté dôkazy, ktoré sťažovateľ považoval za rozhodujúce

pre správne posúdenie veci.

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil výrok rozsudku súdu prvého stupňa

sp. zn. zo 4. marca 2013, ktorým okresný súd určil, že skončenie pracovného

pomeru výpoveďou sťažovateľa z 21. januára 2011 je neplatné a že pracovný pomer

navrhovateľa u odporcu trvá.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd v nadväznosti na

konštatovanie, že sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel súd

prvého stupňa, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, podľa § 219 ods. 2

Občianskeho súdneho poriadku na toto odôvodnenie odkázal. K otázke posúdenia existencie

dohody medzi zamestnávateľom a odborovým orgánom podľa § 144 ods. 7 Zákonníka

práce, ktorej správnosť namieta sťažovateľ, v odôvodnení svojho rozhodnutia v časti

zaoberajúcej sa hodnotením vykonaného dokazovania a skutkovými a právnymi závermi

súdu prvého stupňa krajský súd uviedol:

„Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že príslušný odborový orgán

pôsobiaci u odporcu síce prerokoval návrh odporcu zo dňa 10. 1. 2011 na skončenie

pracovného pomeru s navrhovateľom výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka

práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, spočívajúceho

v neospravedlnenej neprítomnosti navrhovateľa v práci, avšak v súvislosti s prerokovaním

tohto návrhu neudeľoval súhlas, či nesúhlas so samotným skončením pracovného pomeru

(takýto predchádzajúci súhlas s výpoveďou v zmysle platnej právnej úpravy ani nebol

potrebný − poznámka odvolacieho súdu) a ani súhlas či nesúhlas s kvalifikáciou

neprítomnosti navrhovateľa v práci v uvedených dňoch ako neospravedlnenej.

Samotné predchádzajúce prerokovanie výpovede nezahrňuje bez ďalšieho zároveň

stanovisko, ktoré v zmysle ust. § 144 ods. 7 Zákonníka práce prislúcha zaujať príslušnému

odborovému orgánu ako kolektívnemu orgánu k rozhodnutiu zamestnávateľa o tom,

že neprítomnosť zamestnanca je neospravedlneným zameškaním práce (viď napr.

rozhodnutie NS ČR sp. zn. ).

Odvolací súd sa vzhľadom na vyššie uvedené stotožňuje so záverom súdu prvého

stupňa, že samotné prerokovanie návrhu na skončenie pracovného pomeru výpoveďou

s navrhovateľom bez ďalšieho v sebe nesubsumuje súhlas alebo nesúhlas so skončením

pracovného pomeru a ani s jeho dôvodmi. Nepochybne správny je preto záver súdu prvého

stupňa, že pokiaľ má byť oznámenie o výsledku prerokovania výpovede zároveň spôsobom

oznámenia stanoviska k rozhodnutiu zamestnávateľa o tom, že ide o neospravedlnené

zameškanie práce, musí z neho táto skutočnosť výslovne vyplývať.

Takéto súhlasné stanovisko odborového orgánu s rozhodnutím zamestnávateľa

o kvalifikácii neprítomnosti navrhovateľa v práci ako neospravedlnenej nevyplynulo nielen

z predložených listinných dôkazov, ale ani z výpovede vypočutých svedkov a odvolací súd

rovnako ako súd prvého stupňa konštatuje nepreukázanie takej praxe, v zmysle ktorej pri

posudzovaní neprítomnosti zamestnanca práci ako neospravedlnenej by nečinnosť alebo

mlčanie tohto odborového orgánu malo byť jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností

považované za súhlas s posúdením neprítomnosti zamestnanca v práci ako

neospravedlnenej a prípadný nesúhlas by mal byť výslovne prejavený.

Z vyššie uvedených dôvodov súd prvého stupňa správne uzavrel, že bez dohody

s odborovým orgánom sám odporca nemohol posúdiť neprítomnosť navrhovateľa v práci

ako neospravedlnené zameškanie práce, z ktorého dôvodu navrhovateľ svojou

neprítomnosťou v práci v období od 15. 11. 2010 do 19. 11. 2010 a od 30. 11. 2010

do uplatnenia výpovede dňa 24. 1. 2001 neporušil pracovnú disciplínu, a teda odporcom

uplatnený výpovedný dôvod v danom prípade naplnený nebol.

