Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 446/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom

Mgr. Pavlom Antošom, Námestie sv. Egídia 93, Poprad, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , 2 a 5, a Slovenskej

republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 11. decembra 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. februára 2015 doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

Mgr. Pavlom Antošom, Námestie sv. Egídia 93, Poprad, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , 2 a 5, a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 11. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre trestný čin

marenia spravodlivosti podľa na skutkovom základe

vymedzenom v uznesení o vznesení obvinenia. Sťažovateľ skutok, z ktorého je obvinený,

popisuje v sťažnosti tak, že počas pojednávania Špecializovaného trestného súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) 11. septembra 2014, na ktorom sa zúčastnil

ako verejnosť, na chodbe pred pojednávacou miestnosťou mal svedkyni ešte pred jej

výpoveďou v danej veci povedať, že na jej mieste by nevypovedal, keďže bude mať

na základe jej výpovede problémy obžalovaný a že ich bude mať aj ona a jej priateľ.

Sťažovateľ nepopiera, že skutok tak, ako je vymedzený v obvinení, sa stal. Je však

toho názoru, že tento skutok nie je trestným činom. Nepopiera teda, že sa pred svedkyňou

vyjadril spôsobom vyplývajúcim zo skutkovej vety, avšak dodáva, že svoje vyjadrenie

myslel tak, že „nakoľko išlo o trestný čin nepriamej korupcie – že svedkyňa svojou

výpoveďou privodzuje trestné stíhanie nielen obžalovanému (ktorý mal úplatok odovzdať)

ale aj sebe samotnej a jej priateľovi (ktorý mal úplatok poskytnúť). Súčasne jej tiež

odporúčal, aby si z toho dôvodu ona a jej priateľ našli advokáta, čo je časť jeho výpovede,

ktorá v skutkovej vete obvinenia doposiaľ absentuje, hoci táto svedkyňa (pri výsluchu v tejto

trestnej veci v postavení poškodenej) pravdivosť tejto časti prehlásenia sťažovateľa výslovne

potvrdila.“.

Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. zo 16. októbra 2014 v spojení s uznesením krajského

súdu sp. zn. zo 4. novembra 2014 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov

uvedených v .

Sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu. Žiadosť odôvodnil tým, že

v dňoch 6. a 7. novembra 2014 boli vypočutí všetci svedkovia, ktorých výpovede v inom

konaní mal ovplyvňovať. Ostatní svedkovia (s výnimkou svedka , ktorý ku dňu

rozhodnutia sudcu pre prípravné konanie vypočutý nebol) podľa sťažovateľa zopakovali

obsah svojich výpovedí pred vznesením obvinenia a svedok by vypovedal v jeho

prospech, teda nemá dôvod v budúcnosti toho svedka ovplyvňovať. Ďalej sťažovateľ

poukázal na to, že napriek údajnému ovplyvňovaniu všetci svedkovia zotrvali na svojich

vyjadreniach v inej trestnej veci a potvrdili, že po pojednávaní na špecializovanom trestnom

súde sa ich nikto nepokúšal ovplyvniť. Svedkovia a mali potvrdiť, že

vyjadrenia sťažovateľa nevnímali ako hrozbu, ale ako konštatovanie.

Okresný súd o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby rozhodol uznesením

sp. zn. z 3. decembra 2014 tak, že sťažovateľa prepustil na slobodu,

akceptujúc dôvody uvedené v jeho žiadosti o prepustenie.

V zápisnici z výsluchu sťažovateľa konaného 3. decembra 2014, ktorá tvorí prílohu

sťažnosti, sa okrem iného uvádza:

„Bolo mi doručené vyjadrenie prokurátorky GP k mojej žiadosti o prepustenie

na slobodu a oboznámil som sa s ním.

K údajom, ktoré som uviedol v žiadosti o prepustenie na slobodu chcem doplniť iba

dve veci. Prvou je, že od podania žiadosti do dnešného dňa bol vypočutý ďalší svedok pán

a druhou je to, že pokiaľ pani prokurátorka vo vyjadrení uviedla, že sa ešte

vykonáva dokazovanie – znalecké, myslím si, že toto dokazovanie nesúvisí s mojim konaním

nakoľko som stíhaný za skutok, ktorý som mal spáchať verbálne na súde pred určitými

osobami.

Chcel by som súd požiadať o prepustenie na slobodu, nemám problémy komunikovať,

dostavovať sa na predvolania a nemienim nikoho vyhľadávať, stále tvrdím, že tu došlo

k nedorozumeniu.

Prokurátorka nemá na obvineného otázky.

Na otázky obhajcu obvinený udáva:

Ja som sa so svedkyňou rozprával 10 minút pred koncom pojednávania.

Bolo to v čase, keď už vypovedal jej priateľ. Ja som išiel telefonovať domov a som jej

v podstate mysliac si, že ona nie je stíhaná povedal, že by mali vyhľadať advokáta, že ak

budú vypovedať, že to môže mať pre nich za následok ich trestné stíhanie. Na čo budú

nadväzovať ďalšie problémy, napr. že nebude môcť ukončiť štúdium, že ho budú môcť

vyhostiť. Povedal som to preto, lebo som nevedel, že sú stíhaní. To som sa dozvedel až

z obsahu výpovede jej priateľa.

