Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 545/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov

Miroslava Duriša a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, , zastúpeného

advokátom , , vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Trnave

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie okresného súdu“)

a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 12. mája 2009 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 21. júna 2011, právoplatnými 21. júna 2011, uznaný za vinného

zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172

ods. 1 písm. c), d) a ods. 2 písm. a) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), za čo bol odsúdený na trest odňatia

slobody v trvaní 10 rokov so zaradením na výkon trestu do ústavu s maximálnym stupňom

stráženia pri súčasnom uložení ochranného dohľadu na dva roky.

Sťažovateľ sa 21. decembra 2016 obrátil na okresný súd s návrhom na povolenie

obnovy konania v jeho trestnej veci, ktorý bol uznesením okresného súdu

sp. zn. z 12. septembra 2017 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)

zamietnutý.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský

súd uznesením sp. zn. z 23. novembra 2017 (ďalej len „uznesenie krajského

súdu“) tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti pred ústavným súdom rekapituluje priebeh konania

pred všeobecnými súdmi a namieta, že v jeho prípade existovali dôkazy zakladajúce dôvod

na obnovu konania v jeho trestnej veci. Rozhodnutia všeobecných súdov preto považuje

za svojvoľné a arbitrárne. K tomuto dopĺňa, že „súd ako nedôvodný posúdil aj návrh

odsúdeného na doplnenie dokazovania odobratím daktyloskopických otlačkov a DNA stôp

zo zadržaných drog a striekačky“.

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46

ods. 2 SR, a /alebo právo na spravodlivý súdny proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo postupom Okresného súdu

Trnava a/ alebo Krajského súdu v Trnave porušené.

2. Ústavný súd napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Trnava

zo dňa 12. septembra 2017 a rozhodnutie Krajského súdu Trnava

zo dňa 23. novembra 2017 zrušuje a vec im vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ,

).

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva,

že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ).

V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

II.1 K namietanému porušeniu práv postupom okresného súdu v napadnutom

konaní

Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že v jeho veci existovali dôkazy

zakladajúce dôvod na obnovu konania, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jeho práv

postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Z princípu subsidiarity podľa citovaného (ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd) vyplýva, že ústavný súd môže konať o namietanom

porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ

nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv

pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon

na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (,

, ).

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu (, ).

Sťažovateľ v tomto prípade mal v zmysle príslušných ustanovení zákona

č. v znení neskorších predpisov možnosť domáhať

sa ochrany svojich práv v rámci konania o sťažnosti na krajskom súde, ktorý mal preskúmať

postup okresného súdu v napadnutom konaní. Túto možnosť sťažovateľ aj využil,

a preto uplatňujúc princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného ,

ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup okresného súdu v napadnutom konaní,

pretože ten preskúmal krajský súd, ktorý rozhodol o sťažnosti sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť

pre nedostatok právomoci v zmysle .

II.2 K namietanému porušeniu práv postupom krajského súdu v napadnutom

konaní

Sťažovateľ z rovnakých dôvodov namieta porušenie svojich práv postupom

krajského súdu v napadnutom konaní.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa sa už na prvý pohľad

vyznačuje podstatnými nedostatkami, ktoré obmedzujú prípadný ústavnoprávny prieskum

postupu krajského súdu v napadnutom konaní.

V prvom rade je potrebné poukázať na sťažovateľom (a jeho advokátom) v petite

sťažnosti vymedzený priestor na ústavný prieskum postupu krajského súdu v napadnutom

konaní.

Sťažovateľ sa v sťažnosti pred ústavným súdom domáha vyslovenia porušenia

jeho základného práva podľa v konaní o povolenie obnovy konania

v jeho trestnej veci. Z okolností tohto prípadu je zrejmé, že v konaní o sťažovateľovej

žiadosti o povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci nerozhodoval orgán verejnej

správy, a preto už na prvý pohľad nemožno uvažovať o prípadnom zásahu, resp. porušení

sťažovateľovho základného práva podľa postupom krajského súdu

v napadnutom konaní.

Sťažovateľ taktiež namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 dohovoru postupom

krajského súdu v napadnutom konaní, pričom judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva

k aplikovateľnosti čl. 6 dohovoru na obnovu konania v trestných veciach (pozri rozhodnutie

o prijateľnosti vo veci Vebiu proti Českej republike z 26. 7. 2003, sťažnosť č. 46168/99;

rozhodnutie o prijateľnosti vo veci Kulnev proti Rusku z 18. 3. 2010, sťažnosť č. 7169/04),

ako aj judikatúra ústavného súdu k aplikovateľnosti tohto článku dohovoru na obnovu

konania v trestných veciach (, ) je ustálená v tom, že pod ochranu

podľa čl. 6 dohovoru nespadá konanie o návrhu na povolenie obnovy konania v trestných

veciach, pretože v tomto konaní ide o vydanie rozhodnutí, ktoré priamo nesúvisia

s rozhodnutím o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti adresátom práv podľa

tohto ustanovenia dohovoru (o tom už bolo právoplatne rozhodnuté v pôvodnom konaní,

ktorého obnovy sa sťažovateľ domáhal). Teda, ak sťažovateľ vo svojej trestnej veci žiada

o obnovu trestného konania, nemožno ho pre účely čl. 6 dohovoru považovať

za „obvineného z trestného činu“ (pozri rozhodnutie o prijateľnosti vo veci Dankevich

proti Ukrajine z 29. 4. 2003, sťažnosť č. 40679/98; rozhodnutie o prijateľnosti vo veci

Fischer proti Rakúsku zo 6. 5. 2003, sťažnosť č. 27569/02).

Na základe uvedených skutočností bolo potrebné túto časť sťažnosti, v ktorej

sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa a dohovoru,

odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd ako obiter dictum dopĺňa, že ak by sťažovateľ,

ktorý je v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpený, namietal

aj porušenie svojho základného práva podľa , aj v tomto prípade by táto

časť jeho sťažnosti musela byť odmietnutá z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti,

pretože argumentácia sťažovateľa pred ústavným súdom, ktorá predstavuje iba opakovanie

jeho argumentácie pred všeobecnými súdmi, už na prvý pohľad nemôže ústavnoprávne

relevantným spôsobom spochybniť závery krajského súdu vyjadrené v jeho uznesení.

Tak, /ako to dostatočne jasne a zrozumiteľne uviedli okresný súd i krajský súd,

sťažovateľom predložené dôkazy nespochybnili skutkový stav, ktorý bol ustálený v

pôvodnom trestnom konaní. Už vôbec nemožno považovať za skutočnosť alebo dôkaz skôr

neznámy sťažovateľov návrh na doplnenie dokazovania. V dôsledku uvedeného by

uznesenie krajského súdu, resp. jeho postup v napadnutom konaní boli s ohľadom na

štandardy z pohľadu ústavného súdu presvedčivé, akceptovateľné a

ústavne udržateľné.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi v nej

uvedenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2018