Keďže na zistený skutkový stav súd prvého stupňa zároveň aplikoval aj ustanovenia

správneho právneho predpisu ( v znení účinnom do 30. 4. 2011) a tieto

aj správne interpretoval, nemožno mu vytknúť ani nesprávne právne posúdenie veci

a aj z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. nie je

odvolanie odporcu opodstatnené.

Pokiaľ teda súd návrhu na začatie konania vyhovel a určil neplatnosť skončenia

pracovného pomeru z dôvodu nenaplnenia uplatneného výpovedného dôvodu, je jeho

rozhodnutie vecne správne, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p.

potvrdil.“

Krajský súd vychádzal z tohto súdom prvého stupňa zisteného skutkového stavu:

«Z návrhu na skončenie pracovného pomeru výpoveďou odporcu zo dňa 10. 1. 2011

súd zistil, že odporca predložil odborovému orgánu návrh na skončenie pracovného pomeru

s navrhovateľom výpoveďou podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce z dôvodu

závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorým bola „neprítomnosť navrhovateľa v práci

v období od 15. 11. 2010 do 19. 11. 2010 a od 30. 11. 2010 dodnes“, ktoré klasifikoval ako

neospravedlnené zameškanie práce, k čomu žiadal súhlas odborového orgánu. Tento návrh

prerokoval odborový orgán na svojom zasadnutí dňa 11. 1. 2011, o čom svedčí výpis

z uznesenia č. 2/11 zo dňa 11. 1. 2011. V návrhu na skončenie pracovného pomeru

výpoveďou v kolónke „Stanovisko“ odborový orgán poznamenal „Prerokovaná“

s uvedením dátumu čísla uznesenia, s odtlačkom pečiatky a podpisom zástupcu tohto

odborového orgánu, bez výslovného vyjadrenia súhlasu alebo nesúhlasu s posúdením

neprítomnosti navrhovateľa v práci ako neospravedlnenej. Vykonaným dokazovaním nebola

preukázaná ani iná forma vyslovenia súhlasu, či nesúhlasu s kvalifikáciou neprítomnosti

navrhovateľa na pracovisku ako neospravedlnenej.

Vychádzajúc z vyššie uvedených listinných dôkazov, ako aj z výpovedí svedkov

uzavrel, že pred uplatnením výpovede odborový orgán pôsobiaci u odporcu žiadnym

spôsobom nezaujal k spôsobu posúdenia neprítomnosti navrhovateľa v práci ako

neospravedlnenej stanovisko, a to ani súhlasné a ani nesúhlasné. Za oznámenie takéhoto

stanoviska bez ďalšieho nemožno považovať iba oznámenie odborového orgánu o tom,

že výpoveď prerokoval. Konštatoval, že nie je vylúčené, aby odborový orgán vyjadril svoje

stanovisko k rozhodnutiu zamestnávateľa o tom, že ide o neospravedlnené zameškanie

práce, aj súčasne s prerokovaním výpovede, avšak samotné prerokovanie výpovede bez

ďalšieho v sebe nesubsumuje súhlas alebo nesúhlas so skončením pracovného pomeru a ani

s jeho dôvodmi. Pokiaľ má byť preto oznámenie o výsledku prerokovania výpovede zároveň

spôsobom oznámenia stanoviska k rozhodnutiu zamestnávateľa o tom, že ide

o neospravedlnené zameškanie práce, musí z neho táto skutočnosť výslovne vyplývať.

Ak preto v prejednávanej veci odborový orgán len oznámil odporcovi, že návrh výpovede

prerokoval, výslovne tým nezaujal zároveň i stanovisko kladné ani záporné k spôsobu

posúdenia neprítomnosti navrhovateľa v práci. Správnosti tohto záveru nasvedčuje

aj vyjadrenie svedkyne − predsedníčky základnej organizácie odborového

zväzu , v zmysle ktorého súhlas s posúdením neprítomnosti

navrhovateľa ako neospravedlnenej udelil odborový orgán až listom zo dňa 15. 3. 2012,

t. j. v priebehu tohto súdneho konania, pričom predtým odborový orgán iba prerokoval