Obhajca predkladá kópie zápisnice o výsluchu svedka zo dňa

27. 11. 2014, ktorá sa zakladá do spisu.

Obhajca udáva:

Poukazujem na obsah výpovedí svedkov, ktoré skutočnosti sú súčasťou aj mojej

žiadosti o prepustenie na slobodu v tom smere, že z obvineného nemali strach a jeho

konanie nebolo spôsobilé obsah ich výpovedí ovplyvniť. Poukazujem na to, že už bol

vypočutý svedok a zostáva ešte vykonať výsluch svedka , ku ktorému som sa

už v žiadosti vyjadril. Namietam, že by dôvodom väzby mala byť tá skutočnosť, že prebieha

vyšetrovanie a navyše poukazujem na to, že ide o znalecké dokazovanie, kde obvinený nemá

žiadnu možnosť toto nejakým spôsobom ovplyvňovať a ani vo väzbe nie je za to, že by tu

bola obava, že bude pôsobiť na znalcov.

Prokurátorka udáva:

Na svojom stanovisku trvám nakoľko mám za to, že dôvody väzby aj v súčasnom

štádiu konania trvajú tak ako bolo konštatované súdom, je pravdou že už bol realizovaný

výsluch svedka avšak doposiaľ nebol vykonaný výsluch svedka , naďalej sa

vykonáva znalecké dokazovanie a vzhľadom na prezentovanú obhajobu obvineného nie je

vylúčená aj potreba vykonania konfrontácií medzi obvineným a poškodenými.

Pozn. sudcu pre prípravné konanie:

Pred začatím výsluchu sudca pre prípravné konanie zisťoval u obhajcu

a prokurátorky prečo je na prezenčnej pečiatke žiadosti o prepustenie na slobodu uvedený

dátum príjmu 18. 10. 2014, kde sa obaja zhodli, že ide o omyl, správny dátum má byť

18. 11. 2014, čo prokurátorka doložila aj nahliadnutím do dozorového denníka, v ktorom je

tento dátum uvedený.“

V odôvodnení uznesenia okresného súdu sp. zn. z 3. decembra 2014

sa uvádza:

«Uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Národnej protizločineckej

jednotky, Expozitúry Východ (ďalej len „vyšetrovateľ PZ“) sp. zn. PPZ 804/NKA PZ VY

2014 z 25. 9. 2014 bolo začaté trestné stíhanie za zločin marenia spravodlivosti podľa § 344

odsek 1 písmeno d) a následne uznesením vyšetrovateľa PZ sp. zn. PPZ

804/NKA PZ VY 2014 zo 14. 10. 2014 bolo vznesené obvinenie

za zločin marenia spravodlivosti podľa písmeno d) na tom

skutkovom základe, že menovaný dňa 11. 9. 2014 na chodbe pred pojednávacou

miestnosťou Špecializovaného trestného súdu v Banskej Bystrici počas verejného

pojednávania v konaní vedenom pod č. k. BB proti obžalovanému

, , trvale bytom , stíhanému

pre prečin nepriamej korupcie podľa , oslovil svedkyňu

, , trvale bytom ,

ktorá svedčí v uvedenej veci ako svedok a povedal jej, že on by na jej mieste nevypovedal,

lebo ak bude mať z tejto výpovede obžalovaný problémy, tak ich bude mať

aj ona a jej priateľ , , občan Saudskej

Arábie s prechodným pobytom v a jej priateľ môže zabudnúť

na Slovensko a aj na medicínu, ktorú v súčasnej dobe študuje na Slovensku, čo uviedol

aj , tlmočníkovi svedka na uvedenom

pojednávaní, ktorého oslovil pred budovou Špecializovaného trestného súdu v Banskej

Bystrici, aby tento ovplyvnil výpoveď svedkov a

tak, aby v tejto veci nevypovedali, pričom takto konal v úmysle ovplyvniť

svedeckú výpoveď svedkyne a tak, aby

títo nevypovedali v neprospech obžalovaného .

Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

zo 16. 10. 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu Banská Bystrica

sp. zn. zo 4. 11. 2014 bol obvinený vzatý do väzby z dôvodov

uvedených v .

Obvinený sám a tiež prostredníctvom obhajcu podal žiadosti o prepustenie

na slobodu, ktoré boli prokuratúre doručené 18. 11. 2014. Svoje žiadosti odôvodnil tým, že

v dňoch 6. a 7. 11. 2014 boli vypočutí všetci svedkovia, ktorých výpovede mal v inom konaní

ovplyvňovať. V osobitnom písomnom podaní obhajca namietol, že súd pri vzatí do väzby

neuviedol konkrétne mená svedkov, ktorých mal obvinený ovplyvňovať a nie je teda zrejmé,

nevykonanie výsluchov ktorých svedkov môže mať za následok zánik dôvodov jeho kolúznej

väzby. Súčasne si odpovedal, ktorí by to asi mohli byť s tým, že väčšina z nich už vypočutá

bola. Pokiaľ doteraz nebol vypočutý ako svedok poukázal na to, že jeho výpoveď

nepovažoval za potrebnú ani vyšetrovateľ pred vznesením obvinenia. Ostatní svedkovia

s výnimkou svedka zopakovali obsah svojich výpovedí pred vznesením obvinenia

a svedok vypovedal v jeho prospech, teda obvinený nemá dôvod v budúcnosti tohto

svedka ovplyvňovať. Obhajca súčasne poukázal na zhodné výpovede svedkov v inom konaní

