Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 545/2018
PDF · 165.05 KB
No categories available
IV. ÚS 545/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov
Miroslava Duriša a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, , zastúpeného
advokátom , , vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Nt 34/2017 a postupom Krajského súdu v Trnave
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 217/2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2018
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 Nt 34/2017 (ďalej len „napadnuté konanie okresného súdu“)
a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Tos 217/2017 (ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 3 T 70/2008 z 12. mája 2009 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 6 To 100/2009 z 21. júna 2011, právoplatnými 21. júna 2011, uznaný za vinného
zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172
ods. 1 písm. c), d) a ods. 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo bol odsúdený na trest odňatia
slobody v trvaní 10 rokov so zaradením na výkon trestu do ústavu s maximálnym stupňom
stráženia pri súčasnom uložení ochranného dohľadu na dva roky.
Sťažovateľ sa 21. decembra 2016 obrátil na okresný súd s návrhom na povolenie
obnovy konania v jeho trestnej veci, ktorý bol uznesením okresného súdu
sp. zn. 9 Nt 34/2017 z 12. septembra 2017 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)
zamietnutý.
Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský
súd uznesením sp. zn. 6 Tos 217/2017 z 23. novembra 2017 (ďalej len „uznesenie krajského
súdu“) tak, že ju zamietol.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti pred ústavným súdom rekapituluje priebeh konania
pred všeobecnými súdmi a namieta, že v jeho prípade existovali dôkazy zakladajúce dôvod
na obnovu konania v jeho trestnej veci. Rozhodnutia všeobecných súdov preto považuje
za svojvoľné a arbitrárne. K tomuto dopĺňa, že „súd ako nedôvodný posúdil aj návrh
odsúdeného na doplnenie dokazovania odobratím daktyloskopických otlačkov a DNA stôp
zo zadržaných drog a striekačky“.
Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46
ods. 2 Ústavy SR, a /alebo právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo postupom Okresného súdu
Trnava a/ alebo Krajského súdu v Trnave porušené.
2. Ústavný súd napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Trnava
zo dňa 12. septembra 2017 a rozhodnutie Krajského súdu Trnava
zo dňa 23. novembra 2017 zrušuje a vec im vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.“
II.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 35/02, I. ÚS 105/06, III. ÚS 155/09,
Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva,
že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
II.1 K namietanému porušeniu práv postupom okresného súdu v napadnutom
konaní
Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že v jeho veci existovali dôkazy
zakladajúce dôvod na obnovu konania, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jeho práv
postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
Z princípu subsidiarity podľa citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy (ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd) vyplýva, že ústavný súd môže konať o namietanom
porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ
nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv
pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon
na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (II. ÚS 122/05,
Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje
až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Sťažovateľ v tomto prípade mal v zmysle príslušných ustanovení zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov možnosť domáhať
sa ochrany svojich práv v rámci konania o sťažnosti na krajskom súde, ktorý mal preskúmať
postup okresného súdu v napadnutom konaní. Túto možnosť sťažovateľ aj využil,
a preto uplatňujúc princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy,
ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup okresného súdu v napadnutom konaní,
pretože ten preskúmal krajský súd, ktorý rozhodol o sťažnosti sťažovateľa.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť
pre nedostatok právomoci v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.2 K namietanému porušeniu práv postupom krajského súdu v napadnutom
konaní
Sťažovateľ z rovnakých dôvodov namieta porušenie svojich práv postupom
krajského súdu v napadnutom konaní.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa sa už na prvý pohľad
vyznačuje podstatnými nedostatkami, ktoré obmedzujú prípadný ústavnoprávny prieskum
postupu krajského súdu v napadnutom konaní.
V prvom rade je potrebné poukázať na sťažovateľom (a jeho advokátom) v petite
sťažnosti vymedzený priestor na ústavný prieskum postupu krajského súdu v napadnutom
konaní.
Sťažovateľ sa v sťažnosti pred ústavným súdom domáha vyslovenia porušenia
jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy v konaní o povolenie obnovy konania
v jeho trestnej veci. Z okolností tohto prípadu je zrejmé, že v konaní o sťažovateľovej
žiadosti o povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci nerozhodoval orgán verejnej
správy, a preto už na prvý pohľad nemožno uvažovať o prípadnom zásahu, resp. porušení
sťažovateľovho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu
v napadnutom konaní.
Sťažovateľ taktiež namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 dohovoru postupom
krajského súdu v napadnutom konaní, pričom judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva
k aplikovateľnosti čl. 6 dohovoru na obnovu konania v trestných veciach (pozri rozhodnutie
o prijateľnosti vo veci Vebiu proti Českej republike z 26. 7. 2003, sťažnosť č. 46168/99;
rozhodnutie o prijateľnosti vo veci Kulnev proti Rusku z 18. 3. 2010, sťažnosť č. 7169/04),
ako aj judikatúra ústavného súdu k aplikovateľnosti tohto článku dohovoru na obnovu
konania v trestných veciach (II. ÚS 24/07, IV. ÚS 403/09) je ustálená v tom, že pod ochranu
podľa čl. 6 dohovoru nespadá konanie o návrhu na povolenie obnovy konania v trestných
veciach, pretože v tomto konaní ide o vydanie rozhodnutí, ktoré priamo nesúvisia
s rozhodnutím o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti adresátom práv podľa
tohto ustanovenia dohovoru (o tom už bolo právoplatne rozhodnuté v pôvodnom konaní,
ktorého obnovy sa sťažovateľ domáhal). Teda, ak sťažovateľ vo svojej trestnej veci žiada
o obnovu trestného konania, nemožno ho pre účely čl. 6 dohovoru považovať
za „obvineného z trestného činu“ (pozri rozhodnutie o prijateľnosti vo veci Dankevich
proti Ukrajine z 29. 4. 2003, sťažnosť č. 40679/98; rozhodnutie o prijateľnosti vo veci
Fischer proti Rakúsku zo 6. 5. 2003, sťažnosť č. 27569/02).
Na základe uvedených skutočností bolo potrebné túto časť sťažnosti, v ktorej
sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru,
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd ako obiter dictum dopĺňa, že ak by sťažovateľ,
ktorý je v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpený, namietal
aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aj v tomto prípade by táto
časť jeho sťažnosti musela byť odmietnutá z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti,
pretože argumentácia sťažovateľa pred ústavným súdom, ktorá predstavuje iba opakovanie
jeho argumentácie pred všeobecnými súdmi, už na prvý pohľad nemôže ústavnoprávne
relevantným spôsobom spochybniť závery krajského súdu vyjadrené v jeho uznesení.
Tak, /ako to dostatočne jasne a zrozumiteľne uviedli okresný súd i krajský súd,
sťažovateľom predložené dôkazy nespochybnili skutkový stav, ktorý bol ustálený v
pôvodnom trestnom konaní. Už vôbec nemožno považovať za skutočnosť alebo dôkaz skôr
neznámy sťažovateľov návrh na doplnenie dokazovania. V dôsledku uvedeného by
uznesenie krajského súdu, resp. jeho postup v napadnutom konaní boli s ohľadom na
štandardy čl. 46 ods. 1 ústavy z pohľadu ústavného súdu presvedčivé, akceptovateľné a
ústavne udržateľné.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi v nej
uvedenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2018