výpoveď a súhlas alebo nesúhlas zamestnávateľovi neoznamoval. Z vykonaného

dokazovania súd nemal za preukázané, aby medzi odborovým orgánom a zamestnávateľom

bol výslovne dohodnutý alebo prakticky zaužívaný postup pri posudzovaní neprítomnosti

zamestnanca v práci ako ospravedlnenej, či neospravedlnenej spôsobom, pri ktorom

nečinnosť alebo mlčanie malo byť jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností považované

za súhlas s posúdením neprítomnosti zamestnanca v práci ako neospravedlnenej a prípadný

nesúhlas mal byť výslovne prejavený. Odborový orgán tak, ako v prípade navrhovateľa,

aj v ďalších troch prípadoch oznamoval zamestnávateľovi len prerokovanie výpovede,

pričom ani v jednom prípade nezaujal stanovisko tiež k posúdeniu neprítomnosti

zamestnanca, či už pozitívne alebo negatívne. Poukázal opäť na výpoveď svedkyne

, ktorá potvrdila, že odborový orgán na zasadnutí dňa 11. 1. 2011 sa zaoberal

len prerokovaním výpovede a otázkou stanoviska k posúdeniu neprítomnosti navrhovateľa

v práci sa odborový orgán zaoberal až dodatočne na základe požiadavky odporcu. Tomuto

tvrdeniu korešponduje i obsah uznesenia č. 2/11 zo zasadnutia výboru odborového orgánu

zo dňa 11. 1. 2011, z ktorého vyplýva, že odborový orgán len prerokoval návrh skončenia

pracovného pomeru bez toho, aby zaujal akékoľvek stanovisko k jeho dôvodom, zvlášť tiež

k posúdeniu neprítomnosti navrhovateľa ako neospravedlnenej.»

Vychádzajúc z citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorý ústavný súd

posudzoval v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 4. marca 2013,

ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku

krajského súdu nie sú opodstatnené, a to čo sa týka otázky hodnotenia vykonaných dôkazov,

ako aj odôvodnenia odmietnutia návrhov na vykonanie dôkazov, ktorých uplatnenie

sťažovateľ ústavnému súdu ani nepreukázal (v tejto súvislosti ústavný súd odkazuje

na predchádzajúcu časť odôvodnenia). Argumentácia sťažovateľa má charakter polemiky

s hodnotiacimi úsudkami okresného súdu a krajského súdu a je zameraná na spochybnenie

záveru súdov, že v konaní nebola preukázaná zaužívaná prax odborového orgánu, že svoj

súhlas s posúdením absencie zamestnanca v práci ako neospravedlnenej vyjadrovali

konkludentne (nečinnosťou, mlčaním) a výslovne vyjadrovali len svoj nesúhlas. Krajský súd

preto potvrdil záver okresného súdu, že v danom prípade z mlčania odborového orgánu

(výslovne nevyjadrený súhlas ani nesúhlas) jednoznačne jeho súhlas nevyplýva. Skutočnosť,

že odborový orgán oznámil sťažovateľovi prerokovanie návrhu na skončenie pracovného

pomeru zamestnanca (navrhovateľa v konaní) výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e)

Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, nebola v konaní

sporná.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštante uvádza, že nie je jeho úlohou

prehodnocovať výsledky vykonaného dokazovania v konaní pred všeobecnými súdmi.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že v súdnom konaní bolo vykonané

dokazovanie na zistenie podstatných skutočností, ako aj myšlienkové úvahy súdu pri ich

hodnotení, ktoré nie sú vnútorne rozporné ani nelogické. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ

sa s nimi nestotožňuje alebo ich považuje za nedostatočné, nie je dôvodom pre namietanie

porušenia základného práva na súdnu ochranu.

V posudzovanej veci ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa ústavne

akceptovateľným spôsobom vysporiadal s odvolaním sťažovateľa, s ktorého argumentáciou

sa nestotožnil, a preto odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne

správny. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu

považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený

na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone.

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

ústavy nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. ), ani domáhať sa toho,

aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ). Právo na súdnu

ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svoj právny názor, rozhodne

na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní ().

Na tomto základe ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru,

že sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu tak,

ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia. V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti nie je

dôvod zaoberať sa návrhom na vydanie dočasného opatrenia, a preto ústavný súd už o tomto

návrhu sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2015