s ich výpoveďami vo veci obvineného , či už pred, alebo po vznesení obvinenia

z toho hľadiska, že zrejme voči nim neprichádza do úvahy nejaké ovplyvňovanie. Súčasne

poukázal na to, že napriek údajnému ovplyvňovaniu zotrvali na svojich vyjadreniach v inej

trestnej veci a potvrdili, že po pojednávaní na Špecializovanom trestnom súde sa ich nikto

ovplyvniť nepokúsil. Tiež poukázal na to, že svedkovia a potvrdili, že

vyjadrenia obvineného nevnímali ako hrozbu, ale ako konštatovanie a ich popis skutku

nie je v príkrom rozpore s tým, ako ho opísal obvinený, kde zostáva spornou otázka právna,

nie skutková.

Pri výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie dňa 03. 12. 2014 obvinený svoju

žiadosť doplnil poukázaním na to, že od podania žiadosti do teraz bol vo veci vypočutý

aj svedok . K výsluchu tohto svedka aj ostatných obhajca obvineného poukázal

na ich vyjadrenia, že skutočnosti, ktoré obvinený svedkom uvádzal u nich neboli spôsobilé

na vyvolanie zmeny ich výpovedí. Obvinený ešte doplnil, že nesúhlasí s vyjadrením

prokurátorky, že dôvodom väzby má byť aj prebiehajúce znalecké dokazovanie, pretože

nie je vo väzbe za to, že by ovplyvňoval znalca, alebo že by tu taká obava bola, navyše ani

nemá možnosť tento úkon ovplyvniť.

Podľa názoru obhajoby na existenciu dôvodov väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1

písm. b/ je potrebné preukázať pravdepodobnosť, že obvinený sa pokúsi

svedkov ovplyvňovať a zároveň pravdepodobnosť, že sa svedkovia ovplyvniť dajú a nakoniec

mieru vplyvu prípadnej zmeny ich výpovedí na ustálenie skutkového deja. Vzhľadom na to,

že svedkovia, u ktorých hrozila obava z ovplyvňovania už boli vypočutí je dôležitou

skutočnosťou po vzatí obvineného do väzby, na ktorú je potrebné prihliadať a poukázal na

ustálenú súdnu prax, že v takom prípade dochádza k zániku väzobného dôvodu podľa § 71

ods. 1 písm. b/ .

V prípade, že by súd bol iného názoru poukázal na písomný sľub obvineného v

zmysle § 80 ods. 1 písm. b/, ktorý tento predložil osobitným podaním a žiadal ho prijať a

nahradiť ním väzbu.

Prokurátorka Generálnej prokuratúry SR predložila žiadosť obvineného sudcovi

pre prípravné konanie, pretože jej nevyhovela 26. 11. 2014 spolu s príslušným vyšetrovacím

spisom.

K dôvodom väzby obvineného uviedla, že tieto trvajú a poukázala v tomto smere

aj na uznesenie krajského súdu zo 4. 11. 2014. Skutočnosť, že už boli vypočutí svedkovia

podľa nej neznamená automaticky, že dochádza k zániku dôvodov väzby, pretože nie je

vylúčené, že budú vypočutí opätovne, najmä v súvislosti s doteraz neskončeným znaleckým

dokazovaním. Pri výsluchu obvineného potvrdila, že už bol vypočutý aj svedok

a vo vzťahu k svedkovi uviedla, že tento tiež ešte nebol v procesnom postavení

svedka vypočutý, ako to mylne udáva obhajca obvineného. Vzhľadom k týmto skutočnostiam

navrhla žiadosť obvineného zamietnuť a jeho väzbu nenahradiť ani prijatím sľubu ani

nariadením dohľadu mediačným a probačným úradníkom aj s prihliadnutím na to, že nie je

vylúčená nutnosť vykonať konfrontácie medzi obvinených a svedkami vzhľadom na obsah

jeho vyjadrení.

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,

ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné

stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok

spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná

obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,

najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí

vysoký trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Na základe žiadosti obvineného, vyššie uvedených vyjadrení a preskúmaním

spisového materiálu spolu so zápisnicou o výsluchu svedka predloženého

obhajcom pri výsluchu obvineného som dospel k záveru, že dôvodná obava, že obvinený

bude ovplyvňovať svedkov vykonaním výsluchov svedkov ,

a pominula.

Svedkovia vypovedali v trestnej veci obv. , podala trestné

oznámenie, následne svedkovia vypovedali pred a aj po vznesení obvinenia obvinenému

a potvrdili obsah svojich vyjadrení. Navyše z ich prejavov vplýva, že z obvineného strach

nemajú a nemienia prípadnému ovplyvňovaniu podľahnúť. Pokiaľ ide o svedka

obhajoba netvrdila, že bol vypočutý ako svedok, čo uviedla prokurátorka, ale že bol

vypočutý po jeho nezákonnom zadržaní.

Je pravdou, že p. doteraz ako svedok vypočutý nebol, ale podľa názoru sudcu

pre prípravné konanie jeho výpoveď bez toho, aby sme vyslovovali predpoklad v koho

prospech bude vedená nie je dôkazom, ktorý by bol potrebný na ustálenie skutkového stavu

veci. Ak prokurátorka dospeje k záveru, že je potrebné túto osobu ako svedka vypočuť,

sudca pre prípravné konanie poukazuje, že ide o svedka, ktorý nebol osobne prítomný

na mieste činu a vo vzťahu k tomuto svedkovi nie je možné vyvodzovať obavu z kolúzneho

správania obvineného. Navyše sudca pre prípravné konanie uviedol už vo svojom uznesení

o vzatí obvineného do väzby, že pripomína orgánom prípravného konania ich povinnosť

postupovať pri obstarávaní dôkazov s čo najväčším urýchlením a bez prieťahov, aby osobná

sloboda obvineného bola obmedzená skutočne iba na nevyhnutne potrebný čas aj z hľadiska

toho, že sa osobne má sám starať o maloleté dieťa, ktoré mu malo byť súdom zverené.

To, že od vzatia obvineného do väzby 16. 10. 2014 orgány prípravného konania

svedka nevypočuli, nenasvedčuje ich konaniu bez zbytočných prieťahov. Na prvý

pohľad tomu nenasvedčuje ani skutočnosť, že o sťažnosti obvineného proti vzneseniu

obvinenia bolo rozhodnuté až 6. 11. 2014, teda 2 dni potom, ako bolo Krajským súdom

v Banskej Bystrici právoplatne rozhodnuté o jeho väzbe, ale ide o lehotu primeranú

spôsobenú obhajobou, ktorá až 28. 10. 2014 doručila odôvodnenie sťažnosti obvineného

z 23. 10. 2014 a bez ohľadu na neprávoplatné vznesenie obvinenia je povinnosťou sudcu

pre prípravné konanie pri rozhodovaní o väzbe vysporiadať sa aj s dôvodnosťou trestného

stíhania.

Nie je pravdou tvrdenie obhajoby, že samotné vykonanie výsluchov svedkov,

u ktorých je obava z ich ovplyvňovania obvineným zakladá dôvod na zánik dôvodov väzby,

pretože ani skončenie prípravného konania ešte samo osobe nie je takým momentom

(R 56/2007), ale na strane druhej je potrebné vychádzať z konkrétnej veci a rozsahu

potrebného dokazovania, kde v prípade obvineného je nutné poukázať na to, že

významní svedkovia už vypočutí boli, zopakovali obsah svojich výpovedí, nemajú

z obvineného strach a na obsah ich výpovedí by prípadné ovplyvňovanie nemalo vplyv,

navyše je potrebné prisvedčiť obvinenému, že od hlavného pojednávania svedkov

nekontaktoval (aj keď na strane druhej nemal vedomosť, že podali trestné oznámenie).

Skutočnosť, že v priebehu trestného stíhania majú byť vykonané ďalšie procesné

úkony, ako napríklad výsluch svedkov a pod., sama osebe neznamená, že obvinený bude

na nich pôsobiť, resp. inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné konanie.

Objasňovaním skutočností závažných pre trestné stíhanie je dokazovanie skutočností

uvedených v . Tieto skutočnosti musia mať pre trestné stíhanie

podstatný význam najmä z hľadiska posúdenia viny, trestu alebo výroku o náhrade škody.

Marenie menej závažných skutočností nezakladá dôvod väzby a tu je treba poukázať na to,

že znalecké dokazovanie, na ktoré poukazuje prokurátorka nie je v tomto prípade

skutočnosťou v zmysle , pretože ide o znalecké dokazovanie

elektronických prístrojov a obvinený sa protiprávneho konania mal dopustiť ústnym

prejavom bez ich použitia. Ani prípadná nutnosť vykonať konfrontácie neznamená

automaticky dôvod na väzobné stíhanie obvineného, najmä keď svedkovia sa vo veci už

procesne vyjadrili vrátane zverejnenia svojho vnútorného postoja k prípadnému

ovplyvňovaniu.

Všetky tieto vymenované skutočnosti vo svojom súhrne – liknavosť orgánov

prípravného konania, vykonanie podstatných dôkazov a potreba vykonať už iba ďalšie

dokazovanie menej významných skutočností, prihliadajúc na osobné pomery obvineného

a samotnú dĺžku doteraz vykonanej väzby vedú sudcu pre prípravné konanie

ku konštatovaniu o zániku väzobných dôvodov podľa ,

nezisteniu iných dôvodov na jeho väzbu (71 ods. 1 písm. a/ alebo c/ ) a preto

potom rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Nakoľko sudca pre prípravné konanie konštatuje neexistenciu dôvodov väzby

obvineného neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o prijatí sľubu alebo nariadení dohľadu

mediačným a probačným úradníkom, ktoré rozhodovanie je možné iba v prípade existencie

dôvodov väzby.

Obvinený si musí byť vedomý, že v prípade, že sa dopustí kolúzneho konania, môže

byť rozhodnuté o jeho opakovanej väzbe.».

Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 3. decembra 2014, ktorým

bol sťažovateľ prepustený z väzby, podal prokurátor sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd

napadnutým unesením sp. zn. z 11. decembra 2014 tak, že sťažnosťou

napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby

zamietol, pričom zároveň neprijal písomný sľub ako náhradu za väzbu a ani ju nenahradil

dohľadom probačného a mediačného úradníka.

V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„... Proti tomuto uzneseniu (uznesenie okresného súdu z 3. decembra 2014, pozn.)

ihneď po jeho vyhlásení do zápisnice podala prokurátorka GP SR sťažnosť, ktorú následne

aj písomne odôvodnila. Argumentovala predovšetkým tým, že aj v tomto štádiu trestného

konania naďalej trvá podozrenie, že obvinený spáchal trestný čin podľa § 344 ods. 1

písm. d) Tr. zák., pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie. Konkrétnymi skutočnosťami, ktoré

odôvodňujú väzbu obvineného, sú v danom prípade najmä charakter a znenie stíhaného

skutku, z ktorých vyplýva, že obvinený ovplyvňoval svedkov a

, ktorí vystupujú ako svedkovia v trestnej veci proti obžalovanému

. Konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu z kolúzneho správania sa obvineného

vyplývajú aj z osoby samotného obvineného, keď nemal žiadne zábrany pôsobiť na svedkov

v priestoroch súdu pred pojednávacou miestnosťou. Aj počas prebiehajúceho hlavného

pojednávania a vykonávaného dokazovania prostredníctvom SMS správ komunikoval

s obžalovaným a usmerňoval ho, ako má reagovať na prebiehajúce dokazovanie.

I keď vo veci boli vykonané v podstate výsluchy všetkých svedkov, v danom štádiu

konania však nie je vylúčená potreba doplnenia dokazovania, napr. aj vykonaním

konfrontácií medzi obvineným a už vypočutými svedkami. Vzhľadom na charakter stíhanej

trestnej činnosti a osobu obvineného, aj tieto prípadné procesné úkony odôvodňujú obavu

z kolúzneho správania sa obvineného v zmysle ustanovenia

V závere poukázala, že doposiaľ nebol vypočutý ani svedok , a to

z taktického hľadiska.

... Krajský súd na podklade sťažnosti podľa preskúmal správnosť

výroku napadnutého uznesenia ako i konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sťažnosť

prokurátorky je v celom rozsahu dôvodná.

Krajský súd v rámci prieskumnej povinnosti dospel totiž k záveru, že ďalšie

pretrvávanie väzby u obvineného je aj v súčasnosti plne opodstatnené. Na podklade

doposiaľ vykonaných dôkazov v prípravnom konaní, pretrváva naďalej až kvalifikované

podozrenie, že obvinený sa mal dopustiť protiprávneho konania vo vzťahu

ku svedkom, za ktorý mu hrozí uloženie trestu odňatia slobody na 1 rok až 6 rokov.

Okrem spomenutého dôvodného podozrenia ako jedného z predpokladov ďalšieho

trvania väzby, je v posudzovanej veci splnená aj ďalšia podmienka väzobného stíhania

obvineného, a to existencia konkrétnych väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b)

, ktorých neexistenciu nesprávne skonštatoval prvostupňový súd. Krajský súd už

vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí sp. zn. zo 04. 11. 2014, zhodne

so zistením sudcu pre prípravné konanie konštatoval, že povaha trestnej činnosti

obvineného a jeho osoba nedáva žiadnu záruku, že by nevykonával naďalej kolúzne aktivity

a tým by účel väzby u neho bolo možné dosiahnuť inak.

Naviac treba zdôrazniť, že vyšetrovanie predmetnej trestnej veci nie je doposiaľ

ukončené, keď nebol vypočutý ani svedok a nie je ukončené ani znalecké

dokazovanie.

Citované rozhodnutie krajského súdu, bolo negatívnym rozhodnutím o sťažnosti

obvineného a situácia do dnešného dňa nevykazuje žiadne zmeny, a preto krajský súd

dospel k záveru, že dôvod väzby u obvineného naďalej trvá v takej intenzite, že v tomto

štádiu trestného stíhania obvineného, nie je možné toto opatrenie ani nahradiť

substitučnými inštitútmi, ktoré nakoniec nepoužil prvostupňový súd.

Riziko, t. j. dôvodná obava, že by obvinený v prípade prepustenia na slobodu konal

spôsobom uvedeným v , teda prevyšuje substitučné inštitúty.

Doterajšia väzba u obvineného stíhaného pre konanie, ktorým rušil činnosť orgánu verejnej

moci, nie je preto v súčasnom štádiu trestného stíhania zjavne neprimeraná.

Krajský súd nakoniec zistil, že vyšetrovateľ vo veci koná spôsobom, ktorý si vyžaduje

väzobná vec a nezistil tak vo veci žiadne prieťahy subjektívnej povahy.“

Sťažovateľ argumentuje, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s jeho zásadnými

námietkami (formulovanými v jeho žiadosti o prepustenie z väzby, pozn.) spočívajúcimi

na tvrdení, že nemá dôvod ovplyvňovať svedkov, keďže s ich výpoveďami súhlasí, pričom

všetci svedkovia už boli v prípravnom konaní vypočutí a navyše ide o svedkov, ktorí sa

v zmysle ich vyjadrení ovplyvňovať ani zastrašiť nedajú. Sťažovateľ tiež namieta, že nemal

možnosť oboznámiť sa s odôvodnením sťažnosti prokurátora smerujúcej proti uzneseniu

okresného súdu z 3. decembra 2014, ktorým bol z väzby prepustený, keďže krajský súd

o sťažnosti prokurátora rozhodol nasledujúci deň po predložení spisu okresným súdom.

Napokon sťažovateľ namieta, že v napadnutom uznesení krajského súdu sa v rozpore

so skutočnosťou uvádza, že v konaní nebol ku dňu rozhodovania krajského súdu vypočutý

svedok . Podľa sťažovateľa jeho dosiaľ uvedené námietky zakladajú „Odôvodnenie

porušenia práva na súdnu ochranu podľa “.

Sťažovateľ formuluje aj námietky týkajúce sa „porušenia práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa SR“. V tejto súvislosti poukazuje na

skutočnosť, že žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podal 11. novembra 2014, sudca

pre prípravné konanie okresného súdu o nej rozhodol 3. decembra 2014 a krajský súd

o sťažnosti prokurátora rozhodol 11. decembra 2014, pričom písomné vyhotovenie

napadnutého uznesenia krajského súdu mu bolo doručené až 2. januára 2015, t. j. orgány

činné v trestnom konaní a príslušné všeobecné súdy rozhodovali o jeho žiadosti 52 dní.

Ďalšia skupinu námietok je v sťažnosti označená nadpisom: „Odôvodnenie porušenia

práva na prepustenie z väzby, ak je táto nezákonná podľa , 2, 5 SR.“

V rámci tejto skupiny námietok sťažovateľ argumentuje, že mal byť z väzby prepustený,

aj keď by žiadosť o prepustenie z väzby nebol podal, pretože boli na to splnené zákonné

predpoklady. Poukazuje pritom na skutočnosť, že všetci svedkovia boli ku dňu

rozhodovania sťažnostného súdu vypočutí, a to aj po vznesení obvinenia. Sťažovateľ pritom

v zásade s výpoveďami svedkov súhlasí a zdôrazňuje, že v jeho veci je sporná len otázka

právnej kvalifikácie skutku, t. j. otázka, či ide o trestný čin.

Podľa názoru sťažovateľa „Kolúzna väzba uložená z dôvodu obavy z ovplyvňovania

svedkov má svoj protekčný význam len tam, kde je skutkový stav sporný, neustálený a kde by

obvinený svojím pôsobením na svedkov mohol ustálenie skutkového stavu ovplyvniť vo svoj

prospech. V prípade posudzovania otázky, či daný skutok je alebo nie je trestným činom,

nemá ovplyvňovanie svedkov žiadny význam, nakoľko výklad práva je výlučne v pôsobnosti

orgánov činných v trestnom konaní a súdu.

V domácej trestnoprávnej praxi sa ustálil právny názor, podľa ktorého v prípade

kolúznej väzby z dôvodu obavy o ovplyvňovanie svedkov, nie je dôvod na jej ďalšie trvanie,

ak boli svedkovia vypočutí v prípravnom konaní.“.

Vo vzťahu k argumentácii krajského súdu o tom, že ďalším dôvodom na jeho

zotrvanie vo väzbe je skutočnosť, že vo veci je potrebné vykonať ešte znalecké dokazovanie

kriminalisticko expertíznym , sťažovateľ uvádza, že vo vzťahu ku kolúznej väzbe

ide o irelevantný dôvod, keďže si nevie predstaviť, ako by mohol ovplyvniť znalca. Navyše

znalecký posudok mal byť vyhotovený do 16. novembra 2014.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 11. 12. 2015 (správne má byť

11. decembra 2014, pozn.), sp. zn. o žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu zo dňa 11. 11. 2014, ako aj konaním predchádzajúcim jeho vydaniu,

porušil ústavné právo sťažovateľa na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti, ako aj právo

na prepustenie z väzby, ak je táto nezákonná, zaručené článkom 17 ods. 1, 2, 5 SR,

porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené SR a porušil

právo sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2

SR.

Ústavný súd uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 11. 12. 2015, sp. zn.

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici aby vo veci znovu

konal a rozhodol.

Ústavný súd prepúšťa sťažovateľa z väzby na slobodu.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi právo na finančné zadosťučinenie vo výške

10.000, € a zaväzuje Krajský súd v Banskej Bystrici, aby túto sumu vyplatil sťažovateľovi

do 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov konania a zaväzuje

Krajský súd v Banskej Bystrici, aby sumu priznaných trov vyplatil k rukám právneho

zástupcu sťažovateľa do 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46

ods. 1 a napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý

prechádzal jeho vydaniu.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu

V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti

rozhodnutiu krajského súdu týkajúcemu sa väzobnej veci (rozhodovanie o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu) vrátane namietaného porušenia práva

na urýchlené a prednostné rozhodovanie o väzobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru [zohľadňujúcu

aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo väzobných veciach (pozri rozsudok

vo veci De Wilde et. al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, séria A, č. 12, bod 76,

o neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

na rozhodovanie o väzbe, ďalej len „dohovor“), pozn.], v zmysle ktorej ústavnú ochranu

väzobne stíhaným obvineným (obžalovaným) neposkytuje podľa ustanovení VII. oddielu

II. hlavy („Právo na súdnu a inú právnu ochranu“, a nasl. ),

ale podľa špeciálnych ustanovení obsiahnutých v , ktorý garantuje osobnú

slobodu ().

Obsah článku 17 totiž tvoria totiž také práva, ako je právo byť vo väzbe len

zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh

na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby

a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie

môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou (m. m. ,

). Ústavný súd zároveň vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že právo

na osobnú slobodu zaručené v a 5 môže byť porušené aj tým, že orgány

činné v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe,

s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (napr. ). Právo na súdnu ochranu

v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené

skúmanie dôvodnosti väzby sú obsiahnuté v . Preto toto ustanovenie

je v pomere špeciality k všeobecným ustanoveniam a

(m. m. , ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda

tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods.

1 ), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo

vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to

predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS

19/05, , ).

Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, kvalifikuje väčšinu

námietok ako porušenie svojich základných práv podľa a ,

k porušeniu ktorých vzhľadom na stabilizovanú judikatúru ústavného súdu, ako aj

Európskeho súdu pre ľudské práva ratione materiae nemohlo dôjsť.

Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na to, aby ústavný súd časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

, odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa , 2 a 5

napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z časti I tohto uznesenia vyplýva, že proti namietanému porušeniu základných práv

podľa , 2 a 5 smeruje skupina námietok označená sťažovateľom

v sťažnosti nadpisom: „Odôvodnenie porušenia práva na prepustenie z väzby, ak je táto

nezákonná podľa , 2, 5 SR“, ktorá v konkrétnostiach zahŕňa tieto

námietky:

dôvody kolúznej väzby už pominuli, keďže boli už vykonané výsluchy všetkých

svedkov,

skutkový stav je už nespochybniteľne zistený,

odôvodňovanie ďalšieho trvania väzby potrebou vykonať znalecké dokazovanie

kriminalisticko expertíznym je irelevantné, keďže nie je s kolúznou väzbou

v príčinnej súvislosti.

V súvislosti s preskúmavaním námietok sťažovateľa sa ústavný súd oboznámil

aj s predchádzajúcim uznesením krajského súdu sp. zn. zo 4. novembra 2014

týkajúcim sa väzby sťažovateľa, na ktoré krajský súd v napadnutom uznesení odkazuje.

V uznesení krajského súdu sp. zn. zo 4. novembra 2014 sa okrem iného

uvádza:

„Neuniklo krajskému súdu, že ani obvinená nepopiera, že sa dopustil konania

uvedeného v uznesení vyšetrovateľa PZ zo 14. 10. 2014, ČVS: PPZ 804/NKA PZ VY 2014

a toto zistenie vyplynulo aj z výpovedí svedkov a

, na ktoré správne poukázal aj prvostupňový súd.

Subjektívna stránka trestného činu predstavuje vnútorný vzťah páchateľa

k spáchanému trestnému činu. Tento vzťah nemožno skúmať priamo, ale len

sprostredkovane, t. j. tak, ako sa navonok prejavil v jeho konaní, ktoré je v konečnom

dôsledku obsahom skutkovej vety rozhodnutia. Trestný čin marenia spravodlivosti podľa

§ 344 Tr. zák., je zaradený medzi trestné činy poskytujúce ochranu proti rušeniu činnosti

orgánov verejnej moci, čo je druhovým objektom tohto trestného činu. Individuálnym

objektom (záujmom) chráneným týmto ustanovením , sú objekty chránené

konkrétnymi ustanoveniami § 344 ods. 1 písmena a) až d) Tr. zák. V prípade uvedeného

pod písmenom d), je to aj sloboda jednotlivca v postavení svedka, znalca, tlmočníka alebo

prekladateľa, a to vo forme slobody rozhodovania a konania na základe jeho slobodnej

vôle. Skutková veta tak, ako bola ustálená, aj podľa názor krajského súdu obsahuje všetky

zákonné znaky trestného činu, z ktorého bol sťažovateľ obvinený. Slovné spojenie použité

v danom prípade, a síce, že – svedkovia budú mať problémy, ak budú vypovedať v trestnej

veci obžalovaného , možno logicky chápať ako hrozbu nejakou ujmou. Krajský

súd tak konštatuje, že aj z povahy veci v danom prípade išlo zo strany obvineného

o usmernenie svedkov v úmysle vyviniť obžalovaného z trestnej zodpovednosti

a ovplyvniť tak dôkazy v rozpore so skutočnosťou v prospech tohto obžalovaného.

Nakoniec krajský súd nepopiera právo obvineného na názor a komunikáciu s ľuďmi,

ale v posudzovanom prípade konštatuje, že týmto právom nemôže byť zasahované do práva

inej osoby a pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu podľa § 344 Tr. zák. nie je

podstatné, či sa svedkovia boja jeho alebo obžalovaného .

... Pre skúmanie existencie dôvodov väzby podľa prv uvedeného ustanovenia

je podstatné, že obvinený priamo navádzal svedkov, aby nevypovedali, pretože budú mať

problémy a týmto konaním ich objektívne ovplyvňoval ako majú vystupovať a konať ako

svedkovia na hlavnom pojednávaní v trestnej veci obžalovaného – jeho

priateľa.“

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa smerujúcim proti namietanému porušeniu

základných práv podľa , 2 a 5 ústavný súd považuje za potrebné

poukázať aj na , podľa ktorého „Kto v konaní

pred súdom alebo v trestnom konaní... d) použije násilie, hrozbu násilia alebo hrozbu inej

ťažkej ujmy, aby pôsobil na sudcu, stranu trestného konania, účastníka súdneho konania,

svedka, znalca, tlmočníka, prekladateľa alebo na orgán činný v trestnom konaní, potrestá sa

odňatím slobody na jeden rok až šesť rokov.“.

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že skutok, z ktorého je sťažovateľ

obvinený a ktorý je právne kvalifikovaný ako trestný čin marenia spravodlivosti podľa

, vo svojej podstate obsahuje v sebe samotné kolúzne

konanie. V zásade platí, že dôvody, pre ktoré je sťažovateľ z predmetnej trestnej činnosti

obvinený, sú zároveň dôvodmi väzby podľa .

Na tejto skutočnosti nič nemení ani fakt, že všetci svedkovia už boli v konaní vypočutí.

Krajský súd sa v napadnutom uznesení stotožnil s argumentáciou prokuratúry, ktorá potrebu

ďalšieho trvania väzby odôvodňovala aj možnou potrebou vykonania konfrontácií. Tento

argument je z pohľadu ústavného súdu legitímny a postačuje na to, aby mohol byť záver

krajského súdu o potrebe ďalšieho trvania väzby sťažovateľa kvalifikovaný ako ústavne

konformný.

Záver krajského súdu o tom, že ďalšie trvanie väzby odôvodňuje povaha trestnej

činnosti, ktorej sa mal dopustiť (jej kolúzny charakter), a osoba sťažovateľa („nemal žiadne

zábrany pôsobiť na svedkov v priestoroch súdu pred pojednávacou miestnosťou. Aj počas

prebiehajúceho hlavného pojednávania a vykonávaného dokazovania prostredníctvom SMS

správ komunikoval s obžalovaným a usmerňoval ho, ako má reagovať

na prebiehajúce dokazovanie.“), ktoré zakladajú dôvod na zamietnutie jeho žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu, nemožno považovať za svojvoľný, a preto je z ústavného

hľadiska akceptovateľný a udržateľný.

Aj keď ústavný súd v časti II.1 tohto uznesenia už zaujal z formálnych dôvodov

(nesprávne označenie základných práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, pozn.)

odmietavý postoj k námietkam sťažovateľa, ktoré v sťažnosti subsumoval pod porušenie

základných práv podľa a , považuje za vhodné k nim zaujať

aspoň rámcovo vecné stanovisko.

K námietke, že sťažovateľ nemal možnosť oboznámiť sa s odôvodnením sťažnosti

prokurátora smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu z 3. decembra 2014, ktorým bol

z väzby prepustený, ústavný súd uvádza, že podstata sťažnostnej argumentácie prokurátora

bola obsiahnutá v jeho záverečnom prednese pri rozhodovaní okresného súdu o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu dňa 3. decembra 2014, a teda nebola

sťažovateľovi neznáma.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa „porušenia práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa SR“, ústavný súd by ich

vyhodnotil ako zjavne neopodstatnené aj v prípade, ak by boli subsumované pod čl. 17

.

Ústavne akceptovateľné v zmysle je držanie osoby vo väzbe

z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá

zákonu, to znamená . Požiadavku neodkladnosti rozhodovania

o žiadosti o prepustenie ustanovuje výslovne , v ktorom sa

uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva väzba má mať striktne

obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.

V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz

„bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom

prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie,

bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A 164, bod 21,

Neumeister z roku 1968, A 8, bod 24, a Sanchez – Reisse z roku 1986, A 107, bod 55).

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto

osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté

o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné

(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská republika,

rozsudok z 21. 12. 2000, bod 33 – 36, mutatis mutandis ).

Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou prednostného

a urýchleného rozhodovania o žiadosti o prepustenie na slobodu, vo svojej judikatúre

uvádza, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo

urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace

sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto požiadavkám (napr. , ). V tejto

súvislosti ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol

o zákonnosti väzby v zmysle a dohovoru, nezodpovedá

lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže

zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca

a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr. , , ).

Sťažovateľ uvádza, že žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podal

11. novembra 2014, sudca pre prípravné konanie o nej rozhodol 3. decembra 2014 a krajský

súd rozhodol o sťažnosti prokurátora 11. decembra 2014, pričom písomné vyhotovenie

rozhodnutia krajského súdu mu bolo doručené 2. januára 2015, t. j. spolu o jeho žiadosti

orgány činné v trestnom konaní a súdy rozhodovali 52 dní. Z priloženej dokumentácie ďalej

vyplýva, že okresnému súdu bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu

predložená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky 26. novembra 2014. Okresný súd

predložil krajskému súdu spis na rozhodnutie o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu

okresného súdu zo 4. decembra 2014 deň pred jeho rozhodovaním, t. j. 3. decembra 2014.

Z uvedených údajov vyplýva, že konanie pred krajským súdom (sťažovateľ označuje

za porušovateľa svojich práv len krajský súd, pozn.) trvalo od 10. decembra 2014

do 2. januára 2015, t. j. ide o obdobie, ktoré nepresahuje obdobie 1 mesiaca. Z uvedeného

dôvodu je námietka sťažovateľa smerujúca proti porušovaniu jeho práva na prednostné

a urýchlené rozhodovanie (subsumovaného pod porušenie , pozn.)

postupom krajského súdu zjavne neopodstatnená aj z vecného hľadiska.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť sťažovateľa podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2015